VYBRANÉ PUNITÍVNE A PREVENTÍVNE OPATRENIA V ŠPORTOVOM PRÁVE NIEKTORÝCH ŠTÁTOV EU – MINULOSŤ A SÚČASNOSŤ NEPREČÍTANÉ MagOff 

OF SOME EU COUNTRIES – THE PAST AND CURRENT ISSUES^[1]

DOC. JUDR. PHDR. PETER POTASCH, PHD.
FAKULTA PRÁVA PANEURÓPSKEJ VYSOKEJ ŠKOLY
ADVOKÁT
E-MAIL: PETER.POTASCH@PANEUROUNI.COM

---

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
šport, futbal, právo, výtržníctvo, zákaz účasti, zákaz pobytu, Anglicko, Holandsko

KEY WORDS:
sports, football, law, hooliganism, banning order, exclusion order, England, the Netherlands

ABSTRAKT:
V Slovenskej republike v súčasnosti dochádza k formulovaniu nových koncepčných právnych inštitútov týkajúcich sa organizovania verejných športových podujatí v podobe nového návrhu zákona^[2]. Autor tohto príspevku sa pokúša – aj keď len v minimálnej miere – prispieť do odbornej diskusie niekoľkými úvahami, o ktorých sa domnieva, že by mohli byť relevantné aj v kontexte navrhovaného znenia zákona a jeho prípadnej budúcej aplikácie. Nejedná sa o kompletnú analýzu, resp. štúdiu, ani o kontinuálnu analýzu jedného inštitútu, ale o stručný právny rozbor niekoľkých inštitútov majúcich svoj základ v Holandsku a Veľkej Británii. Autor pritom poukazuje aj na niektoré (nezodpovedané) otázky, ktoré sa v daných krajinách objavili práve v nadväznosti na predmetné inštitúty a pri ktorých je možné predpokladať, že by sa rovnaké myšlienkové stimuly mohli objaviť v rámci odborných kruhov aj v Slovenskej republike.

ABSTRACT/SUMMARY:
Slovak republic has reached – after a relatively long period of time – the era of new conceptual changes within its sports law by the introduction of the Sports Bill. The author of this article suggests some topics that may be relevant to this end. The article is not a detailed (a complete) analysis but, presents a brief introduction into some legal tools used in the Netherlands and in Great Britain in combating hooliganism. The author not only discusses some of the historical perspectives of the topic but, he also suggests the strong sides and the weaknesses of some tools that are already in operation in the above countries.

---

K INŠTITÚTU FUTBALOVÉHO NÁSILIA Z HISTORICKÝCH PERSPEKTÍV

Téma futbalového (športového) násilia^[3] je diskutovanou otázkou v mnohých krajinách strednej a východnej Európy; resp. v rámci EU^[4]. Ešte aj v súčasnosti je táto téma predmetom znepokojenia v niektorých krajinách západnej Európy, a to napriek tomu, že vo viacerých z nich už boli prijaté účinné opatrenia na minimalizáciu takýchto negatívnych prejavov. Vhodným príkladom takejto krajiny môže byť napr. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska (ďalej aj „VB“ alebo „Spojeného kráľovstvo“), resp. Anglicko; a preto sa autor v ďalších častiach tohto príspevku bude venovať niektorým atribútom právnej úpravy športových podujatí v tejto krajine.

Fenomén futbalového násilia má dlhú „tradíciu“, čo rovnako platí aj pre spôsoby jeho riešenia. Má sa za to, že história boja proti futbalovému násiliu siaha až do 14. storočia (1314), kedy anglický kráľ Edward II zakázal hru, ktorú by sme dnes označili, resp. nazvali futbalom^[5], keďže bol presvedčený, že atmosféra obklopujúca túto aktivitu môže viesť k sociálnym nepokojom, ba až k zrade, resp. vlastizrade.^[6],^[7] Formálne bolo vyššie uvedené nariadenie prijaté/vydané starostom mesta Londýn na podnet kráľa a bolo písané vo francúzštine (vtedy používanej anglickou vyššou vrstvou), pričom jeho ideový preklad znie: „...ak je veľký hluk v meste zapríčinený hnaním sa za veľkými foot balls^[8]na miestach verejne prístupných, z ktorých môže vyvstať mnoho hriechov, ktoré Boh zakázal, my nariaďujeme a zakazujeme na žiadosť kráľa, pod hrozbou uväznenia, túto hru v budúcnosti v meste praktizovať...“

Napriek uvedenému však prvý historický záznam priameho futbalového násilia (v užšom zmysle), siaha pravdepodobne do 80-tych rokov 19. storočia. V roku 1885, po tom ako Preston North End porazil v priateľskom zápase Aston Villu s výsledkom 5:0, fanúšikovia oboch tímov na seba zaútočili kameňmi, palicami, päsťami, kopancami a opľúvali sa navzájom. Jeden hráč Prestonu bol zbitý tak, že stratil vedomie a noviny v tom čase vykreslili fanúšikov ako kvíliacich výtržníkov – „howling roughs“. Nasledujúceho roku, fanúšikovia Prestonu zbili fanúšikov Queen's Parku na železničnej stanici – prvý údajný prípad futbalového chuligánstva mimo zápasu, resp. športoviska. V roku 1905 niekoľko fanúšikov Prestonu bolo po zápase proti Blackburn Rovers obvinených z chuligánstva, vrátane opitej a nedisciplinovanej 70-ročnej ženy.^[9]

Nedisciplinované správanie neraz ústiace do aktivít spôsobujúcich vážne fyzické zranenia, niekedy až smrť, sa vyskytuje na športových podujatiach aj v súčasnosti. Bez akéhokoľvek osobitného prieskumu je možné uviesť, že prejavy násilia, resp. výtržníctva a protispoločenského (antisociálneho) správania, sa v skutočnosti stali vážnejšími a násilnejšími ako kedykoľvek predtým. Vo všeobecnosti pritom výtržníctvo/násilie (hooliganism) zahŕňa nedisciplinovaných fanúšikov a deliktuálnu/kriminálnu činnosť, ktorá sa objavuje pred, počas a po zápasoch na športoviskách a v ich okolí, majúce niekedy za následok ujmu na zdraví a smrť. Z hľadiska teórie sa rozlišujú dve kategórie násilného prejavu/výtržníctva: spontánne a organizované športové násilie. Spontánne športové násilie predstavuje výtržnosti na nízkej úrovni, na alebo v okolí štadiónov a nie je tak intenzívne ako organizované. Organizované chuligánstvo je jeho závažnejšou formou, kde násilie je základným princípom a v rámci ktorého ľudia bývajú zranení alebo usmrcovaní.^[10]

Keď skúmame kriminologickú stránku športového násilia, resp. výtržnosti, je evidentné, že tento fenomén je silne zastúpený najmä v skupine mladšej, resp. strednej generácie obyvateľstva (niektorých jej segmentov). Veľkú časť výtržníkov tvoria mladí ľudia, mnohí z nich sú ešte len žiakmi alebo študentmi.^[11] Niektorí odborníci sa domnievajú, že násilie na verejných športových podujatiach je úzko späté s javom, ktorý by sme mohli označiť aj ako „ritualizované mužské správanie“.^[12] Také faktory ako problémy s identitou, nedostatok moci (buď v rodine, v práci a pod.), „potreba“ po „fyzickom kontakte“, komplexy menejcennosti jednotlivca a pod., sú niekedy považované za príčiny, resp. determinanty športového výtržníctva.

V minulosti to boli drobné kamene a skaly, dnes sú to výbušniny, sklo a pod. Opatrenia pôvodne prijímané kráľmi (pozri vyššie) už nie sú viac postačujúce a použiteľné. Jedným z dôvodov je, že športový priemysel hrá dôležitú úlohu v mnohých národných ekonomikách s obratom niekoľko miliónov/miliárd Eur, a to prevažne v podobe reklamy, marketingových a vysielacích práv, či stávkových hier. To znamená, že moderná spoločnosť nemôže urobiť krok, ktorý by sa zdal byť najlogickejším – zakázať hru – ale musí prísť s riešeniami, ktoré budú dostatočne dobré, resp. vyhovujúce pre športové kluby, sponzorov, zadávateľov reklamy a tiež pre ľudí, ktorí sa chcú stať súčasťou športových podujatí – bez akýchkoľvek negatívnych alebo násilných vedľajších prejavov/aktivít. Verejné športové podujatia sú jednoducho integrálnou súčasťou každej modernej spoločnosti, a preto je jediným riešením zavedenie opatrení zabezpečujúcich ich hladký priebeh, nie ich absolútny zákaz. V snahe prispieť k dosiahnutiu tohto stavu, prezentujeme v tomto príspevku niekoľko návrhov a úvah, ktoré môžu byť v tomto kontexte relevantné.

ZÁKAZ ÚČASTI NA ŠPORTOVÝCH PODUJATIA / ZÁKAZ POBYTU – PRÁVNE DIMENZIE

Zákaz účasti na športových podujatiach sa v navrhovanom znení zákona objavuje v troch rovinách, a to ako predbežné opatrenie, ako obmedzujúce opatrenie (v rovine správneho práva/priestupkového práva) a ako sankcia (trest zákazu účasti na verejných podujatiach v podobe jeho implementácie to trestného kódexu), t. j. v rovine trestného práva. Vzhľadom na uvedené je potom možné identifikovať aj duplicitu v konaniach o ukladaní tohto opatrenia, resp. sankcie, a to buď v rovine správneho konania – priestupkového konania^[13] alebo v rovine trestného procesu, čo samo osebe nie je v tomto štádiu možné vnímať ako potenciálny aplikačný problém.

Práve vyššie naznačené „vrstvenie“ zákazu účasti na športovom podujatí ako procesného inštitútu, ale aj ako hmotnoprávneho inštitútu v rovine správneho práva a aj v rovine trestného práva, bolo dôvodom, prečo sa autor v ďalších častiach tohto príspevku pokúsi poukázať na diverzitu tohto inštitútu v niektorých iných štátoch EU. Z krátkej analýzy bude následne možné abstrahovať závery, ktoré by mohli byť (čiastočne) použité a používané aj v Slovenskej republike.

ZÁKAZ ÚČASTI NA FUTBALOVOM/ŠPORTOVOM PODUJATÍ ALEBO ZÁKAZ POBYTU NA INOM MIESTE (HOLANDSKO) – ZÁKLADNÉ ATRIBÚTY

Podľa holandskej právnej úpravy o tzv. behaviour orders (rozhodnutie regulujúce konanie jednotlivca^[14]), ako aj o zákaze účasti na športovom podujatí – tzv. banning orders – môže s účinnosťou od 01.02.2008 rozhodnúť aj prokurátor, ktorému holandská legislatíva dáva možnosť uložiť sankciu neväzobného charakteru za niektoré delikty vrátane deliktov zahŕňajúcich protispoločenské správanie (antisocial behaviour)^[15]. Právne účinky tzv. behaviour orders, o ktorých rozhoduje, resp. ktoré nariaďuje prokurátor trvajú 90 dní s možnosťou ďalšieho predĺženia tohto časového úseku (najviac trikrát).^[16] Stojí však za zmienku, že ak o tomto opatrení rozhoduje prokurátor, nie je potrebné skúmať, či sa osoba deliktu dopustila aj v minulosti (neplatí tzv. požiadavka repeat offence requirement), kým v prípade, ak o opatrení rozhoduje iný orgán v rámci verejnoprávnej sústavy (primátor/starosta), táto otázka je relevantná.^[17] Prokurátorom uložené opatrenie sa vzťahuje na celé územie krajiny, v prípade jeho porušenia (resp. vybraných typov takéhoto opatrenia), môže dôjsť k zadržaniu osoby, a to aj v prípade, ak sa porušenie zákazu preukáže len dodatočne (t. j. nie v čase samotného športového podujatia). Z praktického hľadiska sa má za to, že riešenie tejto agendy prokuratúrou sa v Holandsku ukázalo ako vhodné opatrenie, keďže nepredstavuje žiadne mimoriadne procesné bremeno a napriek tomu je účinné. S účinnosťou od 01.04.2012 môže v Holandsku sankciu zákazu účasti na športovom podujatí, ako aj požiadavku hlásenia (dostavenia sa) na policajný útvar v čase verejného športového podujatia, uložiť na návrh prokurátora súd až v trvaní dvoch rokov.

Na strane druhej, ak o zákaze účasti na športovom podujatí, resp. pobytu na určitom mieste^[18] rozhoduje obec (primátor/starosta), môže tak urobiť len v prípade, ak osoba spáchala delikt opakovane (platí tzv. požiadavka repeat offence requirement), t. j. rušenie verejného poriadku musí byť tejto osobe pripísateľné opakovane. Niektorí zástupcovia holandskej samosprávy v súvislosti s týmto opatrením často uvádzajú, že 90 dní, resp. 3 mesiace, na ktoré môžu opatrenie uložiť, je neprimerane krátka doba vzhľadom na počet (domácich) zápasov, ktorých sa zákaz môže týkať, resp. vzhľadom na počet zápasov, ktoré sa môžu odohrať na športoviskách/ihriskách obce v uvedenom časovom pásme. Takto uložený zákaz je totiž teritoriálne obmedzený a nebráni osobe v tom, aby sa nežiaduceho konania dopúšťala mimo určeného miesta.^[19]

ZÁKAZ ÚČASTI NA FUTBALOVOM/ŠPORTOVOM PODUJATÍ ALEBO ZÁKAZ POBYTU NA INOM MIESTE (ANGLICKO) – ZÁKLADNÉ ATRIBÚTY

Do roku 1986 mohol byť osobe uložený zákaz vstupu na podujatie na základe vnútorných predpisov športového klubu. Ak osoba zákaz porušila, bola vykázaná z podujatia. Toto opatrenie sa nevzťahovalo na zápasy, ktoré predmetný tím hral „vonku“.

Zákon o verejnom poriadku z roku 1986 (v znení neskorších predpisov) – účelom právnej úpravy bolo zamedziť nežiaducim osobám, aby sa zúčastňovali športových podujatí v Anglicku a vo Wales-e, ak boli odsúdené za delikt súvisiaci so športovou činnosťou, resp. so športovým podujatím.

Zákon o futbalových divákoch z roku 1989 (v znení neskorších predpisov) – tento zákon umožnil rozšíriť zákaz aj na zápasy v zahraničí, ak bola osoba uznaná vinnou zo športového deliktu. Došlo k širšiemu vymedzeniu pojmu „športový delikt“. Súdom sa dala možnosť, aby fyzickým osobám uložili v súvislosti s týmto zákazom aj povinnosť odovzdať cestovný doklad.

Zákon o narúšaní poriadku na futbalových zápasoch z roku 2000 (v znení neskorších predpisov) – zákon spojil do jedného celku uloženie zákazu účasti na športovom (futbalovom) podujatí doma aj v zahraničí; ďalej už striktne nevyžaduje, aby bola osoba uznaná vinnou z tzv. športového deliktu a súčasne umožňuje, aby bol zákaz uložený aj v „civilnoprávnom“ režime. Týmto zákonom^[20] teda vznikla právna možnosť zákaz uložiť aj osobe, ktorá nebola právoplatne odsúdená za (športový) delikt, avšak ktorá – podľa názoru polície (ako navrhovateľa v civilnoprávnom režime) – spáchala alebo prispela ku spáchaniu násilných aktov alebo narúšania verejného poriadku v súvislosti so športovým podujatím – futbalovým zápasom.

V súčasnosti teda v Anglicku o zákaze navštevovať športové podujatie (resp. iných priestranstiev) ako o opatrení ukladanom za relevantné trestné činy, rozhoduje súd^[21], a to na návrh polície, resp. prokuratúry. Opatrenie sa ukladá na časový úsek 3 až 10 rokov^[22] (v závislosti od typu zákazu, resp. okolností prípadu). K tomu, aby mohlo byť uložené toto trestnoprávne opatrenie, musia byť splnené predpoklady podľa ods. 14A príslušného zákona, a to:

1. musí sa preukázať, že osoba spáchala alebo sa spolupodieľala na spáchaní tzv. relevantného deliktu (súvisiaceho so športom),
2. musí sa preukázať, že uloženie opatrenia v trestnoprávnom režime, t. j. zákaz navštevovať športové podujatia a/alebo iné verejné priestranstvá, bude mať pozitívny dopad (preventívny účinok opatrenia).

Porušenie uloženého zákazu sa považuje za trestný čin a je ho možné postihnúť trestom odňatia slobody v trvaní až do 6 mesiacov. Podľa britskej právnej úpravy môže byť zákaz účasti na športovom podujatí spojený s povinnosťou odovzdať cestovný doklad útvaru policajného zboru (v stanovenom čase), príp. s povinnosťou dostaviť sa na útvar policajného zboru v určenom čase.

Ako sme už naznačili vyššie, anglická právna úprava však umožňuje uloženie zákazu navštevovať športové podujatie aj v „občianskoprávnom“, resp. netrestnom režime, t. j. na základe občianskoprávneho návrhu (spravidla ide o návrh polície). V tejto súvislosti sú podstatné dva kľúčové okamihy: v netrestnom režime môže byť zákaz uložený bez toho, aby bola osoba odsúdená za (športový) delikt a súčasne platí, že uloženie zákazu podľa tohto ustanovenia zákona (14B) je procesne jednoduchšie (z pohľadu verejného záujmu a orgánov verejnej moci).

Kompaktným zhrnutím uvedeného je teda možné uviesť, že súčasná anglická právna úprava principiálne rozoznáva dva typy zákazu navštevovať športové podujatia, a to:

1. podľa ods. 14A zákona o futbalových divákoch z roku 1989 – postup podľa tohto ustanovenia zákona sa uplatňuje spravidla priamo po skončení hlavného pojednávania (trestné konanie), v ktorom bola osoba uznaná vinnou zo športového deliktu. Spáchanie tzv. „relevantného deliktu“ (t. j. športového deliktu – násilie, rušenie verejného poriadku a pod.) je – podľa tohto ustanovenia zákona – podmienkou uloženia zákazu navštevovať športové podujatia. Ak má súd za to, že je možné dôvodne predpokladať, že vydanie zákazu bude mať za následok predchádzanie násilnostiam a rušeniu verejného poriadku na športových podujatiach, potom je súd povinný takýto zákaz vydať. Predpokladá sa preto, že súd návrhu vyhovie, ak bola osoba za takýto delikt odsúdená. Ak by súd rozhodol inak (návrhu by nevyhovel/zákaz by neuložil), je povinný odôvodniť, prečo sa tak nestalo. Dĺžka zákazu je závislá najmä od toho, či sa osobe uložil väzobný trest alebo nie. Uloženie zákazu podľa tohto ustanovenia zákona (14A) sa teda viaže na spáchanie relevantného deliktu a má v zásade punitívny charakter (aj keď o tejto otázke sa v odborných kruhoch vedú akademické diskusie).
2. podľa ods. 14B zákona o futbalových divákoch z roku 1989 je možné zákaz účasti na športových podujatiach nariadiť aj v „civilnoprávnom“ – netrestnom režime, t. j. na základe občianskoprávnych procesných pravidiel. Polícia (ako navrhovateľ v občianskom súdnom konaní) preto v tomto prípade nemusí pred súdom preukazovať a dokazovať, že sa osoba dopustila, resp. že bola odsúdená za relevantný (športový) delikt. Bude postačovať, ak sa v rámci občianskoprávneho dôkazného štandardu preukáže, že osoba na území Spojeného kráľovstva VB a SÍ alebo inde dopustila násilného konania, výtržníctva alebo iného podobného aktu (a nemuselo to byť v súvislosti so športovým podujatím). Z procesného hľadiska je pritom dôkazný štandard preukázania uvádzaných tvrdení nižší („on balance of probabilities“) ako by tomu bolo v prípade trestného konania („beyond reasonable doubt“). Podmienkou uloženia zákazu podľa tohto ustanovenia zákona (14B) teda nie je to, že osoba bola odsúdená za násilný delikt súvisiaci so športovým podujatím, ale postačuje, že je v neprospech osoby na súde možné preukázať s dostatočnou pravdepodobnosťou, že participovala na násilnom konaní/násilných aktoch a/alebo narúšala verejný poriadok. Uloženie zákazu podľa tohto ustanovenia zákona má preto viac preventívny ako punitívny charakter (aj keď aj o tejto otázke sa v odborných kruhoch vedú akademické diskusie – vrátane výkladu nižšie v tomto príspevku). Aj v prípade civilnoprávneho režimu ukladania tohto opatrenia platí, že sa ukladá v prípade, ak existuje predpoklad pozitívnych účinkov uloženia takéhoto opatrenia. Dodávame, že ak bol osobe zákaz uložený podľa 14B a tento zákaz osoba poruší, súčasne tým naplní zákonný predpoklad, aby jej mohol byť uložený zákaz podľa 14A (keďže sa má za to, že sa dopustila deliktu súvisiaceho so športovým podujatím).

VYBRANÉ ĽUDSKOPRÁVNE OTÁZKY A SLOBODA POHYBU V EU CEZ PRIZMU ZÁKAZU ÚČASTI NA ŠPORTOVÝCH PODUJATIACH

Zákaz účasti na športových podujatiach bol v Anglicku v akademickej sfére, ale aj v rámci súdnej praxe riešený z viacerých pohľadov – vrátane ľudskoprávnych, resp. z aspektov práva Európskej únie.

Ako už bolo uvedené vyššie, anglická právna úprava rozoznáva dva základne druhy zákazov účasti na športových podujatiach. Pri prvom (14A) je podmienkou uloženia tohto opatrenia to, aby bola osoba uznaná vinnou zo spáchania tzv. relevantného (športového) deliktu.

V druhom prípade (14B) postačuje, že bude na súde preukázané – s dostatočnou pravdepodobnosťou – že osoba sa v minulosti dopustila násilného konania a/alebo narúšania verejného poriadku (a za tento skutok ani nemusela byť odsúdená). Nie sú teda žiadne pochybnosti o tom, že v druhom prípade sa toto opatrenie ukladá v inom ako trestnoprávnom režime.

Práve druhá kategória opatrení sa však v Anglicku stáva čoraz viac diskutovanou. Odporcovia toho opatrenia namietajú, že sú podstatným spôsobom porušované ich základné ľudské práva a slobody (sloboda pohybu, sloboda pobytu), a to napriek tomu, že neboli odsúdení za žiadny relevantný verejnoprávny delikt. Majú za to, že ak je aj zákaz ukladaný podľa 14B zákona, ide o opatrenie (pseudo)sankčnej povahy, avšak bez dodržania právnych štandardov, ktoré musia byť v právnom štáte dodržiavané pri postihovaní – trestaní osôb. Napádajú najmä to, že pred súdom v tomto prípade stačí preukázať len s dostatočnou pravdepodobnosťou, že sa násilného skutku dopustili a že zákaz bude mať pozitívny dopad na verejnú bezpečnosť.

V rámci anglickej súdnej sústavy sa už objavila nejedna vec, v rámci ktorej žalobcovia explicitne namietali, že im bola uložená „sankcia“ bez spravodlivého procesu, na ktorý majú právo podľa čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv – (ďalej ako „Dohovor“) a že došlo k porušeniu ich práva na súkromie podľa čl. 8 Dohovoru (v kontexte zbierania a uchovávania údajov o ich konaní).^[23]

Odporcovia tohto inštitútu tiež namietajú, že možnosťou uloženia zákazu s právnymi účinkami tohto zákazu aj vo vzťahu k futbalovým zápasom v zahraničí, dochádza k obmedzeniu voľného pohybu osôb v rámci EU^[24]. Poukazujú pritom najmä na nasledovné okolnosti:

1. porušovanie čl. 1 a čl. 2 Smernice Rady 73/148/EHS^[25] o zrušení obmedzenia pohybu a pobytu v rámci Spoločenstva pre štátnych príslušníkov členských štátov so zreteľom na usadenie sa a poskytovanie služieb,
2. problém identifikujú odporcovia tohto inštitútu nielen v individuálnom zákaze ich účasti na športových podujatiach a zákazu pobytu na iných miestach (v rámci Spoločenstva), ale aj v porušení záväzku členského štátu v podobe kladenia prekážok voľnému pohybu v EU,
3. porušenie zásady proporcionality, keďže zákaz sa týka „zahraničia“ ako takého (t. j. nielen EU),
4. porušenie práv odporcov kvôli občianskoprávnemu dôkaznému štandardu (ktorý je nižší ako v prípade trestného konania a ktorý sa uplatňuje v prípade, ak sa zákaz ukladá podľa ods. 14B zákona), ako aj kvôli nedostatočným procesným prvkom ochrany ich právom chránených záujmov.

Anglické súdy však uvedené argumenty považujú za právne irelevantné a aj opravné prostriedky podané dotknutými osobami v predmetných veciach – na týchto právnych základoch – odmietajú. Ako argumentáciu proti tvrdeniam sťažovateľov sa najčastejšie formuluje postoj, že obmedzenie niektorých práv garantovaných (aj Dohovorom) je možné, ak si to vyžaduje verejný záujem/verejný poriadok, ako aj tým, že z procesného hľadiska má osoba zachované všetky práva a povinnosti na účinnú ochranu jej právom chránených záujmov.^[26]

Bez ohľadu na prebiehajúce právne diskusie k tejto téme, za zmienku stojí štatistika, z ktorej vyplýva, že zákaz účasti na športových podujatiach a vymedzených miestach nie je v Anglicku využívaný tak často (ak sa napr. predmetné hodnoty prepočítajú na percentá).

TABUĽKA Č. 1

Sezóna 2009/2010: viac ako 39 mil. divákov na tzv. regulovaných zápasoch
Sezóna 2010/2011: viac ako 37 mil. divákov na tzv. regulovaných zápasoch
Sezóna 2011/2012: viac ako 37 mil. divákov na tzv. regulovaných zápasoch

Trend ukladania zákazov navštevovať športové podujatia a iné miesta:

Podľa oficiálnych zdrojov, zákaz navštevovať športové podujatia je účinný na 92%, keďže zo zisťovania príslušných orgánov, v 92% prípadov, v ktorých bol takýto zákaz uložený, následne došlo k náprave správania osoby, ktorej sa zákaz týkal (v kontexte športových podujatí).^[27]

ORGANIZOVANÁ PREPRAVA (POD DOHĽADOM) – HOLANDSKO – TZV. COMBIREGELING

Podľa holandskej právnej úpravy je pri všetkých zápasoch patriacich do rizikovej skupiny „C“^[28] povinná preprava/doprava na športové podujatie a z neho hromadnými prostriedkami, príp. v menších skupinách, organizovane a fakticky pod dohľadom.^[29] V rámci zápasov patriacich do skupiny „B“ o takomto opatrení môže byť rozhodnuté, t. j. neuplatňuje sa ex lege. Individuálna preprava na športové podujatie preto prichádza do úvahy len v prípade zápasov patriacich do rizikovej skupiny „A“. Uvedený inštitút bol zavedený v Holandsku ešte v roku 1984. Kým zodpovedné orgány ho vnímajú ako ideálny spôsob dohľadu nad prípadným negatívnym správaním fanúšikov, samotní fanúšikovia ho kritizujú a majú za to, že obmedzuje ich práva. V ostatnom období sa tento inštitút využíval v Holandsku nasledovne^[30]:

TABUĽKA Č. 2

Sezóna 2007/2008: 354x
Sezóna 2008/2009: 372x
Sezóna 2009/2010: 357x
Sezóna 2010/2011: 354x

ČASOVÉ VYMEDZENIE PODUJATIA (TRVANIE PODUJATIA/ZÁPASU) – JE ZAČIATOK A KONIEC NAOZAJ ZAČIATKOM A KONCOM PODUJATIA?

Ako posledný inštitút, ktorému sa budeme venovať v tomto príspevku je vymedzenie času podujatia, resp. jeho trvanie z pohľadu navrhovaného zákona.

Podľa navrhovanej právnej úpravy časom konania podujatia sa pre účely zákona rozumie čas, od ktorého organizátor podujatia umožní divákom podujatia vstup na miesto konania podujatia do času opustenia miesta konania podujatia všetkými divákmi podujatia; ak sa podujatie koná mimo športového zariadenia, do času ukončenia podujatia organizátorom podujatia.

Aj keď rozumieme pragmatickému postoju tvorcov, pre vymedzenie času podujatia tak, ako je to uvedené vyššie, dovoľujeme si poukázať na časové hľadisko podujatia (aj v kontexte páchaných deliktov) podľa anglického práva.

Podľa anglickej právnej úpravy, ak sa zápas reálne uskutoční, tak sa za čas podujatia rozumie časový úsek začínajúci dve hodiny pred začiatkom zápasu, resp. časom, ktorý bol určený ako začiatok zápasu a končí jednu hodinu po skončení zápasu. Za čas podujatia – v prípade, ak sa zápas z akéhokoľvek dôvodu neuskutoční – sa rozumie časový úsek začínajúci dve hodiny pred plánovaným začiatkom zápasu a hodinu po tomto plánovanom začiatku (a to aj v prípade, ak sa zápas neuskutoční).

Uvedená legálna definícia trvania športového podujatia dáva väčší priestor na aplikáciu punitívnych a preventívnych opatrení viažucich sa na nevhodné správanie osôb v súvislosti so športovým podujatím aj v prípade, ak sa z akéhokoľvek dôvodu podujatie zruší alebo neuskutoční, keďže táto skutočnosť sama osebe nemusí viesť k tomu, že sa eliminujú násilné prejavy, ktoré s predmetnou športovou aktivitou súvisia.

ZÁVER

Prezentovaný príspevok poskytuje základný náčrt do histórie regulácie športových aktivít začínajúc historickými rozmermi témy a postupne prechádzajúc k moderným právnym inštitútom. Autor skúma holandskú a anglickú právnu úpravu v kontexte nasledovných opatrení: zákaz účasti na športovom podujatí a pobytu na iných miestach, tzv. organizovaný presun (combiregeling) na športové podujatie/zo športového podujatia a právne aspekty trvania zápasu v kontexte postihovania deliktov. Autor sa pritom snaží v niektorých súvislostiach odkázať na navrhované znenie zákona a konfrontovať existujúcu právnu úpravu v zahraničí s navrhovanou slovenskou právnou úpravou. Osobitný priestor venuje autor otázke zákazu účasti na športových podujatiach (a iných miestach) podľa anglického práva, rozlišuje jednotlivé kategórie týchto opatrení a skúma ich z pohľadu verejného, resp. súkromného práva, ako aj z pohľadu ľudských práv a tzv. európskych slobôd. Príspevok – aj keď je autor presvedčený, že nie všetky v ňom analyzované inštitúty sú implementovateľné do právnej úpravy SR – poskytuje stimul na odborné diskusie o súvisiacich inštitútoch, a to buď v teoretickej rovine, alebo v rovine praktickej.

Poznámky pod čiarou: