Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Správa Ríma a rímskych provincií v období principátu NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    20.10.2015JUDr. Daniela Čierna (Spracoval: Ing. Simoneta Sepešiová )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    V období principátu došlo k rozčleneniu územia mesta Rím do štrnástich mestských štvrtí, nazývaných regiones, ktoré boli ďalej rozčlenené na 265 vicis. Na čele regiones stáli spočiatku tribúni, aedilovia alebo praetori, neskôr curatores. Na čele vici stáli vicemagistráti. Pre mesto Rím vytvoril cisár nové úrady na čele s prefektmi. „Prefektúrami potom princeps postupne nahrádzal magistratúry fungujúce za republikánskeho zriadenia. Medzi najdôležitejšie praefectúry zaraďujú mnohí autori praefectus urbi, praefectus vigilum, praefectus annonae, praefectus vehictorium.[1] Takýmto spôsobom sa hneď od počiatku nástupu principátu dostala správa Ríma priamo do rúk cisára. Možno podotknúť, že opatrenia, prijímané cisármi v tomto období nemalým spôsobom prispeli k zvýšeniu blahobytu zámožných vrstiev rímskeho obyvateľstva. Dochádza k postupnému rozšíreniu vplyvu cisára nielen na území samotného Ríma, ale postupne aj v celej Itálii a v 25 provinciách v okolí Stredozemného mora. „V dôsledku útočných vojen sa postupne stali súčasťou Rímskej ríše ďalšie provincie, preto mala Rímska ríša v období najväčšieho rozkvetu približne 130 miliónov obyvateľov a rozlohu takmer 6 mil. km“2. Jej hranice siahali až k rieke Dunaj, k Rýnu a po Britské ostrovy. Dochádzalo taktiež k výraznému rozmachu a ekonomickej prosperite miest v oblasti Stredozemného mora.

    Cisár tiež vykonával najvyšší dozor nad časťou rímskych provincií. Pre správu Itálie a jej provincií bola v období principátu charakteristická snaha vyrovnať postavenie provincií s Itáliou, ktorá mala vo vzťahu k provinciám prednostné postavenie, vytvorené už na sklonku existencie republiky. Dochádzalo k tomu najmä prostredníctvom kolonizácie provincií, a tiež prostredníctvom udeľovania občianstva provinčnému obyvateľstvu. Takýmito, ale aj inými opatreniami mali cisári snahu vyrovnať postavenie rímskych občanov a občanov rímskych provincií.

    Rovnako ako v oblasti správy mesta Rím, tak aj pri správe celej Itálie sa stretávame s prelínaním republikánskych orgánov a novovytvorených orgánov v období principátu. Itália sa rozdeľovala na 11 krajov, ktorých veci verejné spravovali cisárom poverení kurátori. Italské obce - municípia si však pomerne dlhú dobu zachovali takú organizáciu svojich správnych orgánov, aká bola vytvorená v období republiky. Boli teda dlhú dobu odolné voči zmenám nastoleným vládou cisára. Schádzali sa tu ľudové zhromaždenia, senát a magistrát, hoci ich kompetencie začali časom upadať, postupne však správu Itálie ovplyvňoval cisár, a to prostredníctvom svojej cisárskej administratívy, najmä však vytvorením niektorých nových orgánov, ktoré v jeho mene vykonávali dohľad a dozor nad správou Itálie. Od 2. storočia cisár zásadne obmedzoval samosprávnu organizáciu municípií, a to prostredníctvom vyslaných komisárov, ktorí vykonávali kontrolu nad mestskými financiami, správnymi záležitosťami mesta a vykonávali tiež funkciu súdneho orgánu.

    V priebehu 3. storočia n. l. bol cisárom vytvorený kontrolný orgán – corrector Italiae, ktorý bol spoločný pre celú Itáliu. Hospodárske ťažisko Rímskej ríše sa tak postupne presunulo na provincie. Každá z rímskych provincií sa riadila tzv. provinčnou ústavou – lex provinciae. „Tento zákon upravoval hlavné otázky správne, pozemkové a súdne.“[2] Najmarkantnejší rozdiel medzi Itáliou a provinciami bol v charaktere vlastníctva pôdy, pretože „provinčná pôda podľa rímskeho práva klasického je majetkom národa rímskeho alebo cisára.“[3] Veľmi zaujímavou v tejto oblasti sa javí byť zmienka o rozdelení provincií medzi konzulov a praetorov v Liviových Dejinách XXXIX s názvom Starosti administratívne a vojenské. „Konzuli dostali pridelené tie územia, kde sa viedla vojna a praetorom už bol správnymi úradníkmi pridelené oblasti Itálie.“[4]

    Organizáciou provincie sa v období principátu zaberal konzul ako vojenský veliteľ, ktorého prvoradou úlohou bolo vytvoriť po ukončení bojov v provincii fungujúcu administratívnu správu, a to tak aby mohol Rím získavať z tohto územia prospech v podobe financií a naturálií. Všetky úkony, ktoré však konzul vykonával podliehali súhlasu rímskeho senátu. Obdobie principátu možno však v oblasti správy provincií charakterizovať ako obdobie pokoja a rozkvetu. Bolo tomu tak jednak z dôvodu prijatia rôznych opatrení proti zneužívaniu a vykorisťovaniu pro¬vincií, ale aj udeľovaním takých výhod, ktoré boli v dobe Rímskej republiky udeľované iba Itálii.

    Za vlády Octaviana Augusta bola správa rímskych provincií rozdelená medzi senát a cisára. Senátu podliehalo 10 tzv. pacifikovaných provincií, nazývaných tiež provincie populi Romani. Na čele senátorskej provincie stál bývalý magistrát, zvaný miestodržiteľ – praeses provinciae, menovaný senátom na jednoročné obdobie. Miestodržiteľ bol v provincii, ktorú spravoval oprávnený vykonávať aj súdnu právomoc v civilných a aj trestných veciach, bol mu podriadený aj potrebný počet úradníkov. Pri rozhodovaní sporov miestodržiteľ rozhodoval podľa zásad riadneho rímskeho procesu. Podľa týchto zásad rozhodovali spory tiež ním dosadení rozhodcovia. V občianskych a trestných sporoch mu pomáhali legáti, vysielaní senátom. Miestodržiteľ sa tiež staral o vyberanie daní do štátnej pokladnice, spravovanej senátom. Dôležitým úradníkom v senátorských provinciách bol aj kvestor, ktorý vykonával jurisdikciu na tržniciach, odmeňoval nižších provinčných úradníkov a pôsobil tiež ako kontrolný orgán vo vzťahu k miestodržiteľovi. Na výkon celej provinčnej správy formálne dohliadal senát. Aj napriek tomu, že provincie boli rozdelené medzi senát a cisára, cisár vždy pozorne sledoval dianie v senátnych provinciách a zasahoval do chodu a správy senátnych provincií, aj napriek tomu, že podliehali dozoru senátu, pretože aj ich príjmy plynuli do cisárskej pokladnice.

    Priamo cisárovi podliehali pohraničné provincie, v ktorých boli udržiavané vojenské posádky na odrážanie výbojných útokov barbarských kmeňov, najmä na európskej pevnine. Jednalo sa o sedem strategicky významných provincií, nazývaných tiež provinciae Caesaris. „Cisárske provincie ovládli legati Augusti, ktorých menoval cisár na časovo neobmedzené obdobie.“[5] Cisárske provincie teda spravovali splnomocnenci cisára, tzv. legati Augusti pro praetore, ktorí boli menovaní cisárom, a to na časovo neohraničené obdobie. Predstavovali splnomocnencov impéria, vykonávali tiež civilné a trestné súdnictvo. Na výkon súdnictva mali k dispozícii platených pomocníkov, tzv. legatis iuridicus. Cisárom boli podriadené najmä tie provincie, v ktorých dochádzalo k častým nepokojom, legátovi Augusti boli preto priamo podriadení aj velitelia vojsk, nazývaní aj legati legionis. Okrem toho mu pri vyberaní daní a vo finančnej administratíve pomáhal procurator Caesaris. Dane, poplatky a iné dôchodky boli odvádzané priamo do cisárskej pokladnice. „Platení úradníci vyberali pozemkovú daň (tributum soli), daň z hlavy (tributum capitis), daň z prepustenia otro¬ka, poplatky za odber vody, užívanie kanálov, z prenajatých baní, dovozné a vývozné clá, príjmy z vojnovej koristi a povinnej kontribúcie porazených, dedičskú daň z verejných dražieb. Cisári prenášali vyberanie daní na municípiá a za ich vymoženie zodpovedali municipálni radcovia (decuriones)“.[6] Silné mocenské postavenie cisára postupne zatláčalo do úzadia rozdiely medzi senátorskými a cisárskymi provinciami, až ho napokon celkom odstránilo v dôsledku čoho boli rozdiely medzi cisárskymi a senátnymi provinciami iba formálne.

    Časté a mnohokrát i neľudské vykorisťovanie rímskych provincií v konečnom dôsledku poškodzovalo Rímsku ríšu, pretože bolo spojené s nevôľou a otvoreným odporom jej obyvateľov. Augustus preto svojimi reformami a reorganizáciou provinčnej správy docielil väčšiu spojitosť provincií s Rímom, a tým upokojil miestne obyvateľstvo a najmä jeho najbohatšie kruhy. Došlo tak k postupnému upokojeniu provinčného obyvateľstva a zániku nepokojov.

    V počiatkoch nastolenia principátu neexistoval žiaden zákon, ktorý by postihoval správcov provincií za ich nečestné konanie. Livius vo svojom diele Ab Urbe condita XLIII podáva zvesť o tom, ako si správcovia provincií počínali pri správe provincií, konali svedomito a ohľaduplne a obyvateľstvo nezaťažovali žiadnymi nárokmi, ktoré by mali za následok zvyšovanie výdavkov obyvateľstva. Zároveň dbali o to, aby jedno miesto nezaťažili viac ako iné, využívajúc pri tom právo pohostinného priateľstva. Jeden z prvých prípadov hanebného správania sa správcu provincie, o ktorom sa dozvedáme z historických prameňov, je z obdobia konzulátu Publia Lucinia Crassa. Jednalo sa o sťažnosť vyslancov oboch Hispánií, prednej a zadnej. „Senát, ktorý si vypočul sťažnosť vyslancov poveril praetora Lucia Canuleia, aby proti tým, ktorí žiadali naspäť svoje peniaze ustanovil komisiu, ktorá je povinná všetko prešetriť. Jednalo sa o extraordinárnu komisiu zriadenú na základe uznesenia senátu. Nato sa dostalo pred senátom vyslúchnutia vyslancov niekoľkých národov u oboch Hispánií, sťažovali sa na lakomosť a nadutosť rímskych úradníkov a na kolenách prosili senát, aby im nedovolil okrádať spojencov krutejšie ako nepriateľov. Tiež sa sťažovali na iné neprávosti, a to na prijaté úplatky. Senát poveril praetora Lucia Canuleia, aby proti tým jednotlivcom, proti ktorým žiadali Hispánci naspäť svoje peniaze ustanovil zmierovacích sudcov zo stavu senátorského a tiež umožnil Hispáncom vziať si za svojich právnych ochrancov tých, ktorých chceli sami. Po dlhom procese však senát zanechal tento spor mlčaním. Aj napriek tomu, že senát nevydal v tejto veci žiadne rozhodnutie, o Hispániu sa do budúcna postaral. Dosiahol to, aby žiadny rímsky úradník nesmel určovať cenu obilia, ktoré bolo dovážané, ani nútiť obyvateľov Hispánie, aby obilie predávali s päťpercentnou daňou z ceny, ktorú im nadiktoval, rovnako nesmel dať do žiadneho mesta svojho prefekta na vymáhanie peňazí.“[7] V dôsledku toho, že zo strany správcov provincií neraz dochádzalo k rozličným nepoctivým konaniam, bol v Ríme prijatý zákon stíhajúci crimen repetundarum, a to zločin neoprávneného získavania majetku správcom.

    Okrem senátorských a cisárskych provincií existovali aj územia zahrnuté do rímskeho vlastníctva, ktoré však neboli označované za provincie, preto neboli rozdelené medzi senát a cisára. Boli to napríklad Egypt, Trácia, Récia, Judea a iné, ktoré spravoval samotný cisár, ktorý tu vyko¬nával svoju výlučnú moc prostredníctvom prefektov alebo prokurátorov.

    Zo všetkých rímskych provincií sa svojou administratívnou správou najviac podobala správe Ríma provincia Sicília. Celý ostrov bol pridelený praetorovi, ktorý mal k dispozícii dvoch kvestorov, jeden v západnej a jeden vo východnej časti ostrova. S finančnými záležitosťami vypomáhali správcovi provincie kvestori.

    Veľký hospodársky a politický význam pre Rímsku ríšu, najmä pre jeho obilninové bohatstvo, mal Egypt. Nebol však spravovaný ako iné provincie, či územia zahrnuté do rímskeho vlastníctva, bol spravovaný osobitným znamenite prepracovaným režimom, prevzatým po Ptolemaiovcoch. Spravoval ho cisár prostredníctvom ním menovaného miestodržiteľa nazývaného praefectus Aegypti, ktorý mal k dispozícii priamo podriadených pomocníkov pre správu súdnictva a pre oblasť finančnej správy.

    V provinciách nachádzajúcich sa v správe Ríma existovali rímske alebo italské osídlenia a municípiá, ktoré stratili svoju pôvodnú suverenitu, no zachovali si čiastočnú samosprávu. Niektoré z nich boli povinné odvádzať do štátnej pokladnice dane a poplatky, či iné bremená v prospech Ríma, iné boli od daní a poplatkov oslobodené. Riadili sa rímskym alebo italským právom. V provinciách sa nachádzali aj domáce miestne komunity, ktoré boli buď slobodné, alebo zmluvne zviazané s Rímom, niektoré boli zaťažené daňou, iné boli poplatkovo nezaťažené. Ich obyvatelia boli rímskymi občanmi. Život občanov týchto miest však závisel od ochranného postavenia miest vo vzťahu k Rímu. Už v počiatkoch principátu vznikla snaha odstrániť veľké rozdiely medzi mestami, ktoré boli podriadené Rímu a tzv. slobodnými mestami. Slobodné mestá sa tak postupne dostávali pod kontrolu Ríma, pretože ich správcovia, dozorujúci nad ich celkovým chodom, administratívou, súdnictvom a finančným hospodárením, boli dosadzovaní priamo cisárom. Možno dospieť k názoru, že rovnako ako v prípade správy samotného mesta Ríma prostredníctvom úradníckych inštitúcií, aj v oblasti správy provincií presadil cisár svoj zjednocovací proces, prostredníctvom ktorého vykonával výlučnú kontrolu nad provinciami.

    Mestá mali v období principátu zvyčajne štyroch magistrátov, dvaja magistráti spravovali mestské financie, vykonávali civilné a trestné súdnictvo a za svoju funkciu niesli aj majetkovú zodpovednosť. Ďalší dvaja magistráti plnili policajnú funkciu, ukladali a vyberali pokuty a ukladali tresty, za výkon svojej funkcie však neniesli žiadnu majetkovú zodpovednosť. Mestská kasa bola zverená kvestorom. V mestách zasadalo tiež zhromaždenie dekúrionov, ktoré hájilo záujmy občanov. Bolo významným orgánom mesta, pretože menovalo mestských úradníkov a kňazov. Dekúria počtom predstavovala sto občanov, ktorí si spomedzi seba zvolili dekúria, stojacieho na jej čele. Zaujímavosťou je, že dekúriovia platili za svoju funkciu poplatok a zaťažovali ich aj mnohé iné povinnosti, preto túto funkciu nemožno považovať za v tej dobe žiadanú.

    V rámci správy Itálie možno rozlišovať tiež nezávislé územné zriadenia, nachádzajúce sa v niektorých provinciách, nazývané saltus. Saltus sa nachádzali najmä v Afrike a boli v osobnom vlastníctve cisára, ktorý ich dával do správy prokuratorom a tí ich ďalej dávali do nájmu veľkým nájomníkom. Nájomníci boli ďalej oprávnení dávať tieto územia do podnájmu kolónom, ktorí odovzdávali z prenajatej pôdy Rímskej ríši daň vo forme naturálií. Nad kolónmi vykonávali výlučnú súdnu autonómiu v prvom stupni prokuratori. Odvolaciu inštanciou proti rozhodnutiam prokuratorov vykonával samotný cisár. Cisár teda predstavoval poslednú inštanciu na všetkých územiach nachádzajúcich sa v správe Ríma.

    Princeps prostredníctvom rôznych opatrení zaviedol prísny poriadok v oblastí financií a vyberania daní a poplatkov v rímskych provinciách. Menoval do funkcií dozorujúcich úradníkov, tzv. curatores rei publicae, ktorí kontrolovali a dohliadali na chod administratívy v italských municípiách. V období principátu nastali významné zmeny najmä v správe súdnictva. Trestná jurisdikcia praefecta urbi sa vzťahovala na oblasť sto míľ od mesta Rím. Pre ostatné italské územie bol príslušným súdnym orgánom preafectus preatorio. Túto právomoc získali praefectovia na úkor porotných súdov, čím ale nebola dotknutá trestná právomoc miestnych orgánov italských municípií, ktoré naďalej súdili trestné činy otrokov a prepustencov. Ich súdna právomoc bola ale postupne redukovaná „V civilných spo¬roch municipálni magistráti neboli príslušní od určitej výšky hodnoty spo¬ru, v sporoch o prepustenie, v žalobách utrhačských, v sporoch, v ktorých sa použili legis actiones, alebo pri opatreniach na základe impéria. Všetky takéto prípady boli vyhrade¬né mestskému alebo cudzineckému prétorovi alebo konzulovi.“[8] V neskoršom období sa naplno prejavila snaha cisára podmaniť si pod svoju kontrolu celú oblasť súdnictva. Cisár menoval štyroch sudcov z okruhu praetorov, ktorí boli oprávnení rozhodovať spory v rámci celej Itálie. Každý z vymenovaných sudcov mal súčasne s menovaním do funkcie pridelený aj svoj územný obvod.

    V Italských mestách teda možno pozorovať postupné zasahova¬nie cisára do ich administratívnej a súdnej pôsobnosti, a to prostredníctvom menovaných úradníkov najmä z dôvodu ich dohľadu a kontroly. Augustus postupne odstránil všetky markantné znaky republikánskeho zriadenia v oblasti štátnej správy, a to postupným vytváraním vlastného aparátu úradníkov plateným priamo cisárom. Takýmto spôsobom postupne zanikali právomoci republikánskych orgánov a Augustus zakrátko bez akýchkoľvek obmedzení riadil správu celej Rímskej ríše.

    Cisárska politika priniesla výrazné zmeny aj v hospodárskej a sociálnej oblasti celej Rímskej ríše. „Principát nebol ekonomicko-sociálnym zlomom a nijako závažne nezmenil ekonomické pomery ríše, ani hospodársku situáciu. Len postupne nastávali v týchto smeroch zmeny a postupy.“[9] Zmeny sa dotkli nepochybne tiež štruktúry rímskeho obyvateľstva, ktorá sa stala pestrejšou. Najurodzenejšia vrstva nobility postupne vymierala, preto cisári v záujme zachovania svojej urodzenosti, ktorá ich musela obklopovať, umelo vytváral nobilitu z radov svojich najbohatších stúpencov. Podobne cisári dopĺňali zo špičiek provinčnej aristokracie aj členov senátu. Badateľne sa zlepšilo právne postavenie prepustencov, ktorí sa mohli zapisovať do tribúnskych úradov a získať tak dokonca aj hlasovacie právo, nemohli sa však stať úradníkmi ani senátormi. Existovali tri druhy prepustencov, a to libertini cives Romani, libertini Latini-Iuniani a libertini deditii. „Neskôr, za vlády Octaviana Augusta postupne prenikli do správnych úradov a za vlády cisára Claudia mnohí dokonca nadobudli bohatstvo a stali sa mocnými mužmi v štáte.“[10]

    Rímske provincie predstavovali značný zdroj príjmov do štátnej provincie, preto mali cisári veľký záujem na ich prosperite. Aj z tohto dôvodu cisári uľahčovali obyvateľom provincií spôsob, ako nadobudnúť rímske občianstvo. V snahe priblížiť právne postavenie provin¬cií a Ríma, a taktiež v snahe predísť kríze ohrozujúcej jednotu Rímskej ríše, priznal cisár Caracalla rímske občianstvo všetkým slobodným obyvateľom provincií - constitutio Antoniniana de civitate. Avšak ani toto zrovnoprávnenie obyvateľstva celkom nezabránilo niektorým vzburám provinčného obyvateľstva voči štátnemu zriadeniu.

    Octavian Augustus spočiatku nevydával žiadne zákony, pretože disponoval len právomocou zákony navrhovať, ale neskôr po prijatí Hadrianovho večného ediktu sa rozhodujúcim prameňom práva stali tiež výnosy a nariadenia cisára, nazývané ako constitutionem principum, t.j. cisárske konštitúcie. Cisárske nariadenia predstavovali najdôležitejší prameň práva. V období principátu existovali štyri základné formy cisárskych nariadení, a to edikty, mandáty, dekréty a reskripty. Neskôr sa teda cisár mohol obracať s návrhmi zákonov priamo na senát. Z návrhov zákonov predkladaných cisárom sa tak postupne stala neskrývaná formalita – oratio principis apud senatum. Cisár preto disponoval významným právom ovplyvňujúcim samotnú tvorbu práva. Oprávnenie cisára vydávať zákony sa neskôr považovalo za prejav cisárovej božskej moci. Toto právo cisára definoval Dominu Ulpianus ako: „Čo uznal cisár za vhodné, má silu zákona. To čo cisár rozhodol, je bezpochyby zákonom.“[11] Cisárovi ako magistrátovi patrilo tiež ius edicendi, a teda právo vydávať vyhlášky. Základné pramene práva v období principátu predstavovali zákony (lex), uznesenia senátu (senatus consultum), edikta, obyčajové právo (consuetudo) a právna veda (iurisprudentia). V období principátu ius civile, ius honorarium a ius pentium splynuli do jedného spoločného právneho systému.

    Zoznam použitej literatúry :

    • GAIUS: Učebnice práva ve čtyřech knihách. Preložil: J. Kincl. Brno, 1992.
    • LIVIUS: Dějiny. Preložil: Pavel Kucharský. Praha: Svoboda, 1976.
    • BLAHO, P., REBRO, K.: Rímske právo, Bratislava: IURA EDITION, 2003.
    • BARTOŠEK, M.: Verrinae Význam Ciceronových řečí proti Verrovi pro základní problémy státu a práva. Praha: Univerzita Karlova, 1977.
    • ŽELEZKOVOVÁ, G. a kol.: Všeobecné dejiny štátu a práva, Bratislava: UK, 1997.
    • BLAHO, P., REBRO, K.: Rímske právo. Bratislava: IURA EDITION, 1991.
    • BARTOŠEK, M.: Dějiny Římskeho práva (ve třech fázích jeho vývoje). Praha: Academia, 1995.

    Poznámky pod čiarou:
    1. BLAHO, P., REBRO, K.: Rímske právo, Bratislava: IURA EDITION, 2003, str. 24. ^
    2. BARTOŠEK, M.: Verrinae Význam Ciceronových řečí proti Verrovi pro základní problémy státu a práva. Praha: Univerzita Karlova, 1977, s. 96. ^
    3. Inst. Gai. 2, 7. ^
    4. Liv. 39, 38. ^
    5. ŽELEZKOVOVÁ, G. a kol.: Všeobecné dejiny štátu a práva, Bratislava: UK, 1997, s. 58. ^
    6. BLAHO, P., REBRO, K.: Rímske právo. Bratislava: IURA EDITION, 1991, str. 26. ^
    7. Liv. 7. 12. ^
    8. BLAHO, P., REBRO, K.: Rímske právo, Bratislava: IURA EDITION, 1991, str. 28. ^
    9. BARTOŠEK, M.: Dějiny Římskeho práva (ve třech fázích jeho vývoje). Praha: Academia, 1995, str. 26. ^
    10. BARTOŠEK, M.: Dějiny Římskeho práva (ve třech fázích jeho vývoje). Praha: Academia, 1995, s. 27. ^
    11. GAIUS: Učebnice práva ve čtyřech knihách. preklad: Kincel, J. Brno, 1992, s. 90. ^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti