Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

ZÁKLADNÉ ČRTY JAPONSKÉHO PRÁVA  NEPREČÍTANÉ MagOff 

     
    Článok bol nastavený ako .
    04.01.2014 Mgr. et Mgr. Lilla Garayová (Spracoval: Ing. Simoneta Sepešiová )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač


    THE BASIC FEATURES OF THE JAPANESE LEGAL SYSTEM

    MGR. ET MGR. LILLA GARAYOVÁ
    MINISTERSTVO ZAHRANIČNÝCH VECÍ A EURÓPSKYCH ZÁLEŽITOSTÍ SR
    E-MAIL: GARAY.LILLA@GMAIL.COM


    KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
    japonské právo, právne dejiny, právny systém Japonska, pramene práva, japonská ústava

    KEY WORDS:
    Japanese law, legal theory, legal system of Japan, sources of law, japanese constitution

    ABSTRAKT:
    Autorka sa v článku zameriava na komplexný prehľad japonského práva. V prvej časti sa venuje historickému vývoju japonského právneho systému, kým v druhej časti sa zaoberá súčasnými prameňmi práva v Japonsku. Tretia časť slúži na oboznámenie sa s japonskými právnickými profesiami.

    ABSTRACT/SUMMARY:
    The author of the study focuses on the comprehensive review of Japanese law. The first part of the study is devoted to the historical development of the Japanese legal system, while the second part is to analyse the basic sources of law of Japan from a legal and doctrinal perspective. The third part of the study is outlining the legal professions in Japan.


    Právo je vyjadrením hodnôt spoločnosti a nástrojom ich realizácie. V právnych aktoch okrem rigídnych noriem nájdeme aj odzrkadľovanie mentality toho-ktorého národa. Ako rakúsky právnik Eugen Ehrlich uvádza: „Ťažisko právneho vývoja v súčasnosti, ako aj v každom čase, nie je ani v zákonodarstve, ani v právnej vede alebo súdnej praxi, ale v samom spoločenstve.“[1]

    Každé spoločenstvo na svete odovzdáva novším generáciám už existujúce hodnoty, ktoré ona a predošlé generácie vytvorili a akceptovali. Právo toho-ktorého národa je preto neoddeliteľnou súčasťou tejto kultúrnej tradície. Pri hlbšom skúmaní práva jednotlivých národov prídeme na to, že právne akty neobsahujú len normy správania sa, ale sú i premietnutím ducha národa, morálnych hodnôt jeho príslušníkov a vyjadrením ich spoločnej mentality.

    V Japonsku sa do dnešného dňa chápe právo ako súčasť kultúrneho dedičstva. Aj v modernej dobe sa pestuje odmietavý vzťah jednotlivcov k sporom i rozhodnutiam súdu a rigoróznosti právnych noriem. Našim zámerom je na nasledujúcich stranách tohto článku priblížiť vývoj, organizáciu, špecifiká zákonodarstva a súčasné usporiadanie Japonska z právneho hľadiska odbornej i laickej verejnosti.

    HISTORICKÝ VÝVOJ    

    Japonské právo bolo historicky veľmi silne ovplyvnené právom starovekej Číny.[2] Prejavilo sa to jednak v myslení a jednak v konaní ľudí a vývoji spoločnosti. Myslenie bolo podobné čínskemu, avšak s určitými rozdielmi – hlavný rozdiel vidíme v originálnosti myslenia, podmieneného vlastným národným charakterom.[3]

    Mimoriadne málo sa vie o japonskom práve pred siedmym storočím. Archaická éra, ktorá trvala až do siedmeho storočia, bola charakterizovaná postavením cisára, ktorý bol náboženským vedúcim. Cisár vládol pomocou klanov (uji 氏), ktoré tvorili základ decentralizovanej vládnej štruktúry raného Japonska. Na čele uji stál náčelník, ktorý bol považovaný za božieho potomka.[4] Klany združovali členov rozšírených rodín, na čele stál vedúci klanu – obyčajne najstarší muž danej rodiny. Vedúci klanu nielen ochraňoval práva a záujmy členov klanu voči vonkajším zásahom, ale taktiež presadzoval plnenie povinností členov klanu a trestal zločiny. Takýmto spôsobom bolo zabezpečené pokrytie celého spoločenstva, kým právotvorná a výkonná moc sa sústreďovala v rukách vedúcich klanov.[5]

    Právo a náboženstvo boli neoddeliteľnými entitami. Právny základ trestania páchateľov bol veľmi často zakotvený v náboženských princípoch (odôvodnenie potrestania s tým, že páchateľ svojím konaním nahneval božstvá a očista vo forme trestu je nevyhnutná).[6]

    Aj odmietavý postoj Japoncov k právnym sporom v dnešnej dobe pramení zo starovekého nábožensko-filozofického vnímania práva, postaveného na duchovných náukach Konfucia – zdôrazňujúce etické princípy vedúce k mieru, nastoleniu harmónie v spoločnosti a uprednostňujúce záujmy skupiny pred osobnými záujmami.

    Počas staroveku bolo japonské právo nekodifikované, keďže pred adaptáciou čínskeho písma neexistoval vhodný spôsob vytvorenia historických záznamov. Nepísané japonské právo bolo veľmi ďaleko od pojmuprávny systém v jeho súčasnom zmysle. Odkazy na zákony upravujúce spolužitie obyvateľov Japonska môžeme nájsť najmä v čínskych historických knihách.[7] Najvýznamnejšie čínske pramene v tomto smere sú Wei-chih Wojen-ch'uan.[8]

    Začiatok siedmeho storočia bol charakterizovaný dualizmom budhizmu a šintoizmu. Najvýznamnejším prínosom krátkej vlády klanu Soga bola ústava z roku 604 v tomto duálnom duchu,[9] ktorá však bola viac morálnym kódexom ako právnym aktom. V roku 646 začala éra veľkých zmien, Taika (大化). Bola vyhlásená výlučná legitimita vlády cisára (okimi).[10] Prvá oficiálna zmienka o japonskom práve pochádza tiež z tejto éry. Vladárom už nebol vodca klanu, ale cisár, ktorý vykonával absolútnu autoritu. Došlo k vybudovaniu dokonalo centralizovanej štátnej správy. Zaviedla sa jednotná štátna daň a pozemky sa v pravidelných intervaloch prerozdeľovali. Celý súbor právnych doktrín smeroval k absolútnej centralizácii politickej moci. Cisárske nariadenia a výnosy boli systematizované do uceleného súboru v roku 668 s názvom Kódex Ōmi (近江令 ōmiryō).

    V nasledujúcich érach vlády šogúnov sa síce učenci pokúšali o hlbšie poznanie európskych kultúr a princípov, v dôsledku politického neporiadku a postupnej izolácie Japonska však v právnom usporiadaní žiaden pokrok nenastal.

    Moderná história Japonska sa datuje od roku 1868, kedy s definitívnou platnosťou bol odstránený šógun ako hlava štátu, a cisár začal tzv. reformu Meiji. Zriadil ústredné orgány vlády a vytvoril štátnu radu (太政官 – daijōkan). Mimoriadne zaujímavou črtou reformy Meiji bola transformácia celého systému takmer zo dňa na deň. Japonsko sa z totálnej izolácie s tradičnými nábožensko-právnymi normami zmenilo na krajinu postavenú v celkovej miere na zahraničných právnických princípoch a táto neuveriteľne veľká zmena prebehla v neuveriteľne krátkom časovom horizonte. Cudzí vplyv sa odrážal na japonskom právnom systéme realizovaním Montesquieuho princípu horizontálnej deľby štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Začali sa koncipovať zákonníky na základe francúzskeho vzoru (Trestný kódex – 1882, Občiansky zákonník – 1898, Obchodný zákonník – 1898). Hlavným dôvodom potreby kodifikácie práva bolo medzinárodnoprávne postavenie Japonska v 19. storočí. Na konci éry šogúnov bolo Japonsko nútené do nerovnoprávneho postavenia voči cudzím krajinám. Cudzinci v Japonsku mali trestnoprávnu imunitu, keďže západne krajiny považovali japonské právo za príliš primitívne na to, aby ho bolo možné aplikovať na ich občanov.[11] Základná kodifikácia japonského práva sa skončila v roku 1898 a v tomto období nastal drastický nárast právnych expertov.[12]

    Ďalším nesmierne dôležitým vplyvom na japonské právo bolo postavenie krajiny v druhej svetovej vojne, ktorá sa skončila podpísaním Potsdamskej (Postupimskej) deklarácie v roku 1945. Mierová zmluva nútila Japonsko do podradenej situácie, vláda fungovala pod striktným dozorom spojencov. Okupantské sily boli v prevažnej miere americké, a preto reformy boli silne ovplyvnené americkými právnymi tradíciami.

    Súčasné japonské právo sa orientuje na západné právo. „Japonsko aj keď prijímalo a zavádzalo kódexy, nikdy nemalo v úmysle meniť obraz života obyvateľstva. Je tu vidieť spojenie medzi želaním rozvíjať krajinu v smere ekonomickom (preto sa aj prijali západné právne koncepcie) a zachovaním tradičných japonských mravov. Podľa samotných Japoncov – ostávajú žiť ako predtým, ignorujúc nové právo.“[13]

    PRAMENE PRÁVA V JAPONSKU

    Právo je produktom života spoločnosti, jej potrieb, záujmov a konfliktov. Na druhej strane je však právo prostriedkom pôsobiacim na život spoločnosti, ovplyvňuje vzájomné konanie ľudí, pričom je najsilnejším regulačným mechanizmom.[14] Tvorba práva je východiskovým bodom, konštitutívnou zložkou komplikovaného procesu regulácie spoločenských vzťahov prostredníctvom práva.

    Moderné Japonsko sa stalo subjektom dvoch veľkých reforiem, obe mali svoje základy v tzv. západných právnych princípoch. Feudálne Japonsko s primitívnymi právnymi normami sa transformovalo v priebehu niekoľkých rokov na štát s najvyspelejším právnym systémom na svete. Namiesto vlastnej kreatívnej práce implementovali francúzske a nemecké právne vzory, prevzali najmä právne normy, ktoré sa už osvedčili v uvedených krajinách.

    Ďalšiu veľkú zmenu priniesla druhá svetová vojna, keď spojenci dosiahli demokratizáciu Japonska. Prvé pokusy smerovali na revíziu Ústavy Meiji, boli však neúspešné. Právnici spojeneckých síl navrhli novú, demokratickú ústavu, ktorá bola prijatá japonským parlamentom v roku 1947.[15]

    Ústava z roku 1947 charakterizuje Japonsko ako právny štát.[16] Právny štát je právne-filozofický koncept, ktorý označuje štát, v ktorom je všetka moc podriadená právu. Predpokladom právneho štátu je právna istota, jasnosť a určitosť právnych noriem.

    Ústava je najvyšším zákonom štátu. Článok 81 oprávňuje sudcov ignorovať právne akty, ktoré nie sú v súlade s ústavou.

    Základné zásady zakotvené v Ústave sú: suverenita ľudu, pacifizmus a nedotknuteľnosť základných ľudských práv.

    Článok 1 charakterizuje cisára ako „symbol štátu a jednoty“. Článok 1 ďalej zakotvuje princíp suverenity ľudu, keďže „všetka moc pochádza od ľudu a postavenie cisára sa odvíja od vôle ľudu.“[17]

    Článok 9 zaväzuje všetkých občanov na mierové riešenie sporov a mierovú spoluprácu s cudzími národmi. (V súčasnosti je už všeobecne akceptovaná možnosť použitia vojenských síl v Japonsku, jedine však v prípade sebaobrany a v otázkach medzinárodnej bezpečnosti.)

    Článok 11 garantuje základné ľudské práva a slobody a charakterizuje ich nedotknuteľnosťou. Samotná Ústava však neobsahuje kompletný katalóg ľudských práv, čo môže byť jedným z dôvodov častého porušovania fundamentálnych práv a slobôd v Japonsku. Tretia kapitola Ústavy síce je venovaná základným ľudským právam, myslíme si však, že vymenovanie ľudských práv hodných ochrany takouto formou, resp. v takomto rozsahu je obmedzujúce a zastaralé. V poslednom desaťročí komisár Organizácii Spojených Národov vyzval Japonsko viackrát na dôslednejšie dodržiavanie ochrany ľudských práv a elimináciu prípadov diskriminácie a rasizmu.

    Po zakotvení a definovaní základných princípov sa japonská ústava zaoberá štátnym usporiadaním Japonska. Kreovanie orgánov štátnej moci a vzťahov medzi nimi je jednoznačne budované na základe amerického modelu.

    Zákonodarný zbor Japonska je tzv. Národná rada (国会 Kokkai), je to dvojkomorový orgán, skladajúci sa z hornej a dolnej snemovne. „Skladá sa zo 480 člennej dolnej snemovne (Snemovňa reprezentantov) a z 242 člennej hornej snemovne (Snemovne zastupiteľov). Japonskí občania získavajú volebné právo dovŕšením 20. roku veku.“

    Článok 41 Ústavy Japonska charakterizuje parlament ako „najvyšší orgán štátnej moci“ a „jediný zákonodarný orgán štátu“.[18] Uvedené ustanovenie Ústavy je v značnom kontraste s Ústavou Meiji, podľa ktorej zákonodarná moc v štáte patrí výlučne cisárovi, ktorý ju realizuje so súhlasom parlamentu.[19]

    Premiér je volený národnou radou, musí získať súhlas/podporu hornej i dolnej snemovne. Premiér stojí na čele vlády a menuje členov vlády z národnej rady. Vláda je najvyšším predstaviteľom výkonnej moci v Japonsku. Vláda je zodpovedná za zverejnenie právnych aktov schválených národnou radou, prípravu medzinárodných zmlúv a predkladanie rozpočtu národnej rade na schválenie.

    Postavenie cisára (tennō 天皇) sa značne zmenilo prijatím novej Ústavy. Do porážky Japonska v druhej svetovej vojne sa považoval za potomka bohov, ktorí stvorili Japonsko. Z toho dôvodu bol výlučným nositeľom štátnej moci. V súčasnosti platná Ústava však uprednostňuje princíp suverenity ľudu a odvodzuje moc cisára od vôle ľudu. Cisár je formálne stále najvyšším predstaviteľom štátu, v skutočnosti však nedisponuje ani právom veta, tým pádom táto jeho právomoc je výlučne formálna.[20]

    Hierarchia japonských zákonov sa odvíja od Ústavy, pod Ústavou sú hierarchicky zaradené ústavné zákony, zákony, nariadenia vlády a nakoniec vyhlášky ministerstiev.

    Veľmi zaujímavou črtou Ústavy je zásada zakotvená v článkoch 81 a 98, podľa ktorej súdne preskúmavanie súladu právnych aktov s Ústavou prislúcha všetkým súdom štátu. Článok 76 zaručuje, že „sudcovia sú nezávislí pri výkone sudcovskej činnosti, sú viazaní len ústavou, zákonmi a vlastným svedomím“. Na základe Ústavy sudcovia najvyššieho súdu môžu byť odvolaní nadpolovičnou väčšinou všetkých voličov v referende, v skutočnosti sa to ešte nikdy nestalo. Ústava deklaruje štvorstupňový súdny systém. Najnižšou zložkou súdnej sústavy sú prvoinštančné súdy (簡易裁判所 Kan'i-saiban-sho), vyššie postavené sú prefekturálne súdy (地方裁判所 Chihō-saiban-sho), nad nimi sú vyššie súdy (高等裁判所 Kōtō-saiban-sho) so sídlom v regiónoch Sapporo, Sendai, Tokyo, Nagoya, Osaka, Hiroshima, Takamatsu a Fukuoka. Najvyšší súd Japonska (最高裁判所 Saikō-saiban-sho) sa nachádza v Tokiu. Článok 77 garantuje normotvorné kompetencie Najvyššiemu súdu Japonska a taktiež právomoci v oblasti kontroly sudcov a ich činnosti. Na základe článku 77 aj prokuratúra podlieha kontrole Najvyššieho súdu Japonska. Ústava deklaruje, že sudcovia najvyššieho súdu sú menovaní vládou so súhlasom cisára – prejavuje sa tu jednoznačná deľba moci. Riadny opravný prostriedok (jōkoku 上告) sa môže podať na Najvyšší súd len ak rozhodnutím nižšieho súdu došlo k porušeniu ústavy alebo zákonov, alebo nastala chybná interpretácia skoršej judikatúry najvyššieho súdu.

    Základnou jednotkou právneho systému je právna norma. Na dosiahnutie cieľu právnych noriem (zabezpečenie právneho poriadku a právnej istoty), je potrebné aby jednotlivé právne akty boli systematicky usporiadané. Samostatné okruhy spoločenských vzťahov možno v záujme sprehľadnenia kodifikovať. Názov kódex (zákonník) je z latinského slovného spojenia codicem facere (urobiť knihu).

    Systematizácia japonského práva sa začala v 19. storočí na základe francúzskeho vzoru. Ústava Japonského cisárstva bola prijatá v roku 1889 a spolu s kódexmi japonského práva tvorila tzv. roppo (šesť kníh), pod ktorým pojmom sa postupne začalo chápať celé japonské právo.[21]

    V súčasnosti platné zložky roppo sú:

    1. Občiansky zákonník (民法 Minpō)
    2. Obchodný zákonník (商法 Shōhō)
    3. Trestný zákonník (刑法 Keihō)
    4. Ústava Japonska (日本国憲法 Nippon-koku-kenpō)
    5. Trestný poriadok (刑事訴訟法 Keiji-soshō-hō)
    6. Občiansky poriadok (民事訴訟法 Minji-soshō-hō)[22]

    JAPONSKÉ PRÁVNICKÉ PROFESIE

    „Profesia je konkrétne vymedzenie pevne stanoveného okruhu vykonávania pracovných úloh, formalizovaných zvyčajne určitým profesijným štatútom, v ktorom sú definované i formálne požiadavky na kvalifikačnú úroveň pracovníka (zásady etiky, špeciálny výcvik, konkurzné testy, prípadne i na dĺžku celej praxe).“[23]

    V modernej spoločnosti má právnické povolanie nepopierateľne dôležitú úlohu – udržiavanie pomernej rovnováhy v ľudskej spoločnosti. Právnickú profesiu možno charakterizovať ako vymedzenú časť právnického povolania, na vykonávanie ktorej sa vyžaduje formálna príprava. Od vykonávateľa určitej právnickej profesie sa vyžaduje komplex vedomostí získaných profesionálnou prípravou, návykov, právnickej etiky, odbornosti a noriem správania.

    Právnická obec v Japonsku tvorí elitnú časť spoločnosti. Právnická profesia sa nazýva hoso. Do hoso patria len advokáti, prokurátori a sudcovia. Tento pojem však nezahŕňa veľké množstvo úzko špecializovaných právne kvalifikovaných expertov.

    Rôzne zdroje poukazujú na dramaticky nízky počet právnikov v Japonsku, na to aby sme dostali objektívny obraz situácie je asi najvhodnejšie pozrieť si konkrétne údaje. V roku 1990 pripadalo v Japonsku na jedného právnika 9200 obyvateľov, kým v USA to bolo 360 obyvateľov a v Spojenom kráľovstve 880 obyvateľov.[24] (V roku 2005 bola situácia ešte dramatickejšia, na jedného japonského právnika pripadlo 9600 obyvateľov.)[25] Čísla sú však veľakrát zavádzajúce – v Japonsku študuje právo mnohonásobne viac študentov v bakalárskom študijnom programe ako napríklad v USA. Kenneth L. Port však uvádza, že len malá časť absolventov si vyberie cestu k privilegovanej vrstve bengoshi – úspešní uchádzači tvoria menej než 5% nádejuplných študentov.[26] Budúci advokáti sú povinní zložiť skúšku (司法試験 shihō shiken), po ktorej nasleduje ročná prax pod dohľadom Právneho (právnického) vzdelávacieho a výskumného inštitútu (司法研修所 Shihō Kenshūjo) a Najvyššieho súdu Japonska.

    Ďalšiu časť hoso predstavujú sudcovia. Na národnej úrovni je 2022 sudcov a ich číslo sa v posledných desaťročiach nemenilo. Zúčastňujú sa toho istého vzdelávacieho procesu ako bengoshi, avšak pred skončením štúdia v Právnom (právnickom) vzdelávacom a výskumnom inštitúte si ako svoje budúce povolanie vyberú súdnictvo. Neskoršia mobilita medzi profesiami je nízka, skoro nemožná.[27]

    Tretiu časť hoso tvorí prokuratúra. Vzdelávací postup je podobný ako u advokátov a sudcov. Ich úloha v súdnom procese je však rozsiahlejšia ako v západných právnych systémoch.[28]

    V Japonsku však existuje veľké množstvo právnických služieb. Hlavné právnické profesie, ktoré majú samostatný kvalifikačný proces, sú:

    1. advokát (弁 护士 bengoshi)
    2. advokát pre zahraničné právo (外国法事務弁護士 gaikokuhō jimu bengoshi)
    3. súdny pisár (司法 书 士 shihō shoshi)
    4. správny pisár (行政 书 士 gyōsei shoshi)
    5. verejný účtovník(公认 会计 士 kōnin kaikeishi)
    6. daňový účtovník (税 理 士 zeirishi)
    7. patentový právnik (弁 理 士 benrishi)
    8. konzultant pracovného a sociálneho poistenia (社会 保 険 労 务 士shakai hoken rōmushi)
    9. zástupca v námornom procese (海事 代理 士 kaiji dairishi)
    10. notár (公证人 kōshōnin)
    11. konzultant stavebných a pozemkových vecí (土地 家 屋 调查 士 tochikaokuchousashi)

    Vzhľadom na kultúrne tradície a hodnoty, v Japonsku sa málokrát využíva inštitút súdneho konania. S nárastom patentových sporov a medzinárodných fúzií sa však Japonsko stretlo s problémom nedostatku právnikov.[29]

    Autorka článku má za to, že špeciálna situácia právnických profesií je odzrkadľovaním atypického historického vývoja. Až do 19. storočia sa totiž Japonsko vyznačovalo tým, že v ňom neexistovali právne školy, právnické profesie, profesionálni sudcovia, notári, advokáti a ani prokuratúra.[30]

    ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

    1. ŠTEFANOVIČ, Milan. 2007. Svetové právne systémy: Právna komparatistika. 1. vyd. Bratislava: Poradca podnikateľa, 2007. 144 s. ISBN 978-80-88931-72-0.
    2. RODIERE, Rene. 1978, Les actions de préférence en droit comparé. Paris: Perdone, 1978. ISBN 2233000579.
    3. HRUŠKOVIČ,I. – KALESNÁ,K. – ŠTEFANOVIČ,M. 2002. Svetové právne systémy. Bratislava: Vydavateľstvo UK, 2002. 144s. ISBN 80-223-1769-1.
    4. NODA, Y. 1966. Introduction au droit japonais. Paris: Dalloz, 1966. 287 s.
    5. ODA. 2001. Japanese Law. Oxford, 2001. ISBN 0-19-924810-9.
    6. ZWEIGERT, K. – KÖTZ, H. 1987. Introduction to Comparative Law. Oxford: Clarendon press, 1987. 361 s.
    7. MASAJI CHIBA, „Japan“ Asian Legal Systems, Butterworths, London, 1997 s 90.
    8. LONGFORD,J.H.. 1996. The Tokugawa epoch. Routledge, 1996. 47. s. ISBN 0415154170.
    9. OTTOVÁ, E.- VACULíKOVÁ, N.: Úvod do štúdia práva. Bratislava: VO PF UK, 1998.
    10. National Diet Library. Constitution of Japan. 1947.
    11. PEKKANEN, R.: Japan’s Dual Civil Society: Members Without Advocates (Contemporary Issues in Asia and Pacific, 2006. Stanford University Press.
    12. OTTOVA, E.: Teória práva. VO PF UK: Bratislava, 2005. S.20. ISBN 80-7160-200-0.
    13. PORT, Kenneth L.: Law and Legal Process in Japan. 1996. Carolina Academic Press. ISBN 0-89089-860-X, s. 830.
    14. Japan: Lawyers Wanted. No, Really". BloombergBusinessWeek. 3 April 2006. Na stránke:http://www.businessweek.com/magazine/content/06_14/b3978064.htm.
    15. FOOTE, Daniel H.: The Benevolent Paternalism of Japanese Criminal Justice. California Legal Rev. 317. 1992.
    16. KAZUO SUGENO – preklad: KANOWITZ, Leo. Summary and Historical Development of Labor Law. V Japanese Labor Law. 1992.
    17. YASUHIDE KAWASHIMA: The American Constitution and Japanese Minpo, 1945-1980. The Intl Lawyer 1167. 1987.
    18. EVERS, Francia.: Sources of Law. (in Comparative Law) California Academic Press. 1996. s. 44.
    19. HIROSHI ODA. Japanese Law – The History of Japanese Law. 1992. Oxford University Press.
    20. Encyclopædia Britannica. Encyclopædia Britannica Online. Encyclopædia Britannica, 2011. Web. 28 Jun. 2011. <http://www.britannica.com/EBchecked/topic/612843/uji.

    Poznámky pod čiarou:
    1. EHRLICH, E.: Grundlegung der Soziologie des Rechts, 1913. ^
    2. ODA. 2001. Japanese Law. Oxford, 2001. ISBN 0-19-924810-9. ^
    3. HRUŠKOVIČ,I. – KALESNÁ,K. – ŠTEFANOVIČ,M. 2002. Svetové právne systémy. Bratislava: Vydavateľstvo UK, 2002. 144 s. ISBN 80-223-1769-1. ^
    4. uji." Encyclopædia Britannica. Encyclopædia Britannica Online. Encyclopædia Britannica, 2011. Web. 28 Jun. 2011. ^
    5. MASAJI CHIBA, Asian Legal Systems, Butterworths, London, 1997 s. 91. ^
    6. HIROSHI ODA. Japanese Law – The History of Japanese Law. 1992. s. 14. ^
    7. HRUŠKOVIČ,I. – KALESNÁ,K. – ŠTEFANOVIČ,M. 2002. Svetové právne systémy. Bratislava: Vydavateľstvo UK, 2002. 144s. ISBN 80-223-1769-1. ^
    8. HIROSHI ODA. Japanese Law – The History of Japanese Law. 1992. s. 15. ^
    9. HIROSHI ODA. Japanese Law – The History of Japanese Law. 1992. s. 17. ^
    10. Tamtiež. ^
    11. K tomu viac: HIROSHI ODA. Japanese Law – The History of Japanese Law. 1992. s. 14-32. ^
    12. Tamtiež. ^
    13. HRUŠKOVIČ,I. 1991. Svetové právne systémy. Bratislava: Vydavateľstvo UK, 1991. 102. s. ISBN 80-223-0365-8. ^
    14. OTTOVÁ, E.- VACULíKOVÁ, N.: Úvod do štúdia práva. Bratislava: VO PF UK, 1998. ^
    15. EVERS, Francia.: Sources of Law. (in Comparative Law) California Academic Press. 1996. s. 44. ^
    16. The Constitution of Japan. ^
    17. The Constitution of Japan. ^
    18. The Constitution of Japan. ^
    19. The Meiji Constitution. ^
    20. National Diet Library. Constitution of Japan. 1947. ^
    21. MASAJI CHIBA: Japan -“Asian Legal Systems”. London: Butterworths, 1997. ^
    22. Bližšie – Ústava Japonska a ďalšie právne predpisy. ^
    23. OTTOVÁ, E.- VACULíKOVÁ, N.: Úvod do štúdia práva. Bratislava: VO PF UK, 1998. s. 80. ^
    24. PORT, Kenneth L.: Law and Legal Process in Japan. 1996. Carolina Academic Press. s. 279. ^
    25. Štatistický úrad Japonska. ^
    26. PORT, Kenneth L.: Law and Legal Process in Japan. 1996. Carolina Academic Press. s. 280. ^
    27. Tamtiež. ^
    28. Tamtiež. ^
    29. Japan: Lawyers Wanted. No, Really". Bloomberg BusinessWeek. 3 April 2006. Na stránke: http://www.businessweek.com/magazine/content/06_14/b3978064.htm ^
    30. HRUŠKOVIČ,I.: 1991. Svetové právne systémy. Bratislava: Vydavateľstvo UK, 1991. 103. ^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia