Zase raz na tému dogmy: Bosman, alebo "príbeh jedného futbalistu" NEPREČÍTANÉ 

Úvodom si nemôžeme odpustiť staré známe tvrdenie, ktoré nie je tajomstvom, že do prijatia Lisabonskej zmluvy bola oblasť športu „usmerňovaná“ iba judikatúrou súdneho dvora.

V roku 2007 bola prijatá Biela kniha o športe („White paper on sport“), ktorá vytýčila hlavné ciele v tejto nepreskúmanej oblasti a vyvrcholila práve spomenutým právny základom v podobe článku 6^[1] a 165^[2]  ZoFEU.

V zmysle frázy "opakovanie je matka múdrosti" si poďme priblížiť už v nadpise spomínaný prípad Bosman C-415/1993, pričom jeho dogmatickosť čí "záväznosť" len podčiarkuje nami tvrdenú skutočnosť, že v európskom priestore sa súdnym rozhodnutiam pripisuje väčšia miera záväznosti, všeobecnosti a normatívnosti, než aká by vzhľadom na charakter právneho poriadku (písané, lex scripta, pozn.aut) bola únosnou^[3]. Čitateľom sa vopred ospravedlňujeme za citovanie niektorých pasáži priamo z rozhodnutí Súdneho dvora, no pre zvýšenie kvality zhodnotenia plusov spomenutých rozhodnutí to bude najlepšia a zároveň kvalitatívne najhodnotnejšia možná cesta. 

Bosman (C 415/93)^[4]

Rozsah priam najznámejšieho prípadu v histórii športu, v tomto prípade futbalu sa týkal nasledovných oblastí:

„Voľný pohyb pracovníkov – Pravidlá hospodárskej súťaže uplatniteľné na podniky – Profesionálni futbalisti – Prestupové pravidlá stanovujúce novému klubu povinnosť zaplatiť odškodnenie pôvodnému klubu – Obmedzenie počtu hráčov so štátnou príslušnosťou iného členského štátu, ktorí môžu nastúpiť na zápas“.

Podstatou tohto sporu bol návrh podaný podľa článku 177 Zmluvy EHS^[5], ktorým Cour d’appel de Liège (Belgicko) navrhuje, aby v súvislosti s konaniami pred týmto vnútroštátnym súdom medzi Union royale belge des sociétés de football association (ďalej UEBSFA) a Jean-Marc Bosman a medzi Royal club liégeois SA (ďalej RCL) a Union des associations européennes de football (ďalej UEFA) Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článkov 48, 85 a 86 Zmluvy EHS. 

Stručný skutkový základ:

• Pán Jean Marck Bosman, profesionálny futbalista a belgický štátny príslušník bol od roku 1988 v pracovnoprávnom vzťahu s RCL Liège, belgickým prvoligovým futbalovým klubom, pričom platnosť zmluvy, ktorá mu zabezpečovala mesačnú mzdu 120 000 BFR vrátane odmien, skončila 30. júna 1990.  
• Dňa 21. apríla 1990 navrhol RCL pánovi Bosmanovi uzatvorenie novej zmluvy na jednu sezónu s mesačnou mzdou zníženou na 30 000 BFR, teda na minimálnu sumu ustanovenú federálnym predpisom URBSFA. Pán Bosman zmluvu prirodzene odmietol podpísať.  
• Keďže novú zmluvu ako bolo povedané odmietol, bol zapísaný do zoznamu hráčov určených na prestup. Suma odškodnenia za jeho výcvik bola stanovená podľa predmetného predpisu belgického futbalového zväzu na 11 743 000 BFR.  
• Následne, žiadny klub neprejavil záujem o „nútený prestup“ (tento bol vzhľadom na existenciu vtedy platných pravidiel futbalu platných v Belgicku povolený) a pán Bosman nadviazal kontakt s druholigovým francúzskym klubom Dunkerque, ktorý mu ponúkol mesačnú mzdu 100 000 BFR plus príplatok pri uzavretí zmluvy vo výške približne 900 000 BFR. Dňa 27. júla 1990 RCL uzavrel zmluvu s klubom Dunkerque o dočasnom prestupe pána Bosmana na obdobie jedného roka na základe odškodnenia vo výške 1 200 000 BRF, ktoré musel klub Dunkerque zaplatiť RCL (odškodnenie bolo splatné dňom, keď Francúzska futbalová federácia (ďalej „FFF“) dostane osvedčenie o prestupe vydané URBSFA.)  
• Touto zmluvou sa okrem iného poskytlo klubu v Dunkerque neodvolateľné prednostné právo na definitívny prestup hráča za sumu 4 800 000 BFR.  
• Obidve zmluvy, jedna uzavretá medzi klubom Dunkerque a RCL a druhá medzi klubom Dunkerque a pánom Bosmanom, však obsahovali odkladaciu podmienku, podľa ktorej osvedčenie o prestupe musel URBSFA poslať FFF do dátumu odohrania prvého zápasu v sezóne, ktorý sa mal konať 2. augusta 1990.  
• Klub RCL mal pochybnosti o platobnej schopnosti klubu Dunkerque, preto nepožiadal URBSFA, aby predmetné osvedčenie poslal FFF.
• Pod prizmou uvedeného ani jedna zmluva nenadobudla účinnosť.  
• RCL okrem toho 31. júla 1990 pozastavil pánovi Bosmanovi činnosť, čím mu zabránil hrať počas celej sezóny. 

Spád následných udalostí ovplyvňujúcich celý spor je natoľko rozsiahly, že si trúfneme iba na jeho skrátenie.

Dňa 8. augusta 1990 podal pán Bosman žalobu proti RCL na Tribunal de première instance de Liège. Zároveň s touto žalobou podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým požadoval, aby sa, po prvé, RCL a URBSFA stanovila povinnosť vyplácať mu preddavok 100 000 BFR mesačne, až kým si nenájde nového zamestnávateľa, po druhé aby sa žalovanému zakázalo brániť mu v prijatí do zamestnania a to konkrétne vyžadovaním zaplatenia stanovenej peňažnej sumy. Po tretie žiadal, aby sa Súdnemu dvoru položila prejudiciálna otázka ohľadne súladu spomenutých faktických zábran v jeho kariére s článkom 48 ZEHS.

Z hľadiska vývoja skutkovej situácie pána Bosmana je dôležitý fakt, že rozsudkom mu neskôr Tribunal de première instance de Liège priznal nárok na 30 000 BFR mesačne od RCL a URBSFA až kým si nenájde nového zamestnávateľa.

V spomenutom roku 1990 a následne až do roku 1992 sa pán Bosman prirodzene snažil hľadať si svoj nový klub, nového zamestnávateľa. Prvým z nich bol v októbri 1990 druholigový francúzsky klub Saint-Quentin^[6], no zmluva s ním bola na konci prvej sezóny zrušená. Vo februári 1992 podpísal pán Bosman novú zmluvu s francúzskym klubom Saint-Denis de la Réunion, ktorá bola takisto zrušená. Po ďalšom hľadaní v Belgicku a vo Francúzsku pána Bosmana nakoniec angažoval belgický treťoligový klub Olympic de Charleroi. Treba si však z pozície nestranných pozorovateľov tejto kauzy uvedomiť jednu v skutku dôležitú skutočnosť: kariérny rast či akákoľvek možnosť zlepšovania športového nadania pána Bosmana sa spomenutými (ne)prestupmi pod vplyvom problémov ohľadne opustenia jeho pôvodného klubu RCL stávala stále vzdialenejšou. Dôležitým je upozornenie na fakt, že Pán Bosman 20. augusta 1991 navrhol, aby aj UEFA vstúpila do konania, ktoré viedol proti RCL a URBSFA, a aby tak priamo voči nej mohol podať žalobu z dôvodu jej zodpovednosti za prijatie predpisov, ktoré mu spôsobili ujmu (prestupové pravidlá stanovené touto organizáciou^[7]). Ako sa neskôr ukázalo, zohralo to dôležitý fakt, pretože súdny dvor rozhodol, že Článok 48 Zmluvy o EHS^[8] sa preto uplatňuje na pravidlá vydávané športovými zväzmi ako URBSFA, FIFA alebo UEFA, ktoré určujú podmienky výkonu zárobkovej činnosti profesionálnych športovcov. 

Prejudiciálne otázky: 

Uvedený skutkový základ sporu vynímajúc mnohopočetné žaloby či odvolania podané pánom Bosmanom na rôznych úrovniach belgického súdneho systému vyvrcholil do stavu, kedy sa Cour d'appel de Liège rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„Majú sa články 48, 85 a 86 Rímskej zmluvy z 25. marca 1957^[9] vykladať v tom zmysle, že zakazujú: 

1. Futbalovému klubu požadovať a prijať peňažnú sumu za angažovanie niektorého z jeho hráčov, ktorému skončila zmluva, novým zamestnávateľským klubom,
2. Národným a medzinárodným športovým zväzom alebo federáciám vkladať do svojich príslušných predpisov ustanovenia obmedzujúce prístup zahraničných hráčov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi Európskeho spoločenstva, do súťaží organizovaných týmito zväzmi či federáciami?“ 

Právomoc Súdneho dvora odpovedať na prejudiciálne otázky:

URBSFA, UEFA, niektoré vlády, ktoré takisto predložili svoje pripomienky, a počas písomnej časti konania aj Komisia namietali z rôznych dôvodov právomoc Súdneho dvora odpovedať na všetky alebo na časť prejudiciálnych otázok položených vnútroštátnym súdom. Vzhľadom na početnosť pripomienok sa obmedzím na konštatovanie, že tieto Súdny dvor do úvahy nezobral a zhodnotil že „Súdny dvor má právomoc odpovedať na otázky, ktoré mu položil Cour d'appel de Liège.“

Rozhodnutie:

Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol o otázkach položených rozsudkom Cour d'appel de Liège z 1. októbra 1993 takto:

1. Článku 48 Zmluvy EHS odporuje uplatňovanie pravidiel vydávaných športovými zväzmi, podľa ktorých profesionálny futbalista, ktorý je štátnym príslušníkom niektorého členského štátu, nemôže byť po skončení zmluvy, ktorou je viazaný s klubom, zamestnaný klubom z iného členského štátu, pokiaľ tento klub nezaplatil pôvodnému klubu odškodnenie za prestup, výcvik alebo profesionálny rast.

2. Článku 48 Zmluvy EHS odporuje uplatňovanie pravidiel vydávaných športovými zväzmi, podľa ktorých môžu futbalové kluby nominovať na futbalové zápasy v rámci súťaží organizovaných športovými zväzmi iba obmedzený počet profesionálnych hráčov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov.

3. Priameho účinku článku 48 Zmluvy EHS sa nemožno dovolávať na podporu nárokov týkajúcich sa odškodnenia za prestup, výcvik alebo profesionálny rast, ktoré bolo ku dňa vydania tohto rozsudku zaplatené alebo je splatné na základe záväzku vzniknutého pred týmto dátumom, s výnimkou osôb, ktoré pred týmto dátumom podali na súd žalobu alebo vzniesli obdobný návrh podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva. 

Prejudiciálne otázky sa týkali aj výkladu článkov 85 a 86 ZEHS. Logickým postupom, keďže oba druhy pravidiel, ktorých sa týkajú prejudiciálne otázky, sú v rozpore s článkom 48, k výkladu článku 85 a 86 Zmluvy sa netreba vyjadrovať v zmysle ktorom sa vyjadril aj Súdny dvor v samotnom rozhodnutí.

Zhrnutie: 

Prípad Jeana Marca Bosmana priniesol spleťou právnych ale aj mimoprávnych argumentov do sveta športu, zvlášť futbalu dá sa povedať zmeny revolučných rozmerov. Okrem iného, futbalisti sa od tej doby môžu posudzovať ako zamestnanci^[10], ktorým nesmie byť žiadnym spôsobom formou poplatkov, zvýšených peňažných sankcií či inými opatreniami bránené v odchode do iného klubu. Rozhodnutie v tejto veci taktiež zmenilo dovtedy platiace pravidlo hovoriace o tom, že v zápase, v jednotlivých tímoch smú nastúpiť iba traja cudzinci. Toto pravidlo bolo rozhodnutím v „ Bosman case“ zmetené zo stola. 

V tomto prípade sa snažili predstavitelia športových zväzov presadiť ako dôvod vyňatia športových pravidiel spod aplikácie ZES v zmysle „športovej špecifickosti“ záujem na vyrovnanosti športových súťaží, keďže vyrovnanosť účastníkov športovej súťaže, spočívajúca i vo vyrovnanosti ich materiálnych možností, by mohla posilňovať podstatu športu ako hry, ktorá spočíva v tom, že výsledok športového zápolenia nie je vopred jasný ani pravdepodobný. Záujem na obmedzovaní prílišného rastu ekonomickej a športovej sily len jedného alebo len niektorých účastníkov športovej súťaže a snaha o udržanie určitej vyrovnanosti účastníkov športovej súťaže sú vyjadrené tzv. Louis-Schmellingovým paradoxom, ktorý spočíva v tom, že fanúšikovia majú tým väčší záujem o šport, čím viac je šport napínavý a výsledok neurčitý. Súd v danom prípade súhlasil s tým, že ako legitímny cieľ môže by akceptovaný aj cieľ udržania rovnováhy medzi športovými klubmi, zabezpečením určitého stupňa rovnosti a neistoty športového výsledku a podpory k náboru a trénovaniu mladých hráčov. Pravidlá o transferoch športovcov a obmedzení počtu cudzincov v ligových súťažiach však neposúdil za súladné s týmto cieľom^[11]. 

Konzekvencie plynúce z uvedeného sú viac ako očividné, no impulzy vývoja posledných rokov napríklad v podobe iniciatívy FIFA zaviesť „6+5 rule“ obmedzujúce práve počet cudzincov v zápasoch organizovanými touto organizáciou sa zdajú ako skokom späť v ťažko vyšliapanej ceste vývoja športového odvetvia. Našťastie, vplyv európskeho práva v tomto prípade nadobudol dôležitosť a aj taká veľká organizácia ako je UEFA potvrdila jeho nadradenosť tejto iniciatíve a jej prezident sa nechal počuť, že toto pravidlo v Európe nikdy uplatnené nebude, pretože je aj pod prizmou prípadu pána Bosmana diskriminujúce z hľadiska štátnej príslušnosti.

Futbalista, ktorý svoju profesionálnu kariéru vymenil za pozíciu obhajoby svojho práva v prípade trvajúcom dlhých 5 rokov sa dočkal viac menej „Pyrrhovho víťazstva“. Jeho kariéra profesionálneho futbalistu pod vplyvom prípadu nabrala kvalitatívnu cestu nadol, no pre právne prostredie tohto sveta a sveta športu mal jeho počin obhajovať svoje právo neopísateľný prínos. Rudolf Von Ihering by bol na jeho počin patrične hrdý, a možno by mu svoju preslávenú viedenskú prednášku „Boj za právo“ v tamojšom právnickom spolu dokonca venoval. Motto k spomenutej prednáške znelo: „ v boji nájdeš svoje právo".^[12]

Príspevok ukončíme citátom samotného, za právo bojujúceho Jeana Marca Bosmana: 

"Ľudia vedia, že existuje „Bosman rule“ ale len pár z nich vie o tom, že jeden futbalista pre neho obetoval svoju kariéru, stal sa alkoholikom a dostal sa až na dno. Zaplatil som za to, že som bojoval za správnu vec," povedal napoly zmierený Bosman, ktorý by sa podľa vlastných slov nechcel dožiť toho, že sa vrátia staré pravidlá, proti ktorým celé roky bojoval.