Neexistuje vhodnejšie intro k predkladanému príspevku venujúcemu sa občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu na zdraví spôsobenú pri športe ako konštatácia, že jeho autor utrpel počas svojej aktívnej (futbalovej) kariéry vážny zdravotný úraz – dvojitú zlomeninu pravej nohy s roztrhnutým krížnym väzom. Súpera – futbalistu, ktorý mu v súboji o loptu počas hry túto nohu zlomil nežaloval ani v trestnej (ublíženie na zdraví), a ani v občianskoprávnej rovine (náhrada škody). Nepokladal to za primerané /na mieste / športu vlastné, nakoľko svojou účasťou na zápase vyjadril svoj konkludentný súhlas s tým, že k takejto situácii môže dôjsť. Vyvracia však tento postoj možnosť vyvodenia právnej zodpovednosti športovca za škodu (úraz), ktorú spôsobí inému športovcovi počas zápasu? Ak áno, má teoreticko právne "podhubie" tejto - dnes platnej - teórie slabé miesta? Ako by mali rozhodovať v týchto prípadoch dnes / pro futuro súdy, zohľadňujúc pri tom aj špecifickosť športu, ktorú spomínajú aj samotné zakldajúce dokumenty Európskej únie? Ak áno, poskytuje obsah "nového zákonu o športe" priestor na posilnenie a skvalitnenie právnej úpravy (možnej občianskoprávnej) zodpovednosti športovca za škodu? 

Akýmsi „lightmotívom“ formulovania tohto krátkeho – na prax reagujúceho – príspevku je pohnútka autora ako člena Legislatívnoprávnej a etickej komisie Slovenského futbalového zväzu (ďalej len „LPaEK“) poukázať na možné praktiky športových klubov v podmienkach slovenského futbalu, ktoré by nemali existovať vôbec. Ak v rovine praxe skutočne existujú a nie sú iba fiktívne, natíska sa otázka, či si športové predpisy, ktoré ich umožňujú nevyžadujú nutnú zmenu, alebo či by pripravovaný „návrh Nového zákona o športe“ (ďalej len „NZOŠ“) nemal do tejto situácie zasiahnuť a normovať zakazujúcim spôsobom ich výskyt, ak to športové predpisy jednotlivých športov učiniť nedokážu.

Autor sa v predkladanom príspevku snaží v krátkosti charakterizovať možnosti legálneho uchopenia statusu športovcov v budúcnosti, a to najmä na pozadí pomenovania súčasného stavu. Autor formuluje buď "dvojprvkovú" štruktúru, alebo "trojprvkovú" štruktúru zákonnej úpravy statusu športovcov. Navyše, ak je pravdou, že prvok definuje množinu, autor pristupuje ku korekcii trojprvkovej štruktúry statusu športovca do jej ďalšej podoby v znamení autorovej vízie "jeden šport - jeden športovec - rozdielne úrovne výkonu športovej činnosti". Príspevok môže slúžiť ako podnet na odborné diskusie (nielen) pre potreby prípravy dnes prebiehajúceho projektu prípravy "návrhu Nového zákona o športe", ktorý je vedený pod gesciou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky. 

Príspevok sa snaží krátkym a vecným spôsobom upresniť niektoré spojitosti a právne následky trestnoprávnej zodpovednosti štatutárnych orgánov športových klubov, ak by sa tieto subjekty stali zamestnávateľmi športovcov. Základom tejto situácie je zmena pripravovaná novým zákonom o športe - zmena statusu športovca zo zmluvného partnera športových klubov, na zamestnanca v prípade, ak športovec vykonáva športovú činnosť za odmenu ako závislú prácu. Nie je to jediná cesta vyrovnania zmluvnej nerovnovážnosti týchto vzťahov, no javí sa ako najjednoduchšia a jej inšpiráciou môže byť jej výskyt naprieč celým športovým svetom, prostredie Európskej únie nevynímjúc. 

Projekt prípravy "Nového zákona o športe" uzrel svetlo sveta začiatkom roka 2014. Jeho forma, spôsob vývoja, pracovné prostredie a personálny aparát môžu vytvoriť predpoklady pre kvalitný výsledok spoločnej snahy - zákon, ktorý na základe poznania, spoznania, vedomosti a invencie komplexne upraví nielen právne vzťahy vznikajúce v oblasti športu moderným, kvalitným, prepracovaným a hĺbkovým spôsobom.

Predmetom príspevku je analýza problematiky organizovania verejných športových podujatí, ktorej súčasťou je aj veľmi aktuálna téma diváckeho násilia, z pohľadu prokuratúry Slovenskej republiky, považujeme za potrebné poukázať na ústavné poslanie a pôsobnosť prokuratúry vykonávanú prokurátormi, ktoré vytvárajú ústavný a zákonný rámec pre aktívnu participáciu prokuratúry a prokurátorov na riešení predmetnej problematiky.

Odborná konferencia „Šport a právo – Fair play nielen na ihrisku“, ktorá sa konala v dňoch 3.- 4. októbra v Poprade bola konferenciou zameranou na otázky športového práva s vlastnosťou ojedinelá, no v žiadnom prípade nie náhodná – bola pokračovaním zreteľnej vízie. Bola pokračovaním vízie členov Učenej právnickej spoločnosti, ktorí ju v spolupráci so Slovenským futbalovým zväzom a ďalšími partnermi zorganizovali už po druhýkrát. Konferencia Šport a právo má ambíciu stať sa tradíciou, hoc mnohí z účastníkov jej druhého ročníka zhodnotili jej status tradičná už počas jej konania.

Príspevok sa zaoberá otázkou určenia majetkovej hodnoty práva na služby profesionálneho futbalistu. Vychádza zo skutočností, že na prestupovom trhu sa za nadobudnutie práv na služby profesionálneho športovca spravidla platí odplata. Z toho vyplýva, že hráčske služby majú nejakú hodnotu. V príspevku sa zamýšľame nad tým, ako určiť túto hodnotu, nielen v prípade prestupu ale aj v prípade, ak klub príde o služby hráča v prípade jednostranného ukončenia zmluvy z jeho strany. V tejto súvislosti hodnotíme závery rozhodnutí Športového arbitrážneho súdu v prípadoch jednostranného skončenia zmluvy profesionálneho futbalistu bez oprávneného dôvodu.

Článok sa zaoberá problematikou blokového konania v súvislosti s možnosťou uplatnenia práva na súdnu ochranu garantovanú Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Článok popisuje zásady a princípy blokového konania s dôrazom na využitie zákonných inštitútov slúžiacich na zabezpečenie dodržiavania zákonnosti a správnosti postupov správnych orgánov. Autor rozoberá procesnú povahu rozhodnutia a jednotlivé špecifiká postupu v blokovom konaní, ktoré sú hlavnou zárukou priznania možnosti súdnej ochrany pred zásahmi do práv osôb v konaniach pred správnymi orgánmi.