Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

EURÓPSKE SPRÁVNE PRÁVO A SPRÁVA NA ÚSEKU ZDRAVOTNÍCTVA NEPREČÍTANÉ MagOff 

     
    Článok bol nastavený ako .
    03.12.2014 Rastislav Kaššák (Spracoval: Ing. Simoneta Sepešiová )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    EUROPEAN ADMINISTRATIVE LAW – HEALTH POLICIES

    JUDR. RASTISLAV KAŠŠÁK, PHD.
    VEDÚCI ODDELENIA SPRÁVNEHO PRÁVA, FINANČNÉHO PRÁVA A PRÁVA ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA
    PANEURÓPSKA VYSOKÁ ŠKOLA
    FAKULTA PRÁVA
    ÚSTAV VEREJNÉHO PRÁVA
    E-MAIL: RASTISLAV.KASSAK@PANEUROUNI.COM


    KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
    správa na úseku zdravotníctva, zdravotníctvo, zdravotná starostlivosť, Európska únia, európske správne právo, cezhraničná zdravotná starostlivosť

    KEY WORDS:
    Administration in the Health sector, Health service, Healthcare, European Union, European Administrative Law, Cross-border Healthcare

    ABSTRAKT:
    Autor vo svojom príspevku rozoberá správu na úseku zdravotníctva v kontexte európskeho správneho práva. Vo svojom príspevku sa autor zameriava predovšetkým na hodnoty (princípy činnosti) v rámci správy na úseku zdravotníctva v Európskej únii, cezhraničnú zdravotnú starostlivosť a to všetko vo svetle vybranej judikatúry.

    ABSTRACT/SUMMARY:
    The Author discusses in his article selected topics of healthcare in the EU in the context of European Administrative Law. In his article, the author focuses primarily on values (principles) under the Administration in the Health sector in the European Union and Cross-border Healthcare from the perspective of selected Case-Law.


    Jedným z kľúčových hodnôt každého jednotlivca je jeho zdravie ako jedna zo základných podmienok šťastného života. Otázka zdravotného stavu však už v súčasnosti nie je len otázkou individuálnou. Nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zdravotný stav spoločnosti má dopady na spoločnosť ako celok – napr. v podobe sociálnych dávok, úrovne nezamestnanosti, počtu zdravotníckych zariadení v krajine a pod. Dejiny sú plné prípadov, keď zlý zdravotný stav spoločnosti viedol k absolútnej redukcii jej zložiek (napr. chudobných). Zdraví jednotlivci tvoria zdravú spoločnosť. Zdravá spoločnosť spravidla vytvára verejné hodnoty a, naopak, vyžaduje menej z verejných rozpočtov. Z tohto, ale aj z iných dôvodov sa v ostatných desaťročiach (možno storočiach) ochrana zdravia stala ústrednou témou väčšiny civilizovaných štátov. Členské štáty Európskej únie nepredstavujú z tohto hľadiska žiadnu výnimku, čo platí rovnako aj pre EÚ ako celok. Nie je preto prekvapujúce, že EÚ vkladá nemalé energie do zlepšovania zdravotného stavu jej obyvateľov a do zlepšovania zdravotnej starostlivosti v EÚ. Keďže sa však zdravotná starostlivosť v jednotlivých členských štátoch EÚ môže podstatne líšiť, občania EÚ napr. čoraz častejšie využívajú „zdravotnícke mobility“ smerujúce k získanie zdravotnej starostlivosti v inom členskom štáte podľa vlastného výberu.

    A aj keď sa štandardy zdravotnej starostlivosti medzi členskými štátmi môžu líšiť, existujú hodnoty (princípy činnosti), ktoré sú vlastné EU ako celku, a preto ich dodržiavania môžu občania únie očakávať bez ohľadu na to, kde sa v rámci EÚ nachádzajú. Tieto hodnoty zahŕňajú:

    • Kvalita
      Všetky zdravotné systémy v EÚ sa snažia poskytovať starostlivosť dobrej kvality. Osobitne je toto možné dosiahnuť prostredníctvom priebežného/ďalšieho vzdelávania zdravotného personálu na základe jasne určených národných štandardov a zabezpečenia, aby zamestnanci mali prístup k poradenstvu o najlepších postupoch, podpory inovácií a šírenia tzv. dobrých postupov, rozvíjania systému pre zaistenie správneho klinického riadenia a na základe sledovania kvality v zdravotníctve. Dôležitá súčasť tohto programu sa týka aj dodržiavania zásad bezpečnosti.
    • Bezpečnosť
      Pacienti môžu očakávať, že každý zdravotný systém EÚ zabezpečí systematický prístup na zaistenie bezpečnosti pacienta, vrátane sledovania rizikových faktorov a adekvátnych školení pre zdravotníkov a ochranu proti klamlivej reklame na zdravotné produkty a zdravotnú starostlivosť.
    • Starostlivosť, ktorá je založená na dôkazoch a etike
      Demografické výzvy a nové lekárske technológie môžu vyvolávať zložité otázky (etika a dostupnosť), ktoré musia zodpovedať všetky členské štáty EÚ. Zabezpečiť, aby systémy starostlivosti boli založené na dôkazoch je zásadné, ako pre poskytovanie vysoko kvalitnej starostlivosti, ako aj pre zabezpečenie udržateľnosti v dlhodobom horizonte. Všetky systémy sa musia vysporiadať s problémom priorít zdravotnej starostlivosti spôsobom, ktorý udržuje v rovnováhe potreby jednotlivých pacientov a finančné prostriedky, ktoré sú k dispozícii pre liečbu celej populácii.
    • Participácia pacientov
      Všetky zdravotné systémy v EÚ si kladú za cieľ byť orientované na pacienta. To znamená, že sa usilujú o zapojenie pacientov do ich liečby, aby bola voči nim liečba transparentná a ponúknuť im možnosti, kde je to možné, napríklad možnosť výberu medzi rôznymi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Každý systém má za cieľ ponúknuť jednotlivcom informácie o ich zdravotnom stave a právo byť plne informovaný o liečbe, ktorá sa im ponúka, a dať súhlas k takejto liečbe. Všetky systémy by mali byť verejne zodpovedné, mali by byť dobre spravované a transparentné.
    • Náhrada
      Pacienti by mali mať nárok na odškodnenie, ak sa veci nepodaria, t. j. ak dôjde k pochybeniu. To zahŕňa aj transparentný a spravodlivý postup podávania sťažností a jasné informácie o zodpovednostiach a špecifické formy nápravy/náhrady stanovené pre predmetný zdravotný systém (napr. náhrada škody).
    • Súkromie a mlčanlivosť
      Právo všetkých občanov EÚ na ochranu osobných informácií je rešpektovaná v EÚ a vo vnútroštátnych právnych predpisoch.[1]

    Vo väzbe na zdravie ako na jednu z najvýznamnejších hodnôt, ZFEÚ v článku 168[2] ods. 1[3] zdôrazňuje, že EÚ pri vymedzovaní a uskutočňovaní politík a činností EÚ, musí zabezpečiť vysokú úroveň ochrany ľudského zdravia.

    Ak detailnejšie preskúmane znenie príslušného článku, je z neho zrejmé, že aj keď sa Únia pokúša o dosiahnutie vysokej úrovne zdravotnej starostlivosti, jej cieľom nie je dosiahnutie najvyššej zdravotnej starostlivosti. Ďalší odsek analyzovaného ustanovenia uvádza: Činnosti Únie, ktoré dopĺňajú vnútroštátne politiky, sa zameriavajú na zlepšenie verejného zdravia, prevenciu ľudských chorôb a ochorení, a odstraňovanie zdrojov nebezpečenstva pre telesné a duševné zdravie…“, z čoho teda vyplýva, že právo EÚ, resp. politiky EÚ by mali „len“ dopĺňať národnú právnu úpravu, resp. národné politiky.

    Odsek 7 článku 168 ZFEU akcentuje subsidiaritu práva EÚ na tomto úseku prostredníctvom konštatovania, že pri činnosti Únie „sa rešpektuje zodpovednosť členských štátov“ za vymedzenie ich zdravotnej politiky, za organizáciu a poskytovanie zdravotníckych služieb a zdravotnej starostlivosti.

    Dodávame, že podľa článku 168 ZFEU (v porovnaní s úvodnými ustanovenia k otázkam verejného zdravotníctva) umožňuje používanie tzv. stimulačných opatrení, ktoré môže prijímať Európsky parlament a Rada (tzv. riadnym legislatívnym procesom a po konzultáciách s Výborom regiónov). Účelom týchto opatrení však nemôže byť harmonizácia právnej úpravy v členských štátoch a súčasne sa musia týkať otázok ochrany a zlepšovania zdravotného stravu ľudského zdravia. V súlade s čl. 168 ZFEU môže Rada prijímať odporúčania k otázkam verejného zdravia (na základe návrhu Komisie).

    Odchylne od článku 2 (5) a článku 6 (a) a v súlade s článkom 4 (2) (k) ZFEÚ, Európsky parlament a Rada riadnym legislatívnym postupom a po porade/konzultácii s Hospodárskym a sociálnym výborom a Výborom regiónov, prispieva k dosahovaniu cieľov uvedených v tomto článku, aby bolo možné zohľadniť spoločné otázky bezpečnosti prijatím:

    1. opatrení na stanovenie vysokých štandardov kvality a bezpečnosti pre orgány a látky ľudského pôvodu, krvi a krvných derivátov; tieto opatrenia nebránia členským štátom zachovať alebo zavádzať prísnejšie ochranné opatrenia;
    2. opatrenia vo veterinárnej a rastlinolekárskej oblasti, ktoré majú za svoj priamy cieľ ochranu verejného zdravia;
    3. opatrenia zabezpečujúce vysoké štandardy kvality a bezpečnosti liekov a zdravotníckych pomôcok.

    V rámci ukončenia výkladu k tejto všeobecnej a určite nie úplnej analýzy otázok verejného zdravia v EÚ, je potrebné spomenúť čl. 9 ZFEU a čl. 36 ZFEU. Podľa čl. 9 ZFEU. Pri vymedzovaní a uskutočňovaní svojich politík a činností Únia prihliada na požiadavky spojené s podporou vysokej úrovne zamestnanosti, zárukou primeranej sociálnej ochrany, bojom proti sociálnemu vylúčeniu a s vysokou úrovňou vzdelávania, odbornej prípravy a „ochrany ľudského zdravia“.

    Na strane druhej, článok 36 uvádza v súvislosti s možnými kvantitatívnymi obmedzeniami. Ustanovenia článkov 34 a 35 nevylučujú zákazy alebo obmedzenia dovozu, vývozu alebo tranzitu tovaru odôvodnené princípmi verejnej morálky, verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou, ochranou zdravia a života ľudí a zvierat, ochranou rastlín (…).[4]

    Ďalej je ešte možné uviesť čl. 191 ZFEU podľa ktorého „Politika Únie v oblasti životného prostredia prispieva k uskutočňovaniu nasledujúcich cieľov: – udržiavanie, ochrana a zlepšovanie kvality životného prostredia – ochrana ľudského zdravia (…).“

    Ak by sme chceli pokračovať v rámci výkladu k primárnym prameňom práva EÚ a uviesť ďalšie články zo zmlúv, ktoré nemajú primárne charakter verejno-zdravotnícky, mohli by sme uviesť napr. čl. 45 (sloboda pohybu osôb v rámci EU je otázka, ktorá jednoznačne súvisí aj s inštitútom cezhraničnej zdravotnej starostlivosti), čl. 114 ods. 3 (ochrana ľudského zdravia pri tvorbe politík vnútorného trhu), čl. 153 (Únia podporuje členské štáty v rámci ochrany zdravia zamestnancov a bezpečnosti práce) a čl. 169 určuje, že Únia prispieva v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň „ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov“.

    Otázka trvalo udržateľného rozvoja je tiež predmetom právnej úpravy vo viacerých článkoch zmluvy, a tieto je tiež možné vnímať ako ustanovenia s dopadom na ochranu verejného zdravia v rámci EÚ.

    Určitý priestor je v tejto súvislosti potrebné venovať aj Charte základných práv EÚ (ďalej aj ako „Charta“), ktorá v niektorých svojich ustanoveniach má tiež dopad na otázky verejného zdravia, resp. jeho rozmery. Vo všeobecnosti je tieto ustanovenia možné rozdeliť do dvoch hlavných skupín. Prvú skupinu tvoria ustanovenia, ktoré obsahujú právnu úpravu verejného zdravia implicitne a druhú skupinu tvorí fakticky jedno ustanovenie – tzv. explicitné ustanovenie – konkrétne čl. 35 Charty.

    Článok 1 Charty rieši otázku ľudskej dôstojnosti, ktorá môže byť pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti ohrozená. Článok 2 poskytuje ochranu života, článok 3 ochraňuje ľudskú integritu (integritu jednotlivca) a článok 8 poskytuje ochranu osobných údajov (čo je relevantné aj v kontexte poskytovania zdravotnej starostlivosti). Na strane druhej, napr. aj čl. 10 Charty, ktorý upravuje slobodu svedomia, viery a náboženstva) sa môže v určitých prípadoch dostať do konfliktu, resp. vstupovať do otázok poskytovania zdravotnej starostlivosti. Článok 26 poskytuje právny základ integrácie postihnutých do spoločnosti, čo naznačuje priame spojenie tohto ustanovenia s otázkami zdravotnej starostlivosti. Ak by sme zvolili cestu extrémneho výkladu, dokonca ja ustanovenie čl. 4, ktorý zakazuje ponižujúce a neľudské zaobchádzanie, ako aj čl. 7, ktorý poskytuje ochranu súkromia a rodinného života, by bolo možné vykladať ako ustanovenia súvisiace s otázkou verejného zdravia. Aj čl. 25 Charty by mohol byť subsumovaný do skupiny ustanovení majúcich implicitný dopad na otázky poskytovania zdravotnej starostlivosti. Napriek tomu, že vyššie uvedené ustanovenia neupravujú priamo otázky zdravotnej starostlivosti, bolo ich potrebné na tomto mieste uviesť, keďže do témy právnej úpravy správy zdravotníctva v EU vstupujú implicitne.

    V nadväznosti na uvedené potom uvádzame čl. 35 Charty, v ktorom sa uvádza: „Každý má právo na prístup k preventívnej zdravotnej starostlivosti a právo využívať lekársku starostlivosť za podmienok ustanovených vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou. Pri tvorbe a uskutočňovaní všetkých politík a činností Únie sa zabezpečí vysoká úroveň ochrany ľudského zdravia“. Logicky, toto ustanovenie má priamy dopad na právnu úpravu poskytovania zdravotnej starostlivosti, preto ju zaraďujeme do druhej (tzv. explicitnej) kategórie.

    Z dôvodu komplexnosti výkladu v rámci tejto textovej jednotky je však dôležité uviesť čl. 51 Charty, podľa ktorého „1. Ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.“ z čoho vyplýva, že jednotlivé ustanovenia Charty sa netýkajú primárne inštitúcií členských štátov.

    V závere je ešte potrebné spomenúť ustanovenie čl. 11 ods. 1 a ods. 2 ZEU, ktoré určujú, že inštitúcie EÚ by mali občanom EÚ a zástupcom organizácií poskytnúť priestor vyjadriť sa ku všetkým unijným činnostiam (politikám) a že (podľa ods. 2) „Inštitúcie udržiavajú otvorený, transparentný a pravidelný dialóg s reprezentatívnymi združeniami a občianskou spoločnosťou“, čo fakticky môžeme označiť ako právo uvedených subjektov vyjadrovať svoje názory vo vzťahu k inštitúciám EÚ. Toto ustanovenie je právnym základom na vyjadrovanie svojich názorov aj v kontexte zdravotnej starostlivosti, a to najmä zo strany občiansky združení, ktorých sa tieto otázky týkajú.

    CEZHRANIČNÁ ZDRAVOTNÁ STAROSTLIVOSŤ

    Hoci cezhraničná zdravotná starostlivosť v rámci EÚ funguje niekoľko desiatok rokov, je potrebné uviesť, že v rôznych fázach vývoja EÚ bola cezhraničná zdravotná starostlivosti postavená na rôznych pilieroch a princípoch.

    Pôvodná myšlienka cezhraničnej zdravotnej starostlivosti bola založená na štyroch slobodách (voľný pohyb pracovných síl, kapitálu, tovaru a služieb). V úplných začiatkoch aplikácie tohto inštitútu však členské štáty a ich orgány neboli ochotné akceptovať verejnú zdravotnú starostlivosť v rámci systému cezhraničných služieb a mali za to, že to nebola otázka spadajúca pod súkromný obchod v rámci Spoločenstva o voľnom obchode. Členské štáty teda cezhraničné poskytovanie zdravotnej starostlivosti neboli ochotné akceptovať ako inštitút spadajúci pod reguláciu právom EC, ale išlo – podľa ich názoru – o agendu spadajúcu výlučne do národného práva.

    Neskôr sa však právne názory na túto otázku začali meniť a zdravotné služby sa stali, resp. začali sa akceptovať ako „služby“ pre účely Zmluvy o ES. V prípadoch Luisi v. Carbone (1984)[5] a SPUC v. Grogan (1984)[6]  Európsky súdny dvor deklaroval, že zdravotnícke služby spadajú do základných hospodárskych slobôd v rámci ES. Napriek tomu sa však ako najevidentnejšie prípady viažuce sa na túto otázku, cituje prípad Kohll a Decker. Pán Kohll – štátny občan Luxemburgu – požiadal o náhradu nákladov súvisiacich so zubárskym ošetrením (ktoré dostala jeho dcéra) v Nemecku., pričom k takémuto úkonu nemal predchádzajúci súhlas daný príslušným domácim orgánom. V tomto prípade ESD vyhlásil, že čl. 49 a nasl. sa vzťahujú na zdravotnícke služby, a to aj v prípade, ak boli poskytnuté v rámci schém sociálneho zabezpečenia. Súd to vyjadril slovami: „skutočnosť, že určité služby majú osobitný charakter ich nevylučuje z právneho režimu základných slobôd – slobody pohybu, a preto požiadavka predchádzajúceho súhlasu naozaj predstavovala porušenie čl. 49 (vtedy čl. 59) Zmluvy.“[7] V tomto prípade teda Súd jednoznačne vyhlásil, že predchádzajúci súhlas naozaj predstavoval porušenie čl. 49 (vtedy čl. 59) Zmluvy. Vo veci Decker[8] , o ktorom sa rozhodlo v ten istý deň, ako o veci Kohll, Súd skonštatoval, že aj zdravotné a sociálne poisťovne by mali rešpektovať čl. 28 Zmluvy o ES upravujúci otázku voľného pohybu služieb. Skutočnosť, že zdravotná starostlivosť ako taká teda podlieha právnemu režim Zmluvy bola ďalej konkretizovaná v prípadoch Vanbraekel[9] a Peerbooms[10] , ale tiež napr. v prípade Müller-Fauré and Watts[11] .

    V prípade prípadu Müller-Fauré / van Riet (1999), 2003 Súd potvrdil, že „Poskytovanie zdravotnej starostlivosti neprestáva byť poskytovaním služby len z dôvodu, že ju hradí národná poisťovňa...“

    Jedna z kľúčových otázok, ktorá súvisí s témou poskytovania zdravotnej služby je aj náhrada súvisiaca s poskytnutím služby (čo vyplýva z čl. 49 a čl. 50 Zmluvy o ES ako jedného z prvkov poskytovania služieb). V prípade Belgicko v. Humbel (1988) ESD uviedol: „podstata úhrady/náhrady spočíva v tom, že je to protiplnenie za poskytnutú službu a spravidla je určovaná dohodou toho, komu sa služba poskytuje a toho, kto službu poskytuje“.[12] Táto koncepcia vnímania úhrady za služby však bola zmenená Súdom v prípade Smits a Perbooms (a ostatní), kde Súd vo svojom rozhodnutí deklaroval, že otázka úhrady/náhrady služby môže byť splnená (relevantná) aj v prípade, ak ide o právny vzťah, ktorý zahŕňa tri osoby (t.j. aj národná poisťovňa a jej prostriedky – t. j. keď za službu platí niekto iný, nie subjekt, ktorému sa služba poskytuje). Súd dokonca potvrdil, že náhrada je relevantná aj v prípadoch, keď korelácia medzi poskytnutou službou a protiplnením je len nepriama (napr. úhrada fixnej sumy bez prihliadnutia na povahu a skutočnú cenu služby).[13]

    Je teda zrejmé, že v prípade Kohll a Decker, ako aj v prípadoch, ktoré ich nasledovali, ESD potvrdil aplikovateľnosť ustanovení Zmluvy o ES o slobode pohybu, aj na zákonné služby zdravotnej starostlivosti. Všetci občania – poskytovatelia služieb, ale aj ich príjemcovia – musia mať možnosť mať úžitky vo väzbe na princípy slobody pohybu služieb (napr. služby dentálnej starostlivosti), ako aj slobody pohybu tovarov (napr. okuliare a lieky) v rámci jednotného európskeho trhu. Preto zdravotné služby poskytnuté v rámci EU by mali byť nahradené tak, akoby boli poskytnuté v domácom štáte príjemcu služieb. Akékoľvek opatrenie, ktoré by viedlo k odrádzaniu jednotlivcov od čerpania alebo poskytovania zdravotníckych služieb v inom členskom štáte je potrebné vnímať ako prekážky slobodného pohybu, a preto je možné akceptovať ich len v prípade, ak tu existuje dominantný všeobecný (verejný) záujem, príp. si to vyžaduje ochrana verejného zdravia. Súd preto konštatoval, že potreba predchádzajúceho súhlasu domáceho orgánu je legitímna len v prípadoch poskytovania nemocničnej starostlivosti, keďže neplánovaná a bezplatná zdravotná starostlivosť by mohla naozaj ohroziť plánovanie a racionalizačné postupy (v zdravotníctve), spôsobiť nerovnováhu v dodávkach (zásobách) a ďalšie straty“.[14] ,[15]

    V rámci nasledovného výkladu poskytneme krátke zhrnutie niektorých prípadov týkajúcich sa poskytovania zdravotnej starostlivosti[16] :

    Prípad Ionnidis (2003)
    V tomto prípade ESD rozhodol, že Grécko nemôže podmieniť úhradu liečebných nákladov dôchodcu, ktoré vznikli počas jeho dočasného pobytu v inom členskom štáte, či už na predchádzajúci súhlas alebo na skutočnosť, že choroba, na ktorú dôchodca trpí sa prejavila náhle a že sa neviaže na predchádzajúce patológie, o ktorých vedel.

    Prípad Inizan (2003)
    V tomto rozhodnutí Súdny dvor výslovne potvrdil súlad predchádzajúceho súhlasu podľa článku 22 nariadenia Rady (EHS) č 1408/71 s článkami 49 a 50 Zmluvy o ES o voľnom pohybe služieb. Vzhľadom k tomu, že nariadenie Rady (EHS) č 1408/71 ponúka poisteným osobám určité práva, ktoré by im inak nepatrili, normotvorca Spoločenstva má právo viazať ich na podmienky, resp. určiť ich limity.

    Prípad Leichtle (2004)
    Toto rozhodnutie sa týka nemeckej právne úpravy upravujúcej náhradu výdavkov v súvislosti so zdravotnou starostlivosťou. Podmienka, na ktorú sa viazala zákonná náhrada zdravotnej starostlivosti poskytnutej v zahraničí – a to, že musí existovať správa vypracovaná lekárom alebo zdravotníckym konzultantom v tom zmysle, že zdravotná starostlivosť je absolútne nevyhnutná vzhľadom k podstatne zvýšeným vyhliadkam úspechu mimo územia Nemecka – bolo rozhodnuté, že je v rozpore so zásadou voľného pohybu služieb. Podmienka, že zdravotné kúpele, musia byť uvedené v Zozname kúpeľov nebola vyhodnotená ako prekážka voľného pohybu služieb, ak podmienky stanovené pre registráciu boli objektívne a nemali diskriminačný charakter.

    Prípad Keller (2005)
    Nemeckému štátnemu príslušníkovi s bydliskom v Španielsku bola španielskymi úradmi schválená starostlivosť v Nemecku (E112). Nemeckí lekári ju však naliehavo presmerovali na špecializované liečenie do Švajčiarska, a to bez konzultácii so španielskymi orgánmi. ESD uviedol, že Španielsko nemôže od p. Kellerovej vyžadovať návrat do Španielska za účelom overenia, či si jej zdravotný stav túto liečbu vyžaduje, keďže potreba tejto liečby bola záväzne určená nemeckými lekármi. Vzhľadom na uvedené preto bolo Španielsko povinné niesť náklady súvisiace s liečbou vo Švajčiarsku.

    Prípad Acereda Herrera (2006)
    Úhrada nákladov na cestovné, ubytovanie a stravovanie poistenca a osoby, ktorá ho sprevádza v prípade nemocničnej starostlivosti v inom členskom štáte závisí od mechanizmu, podľa ktorého sú tieto náklady uhrádzajú v krajine, v ktorej sú poistení.

    Prípad Komisia/Španielsku (2010)
    Španielsko neobmedzuje slobodu poskytovania služieb nemocničnej starostlivosti (ani súvisiace turistické a vzdelávacie služby) tým, že odmietlo náhradu užívateľských poplatkov znášaných španielskym poistencom ošetreným počas dočasného pobytu vo Francúzsku. V tomto rozhodnutí ESD jasne odlišuje prípade neplánovaného liečby od toho plánovaného ošetrenia v inom členskom štáte, ako je tomu v prípade Vanbraeckel, v ktorom bol predchádzajúci súhlas neprávom odopretý (odmietnutý).

    CEZHRANIČNÁ ZDRAVOTNÁ STAROSTLIVOSŤ (EÚ) V SÚČASNOSTI

    S cieľom poskytnúť čitateľovi čo najkomplexnejší obraz o cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, musím čitateľovi poskytnúť odpoveď na základnú otázku, a to či vôbec existujú určité kategórie zdravotnej starostlivosti pre potreby poskytovania cezhraničnej zdravotnej starostlivosti v inom členskom štáte. Ak si otázku položíme tak, ako sme to uviedli vyššie, odpoveď je pozitívna. Podľa práva EU existujú v zásade dve veľké skupiny zdravotnej starostlivosti. Prvou kategóriou je tzv. neplánovaná zdravotná starostlivosť a druhú skupinu tvorí tzv. plánová zdravotná starostlivosť. Rozdiel medzi oboma kategóriami musí byť zjavný už len z ich označenia. Neplánovaná zdravotná starostlivosť sa osobe poskytuje v „nečakanom“ režime napr. z dôvodu úrazu alebo nehody na území iného členského štátu, resp. na území iného štátu ako jeho domovského štátu, príp. štátu, na ktorý sa viaže jeho zdravotné poistenie. Na druhej strane, plánovaná zdravotná starostlivosť zahŕňa takú zdravotnú starostlivosť, ktorá je fakticky dôvodom cesty pacienta do iného členského štátu.

    Za účelom zjednodušenia výkladu to môžeme zhrnúť nasledovne: kým v prvom prípade sa osoba na území členského štátu nachádza z iného dôvodu ako z dôvodu získania zdravotnej starostlivosti (napr. je tam na dovolenke), v druhom prípade je účelom cesty osoby do iného členského štátu získanie – poskytnutie zdravotnej starostlivosti. V prípade neplánovanej zdravotnej starostlivosti môže byť táto osobe hradená cez inštitút tzv. Európskej karty poistenca (European Health Insurance Card), ktorá fakticky zahŕňa napr. nielen dovolenku na území iného členského štátu, ale napr. aj niektoré druhy pracovných ciest a pod. Európsku kartu poistenca vydáva poistencovi jeho „domovská“ zdravotná poisťovňa.

    Okrem neplánovanej zdravotnej starostlivosti však osoba môže vyžadovať v inom členskom štáte aj plánovanú zdravotnú starostlivosť. V súlade s právom EU, osoba je oprávnená na získanie zdravotnej starostlivosti v inom členskom štáte, ak:

    1. zdravotný úkon/liečba, ktorú si pacientov stav vyžaduje nie je poskytovaná v jeho domovskom štáte, ale ak by bola, bola pokrytá z prostriedkov verejného zdravotného poistenia
    2. pacientov stav si vyžaduje skorú liečbu, avšak v štáte pôvodu (domovský štát) mu táto liečba nemôže byť poskytnutá včas. To, či je podmienky splnená spravidla vyplýva priamo zo spisu pacienta. Prihliadla sa pritom najmä na anamnézu ochorenia, bolesti, ktorými pacient trpí a samotní povahu postihnutia/poškodenia zdravia.

    Ak je splnená jedna z uvedených podmienok, osoba má právo na to, aby jej bola poskytnutá zdravotná starostlivosť v inom členskom štáte – s predchádzajúcim súhlasom domovskej (príp. sociálnej) poisťovne.

    Plánovanú zdravotnú starostlivosť ďalej môžeme kategorizovať na:

    1. nemocničnú starostlivosť – vyhľadávaná pacientmi napr. z dôvodu obísť systém dlhých čakacích listín vo vlastnom štáte, príp. s cieľom získať osobitnú alebo lepšiu zdravotnú starostlivosť v inom členskom štáte
    2. ambulantná (klinická) starostlivosť – týka sa poskytovania zdravotnej starostlivosti ambulantne, resp. otázok nákupu zdravotníckych pomôcok.

    Takéto rozlišovanie je dôležité, pretože právny režim zdravotnej starostlivosti závisí od požadovaného typu zdravotnej starostlivosti. Ako bolo uvedené vyššie, SDEÚ uviedol, že predchádzajúci súhlas je potrebný len v prípade nemocničnej starostlivosti, ale nie v prípade cezhraničnej ambulantnej starostlivosti. Za nemocničnú službu sa obvykle považuje zdravotná starostlivosť, pri ktorej pacient v nemocnici aspoň jednu noc. Takáto diferenciácia zdravotnej starostlivosti je dôležitá z dôvodu, že v prípade cezhraničnej nemocničnej zdravotnej starostlivosti je legitímne, ak je táto viazaná na predchádzajúci súhlas domácej poisťovne.

    Za účelom krátkeho zhrnutia doteraz známych faktov môžeme uviesť nasledovné: Existujú dve kategórie zdravotnej starostlivosti – plánovaná a neplánovaná zdravotná starostlivosť. Neplánovaná zdravotná starostlivosť sa v rámci EU (v inom členskom štáte) poskytuje na základe tzv. Európskej karty poistenca. Plánovaná zdravotná starostlivosť sa ďalej rozdeľuje na dve kategórie, a to na starostlivosť nemocničnú a ambulantnú (klinickú). Aby bola pacientovi poskytnutá plánovaná nemocničná starostlivosť, je potrebné požiadať o vydanie predchádzajúceho súhlasu domácu poisťovňu. V prípade inej ako nemocničnej starostlivosti, predchádzajúci súhlas poisťovne potrebný nie je (aj keď sa odporúča kvôli otázkam následnej náhrady).

    Detailizácia práva byť ošetrený v inom členskom štáte EÚ je základným princípom EÚ smernice o uplatňovaní práv pacientov pri cezhraničnej zdravotnej starostlivosti (smernica č 2011/24/EU). Keďže pojem zdravotná starostlivosť je v súvislosti s uvedením kľúčové, upriamime teraz pozornosť na vymedzenie tohto pojmu vyššie uvedenou smernicou. V súlade s uvedeným pojem zdravotná starostlivosť znamená služby zdravotnej starostlivosti, ktoré pacientom poskytujú zdravotnícki pracovníci s cieľom posúdiť, zachovať alebo obnoviť ich zdravotný stav vrátane predpisovania, výdaja a poskytovania liekov a zdravotníckych pomôcok.

    Po vymedzení pojmu „zdravotná starostlivosť“, pre účely tejto smernice, môžeme pristúpiť k tomu, aby sme určili, v ktorých prípadoch majú členské štátny možnosť zavedenia inštitútu predchádzajúceho súhlasu. Pôjde pritom o nasledovné situácie:

    1. zdravotná starostlivosť, ktorá podlieha požiadavkám plánovania súvisiacim s cieľom zabezpečiť dostatočnú a trvalú dostupnosť vyváženého rozsahu vysoko kvalitného ošetrenia v príslušnom členskom štáte alebo požiadavkám kontroly nákladov a zabránenia v čo najväčšej možnej miere akémukoľvek plytvaniu finančnými, technickými a ľudskými zdrojmi, a súčasne zahŕňa hospitalizáciu dotknutého pacienta minimálne počas jednej noci alebo si vyžaduje použitie vysokošpecializovanej a nákladnej zdravotníckej infraštruktúry alebo medicínskeho vybavenia;
    2. zdravotná starostlivosť, ktorá zahŕňa formy liečby, ktoré predstavujú osobitné riziko pre pacienta alebo obyvateľstvo, alebo
    3. zdravotná starostlivosť, ktorá je poskytovaná poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorý by mohol, na základe individuálneho posúdenia daného prípadu, vyvolávať závažné a konkrétne obavy, pokiaľ ide o kvalitu a bezpečnosť starostlivosti, s výnimkou zdravotnej starostlivosti, na ktorú sa vzťahujú právne predpisy Únie zaručujúce minimálnu úroveň bezpečnosti a kvality v členských štátoch Únie.

    Vo vyššie uvedených prípadoch môže nastať situácia, že pacienti budú povinní požiadať o predchádzajúci súhlas orgány verejného poistenia zodpovedný za náhradu zdravotných úkonov. Na strane druhej je z dôvodov komplexnosti potrebné dodať, že vydanie súhlasu budú môcť poisťovne odmietnuť len v nasledovných prípadoch:

    1. pacient podľa klinického hodnotenia bude s vysokou istotou vystavený bezpečnostnému riziku, ktoré nemožno považovať za prijateľné, zohľadňujúc potenciálny prínos cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, o ktorú sa pacient uchádza;
    2. obyvateľstvo bude v dôsledku predmetnej cezhraničnej zdravotnej starostlivosti s vysokou istotou vystavené značnému bezpečnostnému riziku;
    3. predmetnú zdravotnú starostlivosť má poskytnúť poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorý vyvoláva závažné a konkrétne obavy, pokiaľ ide o dodržiavanie noriem a usmernení pre kvalitu starostlivosti a bezpečnosť pacienta vrátane ustanovení o dohľade, bez ohľadu na to, či sú tieto normy a usmernenia ustanovené zákonmi a predpismi alebo sú zavedené prostredníctvom akreditačných systémov zavedených v členskom štáte, v ktorom sa poskytuje ošetrenie;
    4. je možné poskytnúť túto zdravotnú starostlivosť na jeho území v lehote, ktorá je lekársky opodstatnená, zohľadňujúc súčasný zdravotný stav a pravdepodobný vývoj ochorenia každého dotknutého pacienta.

    Ak národný zdravotný orgán odmietne vydať súhlas, bude musieť odôvodniť, prečo sa tak stalo (t.j. bude musieť poskytnúť jasný dôvod neposkytnutia súhlasu). V prípade odmietnutia, pacienti majú právo požiadať o preskúmanie týchto správnych rozhodnutí. Avšak v prípade, že liečba nie je v členskom štáte k dispozícii, resp. nie je k dispozícii včas, národné zdravotné úrady nie sú oprávnené odmietnuť súhlas pacientovi, ktorý vyhľadáva zdravotnú starostlivosť v inom členskom štáte EÚ. Pacienti potom majú nárok na náhradu nákladov liečby za predpokladu, že takáto liečba je zahrnutá do úkonov zdravotnej starostlivosti, ktorá by bola hradená vo vnútroštátnom režime. Suma, ktorá sa pacientovi nahradí je suma, ktorú by národný orgán verejného poistenia hradil vo vnútroštátnom režime.

    SPRÁVNE KONANIE (O PREDCHÁDZAJÚCOM SÚHLASE) NA ÚROVNI DOMOVSKÉHO ČLENSKÉHO ŠTÁTU (ČLENSKÝ ŠTÁT, V KTOROM JE PACIENT POISTENÝ)

    Členský štát, v ktorom je pacient poistený je povinný zabezpečiť, aby sa administratívne postupy pre využívanie cezhraničnej zdravotnej starostlivosti a preplácanie nákladov na zdravotnú starostlivosť, ktoré vznikli v inom členskom štáte, zakladali na objektívnych a nediskriminačných kritériách, ktoré sú nevyhnutné a primerané z hľadiska stanoveného cieľa. Akýkoľvek administratívny postup uvedený vyššie musí byť ľahko dostupný a informácie o tomto postupe musia byť dostupné verejnosti na náležitej úrovni. Takýto postup – správne konanie – musí byť spôsobilé zabezpečiť, aby sa žiadosti vybavovali objektívne a nestranne.

    Členské štáty sú povinné ustanoviť primerané lehoty, v rámci ktorých sa žiadosti o cezhraničnú zdravotnú starostlivosť musia vybaviť, a zverejnia ich vopred. Členské štáty pri vybavovaní žiadostí o cezhraničnú zdravotnú starostlivosť zohľadňujú špecifický zdravotný stav (pacienta) a naliehavosť a individuálne okolnosti.

    Členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby individuálne (správne) rozhodnutia týkajúce sa využívania cezhraničnej zdravotnej starostlivosti a preplácania nákladov na zdravotnú starostlivosť v inom členskom štáte boli riadne odôvodnené, aby podliehali preskúmaniu prípad od prípadu a aby ich bolo možné súdne preskúmať, čo zahŕňa aj ustanovenie predbežných opatrení.[17]

    POUŽITÁ LITERATÚRA:

    1. Cross-border Health Care in the European Union: ISBN 978 92 890 0221 9, UK: World Health Organization, 2011.
    2. Informácia – Council Conclusions on Common values and principles in European Union Health Systems (2006/C 146/01).
    3. Rozhodnutie – Cases 286/82 and 26/83 Luisi and Carbone [1984] ECR 377, Rec. 16.
    4. Rozhodnutie – C-159/90 Society for the Protection of Unborn Children Ireland [1991] ECR I-4685, Rec. 18.
    5. Judgment of 28 April 1998 in case C-158/96 Kohll [1998] ECR I-1931. Rec. 20 of the judgment. The ECJ Case Law on Cross-Border Aspects of Health Services. Briefing Note. IP/A/IMCO/FWC/2006-167/C3/SC1, January 2007. p. 5.
    6. Rozhodnutie – 28 April 1998 in case C-120/95 Decker [1998] ECR I-1831; taktiež Rozhodnutie 7 February 1984 in case 238/82 Duphar [1984] ECR 523.
    7. Rozhodnutie vo veci Vanbraekel (2001).
    8. Rozhodnutie vo veci Watts (2006).
    9. Judgment of 27 September 1988 in case 263/86, Belgian State v. Humbel, [1988] ECR 5365, para 17.
    10. The ECJ Case Law on Cross-Border Aspects of Health Services. Briefing Note. IP/A/IMCO/FWC/2006-167/C3/SC1, January 2007. p. 5.
    11. Case C 157/99 Geraerts-Smits and Peerbooms [2001] ECR 5473, para. 106.
    12. Zmluva o Európskej únii.
    13. Zmluva o fungovaní Európskej únie. 
    Poznámky pod čiarou:
    1. Informácia – Council Conclusions on Common values and principles in European Union Health Systems (2006/C 146/01). ^
    2. Otázky verejného zdravia pôvodne riešil čl. 152 Zmluvy o ES. ^
    3. Čl. 168 ods. 1 ZFEU: Pri stanovení a uskutočňovaní všetkých politík a činností Únie sa zabezpečí vysoká úroveň ochrany ľudského zdravia. ^
    4. Čl. 34 ZFEU: Množstevné obmedzenia dovozu a všetky opatrenia s rovnocenným účinkom sú medzi členskými štátmi zakázané.“ Čl. 35 ZFEU: „Množstevné obmedzenia vývozu a všetky opatrenia s rovnakým účinkom sú medzi členskými štátmi zakázané.“ ^
    5. Rozhodnutie – Cases 286/82 and 26/83 Luisi and Carbone [1984] ECR 377, Rec. 16. ^
    6. Rozhodnutie – C-159/90 Society for the Protection of Unborn Children Ireland [1991] ECR I-4685, Rec. 18. ^
    7. Judgment of 28 April 1998 in case C-158/96 Kohll [1998] ECR I-1931. Rec. 20 of the judgment. The ECJ Case Law on Cross-Border Aspects of Health Services. Briefing Note. IP/A/IMCO/FWC/2006-167/C3/SC1, January 2007. p. 5. ^
    8. Rozhodnutie – 28 April 1998 in case C-120/95 Decker [1998] ECR I-1831; see also before that judgment of 7 February 1984 in case 238/82 Duphar [1984] ECR 523. ^
    9. Rozhodnutie vo veci Vanbraekel (2001) Pán Vanbraekel sa pokúšal o náhradu nákladov za ortopedickú liečbu svojej manželky – pani Descampes (belgická štátna občianka poistená v Belgicku). Zákrok bol vykonaný vo Francúzsku, pričom jej žiadosť o predchádzajúci súhlas bola zamietnutá (v rozpore s právom) – o čom rozhodol belgický súd po jej návrate. Otázka, ktorú musel súd riešiť spočívala v tom, či sa má náhrada uskutočniť podľa belgických sadzieb (t.j. tak ako to naznačoval prípad Kohll, ak sa zdravotná starostlivosť poskytla bez predchádzajúceho súhlasu) alebo na základe francúzskych sadzieb (v súlade s nariadením č. 1408/71, čo bolo podstatne menej). Súd rozhodol, že, ak by sa nahrádzalo podľa nižších sadzieb, mohlo by to mať za následok vznik prekážky v rámci slobodného pohybu (jednotlivci by neboli motivovaní vyhľadávať zdravotnú starostlivosť v inom členskom štáte)., a preto je potrebné uskutočniť kompenzáciu súm podľa národných mechanizmov sociálneho poistenia. ^
    10. Rozhodnutie vo veciach Geraets-Smits/Peerbooms (2001) Pán Geraets-Smits a pán Peerbooms sú štátnymi občanmi Holandského kráľovstva. Holandská zdravotná poisťovňa im odmietla preplatiť náklady s liečbou – “experimentálna” liečba Parkinsonovej choroby v Nemecku – v prípade p. Geraets-Smitsa a neurostimulačná terapia (v prípade kómy) u p. Peerboomsa – uskutočnená v Rakúsku. Ani jeden z nich nemal predchadzajúci súhlas poisťovne na uvedené zákroky, keďže v danom čase ichj v Holandsku neposkytovali, a preto sa pokúsili o náhradu nákladov po návrate domov opierajúc svoj prípad o prípad Kohll a slobodný pohyb služieb. Súd opäť potvrdil svoje predchádzajúce rozhodnutia v tom zmysle, že zdravotnícke služby sú službami podľa Zmluvy o ES, avšak vzhľadom na prípadné nerovonováhy, ktoré môžu nastať akceptoval inštitút predchádzajúceho súhlasu ako oprávnený nástroj, ak je jeho použite objektívne a nie je založené na diskriminačných kritériách, ktoré sú voperd známe. Súd deklaroval, že súhlas môže byť odmietnutý len v prípade, ak v rovnaká alebo rovnako účinná liečba môže byť poskytnutá v primeranom čase v rámci inštitúcie, s ktorou má poisťovňa dohodu/zmluvu. ^
    11. Rozhodnutie vo veci Watts (2006) Pani Wattsová je britská štátna občianka a má 72 rokov. V Spojenom kráľovstve bola zapísaná na zoznam pacientov čakajúcich na výmenu bedrového kĺbu. Orgán poistenia jej žiadosť o súhlas na vykonanie zákroku v Belgicku alebo Francúzsku odmietol s prihliadnutím na čakacie termíny pre tento typ zákroku – 12 mesiacov. Zákrok absolvovala vo Francúzsku, pričom náhrada liečebných nákladov jej bola odmietnutá. Súd mal v predmetnej veci za to, že ak mal národný organ poistenia (NHS) za to, že sumu nenahradí, mal preukázať, že čakacia lehota na daný zákrok v domovskom štáte nepresiahne medicínsky akceptovateľný časový úsek, s prihliadnutím na stav a klinické potreby pacienta. V súvislosti s náhradou nákladov Súd skonštatoval, že ak neexistuje sadzba za vykonanie zákroku v Spojenom kráľovstve, kde sa zdravotná starostlivosť poskytuje bezplatne, všetky náklady, ktoré pacient preukázateľne vynaložil v súvislosti so zákrokom v krajine, kde bol zákrok uskutočnený, musia byť nahradené, a to až do výšky, ktorá by zodpovedala sadzbe za podobný zákrok v domovskom štáte. Ak by úhrada za zákrok podľa predpisov štátu, v ktorom bol zákrok vykonaný, bola nižšia ako suma, ktorú by poisťovna hradila za podobný zákrok v domvskom štáte, nahradí sa maximálna suma vyúčtovaná v štáte, v ktorom bol zákrok poskytnutý. ^
    12. Judgment of 27 September 1988 in case 263/86, Belgian State v. Humbel, [1988] ECR 5365, para 17. ^
    13. The ECJ Case Law on Cross-Border Aspects of Health Services. Briefing Note. IP/A/IMCO/FWC/2006-167/C3/SC1, January 2007. p. 5.^
    14. Case C 157/99 Geraerts-Smits and Peerbooms [2001] ECR 5473, para. 106. ^
    15. Willy Palm, Matthias Wismar, Ewout van Ginneken, Reinhard Busse, Kelly Ernst and Josep Figueras: Towards a renewed Community framework for safe, high-quality and efficient cross-border health care within the European Union, pp 24 – 25, In Cross-border Health Care in the European Union: ISBN 978 92 890 0221 9, UK: World Health Organization, 2011 ^
    16. Willy Palm, Matthias Wismar, Ewout van Ginneken, Reinhard Busse, Kelly Ernst and Josep Figueras: Towards a renewed Community framework for safe, high-quality and efficient cross-border health care within the European Union, pp 26 – 29, In Cross-border Health Care in the European Union: ISBN 978 92 890 0221 9, UK: World Health Organization, 2011^
    17. Čl. 9 Smernice.^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia