Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

RUČENIE V OBCHODNÝCH ZÁVÄZKOVÝCH VZŤAHOCH  NEPREČÍTANÉ MagOff 

     
    Článok bol nastavený ako .
    06.10.2015JUDr. Anton Ukropec (Spracoval: Ing. Simoneta Sepešiová )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    THE GUARANTEE IN COMMERCIAL OBLIGATION RELATIONSHIPS

    JUDR. ANTON UKROPEC
    ADVOKÁTSKY KONCIPIENT
    BARU§O – PROCTUM LAW CONSULT, S. R. O., ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA
    E-MAIL: UKROPEC.ANTON@POST.SK


    KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
    ručenie, banková záruka, ručiteľ, veriteľ, dlžník, pohľadávka, Obchodný zákonník, Občiansky zákonník, obchodná spoločnosť, spoločník

    KEY WORDS:
    guarantee, bank guarantee, guarantor, creditor, debtor, claim, Commercial Code, Civil Code, business company, shareholder

    ABSTRAKT:
    V nasledujúcom článku sa autor zaoberá právnou úpravou ručenia podľa Obchodného zákonníka. Úvod predstavuje všeobecný pohľad na skúmanú problematiku. Hlavná časť článku je zameraná na charakteristiku ručenia a jej odlíšenie od ručenia upraveného Občianskym zákonníkom. Autor tiež poukazuje na bankovú záruku, ktorá je osobitným prípadom ručenia a tiež všeobecne poukazuje na ručenie zo zákona.

    ABSTRACT/SUMMARY:
    In this article the author deals with guarantee legislation under the Commercial Code. The introduction is general view of the considerations discussed. The main part of the article focuses on the characteristics of guarantee and distinguish it from guarantee contained in Civil Code. The author also points to the bank guarantee, which is special kind of guarantee and also generally refers to the guarantee by act.


    ÚVOD

    Zabezpečovacie prostriedky možno definovať ako inštitúty, ktoré slúžia na zabezpečenie záväzkov a posilňujú právne postavenie veriteľa. „Funkciou ručenia je jednak deklarovanie reálnej podoby zabezpečovaného záväzku a jednak je náhradným zdrojom, z ktorého môžu byť uspokojené nároky veriteľa, i keď len v suplovanej podobe.“[1] Právny poriadok upravuje tieto prostriedky vo viacerých právnych predpisoch, predovšetkým však v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Právnu úpravu týchto prostriedkov možno nájsť tiež v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo „ObchZ“), ako aj v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov. Každý z týchto právnych predpisov upravuje zabezpečovacie prostriedky osobitným spôsobom. Predovšetkým je potrebné poukázať na to, že niektoré zabezpečovacie prostriedky sú upravené len v Občianskom zákonníku (napríklad zabezpečovací prevod práva), iné zase len v Obchodnom zákonníku (napríklad banková záruka). Niektoré z týchto prostriedkov sú predmetom právnej úpravy tak v Občianskom, ako aj v Obchodnom zákonníku, pričom vzhľadom na vzťah týchto dvoch právnych predpisov, ktorý je daný zásadou „lex specialis derogat legi generali“, sa budú v otázkach týkajúcich sa zabezpečovacích prostriedkov upravených v Obchodnom zákonníku len čiastočne, aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o zabezpečovacích prostriedkoch. Ako typický príklad subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka možno v tejto súvislosti uviesť zmluvnú pokutu, ktorej právna úprava je všeobecne upravená v Občianskom zákonníku so subsidiárnou pôsobnosťou vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Platná právna úprava v niektorých prípadoch však vylučuje subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka a to nielen pokiaľ ide o zabezpečovacie prostriedky, ale tiež napríklad ak ide o zánik záväzku splnením, ktorého právna úprava v Obchodnom zákonníku je komplexná a ustanovenia Občianskeho zákonníka o takomto spôsobe zániku záväzkov sa nebudú subsidiárne aplikovať. Z hľadiska zabezpečovacích prostriedkov je subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka vylúčená v prípade ručenia.

    Ručenie, ako jeden zo zabezpečovacích prostriedkov, je predmetom právnej úpravy tak v Občianskom zákonníku, ako aj v Obchodnom zákonníku, pričom z hľadiska vzájomnej pôsobnosti týchto kódexov súkromného práva je, ako už bolo v predchádzajúcom výklade načrtnuté, subsidiárna pôsobnosť vylúčená.[2] Z toho dôvodu sa v prípade ručenia v obchodnoprávnych vzťahoch bude postupovať výlučne podľa Obchodného zákonníka. Ručenie je upravené v ustanoveniach § 303 až § 312 Obchodného zákonníka, ktorý sa v nasledujúcich ustanoveniach zaoberá právnou úpravou bankovej záruky, ktorá predstavuje osobitný prípad ručenia, ktorý na druhej strane Občiansky zákonník vôbec neupravuje.

    RUČENIE ZO ZÁKONA

    Obchodný zákonník rozlišuje dva druhy ručení a to ručenie vyplývajúce zo zákona (tzv. zákonné ručenie) a ručenie vyplývajúce zo zásady individuálnej autonómie (tzv. dobrovoľné ručenie). Pokiaľ ide o zákonné ručenie možno rozlišovať, či ide o ručenie v oblasti práva obchodných spoločností alebo v rámci záväzkových vzťahov. V prípade práva obchodných spoločností možno poukázať predovšetkým na ustanovenie § 56 ods. 6 ObchZ, podľa ktorého ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce jednotlivé formy obchodných spoločností sa bližšie venujú vymedzeniu rozsahu, v akom ručia spoločníci za záväzky spoločnosti, nakoľko práve otázka rozsahu ručenia spoločníkov je jedným z hlavných znakov rozlišovania jednotlivých foriem obchodných spoločností. Podľa platnej právnej úpravy sa obchodné spoločnosti z tohto hľadiska rozdeľujú do dvoch skupín a to na spoločnosti, ktorých spoločníci ručia za záväzky spoločnosti neobmedzene celým svojim majetkom (verejná obchodná spoločnosť) a na druhej strane spoločnosti, ktorých spoločníci buď neručia vôbec (akciová spoločnosť) alebo ručia len v obmedzenom rozsahu (spoločnosť s ručením obmedzeným). V týchto prípadoch sa použijú pre ich ručenie obdobne ustanovenia Obchodného zákonníka o ručení v záväzkových vzťahoch, ak zákon neustanovuje inak. V prípade, ak dôjde k vyhláseniu konkurzu na majetok spoločnosti, rozsah ručenia spoločníkov za záväzky spoločnosti bude stanovený len do výšky, v ktorej veritelia, ktorí včas prihlásili svoje pohľadávky, neboli uspokojení v konkurznom konaní (§ 56 ods. 6 ObchZ). Obchodný zákonník ďalej upravuje osobitne ručenie správcu vkladu v ustanovení § 60 ods. 5, ktoré zákon uvádza pre prípad, ak správca vkladu poruší jednu zo základných povinností spočívajúcu v povinnosti vydať vyhlásenie o rozsahu splatenia vkladov spoločníkov do spoločnosti. Ak však správca vkladu uvedie v takomto vyhlásení vyššiu sumu, než bola v skutočnosti splatená, vzniká mu ex lege ručenie do tohto rozdielu a to vo vzťahu k spoločnosti a veriteľom spoločnosti.

    Zákonné ručenie je okrem práva obchodných spoločností upravené aj v rámci právnej úpravy záväzkových vzťahov a to v ustanovení § 477 ods. 3 upravujúce zmluvu o predaji podniku, ďalej rámci právnej úpravy komisionárskej zmluvy (ručenie komisionára), či zmluvy o tichom spoločenstve (ručenie tichého spoločníka) alebo ručenie príjemcu zásielky.[3]

    RUČENIE NA ZÁKLADE JEDNOSTRANNÉHO PÍSOMNÉHO VYHLÁSENIA RUČITEĽA

    Podstata právnej úpravy ručenia spočíva v tom, že ručiteľ ako tretia osoba, ktorá nie je účastníkom právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, sa písomne zaviaže, že uspokojí pohľadávku veriteľa pre prípad, ak ju neuspokojí sám dlžník. Takýmto vyhlásením sa právna pozícia veriteľa zlepšuje, nakoľko môže za podmienok stanovených v zákone požadovať plnenie nielen od dlžníka, ale aj od ručiteľa. Ručením vzniká tak osobitný trojstranný právny vzťah medzi subjektami – veriteľ, dlžník, ručiteľ, na základe ktorého je dlžník povinný uspokojiť pohľadávku veriteľa a pre prípad, že ju neuspokojí vzniká ručiteľovi povinnosť plniť v prospech veriteľa a následne požadovať od dlžníka to, čo plnil namiesto neho.[4] Treba poznamenať, že ručiteľ nevstupuje do záväzkového vzťahu na miesto dlžníka, ale je povinný plniť rovnaký záväzok vedľa dlžníka, pričom záväzok ručiteľa je relatívne samostatný a od záväzku dlžníka sa odlišuje tak v právnej skutočnosti, ktorá ho zakladá, ako aj v dobe vzniku a splatnosti a nejde o spoločný solidárny záväzok.[5]

    Inštitút ručenia sa vyznačuje dvoma základnými znakmi: akcesoritou a subsidiaritou. Z akcesority ručenia vyplýva, že záväzok ručiteľa je existenčne závislý od hlavného záväzku: ak zanikne pohľadávka, ktorej splnenie ručiteľ zabezpečuje, zanikne tiež ručiteľský záväzok, a to práve ako prejav uvedenej akcesority. Subsidiarita ručiteľského záväzku znamená, že ručiteľ nie je zaviazaný vedľa hlavného dlžníka ako spoločný dlžník, ale je povinný uspokojiť pohľadávku veriteľa až vtedy, ak ju neuspokojí dlžník. Ručiteľ teda nie je dlžníkom primárnym, ale až sekundárnym. Existencia ručiteľského záväzku v situácii, keď zabezpečovaná pohľadávka zanikla, je zásadne nemysliteľná, výnimky z tohto pravidla musí stanoviť zákon výslovne, nemožno ich interpretáciou rozširovať pre iné prípady než pre tie, pre ktoré boli určené.[6]

    V zmysle ustanovenia § 303 ObchZ ručenie vzniká jednostranným právnym úkonom, t. j. písomným vyhlásením ručiteľa, ktoré je adresované veriteľovi. Takéto písomné vyhlásenie musí obsahovať nasledovné náležitosti:

    1. písomná forma,
    2. označenie veriteľa,
    3. označenie dlžníka,
    4. označenie ručiteľa,
    5. náležitá špecifikácia záväzku, ktorý sa ručením zabezpečuje,
    6. prejav vôle ručiteľa, že uspokojí pohľadávku veriteľa, ak tak neurobí sám dlžník,
    7. určitosť právneho úkonu.[7]

    V tejto súvislosti možno poukázať na ustanovenie § 546 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na vznik ručenia vyžaduje aj dohoda účastníkov, pričom zákon neustanovuje jej formu, čo znamená, že nemusí byť nevyhnutne písomná, ale môže mať napríklad aj ústnu formu. Občiansky zákonník požaduje písomnú formu len vo vzťahu k ručiteľskému vyhláseniu obdobne ako aj Obchodný zákonník. Rovnako možno poukázať aj na spôsob, akým sa český zákonodarca vyporiadal so zjednotením duplicitnej právnej úpravy ručenia obsiahnutej v Občianskom zákonníku a v Obchodnom zákonníku, do právnej úpravy obsiahnutej v novom občianskom zákonníku použiteľnej pre občianskoprávne, ako aj obchodnoprávne vzťahy. Koncepčne vychádza z právnej úpravy ručenia obsiahnutej v Obchodnom zákonníku, pokiaľ však ide o vznik ručenia, tak vychádza z Občianskeho zákonníka o nutnosti dohody účastníkov.

    Požiadavka určitosti ručiteľského vyhlásenia je splnená, ak je záväzok vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným záväzkom. V judikatúre bol riešený prípad, keď sa ručiteľské vyhlásenie vzťahovalo na istinu úveru, ktorá bola v takomto vyhlásení vyčíslená, ako aj na jej príslušenstvo (úrok z omeškania), ktorého výška však nebola konkretizovaná. Napriek tomu nemožno považovať podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR takéto ručiteľské vyhlásenie za neurčité, nakoľko výška úrokov z omeškania je určiteľná na základe príslušného právneho predpisu. Ak je výška úrokov z omeškania zmluvnými stranami dohodnutá a uvedená v samotnej zmluve, ručiteľ môže namietať je výšku a rozpor s dobrými mravmi.[8] Z judikatúry vyplýva, že ani vyhlásenie ručiteľa o tom, že uhradí všetky finančné záväzky dlžníka, ktoré vznikli na základe určitej špecifikovanej zmluvy o úvere v prípade, ak ich neuhradí dlžník, sa nepovažuje za neurčité. Formulácia „uhradí všetky finančné záväzky“ sa vzťahuje aj na záväzky dlžníka, ktoré mu vzniknú v budúcnosti, napríklad pri odstúpení od zmluvy o úvere.[9]

    Ďalšou dôležitou otázkou je, aký záväzok možno ručením zabezpečiť. Platná právna úprava sa vo o spôsobilom predmete ručenia zmieňuje v ustanovení § 304 ObchZ, ktoré je kogentným ustanovením, v dôsledku čoho nemôže byť predmetom ručenia akýkoľvek záväzok a to ani napriek tomu, že by sa na tom zmluvné strany mali záujem odchylne dohodnúť. Obchodný zákonník umožňuje, aby sa ručiteľské vyhlásenie vzťahovalo nielen na celý záväzok, ale aj na jeho časť. Ak je ručením zabezpečená iba časť záväzku, neznižuje sa rozsah ručenia čiastočným plnením záväzku, ak záväzok zostáva nesplnený vo výške, v akej je zabezpečený ručením (§ 307 ods. 2 ObchZ). V každom prípade musí byť záväzok, ktorý je predmetom ručenia platný, okrem výnimiek stanovených zákonom. Podmienka platnosti nemusí byť splnená a predmetom ručenia môže byť aj záväzok dlžníka neplatný len pre nedostatok spôsobilosti dlžníka brať na seba záväzky, o ktorom ručiteľ v čase svojho vyhlásenia o ručení vedel (§ 304 ods. 1 ObchZ). Na platnosť ručenia nemá vplyv ani tá skutočnosť, že sa ním zabezpečuje záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti alebo ktorého vznik závisí od splnenia podmienky (§ 304 ods.2 ObchZ). Ručením zabezpečiť budúci alebo podmienený záväzok umožňuje aj zákon č. 89/2012 Sb. občanský zákoník v ustanovení § 2019 ods. 1, podľa ktorého je ručenie možné aj vo vzťahu k súboru záväzkov určitého druhu, ktoré vznikajú dlžníkovi v určitej dobe alebo súboru rôznych záväzkov z rovnakého právneho dôvodu.

    Pokiaľ ide o určenie okamihu, od ktorého je veriteľ oprávnený sa domáhať splnenia záväzku od ručiteľa, je potrebné poukázať na ustanovenie § 306 ods. 1 ObchZ, podľa ktorého je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ručiteľa len v prípade, ak si dlžník nesplnil svoj splatný záväzok v primeranej dobe po tom, čo bol na to vyzvaný zo strany veriteľa. Ide o prejav subsidiarity, podľa ktorej sa musí veriteľ najskôr písomne vyzvať na plnenie dlžníka a až v prípade, ak dlžník nebude plniť, sa môže s návrhom na plnenie obrátiť na ručiteľa. Táto písomná výzva môže byť obsiahnutá aj v samotnej žalobe, v ktorej sa veriteľ domáha plnenia súčasne od dlžníka aj ručiteľa.[10] Obchodný zákonník stanovuje však výnimky z povinnosti písomnej výzvy dlžníka zo strany veriteľa a to v prípade, ak veriteľ nemôže takúto písomnú výzvu uskutočniť alebo v prípade, ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu (§ 306 ods. 1 ObchZ). Pre úplnosť treba poukázať, že ustanovenie § 306 ods. 1 ObchZ je dispozitívnym ustanovením, čo umožňuje aj prípadné vylúčenie jeho aplikácie.

    V určitých prípadoch môže dôjsť k situácii, že na strane ručiteľa bude vystupovať viacero subjektov, s čím počíta aj platná právna úprava, podľa ktorej budú tieto osoby voči veriteľovi v pozícii solidárnych dlžníkov a veriteľ bude tak oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich (§ 307 ObchZ). Aj uvedené ustanovenie je dispozitívne, čo umožňuje reguláciu prípustnosti jeho aplikácie. V súvislosti s mnohosťou subjektov na strane veriteľa možno poukázať aj na prípady, keď jeden z manželov uskutoční ručiteľské vyhlásenie bez súhlasu druhého manžela. Judikatúra v tejto súvislosti uvádza, že na prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov sa nevyžaduje súhlas druhého manžela a záväzok vzniká len tomuto manželovi.[11]

    Ďalej je dôležité sa zaoberať možnosťou postúpenia pohľadávky, ktorá je zabezpečená ručením, čo je predmetom právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 307 ods. 3 ObchZ, ktoré postúpenie takejto zabezpečenej pohľadávky umožňuje. Na postúpenie zabezpečenej pohľadávky sa súhlas ručiteľa nevyžaduje, napriek tomu je postupca povinný oznámiť ručiteľovi postúpenie pohľadávky. V tejto súvislosti je možné sa zamyslieť nad otázkou prípustnosti ručiteľského vyhlásenia, ktoré sa vzťahuje len voči konkrétnemu veriteľovi. Aplikačná prax v tejto otázke dospela k záveru, že ručiteľský záväzok, ktorý sa vzťahuje len voči konkrétnemu veriteľovi zanikne postúpením pohľadávky.[12]

    V prípade, ak ručiteľ splní záväzok, ktorý je predmetom ručenia, nadobúda postavenie veriteľa voči dlžníkovi a zároveň mu vzniká právo požadovať od veriteľa doklady potrebné na uplatnenie nároku voči dlžníkovi (§ 308 ObchZ). Ručiteľ však nenadobúda nárok, ktorý mal veriteľ voči dlžníkovi, ale nárok (nový) na náhradu plnenia poskytnutého veriteľovi.[13]

    Akcesorická povaha ručenia sa prejavuje aj v oblasti premlčania, nakoľko podľa § 310 ObchZ sa právo veriteľa voči ručiteľovi nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi. S poukazom na komplexnosť právnej úpravy ručenia, ako aj inštitútu premlčania upraveného v Obchodnom zákonníku sa bude v otázke premlčania postupovať výlučne podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.[14] Ďalší prejav akcesorickej povahy ručenia spočíva v jeho trvaní, nakoľko ručenie zaniká zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje (§ 311 ObchZ). To však neplatí v prípade, ak došlo k zániku záväzku pre nemožnosť plnenia dlžníka a je splniteľný ručiteľom alebo v dôsledku zániku právnickej osoby, ktorá je dlžníkom.

    BANKOVÁ ZÁRUKA

    Banková záruka predstavuje osobitný prípad ručenia, využívaný predovšetkým v medzinárodnom obchode, v ktorom na strane ručiteľa vystupuje vždy banka (prípadne iná oprávnená osoba). Právna úprava tohto špecifického zabezpečovacieho prostriedku je obsiahnutá v rámci ustanovení § 313 až § 322 ObchZ, ktoré upravujú osobitosti týkajúce bankovej záruky s tým, že podľa ustanovenia § 322 ods. 1 ObchZ sa na otázky týkajúce sa bankovej záruky neupravené v rámci týchto osobitných ustanovení, použijú subsidiárne ustanovenia Obchodného zákonníka týkajúce sa ručenia.

    Obdobne ako vzniká ručenie, vzniká aj banková záruka, a to písomným vyhlásením banky v záručnej listine, že uspokojí veriteľa do výšky určitej peňažnej sumy podľa obsahu záručnej listiny, ak určitá tretia osoba (dlžník) nesplní určitý záväzok alebo sa splnia iné podmienky určené v záručnej listine (§ 313 ObchZ). Na rozdiel od ručenia je banka povinná plniť veriteľovi bez toho, aby sa vyžadovala predchádzajúca výzva voči dlžníkovi. Ďalšou odlišnosťou je, že záväzky zo záručnej listiny sú zásadne samostatne prevoditeľné, ako aj odplatnosť bankovej záruky.[15] Podľa základného ustanovenia týkajúceho sa bankovej záruky (§ 313 ObchZ), ktoré má kogentnú povahu, vzniká banková záruka jednostranným písomným vyhlásením banky voči veriteľovi, pričom na jej vznik sa nevyžaduje súhlas veriteľa a ani dlžníka.[16] Ďalšia osobitosť sa prejavuje v tom, že bankovú záruku môže potvrdiť aj iná banka než tá, ktorá bankovú záruku poskytla, v dôsledku čoho sa tak môže veriteľ domáhať plnenia od ktorejkoľvek z týchto bánk s tým, že ak plnenie uskutoční banka, ktorá bankovú záruku potvrdila, následne jej vzniká právo požadovať takéto plnenie od banky, ktorá ju o potvrdenie požiadala (§ 315 ObchZ).

    Pokiaľ ide o obsah záručnej listiny, zákon požaduje, aby v nej bola uvedená výška peňažnej sumy a to aj v prípade, ak je bankovou zárukou zabezpečovaný nepeňažný záväzok. Záručná listina musí obsahovať aj určenie podmienok, za ktorých banka ručí (§ 316 ObchZ). V záručnej listine je vhodné určiť aj ďalšie podmienky ako napríklad námietky, ktoré môže banka uplatniť voči veriteľovi.

    Podľa ustanovenia § 322 ods. 2 ObchZ sa vzťah medzi bankou a dlžníkom spravuje podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka o mandátnej zmluve.[17] Pokiaľ ide o vzťah medzi bankou a veriteľom, sú v tejto súvislosti významné ustanovenia medzinárodného dokumentu a to Jednotné pravidlá pre zmluvné záruky vypracované Medzinárodnou obchodnou komorou v Paríži, z ktorých vychádza aj platná právna úprava bankovej záruky obsiahnutá v Obchodnom zákonníku. Ostatné z týchto pravidiel možno použiť v konkrétnom prípade len, ak s tým vyjadrí súhlas veriteľ.[18]

    POUŽITÁ LITERATÚRA:

    1. JAKUBOVIČ, D. Zabezpečenie obchodnozáväzkových vzťahov: ručenie. In Obchodné právo. 2007, č. 7, roč. 8, s. 32-44. ISSN 1335-6674.
    2. PLÍVA, S. Ručení v obchodních vztazích. In Bulletin advokacie. 1995, č. 6-7, s. 14-21. ISSN 1210-6348.
    3. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 1 Afs 73/2006 z dňa 30.09.2006.
    4. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Odo 1030/2005 z dňa 28.02.2006.
    5. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Odo 176/2001 z dňa 21.08.2003.
    6. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Odo 350/2006 z dňa 29.11.2006.
    7. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Odo 583/2004 z dňa 25.01.2005.
    8. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Odo 667/2001 z dňa 08.01.2003.
    9. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32 Cdo 4558/2011 z dňa 30.01.2013.
    10. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32 Odo 629/2006 z dňa 28.05.2008.
    11. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp zn. 4Obo/4/2009 z dňa 29.10.2009.
    12. ŠKRINÁR, A., NEVOLNÁ, Z. Obchodné právo. Plzeň: Aleš Čeněk, 2009. 335 s. ISBN 978-80-7380-176-2.
    13. Uznesení Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32 Cdo 2024/2007 z dňa 20.06.2007.
    14. Uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Odo 398/2005 z dňa 30.08.2005.
    15. Uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Odo 742/2005 z dňa 30.09.2005.
    16. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6MCdo/4/2012 z dňa 27.03.2013.
    17. Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.
    18. Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov.
    19. Zákon č. 89/2012 Sb. občanský zákoník.

    ZOZNAM SÚVISIACICH PRÁVNYCH PREDPISOV:

    1. Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.
    2. Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov. 

    Poznámky pod čiarou:
    1. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Obo/4/2009 z dňa 29.10.2009. ^
    2. Uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Odo 742/2005 z dňa 30.09.2005. ^
    3. ŠKRINÁR, A., NEVOLNÁ, Z. Obchodné právo. Plzeň: Aleš Čeněk, 2009. s. 182. ^
    4. JAKUBOVIČ, D. Zabezpečenie obchodnozáväzkových vzťahov: ručenie. In Obchodné právo. 2007, č. 7, roč. 8, 33 s. ^
    5. Uznesení Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32 Cdo 2024/2007 z dňa 20.06.2007. ^
    6. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 1 Afs 73/2006 z dňa 30.09.2006. ^
    7. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Odo 350/2006 z dňa 29.11.2006.
      Ďalej sa judikatúra zaoberá náležitosťami ručiteľského vyhlásenia aj napríklad v rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32 Cdo 4558/2011 z dňa 30.01.2013. ^
    8. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Odo 350/2006 z dňa 29.11.2006. ^
    9. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32 Odo 629/2006 z dňa 28.05.2008. ^
    10. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Odo 583/2004 z dňa 25.01.2005. ^
    11. Uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Odo 398/2005 z dňa 30.08.2005. ^
    12. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Odo 667/2001 z dňa 08.01.2003. ^
    13. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Odo 1030/2005 z dňa 28.02.2006. ^
    14. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6MCdo/4/2012 z dňa 27.03.2013. ^
    15. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Odo 176/2001 z dňa 21.08.2003. ^
    16. Obdobne uvádza aj napríklad Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Obo 81/2008 z dňa 17.07.2008. ^
    17. Právna úprava mandátnej zmluvy je obsiahnutá v ustanoveniach § 566 až § 576 Obchodného zákonníka. ^
    18. PLÍVA, S. Ručení v obchodních vztazích. In Bulletin advokacie. 1995, č. 6-7, 18 s. ^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia