Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Rozsudok ESĽP v prípade Harabin v. Slovenská republika NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    27.11.2012Spracoval: Dagmara Kubíčková
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku dospel k záveru, že došlo k porušeniu Dohovoru z toho dôvodu, že vo veci sťažovateľa nerozhodoval nestranný súd. Nejde teda o meritórne rozhodnutie, či disciplinárne konanie voči sťažovateľovi bolo, alebo nebolo správne. ESĽP konštatoval, že dôvody uvedené ústavným súdom, konkrétne potreba funkčnosti pléna, nemôžu odôvodniť účasť dvoch sudcov, ktorí boli vylúčení v predchádzajúcich prípadoch týkajúcich sa sťažovateľa. ESĽP poznamenal, že v ďalších dvoch disciplinárnych konaniach proti sťažovateľovi ústavný súd zmenil svoj postoj a vylúčil jedného sudcu namietaného sťažovateľom a dvoch namietaných ministerkou spravodlivosti. Preto ESĽP požaduje vo svojom rozsudku obnovu konania pred ústavným súdom.

    V súvislosti s týmto prípadom pripomíname, že voči predsedovi Najvyššieho súdu sú na ústavnom súde podané ďalšie tri disciplinárne návrhy. Ako už minister Borec niekoľkokrát avizoval, disciplinárne návrhy nestiahne. 


    Sťažovateľ, pán Štefan Harabin, je slovenský štátny občan, ktorý sa narodil v roku 1957 a žije v Bratislave. Od júna 2009 je predsedom Najvyššieho súdu SR (po tom, ako už skôr zastával tento úrad v rokoch 1998-2003) a v období od júla 2006 do augusta 2009 bol ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky.

    Dňa 29. júna 2011 ho Ústavný súd Slovenskej republiky uznal vinným zo spáchania závažného disciplinárneho previnenia, majúc predovšetkým za to, že v júli a v auguste 2010 pri štyroch príležitostiach zabránil skupine kontrolórov ministerstva financií vo vykonaní kontroly na Najvyššom súde SR. Ústavný súd uložil pánovi Harabinovi disciplinárne opatrenie, ktoré pozostávalo zo zníženia jeho ročného platu o 70%. Odvolávajúc sa na článok 6 ods. 1 (právo na spravodlivé konanie) sťažovateľ namieta, že konanie pred ústavným súdom nebolo spravodlivé, predovšetkým preto, že: niektorí sudcovia, ktorí rozhodovali vo veci boli zaujatí; ústavný súd nesprávne interpretoval relevantné ustanovenia, pokiaľ ide o znaky závažného disciplinárneho previnenia; neprihliadol na závery, ku ktorým dospeli všeobecné súdy, pokiaľ ide o právomoc ministerstva financií na vykonanie vládnych kontrol na Najvyššom súde SR; neuviedol dôvody vo svojom rozhodnutí na uloženie maximálnej sankcie pánovi Harabinovi; a uložená sankcia bola neprimeraná. Ďalej namieta, že uložená sankcia porušila jeho práva podľa článku 10 (sloboda prejavu) a článku 1 Protokolu č. 1 (ochrana vlastníctva). Okrem toho sa podľa článku 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie) sťažuje, že bol diskriminovaný v užívaní svojich práv podľa článku 6 a 10. Napokon sa odvoláva na článok 13 (právo na účinný prostriedok nápravy).

    Európsky súd pre ľudské práva (Ďalej len „ESĽP“) vo svojom rozsudku dospel k záveru o porušení 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že vo veci nerozhodoval nestranný súd. ESĽP v predmetnom prípade najskôr vylúčil aplikáciu „doktríny nevyhnutnosti“ (bližšie pozri Zásady správania sudcov z Bangalore) umožňujúcu sudcovi, ktorý by bol inak z prejednávania veci vylúčený, zasadať a rozhodovať v prípade, kde by inak hrozila nespravodlivosť. Vzhľadom na uvedené nepovažoval za potrebné skúmať, či je táto doktrína v súlade so zárukami článku 6 Dohovoru. Otázka, či nevylúčenie sudcov bolo skutočne potrebné a odôvodnené môže byť skúmaná až potom, ako budú preskúmané argumenty strán a určené, či spochybnenie sudcov bolo odôvodnené. Dôvody uvedené ústavným súdom, konkrétne potreba funkčnosti pléna nemôžu odôvodňovať účasť dvoch sudcov, ktorí boli vylúčení v predchádzajúcich prípadoch týkajúcich sa sťažovateľa a vo vzťahu ku ktorým ústavný súd nedokázal presvedčivo rozptýliť pochybnosti o ktorých by mohlo byť rozhodnuté, že sú objektívne odôvodnené. ESĽP poznamenal, že v ďalších dvoch disciplinárnych konaniach proti sťažovateľovi ústavný súd zmenil svoj postoj a vylúčil jedného sudcu namietaného sťažovateľom a dvoch namietaných ministerkou spravodlivosti. Berúc do úvahy uvedený záver o porušení práva na nestranný súd, ESĽP nepovažoval za potrebné skúmať ďalšie sťažovateľove námietky podľa článku 6 Dohovoru.

    Námietku týkajúcu sa namietanej absencie prezumpcie neviny zamietol ESĽP pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Námietku týkajúcu sa namietaného zásahu do práva na slobodu prejavu, práva na ochranu majetku, práva na zákaz diskriminácie a práva na účinný prostriedok nápravy vyhlásil za neprijateľnú z dôvodu zjavnej nepodloženosti.

    Pokiaľ ide o sťažnosť na porušenie práva na slobodu prejavu podľa článku 10, ESĽP sa domnieval, že v prípade bolo podstatné skúmanie správania sťažovateľa v kontexte správy súdnictva vo vzťahu k štátnemu orgánu. Disciplinárne konanie bolo zamerané na plnenie jeho povinností v oblasti správy najvyššieho súdu a teda sa týkalo jeho zamestnania vo verejnej službe. Podľa ESĽP sa disciplinárne previnenie, za ktoré bol sťažovateľ stíhaný netýkalo jeho názorov alebo výrokov, ktoré by uviedol v kontexte verejnej diskusie alebo v médiách. Z tohto hľadiska dané opatrenie nevyústilo do zásahu do sťažovateľovho práva na slobodu prejavu. Súd preto sťažnosť v tomto bode odmietol.

    Vo vzťahu k namietanému článku 1 Protokolu č. 1 ESĽP skonštatoval, že trest uložený sťažovateľovi, konkrétne odobratie 70% funkčného platu na jeden rok v konečnej výške 51 299,96 EUR, predstavovalo zásah do sťažovateľovho práva na majetok. ESĽP ďalej uviedol, že tento zásah bol uložený v súlade so zákonom, sledoval legitímny cieľ a aj keď výška sumy nebola zanedbateľná, za skutkových okolností prípadu ústavný súd nekonal v rozpore s požiadavkami článku 1 Protokolu č. 1, podľa ktorých musí existovať primeraný vzťah proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Sťažnosť na porušenie článku 1 Protokolu č. 1 preto ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú.

    Sťažovateľ požadoval 51.299.96 eur za majetkovú škodu a 100.000 eur za utrpenú nemajetkovú ujmu. ESĽP zamietol nárok na náhradu škody a priznal sťažovateľovi 3000 eur z titulu nemajetkovej ujmy. ESĽP ďalej poznamenal, že pri výkone rozsudku sú štáty nielen povinné zaplatiť sumy priznané z titulu spravodlivého zadosťučinenia, ale aj prijať ďalšie všeobecné a individuálne opatrenia. V predmetnom prípade by podľa ESĽP bola najvhodnejšou formou nápravy obnova konania pred súdom spĺňajúcim záruky nestrannosti.


    Zdroj: justice.gov.sk
    EOP (neregistrovaný užívateľ)    21. december 2012 19:58
    QUO VADIS, Ústavný sú SR ???
    + - Hodnotenie:0 Počet hodnotení:0
    EOP (neregistrovaný užívateľ)    21. december 2012 19:49
    xxx
    Toto je dôkazom svojvôle ÚS SR a nedokonalosti Zákon o ústavnom súde, ktorý nedokonale chráni ustavnosť v SR ako orgán ultima ratio.

    Inak gratulujem predsedovi Najvyššieho súdu SR
    + - Hodnotenie:0 Počet hodnotení:0
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti