Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Judikát Jtk 11/2013 - Právo neprispievať k vlastnému obvineniu NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    10.02.2014Krajský súd v Žiline (Spracoval: Mgr. Dagmar Haňdiaková )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    Judikát trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Žiline prijatý 10.9.2013

     

    Právo mlčať a právo neprispievať k vlastnému obvineniu sú všeobecne uznávanými medzinárodnými štandardami, ktoré ležia v srdci pojmu spravodlivého konania podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Poskytnutím ochrany obvinenému proti nedovolenému donúteniu zo strany štátnych orgánov prispievajú tieto imunity k predchádzaniu justičným omylom a zaisteniu cieľov čl. 6 Dohovoru. (John Murray proti UK). Právo neprispievať k vlastnému obvineniu sa v prvom rade týka rešpektovania vôle obvineného mlčať. Právo neobviňovať sám seba nezahrňuje použitie v trestnom konaní tých vecí, ktoré je možné od obvineného získať prostredníctvom donútenia, pokiaľ ide o veci existujúce nezávisle na jeho vôli, ako sú okrem iného vzorky dychu, moču, krvi a telesných tekutín za účelom analýzy DNA.

    rozsudok KS ZA sp.zn. 1To/6/2013

    1To/6/2013

    ROZSUDOK

    V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

    Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Pavla Polku a JUDr. Adriany Gallovej, na verejnom zasadnutí konanom 12. februára 2013 prejednal odvolanie podané obžalovaným V. K. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/95/2012 z 18.10.2012 a takto

    r o z h o d o l :

    Podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/95/2012 z 18.10.2012.

    Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

    obžalovaného V. K., nar. ........ v .............., bytom ...................., okres ....................,

    u z n á v a z a v i n n é h o, ž e :

        dňa 9.6.2012 v čase okolo 20.00 h., po predchádzajúcom požití alkoholických nápojov, viedol osobné motorové vozidlo značky Seat Cordoba, evidenčné číslo ... .... po ceste č. II/520 v smere od obce Hladovka na obec Vitanová, okres Tvrdošín, pričom keď sa s vozidlom nachádzal medzi uvedenými obcami, bol zastavený a kontrolovaný hliadkou Okresného riaditeľstva PZ, Okresného dopravného inšpektorátu Dolný Kubín a vykonanou dychovou skúškou mu bolo dňa 9.6.2012 v čase o 20.08 h. zistené 1,01 mg/l alkoholu v dychu,

    t e d a

        vykonával v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, činnosť, pri ktorej by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku,

    č í m s p á c h a l

        prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona.

    Z a t o h o o d s u d z u j e :

        Podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., § 56 ods. 1, 2 Tr. zák., § 38 ods. 2, 3 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák. na peňažný trest 350,- (tristopäťdesiat) Eur.

        Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovuje obžalovanému náhradný trest odňatia slobody na 20 (dvadsať) dní.

        Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zák. ukladá trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 36 (tridsaťšesť) mesiacov.

    O d ô v o d n e n i e

        Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný V.K. uznaný za vinného zo spáchania prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. pre skutok podrobne rozvedený vo výrokovej časti rozsudku.

        Za spáchanie tohto prečinu mu bol uložený peňažný trest vo výmere 350,- Eur a pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, súd mu ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 20 dní. Zároveň bol obžalovanému uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 36 mesiacov.

        Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie obžalovaný. V odvolaní uviedol: „Odvolanie podávam voči všetkým výrokom citovaného rozsudku, rovnako aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. V konaní pred prvostupňovým súdom som namietal porušenie mojich procesných práv ako obvineného v prípravnom konaní, nezákonnosť postupu polície pri zadržaní, porušenie práv daných mi Trestným poriadkom, Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, praxou Európskeho súdu pre ľudské práva a po ňom, kde aj súd po ich prednese opomenul vo vyhotovení rozsudku zaujať stanovisko k namietaným pochybeniam a podľa mňa rozsudok vyniesol na základe nezákonne vykonaných, resp. neúčinných dôkazov. Z uvedeného dôvodu je rozhodnutie súdu ako také celé nepreskúmateľné, obsahuje chyby v skutkovej vete, pričom aj uložený trest považujem z toho dôvodu za nezákonný a neprimerane prísny, pretože doteraz som nemal problém so zákonom, ani som nespáchal priestupok. Ako prvú skutočnosť som namietal vyhotovenie karty vodiča v rozpore so zákonom. Táto obsahovala spáchaný priestupok spred viac ako 5 rokov, kde podľa § 108 ods. 5 zákona 8/2009 Z.z. o cestnej premávke sa tieto údaje natrvalo zničia. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, do akej miery pri uložení trestu súd trest za priestupok zohľadnil. V podstate jediným dôkazom svedčiacim proti mne bolo zistenie obsahu alkoholu v krvi. Z tohto dôvodu som namietal procesný postup polície pri získaní dôkazu, ktorý považujem za nezákonný, resp. za neúčinný. Mám za to, že som bol políciou sledovaný, zastavený na mieste, ktoré nebolo kontrolným bodom, a za bežných okolností nebol dôvod na kontrolu požitia alkoholu. Policajt ma pred vykonaním dychovej skúšky dostatočne nepoučil o mojich právach a povinnostiach. V skutkovej vete sa podľa mňa mal presne uviesť typ zariadenia, ktorým bola skúška vykonaná, jej výrobné číslo, prípadne kedy bolo zariadenie naposledy certifikované. Policajti podľa môjho názoru nepostupovali v mojom prípade v súlade s ust. § 85 ods. 1 a nasl. TP, kde zadržať a obmedziť mi osobnú slobodu mi mohli len v prípade, ak existoval niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 alebo ak ide o podozrivú osobu podľa § 204 ods. 1, aj keď proti nej doteraz nebolo vznesené obvinenie. Na zadržanie je potrebný predchádzajúci súhlas prokurátora. Bez takého súhlasu možno zadržanie vykonať, len ak vec neznesie odklad a súhlas prokurátora vopred nemožno dosiahnuť, najmä ak bola taká osoba pristihnutá pri trestnom čine alebo zastihnutá na úteku. Ani zo zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby z 9.6.2012, ani následne som nebol policajtmi oboznámený s dôvodmi zadržania a obmedzenia osobnej slobody a toto bolo vykonané bez súhlasu prokurátora. Zasahujúci policajt v zápisnici o výsluchu svedka zo 6.7.2012 však uviedol, že o zadržaní bol prokurátor informovaný. Chcem uviesť aj to, že prepustený som políciou nebol podľa § 85 ods. 4 TP, ale zo zdravotných dôvodov, pretože som dlhodobo chorý na astmu. Hlavný dôvod získania dôkazu nezákonným spôsobom vidím v tom, že som aktívnym vykonaním dychovej skúšky bez predchádzajúceho procesného poučenia prispel ku vzneseniu obvinenia za trestný čin, teda sám seba obvinil. Podľa ustálenej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva nerešpektovaním zásady zákazu nútenia k sebaobviňovaniu, môže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa čl. 14 ods. 3 písm. g) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach každý, kto je obvinený z trestného činu, má mať tieto minimálne záruky: nesmie byť nútený svedčiť proti sebe alebo priznať vinu. V demokratických krajinách sa však toto pravidlo vykladá v širšom slova zmysle, t.j. tak, že nikoho nemožno nútiť, aby sám seba obviňoval, a to nielen výpoveďou, ale aj akýmkoľvek aktívnym konaním. Niet totižto žiadneho zásadného rozdielu medzi právom osoby odmietnuť vypovedať, ak by si výpoveďou privodila nebezpečenstvo trestného stíhania, a medzi právom osoby odmietnuť aktívne konanie, napríklad vydanie dôkazov, ktorým by si mohla privodiť nebezpečenstvo trestného stíhania. V prípade, ak má podozrivý, resp. obvinený niečo aktívne konať, oprávnený orgán ho môže na toto aktívne konanie vyzvať, pričom ho však pred samotným konaním musí poučiť o jeho práve nekonať, a teda neobviňovať samého seba. Až po takomto poučení možno pristúpiť k samotnému vykonaniu úkonu (ak s tým podozrivý, resp. obvinený súhlasí). V prípade, ak poučenie osoby o zákaze nútenia k sebaobviňovaniu chýba, dôkaz získaný jej aktívnym konaním je dôkazom neúčinným. V kontexte vyššie uvedeného podotýkam, že pokiaľ ide o aktívne konanie podozrivého alebo obvineného, tento nesmie byť k nemu žiadnym spôsobom nútený, okrem iného nemožno mu hroziť uložením poriadkovej pokuty, tobôž mu túto uložiť. Takéto konanie má charakter nútenia k sebaobviňovaniu, ktoré je zakázané. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhujem, aby ma odvolací súd spod obžaloby v celom rozsahu oslobodil.“

        Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal na podklade podaného odvolania v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že odvolanie obžalovaného V. K. je dôvodné, ale pre iné skutočnosti, ako uviedol v odvolaní.

    Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že súd prvého stupňa v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Tr. por., najmä zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7, práva na obhajobu - § 2 ods. 9, voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12, rovnosti strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14 Tr. por. Odvolací súd teda konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými zákonnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.

        Okresný súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového deja zodpovedajúci všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je tento uvedený vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa.

    Právna kvalifikácia stíhaného skutku ako prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedeného zákonného ustanovenia.

    Hoci okresný súd rozhodol v podstate správne, jeho rozsudok trpí vážnymi chybami, gramatickými i logickými, v skutkovej vete, keď obec Hladovka je označená malým začiatočným písmenom a namiesto slova „nachádzal“ v skutkovej vete súd prvého stupňa uviedol „nadýchal“. Ide o také závažné chyby, ktoré robia skutkovú vetu nezrozumiteľnou a nelogickou. Ďalšej chyby sa súd prvého stupňa dopustil v odôvodnení, keď odôvodňoval úplne iný trest, ako bol obžalovanému uložený. V tejto časti považoval krajský súd teda odvolanie obžalovaného za dôvodné, keď poukázal na to, že rozsudok okresného súdu je nezrozumiteľný a nepreskúmateľný. Preto na základe podaného odvolania krajský súd napravil tieto chyby súdu prvého stupňa, keď vo veci sám rozhodol týmto rozsudkom na verejnom zasadnutí.

        K ďalším námietkam a argumentom obhajoby krajský súd poznamenáva:

        Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa na č.l. 45 celkom zreteľne vyplýva, že súd nehodnotil a pri rozhodovaní ani neprihliadal na predchádzajúci priestupok obžalovaného (spred viac ako piatich rokov), keď bolo vyslovené, že: „...pred spáchaním trestného činu viedol riadny život“. Preto vyjadrenie obhajoby, že z rozsudku nie je zrejmé, do akej miery pri uložení trestu súd trest za priestupok zohľadnil, je neudržateľné.

        Krajský súd nemohol akceptovať námietku obhajoby, že postup polície pri zadržaní obvineného bol nezákonný. Policajti I. P. a P. P. vykonávali svoju službu v rámci dopravno-bezpečnostnej akcie, pričom pri svojej hliadkovej činnosti boli oprávnení zastaviť vozidlo a skontrolovať vodiča, najmä ak bolo zrejmé, že do vozidla zaparkovaného pred pohostinstvom nastúpili osoby z pohostinstva vychádzajúce. Za takejto situácie totižto často a reálne hrozí obava, že vodič by mohol byť pod vplyvom alkoholických nápojov a svojou následnou jazdou by mohol ohroziť nielen život a zdravie svoje a spolujazdcov, ale i nič netušiacich vodičov iných vozidiel. Postup polície pri zastavení vozidla bol teda správny, zákonný a ako bolo preukázané, i potrebný.

        Pokiaľ policajti obžalovaného zadržali podľa § 85 ods. 1 Tr. por., taktiež postupovali správne. Vykonaním dychovej skúšky bolo jednoznačne preukázané, že obvinený je dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu, a reálne hrozilo, že by v páchaní trestného činu mohol pokračovať, ak by mu osobnú slobodu neobmedzili. Z povahy veci vyplynulo, že vec nezniesla odklad, pričom obvinený bol pristihnutý pri páchaní trestného činu, a preto oznámenie zadržania prokurátorovi operačným dôstojníkom je plne akceptovateľné, pričom pri posudzovaní zákonnosti obmedzenia osobnej slobody obvinenému ako celku, významnú úlohu hrá skutočnosť, že toto trvalo relatívne krátku dobu od 20.08 h. do 23.15 h., kedy bol po vykonaní potrebných opatrení bezodkladne zo zadržania prepustený.

        Z výpovedí obidvoch policajtov (č.l. 10 a č.l. 12) zrozumiteľne vyplýva, že obvinenému bolo ihneď po obmedzení osobnej slobody oznámené, že je podozrivý zo spáchania trestného činu – prečinu, preto bolo ich chybou, keď následne „vypisovali“ správu o výsledku objasňovania priestupku. Išlo však o následný administratívny akt, ktorý nijako neovplyvnil trestné konanie a nemal žiadne negatívne následky na práva obvineného. Krajský súd preto posúdil postup policajtov pri zastavení vozidla i zadržaní obvineného V. K. ako súladný s ustanoveniami Trestného poriadku, bez vedľajšieho negatívneho zásahu do práv obvineného.

        Pokiaľ obhajoba hlavný dôvod získania dôkazu (výsledku dychovej skúšky) nezákonným spôsobom vidí v tom, že obvinený aktívnym vykonaním dychovej skúšky bez predchádzajúceho procesného poučenia sám prispel k vzneseniu obvinenia za trestný čin, a teda sám seba obvinil, čo v demokratických krajinách nie je prípustné, tak krajský súd ani tento argument obhajoby nemohol prijať a akceptovať.

        Niet žiadnych pochýb o tom, že právo mlčať a právo neprispievať k vlastnému obvineniu sú všeobecne uznávanými medzinárodnými štandardami, ktoré ležia v srdci pojmu spravodlivého konania podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poskytnutím obvinenému ochrany proti nedovolenému donúteniu zo strany štátnych orgánov prispievajú tieto imunity k predchádzaniu justičným omylom a zaisteniu cieľov čl. 6 (John Murray proti UK). Európsky súd pre ľudské práva však vo veci Saunders proti UK, rozsudok veľkého senátu č. 19187/91, § 68 zo 17.12.1996 vysvetlil okrem iného, že právo neprispievať k vlastnému obvineniu sa v prvom rade týka rešpektovania vôle obvineného mlčať. Právo neobviňovať sám seba nezahrňuje použitie v trestnom konaní tých vecí, ktoré je možné od obvineného získať prostredníctvom donútenia, pokiaľ ide o veci existujúce nezávisle na jeho vôli, ako sú okrem iného vzorky dychu, moču, krvi a telesných tekutín za účelom analýzy DNA.

        Z uvedeného teda vyplýva, že právo obvineného neobviňovať sám seba nebolo porušené.

        So zreteľom na uvedené krajský súd neakceptoval argumenty obhajoby, podľa ktorých malo dôjsť k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku na základe nesprávneho procesného postupu.

        Krajský súd preskúmal aj výrok o treste a stotožnil sa s rozhodnutím a záverom prvostupňového súdu, pokiaľ ide o druh a výmeru uložených trestov. Peňažný trest vo výmere 350,-Eur považuje aj krajský súd za spravodlivý a objektívny obraz potrieb individuálnej a generálnej prevencie trestu a v plnej miere odzrkadľujúci stupeň spoločenskej škodlivosti činu obžalovaného pre spoločnosť, ako aj jeho možnej nápravy a v neposlednom rade i jeho pomery. Pri určení výšky peňažného trestu a výmery náhradného trestu odňatia slobody postupoval súd prvého stupňa podľa všeobecných zásad ukladania trestu, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 34 Tr. zák. Okresný súd nepochybil, ani keď obžalovanému uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá vo výmere 36 mesiacov, pričom nezistil žiadny dôvod na zmiernenie takto uloženého trestu. V tejto súvislosti obžalovanému pripomína, že vedenie vozidla pod vplyvom alkoholických alebo omamných látok je mimoriadne nebezpečné, nielen preto, že obžalovaný hazarduje so svojím životom, ale najmä, že ohrozuje nič netušiacich iných účastníkov cestnej premávky. Preto trest zákazu činnosti vo výmere 36 mesiacov považuje za primeraný a zodpovedajúci stavu veci a zákonu.

        S ohľadom na uvedené preto krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

    P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

    V Žiline, 12. februára 2013

                             JUDr. Martin Bargel
                                   predseda senátu

     

    .


    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia