Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Právne postavenie hráčov NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    13.02.2012prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš PhD., LLM, MA (Spracoval: Dagmara Kubíčková )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    Približne od 60.-70. rokov 20. storočia sa v západnej Európe hráči kolektívnych športov pokladajú za zamestnancov. Tento prístup k športovcom prevzal aj Súdny dvor Európskej únie (SD EÚ) v rade prípadov, spomedzi ktorých možno uviesť prípady  Walrave a Koch, Donà vs. Mantero, Bosman, Lehtonen, či najnovšie Olivier Bernard vs. Olympic Lyonnaise.

    V prípade Walrave (C-36/74) SD EÚ skonštatoval, že treba použiť čl. 39 alebo 49 Zmluvy o ES (v súčasnosti od účinnosti Lisabonskej zmluvy prečíslovanej a premenovanej na Zmluvu o fungovaní Európskej únie, čl. 45[1] a čl. 56[2]). Spomenuté dva články sa pritom v prvom prípade týkali voľného pohybu osôb a v druhom prípade voľného poskytovania služieb (prostredníctvom SZČO). SD EÚ tu teda nezaujal konkrétne stanovisko k otázke, či v danom prípade išlo o športovca ako zamestnanca alebo SZČO.

    Rovnako túto otázku Súd nechal otvorenú aj v prípade Donà vs. Mantero (C-13/76). Rozlíšenie je pritom dôležité napr. pre nariadenie č. 1612/68 o daňových a sociálnych výhodách, ktoré sa týka iba zamestnancov.

    K zmene v argumentácii SD EÚ došlo v prípade Bosman, kedy Súd hovoril už len o čl. 39[3] (o voľnom pohybe zamestnancov), a povedal, že tento článok sa vzťahuje na pravidlá organizácií ako URBSFA (Belgická futbalová únia), FIFA alebo UEFA. To znamená, že v prípade vzťahu medzi športovcom a jeho klubom (išlo o prípad futbalového hráča) ide z hľadiska európskeho práva o pracovnoprávny vzťah, resp. pracovný pomer. Iba pri požičaní hráča možno snáď hovoriť o aplikovateľnosti čl. 49 o poskytovaní služieb. V podstate by však aj v takomto prípade išlo skôr o požičanie zamestnanca.[4]

    V inom prípade, Deliége (C-51/96), SD EÚ určil, že v prípade hráčky džuda treba použiť čl. 49, a nejde teda o výkon závislej práce. V danom prípade totiž Súdu chýbal akýkoľvek zamestnávateľ. V prípade basketbalistu Lehtonena (C-176/96) však SD EÚ opäť použil čl. 39.

    Pri analýze týchto prípadov Stefaan van den Bogaert konštatuje, že profesionálni futbalisti, resp. hráči kolektívnych športov spĺňajú základné znaky pracovného pomeru, ako boli stanovené v rozhodnutiach SDEÚ v prípadoch Lawrie Blum (C-66/85), Agegate (C-3/87) a i. Ide najmä o požiadavku výkonu práce v závislosti a za odmenu. Z toho Bogaert vyvodzuje, že preto SD EÚ podriadil takýchto športovcov statusu zamestnancov a článku 39 pôvodnej Zmluvy o ES.[5] Naproti tomu však individuálni športovci ako napr. lyžiari, nespĺňajú podmienku subordinácie (závislosti). Podobne to bolo v spomínanom prípade džudistky Deliége (C-51/96).

    Napokon, existujú aj zmiešané prípady – cyklisti, ktorí sú súčasťou tímu, ale víťazí vždy iba jeden. Podobne aj v atletike je nutné pri hodnotení právneho statusu športovca postupovať na účely európskeho práva od prípadu k prípadu.

    Stále však hovoríme zásadne iba o profesionálnych športovcoch, resp. športovcoch, pre ktorých je športová činnosť zdrojom ich príjmov. Amatérov bez ekonomického charakteru ich činnosti sa Zmluva o ES pôvodne netýkala, ale postupným rozširovaním adresátov Zmluvy a jednotlivých sekundárnych prameňov európskeho práva, ako aj vytvorením občianstva EÚ a osobitne rozhodovacou činnosťou SD EÚ (napr. v prípade Baumbast C-413/99), sa docielil stav, v ktorom sa európske právo týka už aj ekonomicky nečinného obyvateľstva, teda aj amatérskych športovcov.[6]

    Právne postavenie futbalistov (nielen) na Slovensku je pritom odlišné než hodnotenie SD EÚ, podľa ktorého sú profesionálni hráči pracovníkmi. Zásadne sú v občianskoprávnom vzťahu k svojmu klubu, pričom tento vzťah je založený na nepomenovanej tzv. hráčskej zmluve podľa § 51 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) resp. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), namiesto využívania pracovnoprávnej úpravy, ktorú predpokladá Zákonník práce.[7] V tejto súvislosti je však veľmi dôležité si uvedomiť, že mimo otázky voľného pohybu osôb ide o problém vnútroštátneho práva, nie práva európskeho. Je vecou národnej legislatívy, či bude mať profesionálneho športovca (hráča kolektívneho športu) so štatútom zamestnanca. Sociálna politika EÚ túto požiadavku nenastoľuje.[8]

    Ignorovať právo EÚ ako osobitný právny poriadok pri tvorbe vnútroštátnych legislatívnych riešení však nie je samozrejme možné. Je predsa ťažko predstaviteľné a mysliteľné, aby mal profesionálny futbalista z pohľadu práva voľného pohybu osôb postavenie zamestnanca-pracovníka (angl. worker) a z pohľadu slovenského vnútroštátneho práva pre potreby zdravotného a sociálneho poistenia, či daňového práva postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby – podnikateľa poskytujúceho služby namiesto výkonu závislej činnosti.

    § 3 ods. 2 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) hovorí výslovne o pracovnoprávnych vzťahoch profesionálnych športovcov, čo je logické a koncepčné vzhľadom na závislý charakter ich činnosti v rámci kolektívneho športu (o limitácii iba na kolektívne športy však ZP nehovorí). Neprijatím osobitnej právnej úpravy, na ktorú ZP odkazuje, štát de facto zabraňuje akejkoľvek aplikácii ZP v športovoprávnej praxi. Prekážkou prípadnej aplikácie ZP je tzv. špecifickosť športu, ktorá nepripúšťa plné uplatňovanie neflexibilného slovenského pracovného práva na úpravu napr. opakovaných pracovných pomerov na dobu určitú (§ 48 ods. 4-6 Zákonníka práce vychádzajúci z európskeho práva nezohľadňuje osobitné postavenie športovcov). Podobne, disciplinárne opatrenia vrátane pokút, sú ďalšími neriešiteľnými problémami pre slovenské pracovné právo nepripúšťajúce peňažné sankcie. Rovnako platí nedostatok právomoci Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu (ďalej len „SFZ“) riešiť spory vzniknuté z týchto vzťahov, ak by boli vzťahmi pracovnoprávnymi, keďže podľa súčasného znenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov sú podľa prevažujúcej mienky takéto spory z právomoci rozhodcovských súdov vylúčené.

    Legislatívny návrh, ktorý mohol priniesť možnú zmenu – zákon z 9. marca 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, bol vrátený prezidentom SR na opätovné prerokovanie NR SR, ktorá ho napokon 27. apríla 2010 neschválila.

    Všetky tieto argumenty ohľadom súčasnej slovenskej pracovnoprávnej úpravy nevhodnej pre profesionálnu športovú aktivitu by teoreticky mohli byť považované za dostatočne závažné a schopné ohroziť fungovanie športu ako takého, čím by sa mohlo odôvodniť vyňatie športu z oblasti pracovného práva.

    Napriek tomu aj v slovenských pomeroch nájdeme športovcov v pracovnom pomere – v Národnom športovom centre (NŠC), a v služobnom pomere v Stredisku štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra SR a vo Vojenskom športovom centre (VŠC) Dukla Banská Bystrica.

    V NŠC v súčasnosti pôsobí 14 športovcov v pozícii zamestnancov (jedna z nich je na materskej dovolenke), pričom ide rovnako ako v prípade ostatných rozpočtových organizácií o na Slovensku výnimočný prípad športovcov so statusom zamestnancov. Ďalších 54 športovcov je podporovaných zmluvami o finančnej podpore, a to vo výške podľa dosiahnutej výkonnosti. Okrem toho 156 športovcov je sledovaných ako talent, čo znamená že sú v NŠC diagnostikovaní, a v prípade záujmu zo strany národného zväzu NŠC na základe zmluvy o spoločnej realizácii úloh so športovým zväzom podľa § 51 OZ u niektorých z nich zabezpečuje sledovanie zmien trénovanosti.

    Športovci Strediska štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky môžu mať štatút „vrcholového“ alebo „zabezpečovaného“ športovca. V prvom prípade sa športovec stáva zamestnancom Strediska,[9] a to na základe štandardnej pracovnej zmluvy podľa Zákonníka práce. V súčasnosti má takýto status 34 športovcov. Okrem zamestnancov podľa Zákonníka práce Stredisko zamestnáva aj dvoch športovcov a jedného trénera, ktorí sú policajtmi a ich pomer sa spravuje zákonom č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. Zabezpečovaným športovcom sa poskytuje iba športový materiál, a to na základe zmluvy podľa § 51 OZ.

    Napokon športovci VŠC DUKLA Banská Bystrica majú postavenie zamestnancov podľa zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme, a ak ide o profesionálnych vojakov, tak sa na nich uplatňujú ustanovenia zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky. Osobitnú skupinu tvorí športovo talentovaná mládež, ktorej pôsobenie vo VŠC upravuje zmluva o vykonávaní športovej činnosti uzatvorená na základe § 51 OZ.

    V prípadoch iného ako štátneho zabezpečovania športu však absolútne dominuje využívanie občianskoprávnych a obchodnoprávnych kontraktov.

    Slovenská judikatúra tiež nevyvíja žiadnu aktivitu na súdne napravenie rozporu faktického statusu športovcov s platným a želaným právnym stavom.[10] Dokonca sa naďalej vyskytujú aj prípady, v ktorých športová činnosť tvorí iba vedľajšiu občianskoprávnu činnosť popri formálnom pracovnom pomere u toho istého zamestnávateľa, ako napr. v prípade sp. zn. 5C/150/2003, ktorý rozhodoval Okresný súd v Žiari nad Hronom, kde „zástupca navrhovateľa poukázal na to, že prácu manipulačného robotníka navrhovateľ nikdy nevykonával, hral futbal za Š. Z. Ž.. N. H., mal uzavretú s odporcom aj hráčsku zmluvu od 01. 07. 2002 do 30. 06. 2003.“

    Súdy bežne akceptujú takéto hráčske zmluvy, a ani v prípadoch, v ktorých vystupujú športovci v kolektívnych športoch akými sú futbal alebo hokej, súdy nespochybňujú občianskoprávnu alebo obchodnoprávnu povahu vzťahov vytvorených na základe inominátnej hráčskej zmluvy,[11] prípadne sa základ právneho vzťahu medzi zúčastnenými subjektmi vôbec bližšie neskúma, iba sa konštatuje, že išlo o osobu samostatne zárobkovo činnú.[12]

    Fiktívne postavenie týchto športovcov ako SZČO teda zrejme celej spoločnosti, právnickej verejnosti, ani zúčastneným stranám neprekáža.[13]

    Ak by však mal byť športovec považovaný za SZČO, bolo by vhodné uznať športovú činnosť za osobitnú živnosť, príp. zaviesť iné právne riešenie. Tento problém sa pokúsil čiastočne riešiť návrh zákona o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov pripravený ako poslanecký návrh v roku 2007,[14] ktorý predpokladal, že sa doplní Živnostenský zákon bodom 11, ktorý určí, že činnosť profesionálneho športovca sa považuje za slobodné povolanie a na športovcov sa nevzťahuje režim Živnostenského zákona. Keďže sa tak však nestalo, športová činnosť športovcov dnes nie je ponímaná ako slobodné povolanie, ani ako podnikanie, lebo na výkon športovej činnosti športovci nemajú podnikateľské oprávnenie. Iba v prípade výkonu inej zárobkovej činnosti než je športová činnosť môže byť športovec považovaný za živnostníka (napr. pri výkone reklamných a marketingových činností). Predpisy práva sociálneho zabezpečenia a daňového práva pritom športovca radia medzi samostatne zárobkovo činné osoby (iné ako vykonávajúce činnosť na základe osobitného predpisu, keďže žiaden osobitný predpis upravujúci športovú činnosť športovcov neexistuje).[15] Konkrétne je ich príjem zo športovej činnosti charakterizovaný na daňové účely ako príjem z inej samostatnej zárobkovej činnosti, príp. iný príjem (§ 6 ods. 2 písm. b) a § 8 ods. 1 písm. j) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov).

    Logicky sa preto de lege ferenda ponúkajú dve možnosti – buď športovú činnosť výslovne právne upraviť ako osobitný typ samostatnej zárobkovej činnosti, alebo túto činnosť považovať za závislú prácu, podliehajúcu ZP. Ideálne by bolo využitie oboch týchto možností – na jednej strane pre individuálne športy, a na druhej strane pre hráčov kolektívnych športov.

    Legislatívny zámer zákona o športe z roku 2004 predpokladal vyriešenie problému právneho postavenia športovcov raz a navždy. Navrhoval totiž upraviť štatút profesionálneho športovca a povinnosti športovca.[16] Zámer správne konštatoval, že „Predmetnú osobitnú zákonnú úpravu expressis verbis vyžaduje Zákonník práce, ktorý tým zohľadňuje nereálnosť aplikácie niektorých svojich ustanovení na profesionálnych športovcov vzhľadom na osobitný charakter športu.“ Riešenie sa našlo v podobe úpravy osobitného zmluvného typu, športovej zmluvy, a výslovnej zákonnej úpravy práv a povinností športovcov. Zmluva mala pokrývať výkon športovej činnosti v rámci tzv. závislej činnosti ako aj mimo rámca závislej činnosti. Do veľkej miery boli tieto predstavy zrealizované v podobe návrhu zákona o športe z roku 2005, ktorý však nebol predložený ani len na rokovanie vlády.

    Ďalšiu navrhovanú úpravu nachádzame v návrhu zákona o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov skupiny poslancov z roku 2007.[17] V paragrafovom znení návrhu z roku 2007 § 24 predpokladal, že „Profesionálny športovec, ktorý vykonáva kolektívny šport v profesionálnej súťaži alebo v otvorenej súťaži v rámci športového klubu, uskutočňuje túto činnosť v pracovnoprávnom vzťahu, ktorý sa zakladá pracovnou zmluvou o športovej činnosti.“[18] Športový reprezentant, ktorý mal vykonávať šport v medzinárodnej súťaži, mal mať uzatvorenú dohodu o výkone športovej práce (§ 34) so športovým zväzom alebo s poverenou osobou.

    Aj športový odborník mal svoju činnosť uskutočňovať v pracovnoprávnom vzťahu, ktorý mal vznikať uzavretím pracovnej športovej zmluvy alebo dohody o výkone športovej práce.

    Návrh zákona, ktorý bol napokon v roku 2008 predložený do parlamentu, vôbec úpravu statusu športovca neobsahoval a vracal sa späť k situácii neistoty, ktorá vládne aj v súčasnosti, po schválení návrhu zákona z roku 2008.

    Počas prerokúvania v NRSR sa ešte osnovu pokúsila doplniť poslankyňa Cibulková, ktorá predložila doplňujúci návrh, vychádzajúci v podstate z predchádzajúcich návrhov (osobitne z roku 2007). Podľa stenografického záznamu z rokovania NRSR zo dňa 1.7.2008, poslankyňa K. Cibulková vyhlásila:[19]

    Ak nový zákon o športe nedefinuje pojem "profesionálny športovec" a právne nezakotvuje jeho spoločenský a ekonomický status, nemôže si robiť ani ambíciu stať sa moderným zákonom reagujúcim na objektívne požiadavky vyplývajúce z vývoja na vrcholnej športovej scéne… Skúsme si … predstaviť, aká absurdná by bola situácia, že by takí hráči ako Thierry Henry či Cristiano Ronaldo v krajinách svojho pôsobiska nemali vytvorený jasný a vhodný legislatívny rámec pre vykonávanie svojho povolania profesionálneho športovca. Je zarážajúce, že slovenská vláda nie je schopná v 21. storočí pochopiť to, čo nielen v Európe, ale aj v celom svete funguje desaťročia…

    Následne prečítala svoj doplňujúci návrh kopírujúci návrh z roku 2007. Jej návrhy však neboli v parlamente schválené, hoci prijatie takejto právnej úpravy by jednoznačne vyriešilo otázku právneho postavenia športovcov v Slovenskej republike. V platnom a účinnom znení zákona o organizácii a podpore športu č. 300/2008 Z.z. sa teda o štatúte športovcov nenachádza ani zmienka.

    Bolo by pritom vhodné zvážiť, akým spôsobom čo najlepšie zabezpečiť i v odseku 2 článku 165 ZFEÚ deklarovaný záujem na ochrane fyzickej a morálnej integrity predovšetkým mladých športovcov. Ide o ich sociálnoprávnu ochranu najmä v prípade športového úrazu, ktorý im vznikne počas a vplyvom športového tréningu a súťaženia v mene klubu. Takáto ochrana by sa asi nemala chápať inak ako súčasť hodnotového systému, na ktorom je založená úprava pracovného práva v oblasti ochrany bezpečnosti a zdravia pri práci. Ak by aj odpoveď mala znieť tak, že táto ochrana nepatrí do pracovného práva, bolo by určite možné a vhodné zamyslieť sa nad vytvorením osobitného systému sociálnej ochrany hráčov mimo platformy pracovného práva, napríklad v rámci úplne osobitnej právnej úpravy postavenia športovcov, či obdoby konceptu korporátnej sociálnej zodpovednosti („corporate social responsibility“) jednotlivých klubov.

    Pri prípadnej osobitnej úprave postavenia športovcov by bolo obzvlášť vhodným uvažovať nad úpravou, ktorá by v samostatnom zákone stanovila, ktoré ustanovenia ZP sa vzťahujú aj na športovcov, a v iných otázkach by umožnila zmluvnú slobodu (napr. i na princípe § 51 OZ), ktorá v súčasnosti nie je kvôli neflexibilnosti ZP možná, no pre dynamické zmeny športového sveta je nevyhnutná.

    Poznámky pod čiarou:
    1. HLAVA IV - VOĽNÝ POHYB OSÔB, SLUŽIEB A KAPITÁLU (článok 45 - 66) Kapitola 1 - Pracovníci Článok 45 (bývalý článok 39 ZES) 1. Zabezpečí sa voľný pohyb pracovníkov v rámci Únie. 2. Voľný pohyb pracovníkov zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky. 3. S výnimkou obmedzení odôvodnených verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou a ochranou verejného zdravia majú pracovníci právo: a) uchádzať sa o skutočne ponúkané pracovné miesta; b) voľne sa za týmto účelom pohybovať na území členských štátov; c) na pobyt v niektorom z členských štátov za účelom zamestnania v súlade s ustanoveniami zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych aktov, ktorými sa upravuje zamestnávanie vlastných štátnych príslušníkov tohto štátu; d) po ukončení zamestnania zostať na území členského štátu za podmienok ustanovených v nariadeniach, ktoré stanoví Komisia. 4. Ustanovenia tohto článku sa nevzťahujú na zamestnávanie v štátnej službe alebo verejnej službe.^
    2. Kapitola 3 - Služby Článok 56 (bývalý článok 49 ZES) V rámci nasledujúcich ustanovení sú zakázané obmedzenia slobody poskytovať služby v Únii vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí sa usadili v niektorom inom členskom štáte ako príjemca služieb. Európsky parlament a Rada môžu v súlade s riadnym legislatívnym postupom rozšíriť platnosť týchto ustanovení aj pre štátnych príslušníkov tretích štátov, ktorí poskytujú služby a sú usadení v rámci Únie.^
    3. Článok 45 (bývalý článok 39 ZES)
      1. Zabezpečí sa voľný pohyb pracovníkov v rámci Únie.
      2. Voľný pohyb pracovníkov zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky.
      3. S výnimkou obmedzení odôvodnených verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou a ochranou verejného zdravia majú pracovníci právo:
      a) uchádzať sa o skutočne ponúkané pracovné miesta;
      b) voľne sa za týmto účelom pohybovať na území členských štátov;
      c) na pobyt v niektorom z členských štátov za účelom zamestnania v súlade s ustanoveniami zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych aktov, ktorými sa upravuje zamestnávanie vlastných štátnych príslušníkov tohto štátu;
      d) po ukončení zamestnania zostať na území členského štátu za podmienok ustanovených v nariadeniach, ktoré stanoví Komisia.
      4. Ustanovenia tohto článku sa nevzťahujú na zamestnávanie v štátnej službe alebo verejnej službe.

      ^
    4. BOGAERT, S. van den: Practical Regulation of the Mobility of Sportsmen in the EU Post Bosman. The Hague : Kluwer Law International, 2005, s. 52-55.^
    5. Tamže, s. 58-59.^
    6. Tamže, s. 61-67.^
    7. Bližšie pozri KRIŽAN, Ladislav: Mal by mať profesionálny futbalista na Slovensku postavenie zamestnanca? In: Bulletin slovenskej advokácie, XV, 2009, s. 28-34; ČORBA, Jozef: Obchodovanie s bielym mäsom? Právne aspekty zmluvných vzťahov pri prestupoch športovcov. In: Právo a obchodovanie : Zborník príspevkov účastníkov vedeckej konferencie doktorandov konanej 7. júna 2007 v Košiciach. Ed. Ján Husár. Košice : UPJŠ, 2008, s. 46-56. ^
    8. HAMERNÍK, Pavel: Sportovní právo s mezinárodním prvkem. Praha : Auditorium, 2007, s. 49. ^
    9. http://www.sssr.sk/ (navštívené dňa 21.8.2011).^
    10. Slovenskú judikatúru uvádzame nižšie. České súdy riešili prípad tzv. zmluvy o spolupráci pri výkone športovej činnosti, ktorá tiež vykazuje podstatné znaky závislej práce. Súdy ju však považovali za inominátnu zmluvu podľa Občianskeho zákonníka. Pozri Rozsudek Nejvyššího soudu České republiky sp.zn. 33 Odo 848/2006, ze dne 30.4.2008. Dostupné na internete: http://www.epravo.cz/top/soudni-rozhodnuti/nepojmenovane-smlouvy-55185.html (navštívené dňa 21.8.2011).^
    11. Sp. zn. 14C/8/2004, resp. 8Co/156/2005 Okresného súdu Nitra, či 9C/143/2005 – Okresný súd Liptovský Mikuláš.^
    12. Sp. zn. 5Cb/136/2006 – Okresný súd v Dunajskej Strede, či 8C/87/2002 – Okresný súd v Žiline.^
    13. K zriedkavému opačnému stanovisku pozri http://hokej.idnes.cz/hokejiste-se-bouri-proc-se-hadaji-s-kluby-a-chteji-obnovit-odbory-pxk-/hokej.asp?c=A090923_213412_hokej_par (navštívené dňa 21.8.2011).^
    14. Dostupné na internete: http://www.nrsr.sk/Default.aspx?sid=zakony/cpt&ZakZborID=13&CisObdobia=4&ID=335 (navštívené dňa 21.8.2011).^
    15. Porovnaj DOLOBÁČ, Marcel: Pracovné vzťahy v športe. In: Justičná revue, 2010, č. 6-7, s. 96-97.^
    16. http://www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=12803 (navštívené dňa 21.8.2011). ^
    17. Dostupné na internete: http://www.nrsr.sk/Default.aspx?sid=zakony/cpt&ZakZborID=13&CisObdobia=4&ID=335 (navštívené dňa 21.8.2011).^
    18. Tamže.^
    19. Dostupné na internete: http://www.psp.cz/eknih/2006nr/stenprot/024schuz/s024023.htm (navštívené dňa 21.8.2011).^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia