Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

„Štát - partokracia - súd": traja hráči, jeden víťaz? NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    29.09.2012JUDr. Jaroslav Čollák PhD.
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    Úvod:

    Dnes, nielen v podmienkach Slovenskej republiky je slovo demokracia viac ako často používaným pojmom. Ak si navyše uvedomíme, že forma vládnutia sa na Slovensku uskutočňuje formou parlamentarizmu, parlamentu, Národnej rady Slovenskej republiky ako zákonodarného zboru, vzájomný vzťah demokracie a parlamentu ako takého je zjavný a neodškriepiteľný. Z uvedených premís nám logicky vyplýva, že v podmienkach Slovenskej republiky je aktuálnou forma vlády „parlamentná demokracia“. Ďalšou skutočnosťou, ktorú by sme v tomto príspevku k množine uvedených spoločenských vzťahov chceli pridať je pojem partokracia, teda moc politických strán, moc zoskupenia politikov. Ako tieto tri skutočnosti môžu súvisieť a ovplyvňovať pozíciu súdnej moci nielen na Slovensku, ale kdekoľvek vo svete? Práve na túto otázku sa predkladaným článkom budeme snažiť uspokojivo odpovedať a ak nie, aspoň s dostatočnou dávkou nadhľadu o obsahu tejto otázky diskutovať. Pre korektnosť záverom uveďme, že predkladaný príspevok je z veľkej časti (tak ako jeho prvá časť[1]) inšpirovaný bakalárskou prácou jeho autora.[2]

    Na začiatku je štát, "bájny" to pojem: 

    Pragmatickým zhodnotením by sme na úvod mali povedať, že pojem štát je pojmom fiktívnym, je to umelý výtvor, nie je to niečo, čo sa dá uchopiť, prípadne bez sporov definovať. Je to pojem abstraktný. Slovom, pojmom štát, dá sa povedať, zovšeobecňujeme všetky kvalitatívne, systematické a hodnotové vlastnosti či požiadavky, ktoré nachádzame v jednotlivých štátoch sveta ako ich spoločné prieniky, či znaky. Čo je však na počiatku vzniku štátu? Bez problémov a s čistým svedomím môžeme tvrdiť, že štátotvorným subjektom nie je právo, právny poriadok, alebo akýkoľvek iný normativistický systém. Štátotvorným subjektom je jednoznačné národ. Kvalitatívnym rozborom nevyhnutne potrebným pre potreby tejto práce sa dostaneme k tvrdeniu, že imanentným znakom štátu je štátna moc, ktorá sa logicky spája s autoritou tejto moci. Zhrnutím obsahovej stránky pojmu štátna moc by sme postupným rozborom prišli k zisteniu, že to v skutočnosti je inštitucionalizovaná schopnosť určovať a vynucovať potrebnú mieru správania obyvateľov príslušného štátneho územia vo všeobecnom záujme zachovania slobody alebo poriadku. Iným vymedzením by mohla byť konštatácia, že ide o spoločenskú silu, ktorá je spôsobilá aj pomocou donútenia presadiť vôľu nositeľa štátnej moci. Do tretice všetko dobré: je to spoločenská sila, ktorá je spôsobilá zabezpečiť hrozbou resp. použitím donútenia (formou násilia) vôľu zdroja štátnej moci (presadiť funkcie štátu).[3]

    Ústava Slovenskej republiky zhmotnená zákone č. 460/1992 Zb. (ďalej „Ústava“) v čl. 2 ods. 1 hovorí, že „štátna moc pochádza od občanov.“ Verejnú moc delíme na výkonnú moc, zákonodarnú moc a súdnu moc.

    Trojdelenie (štátnej) moci ako východisko:

    Ako východisko všetkých úvah o štátnom zriadení, kvalite jeho fungovania samozrejme musíme zájsť do historicky staršieho obdobia. Týmto obdobím je obdobie 17. Zároveň však podotýkame, že subjektívne máme za to, že úvahy o potrebe rozdelenia moci v štáte, štátnom zriadení môžu nadobúdať aj historicky starší charakter, na čo následne poukážeme aj v neskoršom texte.

    Storočia, kedy sa v európskom štáto – filozofickom priestore úvah o správnosti, systéme a kvalite štátneho vedenia vyskytovali dve významné osoby tejto epochy. Boli nimi Charles Louis de Secondat, barón de la Bréde et de Montesquieu (1689-1755), a John Locke (1632 – 1704). Tak napríklad spomenutý John Locke sa okrem iného zamýšľal aj nad tým, ako „nájsť metódy, ako obmedziť rôzne excesy tých, ktorým ľud dal právomoc nad sebou a ako vyvážiť moc vlády tým, že by sa jej jednotlivé časti zverili do rôznych rúk.“[4]

    John Locke podľa nášho názoru prispel výraznou mierou ku klasickému formovaniu moderných štátnych zriadení, pričom niektorí autori uvádzajú, že „jeho učenie slúži aj pri zdôvodnení liberalistického modelu právneho štátu.“[5]

    Locke vychádza z existencie troch druhov moci v štáte. Prvou je moc zákonodarná („legislative power“), ktorá „má právo rozhodovať o tom, ako sa má použiť sila štátu na zachovanie spoločenstva a jeho členov“. Výkonná moc („executive power“) zahŕňa vo svojom obsahu aj nami pertraktovanú súdnu moc. Jej úlohu koncipuje John Locke do stáleho vykonávania zákonov a do dozoru nad nimi. Federatívna moc („federative power“) predstavuje „moc vojny a mieru, zväzkov a spolkov a všetkých zmlúv so všetkými osobami a spolkami mimo štátu.“[6]

    Pre úplnosť úvah o trojdelení mocí v štáte uveďme krátkym exkurzom, že Charles Louis de Secondat Montesquieu rozlišuje tri druhy moci, avšak máme za to, že tak robí z dnešného pohľadu v prijateľnejšom pojmovom vymedzení na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Zákonodarnej moci pripisuje úlohu spravovať záležitosti medzinárodného práva, pričom moci výkonnej priraďuje úlohu na poli spravovania otázok občianskeho práva. Obsahovo bližšie vymedzenie tretej moci, ktorú nazýva súdnou z pozície dneška, trestá zločiny alebo súdi spory medzi jednotlivcami.[7] Máme za to, že Charles Louis Montesquieu sa v tomto prípade viac priblížil funkčnému vymedzeniu súdnej moci v dnešnom ponímaní, ako to bolo v prípade Johna Locka. Dokumentuje to aj jeho tvrdenie, že „je úlohou súdnej moci iba uplatňovať (aplikovať) právo, a nie tvoriť ho alebo dopĺňať. Nie je ničím iným, ako ústami zákona“. Je však viac ako paradoxné, že takúto požiadavku vyslovenú na adresu súdnej moci vyslovil práve on, francúzsky filozof ovplyvnený anglickým štátnym zriadením, kde je právny systém postavený na podstate precedensov, ktoré tvoria a do života uvádzajú práve sudcovia[8], čo je absolútnym opakom ku kontinentálnemu typu písaného práva. Bez pochyby však treba priznať, že osoba Johna Locka ako aj obsahová stránka jeho úvah ovplyvnili Charlesa Louisa Montesquieua, čo napokon priznáva aj on samotný. 

    Zhrnutím musíme povedať, že práve títo učenci prišli s modelom trojdelenia moci v štáte, aj keď na kvalitatívne odlišnom podklade. Podrobné rozobratie týchto rozdielom nepatrí tematicky pod tento príspevok, preto ho necháme na časy budúce.

    Tento rozdiel však nie je predmetom tohto príspevku, stručne však zhodnoťme, že obaja sa zhodli na nevyhnutnosti trojdelenia moci štáte. Bez ohľadu na jej pojmy a ich obsah, ktorými jednotlivé moci v štáte každý z nich nazývali sa zhodli na potrebe deľby moci v štáte na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. O úlohe a obsahu každej z nich každý z týchto pánov uvažoval iným smerom, nás však zaujíma samotná podstata, a to skutočnosť, že od doby existencie týchto „géniov“ sme vo svete zaregistrovali nárast štátoprávnych usporiadaní práve z načrtnutým modelom deľby moci.   

    Aj napriek uvedenému však máme za to, že myšlienka o potrebe zavedenia oddelenosti jednotlivých moci v (štáte, monarchii) spoločenskom zriadení inštitucionalizovanom v akomkoľvek type spoločenského spolunažívania vznikla omnoho skôr. História nám ukazuje viacero tomu nasvedčujúcich faktov, samozrejme s prihliadnutím na filozofický rozmer týchto úvah. Podľa nášho názoru, pôvodcom vzniku úvah o potrebe takejto deľby moci bolo správanie, ktoré nieslo znaky monopolizácie vplyvu v niektorej z nich, alebo viacerých z nich v rukách jednej osoby. Samozrejme, oponent môže tvrdiť že to tak byť nemohlo, pretože pred tým než sa vo svete „práva“ stal známy a aktuálny model deľby moci stelesnený v jej „trojdelení“, tieto moci samostatne, popri sebe a vo vzájomnej spolupráci neexistovali. Časť tohto tvrdenia je pravdou, no ak sa na historické skutočnosti pozrieme detailnejšie či kritickejšie zistíme, že toto tvrdenie dogmatickú povahu nadobúdať nemôže.

    Vrátením sa na územie Slovenskej republiky si pripomeňme, že parlamentná forma demokracie je model, ktorý v súčasnosti „ekpie Slovákov vládne a formou zákonov káže, ako sa správať.“ Parlamentarizmus ako taký otvára otázku obsahového vymedzenia pojmu partokracia, teda moc politických strán. Politické strany ako jeden z predstaviteľov inštitucionálneho základu práva občanov tohto štátu slobodne sa združovať[9] predstavujú vstupnú bránu fyzickej osoby do Národnej rady Slovenskej republiky ako predstaviteľky v úvode spomínanej zákonodarnej moci. Množina vzťahov realizujúcich sa práve na tomto mieste vytvára predpoklady ku vzniku politickej snahy o ovládnutie štátnej moci ako takej, vplyvu v štáte samotnom. Vystihuje tieto snahy samotný pojem partokracia, ktorý by sa mal stať v dnešnej dobe klasickým, na vysokých školách známym pojmom?  

    Partokracia:

    Je viac ako známe, že osoby, ktoré užívajú status vodcov, zákonodarcov, ministrov či iné významné posty môžu byť deformovaní snahou o získanie väčšej časti moci a vplyvu, ako je v „zdravom štáte“ prípustné. O tom, „že ľudská krehkosť má sklony ochvátiť moc“ otvorene pojednáva viacero autorov[10], pričom lepší úvod tejto časti našej práce ako citát „otca“ trojdelenia štátnej moci Johna Locka si ani nemôžeme priať: „Pri slabosti ľudskej prirodzenosti, ktorá má sklon uchvátiť moc, by to bolo príliš veľké pokušenie pre tých, ktorí majú moc vydať zákony, aby mali v rukách aj moc ich vykonávať. Tým totiž môžu vyňať seba samých z poslušnosti voči zákonom, ktoré stanovujú, a prispôsobiť zákon aj počas prípravy, aj pri jeho vykonávaní svojmu vlastnému prospechu, a tým dosiahnuť záujem celkom odlišný od ostatného spoločenstva proti účelu spoločnosti a štátu[11]". Uvedené sa síce týka vzájomného vzťahu medzi zákonodarnou a výkonnou mocou, no ak sa naše pole vnímania tejto problematiky rozrastie zistíme, že ak je v podmienkach Slovenskej republiky minister súčasne osobou, ktorá menuje napríklad predsedov súdov, uvedená spojitosť naberá na vážnosti. 

    Partokracia ako moc politických strán predstavuje fenomén, ktorý v modernom svete nadobúda na opodstatnenosti. To, ako je „zložený“ zbor osôb, ktoré vládnu tej ktorej krajine je veľmi dôležité. O tom, že samotné kvalitatívne vlastnosti tej ktorej politickej strany ako napríklad jej spoločensko – ekonomické smerovanie v podobe ľavicových, pravicových či akýchsi hybridov týchto nemôže byť pochýb[12]. Podstatným však je, že politická garnitúra, vládnuca ekipa, súbor strán alebo jedna politická strana, ktorá je pri moci môže účelovým spôsobom prijímať zákony, prostredníctvom rozsahu ktorých má za cieľ deformovať nezávislosť súdneho systému ako celku, a postupnými krokmi v ňom stále viac a viac zvyšovať svoj vplyv. Formy takéhoto konania nadobúdajú rôzny charakter, k ich vymedzeniu sa dostaneme neskôr. Problematika vplyvu politických strán má dopad na už uvedené, a to, že kódexy ako základné pramene práva sú zatláčané do úzadia vplyvom parlamentnej tvorby práva, ktorý častokrát dostáva kvalitatívne vlastnosti v súlade s mocenskými predstavami tej ktorej politickej ekipy. Takto sa v podmienkach súčasnosti prijímajú zákony, v ktorých každá politická reprezentácia identifikuje spomenuté mocenské predstavy, pričom týmito skutočnosťami v neposlednom rade deformuje samotný platný právny poriadok. Potvrdzuje to aj porovnávacia právna veda, ktorá medzi „hlavné kritériá triedenia práva (ako normativistického systému, pozn.aut.) zaraďuje výnimočne aj kritérium iné, ako napríklad ideologické tak, ako tomu bolo v komparatistike socialistickej, náboženskej, geografickej atď.“[13] Historickým návratom by bolo ohliadnutie sa na niekdajší citát Karla Marxa, ktorý sa nechal počuť, že "právo je vôľa vládnucej triedy poýšená na zákon." Neplatí to v skutku aj dnes? 

    Jednoducho povedané, ak si vládnuca trieda vytýči určité ciele, ktoré chce realizovať v množine vzťahových štruktúr súdnej moci, je viac ako jasné, že si potrebné predpoklady – zákony či podzákonné pramene práva – príjme v súlade s týmito požiadavkami. Následne už nebude problémom praktizovať jednotlivé opatrenia, ktoré môžu deformovať práve nezávislosť súdnictva, keďže zákonnú oporu pre tieto „operácie“ vládnuca štruktúra štátu má, a bude tieto operácie vykonávať de facto legitímne a v súlade s akýmikoľvek požiadavkami právneho štátu.

    Tak ako bolo v úvode načrtnuté, chceme viesť polemiku o skutočnosti, či partokracia ako moc politických strán a hnutí dokáže zasahovať do nezávislosti (nielen) súdnictva ako celku. Musíme uviesť, že foriem, prostredníctvom ktorých vládnuca vrstva toho ktorého spoločenského zriadenia môže spomínanú nezávislosť súdnictva deformovať je viacero, my však heslovito uvádzame iba tie okruhy vzťahov, v ktorých sa toto ovplyvňovanie nezávislosti súdneho systému ako celku môže odohrávať najmarkantnejšie. Na kvalitatívne podrobný rozbor každej z uvedených možností však priestor nemáme.

    Jednotlivé formy získavania či zvyšovania vplyvu politických strán (vládnucej vrstvy v podmienkach parlamentarizmu) na nezávislosť súdneho systému:

    a) Prijímanie zákonov ovplyvňujúcich štruktúru súdneho systému,

    b) Prijímanie zákonov meniacich a ovplyvňujúcich vzťahové štruktúry súdneho systému zvlášť v množine personálneho aparátu (odvolávanie sudcov, menovanie sudcov, možnosti odvolania sudcu z funkcie),

    c) Výber uchádzačov do funkcie sudcu,

    d) Výber pomocného – administratívneho personálneho aparátu(vyšší súdni úradníci, zapisovateľky),

    e) Zmeny kvalitatívnych požiadaviek kladené na iné subjekty súdneho konania (znalci, tlmočníci),

    f) Ovplyvňovanie fungovania sudcovskej samosprávy,

    g) Disciplinárne konania voči sudcom.

    Dovolíme si len záverom tvrdiť, že body a), b) a f) nami vymedzenej štruktúry konaní, ktoré môžu nadobúdať charakter deformácie nezávislosti súdneho systému sú najdôležitejšie. Samozrejme, opatrenia ktorejkoľvek vládnucej ekipy, skupiny, politického zboru strán v týchto oblastiach by mali byť veľmi starostlivo pripravované, posudzované, a v konečnom štádiu aj kontrolované. Ak by sa akékoľvek z týchto konaní stalo možným prostriedkom politizácie súdneho systému, je na ostatnej časti spoločnosti, aby vyvinula úsilie o zatlačenie do úzadia prípadne o úplné zrušenie takýchto snáh či opatrení. Záujmom je v tomto prípade právna istota, požiadavka, že súd rozhoduje iba na základe zákona, a v neposlednom rade nezávislosť súdnictva, z podstaty ktorej vznikla práve táto myšlienková konštrukcia.

    Negatívne presahy partokracie všeobecne:

    Na konkrétnosti možností zásahov partokracie do samotného súdneho systému sme poukázali v predchádzajúcej kapitole. Zovšeobecním však vieme podľa nášho názoru vo všeobecnej zhode dospieť k záveru, že sa tento vplyv neprejavuje iba na spomenutých miestach. Možno rekapituláciou už uvedeného povedzme, že vplyv partokracie môže deformovať všetky nasledujúce, v štáte nachádzajúce sa procesy:

    • prijímanie zákonov, podzákonných právnych aktov, 
    • snaha o získanie vplyvu v súdnej moci (pozri vyššie), 
    • obsadzovanie štátnických funkcií politickými nominantmi.  

    Súdna moc/ústavné súdnictvo: jediná brzda partokracie / vlády „skupinky“? 

    V uvedenej vzťahovej štruktúre sa súdna moc dostáva do kvalitatívne náročnej pozície. Ak si uvedomíme všetky presahy načrtnuté vo vyššom texte uvedomíme si, že pojem demokracie (vlády ľudu – zastupiteľská demokracia v podmienkach dneška, v podmienkach Slovenskej republiky), parlamentarizmu môže ktorýkoľvek sveta s týmto štátopolitckým zriadením dostať do situácie, v ktorej si vládnuca ekipa „vyvolených“ bude prijímať zákony v súlade so svojim politickým, hodnotovým, názorovým, náboženským a iným smerovaním. V tejto situácii neexistuje iný subjekt okrem inštitúcie súdu, ktorý by uvedenej situácii dokázal zabrániť a do týchto aktivít akýmkoľvek efektívnym spôsobom zasiahnuť.

    Aktuálne úlohy súdnej moci:  

    Z hľadiska jej aktuálnej pozície, postavenia, právomocí a činnosti máme za to, že cestou kvalitatívneho posunu súdnej moci plní táto v modernej konštitucionalistike v porovnaní s jej postavením a úlohami v histórii nasledujúce, v niektorých prípadoch dokonca doposiaľ nevyskytujúce sa úlohy:

    a) Ochrana zákonom stanovených práv a povinností subjektov práva.

    O tejto funkcii súdnej moci ako takej nemôže byť v žiadnom prípade v podmienkach dneška pochýb. Subjekty práva, ktoré na základe zákonom stanovenej zmluvnej slobody v rôznych odvetviach práva medzi sebou negociujú a uzatvárajú zmluvné dojednania, sa v prípade ich porušenia samozrejme v prvom rade snažia, v lepšom prípade, vyriešiť spor mimosúdne. Do úvahy pripadajú stále viac sa popularizujúce rozhodcovské doložky, ktoré ponúkajú efektívnejšie a hlavne časovo nenáročnejšie vyriešenie sporu. Táto skutočnosť je aktuálna zvlášť v situácii, keď v podmienkach Slovenskej republiky trvá priemerné konanie na súde cca. 14, no in concreto často aj viac mesiacov. Ak sa im však spor nepodarí vyriešiť mimosúdne, prípadne dohodou o jeho vyriešení, zostáva im posledná možnosť, a to obrátiť sa s príslušnou žalobou na miestne a vecne príslušný súd. Práve v tejto chvíli sa funkcia súdnej moci, ochrana zákonom stanovených práv a povinností subjektov práva začína realizovať.

    Začatím konania do vyriešenia sporu vstupuje štát skrze zákonného sudcu, ktorý má ústavnú povinnosť rozhodnúť na základe zákona prípadne medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.[14] Subjekty práva sa v tomto prípade obrátili dá sa povedať na nezávislú osobu v podobe súdneho vyriešenia sporu s dôverou, že ich spor bude vyriešený na základe zákona, v jeho medziach, a že rozhodovanie nebude ovplyvňované žiadnymi vplyvmi. Práve na tomto mieste je problematickým aktuálny stav, kedy slovenskému súdnictvu dôveruje menej ako polovica opýtaných. Je to z dôvodu jeho častých pochybení vo forme procesných chýb jednotlivých sudcov, na základe nesmierne dlhých prieťahov v konaní, a v neposlednom rade na základe veľkého percenta zmenených rozsudkov prvého stupňa pod prizmou možného dvojinštančného rozhodovania. S dávkou kritiky musíme podotknúť, že tomuto faktu nahráva aj neustála dehonestácia súdov ako takých mienkotvornými a mainstreamovými médiami, ktoré mnohokrát neobjektívne informujú širokú verejnosť o skutočnostiach, o ktorých majú minimálne odborné vedomosti. Všetky tieto aspekty prispievajú k odlevu riešenia sporov do súkromnej, rozhodcovskej sféry. Či je tento fenomén dobým alebo nie si nedovolíme tvrdiť, rozhoduje o ňom sám život, avšak neskromne vyslovujeme požiadavku, že súdna moc by mala byť v každom štáte garantom zákonnosti, ústavnosti a v neposlednom rade podporovačom právnej istoty u bežného občana, ktorý by si mal právny poriadok ctiť a vážiť. 

    b) Ochrana štátu, prípadne celospoločenského záujmu:

    Tento prípad ochrany súdnou mocou je dá sa povedať identický ako nami vymedzený prvý okruh ochrany, avšak rozdielny je v tomto prípade subjekt ochrany. Je treba povedať, že súdna moc ako inštitucionálne zhmotnenie téz, ktoré v dávnej histórii „prezentovala svojou osobou“ bohyňa Justícia, háji tak záujmy subjektov práva na jednej strane v podobe fyzických či právnických osôb súkromnoprávnej oblasti, ako aj záujmy samotného štátu na strane druhej. V množine trestného práva a v množine trestného konania je prokurátor osobou zastupujúcou v každom konaní štát, a bez tejto osoby sa napríklad spomenuté trestné konanie ani nemôže začať. Úloha prokurátora je v tomto prípade jasná, hájiť celospoločenský záujem a vyvíjať snahu, aby osoba právny stav narušujúca a zasahujúca do zákonom garantovaných práv iných osôb bola za takéto právne nekonformné konania potrestaná. Toto je z nášho pohľadu prvá rovina ochrany štátu, prípadne celospoločenského záujmu v samotnom súdnom konaní samotným súdom ako inštitúciou zastupujúcou súdnu moc. Treba však bez meškania upozorniť, že štát ako subjekt verejnoprávneho sektoru v prípade, že vstupuje do zmluvných vzťahov s inými subjektmi práva sa stáva de facto osobou súkromnoprávnou, a prislúcha mu ochrana v takom istom rozsahu, ako subjektu na opačnej strane zmluvného dojednania. Zaraďovať však štát ako právnickú osobu medzi klasické subjekty súdnej ochrany do prvej nami vymedzenej skupiny ochrany by podľa nášho názoru nebolo celkom korektné a správne, pričom súhlasíme s názormi iných autorov o tom, že štát v mnohých prípadoch disponuje kvalitatívne inými právami, ako klasické právnické osoby, v niektorých prípadoch dokonca ani nedisponuje právami, ktorými môžu disponovať právnické osoby súkromnoprávneho charakteru.[15]

    c) Vyvodzovanie zodpovednosti za konania osôb v pozícii reprezentanta štátu: 

    Typickým novodobým protikladom ku historickým aspektom súdnej moci je možné vyvodzovanie zodpovednosti voči osobám, ktoré z pozície reprezentanta štátnej moci poškodili svojím konaním záujmy štátu, v ktorého mene konali. Ak sa pootočíme do histórie, v prípadoch kedy súdna moc nedisponovala vlastnosťou oddelenosti a nezávislosti od iných druhov moci v štáte, by vyvodzovanie zodpovednosti voči osobám konajúcim v mene štátu bolo nepredstaviteľným, zvlášť v situáciách, ak práve v rukách týchto osôb bola koncentrovaná aj moc súdna. V dnešnom, de lege ferenda trestnými žalobami pretkanom dennodennom svete je ochrana záujmov štátu naoko na prvom mieste osôb bojujúcich za jeho záujmy. A práve v otázke vyvodenia konkrétnej zodpovednosti za takéto konania prichádza na rad súdna moc, jej sila, schopnosť a autorita odsúdiť konania týchto osôb. Neprichádza do úvahy stav, kedy sa k týmto osobám bude zaobchádzať inak, ako s inými osobami v rovnakom postavení len z dôvodu ich statusu v konkrétnych podobách ako príslušník politickej strany, minister, člen vlády či iného štátneho orgánu[16]. Mysliteľ Seneca sa síce nechal počuť, že „rovní sa rodíme a nerovní zomierame“, ale na druhej strane staré známe, že všetci sú si pred súdom rovní znie jasne, a konanie v rozpore s predchádzajúcou vetou by bolo jeho obsahovým podkopaním zaslúžiacim si celospoločenské odsúdenie. Vyjadrujeme osobný postreh, že práve voči týmto osobám by malo byť možné viesť osobitný typ konania, ktorý by poskytoval všetky predpoklady na dôkladné prešetrenie sporného konania, jeho prípadné negatívne dôsledky a v prípade dokázania viny súdeného aj jeho odsúdenie v pomerne rýchlejšom časovom horizonte tak, ako to dnes (nie)je.  

    d) Kontrola zákonnosti prijímaných aktov /prameňov práva – ústavné súdnictvo: 

    Subjektívne, túto časť súdnej agendy v novodobom konštitucionalizme zväčša zverovanej ústavným súdom toho ktorého štátu pokladáme za jednu z najdôležitejších, ak nie najdôležitejšiu úlohu moderného súdneho systému. Touto možnosťou súdy ako také vo svetle ich vývoja pomerne dlhý čas nedisponovali, a práve táto právomoc najtypickejšie a najviac vystihuje kvalitatívny posun funkcií a postavenia súdnej moci. Treba povedať, že táto právomoc súdu nadobúda význam aj z hľadiska systematiky vzájomných bŕzd jednotlivých štátnych mocí navzájom. Práve na tomto mieste sa prejavuje prepojenosť a dôležitosť existencie príslušného súdu, ktorý bude kontrolovať množinu prijímaných zákonov, podzákonných predpisov, rozhodnutí orgánov štátnej správy či samosprávy. Na mieste tejto práce, v ktorej sme prejavovali subjektívny postoj hovoriaci o narastúcej úlohe činnosti súdnictva pod prizmou snáh každej vládnucej garnitúry prispôsobovať si zákonodarstvo svojim politickým či mocenským predstavám, práve v tejto situácii je táto časť agendy moderného súdnictva nesmierne dôležitou a nadobúda významnú úlohu.

    Zákonnú oporu pre túto úlohu súdneho systému inštitucionalizovanú ako bolo skôr spomenuté najčastejšie v podobe osobitných konaní pred ústavným súdom nám poskytuje samotná Ústava, ktorá v časti venovanej súdnej moci rozoberá podrobne postavenie, činnosť, a jednotlivé typy konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky[17]

    e) Kontrola činnosti orgánov verejnej správy – 5. časť Občianskeho súdneho poriadku[18] - Správne súdnictvo: 

    Zákon číslo 99/1964 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „OSP“) nám vo svojej piatej časti poskytuje zákonný podklad pre rozhodovanie sporov všeobecnými súdmi v rámci Správneho súdnictva. Paragraf 244 odsek 1 a 2 nám jasným spôsobom ozrejmí, čo do rozsahu správneho súdnictva patrí.[19] Táto právomoc všeobecného súdnictva privítaniahodne dopĺňa funkciu či úlohu nami vymedzenú v predošlom bode, čo v konečnom dôsledku zvyšuje kontrolu činnosti štátu samotného, jeho orgánov či ich predstaviteľov vo formách správnych rozhodnutí normatívneho či individuálneho charakteru. 

    f) Kontrola inštitútov, ktoré stelesňujú priamu demokraciu:

    Kontrola zákonnosti volieb ústavným súdom je množinou činností ústavného súdu, ktoré by sme v minulosti hľadali márne. Je to širokospektrálne oprávnenie ústavného súdu dozerať nad zákonnosťou volieb či iných inštitútov reprezentujúcich priamu demokraciu ex post, no podrobný kvalitatívny rozbor tejto problematiky presahuje možnosti a rozsah nastolenej práce. Nič to však nemení na fakte, že týmto oprávneným moderná súdna moc disponuje[20]

    g) Tvorba „práva“?

    Vzhľadom na to, že sa Slovenská republika stala v roku 2004 riadnym členom Európskej únie, má význam uvažovať o súdnom systéme aj v tomto, európskom rozmere. Je viac ako jasné, že právne poriadky jednotlivých členských štátov sa musia svojím obsahom jednotlivo, a jednak ako celok stále viac a viac dostávať do akéhosi „rovnakého stavu“, v ktorom si navzájom nebudú odporovať. Je viac ako zrejmé, že to, čo doteraz (v čase pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie) činili medzinárodné zmluvy nahrádzajú postupne nariadenia a smernice, ktoré jednotlivým svojím členským štátom diktujú požiadavky na zmeny či úpravu svojich právnych poriadkov.

    Europeizácia právneho stavu členských štátov sa prejavuje v prvej rovine v tom, čo sme doteraz napísali, a v rovine druhej to je stále väčšie zavádzanie významu judikátov Súdneho dvora Európskej únie. Tvrdenie, že „európske právo je artefakt, ktorý na rozdiel od jednotlivých okruhov kontinentálneho práva nevznikol prirodzeným vývojom, ale zámernou integračnou činnosťou“[21] má sekundárny dopad aj na význam judikátov, rozhodnutí Súdneho dvora. Aj napriek tvrdeniam niektorých právnych teoretikov, že aj v európskom súdnom priestore je pripustiteľná sudcovská „tvorba práva“[22], nemôžeme s nastolenou doktrínou vnímania úlohy súdov súhlasiť. Tieto jednotlivé rozhodnutia spomenutého súdu sa stávajú akýmisi dogmami, ktoré sa citujú, používajú a z ich obsahu sa právnou praxou robí ako bolo spomenuté dogmatický nástroj presadzovania právnych názorov Súdneho dvora. Mnohokrát sa rozhodnutia Súdneho dvora dostávajú do rozporu s platným právnym stavom toho ktorého členského štátu, čo v konečnom dôsledku vedie sekundárne k minimalizácii „právnej istoty“ adresátov práva. Právna prax pozná prípady, kedy sa v jednotlivých nielen občianskych súdn]Jednoducho povedané, ak si vládnuca trieda vytýči určité ciele, ktoré chce realizovať v množine vzťahových štruktúr súdnej moci, je viac ako jasné, že si potrebné predpoklady – zákony či podzákonné pramene práva – príjme v súlade s týmito požiadavkami. Následne už nebude problémom praktizovať jednotlivé opatrenia, ktoré môžu deformovať práve nezávislosť súdnictva, keďže zákonnú oporu pre tieto „operácie“ vládnuca štruktúra štátu má, a bude tieto operácie vykonávať de facto legitímne a v súlade s akýmikoľvek požiadavkami právneho štátu.p align=p align= p align=ych konaniach odkazuje na rozhodnutie Súdneho dvora, pričom vnútroštátny sudca stojí pred dilemou: akceptovať rozhodnutia spomenutých orgánov čo do právneho posúdenia, alebo aplikovať národné právo v celej svojej šírke, obsahu a jedinečnosti.

    Máme za to, že všeobecná europeizácia právneho systému, a jeho v podstatnej časti „judikatizácia“, ktorá je prejavom umelej vôle pretláčať rozhodnutia a právne názory či postoje Súdneho dvora nie sú dobrým fenoménom. Každá z takýchto snáh je konkludentnou snahou o potlačenie zvrchovanosti štátnej moci, snahou o ubitie národných právnych poriadkov, súdneho systému dogmatizovaním rozhodnutí Súdneho dvora, ktorý si v rámci Európskej únie žije vlastným životom. Takáto snaha nie je podľa nášho názorup align= správna, keďže už historicky starší právni myslitelia tvrdili, že zákonodarstvo štátu má zohľadňovať jeho geografické, spoločenské, ekonomické a iné osobitosti, čo je v úplnom obsahovom aj logickom protiklade k snahám o zjednotenie právneho poriadku, súdneho systému a najmä doktrín rozhodovania sporov v práve. Za zmienku stojí aj názor Viktora Knappa, ktorý sa v jednej zo svojich publikácií vyjadruje: „Na európskom kontinente má súdne rozhodnutie menší a hlavne iný vplyv na tvorbu, resp. dotváranie práva, ako v Anglicku. ... Súd môže rozhodovať výlučne vo vzťahu k stranám konania[23], a nikdy nemôže vydávať rozhodnutia záväzné obecne“ (všeobecne, pozn. aut.).[24]

    Samozrejme, že uvedený fakt má aj iné, sekundárne, podľa nášho názoru negatívne dopady, kedy sa napríklad súčasťou jedného právneho poriadku môžu stať inštitúty či právne princípy, ktoré tento nepozná[25], a ktoré v súvislosti s ním ani nevedia nájsť logickú, obsahovú, právnu či systematickú súvislosť.[26] Niektorí autori o týchto problémoch uvažujú v intenciách, že ide o tzv. „právne transplantáty“, ktoré sú vo svojej podstate pre právny poriadok ako taký veľmi nebezpečné[27]. Odporcovia tohto názoru argumentujú názorovou platformou, že sudcovia v týchto prípadoch právo netvoria, iba ho legitímne dotvárajú na miestach, kde si to jeho obsah vyžaduje. Vyskytli sa názory, že napríklad v prípade Súdneho dvora Európskej únie sudcovia v spomenutých „dogmatických“ rozsudkoch nevytvárajú nové právne inštitúty, ale iba explicitne vykladajú tzv. „zakladajúce zmluvy“. Dá sa s týmto názorom čiastočne súhlasiť, ale súčasne treba mať na pamäti dve skutočnosti. Prvou je skutočnosť, že extenzívny neznamená nový, a druhou je, že sudca by sa mal ku „dotváraniu práva“ uchýliť iba vtedy, ak právny systém vo svojich prameňoch práva výslovnú či implicitnú odpoveď na riešenú otázku nedáva[28]. Takéto sudcovské dotváranie práva by však podľa nášho názoru nemalo platiť erga omnes tak, ako sa to v prípade európskeho súdneho systému často deje, ale platiť by malo prima facie iba inter partes, pretože v opačnom prípade by sudcom bola pripísaná zákonodarná moc, čo je v logickom protiklade ku všetkým úvahám týkajúcim sa trojdeleniu moci[29]

    Záver:

    Príspevok mal snahu poukázať na negatívne javy sprevádzajúce nástup partokracie ako reálneho dopadu parlamentných demokracií na pozadí historického vývoja trojdelenia moci v štáte a postavenia súdnej moci v ňom. Taktiež mal za úlohu vyzdvihnúť úlohu, postavenie a existenciu súdnej moci ako celku, ktorá ako jediná môže zabraňovať všetkým negatívnym javom sprevádzajúcim tento stav. Súdna moc sa pod prizmou uvedeného stáva najdôležitejšou mocou v štáte, ktorá ako jediná dokáže vzdorovať, zabraňovať, a prirodzeným právnym spôsobom brzdiť snahy politickej ekipy, skupinky vedúcich funkcionárov štátu bez ohľadu na početnosť jej väčšiny v Národnej rade Slovenskej republiky o ovládnutie štátnej moci v štáte. Ako jediná dokáže byť brzdou a dozorcom na prijímaním možných, účelových zákonných prameňov práva, v ktorých si tá ktorá politická ekipa zovšeobecňuje svoje politické, ekonomické, sociálne a iné predstavy o správnosti fungovania toho ktorého spoločensko – ekonomického zriadenia. Okrem iného, oprávnenie súdneho systému, v podmienkach Slovenskej republiky Ústavného súdu Slovenskej republiky na dozor nad súladom zákonov s Ústavou Slovenskej republiky a ústavnými zákonmi je tým oprávnením, ktoré je z hľadiska trojdelenia moci v štáte a jeho praktického, efektívneho a reálneho uplatňovania nesmierne dôležité. 

    Poznámky pod čiarou:
    1. http://www.ucps.sk/Sudna_moc_historicky_vyvoj_jaroslav_collak^
    2. Jaroslav Čollák, Súdna moc a trojdelenie moci, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta, Katedra teórie štátu a práva, 2012;

      http://www.crzp.sk/crzpopacxe?fn=resultform&rankfield=true&fs=01C3E3B8D23F4DD1A34D8D9B3F6C6233 (navštívené dňa 14.08 2012);

      ^
    3. BRÖSTL, A., - DOBROVIČOVÁ, G., - KANÁRIK, I.; Základy štátovedy, 2007, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta, ISBN: 978-80-7097-679-1.^
    4. BRÖSTL, A., DOBROVIČOVÁ, G., - KANÁRIK, I.; Základy štátovedy, 2007, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta, ISBN: 978-80-7097-679-1, str. 85^
    5. Bližšie pozri: BRÖSTL, A.: Dejiny politického a právneho myslenia, Iura Edition, ISBN 80-88715-39-3^
    6. Tamtiež 8, str. 86^
    7. Tamtiež 9, str. 129.^
    8. Začiatkom sudcovského aktivizmu sa dá považovať prípad William Marbury v. James Madison, secretary of state of the United States. Supreme court of the United States 5 u.s. 137, february, 1803 term, http://law2.umkc.edu/faculty/projects/ftrials/conlaw/marbury.HTML ^
    9. Ústava Slovenskej republiky, z.č 460/1992 Zb., Čl.29: (1) Právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach. (2) Občania majú právo zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich.^
    10. BRÖSTL, A.: Dejiny politického a právneho myslenia, Iura Edition, ISBN 80-88715-39-3.^
    11. BRÖSTL, A., - DOBROVIČOVÁ, G., - KANÁRIK, I.; Základy štátovedy, 2007, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta, ISBN: 978-80-7097-679-1, str. 85.^
    12. http://www.ucps.sk/Od_coho_zavisi_kvalita_pravenho_poriadku_jaroslav_collak ^
    13. Bližšie pozri: KNAPP, V; velké právní systémy (úvod do srovnávací právni vědy). 1. Vydání, Praha, C.H. Beck 1996, ISBN 80-7179-089-3 (C.H Beck. Praha), str.104.^
    14. Čl.144 odsek 1 Ústavy: Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.^
    15. ĽALÍK, T.: Odpoveď J. Mazákovi alebo je judikatúra ústavného súdu správna?; Justičná revue, 63, 2011, č. 11, str. 1530 – 1642.^
    16. Samozrejme, pri akceptácii imunity, ktorou tieto osoby disponujú.^
    17. Články 125 až 129 Ústavy.^
    18. Čl.142 Ústavy Slovenskej republiky : Súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.^
    19. (1) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. (2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie a postup správneho orgánu"). ^
    20. Čl. 125b (1)Čl.125 Ústavy: Ústavný súd rozhoduje o tom, či predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 95 ods. 1, je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom., čl.129 odsek 3: Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti výsledku referenda a o sťažnostiach proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky. ^
    21. Bližšie pozri: KNAPP, V; Velké právní systémy (Úvod do srovnávací právni vědy). 1. Vydání, Praha, C.H. Beck 1996. str 103. ISBN 80-7179-089-3(C.H Beck. Praha), str.118.^
    22. Bližšie pozri: Súdna moc a moc sudcov na Slovensku, The judiciary and the Power of Judges in Slovakia/ Ján Svák – Bratislava : EUROKÓDEX, s.r.r., 2011. 168 s. ^
    23. Zásada známa aj ako: „iudex ius dicit inter partes“.^
    24. KNAPP, V; Teorie práva, 1.vydání. Praha, C.H.Beck 1995, ISBN 80-7179-028-1 (C.H.Beck)^
    25. Bližšie pozri: http://www.ucps.sk/Vyznam_pravnych_principov_v_pravnom_poriadku_jaroslav_collak^
    26. Bližšie pozri: TRYZNA, J; Právní principy a právni argumentace, K vlivu právních princípu na právni argumentaci při aplikaci práva, Auditorium, Praha 2010, str. 194 a nasl.^
    27. Bližšie pozri: http://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_28.pdf^
    28. Sú to tzv. „medzery v práve“, bližšie pozri: HANUŠ, L.: Právni argumentace nebo svévole. Úvahy o právu, spravedlnosti a etice. Praha : C. H. Beck, 2008.^
    29. Podobný názor zastáva aj E. TILSCH, Občasnké právo, část všeobecná, Všehrad, Praha, 1925, s.71)^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia