Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Judikát Jtk 5/2010 - Trestný čin znásilnenia (§ 199 Tr. zák.) - vážne mienený odpor ženy NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    07.12.2011Krajský súd v Žiline (Spracoval: JUDr. Peter Sepeši )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    Judikát trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Žiline prijatý 9.3.2010

    I. Vážne mienený odpor ženy voči súloži v zmysle § 199 Trestného zákona možno vyvodzovať najmä z takého jej fyzického konania (napr. pokus o útek, rázne bránenie sa – hmaty, chvaty, údery, kopy, či iné prejavy sebaobrany namierené proti osobe útočníka) alebo emocionálneho prejavu (napr. zúfalý plač, krik a pod. - t.j. prejavy manifestujúce negatívne emócie), ktorými napadnutá žena nepochybným spôsobom prejavuje svoju nevôľu k pohlavnému styku a ktorými sa snaží zabrániť konaniu útočníka. Nedostatok prejavu odporu, v prípade keď tento prejavený mohol byť, oslabuje možnosť jeho posúdenia ako vážne mieneného.


    II. Existenciu odporu však nemožno vylúčiť v tých prípadoch, keď k jeho náležitému prejaveniu nedôjde len v dôsledku napr. emočného šoku, afektu strachu, preľaknutia a pod. alebo preto, že útočník nedovolil napadnutej žene žiaden odpor prejaviť.

    uznesenie KS ZA sp.zn. 1To/150/2008

    1To/150/2008-159

    U Z N E S E N I E

    Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudkýň JUDr. Márie Urbanovej a JUDr. Dany Wänkeovej na verejnom zasadnutí konanom 27. januára 2009 prejednal odvolanie podané prokurátorom proti rozsudku Okresného súdu Martin, sp.zn. 2T/6/2008 z 21.10.2008 a takto

    r o z h o d o l :

    Podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora z a m i e t a .

    O d ô v o d n e n i e

    Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný V. B. podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry v Martine, sp.zn. 2Pv 25/2008 z 8.11.2006 pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť tak, že

    6.1.2008 okolo 21.30 h. v mieste trvalého bydliska, v M. – P., štvrť .... č..., v byte č..., prišiel do obývačky, kde po rozvode prespáva jeho bývalá manželka, poškodená Z. B., nar. ..., s úmyslom vykonať pohlavný styk, čo však ona odmietla a povedala mu, že s ním nechce nič mať, načo si obžalovaný ľahol k poškodenej a snažil sa ju znehybniť tak, že ju chytil rukami okolo ramien, pričom sa jej snažil roztiahnuť nohy, keď sa mu to nepodarilo odišiel z obývačky preč, po zhruba 10 minútach sa vrátil a pokúšal sa opakovane vykonať súlož, čo sa mu však tiež nepodarilo, toto uvedené konanie zopakoval niekoľkokrát až do 24.00 h., keď svoje násilné konanie zintenzívnil a aj napriek bráneniu sa poškodenej sa mu podarilo chytiť poškodenú zozadu okolo ramien, následne ju pootočiť bokom k sebe, prisadnúť jej pravú nohu a roztiahnuť nohy, vyložiť si jej ľavú nohu na svoje rameno a vykonať na poškodenej násilím proti jej vôli súlož, 

    lebo skutok nie je trestným činom.

    Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil v podstate tak, že zo všetkých skutkových okolností, nemožno vyvodiť, že by obžalovaný mal prekonať vážne mienený odpor poškodenej, alebo, že by poškodená podľahla jeho konaniu po zistení beznádejnosti jej odporu. V danom prípade nebolo bez pochybností preukázané, že k pohlavnému styku s poškodenou došlo po jej násilnom donútení obžalovaným.

    Proti rozsudku okresného súdu podal riadne a včas odvolanie prokurátor. Navrhol, aby krajský súd z dôvodu uvedeného v § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil vo veci vykonané dôkazy a nevysporiadal sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Nesprávne bola vyhodnotená výpoveď svedkyne poškodenej Z. B., ktorú on považuje za dôveryhodnú, logickú a podporenú aj ďalšími dôkazmi (lekárske správy, sekundárne aj výpoveď maloletého svedka M. B.). Je evidentné, že obžalovaný s poškodenou žili v disharmonickom spolužití, preto aj z tohto dôvodu je logická verzia poškodenej, že sa aktívnejšie nebránila z dôvodu, aby nebudila deti. Výpoveď maloletého svedka M. B. nenasvedčuje verzii obžalovaného o dobrovoľnej súloži, keďže tento vypovedal, že počul, ako v ten večer išiel otec k mame do obývačky na matrac, mama mu hovorila, aby odišiel a oco jej začal nadávať. Pokiaľ ide o nepredloženie výsledkov skúmania DNA, tieto by aj tak na podstate veci nič nemenili, pretože obžalovaný nepopiera, že s poškodenou mal pohlavný styk, tvrdí len, že išlo o styk dobrovoľný. Ďalej uviedol, že i v prípade, ak by súd uveril verzii poškodenej, išlo by o vážne mienený odpor, ktorý bol oslabený obavou poškodenej o deti, čo však obžalovaného trestnej zodpovednosti nezbavuje. Naviac, ak okresný súd mal pochybnosti o dôveryhodnosti výpovede poškodenej, mohol nariadiť znalecké psychologické skúmanie jej osobnosti v súvislosti s prežitými udalosťami a ich reprodukciou.

    Krajský súd na podklade odvolania preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom mal na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na všetky prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a zistil, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.

    Okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v § 2 Tr. por., najmä však zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7, voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12 i rovnosti strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14. Krajský súd teda konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú. V odôvodnení rozsudku v súlade s § 168 Tr. por. stručne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a vysvetlil, na základe akých dôvodov - prečo dospel k oslobodzujúcemu rozhodnutiu.

    Aj podľa názoru krajského súdu, výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade odôvodňujú postup podľa § 285 písm. b) Tr. por.

    V prejednávanom prípade boli v prípravnom konaní zadovážené a na hlavnom pojednávaní okresným súdom vykonané dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporovali. Na jednej strane výpoveď poškodenej Z. B., ktorá obžalovaného usvedčovala z násilného konania, ktorým ju mal donútiť k súloži s ním. Na druhej strane výpoveď obžalovaného V. B., ktorý použitie násilia, či hrozbu násilím popieral a tvrdil, že k pohlavnému styku došlo dobrovoľne. Ďalší priami svedkovia týchto skutkových okolností neboli.

    Z hľadiska právnej kvalifikácie skutku obžalovaného ako zločinu znásilnenia podľa § 199 Tr. zák. bolo potrebné zistiť, či v konaní obžalovaného bolo obsiahnuté „donútenie ženy k súloži násilím“ tak, ako to prezentoval prokurátor v obžalobe a teda či bola naplnená objektívna stránka skutkovej podstaty tohto trestného činu.

    * * *

    Donútením ženy k súloži sa rozumie prekonanie vážne mieneného odporu ženy alebo podľahnutie ženy pri zistení beznádejnosti odporu, so zreteľom na to, že jej páchateľ za použitia násilia, alebo hrozby bezprostredného násilia nedal žiadnu možnosť odpor prejaviť. Výsledkom takého konania je, že žena po vyjadrení vážne mieneného nesúhlasu a po prejavenom odpore upustí od ďalšieho odporu pre svoju vyčerpanosť, zrejmú beznádejnosť alebo z odôvodneného strachu, že páchateľ svoju hrozbu bezprostredného násilia vykoná.

    Ak však odpor ženy nebol mienený vážne a ak bol len predstieraný, nejde o donútenie. O donútenie nejde ani v tom prípade, ak síce žena spočiatku odpor kladie, ale neskôr so súložou súhlasí.

    Podľa konštantnej judikatúry možno za násilie v zmysle § 199 Tr. zák. považovať každé fyzické pôsobenie, namierené proti telesnej integrite ženy, slúžiace k prekonaniu, či znemožneniu jej či už kladeného alebo len očakávaného odporu, pričom tento odpor ženy musí byť mienený vážne. Pokiaľ ide o hrozbu bezprostredného násilia, táto, bez ohľadu na to, či je demonštrovaná verbálne alebo neverbálne, musí byť vzhľadom na svoju povahu a intenzitu spôsobilá vyvolať obavu, že ak sa napadnutá žena nepodrobí vôli útočníka, okamžite dôjde k použitiu násilia.

    Odpor ženy v zmysle § 199 Tr. zák. vyplýva z jej slobodného subjektívneho rozhodnutia nemať pohlavný styk (nesúložiť), pričom toto jej rozhodnutie je viazané na osobu útočníka.

    O vážne mienený odpor ženy ide vtedy, ak uvedené rozhodnutie ženy, nevôľa k pohlavnému styku trvá od počiatku a pretrváva počas celého násilného konania útočníka, pričom táto jej nevôľa musí byť spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti daná navonok (k čomu môže dôjsť jej aktívnou rezistenciou), resp. musí byť z okolností prípadu zrejmá.

    Pokiaľ ide o intenzitu a prejavy „vážne mieneného odporu“, krajský súd poznamenáva, že tieto sú závislé od okolností konkrétneho prípadu, t.j. okolností za akých došlo k násilnému konaniu smerujúcemu k dosiahnutiu súlože, ako i od osoby (osobnosti) útočníka a napadnutej ženy. Prejavy tohto odporu, pokiaľ ide o ich formu a prostriedky, môžu byť rôzne. Vážne mienený odpor možno vyvodzovať najmä z takého fyzického konania (napr. pokus o útek, rázne bránenie sa – hmaty, chvaty, údery, kopy, či iné prejavy sebaobrany namierené proti osobe útočníka) alebo emocionálneho prejavu (napr. zúfalý plač, krik a pod. - t.j. prejavy, z ktorých je za daných okolností nepochybné, že manifestujú negatívne emócie), prípadne sprevádzaných i verbálnymi vyjadreniami, ktorými napadnutá žena nepochybným spôsobom prejavuje svoju nevôľu k pohlavnému styku a ktorými sa predovšetkým snaží zabrániť konaniu útočníka. Nedostatok prejavu odporu, v prípade keď tento prejavený mohol byť, v zásade oslabuje možnosť jeho posúdenia ako vážne mieneného. Existenciu odporu však nemožno vylúčiť v tých prípadoch, keď k jeho náležitému prejaveniu nedôjde len v dôsledku napr. emočného šoku, afektu strachu, preľaknutia a pod. alebo preto, že útočník nedovolil (neumožnil) napadnutej žene žiaden odpor prejaviť. Neschopnosť, či nemožnosť prejaviť odpor voči útočníkovi, ktorý žena reálne pociťuje, totiž nezakladá domnienku, že žena s pohlavným stykom súhlasí, pokiaľ nemožnosť, či neschopnosť tohto prejavu bola spôsobená vážnymi a neprekonateľnými prekážkami subjektívneho alebo objektívneho charakteru.

    V súvislosti s rozoberanou problematikou „odporu ženy“ krajský súd poznamenáva, že rozpoznanie momentálneho negatívneho vážne mysleného postoja ženy k uskutočneniu pohlavného styku je vecou prirodzenej inteligencie, naviac ak je tento postoj dôrazný. Rešpektovanie tohto postoja je, okrem iného, aj prejavom ľudskosti, tolerancie, úcty i vnímavosti k citom a potrebám druhého. Veď každý má právo slobodne rozhodovať o svojom (pohlavnom) živote, a to aj v prípade, že svojím rozhodnutím dovoleným spôsobom ovplyvní (pohlavný) život iného.

    * * *

    Na preukázanie viny obžalovaného, musí súhrn priamych a nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Výrok o vine môže byť založený teda len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania, ako i pochybnosť o tom, že tento skutok je trestným činom. To platí tým skôr, keď v prejednávanom prípade existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporujú a súd svoje rozhodnutie musí oprieť o vierohodnosť jednej alebo druhej skupiny dôkazov.

    Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že vzhľadom na všetky okolnosti prejednávaného prípadu, nemožno bez pochybností dospieť k záveru, že by obžalovaný svojim konaním mal prekonať vážne mienený odpor poškodenej, hoci na účinný a intenzívny prejav jej odporu neexistovala vážnejšia prekážka, práve naopak poškodená vediac o sklone obžalovaného k násilníckemu správaniu sa nevyužila viaceré možnosti neprítomnosti obžalovaného na to, aby odišla do inej miestnosti, hoci dvere boli otvorené a opakované pokusy obžalovaného o vykonanie pohlavného styku sa mali prerušovane uskutočňovať od cca. 21.30 h. do 24.00 h. (t.j. cca. 2 a pol hodiny), nekričala, po skutku zostala s obžalovaným spať v miestnosti, kde ku skutku došlo. Spáchanie tohto skutku neoznámila na polícii ihneď po tom, ako k nemu došlo, hoci tak urobiť mohla (mala pri sebe mobilný telefón). Ohliadka miesta činu, vykonaná deň po skutku t.j. 7.1.2008, bola neúčelná. Zaistené biologické stopy nie sú spôsobilé preukázať, za akých okolností ku skutku došlo. Ani záznam z gynekologického vyšetrenia zo 7.1.2008 neobsahuje usvedčujúce zistenia svedčiace proti obžalovanému. Pokiaľ ide o zistenie, či obžalovaný použil na dosiahnutie súlože voči poškodenej násilie, ani táto skutočnosť nebola preukázaná tak, aby vylúčila záver o tom, že k „stopám“ na tele poškodenej mohlo dôjsť i inak, v inom čase, či v dôsledku iného skutku páchateľa. Fotodokumentácia „stôp na tele poškodenej“ neumožňuje spoľahlivé zistenie, že ide o modriny, ako ani záver o čase a mechanizme ich vzniku. Výsledkami dokazovania bolo totiž preukázané, že k fyzickým konfliktom medzi obžalovaným a poškodenou dochádzalo aj v minulosti, a to aj pár dní pred skutkom (30.12.2007 a 2.1.2008).

    Z popísaného správania poškodenej, z jej celkového postoja pred, počas i po skutku, jednoznačne nevyplýva, že by jej odpor dosahoval intenzitu vážne mieneného odporu, ako ani to, že po zistení jeho beznádejnosti, by konaniu obžalovaného podľahla. Hoci manželstvo poškodenej s obžalovaným bolo 13.11.2007 rozvedené, žili v spoločnej domácnosti. Pred skutkom pozerali spoločne televízor a popíjali víno. V krátkom časovom období predtým mala poškodená s obžalovaným (aj keď už nebol jej manželom) viacero pohlavných stykov. Počas výpovede dokonca uviedla, hoci následne i poprela, že po kritickej udalosti mala s obžalovaným dobrovoľný pohlavný styk.

    Pokiaľ ide o tvrdenie prokurátora, že odpor poškodenej bol oslabený jej obavou o deti (nechcela ich zobudiť), tento argument sa v danom prípade javí ako neudržateľný, pretože i keby vedenie trestného stíhania, v ktorom deti poškodenej vystupujú ako nepriami svedkovia, bolo pre tieto deti menej traumatizujúce ako byť opätovne priamym svedkom disharmonického fungovania nefunkčného vzťahu, podľa názoru krajského súdu, je vplyv obidvoch týchto rolí na ich vývin a život prinajmenšom nepriaznivý, o to viac, keď boli do týchto pozícií postavené rozhodnutiami a konaním tých, ktorí by ich pred podobnými zážitkami mali chrániť.

    Aj podľa názoru krajského súdu, po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov nebolo spoľahlivo preukázané, že súdeným skutkom bola naplnená skutková podstata zločinu znásilnenia. Správne súd prvého stupňa poukázal na to, že pre vyhlásenie oslobodzujúceho rozsudku sa nevyžaduje nepochybné preukázanie toho, že obžalovaný sa násilného donútenia k dosiahnutiu súlože nedopustil, ale stačí len pochybnosť o tom, či sa takého konania dopustil tak, že naplnil všetky znaky skutkovej podstaty zločinu znásilnenia.

    Ako už bolo vyššie uvedené, výrok o vine môže byť založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosti, že skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania, je trestným činom. Tieto pochybnosti však aj po vykonaní dôkazov a ich náležitom zhodnotení naďalej pretrvávajú.

    Keďže pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce rozhodnutie, okresný súd rozhodol zákonne, keď aplikujúc zásadu „in dubio pro reo“, teda „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ vyplývajúcu z ust. § 2 ods. 4 Tr. por., obžalovaného spod obžaloby oslobodil preto, že skutkový dej uvedený v obžalobe sa síce stal, avšak vzhľadom na vyššie uvedené nenapĺňa znaky skutkovej podstaty súdeného trestného činu (§ 285 písm. b/ Tr. por.).

    S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd nepovažoval odvolanie prokurátora za dôvodné, preto odvolanie podľa § 319 Tr. por. zamietol. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa považuje za zákonný a oslobodzujúci výrok v plnom súlade so stavom veci a zákonom.

    P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

    V Žiline, 27. januára 2009

    JUDr. Martin Bargel
    predseda senátu

    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia