Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

PRIAMA DISKRIMINÁCIA NA ZÁKLADE ŠTÁTNEJ PRÍSLUŠNOSTI PRI VÝKONE ŠPORTOVEJ ČINNOSTI NEPREČÍTANÉ MagOff 

     
    Článok bol nastavený ako .
    06.05.2015JUDr, Andrej Poruban, PhD. (Spracoval: Ing. Simoneta Sepešiová )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    DIRECT DISCRIMINATION ON GROUNDS OF NATIONALITY
    IN CONNECTION WITH SPORTING ACTIVITY

    JUDR. ANDREJ PORUBAN, PHD.
    AUTOR PRACUJE V ADVOKÁCIÍ
    ČLEN KOMORY SFZ PRE RIEŠENIE SPOROV A LEGISLATÍVNO-PRÁVNEJ A ETICKEJ KOMISIE SFZ
    E-MAIL: APORUBAN@GMAIL.COM


    KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
    profesionálny šport, diskriminácia, štátna príslušnosť, voľný pohyb, Súdny dvor Európskej únie, judikatúra, Bosman

    KEY WORDS:
    professional sport, discrimination, nationality, free movement, Court of Justice of the European Union, case law, Bosman

    ABSTRAKT:
    Príspevok sa zaoberá voľným pohybom pracovníkov, ako základným pilierom jednotného trhu, a priamou diskrimináciou na základe štátnej príslušnosti vo sfére športu. Autor analyzuje súdne rozhodnutia a interpretuje ich závery, ktoré majú význam aj na širšom trhu práce mimo sveta športu, pretože Súdny dvor Európskej únie považuje profesionálny šport za riadnu hospodársku činnosť.

    ABSTRACT/SUMMARY:
    This paper deals with the free movement of workers as a fundamental pillar of the Single Market and direct discrimination on grounds of nationality within the sphere of sport. Author concerns the judgments and interprets their conclusions which also have a relevance outside the world of sport in a broader labour market because The European Court of Justice considered professional sport as an proper economic activity.


    ÚVOD

    Šport je považovaný za vzorovú oblasť aplikovania pravidiel voľného pohybu v rámci Európskej únie. Je tomu tak kvôli faktu, že voľného pohyby sa dá, vo všeobecnosti, dovolávať len v obmedzenej miere a len obmedzený počet občanov Európskej únie skutočne využíva svoje právo voľného pohybu. V kontexte športu je však toto percento oveľa vyššie a to aj napriek tendenciám športových riadiacich orgánov limitovať alebo dokonca vylúčiť účasť zahraničných športovcov z národných súťaží.

    Pôvodná samoregulačná autonómia športových zväzov tak bola narušená a európske inštitúcie, najmä Súdny dvor Európsky únie, kritizované za zasahovanie do ich vnútorných vzťahov bez zohľadnení špecifickosti športu.

    1. UPLATŇOVANIE SLOBÔD VNÚTORNÉHO TRHU NA VÝKON ŠPORTOVEJ ČINNOSTI

    V dobe založenia Európskeho hospodárskeho spoločenstva (ďalej aj ako EHS) bol ekonomický rozmer športu zanedbateľný, a preto nejestvoval relevantný dôvod na jeho výslovnú zmienku v zakladajúcej zmluvy. Výsledkom takejto absencie v primárnom práve bola ústavná krehkosť.[1] V súvislosti s rozvíjajúcou sa hospodárskou dimenziou športu, pravidlá zavedené zo športových dôvodov nadobudli ekonomický ráz. Rôznorodosť záujmov vnútri športového hnutia a rozšírený výklad pravidiel jednotného trhu prispeli k nepredpokladaným konfliktom s jedným zo štyroch fundamentálnych pilierov, na ktorých je vystavaná nová Európa – s voľným pohybom v rámci pracovného trhu. Skutočnosť, že šport nemal miesto v texte zakladajúcej zmluvy, neznamená, že bol považovaný za sféru stojacu mimo únijného práva. Európske inštitúcie si však museli dávať pozor, aby neprekročili hranice svojich oprávnení. Príznačný bol minimalistický prístup s malou snahou zasahovať do nezávislosti športových zväzov, ktoré sa bez legislatívneho základu neboli ochotné podriaďovať vzrastajúcemu záujmu o šport.

    Nedostatok explicitnej kompetencie musela Európska únia (ďalej aj ako EÚ) nahrádzať využitím iných nástrojov, ktoré Richard Parrish rozdelil do dvoch skupín. Na jednej strane stojí koalícia jednotného trhu (Single Market coalition), ktorá obhajuje regulačný prístup a je reprezentovaná Európskou komisiou a Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej ako Súdny dvor alebo SD EÚ) ich formálnymi rozhodnutiami. Snaží sa chrániť základy, na ktorých je vybudovaný spoločný trh. Oproti nej stojí socio-kultúrna koalícia (socio-cultural coalition) presadzujúca vymedzenie autonómneho územia pre šport, v ktorom sú rešpektované najmä jeho zvláštne vlastnosti vyplývajúce aj z názvu zoskupenia.[2] Iná časť doktrinálnej literatúry označuje tieto separátne teórie ako nepriamy prístup odkazujúci na použitie predpisov jednotného trhu, v kontraste s ktorým je v priama športová politika zaujímajúca sa najmä o jeho spoločenské, kultúrne, rekreačné a vzdelávacie aspekty.[3] Z hľadiska štruktúry a systematiky príspevku takáto klasifikácia vyhovuje aj nášmu účelu zameranému na aplikáciu všeobecných noriem európskeho práva[4] na predpisy majúce pôvod v suverenite športových organizácií, ktoré vplývajú na výkon športovej činnosti.

    Napriek danému členeniu zdôrazňujeme, že medzi oboma postojmi sa nenachádza príliš veľká vzdialenosť.[5] Nevyvíjajú sa izolovane, ale koexistujú popri sebe a v niektorých otázkach sa vzájomným pôsobením i dopĺňajú. Prejavy týchto tendencií dokonca môžeme badať aj v športovej judikatúre Súdneho dvora, ktorá na rozdiel od politickej doktríny zohľadňuje ekonomické atribúty športového odvetvia, a zameriava sa najmä na otázky zlučiteľnosti športových pravidiel s voľným pohybom profesionálnych športovcov a súvisiacu problematiku vzťahujúcu sa na právo hospodárskej súťaže.

    Právo Európskej únie, ktoré presahuje tradičné medzinárodné právo, je nepodmieneným zdrojom práv a povinností pre signatárske štáty, ako aj jednotlivcov.[6] Pri jeho realizácií sa nevyžaduje vnútroštátna implementácia, čo po materiálnej stránke predstavuje jeho priamy účinok. Dodržiavanie zákazu diskriminácie pri výkone ekonomickej činnosti v hostiteľskej krajine je prirodzenou úlohou členských štátov, ktoré zákonmi, administratívnymi opatreniami a celou škálou vykonávacích opatrení upravujú aj výkon zamestnania cudzincami. Voči štátu a jeho orgánom sa ochrany práv garantovaných únijným právom môže na národnom súde dovolávať každý. V takomto prípade ide o priznanie vertikálneho priameho účinku.[7] Od podpísania Rímskej zmluvy však nebolo jasné, či sa pôsobnosť primárneho práva dotýka aj vzťahov vznikajúcimi medzi súkromnými osobami navzájom. Jej ustanovenia sa považovali za použiteľné len na akty prijímané členskými štátmi, čo bolo zrejmé zo zaužívaného postoja Európskej komisie i Súdneho dvora, podľa ktorého súkromné strany nie sú viazané pravidlami voľného pohybu.[8]

    Vytvárať podmienky k prístupu k práci môžu aj subjekty, ktoré neodvodzujú svoje postavenie od štátu. Patria k nim i riadiace športové organizácie, ktoré vytvárajú normy záväzné pre každého, kto mieni vykonávať športovú aktivitu ako svoje povolanie. Ich socioekonomická moc, ktorá je skôr vlastná štátnym orgánom, má tiež potenciál brániť riadnemu fungovaniu spoločného trhu.[9] Pokiaľ sa však športová činnosť nepovažovala za ekonomickú aktivitu ako ostatné formy výkonu práce alebo služieb, stál mimo záujmu európskych inštitúcii.

    Situácia sa zmenila, keď bol Súdny dvor postavený pred otázku preskúmania legality predpisov ustanovených autonómnou organizáciou, ktoré zasiahli do živobytia dvoch holandských športovcov.[10] Nové pravidlá Medzinárodnej cyklistickej únie (Union Cycliste International) prijaté pre majstrovstvá sveta v tandemovom preteku na dráhe prikazovali, aby súťažiaci cyklista (stayer) aj vodič motorky (pacemaker), za ktorou jazdí, boli občanmi rovnakého štátu. Cyklistická únia odôvodňovala túto zmenu tým, že svetový šampionát je určený pre národné družstvá, a preto sa ho Bruno Walrave a Noppie Koch, ktorí z nedostatku kvalitných holandských cyklistov robili vodičov aj pre Belgičanov a Nemcov, nesmeli zúčastniť. Obaja považovali dotknuté predpisy za diskriminačné a dovolávali sa bezprostredného účinku kogentných ustanovení zakladajúcej zmluvy.

    Súdny dvor pristúpil k dogmatickému výkladu ekonomickej aktivity a výslovne rozšíril okruh osôb, na ktoré sa vzťahujú pravidlá jednotného trhu, keď skonštatoval, že „výkon športu spadá do práva Spoločenstva v rozsahu, v akom predstavuje hospodársku činnosť“[11]. „Ak má táto činnosť charakter zárobkovej činnosti alebo poskytovania služieb za odplatu, patrí presnejšie do pôsobnosti článkov 48 až 51 alebo 59 až 66 Zmluvy (teraz čl. 45 až 48 alebo 56 až 62 ZFEÚ).“[12] Avšak so zreteľom na nezanedbateľný špecifický spoločensko-kultúrny aspekt športu mu udelil aj istú výnimočnosť, keď judikoval, že zákaz diskriminácie na základe štátneho občianstva „nemá akýkoľvek vplyv na zloženie športových tímov, a to obzvlášť národných družstiev, ktorých zostavovanie je otázkou čisto športového záujmu (purely sporting interest), a ako také nemá nič spoločné s hospodárskou činnosťou“[13]. Vzhľadom na zachovanie primeranosti, musí toto obmedzenie rozsahu pôsobnosti ustanovení zakladajúcej zmluvy zostať „len v medziach daných jeho účelom“[14]. Rozsudok Walrave sa „stal prameňom tzv. ‘športovej výnimky’ z práva ES, na základe ktorej subjekty regulujúce športovú činnosť odvodzovali, že určité športové pravidlá nevyžadujú odôvodnenie s ohľadom na právo ES ani v prípade, kedy evidentne nie sú s týmto právom v súlade“[15].

    Šport sa teda síce môže vymaniť spod únijného práva, ale musí sa však jednať o pravidlá spadajúce pod právne neurčitý pojem „čisto športový záujem“ ktorého obsah ostáva problematický kvôli obtiažnosti určenia hranice medzi neekonomickými pravidlami a hospodárskou povahou športovej činnosti. Odborník na vzťahy športu a práva Stephen Weatherill sa domnieva, že SD EÚ „úzkostlivo zmiešal“ predmetný termín s praktickou kategóriou „nemať ako také nič spoločné s hospodárskou činnosťou“, ktorá už leží mimo záberu Zmluvy.[16]

    Niet pochýb, že výrok Súdneho dvora je poznačený dobou, v ktorej bol prijatý. V súčasnosti nie je už presvedčivé tvrdiť, že pri organizovaní stretnutí na úrovni výberov krajín absentuje hospodársky prvok. Vybraní reprezentanti spravidla uzatvárajú dohody so športovými federáciami, pričom tí najlepší vďaka lukratívnym sponzorským kontraktom získavajú aj ďalšie ekonomické výhody. Selekcia športovcov do národných družstiev má tiež pridružené komerčné dopady. Globálne športové podujatia generujú enormné zisky v súvislosti s poskytovaním služieb televíznym divákom, TV spoločnostiam či zadávateľom reklamy.[17] Ak napriek realite dneška chceme udržať vyjadrené ratio decidendi, musíme rozsudok interpretovať tak, že dôvodom pre oslobodenie od zákazu diskriminácie na základe národnosti pri formovaní reprezentačných družstiev nie je skutočnosť, že „táto činnosť nie je sama o sebe hospodárska, ale motívy vedúce k pravidlám o zložení tímu“[18].

    Športové zväzy teda, popri iných spoločensko-vzdelávacích úlohách, usmerňujú aj výkon zárobkovej činnosti založenej na pracovnoprávnom, či inom základe. Vyňatie takejto regulácie z pôsobnosti fundamentálnych pilierov jednotného trhu, a zúženie zákazov uvedených v čl. 45 ZFEÚ a nasl. (voľný pohyb pracovníkov), čl. 49 ZFEÚ a nasl. (sloboda usadiť sa) a čl. 56 ZFEÚ a nasl. (sloboda poskytovať služby) len na akty verejnoprávneho charakteru, by mohlo priniesť riziko vytvárania nerovností ich pri uplatňovaní.[19Odstránenie prekážok voľného pohybu osôb medzi členskými štátmi by bolo ohrozené, ak by zrušenie bariér majúcich štátny pôvod, mohlo byť zmarené obštrukciami, ktoré vyplývajú z autonómie subjektov patriacich do civilného práva.

    Súdny dvor sa preto odhodlal k dôležitému kroku a zahrnul do pôsobnosti základných slobôd každú spoločnú reguláciu výkonu práce: „Zákaz takejto diskriminácie sa netýka výlučne iba činnosti verejných orgánov, ale vzťahuje sa rovnako na predpisy inej povahy, smerujúce ku kolektívnej úprave odmeňovania práce a poskytovania služieb.“[20] Precedentné priznanie priameho horizontálneho účinku (direct horizontal effect) znamená, že vyjadrenie postulátu rovnosti zaobchádzania a zákazu akejkoľvek diskriminácie založenej na štátnej príslušnosti je obligatórne pre členské štáty, ako aj pre súkromné orgány, ktoré nedisponujú normotvornou právomocou, ale sú schopné upravovať závislú činnosť či poskytovanie služieb.

    Súdny dvor neostal iba pri sfére športu ale postupne pre potreby uniformity interpretácie pravidiel voľného pohybu rozširoval okruh povinných subjektov, ktoré majú silu na kolektívnej úrovni regulovať ekonomické aktivity fyzických osôb. Vzhľadom na to, že problematika je z právneho i sociálneho hľadiska zložitá, počínal si opatrne, a preto až v roku 2000 „poskytol výslovné potvrdenie priameho horizontálneho účinku“[21], keď uplatnil ustanovenie čl. 48 ES (teraz čl. 45 ZFEÚ) na typicky podnikateľský subjekt – banku so sídlom v Taliansku, ktorá bez akéhokoľvek náznaku prijateľného odôvodnenia odoprela prístup k výberovému konaniu na pracovné miesto.[22]

    Zavŕšenie priameho účinku však neznamená, že osoby odlišné od štátu sú postavené na roveň orgánom verejnej moci a musia dodržiavať identické štandardy. Pri posudzovaní použitia zásad slobody pohybu v konaní proti súkromným subjektom je dôležité vždy zvažovať pôvod a závažnosť prekážky výkonu tohto práva a silu i oprávnenosť nárokov na udržanie privátnej autonómie. Inými slovami, v súkromných vzťahoch je možné často uskutočňovať veci, ktoré nie sú štátnym orgánom dovolené.[23] Vo svetle rozhodnutia Angonese by sa za určitých okolností mohla horizontalita vzťahovať aj individuálne na športový klub, ktorý by sám odmietal zamestnávať hráčov na základe občianstva niektorého štátu bez ohľadu na existenciu právomoci vytvárať záväzné pravidlá uplatňované hromadným spôsobom. Z praktického hľadiska je však málo pravdepodobné, že by takáto situácia nastala v sektore, ktorý je charakteristický vysokým stupňom súťaživosti.[24]

    2. VŠEOBECNÝ ZÁKAZ PRIAMEJ DISKRIMINÁCIE

    Zákaz akejkoľvek diskriminácie na základe štátnej príslušnosti v intenciách čl. 18 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ako aj ZFEÚ) stavia mimo acquis obe podoby nerovného zaobchádzania – priamu aj nepriamu diskrimináciu. Za priamu diskrimináciu sa považuje, ak je jedna osoba predmetom menej výhodného zaobchádzania, než aké by sa v porovnateľnej situácii dostalo inej osobe s ohľadom na štátnu príslušnosť.[25] Takéto konanie však môže byť legálne, ak naráža na jednu z výnimiek výslovne stanovených Zmluvou, a to menovite verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou a ochranou verejného zdravia.[26]

    Otázka zjavnej diskriminácie v športe sa stala témou súdneho prieskumu v súvislosti s predpismi Talianskej futbalovej federácie (Federazione Italiana del Gioco del Calcio), ktoré k účasti na zápasoch v najvyšších súťažiach oprávňovali iba talianskych štátnych príslušníkov.[27] Súdny dvor opäť deklaroval priamy horizontálny účinok, podľa ktorého ustanovenia Zmluvy o voľnom pohybe zaväzujú aj subjekty, ktoré nie sú verejnoprávnymi inštitúciami, ale majú postavenie združení v intenciách súkromného práva.[28Normy futbalového zväzu sú „akousi súkromnou legislatívou, ktorá obmedzuje voľný pohyb ekonomických faktorov s ochranným úmyslom, či dokonca aj neúmyselne“[29], a preto nesmú upravovať kolektívnu reguláciu zárobkovej činnosti spôsobom, ktorý je v rozpore s pravidlami spoločného trhu. Po ich preskúmaní SD EÚ rozhodol, že „pravidlá alebo vnútroštátna prax, i keď prijaté športovou organizáciou, obmedzujúce právo zapojiť sa do futbalových zápasov profesionálnych alebo poloprofesionálnych hráčov výlučne na svojich vlastných štátnych príslušníkov, sú nezlučiteľné s článkom 7, a prípadne aj s článkami 48 až 51 alebo 59 až 66 Zmluvy (teraz čl. 18, a prípadne aj s článkami 45 až 48 alebo 56 až 62 ZFEÚ), pokiaľ tieto pravidlá alebo prax vyraďujú zahraničných hráčov z účasti na určitých zápasoch z neekonomických dôvodov, ktoré sa týkajú povahy a špecifického rámca (particular nature and context) takýchto zápasov a teda majú význam iba pre šport ako taký“[30].

    Súdny dvor označil sporné predpisy, ktoré ukladali zákaz využívania „legionárov“[31] v neamatérskych talianskych ligách, za otvorene diskriminačné a nezlučiteľné s únijným právom. Napriek tomu nasledoval výnimku prijatú vo veci Walrave a pripustil možnosť vylúčenia zahraničných futbalistov zo stretnutí osobitného charakteru z dôvodov, ktoré nie sú ekonomickej povahy. V odpovedi národnému súdu ju však mierne rozšíril zo zápasov medzi reprezentačných tímami na abstraktné ‘určité zápasy’ (certain matches), pričom sa podrobnejšie nevenoval ich zadefinovaniu. Zdržanlivý prístup v tomto detaile môže signalizovať neúmyselnú jazykovú odchýlku, alebo, čo je pravdepodobnejšie, iba čiastočné potvrdenie argumentačnej línie predostretej generálnym advokátom Albertom Trabucchim, ktorý sa vo svojom stanovisku zaoberal možným oprávneným obmedzením na základe štátnej príslušnosti pri futbalových stretnutiach.[32] Tvrdil, že nič nebráni úvahám o pravidlách týkajúcich sa exclusive športu, ktoré by ospravedlňovali ukladanie konkrétnych podmienok zahraničným hráčom pri ich účasti v oficiálnych zápasoch tak, aby bolo zaručené, že majstrovský tím bude v nadnárodných súťažiach reprezentovať štát, ktorého je šampiónom.[33] Myslíme si, že vynechaním tejto časti myšlienok generálneho advokáta, SD EÚ iba naznačil možné perspektívy a zvyšok ponechal skôr na ďalší samovývoj a prípadnú judikatúru.[34]

    Logickým dôsledkom priamo diskriminačného blanketového zákazu by bolo, keby sa Európska únia zamerala na reguláciu praxe športových zväzov, ktorú označila za nekompatibilnú s príslušnými článkami Zmluvy. Neakceptácia konania, ktoré má negatívny vplyv na vytváranie vnútorného trhu, by mohla zakladať normotvornú právomoc Únie v tejto oblasti. Napriek potvrdeniu horizontálneho účinku ustanovení o voľnom pohybe, je ich uplatnenie na súkromné osoby náročnejšie ako na orgány štátu. Aj preto Európska únia nezašla tak ďaleko, ale prostredníctvom Európskej komisie zahájila s Úniou európskych futbalových asociácií (ďalej aj ako UEFA – Union of European Football Associations)[35] intenzívnejší diskurz o režime, ktorý ovplyvňuje cezhraničnú ekonomickú činnosť futbalistov. Rozhovory vyústili v roku 1991 do tzv. pravidla ‘3+2’, ktoré umožňovalo klubom nominovať a nasadiť do zápasu len troch zahraničných hráčov, ku ktorým sa mohli pridať ďalší dvaja „asimilovaní cudzinci“[36] hrajúci nepretržite po dobu piatich rokov v krajine príslušného národného zväzu, z toho aspoň tri roky v juniorskej kategórii.[37]

    3. ŠPORTOVCI S PRÍSLUŠNOSŤOU K INÉMU ČLENSKÉMU ŠTÁTU

    Podľa názoru niektorých autorov kauza Donà bola umelo vykonštruovaná s cieľom otvoriť talianske ligy aj pre zahraničných hráčov.[38]  Napriek tomu samotný rozsudok disponoval minimálnym praktickým vplyvom na futbalové prostredie. Zväzy sa naďalej považovali za imúnne voči zásahom z externého legálneho prostredia.

    K zásadnému posunu došlo až v klasickom prípade[39] belgického futbalistu Jean-Marc Bosmana, v ktorom bola inter alia napadnutá aj posledná verzia džentlmenskej dohody medzi Európskou komisiou a Úniou európskych futbalových asociácií.[40] Bosman, ktorý bol zamestnaný[41] belgickým prvoligovým klubom Royal Club Liège, sa po skončení kontraktu, neúspešne pokúšal nájsť iný klub, pričom sa mu nevydaril ani prestup do francúzskeho US Dunkerque.

    Vnútroštátny súd považoval za potrebné pri vydaní meritórneho rozhodnutia vziať do úvahy i kvóty stanovujúce obmedzenie počtu hráčov inej štátnej príslušnosti (nationality clauses). V rámci inštitútu prejudiciálneho konania požiadal Súdny dvor o interpretáciu príslušných ustanovení Zmluvy, „či zakazujú národným a medzinárodným športovým zväzom alebo federáciám vkladať do svojich predpisov ustanovenia obmedzujúce prístup zahraničných hráčov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi Európskej únie, do súťaží organizovaných týmito zväzmi či federáciami“[42].

    Dotknuté strany zhodne namietali, že predložená otázka je bezvýznamná pre rozhodnutie vo veci samej, pretože predpis UEFA nebol vôbec použitý. Vo svojich písomných pripomienkach, spolu s Európskou komisiou, spochybňovali ich oprávnenosť, lebo „prekážky rozvoja kariéry, ktoré podľa pána Bosmana vyplývajú z týchto ustanovení o štátnej príslušnosti, sú čisto hypotetické a nie sú dôvodom na to, aby sa Súdny dvor vyslovoval v tejto súvislosti k výkladu Zmluvy“[43]. Môže sa teda zdať, že predbežná otázka nesúvisí priamo so sporom, lebo o hráča bol záujem. Dostal ponuku od francúzskeho klubu a jeho belgické občianstvo očividne neodradilo zamestnávateľa z iného členského štátu. O reálnom základe návrhu podľa vnútroštátneho procesného ustanovenia, ktoré umožňuje podať aj určovaciu žalobu s cieľom zabrániť porušeniu vážne ohrozeného práva, však rozhodol už belgický súd tak, „že uplatnenie ustanovení o štátnej príslušnosti môže skutočne tvoriť prekážku v kariére pána Bosmana tým, že mu to zníži šance zamestnať sa alebo byť nominovaný do súťaže klubom iného členského štátu“[44]. Súdnemu dvoru preto neprislúchalo znova sa zaoberať posúdením, či je potrebná k vyriešeniu konkrétneho prípadu. K poskytnutiu odpovede sa vo svojom stanovisku priklonil aj generálny advokát Carl Otto Lenz, ktorý pre vyriešenie trecích plôch vznikajúcich medzi športom a acquis nevidel inú možnosť ako pripustiť vec pred Súdny dvor. Príležitosť sa snažil využiť aj s poukazom na všetky okolnosti, z ktorých sa mu javilo, že je veľmi nepravdepodobné, aby sa v budúcnosti objavil nový Bosman.[45]

    Ak sa zákaz priamej diskriminácie okrem odmeňovania vzťahuje aj na zamestnávanie a pracovné podmienky, rovnaký princíp musí platiť aj pre športové zväzy, ktoré vo svojich súťažiach využívajú číselné kvóty pre občanov z iných členských štátov. V tejto súvislosti je irelevantná skutočnosť, že dotknuté normy sa týkajú len možnosti klubu nominovať futbalistov na zápas a nie ich zamestnania, ktoré nie je limitované. Prijatie tézy, že hráč môže byť zamestnaný klubom na to, aby nehral v majstrovských zápasoch, by bolo ignorovanie esenciálneho účelu jeho športového života. „Pokiaľ je účasť na týchto športových stretnutiach hlavným predmetom činnosti profesionálneho hráča, je zjavné, že pravidlo, ktoré ju obmedzuje, obmedzuje zároveň aj možnosti zamestnania tohto hráča.“[46] Znižovanie šancí uplatniť sa na trhu práce je popretím slobodného prístupu k zamestnaniu, lebo dochádza k podstatnému narušeniu obsahu pracovnej činnosti, ktorá pozostáva v nasadzovaní športovca do hry. Zúčastnené strany tvrdili, že vyradenie zahraničných hráčov je ospravedlniteľné, lebo ide o rýdzo športové predpisy neekonomického charakteru. Na podporu svojich tvrdení poskytli dôvody, ktoré mali presvedčiť Súdny dvor o ich nevyhnutnosti.[47]

    V prvom rade trvali na tom, že doložky o štátnej príslušnosti udržujú puto medzi klubom a miestom, kde sídli. To má napĺňať ideu fanúšikov identifikovať sa s obľúbeným tímom, a zabezpečovať, aby kluby štartujúce v medzinárodných súťažiach účinne zastupovali svoje krajiny. V tomto prípade ide skôr o emocionálne argumenty ako právne, lebo väzba klubu na štát nemôže byť dôležitejšia ako jeho spojenie so štvrťou, mestom, či krajom, v ktorom pôsobí. V národných ligách, ktorých sa zúčastňujú družstvá z rôznych lokalít, neexistujú žiadne limitujúce pravidlá pre hráčov z iných regiónov. Aj do nadnárodných klubových súťažiach sú vysielané najlepšie kluby bez ohľadu na národnosť ich hráčov. Súdny dvor preto zdôraznil, že kvóty založené na štátnej príslušnosti sa netýkajú „špecifických športových stretnutí medzi reprezentačnými družstvami krajín, ale vzťahujú sa na všetky oficiálne zápasy medzi klubmi, a tým na podstatu činnosti vykonávanej profesionálnymi hráčmi“[48]. Zástancom prezentovaných odôvodnení nebol van Staveren, podľa ktorého SD EÚ nevenoval dostatočnú pozornosť osobitným charakteristikám športu, keď nedokázal objasniť dôvody pre neudelenie výnimky aj pre zápasy nespadajúce do kategórie medzinárodné.[49] Sám však nedodal žiadne podstatné dôvody, prečo by mal rozhodnúť inak. Opieral sa iba o zmysel športového zápolenia, ktorého korene pochádzajú z doby zakladateľa novovekých olympijských hier baróna Pierra de Coubertina.

    Športové zväzy sa tiež snažili o priaznivejšie zaobchádzanie s domácimi hráčmi, aby mohli ľahšie skladať národné výbery, v ktorých potrebujú špičkových hráčov na každej pozícii. Takéto ospravedlnenie pravidiel Súdny dvor zamietol s tým, že futbalisti nemusia byť registrovaní v klube tej krajiny, ktorú majú reprezentovať. Okrem toho otvorenie jedného trhu práce pre zahraničných štátnych príslušníkov zároveň prináša nové perspektívy zamestnania sa v ostatných členských štátoch.

    Tretím argumentom bola potreba zachovania konkurenčnej rovnováhy medzi klubmi, ktorú má zabezpečiť predpísaný pomer domácich hráčov a legionárov. Číselné doložky stanovujúce počty futbalistov podľa príslušnosti k štátom mali brániť najbohatším klubom využívať služby najlepších svetových hráčov. Ani takto koncipované pravidlo však nedokáže zamedziť solventným klubom zložiť víťazný tím najímaním špičkových domácich i zahraničných futbalistov.[50]

    Priamo diskriminačné normy, ktoré narúšajú voľný pohyb ekonomicky činných osôb, môžu byť zachované len liberujúcimi výnimkami, ktoré sú uvedené v ustanoveniach čl. 45 ods. 3 ZFEÚ alebo 52 ods. 1 ZFEÚ, resp. 62 ZFEÚ, in concreto verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou a ochranou verejného zdravia. V takomto duchu uvedená obrana nepredstavovala dostatočne relevantnú obhajobu a Súdny dvor správne rozhodol, že „článku 48 Zmluvy (teraz čl. 45 ZFEÚ) odporuje uplatňovanie pravidiel vydávaných športovými zväzmi, podľa ktorých môžu futbalové kluby nominovať na futbalové zápasy v rámci súťaží organizovaných športovými zväzmi iba obmedzený počet profesionálnych hráčov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov.“[51]

    Kvôli prijatiu pravidla ‘3+2’, ktoré v rozhodnom čase vypracovala UEFA za účasti Európskej komisie, začal Jean-Marc Bosman konanie aj voči Komisii. Súdny dvor však vyhlásil jeho neprípustnosť z dôvodu neexistencie formálneho rozhodnutia či záväznej a vykonateľnej dohody Komisie, ktorá oficiálne iba vzala na vedomie oznámenie o zámeroch Únie európskych futbalových asociácií.[52] K danému pravidlu sa SD EÚ vyjadril aj v samotnom spore, keď skonštatoval, že v právomoci Komisie nie je dávať záruky týkajúce sa súladu určitého správania so Zmluvou okrem prípadov, keď jej takáto kompetencia bola výslovne priznaná. Za žiadnych okolností však nie je oprávnená schvaľovať praktiky, ktoré by boli v rozpore s únijným právom.

    4. ŠPORTOVCI S PRÍSLUŠNOSŤOU K TRETÍM ŠTÁTOM

    Po verdikte v prípade Bosman, v ktorom sa číselné kvóty vyhlásili za nelegálne, sa súťaže začali stávať čoraz viac medzinárodnejšími. Hoci sa rozhodnutie priamo dotýkalo len športovcov pochádzajúcich z Európskej únie a neriešilo zamestnávanie občanov z tretích štátov, kluby začali presadzovať extenziu jeho účinkov a posilňovať svoje kádre aj ‘lacnými’ športovcami, najmä z krajín bývalého východného bloku.[53] Tieto aktivity však narazili na odpor športových federácií, ktoré neboli ochotné rozšíriť svoje pravidlá aj na občanov z nečlenských štátov, ktoré môžeme rozdeliť do niekoľkých kategórií.

    Pri troch štátoch zoskupených v Európskom združení voľného obchodu (ďalej aj ako EZVO)[54] – Island, Lichtenštajnsko a Nórsko – nevznikli väčšie problémy, pretože, spolu s členskými štátmi Európskej únie, sú signatármi medzinárodnej zmluvy Dohody o Európskom hospodárskom priestore[55]. Jej Časť III garantuje medzi zmluvnými stranami voľný pohyb osôb, služieb a kapitálu, čo vytvára homogénny a dynamický ‘dvojpilierový’ systém a tvorí unikátny model bližšej spolupráce v medzištátnych vzťahoch.[56] Obdobný režim sa uplatňuje v prípade Švajčiarska, ktoré je síce členom EZVO, ale po neúspešnom hlasovaní v národnom referende neratifikovalo Dohodu o Európskom hospodárskom priestore. Jeho vzťahy s Európskou úniou sa riadia bilaterálnymi sektorovými dohodami, na základe ktorých majú švajčiarski štátni príslušníci rovnaké práva ako občania štátov EHS. Identicky to platí aj pre občanov Únie na území Švajčiarska.[57]

    Už zložitejšie sa javilo posúdenie ostatných štátov, ktoré podpísali s Európskou úniou asociačné dohody. Ide o formát tzv. zmiešaných zmlúv, keď na jednej strane sa nachádzajú Európska únia, ako subjekt medzinárodného práva, a súčasne aj jej členské štáty, ktorých zmluvným partnerom je tretí štát.[58] Tieto medzinárodné zmluvy tvoria elementárnu súčasť zahraničných vzťahov Európskej únie, uzavretím ktorých sa vytvára rámec pre spoluprácu a rozvoj politických, obchodných, sociálnych, kultúrnych a bezpečnostných väzieb.[59] V deväťdesiatych rokoch minulého storočia znamenalo ich podpísanie začatie procesu rozširovania európskej integrácie smerom do strednej a východnej Európy. Mnohé z týchto zmlúv obsahujú aj nediskriminačné klauzuly týkajúce sa pracovných podmienok.

    V tomto kontexte je potrebné zdôrazniť význam judikatúry Súdneho dvora, ktorá nemusí vplývať na správanie subjektov len priamo prostredníctvom konkrétneho konania vedeného pred luxemburským tribunálom, ale môže pôsobiť i nepriamo v praxi vnútroštátnych súdov, ktorá bez potreby využitia prejudiciálneho konania správne aplikuje únijné právo. Za takýto medzník pre úpravu športovej činnosti môžeme považovať rozhodnutie francúzskeho Najvyššieho správneho súdu (Conseil d'Etat) poľskej basketbalistky Lily Malaja, ktorý de facto rozšíril účinky rozsudku Bosman aj na športovcov pochádzajúcich z tretích krajín.[60] Navzdory tomu, že ženský basketbal nie je až tak mediálne zaujímavým športom, prípad vyvolal špekulácie a rozpútal diskusiu o rozsahu dohôd o pridružení alebo dohôd o spolupráci, ktoré Európska únia postupne podpísala s viacerými krajinami.[61] Športové riadiace orgány sa začali obávať účinkov prílevu pracovnej sily, lebo ak by športovci zo všetkých krajín začali využívať rovnaké výhody ako Malaja, mohlo by dôjsť k ovplyvneniu každého aspektu športu – od výchovy mládeže až po tvorbu národných tímov.[62]

    Súdny dvor však neprišiel o svoju príležitosť vyjadriť sa k presnému významu a dosahu dohôd o spolupráci v oblasti rovnakého zaobchádzania s profesionálnymi športovcami. V spore slovenského hádzanára Maroša Kolpaka, v ktorom sa zaoberal, či normy športových organizácií obmedzujúce počet hráčov z krajín mimo EÚ, sú nezlučiteľné s článkami Zmluvy o voľnom pohybe pracovníkov.[63] Kolpak legálne vstúpil na nemecký trh práce, keď podpísal s druholigovým klubom TSV Östringen pracovnú zmluvu na určitú dobu troch rokov[64] , ktorú neskôr obnovil o ďalšie tri roky. Podľa vnútroštátnych zákonov bol rezidentom a držiteľom platného povolenia na pobyt. Hráčske licencie hádzanárov bez občianstva členského štátu boli označované písmenom A (Ausländer). Pravidlá Nemeckého zväzu hádzanej (Deutscher Handballbund) vyžadovali, aby klub nemohol v zápasoch národnej a regionálnej ligy postaviť viac ako dvoch hráčov pochádzajúcich mimo Európskej únie, čo sa vzťahovalo aj na Slovenskú republiku, ktorá v rozhodnom období nebola súčasťou EÚ, ale iba ašpirantom na vstup do jej štruktúr. Po predĺžení kontraktu zväz vydal hádzanárovi rovnakú licenciu s písmenom A. Kolpak sa však domáhal oprávnenia zúčastňovať sa športových súťaží za rovnakých podmienok ako domáci hráči z dôvodu zákazu diskriminácie vyplývajúceho pre občanov Slovenskej republiky z ustanovení Európskej dohody o pridružení uzatvorenej medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane jednej a Slovenskou republikou na strane druhej[65]. Generálna advokátka správne navrhla prejudiciálnu otázku preformulovať tak, že slová Európska únia použité nemeckým súdom nahradila korektnejším termínom Európsky hospodársky priestor, do ktorého spadajú členské štáty, vrátane troch krajín Európskeho združenia voľného obchodu s výnimkou Švajčiarska.[66]

    Cieľom asociačnej dohody bolo podporiť dynamiku kandidátskej krajiny a jej ekonomické, finančné a politické vzťahy s Európskou úniou odstraňovaním prekážok brániacich vytváranie zóny voľného obchodu a pohybu pracovných síl.[67] Spolu s čl. 48 ZEHS (teraz čl. 45 ZFEÚ) a hracím poriadkom hádzanárskeho zväzu vytvorila relevantný právny rámec pre riešenie sporu. Súdny dvor potvrdil, že pravidlá stanovené športovou federáciou určujú podmienky, za ktorých sa profesionálni športovci zapájajú do výkonu zárobkovej činnosti v zmysle čl. 38 ods. 1, prvej zarážky predmetnej dohody v znení: „Za podmienok a modalít použiteľných v každom členskom štáte, zaobchádzanie s pracovníkmi, ktorí sú občanmi Slovenskej republiky a ktorí sú legálne zamestnaní na území členského štátu, bude v porovnaní s občanmi tohto štátu bez akejkoľvek diskriminácie založenej na štátnom občianstve, pokiaľ ide o pracovné podmienky, mzdu alebo o prepustenie.“[68]

    Súdny dvor postupoval per analogiam s rozsudkom Pokrzeptowicz-Meyer[69], v ktorom sa zaoberal založením účinku bezprostrednej aplikovateľnosti medzinárodnej zmluvy s Poľskom. Tá obsahovala ustanovenie, ktoré sa predmetom a povahou neodlišovalo od kľúčového článku dohody so Slovenskom. Súdny dvor dospel k záveru, že čl. 38 ods. 1, prvej zarážky dohody o pridružení je nevyhnutné vykladať ako priamo účinný, čo involvuje i právo odvolávať sa naň pred súdom členského štátu, v ktorom občan Slovenskej republiky patrí legálneho trhu práce. Výsledkom takejto analýzy je, že z voľného pohybu nemôžu ťažiť všetci pracovníci prichádzajúci z tretích krajín, ale iba tí, ktorí dodržali zákonné požiadavky prijímajúceho členského štátu zamestnať sa.[70] Plný režim slobodného pohybu teda patrí iba tým, ktorí preukážu, že legálne vykonávajú zárobkovú činnosť na teritóriu Európskeho hospodárskeho priestoru. Súdny dvor síce zahrnul pravidlá športovej federácie pod pojem pracovné podmienky, lebo majú silu regulovať prístup k zamestnaniu, avšak rozhodovanie o udelení pracovného povolenia patrí do pôsobnosti administratívnych orgánov jednotlivých štátov.

    Nemecký zväz hádzanej sa snažil ospravedlniť svoje normy dôvodmi, ktoré sa už v minulosti ukázali ako neúspešné. Predpisy obhajoval tým, že sú nevyhnutné na zachovanie ustálených väzieb medzi klubom a štátom, výchovou mládeže a vytvorenia dostatočnej základne hráčov pre národný tím. Jediný inovatívnejší argumentoval predostrel zástupca talianskej vlády, ktorý navrhol vyhlásiť žalobu za neprípustnú, lebo údajne chýbali vedomosti o skutočných a konkrétnych škodách, ktoré mal Kolpak utrpieť. Nemalo byť jasné, či hádzanár skutočne hráva alebo nie, a či jeho častá alebo zriedkavá účasť v hre závisí od pravidla zväzu, alebo od čisto technického rozhodnutia, alebo len uváženia trénera.[71]

    Súdny dvor všetky tvrdenia odmietol. Nadviazal na hráčske kvóty riešené v Bosmanovi a objasnil, že príslušný článok asociačnej dohody sa má vykladať tak, „že bráni tomu, aby sa na profesionálneho športovca so slovenskou štátnou príslušnosťou, ktorý je riadne zamestnaný klubom so sídlom v členskom štáte, uplatnilo pravidlo vydané športovým zväzom tohto štátu, podľa ktorého môžu kluby v súťažiach na národnej úrovni nominovať na zápas iba obmedzený počet hráčov z tretích štátov, ktoré nepatria do Európskeho hospodárskeho priestoru“[72].

    Očakávaný rozsudok nevzbudil veľké prekvapenie, lebo išlo o jednoduché riešenie sledujúce logiku budovanú v judikatúre z oblasti športu i vo vzťahu k účastníkom asociačných dohôd, ktoré sú integrálnou súčasťou únijného právneho poriadku.[73] Rozsudok disponoval potenciálom, ktorý spočíval v zastavení kvantitatívneho obmedzovania na základe štátnej príslušnosti. Z odpovede Súdneho dvora však explicitne nevyplývala povinnosť zrušiť kontroverzné pravidlá a uvoľniť klubové súťaže aj pre cudzincov z krajín mimo Európskeho hospodárskeho priestoru. Takto sa k problému postavili športové zväzy, ktoré sa príliš nehrnuli do ďalšieho otvorenia súťaží. Pasívny postoj väčšiny z nich tak predpokladal nevyhnutnosť budúceho zásahu Súdneho dvora.[74]

    Rozhodnutie zaznamenalo aj širšie dôsledky, pretože sa nevzťahuje výlučne na športové otázky nasadzovania hráčov z tretích krajín do zápasov, ale aj na pracovnoprávne nároky in genere.[75] Pracovné zmluvy zamestnancov pochádzajúcich zo Slovenskej republiky i ďalších krajín s podobnou asociačnou dohodou musia obsahovať rovnaké podmienky ako majú občania členských štátov, a to najmä vo vzťahu odmeňovania a ostatných finančných benefitov, pretože nesmie dochádzať k diskriminácií v pracovnoprávnych vzťahoch.[76]

    Diskriminačné pravidlá stanovené pre profesionálnych športovcov pochádzajúcich z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho hospodárskeho priestoru, boli opätovne predmetom intervencie Súdneho dvora. Na rozdiel od hádzanej však boli v stávke cudzinecké kvóty vo viac sledovanom futbale. Kauza ruského hráča vykazovala podobné skutkové okolnosti ako prípad Kolpak.[77] Igor Simutenkov bol na základe pracovnej zmluvy riadne zamestnaný ako profesionálny futbalista španielskeho prvoligového klubu Club Deportivo Tenerife.[78] Všeobecný poriadok Španielskeho futbalového zväzu (Real Federación Española de Fútbol) limitoval počet hráčov zo štátov mimo Európskeho hospodárskeho priestoru, ktorí môžu byť nominovaní do oficiálnych zápasov v španielskych súťažiach, na troch v prvej lige a na dvoch v druhej najvyššej súťaží. Ruský futbalista sa domnieval, že rozlišovanie futbalistov na dve kategórie obmedzuje výkon jeho povolania a žiadal zväz o vydanie novej licencie, podľa ktorej by už nebol považovaný za cudzinca. Jeho žiadosti nebolo vyhovené, napriek tomu, že sa opieral o antidiskriminačný článok 23 Dohody o partnerstve a spolupráci, ktorou sa zakladá partnerstvo medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Ruskou federáciou na druhej strane[79] v znení: „S výhradou právnych predpisov, podmienok a postupov platných v každom členskom štáte Spoločenstvo a členské štáty zaistia, aby sa ruským štátnym príslušníkom legálne zamestnaným na území členského štátu zaručilo, pokiaľ ide o pracovné podmienky, odmeňovanie alebo prepúšťanie, zaobchádzanie bez diskriminácie na základe štátnej príslušnosti v porovnaní s ich vlastnými štátnymi príslušníkmi.“[80]

    Predmetná dohoda neumožňovala slobodný prístup k zamestnaniu na území Európskeho hospodárskeho priestoru, ale vzťahovala sa na pracovnoprávne vzťahy existujúce podľa práva hostiteľskej krajiny. Futbalové normy síce priamo nezasahovali do kontraktačnej slobody medzi hráčom a klubom, avšak svojou náplňou boli spôsobilé znížiť šancu športovca obstáť v zamestnaní, ktorého podstatou je účasť v profesionálnych futbalových súťažiach. Pravidlá vo veci samej teda nemohli uniknúť spod práva Únie, lebo sa týkali všetkých zápasov organizovaných španielskym zväzom, a nie stretnutí medzi reprezentačnými družstvami.

    Súdny dvor postupoval zhodne ako v prípade, v ktorom sa slovenský občan odvolával na priamy účinok asociačnej dohody, napriek tomu, že v ich textoch badáme čiastočnú jazykovú nejednotnosť.[81] Otázne je, či obe medzinárodné zmluvy možno stotožňovať cez prizmu ich celkových cieľov a súvislostí, za ktorých boli uzavreté. Zatiaľ čo Slovenská republika ašpirovala na členstvo v užšom spoločenstve európskych krajín, dohoda s Ruskou federáciou smeruje skôr k prehlbovaniu integrácie a spolupráce v širšej Európe.[82] Ani takto odlišne koncipované účely nezabránili Súdnemu dvoru použiť rovnaký výklad. Z predmetného článku dohody vyplýva, „pre každý členský štát jasný, presný a bezpodmienečný zákaz zaobchádzať s ruskými pracovníkmi z dôvodu ich štátnej príslušnosti diskriminačne v porovnaní so štátnymi príslušníkmi daného štátu, pokiaľ ide o pracovné podmienky, odmeňovanie alebo prepúšťanie. Uvedené ustanovenia sa vzťahujú na tých pracovníkov, ktorí majú ruskú štátnu príslušnosť a sú legálne zamestnaní na území niektorého členského štátu“.[83] Vybudované partnerstvá medzi Európskou úniou a tretími štátmi obsahujú bezvýhradnú povinnosť týkajúcu sa pracovných podmienok. Ich rovnaké uplatňovanie je totožné s dimenziou voľného pohybu pracovníkov podľa čl. 48 ZEHS (teraz čl. 45 ZFEÚ), čo „symbolizuje aktívny presun predstavy Súdneho dvora o hmotnom a ústavnom práve Európskych spoločenstiev na dvojstranné dohody Spoločenstva, bez ohľadu na ich teleologické rozdiely“[84]. Právo na rovné zaobchádzanie bez rozdielu občianstva sa teda rozšírilo aj na športovcov z krajín „bez perspektívy pristúpenia“ k Európskej únii.[85] Koncept priamej diskriminácie na základe štátnej príslušnosti sa stal neudržateľným, čo vytváralo dojem, že športovci z tretích krajín majú nekontrolovateľný voľný prístup na pracovný trh Európskej únie.[86] Výkonu športovej činnosti ako ekonomickej aktivity však bol stále viazaný na dodržanie administratívnosprávnych náležitosti stanovených právnym poriadkom prijímajúceho štátu.

    Ani Simutenkov však neznamenal definitívny koniec cudzineckých kvót ako predpokladali niektorí autori.[87] Španielsky futbalový zväz sa stal účastníkom prejudiciálneho konania ešte raz.[88] Turecký hráč Nihat Kahveci, ktorý na základe pracovnej zmluvy[89] legálne pôsobil na oficiálnom trhu práce, narazil na tie isté obmedzujúce pravidlá ako Igor Simutenkov. Futbalista s odkazom na čl. 37 dodatkového protokolu podpísaného 23. novembra 1970 v Bruseli a uzavretého, schváleného a potvrdeného v mene Spoločenstva nariadením Rady (EHS) č. 2760/72 z 19. decembra 1972 pripojeného k Ankarskej dohode[90], v zmysle ktorého pracovníci s tureckou štátnou príslušnosťou nesmú byť diskriminovaní, žiadal zväz, aby nebol považovaný za cudzinca. Súdny dvor si nekomplikoval situáciu a nekomparoval, či princíp rovnakého zaobchádzania v dohode s Tureckom je stanovený v rovnakom rozsahu ako v takmer identických dohodách so Slovenskom a Ruskom, ktorých účel nie je celkom zhodný vzhľadom na rozdielne postavenie týchto krajín vo vzťahu k Únii.[91] V duchu už ustálenej judikatúry potvrdil, že „zákaz akejkoľvek diskriminácie voči tureckým pracovníkom pôsobiacim na trhu práce členských štátov, pokiaľ ide o odmeňovanie a iné pracovné podmienky, (...) sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje skutočnosť, že sa na profesionálneho športovca s tureckou štátnou príslušnosťou, legálne zamestnaného klubom usadeným v niektorom členskom štáte, uplatňuje pravidlo prijaté športovým zväzom tohto štátu, na základe ktorého môžu kluby na vnútroštátnych zápasoch využívať iba obmedzený počet hráčov pochádzajúcich z tretích štátov, ktoré nie sú členmi Európskeho hospodárskeho priestoru“[92].

    ZHRNUTIE A ZÁVER

    Po sérií uvedených rozsudkov kompetentné športové riadiace orgány museli prehodnotiť svoje predpisy.[93] Napriek tomu, že po rozhodnutí vo veci Nihat už nebol do registra konaní vedených pred Súdnym dvorom Európskej únie zapísaný žiadny prípad, ktorého predmetom by bolo priamo diskriminačné pravidlo limitujúce počet hráčov z tretích krajín, neznamená to, že nastalo trvalé uvoľnenie režimov založených na rozdielnom prístupe k športovcom pochádzajúcim z krajín nepatriacich do Európskej únie, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru. Vzhľadom na počet športov a súťaží riadených medzinárodnými a národnými zväzmi stále existujú viac či menej komerčne úspešné športové súťaže, ktoré naďalej využívajú kvóty pre cudzincov.[94] Deje sa tak aj preto, že „športovci nie sú tradičnou klientelou [advokátov] už z dôvodu krátkosti svojej športovej kariéry, ktorú nechcú ‘premrhať’ pred súdmi“[95] a nechcú sa stať personou non grata ako sa prihodilo Jean-Marc Bosmanovi.

    S diskriminačnými pravidlami úzko súvisí aj jeden z aspektov tzv. ‘športovej národnosti’, ktorá sa vyvinula popri bežnej národnosti, a ktorá je rozhodujúcim činiteľom, či športovec môže súťažiť za danú krajinu v medzinárodných zápasoch a turnajoch.[96] Čoraz viac športovcov v dnešných podmienkach disponuje viac ako jednou štátnou príslušnosťou. So zreteľom na vnútroštátne legislatívy nastávajú aj situácie ako napr. prípad najlepšieho slovenského basketbalistu Antona Gavela hrajúceho v nemeckej najvyššej lige, ktorý prijal nemecké občianstvo, aby uvoľnil miesto v kádri svojho klubu ďalšiemu cudzincovi; tým však automaticky stratil občianstvo slovenské a možnosť pokračovať v reprezentačnej kariére.

    To, čo sa prihodilo Gavelovi, pripomína kauzu holandského vodného pólistu Harryho van der Meera z prelomu 20. a 21. storočia, ktorý po prestupe do talianskej ligy prijal z rovnakého dôvodu talianske občianstvo ako slovenský basketbalista nemecké a takisto ako Gavel prišiel o príležitosť hrať za Holandsko medzištátne zápasy. Avšak namiesto toho, aby s istotou víťazstva zažaloval na vnútroštátnom súde taliansky vodnopólový zväz a jeho priamo diskriminačné pravidlá, sa prostredníctvom holandského súdu neúspešne domáhal vrátenia štátneho občianstva a získania statusu bipolitu.[97]

    ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY:

    1. ARNEDT, R. B. European Union Law and Football Nationality Restrictions: The Economics and Politics of the Bosman Decision. In Emory International Law Review. ISSN 1052-2850, 1999, vol. 12, no. 2, p. 1091-1123.
    2. ARNOLD, R. Sport a komunitární právo In Právní rozhledy: príloha Evropské právo. ISSN 1210-6410, 2002, roc. 10, c. 10, s. 13-16.
    3.  BAQUERO CRUZ, J. Free Movement and Private Autonomy. In European Law Review. ISSN 0307-5400, 1999, vol. 24, no. 6, p. 603-620.
    4. BARANCOVÁ, H. a kol. Pracovné právo v európskej perspektíve. Plzen: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Cenek, s.r.o., 2009. 374 s. ISBN 978-80-7380-241-7.
    5. BLACKSHAW, I. Bosman Principles Extended to Non-EU Citizens. In International Sports Law Journal. ISSN 1567-7559, 2003, vol. 2, no. 3, p. 33.
    6. BLACKSHAW, I. Fair play on and off the pitch. In European Lawyer. ISSN 1470-9279, 2005, vol. 50, no. 1, p. 12-13.
    7. BLANPAIN, R. The Future of Sports in Europe. In BLANPAIN, R. The future of Sports Law in the European Union : beyond the EU Reform Treaty and the White Paper. Deventer: Kluwer, 2008. ISBN 9789041127617. p. 1-8.
    8. BLANPAIN, R – INSTON, R. The Bosman case: the end of the transfer system? Leuven: Peeters, 1996. 339 p. ISBN 90-6831-802-0.
    9. BRANCO MARTINS, R. The Kolpak Case: Bosman Times 10? Football Fears the Arrival of Bosman, Bosmanovic and Osman. In International Sports Law Journal. ISSN 1567-7559, 2004, vol. 3, no. 1-2, p. 26-33.
    10. BREITENMOSER, S. Sectoral Agreements between the EC and Switzerland: Content and Context. In Common Market Law Review, ISSN 0165-0750, 2003, vol. 40, no. 5, p. 1137-1186.
    11. BRENČIC, M. Podľa ESD zabraňuje ustanovenie Asociačnej dohody, uzatvorenej medzi SR a jednotlivými členskými štátmi ES, ako aj s ES ako celkom, diskriminácii slovenského občana, profesionálneho športovca, legálne zamestnaného v členskej krajine EÚ (Maroš Kolpak). In Justičná revue. ISSN 1335-6461, 2003, roč. 55, č. 10, s. 941-951.
    12. ČORBA, J. Ťažký život legionára – pojednanie o možnostiach vykonávania športovej činnosti v zahraničí. In BURDA, E. et al. Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2007 : zborník z medzinárodnej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov konanej v dňoch 16.-18.4.2007 v priestoroch ÚZ NR SR Častá-Papiernička. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2007. ISBN 978-80-7160-250-7. s. 269-278.
    13. ČORBA, J. – KĽUČKA, J. – PROCHÁZKA, R. – VÁVROVÁ, V. Uplatňovanie európskeho práva na Slovensku. In ČORBA, J. Európske právo na Slovensku: Právny rozmer členstva Slovenskej republiky v Európskej únii. Bratislava: Kalligram, 2003. ISBN 80-968886-1-7.
    14. FORMAN, J. The EEA Agreement Five Years On: Dynamic Homogeneity in Practice and its Implementation by the two EEA Courts. In Common Market Law Review, ISSN 0165-0750, 1999, vol. 36, no. 4, p. 751-781.
    15. GRAMLICH, L. – NIESE, H. Zweierlei Maß für Ausländer im (Liga-)Sport? – Inländer-Gleichbehandlung und Völker- und Europarecht. In Zeitschrift für Sport und Recht, ISSN 0945-3873, 1998, vol. 4, no. 2, p. 61-65.
    16. HAMERNÍK, P. Rozsudek Evropského soudního dvora Simutenkov – definitivní konec cizineckých kvót ve sportu v EU? In Právní rozhledy. ISSN 1210-6410, 2005, roč. 13, č. 21, s. 795-799.
    17. HENDRICKX, F. The European Non-EU player and the Kolpak Case. In International Sports Law Journal. ISSN 1567-7559, 2003, vol. 2, no. 2, p. 12-15.
    18. HENDRICKX, F. The Simutenkov Case: Russian Players are Equal to European Union Players. In International Sports Law Journal. ISSN 1567-7559, 2005, vol. 4, no. 3-4, p. 13-16.
    19. HILLION, C. Case C–265/03, Igor Simutenkov v. Ministerio de Educación y Cultura, Real Federación Española de Fùtbol. In Common Market Law Review, ISSN 0165-0750, 2008, vol. 45, no. 3, p. 815-833.
    20. KOMÁREK, J. Horizontalita základních svobod vnitřního trhu. [online]. 2007. [cit. 2011.01.10.] Dostupné na internete: http://jinepravo.blogspot.com/2007/05/horizontalita-zkladnch-svobodvnitnho.html.
    21. KUMM, M. Who is Afraid of the Total Constitution? Constitutional Rights as Principles and the Constitutionalization of Private Law. In German Law Journal. ISSN 2071-8322, 2006, vol. 7, no. 4, p. 341-370.
    22. LANE, R. – SHUIBHNE, N. N. Case C-281/98, Roman Angonese v. Cassa di Risparmio di Bolzano SpA, Judgment of 6 June 2000, not yet reported. In Common Market Law Review, ISSN 0165-0750, 2000, vol. 37, no. 5, p. 1237–1247.
    23. LEWIS, A. – TAYLOR, J. Sport : law and practice. London : Butterworths, 2003. 1162 p. ISBN 0-406-94592-6.
    24. McAULEY, D. They think it's all over... it might just be now: unravelling the ramifications for the European football transfer system post-Bosman. In European Competition Law Review. ISSN 0144-3054, 2002, vol. 23, no. 7, p. 331-340.
    25. McHARDY, D. Reconciling Soccer Authorities and European Union Institutions: Who is Best Placed to Administer Governance Within the European Soccer Market? In Seton Hall Journal of Sports and Entertainment Law. ISSN 1931-4825, 2008, vol. 18, no. 1, p. 105-150.
    26. OTT, A. Deutscher Handballbund EV v. Maros Kolpak, Case C-438/00. In Columbia Journal of European Law. ISSN 1076-6715, 2004, vol. 10, no. 2, p. 379-384.
    27. SCHMEILZL, B. Lilia Malaja and Maros Kolpak: Unrestricted Professional Athletes within Europe and beyond? Current Developments and Future Perspectives in the Area of Freedom of Movement in Sports [online]. 62 p. [cit. 2012-03-15]. Dostupné na internete: <http://www.grafpartner.com/publikationen/downloads/Dissertation_Final-Version_Jan2004_.pdf>.
    28. SCHMIDT, D. The effects of the Bosman-case on the professional football leagues with special regard to the top-five leagues. [online]. 96 p. [cit. 2014-11-09]. Dostupné na internete: http://essay.utwente.nl/57990/1/scriptie_D_Schmidt.pdf.
    29. SIEKMANN, R. Nationality and Sport. In International Sports Law Journal. ISSN 1567-7559, 2006, vol. 5, no. 1-2, p. 122-123.
    30. SYLLOVÁ, J. – PÍTROVÁ, L. – PALDUSOVÁ, H. a kol. Lisabonská smlouva: komentář. Praha : C.H.Beck, 2010. 1299 s. ISBN 978-80-7400-339-4.
    31. SVÁK, J. Pavel Hamerník: Sportovní právo s mezinárodním prvkem. AUDITORIUM, Praha, 2007, strán 142. In Justičná revue. ISSN 1335-6461, 2007, roč. 59, č. 12, s. 1686-1688.
    32. ŠTURMA, P. – ČESELKA, C. – BALAŠ, V. Právo mezinárodních smluv. Plzen: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk. 2011. s 404. ISBN 978-80-7380-341-4.
    33. PARRISH, R. Sports law and policy in the European Union. Manchester: Manchester university press, 2003. 271 p. ISBN 0-7190-6607-7.
    34. PARRISH, R. The Birth of European Union Sports Law. In Eterntainment Law. ISSN 1473-0987, 2003, vol. 2, no. 2, p. 20-39.
    35. PARRISH, R. Two Players One Goal? Sport in the European Union edited by Walter Tokarski, Dirk Steinbach, Karen Petry & Barbara Jesse. In Eterntainment and Sports Law Journal [online]. 2005, vol. 3, no. 1 [cit. 2011-04-08]. Dostupné na internete: http://www2.warwick.ac.uk/fac/soc/law/elj/eslj/issues/volume3/number1/parrish. ISSN 1748-944X.
    36. PARRISH, R. – MIETTINEN, S. The sporting exception in European Union law. The Hague : TMC Asser institute, 2008. 295 p. ISBN 978-90-6704-262-8.
    37. PENN, D. From Bosman to Simutenkov: The Application of Non-Discrimination Principles to Non-EU Nationals in European Sports, In Suffolk Transnational Law Review. ISSN 1072-8546, 2007, vol. 30, no. 1, p. 203-231.
    38. POIARES MADURO, M. – AZOULAI, L. The Classics of EU Law Revisited on the 50th Anniversary of the Rome Treaty. Oxford : Hart publishing, 2010. 512 p. ISBN 978-1-84113-712-4.
    39. PULLEN, M. Summary of the Advocate General's Opinion in the Bosman Case. In European Competition Law Review. ISSN 0144-3054, 1996, vol. 17, no. 1, p. 51-58.
    40. SNELL, J. Private Parties and the Free Movement of Goods and Services. In ANDENAS, M. – ROTH, W.-H. Services and Free Movement in EU Law. Oxford : Oxford university press, 2001, p. 212-244.
    41. SZYDLO, M. Contracts beyond the scope of the EC procurement directives – who is bound by the requirement for transparency? In European Law Review. ISSN 0307-5400, 2009, vol. 34, no. 5, p. 720-737.
    42. TEZCAN/IDRIZ, N. Free Movement of Persons between Turkey and the EU: To Move or not to Move? The Response of the Judiciary. In Common Market Law Review. ISSN 0165-0750, 2009, vol. 46, no. 5, p. 1621–1665.
    43. TOKARSKI, W. – STEINBACH, D. – PETRY, K. – JESSE, B. Two Players – One Goal?: Sport in the European Union. Aachen : Meyer & Meyer, 2002. 288 p. ISBN 1841260924.
    44. VAN DEN BOGAERT, S. Horizontality: The Court Attacks? in BARNARD, C. – SCOTT, J. The Law of the Single European Market : Unpacking the Premises. Oxford : Hart, 2002, p. 123-152. ISBN 1-84113-271-3.
    45. VAN DEN BOGAERT, S. And another uppercut from the European Court of Justice to nationality requirements in sports regulations. In European Law Review. ISSN 0307-5400, 2004, vol. 29, no. 2, p. 267-275.
    46. VAN DEN BOGAERT, S. – VERMEERSCH, A. Sport and the EC Treaty: a tale of uneasy bedfellows? In European Law Review. ISSN 0307-5400, 2006, vol. 31, no. 6, p. 821-840.
    47. VAN STAVEREN, H. The Bosman Ruling and Nationality Clauses – A Critique of the Treatment of Nationality Clauses in the Jurisprudence of the European Court of Justice. In International Sports Law Journal. ISSN 1567-7559, 2002, vol. 1, no. 2, p. 13-17.
    48. VIROVÁ, V. Šport, pracovné podmienky a zásada nediskriminácie podľa Dohody o partnerstve a spolupráci. In EMP Jurisprudence. ISSN 1210-3977, 2005, roč. 14, č. 6, s. 59-62.
    49. WEATHERILL, S. ’Fair Play Please!’: Recent Developments in the Application of EC Law to Sport. In Common Market Law Review, ISSN 0165-0750, 2003, vol. 40, no. 1, p. 51-93.

    Poznámky pod čiarou:
    1. Platí to aj o sekundárnom práve, v ktorom sa šport dodnes „systematicky neberie do úvahy“. BLANPAIN, R. The Future of Sports in Europe. In BLANPAIN, R. The future of Sports Law in the European Union : beyond the EU Reform Treaty and the White Paper. Deventer: Kluwer, 2008. p. 5. ^
    2. PARRISH, R. The Birth of European Union Sports Law. In Eterntainment Law. 2003, vol. 2, no. 2, p. 20-39. ^
    3. Bližšie pozri napr. TOKARSKI, W. – STEINBACH, D. – PETRY, K. – JESSE, B. Two Players – One Goal?: Sport in the European Union. Aachen : Meyer & Meyer, 2002. 288 p., alebo VAN DEN BOGAERT, S. – VERMEERSCH, A. Sport and the EC Treaty: a tale of uneasy bedfellows? In European Law Review. vol. 31, no. 6, p. 821-840. ^
    4. Pojem európske právo v celom texte používame v jeho užšom význame, do ktorého nezahŕňame právne akty najstaršej a najväčšej medzivládnej organizácii so sídlom na európskom kontinente Rady Európy, ale iba právo Európskej únie. ^
    5. Porovnaj s PARRISH, R. Two Players One Goal? Sport in the European Union edited by Walter Tokarski, Dirk Steinbach, Karen Petry & Barbara Jesse. In Eterntainment and Sports Law Journal [online]. 2005, vol. 3, no. 1 [cit. 2011-04-08]. Dostupné na internete: http://www2.warwick.ac.uk/fac/soc/law/elj/eslj/issues/volume3/number1/parrish. ISSN 1748-944X^
    6. Rozsudok Súdneho dvora z 9. marca 1978 vo veci C-106/77 Amministrazione delle Finanze dello Stato proti Simmenthal SpA, bod 15. ^
    7. ČORBA, J. – KLUČKA, J. – PROCHÁZKA, R. – VÁVROVÁ, V. Uplatňovanie európskeho práva na Slovensku. In ČORBA, J. Európske právo na Slovensku: Právny rozmer členstva Slovenskej republiky v Európskej únii. Bratislava : Kalligram, 2003. ^
    8. BAQUERO CRUZ, J. Free Movement and Private Autonomy. In European Law Review. 1999, vol. 24, no. 6, p. 606. ^
    9. Porovnaj KOMÁREK, J. Horizontalita základních svobod vnitřního trhu. Dostupné na internete: http://jinepravo.blogspot.com/2007/05/horizontalita-zkladnch-svobod-vnitnho.html. ^
    10. Rozsudok Súdneho dvora z 12. decembra 1974 vo veci C-36/74 B.N.O. Walrave and L.J.N. Koch v Association Union cycliste internationale, Koninklijke Nederlandsche Wielren Unie and Federación Española Ciclismo. ^
    11. Ibid., bod 4. ^
    12. Ibid., bod 5. ^
    13. Ibid., bod 8. ^
    14. Ibid., bod 9. ^
    15. PALDUSOVÁ, H. in SYLLOVÁ, J. – PÍTROVÁ, L. – PALDUSOVÁ, H. a kol. Lisabonská smlouva: komentář. Praha : C.H.Beck, 2010. s. 611. ^
    16. WEATHERILL, S. ’Fair Play Please!’: Recent Developments in the Application of EC Law to Sport. In Common Market Law Review, 2003, vol. 40, no. 1, p. 56. ^
    17. Porovnaj s LEWIS, A. – TAYLOR, J. Sport: law and practice. London: Butterworths, 2003. p. 440. ^
    18. PARRISH, R. – MIETTINEN, S. The sporting exception in European Union law. The Hague : TMC Asser institute, 2008. p. 82. ^
    19. SNELL, J. Private Parties and the Free Movement of Goods and Services. In ANDENAS, M. – ROTH, W.-H. Services and Free Movement in EU Law. Oxford : Oxford university press, 2001, p. 212-244. ^
    20. Walrave, bod 17. ^
    21. VAN DEN BOGAERT, S. Horizontality: The Court Attacks? in BARNARD, C. – SCOTT, J. The Law of the Single European Market : Unpacking the Premises. Oxford : Hart, 2002, p. 128. ^
    22. Rozsudok Súdneho dvora zo 6. júna 2000 vo veci C-281/98 Roman Angonese proti Cassa di Risparmio di Bolzano SpA. Roman Angonese mal v úmysle zúčastniť sa pohovoru na voľné miesto vo finančnej inštitúcií. Účasť na konkurze bola podmienená predložením potvrdenia o dvojjazyčnosti, ktoré vydávajú výlučne miestne orgány. Táto podmienka súvisela s požiadavkou, ktorá existovala v minulosti pre prístup k verejným funkciám a rezidenti provincie boli zvyknutí zaobstarávať si jazykový certifikát na účely hľadania zamestnania. Angonese takýmto potvrdením nedisponoval, ale perfektne ovládal obidva požadované jazyky a mal aj ďalšie doklady, ktoré to preukazovali. Bližšie pozri LANE, R. – SHUIBHNE, N. N. Case C-281/98, Roman Angonese v. Cassa di Risparmio di Bolzano SpA, Judgment of 6 June 2000, not yet reported. In Common Market Law Review, 2000, vol. 37, no. 5, p. 1237–1247. ^
    23. KUMM, M. Who is Afraid of the Total Constitution? Constitutional Rights as Principles and the Constitutionalization of Private Law. In German Law Journal. 2006, vol. 7, no. 4, p. 352, 362-364. ^
    24. Neskôr Súdny dvor pridal aj ďalšie osobitné kategórie osôb, ktoré môžu ťažiť z priamohorizontálneho efektu. Právo usadiť sa a slobodne poskytovať služby aplikoval vo veci Wouters (Rozsudok Súdneho dvora z 19. februára 2002 vo veci C-309/99 J. C. J. Wouters, J. W. Savelbergh a Price Waterhouse Belastingadviseurs BV proti Algemene Raad van de Nederlandse Orde van Advocaten, za účasti Raad van de Balies van de Europese Gemeenschap) aj na nariadenie prijaté holandskou advokátskou komorou, ktoré zakazovalo viacodborovú spoluprácu vytvorenú za účelom integrovaného výkonu činnosti svojich členov a iných slobodných povolaní, in casu účtovníkmi.
      V rozhodnutiach Viking (Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 11. decembra 2007 vo veci C-438/05 International Transport Workers’ Federation a Finnish Seamen’s Union proti Viking Line ABP a OÜ Viking Line Eesti) a Laval (Laval un Partneri Ltd proti Svenska Byggnadsarbetareförbundet, Svenska Byggnadsarbetareförbundets avdelning 1, Byggettan a Svenska Elektrikerförbundet) dokonca uplatnil čl. 49 ZFEÚ na odborové organizácie pri výkone ich práva začať kolektívnu akciu podľa zákona členského štátu. Súdny dvor pri zosúlaďovaní všeobecných princípov pracovného práva s predpismi jednotného trhu uznal, že právo na štrajk je chránené právom Európskej únie, avšak jeho výkon možno podriadiť niektorým obmedzeniam. Právo uskutočniť kolektívnu akciu, ktorej cieľom je ochrana pracovníkov, síce predstavuje legitímny záujem, ale je možné ho obmedziť základnými slobodami zaručenými príslušnými článkami Zmluvy, a preto mu priznal menší význam ako právu voľného pohybu. ^
    25. Porovnaj s BARANCOVÁ, H. a kol. Pracovné právo v európskej perspektíve. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., 2009. 374 s. 46. ^
    26. Zakázané sú aj všetky formy skrytej diskriminácie, ktoré uplatňovaním iných kritérií rozlišovania vedú v skutočnosti k tomu istému výsledku. Čo sa považuje za nepriamu diskrimináciu vysvetlil Súdny dvor v Rozsudku Súdneho dvora (piata komora) z 23. mája 1996 vo veci C-237/94 John O'Flynn proti Adjudication Officer, body 18 a 19: „Podmienky vnútroštátneho práva, ktoré sa síce uplatňujú bez ohľadu na štátnu príslušnosť, no dotýkajú sa predovšetkým alebo vo veľkej väčšine prípadov migrujúcich pracovníkov, ako aj podmienky vzťahujúce sa na každého bez rozdielu, ktoré však môžu domáci pracovníci splniť ľahšie než migrujúci pracovníci alebo aj také, pri ktorých existuje nebezpečenstvo, že sa prejavia najmä v neprospech migrujúcich pracovníkov. Inak by tomu bolo len vtedy, ak by tieto predpisy boli odôvodnené objektívnymi úvahami, ktoré by nezáviseli od štátnej príslušnosti dotknutých pracovníkov a boli primerané s prihliadnutím na účel, ktorý tieto vnútroštátne právne predpisy oprávnene sledujú.“ ^
    27. Rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 1976 vo veci C-13/76 Gaetano Donà proti Mario Mantero. Predseda klubu z Rovigo Mario Mantero oslovil futbalového agenta, aby pre jeho tím našiel nových hráčov. Agent Gaetano Donà umiestnil náborovú reklamu aj do belgických športových novín, ktorú mu funkcionár odmietol uhradiť z dôvodu, že konal unáhlene, lebo pravidlá Talianskej futbalovej federácie bránili využívaniu iných ako talianskych futbalistov. ^
    28. Donà, bod 17. ^
    29. SZYDLO, M. Contracts beyond the scope of the EC procurement directives – who is bound by the requirement for transparency? In European Law Review. 2009, vol. 34, no. 5, p. 731. ^
    30. Donà, bod 19. ^
    31. Takéto pomenovanie sa vžilo pre športovcov pochádzajúcich z iných krajín ako tá, v ktorej súťažia. Pozri ČORBA, J Ťažký život legionára – pojednanie o možnostiach vykonávania športovej činnosti v zahraničí. In BURDA, E. at al. Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2007 : zborník z medzinárodnej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov konanej v dňoch 16.-18.4.2007 v priestoroch ÚZ NR SR Častá-Papiernička. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2007. s. 271. ^
    32. Návrhy generálneho advokáta Trabucchiho doručené dňa 6. júla 1976. ^
    33. McHARDY, D. Reconciling Soccer Authorities and European Union Institutions: Who is Best Placed to Administer Governance Within the European Soccer Market? In Seton Hall Journal of Sports and Entertainment Law. 2008, vol. 18, no. 1, p. 122-123. ^
    34. Zápasy medzi reprezentačnými tímami nie sú jedinou výnimkou, ktorú Súdny dvor vyňal z ustanovení o voľnom pohybe osôb. Neskôr uviedol, že podmienky športových zväzov, ktoré sa týkajú nominovania športovcov na medzinárodné súťaže, nie sú kvótami založenými na štátnej príslušnosti: „Aj keď pravidlá výberu (...) vedú nevyhnutne k obmedzovaniu počtu účastníkov na turnaji, takéto obmedzenie je vlastné (inherent) riadeniu medzinárodných vrcholových športových podujatí, čo nutne zahrňuje prijatie určitých pravidiel výberu alebo kritérií. Takéto pravidlá sa preto nesmú samo osebe považovať za obmedzenie slobody poskytovať služby, ktoré je zakázané článkom 56 Zmluvy.“ (Rozsudok Súdneho dvora z 11. apríla 2000 v spojených veciach C-51/96 a C-191/97Christelle Deliège proti Ligue francophone de judo et disciplines associées ASBL, Ligue belge de judo ASBL, Union européenne de judo a François Pacquée, bod 64) V tomto smere išlo o posun v chápaní vzťahu práva EÚ k športu. Súdny dvor venoval pozornosť praktickým potrebám organizátorov športových akcií a zaviedol koncept inherentných pravidiel, ktoré sú neoddeliteľne späté s riadením športu. Športové združenia, ktoré disponujú potrebnými znalosťami a skúsenosťami, musia byť schopné preukázať, že miera ich posudzovania je založená na odôvodniteľných princípoch. O prekážku voľného pohybu nejde, ak kritéria výberu pozostávajú z veľkého množstva objektívnych zásad, ako je napríklad povaha, organizačné dôvody či financovanie športu. Dôležité je tiež, aby neboli spojené s osobnou situáciou športovca, čo vylučuje aj faktor občianstva. K prípadu bližšie pozri VAN DEN BOGAERT, S. The Court of Justice on the Tatami: Ippon, Waza-Ari or Koka? In European Law Review. 2000, vol. 25, no. 5, p. 554-563. ^
    35. Únia európskych futbalových asociácií, ktorá je administratívnym a kontrolným orgánom pre futbal v Európe, bola založená v roku 1954 podľa švajčiarskeho právneho poriadku. Jej členmi je 53 národných futbalových asociácií sídliacich v Európe. ^
    36. ARNEDT, R. B. European Union Law and Football Nationality Restrictions: The Economics and Politics of the Bosman Decision. In Emory International Law Review. 1999, vol. 12, no. 2, p. 1104. ^
    37. Podľa prvej dohody z roku 1978 mohli v prvej a druhej lige nastúpiť do zápasu iba dvaja zahraniční futbalisti. V roku 1984 Európska komisia znovu požiadala o revíziu pravidiel, ktorej UEFA a národné futbalové zväzy vyhoveli len čiastočne. Limit dvoch hráčov ostal v platnosti, ale bol doplnený o ‘športovú národnosť’, ktorú mohol futbalista získať až po piatich rokoch neprerušeného pôsobenia v jednej krajine. Toto obdobie sa začalo počítať od 1. júla 1984. Na ďalšom stretnutí v roku 1987 Komisia navrhla stanoviť maximálny počet hráčov na troch hráčov inej štátnej príslušnosti s výhľadom na postupné dosiahnutie úplnej slobody pohybu od sezóny 1992/1993. Návrh, ktorý bol pre futbalový svet neakceptovateľný, v roku 1991 nahradilo pravidlo ‘3+2’ s tým, že od sezóny 1996/1997 sa malo rozšíriť aj na všetky ostatné neamatérskej súťaže. Ústupkom bolo, že jednotlivých národné zväzy mohli prijať vlastné opatrenia a povoliť účasť aj viac ako len trom zahraničným hráčom. V tejto súvislosti teoretik športového práva Richard Parrish konštatuje ambivalentný prístup Európskej komisie: „Postup Komisie k diskriminačným metódam počas tohto obdobia si trochu vzájomne odporoval. Komisia si osvojila celkovo jednotný názor, že diskriminačné praktiky v oblasti športu by mali byť odstránené. Nepodarilo sa jej však zabezpečiť, aby vyhovovali právu EÚ, a namiesto toho uprednostňovala urovnanie s UEFA vo forme džentlmenskej dohody.“ PARRISH, R. Sports law and policy in the European Union. Manchester : Manchester university press, 2003. p. 92. ^
    38. Bližšie pozri BLANPAIN, R – INSTON, R. The Bosman case : the end of the transfer system? Leuven : Peeters, 1996. P. 205-206. ^
    39. Rozhodnutie vďaka svojmu impaktu na akýkoľvek trh práce získal miesto aj medzi dvanástimi najvýznamnejšími – tzv. klasickými – rozsudkami Súdneho dvora, medzi ktoré patria podľa popredného bývalého generálneho advokáta profesora Poiaresa Madura tie, ktoré prežili plynutie času, i tie, ktorých konkrétna právna odpoveď zastarala, ale žijú ďalej vďaka svojim mnohonásobným účinkom. Sú to rozhodnutia systémového vplyvu zahrňujúce širšiu normatívnu lekciu o právnom systéme, v ktorom Súdny dvor pôsobí. Potrebné je na ne pozerať nielen ako na individuálne rozhodnutie, ale aj na to, ako boli interpretované a rozvinuté v ďalších prípadoch. Dôležitá je tiež pozornosť, ktorú im venovali advokáti, či právni učenci. Bližšie pozri úvod k publikácii POIARES MADURO, M. – AZOULAI, L. The Classics of EU Law Revisited on the 50th Anniversary of the Rome Treaty. Oxford : Hart publishing, 2010. 512 p. ^
    40. Rozsudok Súdneho dvora z 15. decembra 1995 vo veci C-415/93 Union royale belge des sociétés de football association ASBL proti Jean-Marc Bosman, Royal club liégeois SA proti Jean-Marc Bosman a iní a Union des associations européennes de football (UEFA) proti Jean-Marc Bosman. ^
    41. Bosman, bod 28. ^
    42. Ibid., bod 49. ^
    43. Ibid., bod 57. ^
    44. Ibid., bod 64. ^
    45. Návrhy generálneho advokáta Lenza doručené dňa 25. septembra 1995, body 111 až 117. Napriek tomu, že dnes už vieme, že jeho predpoveď nebola presná a neskôr sa objavilo hneď niekoľko ašpirantov na titul ‘nového Bosmana’, sú názory generálneho advokáta súhrnom pôsobivých informácií venovaných futbalu, v ktorých nečerpal len z doktrinálnej spisby, či európskej a vnútroštátnej judikatúry. Upozornil tiež na vplyv dotknutých pravidiel na budúcnosť futbalu a zdôraznil, že v záujme všetkých futbalových nadšencov, hráčov i divákov je treba brať do úvahy všetky športové a ekonomické aspekty. Niekoľkých jeho myšlienok sa Súdny dvor nedotkol, niektoré zanedbal, ale viacero z nich prijal bez detailnejšieho rozvíjania ako vecne správne. K ich podrobnejšej analýze pozri PULLEN, M. Summary of the Advocate General's Opinion in the Bosman Case. In European Competition Law Review. 1996, vol. 17, no. 1, p. 51-58. ^
    46. Bosman, bod 120. ^
    47. Ibid., body 123 až 125. ^
    48. Ibid., 128 ^
    49. VAN STAVEREN, H. The Bosman Ruling and Nationality Clauses – A Critique of the Treatment of Nationality Clauses in the Jurisprudence of the European Court of Justice. In International Sports Law Journal. 2002, vol. 1, no. 2, p. 15. ^
    50. Bosman, body 134 a 135. ^
    51. Ibid., bod 137. ^
    52. Uznesenie Súdneho dvora zo 4. októbra 1991 vo veci C-117/91 Jean-Marc Bosman proti Komisii Európskych spoločenstiev. ^
    53. GRAMLICH, L. – NIESE, H. Zweierlei Maß für Ausländer im (Liga-)Sport? – Inländer-Gleichbehandlung und Völker- und Europarecht. In Zeitschrift für Sport und Recht. 1998, vol. 4, no. 2, p. 61. ^
    54. Združenie bolo založené dňa 3. mája 1960. Zakladajúcimi členmi boli Dánsko, Nórsko, Portugalsko, Rakúsko, Spojené kráľovstvo, Švajčiarsko, Švédsko. Následkom vplyvov integrácie do Európskych spoločenstiev, resp. Európskej únie sa počet členov menil, až sa ustálil v roku 1995, odkedy sú členmi Island, Lichtenštajnsko, Nórsko a Švajčiarsko. Združenie funguje ako alternatíva pre štáty, ktoré nemohli alebo nechceli vstúpiť do EÚ, pričom jeho primárnym cieľom je zlepšovať ekonomickú spoluprácu v Európe. ^
    55. Dohoda bola podpísaná dňa 2. mája 1992 a dňom 1. januára 1994 vstúpila do platnosti. ^
    56. Bližšie k tomuto vzťahu pozri napr. FORMAN, J. The EEA Agreement Five Years On: Dynamic Homogeneity in Practice and its Implementation by the two EEA Courts. In Common Market Law Review. 1999, vol. 36, no. 4, p. 751-781. ^
    57. Bližšie pozri BREITENMOSER, S. Sectoral Agreements between the EC and Switzerland: Content and Context. In Common Market Law Review. 2003, vol. 40, no. 5, p. 1137-1186. ^
    58. ŠTURMA, P. – ČESELKA, Č. – BALAŠ, V. Právo mezinárodních smluv. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk. 2011. s 210. ^
    59. Základom ich uzatvorenia je čl. 217 ZFEÚ: „Únia môže uzavrieť s jedným alebo s viacerými tretími krajinami alebo s medzinárodnými organizáciami dohody o pridružení, ktoré stanovia vzájomné práva a povinnosti, spoločné postupy a osobitné postupy.“ ^
    60. Rozhodnutie Správneho odvolacieho súdu v Nancy vo veci č. 99NC00282 Malaja proti Fédération Française de Basket-Ball. Lila Malaja prestúpila v rámci prvej francúzskej divízie do RS Strasbourg, s ktorým podpísala jednoročný profesionálny kontrakt. Jej nový klub mal v tom čase už zazmluvnené dve ďalšie hráčky mimo Európskej únie, čo podľa regúl Francúzskej basketbalovej federácie znamenalo, že jedna z troch cudziniek nemohla byť zaradená do zostavy pripravenej zasiahnuť do súťažného stretnutia. RS Strasbourg oficiálne požiadal basketbalový zväz, aby udelil poľskej hráčke rovnaký status ako majú občania Európskej únie resp. Európskeho hospodárskeho priestoru. Po negatívnej odpovedi sa basketbalistka spolu so svojim klubom obrátili na súd a podali návrh na začatie konania. Obranu postavili na predpoklade, že hoci Malaja nie je občiankou Únie, nemala by byť ako pracovníčka diskriminovaná, pretože už v roku 1994 nadobudla účinnosť asociačná dohodu medzi Európskou úniou a Poľskom, ktorá obsahovala ustanovenie riešiace vstup poľských občanov na pracovný trh a ich voľný pohyb podobne ako čl. 45 ZFEÚ. Bližšie k prípadu pozri SCHMEILZL, B. Lilia Malaja and Maros Kolpak: Unrestricted professional Athletes within Europe and beyond? Current Developments and Future Perspectives in the Area of Freedom of Movement in Sports [online]. p. 24-25. [cit. 2012-03-15]. Dostupné na internete: http://www.grafpartner.com/publikationen/downloads/Dissertation_Final-Version_Jan2004_.pdf. ^
    61. Týkalo sa to vzťahovalo krajiny, ktoré v roku 2004 pristúpili k Európskej únii (okrem Poľska aj na Maďarsko, Slovensko, Českú republiku, Maltu, Cyprus, Litvu, Estónsko, Lotyšsko a Slovinsko), ako aj na ďalšie štáty východnej Európy (Rumunsko, Bulharsko, Turecko, Rusko, Ukrajina, Bielorusko, Moldavsko, Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, Kazachstan, Kirgizsko a Uzbekistan) a severnej Afriky (Alžírsko, Maroko, Tunisko), ktoré s Európskou úniou podpísali dohody s takmer totožným obsahom. Podobné medzinárodné zmluvy existujú aj s ďalšími desiatkami krajín Afriky, Karibiku a Tichomoria.  ^
    62. BRANCO MARTINS, R. The Kolpak Case: Bosman Times 10? Football Fears the Arrival of Bosman, Bosmanovic and Osman. In International Sports Law Journal. 2004, vol. 3, no. 1-2, p. 27. ^
    63. Rozsudok Súdneho dvora (piata komora) z 8. mája 2003 vo veci C-438/00 Deutscher Handballbund eV proti Maros Kolpak. ^
    64. Ibid., bod 9. ^
    65. Dohoda podpísaná v Luxemburgu dňa 4. októbra 1993 a schválená v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady a Komisie 94/909/ESUO, ES, Euratom z 19. decembra 1994. V zbierke zákonov Slovenskej republiky uverejnená pod č. 158/1997 Z.z. ^
    66. Návrh generálnej advokátky Stix-Hackl doručené 11. júla 2002, bod 21. ^
    67. Bližšie pozri ARNOLD, R. Sport a komunitární právo In Právní rozhledy: príloha Evropské právo. 2002, roč. 10, č. 10, s. 14. ^
    68. Kolpak, bod. 37. ^
    69. Rozsudok Súdneho dvora z 29. januára 2002 vo veci C-162/00 Land Nordrhein-Westfalen proti Beata Pokrzeptowicz-Meyer. ^
    70. Porovnaj OTT, A. Deutscher Handballbund EV v. Maros Kolpak, Case C-438/00. In Columbia Journal of European Law. 2004, vol. 10, no. 2, p. 382. ^
    71. Návrhy generálnej advokátky Stix-Hackl, bod 22. ^
    72. Kolpak, bod 58. ^
    73. Pozri aj HENDRICKX, F. The European Non-EU player and the Kolpak Case. In International Sports Law Journal. 2003, vol. 2, no. 2, p. 15. ^
    74. VAN DEN BOGAERT, S. And another uppercut from the European Court of Justice to nationality requirements in sports regulations. In European Law Review. 2004, vol. 29, no. 2, p. 275. ^
    75. Porovnaj s BLACKSHAW, I. Bosman Principles Extended to Non-EU Citizens. In International Sports Law Journal. 2003, vol. 2, no. 3, p. 33. ^
    76. Z pohľadu Slovenskej republiky a jej právnej teórie a praxe nastala prelomová situácia, lebo išlo o prvý prípad vedený pred Súdnym dvorom Európskej únie, ktorý sa týkal aplikácie dohody o pridružení medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi s Slovenskom. Ďalší vývoj ukázal, že prognózy sa nemýlili, keď predpovedali, že rozhodnutie „zostane jediným prípadom dotýkajúcim sa výkladu ustanovení slovenskej Asociačnej dohody“ (BRENČIČ, M. Podľa ESD zabraňuje ustanovenie Asociačnej dohody, uzatvorenej medzi SR a jednotlivými členskými štátmi ES, ako aj s ES ako celkom, diskriminácii slovenského občana, profesionálneho športovca, legálne zamestnaného v členskej krajine EÚ (Maroš Kolpak ). In Justičná revue. 2003, roč. 55, č. 10, s. 950.). Potrebné je ho vnímať v kontexte prechodného obdobia procesu rozširovania Európskej únie, ktoré určilo pristupujúcim krajinám postupnú povinnosť bezpodmienečne začleniť únijné právo do národnej legislatívy. Maroš Kolpak ostal jediným Slovákom, ktorému až Súdny dvor musel garantovať rovnaké zaobchádzanie pri prístupe k zamestnaniu. ^
    77. Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 12. apríla 2005 vo veci C-265/03 Igor Simutenkov proti Ministerio de Educación y Cultura a Real Federación Española de Fútbol. ^
    78. Ibid., bod 6. ^
    79. Medzinárodná zmluva bola podpísaná dňa 24. júna 1994 na Korfu a schválená v mene Spoločenstiev rozhodnutím Rady a Komisie 97/800/ESUO, ES, Euratom z 30. októbra 1997. ^
    80. Simutenkovým predvojom v Španielsku bol už v roku 2000 Valerij Karpin, ruský futbalista narodený v Estónsku, zamestnaný klubom Celta Vigo. V tom čase mali španielske kluby pridelených päť hráčskych miest pre cudzincov. Karpin zažaloval Španielsky futbalový zväz z diskriminácie namierenej proti nemu. Madridský pracovný súd mu dal za pravdu a rozhodol, že ako ruský športovec má právo na rovnaké zaobchádzanie ako občania Európskej únie. Prípad nezaznamenal prílišnú pozornosť mimo Španielska aj preto, že „španielsky súd založil svoje rozhodnutie na rusko-španielskej medzivládnej zmluve o sociálnom poistení z roku 1994, ktorá zakazuje akúkoľvek diskrimináciu zo strany ruských zamestnávateľov proti Španielom a vice versa“. McAULEY, D. They think it's all over... it might just be now: unravelling the ramifications for the European football transfer system post-Bosman. In European Competition Law Review. 2002, vol. 23, no. 7, p. 337. ^
    81. Porovnaj čl. 23 Dohody o partnerstve a spolupráci Spoločenstvá – Rusko: „Spoločenstvo a členské štáty zaistia, aby sa ruským štátnym príslušníkom... zaručilo zaobchádzanie bez diskriminácie založenej na štátnej príslušnosti...“ s čl. 38 ods. 1 prvá zarážka dohody o pridružení Spoločenstvá – Slovensko: „zaobchádzanie s pracovníkmi, ktorí sú občanmi Slovenskej republiky... bude... bez akejkoľvek diskriminácie založenej na štátnom občianstve...“^
    82. Pozri HENDRICKX, F. The Simutenkov Case: Russian Players are Equal to European Union Players. In International Sports Law Journal. 2005, vol. 4, no. 3-4, p. 13. ^
    83. Simutenkov, bod 22. ^
    84. HILLION, C. Case C–265/03, Igor Simutenkov v. Ministerio de Educación y Cultura, Real Federación Española de Fùtbol. In Common Market Law Review, 2008, vol. 45, no. 3, p. 832-833. ^
    85. VIROVÁ, V. Šport, pracovné podmienky a zásada nediskriminácie podľa Dohody o partnerstve a spolupráci. In EMP Jurisprudence. 2005, roč. 14, č. 6, s. 59. ^
    86. Pozri PENN, D. From Bosman to Simutenkov: The Application of Non-Discrimination Principles to Non-EU Nationals in European Sports, In Suffolk Transnational Law Review. 2007, vol. 30, no. 1, p. 224. ^
    87. HAMERNÍK, P. Rozsudek Evropského soudního dvora Simutenkov – definitivní konec cizineckých kvót ve sportu v EU? In Právní rozhledy. 2005, roč. 13, č. 21 s. 795-799. ^
    88. Uznesenie Súdneho dvora (piata komora) z 25. júla 2008 vo veci C-152/08 Real Sociedad de Fútbol SAD a Nihat Kahveci proti Consejo Superior de Deportes a Real Federación Española de Fútbol. ^
    89. Ibid., bod 10. ^
    90. Dohode o pridružení medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom, ktorá bola podpísaná 12. septembra 1963 v Ankare Tureckou republikou, ako aj členskými štátmi EHS a Spoločenstvom, uzavretej, schválenej a potvrdenej v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady 64/732/EHS z 23. decembra 1963. ^
    91. Bližšie pozri TEZCAN/IDRIZ, N. Free Movement of Persons between Turkey and the EU: To Move or not to Move? The Response of the Judiciary. In Common Market Law Review. 2009, vol. 46, no. 5, p. 1648-1649. ^
    92. Nihat, bod 32. ^
    93. Bližšie pozri BLACKSHAW, I. Fair play on and off the pitch. In European Lawyer. 2005, vol. 50, no. 1, p. 12. ^
    94. Napr. basketbal v Bulharsku; hokej v Dánsku; volejbal vo Fínsku; basketbal a volejbal v Grécku; basketbal a futbal v Litve; baseball a basketbal v Holandsku; volejbal v Poľsku; basketbal, hokej a rugby v Portugalsku; hádzaná a volejbal v Španielsku. Pozri správu bývalej siete expertov pôsobiacej pri Európskej komisii European report on the Free Movement of Workers in Europe in 2011-2012 [online]. p. 79-80 Dostupné na internete: http://ec.europa.eu/social/BlobServlet?docId=10443&langId=en. ^
    95. SVÁK, J. Pavel Hamerník: Sportovní právo s mezinárodním prvkem. AUDITORIUM, Praha, 2007, strán 142. In Justičná revue. 2007, roč. 59, č. 12, s. 1687-1688. ^
    96. Odborník na vzťahy športu a práva Robert Siekmann prirovnáva naturalizáciu športovcov k úniku mozgov na pracovnom trhu vysoko kvalifikovaných vedcov, keď hovorí o ‘úniku svalov’. SIEKMANN, R. Nationality and Sport. In International Sports Law Journal. 2006, vol. 5, no. 1-2, p. 123. ^
    97. Viac pozri SCHMIDT, D. The effects of the Bosman-case on the professional football leagues with special regard to the top-five leagues. [online]. 96 p. [cit. 2014-11-09]. Dostupné na internete: http://essay.utwente.nl/57990/1/scriptie_D_Schmidt.pdf. ^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia