Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

PROCESNOPRÁVNE SÚVISLOSTI MODELOV UNIFIKOVANÉHO ALTERNATÍVNEHO RIEŠENIA SPOROV V ŠPORTE NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    29.09.2019JUDr. Jaroslav Čollák PhD. (Spracoval: Ing. Simoneta Sepešiová )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač
    JUDr. Jaroslav Čollák, PhD.[1]

    „Zavretie očí a zamyslenie sa neznamená slepotu,
    ale môže znamenať snahu robiť veci správne.“

    ABSTRAKT:
    Autor sa v predkladanom príspevku pokúša priblížiť možnosti unifikovaného riešenia sporov v športe, to aj vo svetle subjektov, ktoré by unifikovaný systém riešenia sporov mohli športovej obci predložiť. Prezentuje pozitíva a negatíva takejto možnosti, pričom sa zamýšľa nad procesnoprávnymi vlastnosťami takto zvoleného modelu riešenia sporov v športe, to predovšetkým vo svetle aktuálnej zákonnej úpravy ako aj už existujúcej úpravy riešenia sporov v športe na zväzovej úrovni.

    ABSTRACT:
    The author in the present article tries to focus to the possibilities of unified dispute resolution in the area of sport, based on the existence and typology of subject, which are able to give that system of unified dispute resolution to sport sector. Author presents positives and negatives of that oportunity, while he deals with the procedural features of chosen system of dispute resolution in sport in the light of the content of legal order and also in the view of the existing dispute resolution in the level of national sports agencies.

    KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
    Alternatívne riešenie sporov, arbitráž, šport, orgány na riešenie sporov, členský vzťah, súd.

    KEYWORD:

    Alternative dispute resolution, arbitration, sport, ADR authorities, membership, court.

    I. VŠEOBECNÝ ÚVOD

    Podnadpisom tohto príspevku, alebo akousi povestnou červenou niťou, ktorá sa bude tiahnuť celým jej obsahom by mohlo byť nasledujúce návetie: Rozhodcovské (alebo iné) súdnictvo v športe stojace nad národnými športovými zväzmi ako všeliek, alebo ako nefunkčný prvok inak (ne?)funkčného systému? Bez ohľadu na uvedené, základnou myšlienkou vzniku predkladaného príspevku bola úvaha o alternatívnom riešení sporov s možnosťou jeho unifikácie pre konkrétnu oblasť spoločenských vzťahov. O unifikovaných spôsoboch alternatívneho riešenia sporov v športe sme pojednávali už v skoršom príspevku publikovanom na stránkach MagOff[2], avšak tento príspevok sa zameria na konkrétne formy alternatívneho riešenia sporov v športe, ktoré by pravdepodobne mohli byť športovej obci predstavené v najbližšom období.

    Alternatívne riešenie sporov je definované predovšetkým zmluvnou voľnosťou, zákonnou oporou v príslušných zákonoch zriaďovania orgánov alternatívneho riešenia sporov (ďalej aj „ARS“), a na záver – dovolíme si tvrdiť – najdôležitejším vzťahom – a to vzťahom medzi výsledkami ARS a všeobecným súdnictvom Slovenskej republiky. Priebeh a kvalita, procesnoprávne súvislosti ako aj všetky ostatné otázky alternatívneho riešenia sporovo sú v mnohom závislé výlučne od zriaďovateľa a od kvality predpisov upravujúcich konkrétny typ ARS. Ako vhodne uvádzal jeden zo zakladateľov športového práva na Slovensku, JUDr. Jozef Čorba, PhD.: „Je zreteľné, že isté otázky môžu byť ponechané na úpravu iba športovým normám a právo by nemalo do nich zasahovať, ktoré otázky to však majú presne byť, závisí aj od jednotlivých štátov, od toho aký prístup k športu zvolia a akú širokú mieru autonómie ponechajú športovej samospráve – športovým zväzom[3].“

    Toto východisko je čiastočne negované a neplatí pri rozhodcovskom súdnictve, nakoľko kvalitu a priebeh rozhodcovského súdnictva normuje z.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoRK“).

    Metodológia príspevku sa bude niesť v znamení odborného pojednania o spôsoboch alternatívneho riešenia sporov v športe s tým, že každé dôležité zistenie alebo zákonný fakt bude vyčlenený z vlastného textu príspevku, to za účelom ich sumarizácie v závere príspevku, v ktorom sa budeme pokúšať zhodnotiť prínosnosť alebo ničotnosť snahy o vytvorenie unifikovaného riešenia sporov v športe, to bez ohľadu na inštitúciu, ktorá sa tomuto zámeru začne venovať ako prvá, či ako jediná.

    Vzťah medzi existenciou ARS a všeobecného súdnictva bol témou, ktorou sme sa zaoberali v komentárovej spisbe[4], pričom ak uvádzame alternatívne riešenie sporov v športe[5], máme tým pre účely tohto príspevku na mysli riešenie sporov v športe autoritou odlišnou od akéhokoľvek súd všeobecnej sústavy súdnictva.

    Oblasťou špecifikácie predmetného textu príspevku bude oblasť športu, v ktorej sa úvahy o vymožiteľnosti práva v športe, ako aj modeli jednotného riešenia sporov diskutujú už dlhšiu dobu. Dá sa konštatovať, že existuje niekoľko variánt alternatívneho riešenia sporov v športe unisono, teda plošne pre oblasť športu, a to v rozsahu nasledujúcich systémov:
    • Riešenie sporov v športe športovými zväzmi
    • Riešenie sporov v športe národnými športovými zväzmi
    • Riešenie sporov v športe autoritou mimo športových zväzov
    Netajeným úmyslom pracovnej skupiny pripravujúcej v období od 2014 do 2016 návrh zákona o športe, ktorý bol koncom roka 2015 prijatý Národnou radou Slovenskej republiky ako z.č. 440/2015 Z.z. Zákon o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len „ZoŠ“)bolo zriadenie Stáleho súdu pre šport, ktorý by však nemal charakter rozhodcovského súdu, ale bol by začlenený priamo do sústavy súdneho systému slovenského súdnictva. Tento model teda rátal s tým, že spory vyplývajúce zo športovej činnosti[6] by prejednával a rozhodoval jeden súd všeobecnej sústavy súdnictva, pričom by bolo možné tento súd samozrejme v rámci špecializácie súdnictva vybaviť personálnym aparátom, ktorého odborné zameranie by smerovalo práve na špecifická športovej oblasti a prejednávania sporov, ktoré produkuje šport ako taký. Skutkovým záverom tejto témy je konštatácia, že tento model sa nepodarilo presadiť.

    Myšlienkou hodnou zváženia do budúcna je diskusia o tom, či za situácie, ak zákonodarca umožňuje prejednávanie sporov v športe vo forme ARS, a dokonca, ak pre národné športové zväzy stanovuje povinnosť ich zriaďovania samotným ZoŠ, stojí za zmienku diskusia o nastavení vzájomného vzťahu medzi ARS v oblasti športu, a všeobecnou sústavou súdnictva. O to viac sa dá uvažovať v tomto smere, ak pri rozhodcovskom súdnictve tento vzťah stanovený v ZoRK je, to predovšetkým vo forme možnosti podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorá sa podáva na všeobecný súd všeobecnej sústavy súdnictva Slovenskej republiky.

    II. V KRÁTKOSTI: RIEŠENIE SPOROV V ŠPORTE DNES I:

    Východiskovým faktom riešenia sporov v športe dnes je, že ZoŠ vytvára podmienku pre NŠZ, aby mali stanovy v súlade s ustanoveniami § 19-23 ZoŠ. V ustanovení § 19 písm. g) hovorí, že spory vzniknuté v súvislosti so športovou činnosťou medzi osobami s príslušnosťou k NŠZ riešia orgány na riešenie sporov[7]. To znamená že z uvedeného zákonného zistenia nám vyplývajú nasledujúce zákonné fakty:
    • FAKT č. 1: Národné športové zväzy majú povinnosť zriaďovať orgány na riešenie sporov.
    • FAKT č. 2: Členovia zväzov majú povinnosť riešiť spory zo športovej činnosti pred zväzovými orgánmi.
    Takto je zadefinovaný aktuálny model alternatívneho riešenia sporov pre oblasť športu, pričom kvalitu a priebeh ARS v oblasti športu ZoŠ žiadnym spôsobom nenormuje ani bližšie neupravuje.
    • FAKT č. 3: Alternatívne riešenie sporov v športe predstavuje autonómny model prejednávania a rozhodovania sporov mimo sústavy všeobecných súdov, pričom je priamo zákonom naviazaný na národné športové zväzy.
    Akýkoľvek spor vzniknutý vo futbale prejedná a rozhodne orgán na riešenie sporov SFZ, akýkoľvek spor v oblasti hokeja prejedná a rozhodne orgán na riešenie sporov SZĽH, akýkoľvek spor v oblasti hádzanej prejedná a rozhodne orgán na riešenie sporov SHA, akýkoľvek......a tak ďalej a tak ďalej.
    II.I. V KRÁTKOSTI: RIEŠENIE SPOROV V ŠPORTE DNES II.: VZŤAH KU VŠEOBECNÉMU SÚDNICTVU: ČO S ROZHODUTÍM?
    Ak sme v predošlom texte konštatovali možnosť riešenia sporov v rámci športu, v rámci pravidiel „lex sportiva“, pre ucelenosť problematiky je potrebné rovnako preskúmať možnosti procesnej obrany člena združenia voči výsledkom takéhoto „športového“ prejednania a rozhodnutia sporov. Východiskovým právnym základom je ústavnoprávne východisko práva každého člena spoločnosti na súdnu ochranu:
    • Siedmy oddiel, Právo na súdnu a inú právnu ochranu, Čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR:
      • „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
      • Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“

    Z konštrukcie právnej úpravy § 52 ZoŠ vyplýva, že zákonodarca predpokladá a očakáva, že ja „nie celkom jednoduché“ športové spory, pri ktorých je potrebné aplikovať ďalší systém predpisov, systém športových predpisov budú riešiť orgány na riešenie sporov v podstate v rovine alternatívneho riešenia sporov a len malá časť týchto sporov sa dostane pred súdy Slovenskej republiky.

    Ako sme uviedli v rozsiahlom komentári k zákonu č. 162/2015 Z. z. Správnemu súdnemu poriadku[8], táto problematika sa dotýka právnej ochrany člena občianskeho združenia[9]. Rozhodnutia orgánov na riešenie sporov tak, ako sú dnes dostupné hovoria o nasledovnej systematike prípadného napadnutia rozhodnutí týchto orgánov:

    • Rozsudok stáleho rozhodcovského súdu (ak je dostupný pri konkrétnom NŠZ)
      • napadnutie rozsudku žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku (podľa ustanovenia § 40 a nasl. ZoRK – zrušenie rozhodcovského rozsudku) na všeobecný súd, to v režime CSP využijúc kauzálnu príslušnosť civilných (sporových) súdov podľa ustanovenia § 28 CSP.
    • Rozhodnutie orgánu na riešenie sporov zriadených podľa ustanovenia § 52 ZoŠ
      • napadnutie žalobou podľa ustanovenia § 137 CSP.
    • Rozhodnutie osoby podľa ustanovenia § 53 ZoŠ (rozhodca)
      • vyžaduje sa napadnutie pravdepodobne pred na to príslušným orgánom zväzu, a následne - napadnutie žalobou podľa ustanovenia § 137 CSP.
    • Rozhodnutie orgánu na riešenie sporov zriadených podľa ustanovenia § 54 ZoŠ (disciplinárne orgány)
      • napadnutie všeobecnou správnou žalobou na správny súd v režime SSP.

    Je rovnako potrebné uviesť, že ak by v konkrétnom prípade daný NŠZ zaviedol svojimi predpismi dvojstupňové riešenie sporov, potom je potrebné vyčerpať najprv konanie v rozsahu prvého stupňa zväzového konania, rovnako tak druhého stupňa konania – a až následne napadnúť tieto rozhodnutia pred na to príslušným súdom všeobecnej sústavy súdnictva Slovenskej republiky v súlade s vyššie uvedeným členením.

    Ak sme v úvode príspevku konštatovali, že dotknuté zákonodarstvo tvorí aj zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok) v z.n.p., potom je nutné konštatovať a sumarizovať vlastnosti núteného výkonu vyššie uvedených rozhodnutí. Oprávnený sa cestou núteného výkonu exekútorom uspokojí iba v prípade rozsudku zaväzujúceho povinného na konkrétne plnenie len v prípade stáleho rozhodcovského súdu. V ostatných prípadoch sa nejedná o rozhodnutia s vlastnosťou exekučného titulu, čo oprávneného stavia do situácie možnosti núteného výkonu rozhodnutí iba cestou zväzových (zväčša disciplinárnych) orgánov. Uvedenú konotáciu možno považovať za negatívum riešenia sporov v športe, no na druhej strane je logické, že zákonodarca neprizná silu a charakter exekučného titulu rozhodnutiu, ktoré nemá súdny charakter. Na druhej strane je však možné tiež uviesť, že vynútenie rozhodnutí orgánu zväzu od osôb, ktoré aktívne vykonávajú športovú činnosť, prostredníctvom disciplinárnych orgánov je oproti exekučnému konaniu podstatne pružnejšie a efektívnejšie.

    III. IN MEDIAS RES: CIEĽ NEMUSÍ BYŤ GÓL, A HRÁČI NEMUSIA BYŤ TÍM

    Rozhodnutie o potrebe zriadenia unifikovaného riešenia sporov v oblasti športu je, zdá sa, akýmsi schizofrenikom. Položme si kľúčovú otázku: „akú motiváciu majú NŠZ pre vyvíjanie snahy a času v prospech zriadenia unifikovaného riešenia sporov?“ Odpoveď je – zdá sa, zásadne jednoduchá. Žiadnu. NŠZ mali a majú v zmysle ZoŠ povinnosť zriaďovať svoje vlastné orgány na riešenie sporov, a ak takéto už zriadili, prečo by sa mali stať účastníkom projektu zakladajúceho zložitý a unifikovaný orgán na riešenie sporov pre celý šport. Uvedené platí zvlášť za situácie, ak každý NŠZ a každý, kto športovej oblasti aspoň náznakom rozumie disponuje vedomosťou, že každé športové odvetvie a každý jeden systém riešenia sporov v rozsahu každého jedného NŠZ vykazuje tak zásadné špecifická, že unifkácia sa javí ako útopia.
    • FAKT č. 3.1.: Unifikácia alternatívneho riešenia sporov v športe v sebe implikuje vzdanie sa časti právomocí prejednávať a rozhodovať spory národnými športovými zväzmi, ktoré im prikazuje Zákon o športe.
    Ak by sa aj napriek tomu chcel a pokúsil sa byť - akýkoľvek iný subjekt – z pohľadu praxe a reality skôr iluzionista ako vizionár, prišiel s myšlienkou zriadenia orgánu na riešenie sporov, má v zásade dve možnosti. Tento orgán môže mať charakter:
    • Rozhodcovského súdu
    • Orgánu na riešenie sporov v zmysle ustanovenia § 52 ZoŠ
    Dôležitou otázkou je otázka zriaďovateľov týchto orgánov. V športovom prostredí v podmienkach Slovenskej republiky je možné v zásade uvažovať o nasledujúcich subjektoch: Slovenský olympíjsky a športový výbor, alebo združenie právnických osôb podľa z.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „OZ“). Takéto združenie právnických osôb by mohli tvoriť národné športové zväzy. Treťou cestou je už prirodzene štátne súdnictvo, a to buď konkrétny nový súd zriadený pre potreby športu, alebo výber konkrétneho súdu z už existujúcej sústavy súdnictva Slovenskej republiky v rozsahu úpravy kauzálnej príslušnosti v zmysle z.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov.
    • FAKT č. 4: Unifikácia alternatívneho riešenia sporov v športe môže prebehnúť v dvoch právnych režimoch riešenia sporov, a to vo forme rozhodcovského súdnictva alebo vo forme orgánu na riešenie sporov v zmysle ZoŠ
    III.I. AKO SPOZNÁME VLASTNÝ GÓL?
    V prípade, ak by sa akýkoľvek subjekt (napríklad aj SOŠV) rozhodol zriadiť stály rozhodcovský súd, ktorý by ponúkol ako alternatívu pre riešenie sporov oproti súdom všeobecného súdnictva, zápasil by tento súd s viacerými problémami svojej existencie, právomoci a pôsobnosti.

    Prvou vecou je otázka, kto by sa na takýto súd obracal so spormi (procesnoprávne – procesnoprávna podmienka – účastník konania). V zásade, motiváciou by mohlo byť zastrešiť všetky vzťahy v športe, teda – situácia, kedy by medzi členmi členov SOŠV vznikol spor.

    Už na tomto mieste tohto skromného príspevku musíme konštatovať, že – takáto ambícia je právne a predovšetkým fakticky – skutkovo, nerealizovateľná.

    Prvým dôvodom je fakt, že členovia (napr. hráči, kluby a pod.) členov SOŠV (národných športových zväzov) majú povinnosť v zmysle vnútorných predpisov svojich NŠZ obracať sa so spormi na orgány riešenia sporov ktoré zriadili NŠZ. Súvisiacim hlasným argumentom je skutočnosť, že členovia členov SOŠV nie sú členmi SOŠV pre účely prejednávania sporov. V prípade týchto osôb Ide nanajvýš o osoby s príslušnosťou k SOŠV, to na základe ustanovenia § 3 písm. k) bod. 10 ZoŠ. Akékoľvek ďalšie úvahy o riešení sporov v gescii SOŠV by následne mali (museli) byť založené na nastavení účastníctva obdobne, ako je tomu v ustanovení § 52 ods. 1 ZoŠ - teda na základe príslušnosti potencionálnych účastníkov takéhoto konania k SOŠV na základe optiky vyššie citovaných ustanovení.
    • FAKT č. 5: členovia členov SOŠV nie sú členmi SOŠV pre účely prejednávania a rozhodovania sporov
    • FAKT č. 5.1.: členovia členov SOŠV sú osobami s príslušnosťou k SOŠV
    V prípade, ak by sa spor medzi členmi NŠZ mal prejednať pred RS zriadeným napr. SOŠV, v zmluvnom dojednaní medzi členmi NŠZ (teda v konkrétnej zmluve medzi hráčom a klubom, hráčom a zväzom, alebo v samotných stanovách) by sa musela nachádzať rozhodcovská doložka zriaďujúca právomoc a príslušnosť takéhoto (procesnoprávne: procesná podmienka – právomoc) RS pri prejednávaní sporov svojich členov. Je však prirodzené, že NŠZ ktoré by sa v zmysle tohto uvedeného postupu mali de facto vzdať postupu v zmysle ZoŠ – a teda prejednaním a rozhodnutím sporov svojich členov svojim orgánom – v prospech iného súdu – je prakticky nepredstaviteľný.
    • FAKT č. 6: založenie právomoci v prospech rozhodcovského súdu je protichodným záujmom voči aktuálnemu stavu prejednávania a rozhodovania sporov národnými športovými zväzmi
    • FAKT č. 7: vynechanie „zväzového“ riešenia „členských“ sporov zväzovými orgánmi národných športových zväzov podľa ZoŠ by bolo porušením zákona o športe
    • Fakt č. 8: porušenie Zákona o športe podľa faktu č.7 by znamenalo stratu spôsobilosti konkrétneho subjektu vo forme „národný športový zväz“.
    Úvahou môže byť postup, v ktorom by SOŠV od svojich členov (NŠZ) vyžadoval, aby sa ich členovia (členovia NŠZ – a teda hráči, tréneri, kluby atď.) podriadili právomoci orgánu na riešenie sporov, ktorý zriadil SOŠV. Takýto postup je prirodzene právne problematický, pretože do konkrétneho zmluvného dojednania medzi členmi NŠZ (predstavme si rokovanie o zmluve medzi hráčom a klubom) by sa malo vniesť ustanovenie hovoriace o tom, že v prípade vzniku sporu sa zmluvné strany obrátia nie na zväzový orgán, ale na orgán SOŠV, ktorého nie sú členmi. Aj laická optika tejto systematiky hovorí o právnej absurdnosti tohto scenára.

    Ďalším markantným znakom – konkrétne rozhodcovského konania – je skutočnosť, že rozhodcovské konanie nie je možné chápať ako odvolacie konanie, a preto o vyššie uvádzanej možnosti nie je možné uvažovať ani ako o možnosti zriedenia RS v štýle „prieskumu“ voči rozhodnutiam orgánom pre riešenie sporov národných športových zväzov. Rozhodcovské konanie je jednoinštančné, nie je konaním odvolacím a preto aj táto variácia úvah zo stola padá.

    IV. ZÁVER V ZNAMENÍ ZHODNOTENIA MOŽNÉHO VÝVOJA – ALEBO PREČO JE DOBRÉ KUPOVAŤ ZAJTRAJŠIE NOVINY

    Problematiku existencie alternatívneho riešenia sporov – nielen v oblasti športu – je potrebné vnímať s nadhľadom. Na jednej strane je prejavom ochoty zákonodarcu istým spoločenským vzťahom priznať možnosť odklonu od prejednávania a rozhodovania sporov všeobecným systémom slovenského súdnictva, avšak existuje aj strana druhá. Tá hovorí o súčasnej konštatácii toho istého zákonodarcu, že rozhodnutia, ktoré alternatívne riešenie sporov vyprodukuje sú v zmysle ústavných garancií práva na spravodlivý súdny proces – vždy „preskúmateľné[10]“ súdom Slovenskej republiky. Otázna je miera dovolenej argumentácie – inak povedané – dôvodov prieskumu, ktoré zákonodarca pripustí. V rozsahu rozhodcovského konania dôvody a možnosti napadnutia rozhodcovského rozsudku zákonodarca stanovuje zreteľne,[11] avšak v prípade napadnutia rozhodnutí vydanými orgánmi na riešenie sporov zriadenými podľa Zákona o športe zákonodarca mlčí. Pre celistvosť rozoberanej problematiky uvádzame, že rozhodnutia vydané takýmito orgánmi sú napadnuteľné žalobou podľa ustanovenia § 137 CSP, pričom ak ide o orgány disciplinárne zriadené podľa ustanovenia § 54 ZoŠ, tieto je potrebné žalovať v správnom súdnictve podľa z. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok.

    V zmysle cieľa tohto príspevku by bolo vhodné zosumarizovať fakty, ktoré z jeho vlastného obsahu vyplynuli. Faktami v zmysle prezentovaného textu teda sú tieto zistenia:
    1. Národné športové zväzy majú povinnosť zriaďovať orgány na riešenie sporov.
    2. Členovia zväzov majú povinnosť riešiť spory zo športovej činnosti pred zväzovými orgánmi.
    3. Alternatívne riešenie sporov v športe predstavuje autonómny model prejednávania a rozhodovania sporov mimo sústavy všeobecných súdov, pričom je priamo zákonom naviazaný na národné športové zväzy.
    4. Unifikácia alternatívneho riešenia sporov v športe v sebe implikuje vzdanie sa časti právomocí prejednávať a rozhodovať spory národnými športovými zväzmi, ktoré im prikazuje zákon o športe.
    5. Unifikácia alternatívneho riešenia sporov v športe môže prebehnúť v dvoch právnych režimoch riešenia sporov, a to vo forme rozhodcovského súdnictva alebo vo forme orgánu na riešenie sporov v zmysle ZoŠ.
    6. Členovia členov SOŠV nie sú členmi SOŠV pre účely prejednávania a rozhodovania sporov.
    7. Členovia členov SOŠV sú osobami s príslušnosťou k SOŠV.
    8. Založenie právomoci v prospech rozhodcovského súdu je protichodným záujmom voči aktuálnemu stavu prejednávania a rozhodovania sporov národnými športovými zväzmi.
    9. Vynechanie „zväzového“ riešenia „členských“ sporov zväzovými orgánmi národných športových zväzov podľa ZoŠ by bolo porušením zákona o športe
    10. Porušenie Zákona o športe podľa faktu č. VII. by znamenalo stratu spôsobilosti konkrétneho subjektu vo forme „národný športový zväz“.
    Ak platí uvedené, potom za aktuálnych zákonných podmienok ZoŠ, predovšetkým v situácii, ak už od 1. januára 2016 – teda od účinnosti Zákona o športe – národné športové zväzy vykreovali a udržiavajú v chode svoje vlastné orgány na riešenie sporov a splnili tak požiadavku zákona – hľadieť na unifikáciu alternatívneho riešenia sporov v športe s ružovými okuliarmi znie ako dobrý plán. Dobrý plán na stratu času a energie.

    Príspevok v jednoduchosti a s istou dávkou odborného zjednodušovania priniesol plošný pohľad na niektoré aplikačné problémy akejkoľvek ambície, ktorá by smerovala k vytvoreniu a snahe o unifikované riešenie sporov v športe. Akákoľvek snaha akokoľvek ambiciózneho subjektu o poskytnutie alternatívy v podobe jediného orgánu na riešenie sporov dnes – v podmienkach ovplyvnených Zákonom o športe a jeho dikciou, že NŠZ sú povinné vytvárať orgány na riešenie sporov medzi ich členmi – znie ako utópia. Objektívne sa dá konštatovať, že ak sa má v podmienkach Slovenskej republiky vykonať pozitívna zmena v rozhodovaní športových sporov, musí byť komplexná, detailne prepracovaná a komplexná - to predovšetkým na základe skutočnosti, že zasahuje nesmierne množstvo kvalitatívne rozdielnych vzťahov, to naprieč športovým hnutím ako celkom, naprieč jednotlivými športovými odvetviami a podobne. Netreba zabúdať dodať, že akákoľvek snaha unifikovať prejednávanie a rozhodovanie sporov na Slovensku je dnes - v stave de lege lata - nevyhnutne spojená s novelizáciou Zákona o športe.

    Uvedené platí o to viac za situácie, v ktorej ak by zákonodarca chcel, vyčlení prostredníctvom kauzálnej príslušnosti jeden súd (alebo viaceré) v rozsahu súdneho systému Slovenskej republiky, ktorý by sa prejednávaniu a rozhodovaniu sporov zo športovej oblasti venoval výlučne.

    V zmysle nadpisu poslednej kapitoly sa hodí ako vhodné uviesť: zajtrajšie noviny sa nepredávajú, ale je vhodné vedieť, že existujú. Ambícia vytvorenie strešného orgánu na riešenie sporov v oblasti športu s charakterom alternatívneho riešenia sporov dnes v sebe nesie znaky snahy o vytvorenie systému, ktorý sa naplní obsahom. Obsahom sú v tomto smere spory medzi subjektmi, ktoré sa tomuto systému podriadia. Ak sa však ale dnes tieto subjekty už – v zmysle účinného Zákona o športe – podriadili iným orgánom na riešenie sporov zväzovej úrovne, je naivné si myslieť, že tak budú chcieť urobiť aj po druhýkrát. Rovnako, ako je naivné si myslieť, že národné športové zväzy sa vzdajú existencie svojich orgánov na riešenie sporov, ktoré im prikazuje mať a zabezpečovať ich chod priamo Zákon o športe – a tým sa rovnako „vzdajú“ (lepšie povedané prídu) statusu „národných športových zväzov“. Takáto myšlienka, či prípadne predstava, akokoľvek bude tlmočená, sa zdá ako nedotiahnutá.

    Ale - ako povedal predčasom jeden nemenovaný akademik a môj dobrý priateľ, zdanie sa – je sen, ale my žijeme na Slovensku.
    Poznámky pod čiarou:
    1. Advokátska kancelária Čollák a partneri – advokát, UPJŠ v KE – Katedra občianskeho práva, odborný asistent, UčPS - stály člen rady, SFZ – člen legislatívnoprávnej a etickej komisie, Konferenciou SFZ dočasne poverený funkciou Komory SFZ pre riešenie sporov. ^
    2. ČOLLÁK, J.: Unifikované riešenie sporov v športe, kreačné, procesnoprávne a hmotnoprávne súvislosti alternatívneho riešenia sporov v športe, in: Magoff, číslo 2, ročník 2017. ^
    3. ČORBA, J.: Lex sportiva ako zmluvný systém / Jozef Čorba. - Č. projektu: VEGA 1/4655/07. In: Súčasnosť a perspektívy právnej regulácie obchodných zmlúv II : zborník príspevkov účastníkov vedeckej konferencie : 19.-21.október 2009, Stará Lesná. - Košice : UPJŠ, 2009. - ISBN 9788070977828. - S. 131-147. ^
    4. ČOLLÁK, J.: Konanie vo veciach politických práv : § 375-411, piata hlava, štvrtá časť / Jaroslav Čollák, Anita Filová, Eduard Korpáš. - recenzované. In: Správny súdny poriadok. - Praha : Nakaldatelství C.H. Beck, 2018. - ISBN 9788074006784. - S. 1453-1541. ^
    5. Ustanovenie § 3 písm. t): športom všetky formy telesných aktivít, ktoré prostredníctvom príležitostnej účasti alebo organizovanej účasti vedú k preukazovaniu alebo zvyšovaniu telesnej zdatnosti a duševnej pohody, formujú sociálne väzby alebo umožňujú dosahovať výsledky v súťažiach na všetkých úrovniach. ^
    6. Ustanovenie § 3 písm. a): športovou činnosťou vykonávanie, organizovanie, riadenie, správa, podpora alebo rozvoj športu. ^
    7. Spory, ktoré vznikajú pri športovej činnosti národného športového zväzu a osôb s jeho príslušnosťou, riešia orgány na riešenie sporov. ^
    8. ČOLLÁK, J.: Konanie vo veciach politických práv : § 375-411, piata hlava, štvrtá časť / Jaroslav Čollák, Anita Filová, Eduard Korpáš. - recenzované. In: Správny súdny poriadok. - Praha : Nakaldatelství C.H. Beck, 2018. - ISBN 9788074006784. - S. 1453-1541. ^
    9. Bližšie pozri aj: ČOLLÁK, J.: Limity združovania: Riešenie sporov v športe a právna ochrana členov občianskych združení (so zameraním na športové zväzy) / Jaroslav Čollák. - recenzované. In: Magister Officiorum : odborný časopis Učenej právnickej spoločnosti. - ISSN 1338-5569. - Roč. VI, č. 1-2 (2016), s. 50-60. ^
    10. Uvedený pojem „prieskum“ uvádzame s istou dávkou vedeckej a odbornej nepresnosti, nakoľko o súdny prieskum akéhokoľvek rozhodnutia ide výlučne v prípade správneho súdnictva, avšak pre účely tohto príspevku je týmto prieskumom zároveň možnosť napadnúť výsledok alternatívneho riešenia sporov žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa príslušných ustanovení ZoRK, či prípadne žalobou podľa ustanovenia § 137 CSP v prípade, ak táto smeruje proti rozhodnutiam vydaným orgánmi zriadenými podľa ustanovenia§ 52 ZoŠ. ^
    11. Ustanovenia §§ 42_43 ZoRK. ^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia