Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Manažér radil klubu kúpiť celú ulicu a predávať domy NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    21.11.2019Milan Lešický (Spracoval: Ing. Simoneta Sepešiová )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    Kratšia verzia článku bola publikovaná aj v denníku Pravda, dňa 19.11.2019 pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie (17. november 1989) a na webovskej  stránke: https://futbal.pravda.sk/ostatne/clanok/533240-manazer-radil-klubu-kupit-celu-ulicu-a-predavat-domy/


    Úvodom poviem, že nikdy som nebol v komunistickej strane a po revolúcii v žiadnej inej. Napriek tomu som politické dianie a jeho vývoj vždy pozorne sledoval. K nadhľadu mi pomohol profesionálny šport, ktorý je spojený s neustálym cestovaním. Okrem Severného a Južného pólu som bol viackrát vo všetkých svetadieloch. Počas môjho trénerského putovania som štyri roky žil v diplomatickom a pracoval v športovom prostredí v Tokiu a tri roky v Prahe. Ako tréner, som mal príležitosť stretávať sa s politickými špičkami. Samozrejme oficiálne. Pred aj po revolúcii. Doma aj v zahraničí. Dnes mám 74 rokov, životnú dráhu za sebou. Moja rodina negatívne zažila znárodnenie v roku 1948, politické perzekúcie po roku 1952, svetielko na konci tunela v roku 1968 a „nežnú“ revolúciu, ktorej 30. výročie oslavujeme v týchto dňoch. Ľudia, ktorí ju aktívne prežili majú dnes okolo päťdesiat rokov a viac.

    Nebudem písať analýzu o futbale ale krátky príbeh ako sametová revolúcia menila „štátny“ profesionalizmus na ten skutočný. V novembri 1989 to odštartovali futbalisti Sparty Praha Ivan Hašek, Václav Nemeček a Dukly Praha Milan Luhový, Dušan Fitzel, Pavel Karoch. Navštívili predsedu Československého futbalového zväzu pána Rudolfa Koceka a požiadali o zrušenie zápasu Sparta – Dukla. Ten, po tomto stretnutí, zrušil celé ligové kolo. Nasledovalo pamätné vystúpenie Václava Havla 23.11.1989 z balkóna vydavateľstva Melantrichu na Václavskom námestí. Medzi rečníkmi vystúpil aj futbalista Ivan Hašek. Vyzval všetkých ligových hráčov o vyjadrenie podpory s tým, že nastúpia na ďalší ligový zápas s trikolórou na dresoch, ktorá mala vyjadrovať podporu revolúcie.

    Bol som vtedy trénerom najlepšieho slovenského ligového mužstva vo federálnej lige. Hneď po Haškovej výzve prišiel za mnou predseda nášho futbalového klubu Plastika Nitra, člen Okresného výboru komunistickej strany v Nitre a žiadal odo mňa aby sme sa nezúčastnili podpory stužkami. Všetkým, ktorí neposlúchnu sa vyhrážal tvrdými represáliami. S týmto odkazom som sa postavil pred hráčov. Väčšina bola okamžite za podporu. Povedal som, že nikoho nebudem nútiť, nech si dá stužku ten kto je za. Na zápas s Interom Bratislava nastúpili všetci so stužkami na dresoch.

    To bol viditeľný impulz v neinternetovej dobe a veci okolo nášho mužstva sa začali rýchlo hýbať. Futbalový kolektív včas postrehol, že z davu vyskočili samozvanci. Že je tu ktosi, kto poľuje na miesta doteraz úspešných futbalových funkcionárov, chce bez práce ukradnúť klub. Neberie do úvahy, že by mohol znehodnotiť doterajšie úsilie hráčov, trénerov a dobrovoľných funkcionárov. Lákadlom bol najmä blížiaci sa januárový zájazd Nitry do Malajzie a Singapuru. Prezentovali sa ako akčný výbor občianskej iniciatívy Telovýchovnej jednoty Plastika Nitra. Zrazu ich mimoriadny záujem o futbal, skrytý za revolúciu, prekvapil. Futbalisti reagovali v priebehu niekoľkých dní. Vytvorili vlastný akčný výbor VPN a oficiálne sa zaregistrovali. Bol to originálny spôsob obrany klubu proti samozvancom. Akčný výbor hráčov dostal všetky hlasy voličov. Pre zaujímavosť na jeho čele bol kapitán tímu Michal Hipp, vo vedení boli najstarší člen kádra brankár Peter Palúch, reprezentant Ľubomír Moravčík, tréner Milan Lešický. Hráčska VPN okamžite vydala vyhlásenie, že sa cíti najpovolanejšia pôsobiť na zmeny v nitrianskom futbale. Nedovolí aby do toho hovorili ľudia, ktorí doteraz nepreukázali schopnosti funkcionárov vhodných pre najbližšiu budúcnosť. VPN si váži členov výboru, ktorí dlhé roky cez svoje podniky fiktívne zamestnávali hráčov a dotovali futbal. Výsledkom bolo, že do Malajzie a Singapuru, koncom januára, na štyri zápasy, odišli všetci členovia doterajšieho futbalového výboru.

    Okrem nich s nami cestoval aj Dr. Jozef Vengloš, ktorý sústredenie sprostredkoval a manažér z monackej organizácie Telemundi, dnes už nebohý Ing. Peter Kovarčík. Všetky zápasy sme presvedčivo vyhrali. V ťažkých klimatických podmienkach, revolučne naladení, sme trénovali a hrali fyzicky na doraz, čo sa neskôr ukázalo ako veľká chyba.

    Aj vznik moderného klubu bol exotický. Náš hotel v rezorte Pangkor mal z jednej strany hlboký prales z druhej oceán s krásnou plážou. Prístup k hotelu bol len loďou. Jeden z po-tréningových výklusov sme vedome prerušili na konci pláže, pod obrovskými skalami, kde už čakal Peter Kovarčík. Tam prebehla rozhodujúca hráčska schôdza. Boli tam len hráči a tréneri. Funkcionárska časť výpravy sa kvôli veľkému teplu zdržovala v klimatizovanom hoteli a o schôdzi nevedela. Manažér z Telemundi, rodený Nitran, vysvetlil hráčom novú koncepciu budúceho profesionálneho klubu. Všetci súhlasili. Tým sme položili základy 1. profesionálneho klubu. S úsmevom spomínam, že obecenstvom tejto tajnej historickej schôdze bolo len množstvo opíc, ktoré naše rokovanie prerušovali zhadzovaním šišiek z vysokých skál nad nami na hlavy v piesku sediacich hráčov. S úsmevom poviem, že tieto zvieratká, ktoré kradli v noci z balkónov hotela výstroj, celé sústredenie pomáhali zintenzívňovať tréningový proces. Z každého výklusu po pláži urobili šprint, bežali za nami a od strachu nikto nechcel bežať posledný. 

    Týždeň po príchode domov 16.2.1990 bola v nitrianskom divadle mimoriadna členská klubu, kde Peter Kovarčík zopakoval všetkým to, čo povedal hráčom na pangkorskej pláži. Po hlasovaní členskou základňou vznikol prvý samostatný profesionálny klub v Československu so samostatnou právnou a ekonomickou subjektivitou. Už 1.3.1990 podpísali hráči prvé profesionálne zmluvy. Ich príjmy sa zvýšili troj a viacnásobne. Hráči prestali mať štatút „štátnych profesionálov“, už neboli čierni zamestnanci nejakej patronátnej fabriky alebo družstva. Už nemuseli podpisovať tri výplatné listiny podnikovú, futbalovú „čiernu“ a oficiálnu.

    Prvý krát v histórii mal klub profesionálnu riadiacu zložku klubu, kde patrili: predseda, manažér, tajomník, ekonóm a sekretár. Pod nich patrila hospodársko-právna, športová zložka. Ako poradný a konzultačný orgán pôsobila správna rada zložená z radov bývalých funkcionárov futbalového oddielu. Do klubu na najvyšší post predsedu sa vrátil rešpektovaný funkcionár Štefan Sapár, ktorý nebol v Malajzii. Marketingovým partnerom sa stal Peter Kovarčík z Telemundi so založením na percentuálnom podiele úspešnosti, z ktorého 80% putovalo pre klub a 20% pre firmu Telemundi.

    Pre ostatné ligové kluby bola reakcia Nitry na porevolučný postup prekvapením a nevyskúšanou novinkou. Počas jarnej časti ligovej súťaže chodili do Nitry na konzultácie popredné ligové kluby z Bratislavy a Prahy. A kamarátske návštevy väčšinou končili poznámkou, že nám to dlho nevydrží a je len otázkou času, kedy budú oni vo všetkom lepší, lebo malé mesto nemôže určovať porevolučné smerovanie futbalu v našej republike. Nakoniec sa ich veštba vo veľmi krátkom čase naplnila.

    Koncom februára 1990 už ako praví profesionáli, sme začali ligu prehrou 4:0 na Interi po katastrofálnom výkone. Potom nasledovali vydreté výhry doma a prehry vonku. Mužstvo prišlo po turné v Malajzii pretrénované a vyčerpané. Hráči potrebovali dvojtýždňovú dovolenku a novú prípravu. Bola to moja chyba, lebo som poslúchol rady starších trénerov, že v tom teple a vlhku môže byť také intenzívne zaťaženie ako doma. A my plní nadšenia z vidiny budúcich úspechov a financií sme v Malajzii trénovali ako o život. Jar sme dohrali na 6. mieste vo federálnej lige, čo sa bralo v Nitre ako veľký neúspech, prepadák. Zákopové výbory vyvíjali stále väčší tlak na profesionálny klub. Vtedy som vyslovil myšlienku, že raz pre Nitru bude možno 6. miesto v lige zlaté. A nielen vo federálnej.

    Príbeh Nitry pokračoval. V lete 1990 predala firma Telemundi Ľuboša Moravčíka do Saint.-Etienne. V tom momente sa aj malé poľnohospodárske mesto Nitra, ktoré takmer vždy patrilo medzi finančne najchudobnejšie kluby zaradilo medzi bohatých. Peter Kovarčík doporučoval investovať získané veľké peniaze do nehnuteľností. Doslovne povedal „kúpte jednu celú ulicu, potom budete pomaly predávať a stále budete mať peniaze, lebo ich cena bude rásť“. Vedenie ho vtedy doslovne vysmialo a Kovarčík ako partner z klubu v tichosti odišiel. Zbohatnutá Nitra v lete 1990 nakúpila množstvo hráčov ale nikto z nich nenahradil Moravčíka.

    Boli to pre mňa búrlivé mesiace a poučné na celý ďalší trénerský život. Aspoň niekoľko myšlienok. Pochopil som, že rozdielový hráč ako Moravčík sa v krátkej dobe nedá nahradiť. Veľké peniaze nezvýšia výkonnosť hráčov ale vyvolajú zbytočnú spokojnosť. Kúpení dobrí hráči z klubov, ktoré hrajú dlhé obdobia len o záchranu sú nepoužiteľní pre kluby, ktoré hrajú o titul alebo vyššie méty. Tak isto som pochopil, že byť hlavným trénerom v ligovom mužstve a súčasne asistentom-trénerom reprezentácie ČSFR sa nedá. Počas mojich 7-10 dňových absencií pri klubovom mužstve sa diali veci, ktoré by si prítomný tréner bez problémov ustrážil. Na jar 1991 sa naše cesty s Nitrou rozišli a zostal som len pri reprezentácii a potom pokračoval v trénerskej kariére ďalej.

    Ako sa zmenil futbal po tridsiatich rokoch? Nitra sa po dobe hojna v roku 1990 sínusoidou, striedania lepšieho a horšieho, sa vrátila do dnešného stavu. To isté sa dá povedať o slovenskom klubovom futbale. Ten sa po bohatej Rézešovej ére dostal do finančnej chudoby aká tu za desiatky rokov nebola. Odniesla si to kvalita v priamej úmere s návštevnosťou. A namieste je otázka, oslavujeme 30. výročie zmeny politického režimu, čo sa zmenilo nielen vo futbale ale v slovenskom športe k lepšiemu? Reprezentačný futbal je ešte stále výkladnou skriňou Slovenska. Stále sme schopní s každým vyhrať ale aj prehrať. Len ten pomer úspechov a neúspechov sa mení. Naše slovenské reprezentácie v loptových hrách a čiastočne aj v hokeji už nie sú konkurencieschopné vo svetovom ale niektoré ani v európskom súťažení. Prečo? Jednoduchá odpoveď. Lebo štát od revolúcie neinvestoval do športu mládeže, najmä do najdôležitejšej kategórie od šesť do pätnásť rokov pre všetky deti na základných školách. Zdôrazňujem pre všetky deti nielen pre niekoľko výstavných mládežníckych centier. Dokonca z telocviku na školách sa stal len fiktívny predmet. Tým pádom je základňa stále menšia v priamej závislosti na výskyt nadpriemerných talentov.

    Reprezentácia je len špička ľadovca, lebo keby niekto spočítal koľko štát investuje do chorých detí z toho veľkú časť tvoria závislé, tak by zistil, že investícia do športu detí by sa určite vrátila nielen finančne ale hlavne v zdraví národa. Zdôrazňujem, že pred revolúciou boli pre našu generáciu nenávidené spartakiády, odznaky zdatnosti, rôzne celoštátne súťaže mládeže. Dôvodom bola obranyschopnosť štátu ale v pozadí bolo zdravie populácie a veľká športová základňa pre reprezentáciu krajiny. Vlády od revolúcie investujú len do projektov, ktorých výsledky budú do 4 rokov, kým nebudú nové voľby. A potom zase na štyri roky. Keby sme teraz investovali do športu aby mohli športovať aj chudobné deti a chceli vrátiť šport mládeže na úroveň spred tridsať rokov tým istým modelom ako v minulom režime, tak na prvé výsledky musíme čakať 7-8 rokov.

    Áno, je fantastické, že revolúcia zmenila politický režim. Všetci sa máme lepšie a využívame všetko čo nám demokracia priniesla aj napriek tomu, že stále sme chudobní príbuzní vyspelým štátom. O športe sa ani to nedá povedať. Až na malé výnimky je na tom amatérsky aj profesionálny šport oveľa horšie ako pred revolúciou. Pritom nejde len o šport ale o zdravie celého slovenského národa. V tejto oblasti som očakával oveľa viac. Neuspokoja rečičky zodpovedných politikov, že čo všetko preto urobili ale výsledok. Nie ako bolo ale koľko bolo? A v tejto oblasti je obrovské manko a je čo naprávať.

    Milan Lešický
    Autor 1. profesionálneho futbalového klubu v Československu

    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia