Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

„WAIVER“ ALEBO K MOŽNOSTIAM VYLÚČENIA ZODPOVEDNOSTI ZA ÚRAZ PRI VÝKONE ŠPORTOVEJ ČINNOSTI NEPREČÍTANÉ MagOff 

     
    Článok bol nastavený ako .
    07.01.2013prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš PhD., LLM, MA (Spracoval: Ing. Simoneta Sepešiová )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    "WAIVER" OR ON THE POSSIBILITIES OF EXCLUSION OF LIABILITY FOR SPORTS INJURIES

    JUDR. PHDR. TOMÁŠ GÁBRIŠ PHD., LLM, MA
    UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE, PRÁVNICKÁ FAKULTA, ODBORNÝ ASISTENT
    LEGISLATÍVNO – PRÁVNA KOMISIA SLOVENSKÉHO FUTBALOVÉHO ZVÄZU, ČLEN
    ADVOKÁT ŠPECIALIZUJÚCI SA NA ŠPORTOVÉ PRÁVO
    E-MAIL: GABRIS.TOMAS@GMAIL.COM


    KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
    úraz, šport, okolnosti vylučujúce protiprávnosť, waiver, vzdanie sa práv, informovaný súhlas

    KEY WORDS:
    injury, sports, circumstances excluding unlawfulness, waiver, waiver of rights, informed consent

    ABSTRAKT:
    Príspevok venuje pozornosť možnostiam zmluvného obmedzenia alebo vylúčenia zodpovednosti za škodu spôsobenú športovým úrazom, a tiež sa venuje príbuzným otázkam informovaného súhlasu. Dospieva k poznatku, že zodpovednosť za škodu na zdraví zásadne nemožno preventívne pred vznikom škody vylúčiť. Rovnako nie je z pochopiteľných príčin možné zmluvne vylúčiť trestnoprávnu zodpovednosť. Aj trestné právo však rešpektuje, že niektoré fyzické kontakty, ktoré by mohli napĺňať znaky skutkových podstát trestných činov, napĺňajú spoločenský záujem na športovaní, ktorý je vyjadrený aj v čl. 165 ZFEÚ.[1] Športové pravidlá, hoci samotné sú zmluvného základu, tak upravujú limity trestnoprávnej zodpovednosti tým, že pomáhajú vymedziť hranice „výkonu práv a povinností“ ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť konania. Rovnaký princíp pritom platí aj v súkromnoprávnych zodpovednostných vzťahoch – fyzický kontakt v športe (pri dodržaní rešpektovaných a právom nereprobovaných športových pravidiel) nenapĺňa znak porušenia právnej povinnosti ako základnú podmienku vzniku súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu (na zdraví). Zásadne však platí, že ani v civilnom ani v trestnom práve nie je možné paušálne vylúčenie právnej zodpovednosti iba s poukazom na výkon športovej činnosti ako akejsi „športovej imunity“ – súdnemu preskúmaniu totiž podliehajú aj samotné športové pravidlá (totiž či nie sú protiprávne).

    ABSTRACT/SUMMARY:
    The paper draws attention to the possibility of contractual limitation or exclusion of liability for damage caused by sports injuries, and also addresses related issues of informed consent. Author comes to the finding that in Slovakia, liability for damaged health can not be preventatively excluded before the damage arises. Nor is it possible for obvious reasons to exclude criminal liability contractually. However, criminal law does recognize that some physical contact, which could constitute criminal acts, fulfills societal interest in sporting, which is expressed also in Art. 165 TFEU. Sports rules, although being of a contractual nature, still limit criminal liability by helping to define the boundaries of "exercise of rights and duties" as a circumstance excluding unlawfulness. The same principle applies to liability in private law relationships – physical contact in sport (in compliance with the law and respected unprohibited sporting rules) does not constitute a breach of legal obligations as a precondition of private liability (for injury). Fundamentally, however, it is true that neither in civil nor criminal law is it possible to exclude liability generally only with reference to the performance of sports activities as a kind of "sporting immunity" – even the rules of the sport fall themselves under judicial review (whether these are not illegal).


    ÚVOD    

    Pojmom waiver sa v angloamerickom svete, resp. v krajinách právneho okruhu common law rozumie vo všeobecnosti vzdanie sa práva. V športovoprávnom kontexte sa ním rozumie špeciálne vzdanie sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone športovej činnosti. Ide teda o prostriedok, ktorý má slúžiť na vylúčenie zodpovednosti za škodu. Škoda pritom môže mať formu škody na zdraví, resp. na tele, ale tiež majetkovú formu. Súčasťou a pojmovým znakom inštitútu „waiver“ je tiež požiadavka, aby takéto vzdanie sa nároku na náhradu škody predchádzalo samotný vznik škody. Nejde teda o vzdanie sa existujúceho, ale iba budúceho nároku na náhradu budúcej škody. V tomto aspekte konštrukcia waiveru naráža na platný právny stav v Slovenskej republike, kde nie je možné platne sa vopred vzdať budúcich práv. V iných krajinách, nielen systému common law, ale tiež systému kontinentálneho práva (napr. Nemecko, Rakúsko, Holandsko a i.) takéto vzdanie sa budúceho práva je možné, avšak iba za určitých okolností. V tomto príspevku sa zameriame na analýzu slovenskej právnej úpravy a prekážok „waivera“, a komparácii so zahraničnou právnou úpravou tohto inštitútu, ako aj komparáciou s obdobnými, resp. príbuznými inštitútmi ako sú informovaný súhlas, súhlas s účasťou na podujatí a i. Výsledkom našej analýzy by mali byť odporúčania pre súčasnú prax vyvodzovania zodpovednosti za škodu (osobitne za úrazy) ako aj odporúčania de lege ferenda v oblasti právnej regulácie športu.

    1. ZODPOVEDNOSŤ V ŠPORTE

    Otázky zodpovednosti za protiprávne konanie v športe sú upravené občianskym, príp. obchodným, a trestným právom. Aj pri neexistencii akýchkoľvek výslovných pravidiel ohľadom súkromnoprávnej zodpovednosti za športové úrazy však platí všeobecné pravidlo občianskeho práva, a to všeobecná prevenčná povinnosť zakotvená v § 415 Občianskeho zákonníka: „Každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.“ Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka: „Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.“ Napokon podľa § 441 Občianskeho zákonníka: „Ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.“

    Civilnoprávna zodpovednosť pri výkone športovej činnosti môže mať viacero podôb. Komplexnejší výpočet druhov súkromnoprávnej zodpovednosti v športe ponúka napr. Johannes Reisinger[2] – ide o zodpovednosť:

    1. Organizácie a jej funkcionárov
    2. Športovca voči športovcovi
    3. Športovca voči nezúčastneným, pomocníkom a divákom
    4. Športovca voči športovej organizácii, usporiadateľovi a sponzorom
    5. Usporiadateľa voči športovcom
    6. Usporiadateľa voči nezúčastneným, pomocníkom, sponzorom a divákom
    7. Zodpovednosť za športoviská
    8. Zodpovednosť za športové náradie
    9. Pri tréningovej činnosti (zodpovednosť trénera)
    10. Tretieho voči športovcom
    11. Rozhodcu voči športovej organizácii
    12. Klubu v procese udeľovania licencií

    Podobne vypočítava druhy trestnoprávnej zodpovednosti:

    1. Ublíženie na zdraví
    2. Podvod
    3. Korupcia
    4. Trestné činy trénera
    5. Trestné činy športových funkcionárov
    6. Trestné činy rozhodcu
    7. Trestné činy divákov
    8. Doping.[3]

    Príkladom môžeme venovať pozornosť niektorým z nich:

    A. ZODPOVEDNOSŤ ŠPORTOVCA ZA ÚRAZY

    Podľa M. Králíka slovenský autor P. Gališin v 80. rokoch 20. storočia spracoval prehľad vyše 40 teórií, ktoré odôvodňovali vylúčenie alebo naopak pripúšťali občianskoprávnu zodpovednosť športovcov za úrazy.[4] Zároveň ponúka prehľad aktuálnej národnej judikatúry, z ktorého vyplýva, že v súčasnosti by súdy v Čechách aj na Slovensku vyvodili občianskoprávnu zodpovednosť športovca za úraz spôsobený druhému športovcovi najmä v prípadoch, ak by išlo o preukázaný prípad porušenia športových pravidiel. Zodpovednosť by tu závisela od dôkazných možností preukázania porušenia športového pravidla, ako podmienky preukázania porušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti v znení „Každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.“ V športe je totiž touto všeobecnou prevenčnou povinnosťou záväzok dodržiavať pravidlá hry.[5] Športové pravidlá pritom môžu povoľovať aj určité potenciálne nebezpečné zákroky, resp. manévre, ktorých dôsledkom v praxi môže byť zranenie športovca. Ak by však súčasťou hry mali byť podľa pravidiel postupy, ktoré sú priamo namierené proti životu a zdraviu športovca, pravidlá by samy osebe navádzali na protiprávnu činnosť a neslúžili by ako pomôcka súdu pre určenie hraníc prevenčnej povinnosti.

    B. ZODPOVEDNOSŤ DIVÁKA A USPORIADATEĽA/ORGANIZÁTORA

    Zodpovednosť športovcov za úraz spôsobený pri športe inému športovcovi je pritom iba jedným z aspektov občianskoprávnej zodpovednosti v športe. Športovec môže zodpovedať za škodu aj divákovi, ktorému bez divákovho spoluzavinenia, alebo so spoluzavinením, ublížil. Často však v praxi zodpovednosť preberá organizátor alebo usporiadateľ, ktorý dostatočne nezaistil bezpečnosť divákov. Vylúčiť nemožno ani spoločnú zodpovednosť športovca a organizátora/usporiadateľa. Argumentácia pri posudzovaní zodpovednosti by pritom mohla byť rovnaká ako v prípade zodpovednosti športovca za úraz spôsobený druhému športovcovi – porušenie prevenčnej povinnosti, vznik škody, príčinná súvislosť, zavinenie a prípadné spoluzavinenie diváka, ktorý mohol s nebezpečenstvom počítať. Nemohol však počítať s excesom, teda porušením športových pravidiel, príp. nezaistením štandardnej bezpečnosti zo strany organizátora alebo usporiadateľa. Vtedy divák nemá žiaden podiel viny na výslednom zranení a za škodu zodpovedá v plnej výške organizátor/usporiadateľ alebo športovec (prípadne zodpovedajú spoločne).

    Zodpovednosť medzi divákom a usporiadateľom, má však aj opačnú podobu – napríklad podobu zodpovednosti divákov za škodu, ktorú spôsobia na štadióne.

    C. ZODPOVEDNOSŤ ŠPORTOVCA A ORGANIZÁTORA/USPORIADATEĽA

    Zodpovednosť športovcov voči organizátorom a usporiadateľom a naopak vyplýva z konkrétnych zmluvných vzťahov medzi nimi, a z uplatnenia základných princípov občianskoprávnej zodpovednosti (porušenie povinnosti, škoda, príčinná súvislosť a zavinenie).

    D. ZODPOVEDNOSŤ TRÉNERA A ZVERENCA

    Ďalšou možnou podobou zodpovednosti je zodpovednosť trénera za zverených športovcov, často maloletých. V rámci občianskoprávnej zodpovednosti a podľa zákona o rodine je za dieťa v prvom rade zodpovedný rodič, teda zákonný zástupca. Zveriť deti do starostlivosti inej osoby je možné iba so súhlasom zákonného zástupcu, prípadne na základe rozhodnutia súdu. Otázka zodpovednosti „iných osôb“, napr. trénera, sa potom spravuje v občianskoprávnej rovine všeobecnými ustanoveniami o zodpovednosti za škodu, ak ide o zodpovednosť za škodu, ktorá sa stala dieťaťu. Opäť by teda bolo potrebné preukázať, že tréner porušil svoju povinnosť, ktorej príčinným dôsledkom bola škoda, a toto konanie bolo trénerom zavinené.

    Naopak zodpovednosť za škodu spôsobenú dieťaťom upravuje Občiansky zákonník v § 422 a § 423 ako zodpovednosť za škodu spôsobenú tými, ktorí nevedia posúdiť následky svojho konania: „Maloletý alebo ten, kto je postihnutý duševnou poruchou, zodpovedá za škodu ním spôsobenú, ak je schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky; spoločne a nerozdielne s ním zodpovedá, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad. Ak ten, kto spôsobí škodu, pre maloletosť alebo pre duševnú poruchu nie je schopný ovládnuť svoje konanie alebo posúdiť jeho následky, zodpovedá za škodu ten, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad. Kto je povinný vykonávať dohľad, zbaví sa zodpovednosti, ak preukáže, že náležitý dohľad nezanedbal.”

    Zásadne tréner teda zodpovedá za škodu spôsobenú dieťaťom – zverencom – napr. inému športovcovi, spoločne s týmto zverencom. Ak dieťa nevie posúdiť následky svojho konania, zodpovedá tréner sám – v oboch prípadoch za predpokladu, že nedokáže, že náležitý dohľad nezanedbal.

    E. ZODPOVEDNOSŤ KLUBU ZA ZRANENIE ŠPORTOVCA

    Existuje tiež možnosť obchodnoprávnej zodpovednosti za škodu. Tej môže podliehať zranenie hráča hráčom súperiaceho klubu, ak by si materský klub zraneného hráča nárokoval odškodnenie od druhého klubu, ktorého hráč zranenie spôsobil.

    Ďalej v texte príspevku sa budeme zaoberať iba zodpovednosťou za úrazy pri výkone športovej činnosti, a to vo všeobecnej rovine, bez špecifikovania toho, či škodu na zdraví spôsobila druhá osoba alebo prístroj (zariadenie). Budeme vo všeobecnosti hovoriť o „športovom úraze“.

    2. WAIVER A ZODPOVEDNOSŤ ZA ŠPORTOVÝ ÚRAZ

    Myšlienka vzdania sa práv na náhradu škody, napríklad zo športového úrazu, vyplýva v zahraničí z myšlienky dobrovoľnej účasti na športovej aktivite a vedomosti o možných rizikách. Slovami rímskych právnikov: „volenti non fit iniuria“.

    Pre európske kontinentálne krajiny však vo všeobecnosti platí, že nie je možné vylúčiť zodpovednosť za úrazy – podľa § 309 nemeckého BGB totiž nemožno vylúčiť zodpovednosť za škodu na živote, tele a zdraví. Vylúčiť možno iba zodpovednosť za vecnú škodu.[6]

    Obdobne ako nemecká právna úprava, aj rakúsky ABGB upravuje túto otázku podobne – veľmi všeobecne formulovaná klauzula vylučujúca zodpovednosť, resp. prenášajúca riziko na športovca, by bola neplatná z dôvodu rozporu s dobrými mravmi.[7] Navyše aj pri zodpovednosti za majetkovú škodu sa uznáva iba zbavenie sa zodpovednosti za ľahkú nedbanlivosť, a len za riziko, ktoré bolo predvídateľné.[8]

    Minimálne kontinentálny právny systém teda stojí na pozícii, že niektorých práv sa vopred nemožno vzdať – okrem práva na náhradu škody na zdraví je to aj príklad práva na súdnu ochranu, čo je tiež významný aspekt vzdávania sa práv, ktorý sa v športovoprávnej praxi vyskytuje vo forme záväzku vyjadreného v stanovách športových organizácií – záväzku neriešiť spory súdnou cestou, ale cestou interných športových orgánov, a to aj keď tieto orgány nemajú povahu rozhodcovských súdov a ich rozhodnutia nemajú právnu silu rozsudkov. Takéto obmedzenie práva na súdnu ochranu je však jednoznačne v konflikte s právom na súdnu ochranu a nič poškodenému nebráni, aby sa obrátil na príslušný súd.[9]

    Na druhej strane niektoré zo štátov USA uznávajú všeobecnú možnosť vzdania sa práva vopred pred jeho vznikom, resp. pred vznikom konkrétneho nároku. Aj v USA však platí, že waiver umožňuje zbaviť sa zodpovednosti iba v prípadoch ľahko nedbanlivostného zavinenia (rozlišuje sa totiž niekoľko prípadov vzniku úrazov/škody, s prítomnosťou alebo bez prítomnosti zavinenia: nehoda, nedbanlivosť, hrubá nedbanlivosť a úmysel).

    Cotten v tejto súvislosti stručne analyzuje situáciu v jednotlivých štátoch USA a všeobecne odporúča, akým spôsobom takéto vzdanie sa práv formulovať. Rozlišuje pritom waiver vo viacerých formách:

    1. samostatný
    2. na zadnej strane lístku
    3. skupinový
    4. súčasť zmluvy.

    Základné formálne a materiálne (obsahové) náležitosti waivera v štátoch, ktoré ho uznávajú, a ktoré sa podľa Cottena v súdnej praxi štandardne vyžadujú, predstavujú:

    1. Názov dokumentu – aby bolo podpisujúcemu zrejmé, že podpisuje vzdanie sa práv
    2. Veľkosť písma – aby nešlo o praktiku, ktorú v európskych pomeroch zakazuje ochrana spotrebiteľa – využívanie malého písma, ktoré podpisujúci nečíta
    3. Jednoduchosť a zrozumiteľnosť textu – aby podpisujúci nemohol neskôr spochybniť, že textu nerozumel, a aby sa z textu dal vyložiť skutočný úmysel strán
    4. Slová „potvrdzujem podpisom, že som si dokument prečítal“ umiestnené vedľa miesta na podpis – na posilnenie predpokladu, že podpisujúci doklad pred podpísaním prečítal
    5. Formulácia, že podpis nemá vady vôle ani prejavu
    6. Waiver nesmie byť formulovaný v rozpore s verejným poriadkom a morálkou
    7. Waiver nesmie zvýhodňovať silnejšiu stranu.[10]

    Zásadne teda možno konštatovať, že hoci v USA je možné vylúčiť zodpovednosť aj v prípade úrazov, ide iba o prípady ľahko nedbanlivostné, rovnako ako v Európe v prípade vylučovania zodpovednosti za škodu na majetku. V Európe sa však zásadne nepripúšťa preventívne vylúčenie zodpovednosti za škodu na zdraví, a to ani v prípadoch nedbanlivosti. Takýto „waiver“ by bol úplne neúčinný.

    3. VZDANIE SA PRÁVA NA NÁHRADU ŠKODY V ČESKOM A SLOVENSKOM PRÁVNOM PORIADKU

    Hoci sme v úvode predznačili, že „waiver“ je inštitútom typickým pre systém common law, ani v štátoch USA neexistuje jednoznačný prístup k tejto problematike. Cotten v tejto súvislosti kategorizuje štáty USA na tri skupiny: rigorous, moderate a lenient,[11] to znamená, že rozlišuje štáty USA, ktoré sa k waiverom stavajú vyslovene odmietavo, štáty, ktoré za určitých okolností waiver uznávajú, a napokon štáty, ktoré ho vo všeobecnosti v právnej a súdnej praxi uznávajú ako spôsob vylúčenia zodpovednosti za škodu (aj za úraz).

    Slovenská a česká právna úprava ako jedna z mála európskych právnych úprav pristupuje k preventívnemu vylúčeniu zodpovednosti za škodu (aj majetkovú) zásadne odmietavo. Výnimky predstavujú iba osobitné právne úpravy informovaného súhlasu, kde však skôr ide o zákonom predpokladanú a uznávanú okolnosť vylučujúcu protiprávnosť než o vzdanie sa práv.

    Jiří Handlar vo svojom príspevku v Právních rozhledech v roku 2009[12] podrobne problematiku „vzdania sa práva vopred“ analyzoval, pričom konštatuje, že „ustanovení § 574 odst. 2 ObčZ zakazuje právním subjektům vzdát se práv, která mohou v budoucnu teprve vzniknout.[13] Toto ustanovení je specifikem platného občanského zákoníku (předchozí civilní kodexy takto koncipované ustanovení neznaly, neznají je ani srovnatelné zahraniční právní řády) a lze je považovat za projev původní koncepce, která stála v roce 1964 u vzniku zákona a která výrazně omezovala princip autonomie vůle. V budoucím civilním kodexu se s takovým či obdobným ustanovením nepočítá.“

    Príslušné ustanovenie Občianskeho zákonníka teda počíta iba s možnosťou vzdania sa práv, ktoré už existujú. Nepripúšťa vzdanie sa práv, ktoré ešte nevznikli, a o ktorých prípadne ani nie je isté, či vôbec vzniknú. „M. Salačová pak dokonce dovozuje, že se „lze vzdát pouze práva, které již prokazatelně určitému subjektu přísluší, práva, které může z něho oprávněný realizovat ... Vzdát se lze pouze nároku, tedy dospělého práva, práva bohatšího právě o realizovatelnost“.[14]

    Na druhej strane však Handlar upozorňuje na úplne protikladný výklad F. Melzera – „Podle Melzera jde v uvedených případech o typické situace, které ospravedlňují tzv. teleologickou redukci, podle které se právní norma neaplikuje na skupinu případů, kterou sice lze podřadit pod jazykový význam dané normy, avšak nikoli pod její ratio legis. Dohoda o vzdání se práva, které může vzniknout v budoucnu, je proto platná, pokud je pro strany předvídatelná míra pravděpodobnosti, se kterou právo vznikne, a pokud je předvídatelný jeho rozsah. Nejde přitom jen o objektivní předvídatelnost, nýbrž i o subjektivní schopnost stran předvídat tyto skutečnosti.[15]“ Takýmto neštandardným výkladom by sa teda dosiahol presný opak toho, čo vyjadruje právna norma a k čomu vedie doslovný výklad daného ustanovenia Občianskeho zákonníka. Išlo by o výklad konformizujúci českú a slovenskú právnu úpravu s úpravami iných štátov (predvídateľnosť vzniku práva sa spája osobitne s rakúskou úpravou), a to s poukázaním na rozpor medzi základným princípom občianskeho práva hmotného – autonómiou zmluvných strán, a pojmami ktorými operuje príslušné ustanovenie § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

    K Melzerovmu stanovisku sa pripája aj Handlar, ktorý tvrdí, že základný argument pre zavedenie tohto pravidla správania sa – ochrana záujmov strán, ktoré si nemôžu byť dopredu vedomé vývoja situácie – je pomýlený. Podľa neho totiž možno argumentovať aj úplne opačne: „Dispozice s budoucími právy nemusí mít negativní dopad na právní jistotu účastníků, ale naopak umožňují stranám stanovit následky budoucích událostí, a tím omezit negativní důsledky spojené s jejich omezenou předvídatelností.“ Cieľ ochrany sa pritom podľa neho dá naplniť jednoducho existenciou a zavádzaním kogentnej úpravy práv a povinností, od ktorých sa nemožno odchýliť. Neexistuje preto dôvod na paušálne odmietanie možnosti vzdania sa budúcich práv. Dovedené do extrémov, vzdanie sa práva by totiž znemožnilo aj dodatočné zmeny zmluvného dojednania zakladajúceho práva a povinnosti, napr. práva na odstúpenie od zmluvy, alebo práva na uplatnenie zmluvnej pokuty vo vymedzených prípadoch. Ak by nebolo možné takéhoto práva sa vzdať, podľa Handlara by sa tým znemožnilo dodatkami alebo následnými dohodami meniť pôvodné zmluvné dojednania.

    Samozrejme, toto prirovnanie pokrivkáva, pretože nemožno porovnávať situáciu, keď sa zmluva mení následnou dohodou zmluvných strán, so situáciou, kde by sa strany svojím dojednaním pokúšali odchýliť od zákonných ustanovení – súhlasíme však s Handlarom, že skutočnosť, či sa od zákonného ustanovenia možno odchýliť, by mala závisieť od toho, či ide o kogentné alebo dispozitívne ustanovenie zákona, a nie vyplývať z toho, že ide o zákonný zákaz takéhoto správania (vzdania sa práv) vo všeobecnosti. Rovnako sa stotožňujeme s Handlarovým stanoviskom, podľa ktorého „Za správné nepovažuji ani názory F. Melzera, který se snaží dojít ke kompromisnímu řešení a dovozuje, že dohoda o vzdání se práva, které může vzniknout v budoucnu, je platná, pokud je pro strany (objektivně i subjektivně) předvídatelná míra pravděpodobnosti, se kterou právo vznikne, a pokud je předvídatelný jeho rozsah. Melzer formuluje své závěry obecně pro všechna budoucí práva, aniž by bral v úvahu, že vznik budoucího práva může být upraven kogentně či dispozitivně, popř. autonomní normou účastníků.“

    Argumenty, ktoré citovaní autori uvádzajú na podporu riešenia, ktoré by umožňovalo vzdávať sa práv napriek výslovnej zákonnej reprobácii takéhoto správania v § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka považujeme za správne, a v súlade s niektorými súdnymi rozhodnutiami,[16] ale v súčasnom stave občianskoprávnej vedy a praxe ich odporúčanie „§ 574 odst. 2 ObčZ neaplikovat, ale dát přednost právní úpravě aktuální a respektovat vůli zákonodárce vyjádřenou v jednotlivých ustanoveních platného práva“ považujeme za potenciálny zdroj právnej neistoty, ktorá by sa mala odstrániť novelizáciou Občianskeho zákonníka (najmä je to aktuálne v Slovenskej republike; v Českej republike nový občiansky zákonník, ktorý bude účinný od 1.1.2014 totiž už počíta s riešením umožňujúcim odchýliť sa od dispozitívnych ustanovení zákona vzdaním sa aj budúcich práv). Hodnou osobitnej pozornosti však pritom zostáva ochrana spotrebiteľa, resp. slabšej strany.[17]

    V Obchodnom zákonníku sa tiež nepripúšťa(la) možnosť vzdania sa budúcich práv – § 386 ods. 1 českého Obchodného zákonníka kogentne zakazoval vzdať sa práva na náhradu škody pred porušením povinnosti, z ktorého môže škoda vzniknúť, pričom na Slovensku táto úprava ešte stále platí v znení „(1) Nároku na náhradu škody sa nemožno vzdať pred porušením povinnosti, z ktorého môže škoda vzniknúť. (2) Náhradu škody nemôže súd znížiť.“. Od 1.1.2012 však v ČR došlo novelizáciou k zmene, ktorá v obchodnoprávnych vzťahoch vzdanie sa práv pripúšťa, a to v rámci novej formulácie príslušného ustanovenia: „(1) Ve vztazích upravených tímto zákonem se lze dohodou vzdát práva na náhradu škody či toto právo omezit i před porušením povinnosti, z něhož může škoda vzniknout. Před porušením povinnosti, z něhož může škoda vzniknout, se však nelze vzdát práva na náhradu škody způsobené úmyslně ani toto právo omezit.“ Táto úprava však bude platiť iba do 31.12.2013, pretože s účinnosťou nového českého občianskeho zákonníka dôjde k zmene aj v doterajšom obchodnom práve, nakoľko sa úprava tejto otázky zjednotí v občianskom zákonníku: „Nový občanský zákoník v § 2898 počítá s tím, že limitace náhrady nebude možná pro náhradu újmy způsobené člověku na jeho přirozených právech, či újmy způsobené úmyslně nebo z hrubé nedbalosti. Nepřípustná bude i limitace, která bude omezovat nebo vylučovat právo slabší smluvní strany. To, jakým způsobem se budou tyto principy aplikovat na smlouvy mezi podnikateli, bude bohužel opět muset vyjasnit až soudní praxe.“[18]

    Obdobná úprava by potenciálne prichádzala do úvahy aj v slovenskom právnom poriadku, pre nami skúmanú problematiku zodpovednosti za úrazy by však zároveň znamenala, že vzdanie sa práva na náhradu škody za spôsobený úraz by aj tak nebolo možné, nakoľko by sa zrejme kategorizovala medzi ujmy spôsobené človeku na jeho prirodzených právach. Dispozícia vlastným životom a zdravím v zmysle povolenia zásahov druhou osobou je totiž buď výslovne zakázaná (ústava a medzinárodné dokumenty garantujú právo na život, výnimkou je nutná obrana ako okolnosť vylučujúca protiprávnosť pozbavenia druhej osoby života) alebo osobitne právne upravená (lekársky zákrok a informovaný súhlas podľa zákona o zdravotnej starostlivosti).

    Zdá sa teda, že preventívne vzdanie sa práva na náhradu škody spôsobenej úrazom by za súčasného, ale ani budúceho českého právneho stavu nemalo byť možným, a zrejme by ho nepripúšťal ani súdny aplikačný výklad ustanovenia českého Obchodného zákonníka, nakoľko zásah do zdravia alebo života športovca (hoci podnikateľa, SZČO) druhou osobou nemožno považovať za „vzťah upravený týmto zákonom“ (rozumej Obchodným zákonníkom). Náhrada škody na zdraví je totiž upravená osobitným predpisom – v zákone č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a v príslušných ustanoveniach Občianskeho zákonníka:

    § 444
    Pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

    § 445
    Strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví, uhradzuje sa peňažným dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý pred poškodením dosahoval.

    § 446
    Náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného sa posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.

    § 447
    Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného alebo pri invalidite sa posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako suma úrazovej renty podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.

    ...

    § 447b
    Poškodený má nárok na jednorazové vyrovnanie, ktoré sa posúdi, a suma jednorazového vyrovnania sa určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.

    ...

    § 449
    (1) Pri škode na zdraví sa uhradzujú aj účelné náklady spojené s liečením.
    (2) Pri usmrtení sa uhradzujú aj primerané náklady spojené s pohrebom, pokiaľ neboli uhradené pohrebným poskytnutým podľa predpisov o nemocenskom poistení.
    (3) Náklady liečenia a náklady pohrebu sa uhradzujú tomu, kto ich vynaložil.

    § 449a
    Budúce nároky podľa ustanovení § 445 až 449 možno odškodniť jednorazovo na základe písomnej dohody o ich úplnom a konečnom vyporiadaní medzi oprávneným a povinným.

    Neuplatnil by sa zrejme ani Handlarom spomínaný súdny výklad § 574 ods. 2 OZ, rozporný s doslovným znením tohto ustanovenia, nakoľko citované ustanovenia OZ o náhrade škody treba podľa nášho názoru považovať za kogentné.

    4. FORMY DOVOLENÉHO ZÁSAHU DO TELESNEJ INTEGRITY

    A. INFORMOVANÝ SÚHLAS V ZDRAVOTNÍCTVE

    V medicínskoprávnej literatúre sú prítomné tvrdenia, podľa ktorých v žiadnej inej oblasti spoločenského života okrem zdravotníctva neexistuje „v zásade beztrestná možnosť zasahovať do telesnej integrity iného ľudského jedinca.“[19] Beztrestnosť je zaručená tzv. informovaným súhlasom, ktorý predstavuje súhlas s výkonom práv a povinností lekára (ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť v zmysle trestného zákona, ale zároveň aj ako okolnosť vylučujúca protiprávnosť vo všeobecnosti).

    Jozef Prusák pritom už v 80. rokoch 20. storočia poukázal na zaujímavú paralelu medzi spoločenským záujmom na zásahu do ľudskej integrity v medicíne a v športe.[20] V športe však samozrejme nejde o intervencie v podobe chirurgických zásahov do ľudského tela, skôr túto paralelu treba chápať v zmysle možných fyzických stretov/kontaktov, potenciálne vedúcich aj k zraneniu, a to bez toho, že by sa účastníci týchto fyzických kontaktov domáhali právnej ochrany voči takýmto fyzickým zásahom. Aj v športe sa pritom rovnako ako v medicíne predpokladá súhlas s takýmito zásahmi, aj keď v inej podobe ako je informovaný súhlas.

    Informovaný súhlas je v zákone o zdravotnej starostlivosti č. 576/2004 Z.z. upravený v § 6 ods. 4 a nasl.:

    (4) Informovaný súhlas je preukázateľný súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti, ktorému predchádzalo poučenie podľa tohto zákona. Informovaný súhlas je aj taký preukázateľný súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti, ktorému predchádzalo odmietnutie poučenia, ak v tomto zákone nie je ustanovené inak (§ 6b, § 27 ods. 1, § 36 ods. 2, § 38 ods. 1, § 40 ods. 2).

    (5) Písomná forma informovaného súhlasu sa vyžaduje

    1. v prípadoch uvedených v § 6b, § 27 ods. 1, § 36 ods. 2, § 38 ods. 1 a v § 40 ods. 2,
    2. pred vykonaním invazívnych zákrokov v celkovej anestéze alebo lokálnej anestéze,
    3. pri zmene diagnostického postupu alebo liečebného postupu, ktorý nebol obsahom predošlého informovaného súhlasu.

    (6) Informovaný súhlas dáva, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 6a),

    1. osoba, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytnúť, alebo
    2. zákonný zástupca, ak osobou, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytnúť, je osoba nespôsobilá dať informovaný súhlas; takáto osoba sa podieľa na rozhodovaní v najväčšej miere, ktorú dovoľujú jej schopnosti.

    (7) Ak zákonný zástupca odmietne dať informovaný súhlas, poskytovateľ môže dať návrh na súd, ak je to v záujme osoby nespôsobilej dať informovaný súhlas, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytnúť. V tomto prípade súhlas súdu s poskytnutím zdravotnej starostlivosti nahrádza informovaný súhlas zákonného zástupcu. Do rozhodnutia súdu možno vykonávať len také zdravotné výkony, ktoré sú nevyhnutné na záchranu života tejto osoby.

    (8) Každý, kto má právo dať informovaný súhlas, má aj právo informovaný súhlas kedykoľvek slobodne odvolať.

    (9) Informovaný súhlas sa nevyžaduje v prípade

    1. neodkladnej starostlivosti, ak nemožno včas získať informovaný súhlas, ale ho možno predpokladať,
    2. ochranného liečenia uloženého súdom podľa osobitného predpisu,
    3. ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá šíri prenosnú chorobu, ktorá závažným spôsobom ohrozuje jej okolie, alebo
    4. ambulantnej starostlivosti alebo ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu.

    (10) Spôsob poučenia, obsah poučenia, odmietnutie poučenia, informovaný súhlas, odmietnutie informovaného súhlasu a odvolanie informovaného súhlasu sú súčasťou zápisu do zdravotnej dokumentácie (§ 21). Ak informovaný súhlas dal zákonný zástupca [odsek 5 písm. b)], súčasťou zápisu do zdravotnej dokumentácie je aj vyjadrenie osoby nespôsobilej dať informovaný súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti.

    §6a
    Poučenie a informovaný súhlas v osobitných prípadoch

    V prípade ženy, ktorá písomne požiadala o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom (§ 11 ods. 10), je ošetrujúci zdravotnícky pracovník povinný poskytnúť poučenie tejto žene. Informovaný súhlas dáva žena, ktorá písomne požiadala o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom. Ustanovenia § 6 ods. 2, 3, 4, 8 a § 6 ods. 10 prvá veta platia rovnako.

    §6b
    Informovaný súhlas pri umelom prerušení tehotenstva

    (1) Podmienkou vykonania umelého prerušenia tehotenstva je písomný informovaný súhlas po predchádzajúcom poučení. Takýto informovaný súhlas musí obsahovať dátum jeho udelenia a podpis ženy žiadajúcej o umelé prerušenie tehotenstva alebo jej zákonného zástupcu.
    (2) Poučenie predchádzajúce informovanému súhlasu sa musí poskytnúť spôsobom ustanoveným v § 6 ods. 2 a musí zahŕňať informácie o

    1. účele, povahe, priebehu a následkoch umelého prerušenia tehotenstva,
    2. fyzických a psychických rizikách umelého prerušenia tehotenstva,
    3. aktuálnom vývojovom štádiu embrya alebo plodu, ktorého vývoj má byť ukončený, a o jej oprávnení získať záznam zo sonografického vyšetrenia,
    4. alternatívach k umelému prerušeniu tehotenstva, najmä o možnosti
      1. utajenia jej osoby v súvislosti s pôrodom (§ 11 ods. 10),
      2. osvojenia dieťaťa po narodení,
      3. finančnej, materiálnej alebo psychologickej pomoci v tehotenstve, poskytovanej občianskymi združeniami, neziskovými organizáciami, nadáciami, cirkvami a náboženskými spoločnosťami.

    (3) Ak ide o umelé prerušenie tehotenstva podľa osobitného predpisu, môže sa toto umelé prerušenie tehotenstva vykonať najskôr po uplynutí lehoty 48 hodín od odoslania hlásenia o poskytnutí informácií podľa odseku 2; v takomto prípade je lekár povinný poskytnúť žene informácie v rozsahu podľa odseku 2 a odovzdať jej ich aj v písomnej podobe, vrátane zoznamu občianskych združení, neziskových organizácií, nadácií, cirkví a náboženských spoločností, ktoré poskytujú ženám finančnú, materiálnu a psychologickú pomoc v tehotenstve.
    (4) V prípade, ak ide o neplnoletú osobu, je podmienkou vykonania umelého prerušenia tehotenstva okrem písomného informovaného súhlasu uvedeného v odseku 1 aj písomný informovaný súhlas zákonného zástupcu neplnoletej osoby po predchádzajúcom poučení. Takýto informovaný súhlas musí obsahovať dátum jeho udelenia a podpis zákonného zástupcu.

    V športe je situácia iná. Nevyžaduje sa zvyčajne písomný ani ústny informovaný súhlas. Predpokladá sa totiž, že športovec si je vedomý rizika spojeného so športom a automaticky akceptuje túto povahu športu. Rizika sa stane vedomým nie na základe osobitného poučenia a podpisu formulára, ako je to v prípade medicínskeho informovaného súhlasu, ale vzhľadom na to, že športová činnosť a aj príprava na ňu je procesom dlhodobým, a nie výnimočným a vysoko teoreticky náročným ako je lekársky (chirurgický) zásah. Má sa zrejme za to, že s pravidlami ako aj s možnými rizikami sa športovec oboznamuje prirodzene a priebežne, z vlastnej aj cudzej skúsenosti. Iným je prípad, keď sa „športovec“ stane účastným napríklad školského lyžiarskeho výcviku, či skúša nový druh adrenalínového športu. V týchto prípadoch sa v praxi využíva obdoba amerických waiverov, príp. akejsi obdoby a kombinácie waiveru (vzdania sa práv na náhradu škody) a informovaného súhlasu ako ho poznáme z poskytovania zdravotnej starostlivosti (v citovanom § 6 a nasl. zákona o zdravotnej starostlivosti a v prílohe č. 4 zákona č. 576/2004 Z.z.[21]).

    O obdobe a kombinácii hovoríme preto, že aj v samotnej oblasti medicínskeho práva sa rozlišuje medzi poučením, informovaným súhlasom, negatívnym reverzom a skôr vysloveným prianím,[22čo sú rôznorodé dokumenty upravujúce zásahy do ľudskej integrity a práv pacienta.

    B. INFORMOVANÝ SÚHLAS V ŠKOLSTVE

    Informovaný súhlas sa okrem zdravotnej starostlivosti v praxi využíva aj v oblasti školstva. V školskom zákone č. 245/2008 Z.z. nájdeme definíciu informovaného súhlasu v § 2 písm. y) ako „písomný súhlas fyzickej osoby, v ktorom sa okrem jej vlastnoručného podpisu uvedie, že táto osoba bola riadne poučená o dôsledkoch jej súhlasu“. Ďalšie ustanovenia zákona vyžadujú informovaný súhlas pre jednotlivé uvedené prípady, a pri každom type školy nachádzame tiež ustanovenie, že škola bude „organizovať pobyty detí v škole v prírode, výlety, exkurzie, saunovanie, športový výcvik a ďalšie aktivity len s informovaným súhlasom zákonného zástupcu dieťaťa“.

    Obdobne vyhláška Ministerstva školstva č. 320/2008 Z.z. o základnej škole upravuje v § 7 ods. 1 požiadavku informovaného súhlasu:

    (1) Škola môže organizovať s informovaným súhlasom zákonného zástupcu žiaka lyžiarsky výcvik alebo snoubordingový výcvik (ďalej len "lyžiarsky výcvik"), plavecký výcvik, školské výlety, exkurzie a školy v prírode, ktoré podľa návrhov triednych učiteľov zaradí riaditeľ do plánu práce školy. V jednom informovanom súhlase môže zákonný zástupca žiaka vyjadriť súhlas s uskutočnením viacerých aktivít. Pred uskutočnením výletu, exkurzie a výcvikov zodpovedný učiteľ napíše záznam o organizácii a poučení o bezpečnosti a ochrane zdravia. Pre žiakov, ktorí sa na uvedených aktivitách nezúčastnia, sa zabezpečí náhradné vyučovanie.

    Ide teda o aktivity často priamo súvisiace so športom, a pritom sa v právnych predpisoch používa pojem „informovaný súhlas“, rovnaký ako v medicínskoprávnej regulácii. Zdá sa teda, že informovaný súhlas možno aplikovať aj na športové aktivity. Podstatou je však v tomto predpise na rozdiel od medicínskoprávneho informovaného súhlasu iba varovanie rodičov, že dieťa sa bude podieľať na inej ako bežnej školskej vzdelávacej aktivite, a môže preto dôjsť k zraneniu dieťaťa, prípadne dieťa môže spôsobiť škodu, za ktorú by podľa informovaného súhlasu mal zodpovedať rodič. V žiadnom prípade však nejde o „waiver“ – zbavenie sa zodpovednosti, ani o okolnosť vylučujúcu protiprávnosť v prípade, ak by došlo napríklad k športovému úrazu pri lyžovaní, pričom inštruktor by porušil svoje povinnosti. V takom prípade zostáva zachovaná zodpovednosť inštruktora. Rodičia však nesú zodpovednosť za skutky dieťaťa napríklad aj v prípade, že zodpovednosť inštruktora nevznikne, pretože nezanedbal žiadne svoje povinnosti.

    Tento informovaný súhlas sa teda podstatne líši od informovaného súhlasu v medicíne – nie je okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť. Aj Cotten konštatuje,[23] že informovaný súhlas v školstve v SR je vlastne iba „súhlas/povolenie rodiča“, aby sa jeho dieťa zúčastňovalo určitej aktivity, keďže rodič je osobou, ktorá je okrem súdu jediná oprávnená rozhodovať o aktivitách dieťaťa mimo priameho vlastného školského vyučovania.

    C. INFORMOVANÝ SÚHLAS V ŠPORTE?

    Cotten aj v športe, rovnako ako v školstve, odmieta vo všeobecnosti využívanie informovaného súhlasu. Pri športe podľa neho nejde o informovaný súhlas, a dokonca ani o waiver (vzhľadom na obmedzené možnosti vylúčiť zodpovednosť za škodu na zdraví) ale ide o tzv. súhlas s účasťou (agreement to participate). Tento súhlas (dohoda) sa vzťahuje na inherentné riziká v (štátom nereprobovanom) športe, nezbavuje však poskytovateľa služby alebo športového partnera/súpera zodpovednosti za porušenie povinností (zvyčajne chápané ako porušenie športových pravidiel).

    Domnievame sa však, že na rozdiel od požiadavky písomného informovaného súhlasu v niektorých prípadoch v zdravotníctve a „informovaného súhlasu“ (úvodzovky sú úmyselné) v školstve, pri bežnej športovej aktivite by na základe teórie spoločenskej adekvátnosti (významu) športu akékoľvek písomné vyjadrenie súhlasu s účasťou na športovej aktivite nemalo byť nutné, resp. žiaden zákon ho nevyžaduje. Ak sa aj v praxi využíva, slúži zrejme iba ako varovanie a upozornenie na riziko a ako prevencia proti prípadným žalobným nárokom. Samotným podujatím sa na športovú aktivitu, ktorá nie je štátom zakázaná, a rozhodnutím vykonávať túto aktivitu na vlastné riziko, t.j. „súhlasom s účasťou“, „športovec“ automaticky akceptuje všetky s daným športom súvisiace riziká.

    Ako už bolo vyjadrené vyššie, na rozdiel od informovaného súhlasu v medicíne, ktorý je právne (zákonom) upravený, a zároveň slúži ako dôkaz toho, že lekár vykonal na pacientovi zákrok s jeho vedomím, a teda v rámci výkonu práv a povinností ako okolnosti vylučujúcej trestnoprávnu zodpovednosť (a zároveň súkromnoprávnu zodpovednosť), povaha informovaného súhlasu v školstve má iba povahu informatívnu pre rodiča ako osobu zodpovednú a zároveň oprávnenú z konania dieťaťa (dôraz je teda nie na pojme „súhlas“, ale na pojme „informatívny“, pričom v medicíne je to naopak).

    Naproti týmto dvom situáciám (v zdravotníctve a školstve), pri výkone športovej činnosti jednak žiaden zákon nevyžaduje akýkoľvek informovaný súhlas (s výnimkou školského zákona v prípade lyžiarskych výcvikov detí, t.j. v prípade inej ako bežnej telesnej výchovy), a navyše takýto súhlas nemá žiaden význam iný než je prejavenie vôle zúčastniť sa športovej aktivity, príp. informovať o rizikách s tým spojených, ktorých znalosť však možno pri väčšine bežných športov oprávnene prezumovať. Opäť teda možno hovoriť iba o „informovanom súhlase“ v úvodzovkách. Takýto „informovaný súhlas“ dospelej plnoprávnej osoby nemôže podľa súčasnej českej ani slovenskej úpravy, ani podľa budúcej českej občianskoprávnej úpravy, zabezpečiť vylúčenie zodpovednosti za škodu na zdraví, pokiaľ budú naplnené základné podmienky vzniku súkromnoprávnej zodpovednosti prevádzkovateľa športového zariadenia, či organizátora podujatia, spoluhráča alebo protihráča (a pod.). Týmito podmienkami sú základné a všeobecne známe podmienky vzniku zodpovednosti za škodu:

    1. porušenie povinnosti,
    2. vznik úrazu,
    3. príčinná súvislosť,
    4. zavinenie.

    „Informovaný súhlas“ tu teoreticky môže figurovať ako splnenie právnej povinnosti – všeobecnej prevenčnej povinnosti upozornenia na riziká športovej aktivity, ktorá nie je štandardnou a bežne praktizovanou (napr. zoskok padákom). V prípade bežných športov ako je napríklad futbal, ktorý sa bežne hráva aj bez oficiálneho organizovania zápasu, by však podpisovanie akéhokoľvek „informovaného súhlasu“ bolo určite nadbytočným.

    Porušením povinnosti však môže byť napríklad aj poškodený stroj vo fitnescentre, teda pri relatívne bežnej športovej činnosti. Teoreticky možno uvažovať nad tým, že ak by v posilňovni bolo vyvesené upozornenie, že stroj je poškodený a nebezpečný, resp. bola by špecifikovaná vada zariadenia, vtedy za predpokladu, že žiadny všeobecne záväzný predpis neukladá fitnesscentru povinnosť mať najnovšie a bezchybné stroje, fitnescentrum by zrejme unieslo dôkazné bremeno, že nenesie zodpovednosť za prípadný úraz spôsobený týmto strojom. Možno tu totiž uvažovať nad tým, že fitnescentrum spravilo zadosť svojej všeobecnej prevenčnej povinnosti tým, že označilo stroj, ktorý je nefunkčný, vadný, príp. zakázalo cvičenie na ňom. V takom prípade si zranenie návštevník spôsobil sám, resp. minimálne s určitou mierou spoluzavinenia za predpokladu, že návštevník sa oboznámil s týmto upozornením, alebo pri obvyklej pozornosti sa s ním mohol oboznámiť.

    V opačnom prípade (ak fitnescentrum neoznačí vadné stroje a nezakáže cvičiť na nich) bude fitnescentrum niesť zodpovednosť bez ohľadu na to, že vyvesí vo svojich priestoroch oznam, že návštevníci cvičia na vlastné riziko, alebo že si dá podpísať všeobecný waiver/vzdanie sa práva na náhradu škody (na zdraví alebo na majetku). Má totiž všeobecnú prevenčnú povinnosť voči návštevníkom, ktorí očakávajú bezpečné, nepoškodené stroje s očakávanými a bežnými technickými vlastnosťami. Samozrejme, osobitnou kapitolou je zodpovednosť za škodu spôsobenú vadným výrobkom – napríklad domácim strojom na cvičenie.

    Opakujeme však, že zodpovednosti za škodu, resp. práva na náhradu škody vyplývajúcej zo športového úrazu sa nemožno vopred (preventívne) paušálne zbaviť predtým ako dôjde k vzniku tejto škody (k úrazu). Vzdať sa nároku na náhradu škody možno až po jeho vzniku.

    5. TRESTNOPRÁVNA ZODPOVEDNOSŤ V PRÍPADE ŠPORTOVÝCH ÚRAZOV

    Tak ako v prípade súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu na zdraví, žiadny waiver ani informovaný súhlas v športe nepomôže zbaviť sa trestnoprávnej zodpovednosti za spôsobený športový úraz, pokiaľ konaním vedúcim k úrazu došlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu, a pokiaľ nie sú prítomné okolnosti vylučujúce protiprávnosť (a pokiaľ sa pri prečinoch nezohľadní materiálny korektív).

    Kým ešte existoval v (česko)slovenskom Trestnom zákone č. 140/1961 Zb. do roku 2005 materiálny znak trestného činu (nebezpečnosť činu pre spoločnosť), bolo možné trestne nestíhať, resp. netrestať športové úrazy (príp. aj privodenie smrti) spôsobené pri športovej činnosti s poukazom na to, že nešlo o konanie spoločensky nebezpečné. Súčasnému formalizmu trestného práva však stačí naplnenie znakov skutkovej podstaty na to, aby sa konanie považovalo za trestný čin, ak nie je prítomná okolnosť vylučujúca protiprávnosť. Výnimkou sú prečiny, kde sa ešte stále zohľadňuje závažnosť činu ako tzv. materiálny korektív.

    Okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť, s ktorou súčasná teória trestného práva spája vylúčenie trestnosti pri športovej činnosti (ale aj pri lekárskych zásahoch do ľudskej integrity v súvislosti s informovaným súhlasom), je výkon práva a povinnosti (§ 28 Trestného zákona), pre ktorý platí, že „čin inak trestný nie je trestným činom, ak ide o výkon práva alebo povinnosti vyplývajúcich zo všeobecne záväzného právneho predpisu, z rozhodnutia súdu alebo iného orgánu verejnej moci, z plnenia pracovných či iných úloh alebo zo zmluvy, ktorá neodporuje všeobecne záväznému právnemu predpisu ani ho neobchádza; spôsob výkonu práv a povinností nesmie odporovať všeobecne záväznému právnemu predpisu.“ Výkon práv a povinností teda nemusí vyplývať zo všeobecne záväzného právneho predpisu, ale aj z plnenia pracovných úloh, či iných úloh, vyplývajúcich zo zmluvy, ktorá sama nie je protiprávna.[24] V prípade výkonu práv a povinností v športe sa teda zrejme má za to, že súhlas osoby, prejavený aj konkludentne samotnou účasťou tejto osoby na športovej aktivite, predstavuje zmluvný súhlas s výkonom práva a povinností vyplývajúcich zo športových pravidiel, a nevyžaduje sa teda na rozdiel od medicínskoprávnej regulácie akýkoľvek písomný informovaný súhlas, nakoľko zásah do integrity športovca je v danom športe automatickou a všeobecne známou súčasťou športovej aktivity. Akýkoľvek písomný súhlas teda stráca osobitný zmysel, pokiaľ ho z akýchkoľvek dôvodov nevyžaduje žiadny predpis.

    Informovaný súhlas v športe teda na rozdiel od lekárskeho zákroku nie je podmienkou aplikácie okolnosti vylučujúcej protiprávnosť, pretože zákrok v priebehu hry, pokiaľ je súčasťou hry (je v súlade s pravidlami, ktoré samy osebe nie sú protiprávne), je automaticky výkonom práv a povinností športovca. To však samozrejme platí iba za predpokladu, že k zraneniu došlo počas hry podľa pravidiel. Nevylučuje sa teda protiprávnosť akéhokoľvek zranenia v priebehu športovej hry, resp. výkonu športovej aktivity. Konanie prekračujúce pravidlá hry, resp. športovej úlohy, by bolo trestným, pokiaľ by naplnilo znaky skutkovej podstaty ktoréhokoľvek trestného činu: „Dôvodom vylučujúcim protiprávnosť je len vtedy, ak sa vykonáva v medziach ustanovených pravidiel... v opačnom prípade sa nevylučuje trestná zodpovednosť.“[25]

    Súčasný prístup súdov by sme pritom na základe analýzy judikatúry českých a slovenských súdov[26] mohli zhrnúť tak, že k trestnému činu pri spôsobení/vzniku športového úrazu dochádza za splnenia nasledujúcich podmienok:

    1. závažné porušenie športových pravidiel
    2. spôsobenie následku napĺňajúceho znaky skutkovej podstaty trestného činu
    3. príčinná súvislosť
    4. nedostatočná sankcia uložená športovou organizáciou
    5. zavinenie páchateľa vzhľadom na všetky okolnosti spáchania skutku.

    Takéto vymedzenie podmienok trestnej zodpovednosti by pritom do veľkej miery zohľadňovalo riziko vyplývajúce zo športovej činnosti a limitovalo trestnoprávnu zodpovednosť iba na prípady zjavného excesu z pravidiel, ktorý by inak zostal nepotrestaný, resp. neprimerane potrestaný.

    Tu však vyvstáva už naznačená teoretická otázka, či športová organizácia môže svojimi pravidlami zaviesť aj spôsob výkonu práv, ktorý ohrozuje život a zdravie. Totiž aj pravidlá hry môžu predstavovať (potenciálny alebo reálny) zásah do základných práv. Ak by tieto športové pravidlá boli právom reprobované, je zrejmé, že by nemohli slúžiť ako argument výkonu práv a povinností podľa zmluvy, teda ako okolnosť vylučujúca protiprávnosť. Aj podľa poslednej vety ustanovenia § 28 ods. 1 Trestného zákona totiž spôsob výkonu práv a povinností nesmie odporovať všeobecne záväznému právnemu predpisu.

    Pri boxe pritom teoreticky možno tvrdiť, že dochádza k spôsobu výkonu, ktorý je v rozpore so všeobecne záväzným predpisom – najmä samotným Trestným zákonom. Na druhej strane je však možné argumentovať tým, že samotnou existenciou športového odvetvia boxu, a jeho nezakázaním a nestíhaním jeho účastníkov zákonodarca implicitne povolil tento, ako aj všetky druhy športu, ktoré nie sú zakázané, a to aj kontaktné športy: „Ak právny poriadok dovoľuje výkon určitého povolania... tak to v podstate znamená, že uznáva jeho spoločenskú užitočnosť, pokiaľ sa však také povolanie vykonáva riadne.“[27]

    Tak ako totiž spoločnosť v Európe zásadne uznáva možnosť výchovného pôsobenia rodičov na svoje deti aj za použitia mierneho fyzického donútenia, rovnako spoločnosť považuje niektoré športy za spoločensky významné, a to aj keď zahŕňajú fyzický kontakt s potenciálnym rizikom zranenia. Neprekáža tomu ani skutočnosť, že absentujú presné kritériá, podľa ktorých dochádza k identifikovaniu tých športov, ktoré bude spoločnosť, a teda aj právo ako nástroj štátu a spoločnosti, akceptovať, a ktoré bude perzekvovať a sankcionovať. Opäť sa teda ukazuje, že s čistým právnym normativizmom si v športe nevystačíme a je potrebné zohľadniť v ňom aj sociologické a axiologické hľadiská, ktoré v oblasti výskumu vzťahu športu a práva dostali najmä v nemecky hovoriacom svete označenie spoločenská adekvátnosť, zjednodušene po slovensky „spoločenský význam športu“. Predstava o tom, ktorý šport je ešte spoločensky významný, a ktorý treba reprobovať, pritom zároveň flexibilne podlieha vývoju rovnako ako napríklad otázka obsahu pojmu „dobrých mravov“, „verejného poriadku“ a pod.

    ZÁVER

    V príspevku sme sa zamerali na otázku možností vylúčenia súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu vzniknutú pri športovom úraze, ako aj na okolnosti vylučujúce trestnoprávnu zodpovednosť pri športovom úraze. Dospeli sme k poznaniu, že kontinentálna právna kultúra neumožňuje preventívne zmluvné vylúčenie alebo obmedzenie zodpovednosti za škodu na zdraví. V prípade zodpovednosti za škodu majetkovú je situácia odlišná – v USA aj vo väčšine európskych krajín sa uznáva možnosť vopred sa vzdať alebo obmedziť rozsah zodpovednosti za škodu. V bývalom Československu však v dôsledku osobitostí občianskeho zákonníka z roku 1964 a následne aj obchodného zákonníka z roku 1991 vylúčenie a obmedzenie zodpovednosti za škodu na zdraví, ale ani na majetku nebolo možné. V Českej republike je takéto obmedzenie a vzdanie sa v súčasnosti možné v prípade majetkovej škody v obchodnom práve (podľa niektorých súdnych rozhodnutí aj v občianskom práve) a od okamihu nadobudnutia účinnosti nového rekodifikovaného českého občianskeho zákonníka bude táto možnosť prípustná v oblasti všeobecného súkromného práva vo všeobecnosti, za obmedzenia určitými podmienkami. Slovenská právna (zákonná) úprava v súčasnosti vôbec neumožňuje preventívne vylúčenie (vzdanie sa) práva na náhradu škody na majetku, a samozrejme ani na zdraví. Z tohto hľadiska nemajú význam tzv. waivre ako dokumenty používané v systéme common law za účelom vylúčenia alebo obmedzenia budúcich práv na náhradu škody. Na Slovensku majú svoje miesto iba tzv. informované súhlasy, a to v zmysle zákonnej úpravy v zdravotníctve a v školstve, kde v zdravotníctve predstavujú dôkaz na uplatnenie okolnosti vylučujúcej protiprávnosť v oblasti trestného práva, ale tiež ako okolnosti vylučujúcej zodpovednosť v oblasti civilného (súkromného) práva.

    V školstve, mierne odlišne, informovaný súhlas slúži na informovanie o možných nárokoch a povinnostiach rodiča uplatňovaných vo vzťahu k dieťaťu, ktoré podlieha jeho kontrole, a za ktoré rodič nesie spoločenskú aj právnu zodpovednosť, a ktorého práva uplatňuje.

    V športe však žiadny zákon informovaný súhlas nevyžaduje (pokiaľ nejde o športové aktivity dieťaťa, neplnoletej osoby), pretože sa má za to, že nie je potrebné, aby sa akýmkoľvek spôsobom dokazoval súhlas osoby s výkonom bežnej športovej aktivity, pri ktorej môže (aj pri dodržaní športových pravidiel) dôjsť k úrazu, resp. fyzickému kontaktu. Účasť na danej športovej aktivite totiž prezumuje znalosť rizík, ako aj súhlas podstúpiť tieto riziká, čo predstavuje okolnosť vylučujúcu súkromnoprávnu zodpovednosť, a zároveň znamená výkon (tacitne zmluvne) dohodnutých práv a povinností ako okolnosti vylučujúcej trestnoprávnu protiprávnosť. To všetko samozrejme za predpokladu, že ide o výkon športu, ktorý je právom aprobovaný, je uznávaná jeho spoločenská užitočnosť alebo význam, a príp. je dokonca súčasťou a špecifikom národnej kultúry (býčie zápasy). Dodržanie pravidiel (ktoré nie sú protiprávne) takéhoto športu teda predstavuje zásadne okolnosť vylučujúcu akúkoľvek zodpovednosť (civilnú alebo trestnú), a to aj bez výslovnej právnej úpravy tejto otázky v osobitnom zákone, a bez výslovnej potreby informovaného súhlasu. O využívaní informovaného súhlasu by sa snáď dalo uvažovať iba pri menej známych športoch, alebo pri športoch s obzvlášť vysokým rizikom zranenia/fyzického kontaktu, ako spôsobe splnenia si všeobecnej prevenčnej povinnosti organizátora takéhoto športového podujatia/aktivity.

    De lege ferenda tak možno záverom uvažovať nad tým, či by bolo vhodné

    1. aj „právne“ (zákonom o športe) vyjadriť doteraz iba „normatívnou silou fakticity“ uznávanú právnu aprobáciu športového správania súladného s pravidlami uznávaných športov ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť civilnú aj trestnú, a
    2. príp. zaviesť požiadavku informovaného súhlasu v prípade vymedzených druhov športov, v záujme predídenia spochybňovaniu skutočnej vedomosti o rizikách spojených s niektorými kontaktnými alebo najmodernejšími fyzicky nebezpečnými športmi, a zároveň ako prostriedok dôkazu splnenia všeobecnej prevenčnej povinnosti organizátora takejto športovej aktivity.

    Poznámky pod čiarou:
    1. Únia prispieva k podpore európskych záležitostí týkajúcich sa športu, pričom zohľadňuje jeho osobitnú povahu, jeho štruktúry založené na dobrovoľnosti, ako aj jeho spoločenskú a vzdelávaciu úlohu. ^
    2. REISINGER, Johannes: Sportrecht. Viedeň: Lexis Nexis, 2011, s. 51, 60. ^
    3. Tamže. ^
    4. GALIŠIN, P.: Šport a právo III. Bratislava: ŠVOČ, 1986. Podľa KRÁLÍK, Michal: Civilněprávní odpovědnost sportovců za sportovní úrazy ve světle evropské a světové judikatury 20. a 21. století. In: Soudní rozhledy, 2006, č. 8, s. 285-295. ^
    5. KRÁLÍK, Michal: Právní odpovědnost za sportovní úrazy. In: Otázky sportovního práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2008, s. 55. ^
    6. HEERMANN, Peter W. – GÖTZE, Stephan: Zivilrechtliche Haftung im Sport. Baden-Baden: Nomos Verlagsgesellschaft, 2002, s. 112. „§ 309 – Klauselverbote ohne Wertungsmöglichkeit: Auch soweit eine Abweichung von den gesetzlichen Vorschriften zulässig ist, ist in Allgemeinen Geschäftsbedingungen unwirksam: ... 7. (Haftungsausschluss bei Verletzung von Leben, Körper, Gesundheit und bei grobem Verschulden)
      a) (Verletzung von Leben, Körper, Gesundheit) ein Ausschluss oder eine Begrenzung der Haftung für Schäden aus der Verletzung des Lebens, des Körpers oder der Gesundheit, die auf einer fahrlässigen Pflichtverletzung des Verwenders oder einer vorsätzlichen oder fahrlässigen Pflichtverletzung eines gesetzlichen Vertreters oder Erfüllungsgehilfen des Verwenders beruhen;
      b) (Grobes Verschulden) ein Ausschluss oder eine Begrenzung der Haftung für sonstige Schäden, die auf einer grob fahrlässigen Pflichtverletzung des Verwenders oder auf einer vorsätzlichen oder grob fahrlässigen Pflichtverletzung eines gesetzlichen Vertreters oder Erfüllungsgehilfen des Verwenders beruhen;“
      ^
    7. ZEILNER, Franz: Haftung und Schadenersatzansprüche bei Sportunfällen. Frankfurt nad Mohanom: Peter Lang, 2001, s. 92. ^
    8. Tamže, s. 93. ^
    9. Výnimkou sú prípady podpísanej rozhodcovskej doložky, ktorá zveruje rozhodovanie sporov rozhodcovskému súdu, zvyčajne rozhodcovskému súdu vytvorenému športovými organizáciami práve za účelom vyššej špecializácie rozhodcov na problematiku športových sporov. Ak by aj stanovy zakazovali a sankcionovali využitie práva na súdnu ochranu (v prípade ak neexistuje podpísaná rozhodcovská doložka, ale vyžaduje sa využitie služieb interného rozhodovacieho orgánu športovej organizácie bez povahy rozhodcovského súdu), súd by sa považoval za príslušný rozhodnúť v tejto veci bez ohľadu na dané ustanovenie stanov, čo by však neplatilo v prípade existencie rozhodcovskej doložky, ak by aspoň jedna zo strán sporu trvala na prejednaní veci pred príslušným rozhodcovským súdom. ^
    10. COTTEN, Doyice J. – COTTEN, Mary B.: Legal Aspects of Waivers in Sport, Recreation and Fitness Activities. Canton, Ohio: PRC Publishing, Inc., 1997, s. 125 a nasl. ^
    11. Tamže, s. 91. ^
    12. HANDLAR, Jiří: Vzdání se práv, která mohou v budoucnu teprve vzniknout, podle § 574 odst. 2 ObčZ. In: Právní rozhledy, 2009, č. 18, s. 659–663. Dostupné na internete: http://www.ipravnik.cz/cz/clanky/ap_28/pd_1/txtexpresion_rozsudk%C5%AF/art_6661/detail.aspx (navštívené dňa 29.8.2012). ^
    13. (2) Dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. ^
    14. SALAČOVÁ, Marie: Vzdání se práva, které může v budoucnu teprve vzniknout. In: Právo a podnikání, 1996, č. 12, s. 25. ^
    15. ELIÁŠ, Karel a kol.: Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 2. svazek. 1. vydání. Praha: Linde, 2008, s. 1673. ^
    16. „neplatnost vzdání se budoucích práv na základě dohody uzavřené podle § 574 odst. 2 ObčZ může nastoupit jen ohledně práv, která vzniknou na základě zákona nebo smlouvy, popř. jiných právních skutečností, přičemž vznik těchto práv je založen obligatorně. Tam, kde zákon připouští dohodu mezi účastníky, kterou lze určitou právní úpravu modifikovat či vyloučit, nelze ji kvalifikovat jako neplatnou dohodu o vzdání se budoucích práv.“ Pozri Rozsudek NS ze dne 8. 10. 2003, sp. zn. 29 Odo 645/2001 (Soubor civilních rozhodnutí a stanovisek NS, č. C 1643, rozsudek NS ze dne 30. 5. 2007, sp. zn. 28 Cdo 1222/2007 (Soubor civilních rozhodnutí a stanovisek NS, č. C 5279). ^
    17. Podľa § 54 ods. 1 slovenského OZ: „(1) Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.” ^
    18. BURŠÍKOVÁ, Jana: Od 1. 1. 2012 si podnikatelé mohou sjednat omezení náhrady škody. Dostupné na internete: http://finance.idnes.cz/omezeni-nahrady-skody-v-obchodnim-pravu-f06-/pravo.aspx?c=A120209_110413_pravo_vr (navštívené dňa 29.8.2012). ^
    19. KOVÁČ, Peter: Trestné právo, informovaný súhlas a reálny život. In: HUMENÍK, Ivan (ed.): Informovaný súhlas a inštitút predchádzajúceho priania. Bratislava: Eurokódex, 2011, s. 88. ^
    20. PRUSÁK, Jozef: Šport a právo (Úvod do dejín, teórie a praxe právnej zodpovednosti v športe). Bratislava: Šport, 1985, s. 193. ^
    21. http://jaspi.justice.gov.sk/jaspidd/vzory/2007c267z662p04u001.pdf (navštívené dňa 29.8.2012). ^
    22. POLICAR, Radek: Rok splněných přání aneb hledání optimálního legislativního řešení vnitrostátního provedení čl. 9 Úmluvy o lidských právěch a biomedicíně. In: HUMENÍK, Ivan (ed.): Informovaný súhlas a inštitút predchádzajúceho priania. Bratislava: Eurokódex, 2011, s. 33. Tiež MATĚJEK, Jaromír: Dříve projevená přání pacientů: Výhody a rizika. Praha: Galén, 2011. ^
    23. COTTEN, Doyice J. – COTTEN, Mary B.: Legal Aspects of Waivers in Sport, Recreation and Fitness Activities, s. 164. ^
    24. IVOR, Jaroslav a kol.: Trestné právo hmotné 1. Bratislava: Iura Edition, 2010, s. 194. ^
    25. Tamže, s. 203. ^
    26. GÁBRIŠ, Tomáš: Športové právo. Bratislava: Eurokódex, 2011, s. 359-370. ^
    27. IVOR, Jaroslav a kol.: Trestné právo hmotné 1, s. 199. ^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia