Vyvolení a potláčaní: Židia (k 65. výročiu nezávislosti Štátu Izrael) NEPREČÍTANÉ 

Antisemitizmus v histórií

Etnikum Židov bolo pravidelne sprevádzané politikou antisemitizmu, ktorého vrchol dosiahol Adolf Hitler v Európe. Ale čo bolo predtým? Ako som už spomínal, jeden zo začiatkov politiky antisemitizmu začal novobabylonský panovník Nabukandnesar II., neskôr to boli Egypťania, ktorí ich zotročili a pokračovalo to jednotlivými cirkvami, ktoré boli postavené na základoch kresťanstva a to z jedného jednoduchého dôvodu. Aj keď sa kresťanstvo a na ňom založené cirkevné spoločnosti silno "oháňajú" Starým zákonom, ktorý pochádza od samotných Židov, nevedia aj napriek kresťanskej morálke odpustiť záver príbehu Nového zákona, podľa ktorého Židia zabili Ježiša Krista. A ďalším dôvodom je, že Židia odmietajú Ježiša Krista ako svojho spasiteľa, ako svojho mesiáša. Čo ale kresťania neberú do úvahy, je samotná časť Nového zákona, kde samotní Židia hovoria, že Kristova krv pôjde na ich hlavu. Interpretované do bežného jazyka, hriechy Židov voči Ježišovi boli hriechy Kristovej generácie Židov a ďalšie generácie sú tým hriechom nedotknuté. Medzi krajiny, ktoré mali tiež obdobia antisemitizmu patrilo napríklad Francúzsko, kde kráľ Ľudovít IX. zaviedol diskriminačné opatrenia voči Židom, ktoré spočívali v tom, že muži museli nosiť kus žltej látky na odeve (ktoré potom ako väčšinu historických symbolov prebrali nacisti) a ženy mali za povinnosť nosiť špeciálnu čiapku. Dokonca na slovenskom území vzal panovník peniaze Židom v momente, keď kráľovská pokladnica bola prázdna alebo sa minimálne tomu stavu blížila.

Vrchol antisemitizmu

Vrchol ľudského antisemitizmu vyvrcholil v období 2. Svetovej vojny, teda v období silného nemeckého nacizmu, ktorého ideologická konštrukcia bola postavená na samotnom antisemitizme. Protagonista nacistického antisemitizmu je jednoznačne Adolf Hitler, ale nesmie sa zabúdať aj na ostatné postavy nacistickej éry, ktoré dopĺňali Hitlerov „recept“ o rôzne „ingrediencie.“ A medzi tieto postavy nepochybne patrí J. Goebbels, H. Göring, R. Heydrich ale aj Jozef Tiso, ktorý morálne znehodnotil slovenský národ, platil za každého jedného Žida, ktorý bol deportovaný (500 ríšskych mariek) a nechával ako prvý vyvážať Židovské ženy do koncentračných táborov z dôvodu ich „neužitočnosti“ bez manželov. A cca 1000 výnimiek nenahradí nevyčísliteľnú sumu na ľudských životoch a ani morálne nepozdvihne hypokratické a teda absolútne amorálne správanie sa. Otázka vedcov, kde kedy a ako vznikol v Hitlerovi tak silný antisemitizmus, je stále nezodpovedaná. Väčšina z nich sa ale prikláňa k jednému bodu v Hitlerovom živote a tým bol jeho neocenený umelecký duch. Hitler sa chcel dostať na umeleckú školu vo Viedni, dokonca bol presvedčený o tom, že sa tam dostane. Avšak sa tam nedostal a to až dvakrát po sebe. V tej dobe bolo vo Viedni veľa Židov a predsedníctva vysokých škôl boli nimi obsadené a tak to bolo aj s umeleckou školou, na ktorú sa Hitler hlásil. Hitler však za svojím neúspechom nevidel svoj nedostačujúci talent, ale iba Židov, ktorý jeho talent odvrhli. Problém s Hitlerovým zrodom antisemitizmu nastáva hlavne kvôli tomu, že ani vo vlastnom diele Mein Kampf nie je presne vyjadrené, prečo považoval Židov za rasu nižšiu. Sám som čítal Mein Kampf z historického záujmu, ale taktiež ma zaujímalo, čo prebiehalo v hlave takej tyranskej a sociopatickej osobe, ktorá sa svojimi činmi zaslúžila o večné miesto v rebríčku historických osobností a udalostí. Z jeho diela som ani ja nedokázal vydedukovať príčiny, ktoré ho viedli k silnému rasizmu, ale čo ma ešte viac prekvapilo, nebolo tam ani žiadne argumenty, ktorými by sa snažil podporovať jeho teórie. Čo stanovil slovami, bola pre ľudí pravda.

 Sionizmom k Izraelu

Slovo, ktoré sa negatívne spája so Židmi, je bezpochyby sionizmus. Dôvod na negatívne pojímanie obsahu toho slova je hlavne kvôli tomu, že ľudia nevedia, čo sionizmus je a ak to vedia, tak je to obvykle z antisemitskej propagandy. Sionizmus vznikol ako myšlienka, z ktorej sa vyvinul politický smer a teda aj politické hnutie v podobe Svetovej sionistickej organizácie v roku 1897. Táto myšlienka vznikla ako reakcia na nepretržité antisemitské akcie. Je to myšlienka o vytvorení nového štátu Židov, ktorý ich má oslobodiť od antisemitizmu a spojiť ich do unitárneho a unikátneho židovského štátu. S tým súvisí aj stále aktuálna otázka existencie štátu Izraela a nárok Židov naň.

Už na začiatku spomínaný pôvod Židov sa radí do Mezopotámie a jej okolia, ale taktiež celý historický ale aj teologický výskum potvrdil, že územie dnešného Izraelu je historicko-národné právo Židov. V prípade, ak by sa náhodou nebrali do úvahy už zmienené fakty, stále ostáva jeden nevyvrátiteľný fakt a tým je, že štát Izrael bol uznaný OSN v roku 1948. Aj keď OSN a Židia začali mať kontroverzný vzťah po rezolúcií OSN č. 3379, kde vyhlásili sionizmus za rasistické hnutie, treba aj za týmto rozhodnutím vidieť historické súvislosti a vplyv antisemitských štátov. Ešte pred vznikom samotného štátu Izrael, Židia sa začali sťahovať na územie ešte neexistujúceho Izraelu a pozývali tam hlavne Židov z Ruska aby sa pripojili k ich sionistickému hnutiu. Tým Rusko stratilo svoj hlavný prúd inteligencie a rezolúcia č. 3379 bola akousi pomstou Izraelu za „krádež.“ Krátko po páde USSR, Rusko stratilo na medzinárodnej váhe a teda aj rezolúcia č. 3379 bola v roku 1991 OSN zrušená.

Samozrejme sa nedá polemizovať o štáte Izrael bez pohľadu miestnych arabských veľmocí. Ale na druhej strane by sa tomu nemala dávať veľká pozornosť, pretože moslimské národy a ich skupiny by nemali byť brané do úvahy z pohľadu politického alebo teologického, ale hlavne z pohľadu psychologického a sociologického. Židia majú nárok na vlastný štát Izrael či už z historického hľadiska a s tým spojeného hľadiska etnického, ale vďaka OSN aj politického. Z hľadiska teologického im bol daná Svätá zem samotným Bohom ako „vyvolenému národu.“ To, že Araby, potomkovia z konkubinátu Abraháma, ich počas ich svätých vojen z ich zeme vyhnali neznamená, že stratili právo na ich vlastnú zem.

USA a Židia v modernej dobe

Pohľad na vzťah Židov a Spojených štátov je možné interpretovať z dvoch aspektov. Tým prvým sú Židia v Amerike a tým druhým Amerika a Izrael, ale tieto aspekty tvoria jeden celok, ktorý je vnútorne pospájaný a popreplietaný oboma aspektmi medzi sebou.

Ľudia zvyknú tvrdiť, že Amerika je plná Židov a z toho vyplývajúca vláda Židov v USA. To sú dve rozdielne veci, z ktorých len jedna je pravda. Populácia Židov tvorí v USA cca 2.1%, z čoho nevyplýva, že Spojené štáty sú plné Židov. Na druhej strane je pravda, že Židia tvoria vrchol pyramídy najstrategickejších priemyslov či už mediálnych, politických, alebo zábavných.

Druhým aspektom bol vzťah USA a Izraelu. Vždy bol dôležitý a vždy bude a tento fakt si uvedomoval každý jeden prezident Spojených štátov ešte pred vznikom štátu Izrael, až na súčasného prezidenta Baracka Husseina Obamu, ktorý aj vďaka jeho prístupu stráca židovskú podporu.

Zlomový bod v spolupráci USA a Izraelu nastal za vlády Prezidenta Johna F. Kennedyho a s tým súvisiacou Kubánskou krízou a politikou zbrojenia USSR, ktorú úspešne ukončil Prezident Ronald Reagan. Kennedyho návšteva v Izraeli s izraelským premiérom Benom Gurionom odštartovala silnú nukleárnu spoluprácu Izraelu s USA, ktorá bola nevyhnutná pri Studenej vojne s USSR a Kubánskou krízou. Aj to bol dôvod, prečo Kennedy negatívne nekomentoval vývoj Izraelského nukleárneho výskumu a rýchleho pokroku, ktorý mohol dostať Izrael na pozíciu svetového diktátora. A táto spolupráca trvá až dodnes či už v politickej oblasti, vojnovej oblasti alebo úzkej medzinárodnoprávnej.

Záver

Spojenie „vyvolený národ“ nie je spojenie nacionálne, ani spojenie náhodné. Je to výraz, ktorý vyjadruje jedinečnú intelektuálnu schopnosť prežiť, vždy sa vrátiť na vrchol a taktiež je to výraz, ktorý nepozná kompromis.

Existenciu štátu Izrael a nárok Židov naň sa opiera o tri silné a relatívne logické piliere, ktoré spolu tvoria jeden univerzálny celok, na ktoré ale samozrejme existuje antitéza z druhej strany. Prvý pilier – náboženský, ktorý sa opiera o Abrahámovho syna Izáka a Knihu Jozue, kapitolu I. Antitéza tohto piliera moslimského obyvateľstva spočíva v tvrdení, že Izmael, tiež syn Abraháma a predchodca Arabov, má ten istý nárok a dôležitosť ako Izák, čo je ľahko spochybniteľné, keďže Izmael bol potomok z konkubinátu, teda historicky vzaté - s menšou právnou kredibilitou.

Druhý pilier- morálny, sa opiera koniec neustáleho prenasledovania Židov, ktorý dosiahol svoj vrchol počas 2. svetovej vojny. Tu antitéza spočíva tvrdení, že moslimi s holokaustom nemali nič spoločné, čo je tiež odporuje faktom, kedže moslimská komunita (aj s jej predstaviteľom Hassan al-Bannom) bola prívržencom Adolfa Hitlera a nacistického Nemecka.

A tretí pilier- právny, je uznanie štátu Izrael Oranizáciou spojených národov, ku ktorému antitéza spočíva v tvrdení, že uznanie bolo vylobbované „imperialistickým Západom,“ k čomu by som len rád dodal, že právo „nepustí“.

Slovami Hatikvmi: „... nádej nebude stratená, nádej dvoch tisíc rokov, byť slobodným ľudom vo vlastnej zemi, zemi Sionu a Jeruzalema.“

^{[1] [2]}