Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Nad možnosťou prokurátora využiť pri rozhodovaní v rámci prípravného konania zásadu „in dubio pro reo“  NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    16.04.2013JUDr. Ondrej Repa (Spracoval: Mgr. Igor Šumichrast )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    1. Prezumpcia neviny

    Zásada „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obvineného) je jednou z kľúčových zásad aplikujúcich sa v rámci trestného konania, pričom táto zásada, ktorá vychádza z právnych myšlienok rímskeho práva, je ako táka neoddeliteľne spätá so zásadou prezumpcie neviny, ktorá má pre trestný proces zásadný význam. Zásada prezumpcie neviny je totiž natoľko významná, že je priamo (expressis verbis) zakotvená v medzinárodných dokumentoch garantujúcich základné ľudské práva a slobody.[1] Samozrejme, aj v právnom poriadku Slovenskej republiky je táto zásada normatívne vyjadrená, a to priamo v Ústave Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov[2] (ďalej len Ústava), ale aj v zákone č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)[3], pričom v rámci trestného procesu sa táto chápe ako jedna z jeho „základných zásad“. Z uvedeného teda možno konštatovať, že porušenie práva garantujúceho prezumpciu neviny v konečnom dôsledku znamená porušenie základného ľudského práva resp. práva garantovaného jednotlivcovi priamo Ústavou (ústavného práva). Toto právo vychádza zo základného predpokladu, a to že každý sa považuje za dobrého a čestného, kým nie je preukázané inak („praesumptio boni viri“). To znamená, že vo vzťahu ku každému jednotlivcovi platí právna fikcia o jeho nevinne (bezúhonnosti), a to až do momentu, kedy je táto osoba právoplatné odsúdená (keď nadobudne právoplatnosť odsudzujúci rozsudok). Prezumcpia neviny teda vyjadruje objektívny stav, podľa ktorého o vine obvineného môže rozhodnúť len súd, pričom jeho rozhodnutie musí vychádzať z vykonaného dokazovania, v rámci ktorého existuje jednoznačný záver, že žalovaný skutok spáchala určitá osoba. Pre úplnosť je však potrebné uviesť, že ani povinnosť rešpektovania prezumpcie neviny určitej osoby nevyjadruje zákaz využitia zákonných prostriedkov smerujúcich napríklad k obmedzeniu jej slobody (zadržanie, väzba). Totiž ani z väzobného stíhania obvineného nemôže v žiadnom smere rezultovať záver o jeho vine, avšak aj pre takýto postup musí existovať určitý stupeň právnej dôvodnosti (vyššia meria pravdepodobnosti, že skutok, ktorý vykazuje všetky znaky určitého trestného činu spáchal práve obvinený). K samotnému obsahu práva prezumpcie neviny je potrebné uviesť, že toto v sebe zakotvuje dve základné požiadavky. Po prvé, aby osoba, voči ktorej sa vedie trestné stíhanie nebola označovaná za „vinného“, pokiaľ tak právoplatne nerozhodne súd a po druhé, predmetná zásada má svoje odzrkadlenie najmä v dokazovaní, pri ktorom sa vychádza z predpokladu, že obvinenému sa musí spáchanie skutku relevantne preukázať. V tejto súvislosti preto možno chápať prezumpciu neviny z dvoch hľadísk:

    • hmotno-právneho, v zmysle ktorého sú jasne dané hranice, v medziach ktorých sa možno o obvinenom vyjadrovať vo vzťahu k jeho vine pred právoplatným rozhodnutím súdu,
    • procesno-právneho, v zmysle ktorého platia určité pravidlá súdneho dokazovania.[4]

    Ako vyplýva z vyššie uvedeného, kým hmotno-právna stránka prezumpcie neviny vyjadruje predovšetkým vyjadrovacie možnosti iných osôb (súdu, orgánov činných v trestnom konaní ale aj ostatnej verejnosti) vo vzťahu k vine obvineného[5], tak jej procesno-právna stránka vyjadruje určité záväzné pravidlá pre dokazovanie vykonávané v rámci trestného konania. Ide o tieto pravidlá:

    • obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu (obvinený nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, a to ani skutočnosť svedčiacu v jeho prospech)
    • nedokázaná vina má rovnakú váhu ako dokázaná nevina (obvinenému musí byť vina preukázaná)
    • v pochybnostiach v prospech obvineného (in dubio pro reo).

    2. K zásade „in dubio pro reo

        Pre účely tohto príspevku je relevantné predovšetkým posledne uvedené pravidlo, podľa ktorého, pokiaľ existujú o otázke viny obvineného naďalej rozumné pochybnosti, ktoré nie je možné odstrániť inými dôkazmi, je nutné rozhodnúť v jeho prospech (oslobodiť ho spod obžaloby). Uvedené pravidlo sa však uplatní len pokiaľ ide o skutkové zistenia (otázky skutkového charakteru) a nemožno ho vzťahovať na právne otázky, nakoľko súd je povinný aplikovať zásadu „iura novit cuira“ (súd pozná právo).[6] Ako som vyššie uviedol, pochybnosti musia spočívať v skutkovom stave veci a musia mať určitý logický základ (napr.: ak sa aj napriek všetkým vykonaným dôkazom nepodarí preukázať zavinenie obvineného, ktorý mal účasť na dopravnej nehode, pri ktorej došlo k usmrteniu inej osoby). Nie je preto možné chápať pod pochybnosťami akékoľvek nezrovnalosti v dokazovaní (podstatu nemeniace), ktoré nemajú k posudzovanej veci relevantný význam (napr. ak si svedok pre odstup času nepamätá presný čas udalosti a pod.). Naopak, musí ísť o také rozumné a dôvodné pochybnosti, pre existenciu ktorých nemožno spoľahlivo uznať obvineného vinným.[7] V prípade, ak nastane takýto právny stav, teda že pochybnosti o určitej skutkovej otázke (ktorá je pre posúdenie viny obvineného právne významnou) nemožno odstrániť (vyplniť) inými dostupnými dôkazmi, je nevyhnutné, aby súd rozhodol v prospech obvineného (najmä postupom v zmysle § 285 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku). Pre úplnosť je potrebné dodať, že použitie zásady „in dubio pro reo“ je prípustné až vtedy, keď pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o nejakej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov.[8] Zároveň platí pravidlo, že aplikácia zásady „in dubio pro reo“ je výlučnou doménou súdu. Pre zaujímavosť, aj pri pohľade do univerzálnej internetovej encyklopédie (wikipédia) je zrejmé, že „in dubio pro reo“ je „právna zásada, ktorá stanovuje povinnosť súdu rozhodovať v prospech obžalovaného, pokiaľ o jeho vine existujú pochybnosti, ktoré nie je možné odstrániť.“[9] Dovolím si však v nasledujúcej časti polemizovať s nastoleným pravidlom a rozviesť možnosť využitia tejto zásady aj prokurátorom v štádiu prípravného konania, a to predovšetkým s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia a základné zásady trestného konania.

    3. Rozhodnutie prokurátora v zmysle § 215 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku

        Ako bolo vyššie opísané, aplikácia zásady „in dubio pro reo“ by mala prichádzať do úvahy iba v prípade, ak je trestné stíhanie vedené proti konkrétnej osobe. To znamená, že využitie tejto zásady je prípustné spravidla, až vtedy pokiaľ bolo určitej osobe vznesené obvinenie v zmysle § 206 ods. 1 Trestného poriadku. V tejto súvislosti je preto dôvodné rozvinúť polemiku ohľadom využitia nastolenej zásady najmä vo vzťahu k rozhodnutiu, ktorým prokurátor zastaví trestné stíhanie voči obvinenému pre skutočnosť, že tento skutok nespáchal (§ 215 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku).

    Podľa § 215 ods. 1 Trestného poriadku prokurátor trestné stíhanie zastaví, ak

    1. je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie,
    2. nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci,
    3. je nepochybné, že skutok nespáchal obvinený,
      ...

    Z dikcie písmena c) vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že prokurátor je v štádiu prípravného konania povinný rozhodnúť formou uznesenia (§ 162 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s § 215 ods. 5 Trestného poriadku) o zastavení trestného stíhania v prípade, ak neexistujú pochybnosti o skutočnosti, že stíhaný skutok nespáchal obvinený. Na tomto mieste je však nevyhnutné zdôrazniť, že v danom prípade nejde o meritórne rozhodnutie o skutku, ale iba o rozhodnutie, že tento nespáchala obvinená osoba, a preto je potrebné uvedomiť si, že týmto rozhodnutím trestné stíhanie vo veci nekončí. Uznesenie podľa § 215 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku svojím obsahom zvádza k záveru, že toto rozhodnutie je svojou podstatou rozhodnutím o nevine obvineného. Takýto záver však nie je možný z viacerých dôvodov. Prv je však nevyhnutné poznamenať, že rozhodnutím o vine obvineného je konečné rozhodnutie súdu (rozsudok), ktorým buď súd rozhodne o uznaní viny obžalovaného pre žalovaný skutok, alebo rozhodne o oslobodení obžalovaného spod obžaloby (§ 285 Trestného poriadku). Povedané inými slovami, rozhodnutím o vine nie je len „uznanie viny obžalovaného a uloženie trestu“, ale aj jeho oslobodenie spod obžaloby.[10] Avšak rozhodnutie prokurátora o zastavení trestného stíhania v zmysle § 215 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nemožno považovať za rozhodnutie o vine obvineného predovšetkým s poukazom na čl. 50 ods. 1, ods. 2 Ústavy.[11] Uvedené rovnako znamená, že za rozhodnutie o vine nemožno považovať ani formy odklonov upravené v ust. § 216, 218 a 220 až 228 Trestného poriadku (inštitúty podmienečného zastavenia trestného stíhania, podmienečného zastavenia spolupracujúceho obvineného a zmieru).[12] Je však zrejmé, že rozhodnutie prokurátora o zastavení trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa svojím obsahom v značnej miere približuje k rozhodnutiu súdu o vine obvinenej osoby. Tomu svedčí aj záver, že uvedené rozhodnutie prokurátora (za predpokladu, že nadobudlo právoplatnosť a nebolo zrušené ani v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku) vytvára s poukazom na § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku[13] v spojení s § 2 ods. 8 Trestného poriadku[14] prekážku právoplatne rozhodnutej veci („res iudicata“), nakoľko v danom prípade je nevyhnutné aplikovať zásadu nie dvakrát v tej istej veci („ne bis in dem“). Avšak ako už bolo vyššie naznačené, predmetné rozhodnutie nemožno považovať za rozhodnutie o vine obvineného v tom zmysle, ako to predpokladá čl. 50 ods. 1 Ústavy. Vrátim sa však späť k samotným dôvodom, pri naplnení ktorých je potrebné trestné stíhanie v štádiu prípravného konania voči obvinenému zastaviť. Pre vydanie uznesenia prokurátorom podľa § 215 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné, aby:

    1. bolo vznesené obvinenie konkrétnej osobe (teda existencia uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré nebolo predpísaným spôsobom zrušené) a
    2. aby bola vylúčená pochybnosť, že obvinený skutok skutočne spáchal.

    Ad a) pri tomto bode je zrejmé, že uznesenie o vznesení obvinenia muselo byť v čase jeho vydania zákonné a opodstatnené, inak by prichádzalo do úvahy jeho zrušenie prokurátorom podľa § 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku[15] (eventuálne zrušené by mohlo byť aj za použitia mimoriadneho opravného prostriedku v zmysle § 363 a nasl. Trestného poriadku[16]).
    Ad b) najmä za použitia gramatického výkladu posudzovaného ustanovenia „je nepochybné, že skutok nespáchal obvinený“ je zrejmé, že stav pochybností pri posudzovaní skutočnosti, že skutok nespáchal obvinený, by mal byť minimálny resp. nulový. Inými slovami povedané, existencia opačného záveru (teda, že obvinený skutok s vyššou mierou pravdepodobnosti spáchal) by mala byť rozumným spôsobom (dôkazmi) presvedčivo a logicky vyvrátiteľná.
    Okolnosťami, ktoré odôvodňujú aplikáciu predmetného rozhodnutia, je napríklad situácia, keď po vznesení obvinenia konkrétnej osobe (za predpokladu, že toto bolo pôvodne dôvodné a zákonné) vyplynú z vykonaného dokazovania také skutočnosti (dôkazy), ktoré vo svojom súhrne výslovne vylučujú, že stíhaný skutok mohol obvinený reálne spáchať.

        Iná je však situácia keď po vznesení obvinenia určitej osobe existujú jednak dôkazy v jej neprospech (tzv. usvedčujúce), ale zároveň aj dôkazy v jej prospech, pričom tie druhé možno považovať za argumentačne silnejšie a vierohodnejšie (rovnako je tomu aj v prípade, keď proti obvinenému (v jeho neprospech) existujú len nepriame dôkazy a naopak, v jeho prospech je k dispozícii aj rad priamych dôkazov). V neposlednom rade možno spomenúť aj situáciu, keď pre vznesenie obvinenia je zabezpečené dostatočné množstvo dôkazov, ale tieto v ďalšom konaní „zoslabnú“ (napr. svedok zásadne zmení svoju výpoveď resp. pri kontradiktórnom výsluchu odmietne vypovedať, obhajca obvineného úspešne namietne nezákonne vykonaný dôkaz a pod.). Všetky tieto prípady majú spoločného menovateľa a tým je, či je v nich prípustná aplikácia „in dubio pro reo“? Samozrejme nevyhnutným predpokladom na využitie tejto zásady je súčasne skutočnosť, že nie je možné vykonať žiadne iné dôkazy (stav tzv. dôkaznej núdze), ktoré by pochybnosti vyvrátili. Argumentom proti je predovšetkým vyššie uvedená skutočnosť, a teda, že využitie tejto zásady je doménou súdu, keďže naďalej platí pravidlo zažité v praxi, že pokiaľ existujú dôkazy aj „pre a proti“ obvinenému, je potrebné, aby prokurátor podal obžalobu.[17] Naopak, v prospech využitia tohto pravidla je k dispozícii viacero argumentov. Skôr ako prejdem k ich analýze, je potrebné upozorniť na fakt, ktorý práve s rozhodnutím v zmysle § 215 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku úzko súvisí, a to, že vo vyššie nastolených prípadoch prichádza do úvahy okrem uvedeného rozhodnutia prokurátora o zastavení trestného stíhania len možnosť podania obžaloby.

        Podľa § 234 ods. 1 Trestného poriadku, ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd, prokurátor podá obžalobu príslušnému súdu, pripojí k nej spisy, ich prílohy a dôkazné predmety. Pre uvedený postup prokurátora by mali byť dostatočne objasnené nasledovné skutočnosti:

    • že sa stal skutok,
    • že tento skutok má všetky obligatórne znaky žalovaného trestného činu a
    • že tento spáchal práve obvinený ako trestne zodpovedný subjekt.

    V prípade, ak neboli v dostatočnej kvalite ozrejmené vyššie opísané skutočnosti, nemožno v tomto smere potom hovoriť o dôvodnosti postavenia obvineného pred súd. Uvedené by bolo v rozpore jednak so samotným ust. § 234 ods. 1 Trestného poriadku, ale čo je ešte závažnejšie, aj v rozpore so základnými zásadami trestného konania, najmä v rozpore s § 2 ods. 1, ods. 10 Trestného poriadku. Totiž, ako vyplýva zo základnej zásady náležitého zistenia skutkového stavu vyjadrenej v ust. § 2 ods. 10 Trestného poriadku[18], aj pre postup v zmysle § 234 ods. 1 Trestného poriadku (podanie obžaloby ako rozhodnutia sui generis) musí byť spoľahlivo zistený skutkový stav veci, pričom o tomto nesmú existovať dôvodné pochybnosti. To znamená, že v prípade existencie dôvodných (rozumných) pochybností nie je takýto postup opodstatnený a zákonný. Zároveň, ako som vyššie naznačil, postavenie obvineného pred súd na podklade obžaloby, z ktorej dôvod na tento postup dôkazne nerezultuje, je možné chápať aj ako porušenie základnej zásady „stíhania zo zákonných dôvodov“ upravenej v § 2 ods. 1 Trestného poriadku, ktorú je navyše potrebné chápať ako najvýznamnejšiu (kľúčovú) zásadu trestného konania.

        V kontexte predchádzajúceho je preto vhodné položiť si otázku, či je dôvodné postaviť obvineného pred súd aj za situácie, keď nie je dostatočne podložený záver (dôkazne), že stíhaný skutok spáchal práve obvinený, pričom z povahy veci je zrejmé, že tento ani v budúcnosti nebude možné dôkazne „posilniť“. Totiž za predpokladu, že boli v rámci vykonaného vyšetrovania vykonané všetky dostupné dôkazy a nemožno v budúcnosti rozumne očakávať zmenu dôkaznej situácie, je táto otázka ešte opodstatnenejšia. Prokurátor ako hlavný nositeľ dôkazného bremena v konaní pred súdom si musí byť plne vedomý, že obžaloba na vyššie uvedenom základe je odsúdená na neúspech, nakoľko súd v takomto prípade musí rozhodnúť v konečnom dôsledku tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí. V tejto súvislosti sa vynára aj otázka, či je takýto postup efektívny, keďže sa musí na takto podanej obžalobe vykonať finančne náročné konanie pred súdom (za predpokladu, že súd nerozhodne napr. v zmysle § 244 ods. 1 písm. f) - § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku). Zároveň je možné poukázať aj na skutočnosť, že v prípade, ak prokurátor je v zmysle ustálenej praxe donútený podať obžalobu aj za naznačenej dôkaznej situácie, mohlo by ísť v tomto smere aj o výrazný zásah do jeho hegemónie pri rozhodovaní o podaní obžaloby (obžalovacia zásada vyjadrená v § 2 ods. 15 Trestného poriadku). Obžalovacia zásada predstavuje výnimku zo zásady oficiality (§ 2 ods. 5 Trestného poriadku) a vyjadruje výlučné právo prokurátora, ako jediného subjektu na podanie obžaloby.[19] Ďalším argumentom, že aplikácia zásady „in dubio pro reo“ by bola vhodná aj v rámci prípravného konania je skutočnosť, že aj za súčasného stavu prokurátor (prípadne aj policajt) de facto túto zásadu nepriamo využíva. Nemusí pritom ísť o výslovnú aplikáciu tohto pravidla, ale v podstate ide o jeho aplikáciu v modifikovanej forme. Častým javom je napríklad situácia, keď orgán činný v trestnom konaní rozhodne pri absencii poznatku o skutočnom doručení písomného podania od odosielateľa - obvineného (napr. pri strate obálky) tak, že príjme fikciu, že toto bolo doručené v zákonnej lehote. Teda pri pochybnosti o skutočnom dátume doručenia predmetnej zásielky rozhodne v jeho prospech.

    Záver

    Osobne sa prikláňam k riešeniu, aby aj prokurátor v rámci svojej rozhodovacej činnosti bol oprávnený aplikovať zásadu „in dubio pro reo“, a to najmä za existencie mnou vyššie opísaného skutkového stavu. Je zrejmé, že aplikácia ustanovenia § 215 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je pri daných prípadoch značne limitujúca, keďže z jeho dikcie vyplýva, že tento postup je prípustný iba za situácie, keď je na podklade vykonaného dokazovania vylúčená akákoľvek pochybnosť o skutočnosti, že skutok spáchal obvinený. To znamená, že v prípade, v ktorom existujú dôkazy (dôkaz) proti obvinenému, avšak dôkazy v jeho prospech možno považovať za argumentačne silnejšie, je prokurátor nútený podať obžalobu. Na strane druhej je však potrebné uviesť, že podanie takejto obžaloby môže byť v rozpore so základnou zásadou „náležitého zistenia skutkové stavu“, zásadou „stíhania zo zákonných dôvodov,“ a v neposlednom rade, aj zo zásadou hospodárnosti trestného konania. Zároveň je potrebné si položiť otázku, či je vôbec dôvodný postup v prípade podania obžaloby aj vtedy, pokiaľ si je prokurátor vedomý toho, že konečný verdikt súdu bude oslobodzujúci rozsudok. Takto podaná obžaloba môže byť v takom prípade chápaná iba ako „formalita“, ktorá zbytočne zaťažuje súd. S poukazom na vyššie uvedené dôvody zastávam preto názor, že v takýchto prípadoch sa javí ako účelnejšie a efektívnejšie zastavenie trestného stíhania už v štádiu jeho prípravnej fázy.   

    Poznámky pod čiarou:
    1. Podľa čl. 11 ods. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv schválená radou OSN v New Yorku roku 1948 každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ nie je zákonným postupom dokázaná jeho vina vo verejnom pokračovaní, pri ktorom mal zaistené všetky možnosti obhajoby
      Podľa čl. 14 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z roku 1966 v znení opčných protokolov (vyhláška Ministra zahraničných vecí z 10.05.1976 č. 120/1976 Zb. o Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach a Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach v znení neskoršieho predpisu) každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, pokiaľ nie je zákonným postupom preukázaná jeho vina.
      Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 v znení neskorších protokolov (oznámenie Federálneho ministra zahraničných vecí č. 209/1992 Zb. o dojedaní Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na tento Dohovor nadväzujúcich) sa každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. ^
    2. Podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (čl. 40 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd). ^
    3. Podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. ^
    4. SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práv. Poradca podnikateľa, spol. s r.o., Bratislava, 2003, str. 439. ^
    5. Na tomto mieste je možné poukázať na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 83/01 z 24. januára 2002, z obsahu ktorého okrem iného vyplýva, že „samotné tvrdenia orgánov činných v trestnom konaní o spáchaní trestného činu obvineným nie sú zásahom do prezumpcie neviny, pokiaľ sú vyslovené s výhradami, ktoré odôvodňujú postavenie jednotlivých orgánov činných v trestnom konaní a tiež štádium trestného konania. Prezumpciu neviny porušujú výroky orgánov činných v trestnom konaní o obvinenom zverejnené v masmédiách, ktoré vyjadrujú názor, že tento je vinný, pričom jeho vinu ešte nevyslovil právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súd. Prezumpciu neviny neporušujú také výroky, ktoré len vyjadrujú stav podozrenia zo spáchania trestného činu.“^
    6. K tomu primerane pozri IVOR, J. a kolektív: Trestné právo procesné. IURA EDITION, spol. s r.o., Bratislava. 2006. ^
    7. Pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 To 16/2007, Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Tz 10/2001, Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 6 Tz 1/1997, R 22/1968, Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.8 Tz 37/1992 (R 56/1994). ^
    8. R 37/1971 ^
    9. http://cs.wikipedia.org/wiki/In_dubio_pro_reo ^
    10. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Tz 3/2001, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 84. ^
    11. O vine obvineného totiž môže rozhodnúť len súd a jedine formou rozsudku (trestného rozkazu).^
    12. K tomu bližšie pozri: Žilinka, M.: K alternatívnym spôsobom vybavenia trestných vecí podľa zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok. In: Justičná revue, 58, 2006, č. 2, s. 199 - 203.^
    13. Podľa § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku ak ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom súdu alebo bolo právoplatne zastavené, podmienečne zastavené a obvinený sa osvedčil alebo sa skončilo schválením zmieru a zastavením trestného stíhania, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené. ^
    14. Podľa § 2 ods. 8 Trestného poriadku nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom. Túto základnú zásadu je však potrebné vykladať extenzívne, a teda vzťahujúc aj na rozhodnutie prokurátora v zmysle § 215 Trestného poriadku. ^
    15. Podľa § 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku pri výkone tohto dozoru je prokurátor oprávnený zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami; pri uznesení o zastavení trestného stíhania, prerušení trestného stíhania alebo o postúpení veci to môže urobiť do 30 dní od ich doručenia; ak rozhodnutie policajta nahradil vlastným rozhodnutím inak, než na podklade sťažnosti oprávnenej osoby, proti jeho rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, rovnako ako proti rozhodnutiu policajta, ^
    16. Využitie inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní generálnym prokurátorom napríklad na základe podnetu obvineného. ^
    17. K tomu primerane pozri napr.: Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tz 13/98 (R 3/2000), z odôvodnenia ktorého okrem iného vyplýva, že „v prípadoch, v ktorých aj po vykonaní všetkých dostupných dôkazov trvajú pochybnosti o otázke či skutok je trestným činom, alebo do úvahy prichádza viacero verzií skutkových zistení a treba rozhodnúť o tom, ktorá z nich je pravdivá na podklade posúdenia a hodnotenia dôkazov, je nevyhnutné, aby prokurátor podal obžalobu a aby také rozhodnutie urobil súd. ^
    18. Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. ^
    19. Primerane pozri napr.: ČENTÉŠ, J. a kolektív: Trestný poriadok s komentárom. Žilina. 2006, str. č. 34. ^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia