Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil tri rozsudky týkajúce sa Slovenskej republiky  NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    27.09.2012 (Spracoval: Dagmara Kubíčková )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    V prípade Odborový zväz polície v Slovenskej republike a ďalší proti Slovenskej republike tento odborový zväz a traja jeho členovia, vrátane viceprezidenta a bývalého viceprezidenta, žalovali Slovenskú republiku pre porušenie práv zaručených v článku 10[1] Dohovoru a v článku 11[2] Dohovoru.

    Skutkové okolnosti prípadu možno zhrnúť nasledovne:

    V októbri 2005 odborový zväz polície zorganizoval verejné protestné zhromaždenie proti navrhovaným legislatívnym zmenám týkajúcim sa sociálnych istôt policajtov a ich nízkych platov, počas ktorého bol skandovaný slogan vyzývajúci vtedajšiu vládu na odstúpenie. V nadväznosti na udalosti vtedajší minister vnútra v médiách poskytol niekoľko vyjadrení, ktorými ostro kritizoval toto protestné zhromaždenie a varoval policajtov, že dôjde k prepusteniu každého príslušníka polície, ktorí koná v rozpore s Etickým kódexom príslušníka Policajného zboru. Okrem toho minister vnútra odvolal prezidenta odborového zväzu zo svojej funkcie a jedného zo sťažovateľov z dozornej rady poisťovne spadajúcej pod ministerstvo vnútra. V súvislosti s uvedenými udalosťami sťažovatelia tvrdili, že vyššie uvedené vyjadrenia ministra vnútra a jeho nasledujúce konanie porušili ich práva na slobodu prejavu a slobodu zhromažďovania.


    ​Námietkami sťažovateľov týkajúcimi sa výrokov ministra vnútra, ktoré boli publikované v denníku SME a odvysielané v jednej diskusnej relácii v televízii sa zaoberal aj ústavný súd na základe sťažnosti podľa článku 127[3] ústavy. Ten však v októbri 2007 nálezom konštatoval, že k porušeniu práv odborového zväzu polície nedošlo.

    Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti európsky súd sa stotožnil s argumentáciou vlády, že časť svojich námietok sťažovatelia nevzniesli na ústavnom súde alebo na občianskoprávnych súdoch v súlade s formálnymi požiadavkami. Na druhej strane, pokiaľ ide o vyššie uvedené námietky vznesené na ústavnom súde, európsky súd dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti vyvoláva závažné otázky skutkového a právneho charakteru, ktoré je potrebné preskúmať v štádiu konania o podstate sťažnosti, a preto sťažnosť v tejto časti vyhlásil za prijateľnú.

    Pokiaľ ide o namietané porušenie článku 11[2] Dohovoru posudzovaného v spojení s článkom 10[1] Dohovoru, európsky súd poznamenal, že vyjadreniami a konaním ministra vnútra došlo k zásahu do práv sťažovateľov. V tejto súvislosti však mal za to, že zásah bol vykonaný v súlade so zákonom a sledoval legitímny cieľ, nakoľko jeho účelom bolo zabezpečenie vhodného správania na strane policajtov a zachovanie dôvery verejnosti v políciu.

    Pri posudzovaní otázky primeranosti sledovaného legitímneho zásahu, Súd dospel k záveru, že nebol neprimeraný, keď poznamenal, že napadnuté vyjadrenia ministra vnútra boli reakciou na výzvu na odstúpenie vlády, ktoré považoval za porušenie povinnosti príslušníkov polície správať sa na verejnosti nestranne a rezervovane.

    Okrem toho prihliadol na to, že minister vnútra výslovne uznal, že členovia polície si môžu voliť svojich vlastných zástupcov, ako aj, že nebolo preukázané, že by prvému sťažovateľovi bolo bránené pri výkone svojich odborárskych činností. Tiež poukázal na to, že ani ďalším sťažovateľom nebolo bránené ako zástupcom alebo členom odborového zväzu vo výkone ich práv na slobodu zhromažďovania.

    Okrem toho európsky súd vzal do úvahy aj záver ústavného súdu, že vyjadrenia ministra vnútra predstavovali okamžitú reakciu na myšlienky a názory prezentované na protestnom zhromaždení, a že ako čelný predstaviteľ ministerstva vnútra bol oprávnený vyjadriť svoj názor k situácii týkajúcej sa ministerstva, za ktoré niesol zodpovednosť.

    So zreteľom na uvedené skutočnosti európsky súd dospel piatimi hlasmi ku dvom k záveru, že v predmetnom prípade nedošlo k porušeniu práva odborového zväzu polície a ďalších sťažovateľov na slobodu zhromažďovania posudzovaného v spojení s právom na slobodu prejavu.


    V prípade Ferenčíková proti Slovenskej republike pani Ferenčíková spolu so svojou dcérou žalovali Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1[4] Dohovoru v konaní o nároku na výživné.

    Skutkové okolnosti prípadu možno zhrnúť nasledovne:

    Vo februári 2004 vnútroštátne súdy zamietli návrh prvej sťažovateľky na určenie výživného vo vzťahu k druhej sťažovateľke z dôvodu, že neuviedla adresu bývalého manžela a nebolo možné zabezpečiť jeho prítomnosť na účely konania. Krajský súd však vo svojom rozhodnutí uviedol, že v prípade, ak prvá sťažovateľka získa adresu bývalého manžela, nebude to prekážkou pre podanie nového návrhu na určenie výživného vo vzťahu k obdobiu do februára 2004. Následne okresný súd v konaní o rozvod a o úpravu práv a povinností uložil bývalému manželovi prvej sťažovateľky povinnosť, aby prispieval na výživu svojej dcéry, pričom na identifikáciu bývalého manžela bola použitá tá istá adresa ako vo vyššie uvedenom konaní. Tretie konanie o výživné prvá sťažovateľka iniciovala po zamietnutí jej prvého návrhu na určenie výživného, pričom uviedla novú adresu sťažovateľa. Akokoľvek, súdy zamietli jej návrh v tej časti, v akej sa týkal výživného v období do februára 2004 z dôvodu res iudicata, vzhľadom na to, že vnútroštátne súdy rozhodovali o výživnom pre toto obdobie v prvom iniciovanom konaní. V súvislosti s uvedenými okolnosťami sťažovateľky tvrdili, že konanie o výživné v časti týkajúcej sa nároku do februára 2004 bolo svojvoľné a v rozpore s ich právom na prístup k súdu a spravodlivé konanie, pretože vnútroštátne súdy zamietli ich návrh v časti výživného z dôvodu, že sa im nepodarilo zistiť adresu pobytu bývalého manžela a otca dcéry, ktorý bol štátnym občanom USA. Tiež poukazovali na to, že hoci ich nárok na výživné bol uznaný v inom konaní, súdy zastavili konanie o novom návrhu z dôvodu res iudicata. Okrem toho podľa článku 13[5] Dohovoru namietali, že nemali v tomto ohľade k dispozícii účinný prostriedok nápravy.

    Námietkami sťažovateliek sa zaoberal aj ústavný súd na základe sťažnosti podľa článku 127[3] ústavy. Ústavný súd v máji 2009 odmietol ich sťažnosť z dôvodu, že nevyužili všetky dostupné prostriedky nápravy, keď poukázal na to, že nepodali dovolanie. Hoci v tomto ohľade ústavný súd poznamenal, že dovolanie bolo podľa zákona (konkrétne podľa § 238 ods. 4 OSP) vylúčené vo vzťahu k veciam spravujúcim sa zákonom o rodine, čo bol aj ich prípad, sťažovateľky sa mali odvolať na § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ktorý umožňoval podanie dovolania vo všetkých veciach, v ktorých došlo k závažným procesným pochybeniam.

    Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti európsky súd sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľky nevyčerpali všetky vnútroštátne prostriedky nápravy, keď mohli podať dovolanie a následne ústavnú sťažnosť. V tomto ohľade zistil rozdielne prístupy pri posudzovaní prípustnosti dovolania, keď poukázal na to, že generálna prokuratúra, ako aj najvyšší súd nepodporovali vo svojich rozhodnutiach prax, ktorá by umožňovala podať dovolanie aj vo veciach spravujúcich sa zákonom o rodine, zatiaľ čo ústavný súd takúto možnosť vo svojej rozhodovacej činnosti pripúšťal. Z toho dôvodu európsky dospel k záveru, že vláda nepreukázala, že by dovolanie bolo účinným prostriedkom nápravy, ktoré sťažovateľky mali využiť vo vzťahu ku konaniu o výživné. Tiež sa nestotožnil ani s argumentáciou vlády, že ich sťažnosť bola podaná po uplynutí šesťmesačnej lehoty na podanie sťažnosti.

    Pokiaľ ide o podstatu namietaného porušenia článku 6 ods. 1[4] Dohovoru, európsky súd konštatoval, že hoci nebolo rozhodnuté o podstate nároku na výživné v prvom konaní, súdy sa v novom konaní odmietli ním zaoberať. Európsky súd mal za to, že bez ohľadu na právny dôvod odmietnutia takéhoto preskúmania, hlavným dôvodom bolo, že sťažovateľky nezaobstarali aktuálnu adresu odporcu. Tento dôvod sa však súdu nejavil logický, nakoľko tým istým rozsudkom dotknutý súd zaviazal odporcu na platenie výživného v období nasledujúcom po februári 2004, pričom vychádzal z rovnakej adresy ako v prvom rozsudku. Z toho dôvodu Súd dospel k záveru, že sťažovateľky boli v rozpore s článkom 6 ods. 1[4] Dohovoru pozbavené práva na prístup k súdu, pokiaľ ide o ich návrh na určenie výživného v období pred prvým rozsudkom, t.j. do februára 2004. Námietku podľa článku 13[5] Dohovoru posudzovaného v spojení s článkom 6 ods. 1[4] Dohovoru nepovažoval za potrebné skúmať.

    Za zistené porušenie európsky súd priznal pani Ferenčíkovej a jej dcére spoločne 4.000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 2.000 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok ich nárokov zamietol.


    V prípade Vojtěchová proti Slovenskej republike žalovala sťažovateľka Slovenskú republiku pre porušenie práv zaručených v článku 6[4] Dohovoru. Skutkové okolnosti prípadu možno zhrnúť nasledovne. Sťažovateľka, pani Alena Vojtěchová, žila s matkou v družstevnom byte. V roku 2000 stavebné bytové družstvo podalo na sťažovateľkynu matku žalobu, ktorou žiadalo o výpoveď nájomnej zmluvy k bytu, pretože nezaplatila nájomné a služby spojené s užívaním bytu. Žalovaná sa bránila tvrdením, že je nemobilným invalidom a jej dcéra sa o ňu stará dvadsať rokov a je nezamestnaná. Boli vo finančnej núdzi a preto nezaplatili nájomné. Napriek tomu, že stav nezavinenej hmotnej núdze bol podľa vtedy platných právnych predpisov jedným z dôvodov vylučujúcich vydanie súhlasu súdu s výpoveďou nájmu bytu, sa súd touto skutočnosťou nezaoberal a súhlas vydal. Rozhodnutie bolo potvrdené súdmi vyššej inštancie. Sťažovateľka následne podala ústavnú sťažnosť, v ktorej namietala porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd vyhlásil sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

    Vzhľadom na okolnosti prípadu Slovenská republika zaslala európskemu súdu jednostrannú deklaráciu, v ktorej inter alia uznala porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručeného článkom 6 ods. 1[4] Dohovoru. Sťažovateľka nesúhlasila s tým, aby európsky súd prípad vyčiarkol zo zoznamu na základe jednostrannej deklarácie vlády a trvala na tom, aby o jej prípade rozhodol. Ako dôvod uviedla, že iba na základe rozsudku európskeho súdu konštatujúceho porušenie práva podľa článku 6 ods. 1[4] Dohovoru je prípustná obnova dotknutého vnútroštátneho konania. Európsky súd uvedený dôvod považoval za relevantný a v merite veci rozsudkom rozhodol, že právo sťažovateľky na spravodlivé konanie bolo porušené v dôsledku toho, že vnútroštátne súdy sa nezaoberali rozhodujúcim argumentom žalovanej v konaní, a to jej finančnou situáciou. Mal za to, že súdy svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnili vo svetle predložených argumentov a právnych predpisov platných v danom čase.

    Za zistené porušenie európsky súd sťažovateľke priznal 3.000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 1.400 EUR ako náhradu trov konania.


    Zdroj: justice.gov.sk
    Poznámky pod čiarou:
    1. Článok 10: Sloboda prejavu
      1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
      2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
      a, b
    2. Článok 11: Sloboda zhromažďovania a združovania
      1. Každý má právo na slobodu pokojného zhromažďovania a na slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranu svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich. 
      2. Na výkon týchto práv sa nemôžu uvaliť žiadne obmedzenia okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Tento článok nebráni uvaleniu zákonných obmedzení na výkon týchto práv príslušníkmi ozbrojených síl, polície a štátnej správy.a, b
    3. článok 127 Ústavy SR:
      (1) Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
      (2) Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
      (3) Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
      (4) Zodpovednosť toho, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, za škodu alebo inú ujmu nie je rozhodnutím ústavného súdu dotknutá.
      a, b
    4. Článok 6: Právo na spravodlivé súdne konanie 
      1. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.a, b, c, d, e, f, g
    5. Článok 13: Právo na účinný prostriedok nápravy
      Každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.a, b
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia