Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Fenomén prirodzenosti človeka pre dobrovoľnícku činnosť NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    10.07.2015PhDr. Anna Pavlovičová, PhD. (Spracoval: Michael Válek )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    PhDr. Anna Pavlovičová , PhD.

    riaditeľka domova Domov sociálnych služieb "Humánum"

    Hlavná 1

    919 26 Zavar

    pavlovicovaanna@zupa-tt.sk


     Dobrovoľníctvo chápeme ako konanie slobodnej vôle, bez nároku na finančnú odmenu v prospech iných. Túto činnosť môžeme vnímať z viacerých aspektov. Ak pre dobrovoľníctvo hľadáme terminologicky zhodný význam, u viacerých autorov sa zhoduje základná podstata v kontexte s dobrovoľníctvom, a to je dobročinnosť, prospešnosť, nezištnosť, ochota ... a „láska“ ako hodnota k človeku, k človečenstvu. Pri klasifikácii dobrovoľníctva mi celkom prirodzene príde spojitosť s čímsi prirodzeným, samozrejmým, čo je vlastné človeku. Teda dobrovoľníctvo by malo byť a stať sa prirodzenou, ľudskou službou, ktorá vychádza z vnútorného hlasu človeka s istou „vášňou“ pre pomoc iným.

    Dobrovoľníctvo ako fenomén pomoci, nezištnej pomoci môžeme členiť z viacerých rovín:

    • prirodzenosť byť dobrovoľníkom ako osobnostná črta, ktorá akcentuje v povahe človeka,
    • najčastejšie formy dobrovoľníckej činnosti v medziľudských vzťahoch ako prirodzený integračný rámec,
    • osobnosti, ktorých konanie (vnímajúc ich filozofiu a život) je bazálne a zároveň „nadčasové“,
    • rovina premenných, tých inhibítorov u človeka, ktoré vedú k tejto šľachetnej - dobrovoľníckej činnosti.
    Logoterapeut Viktor Frankl (2013) vo svojom prístupe popisuje hľadanie a naplnenie života ako zmysel života, ktorý človek má objavovať a nachádzať práve v utrpení. Korešponduje mi tento postoj tiež s rovinou dobrovoľníctva, keď človek sám trpí, resp. patrí do kategórie tých, ktorých život skúša a oni sú schopní a veľkorysí v tom, že pomáhajú iným. Život Pátra Pia z náboženstva je toho dôkazom, že svoje utrpenie tento kapucínsky kňaz pretransformoval do radosti - zmyslu života pomáhať iným.

    Súčasná doba preferuje a pretraktuje viaceré „celebrity“, ktorých hodnoty a postoje mnohých z nás nútia k zamysleniu sa nad tým ...za akú hranicu sú schopní ľudia zájsť? Konferenciu s témou DOBROVOĽNÍCTVO teda považujem za veľmi prínosnú a objavnú svojim zámerom, práve preto, že povyšuje hodnotu človečenstva, hodnotu človeka a lásky, prirodzené princípy života. Preto názov a zamyslenie sa na touto témou ponúkame ako zamyslenie sa nad prirodzenosťou a základným fenoménom podstaty človeka.

    Podľa Radkovej (2011) je dobrovoľníctvo chápané ako činnosť odvážnych ľudí, ktorí sú ochotní sa za niečo postaviť. Tým, že človek pomôže v núdzi prináša iným ľuďom nádej a dodáva silu k prekonávaniu slabostí, zároveň je motiváciou aj pre iných. Dobrovoľníctvo je fenomén, s ktorým sa spája pojem dobročinnosť, filantropia, ľudomilnosť a pomoc slabším.

    Handy a Hustinx (2009) chápe dobrovoľníctvo ako výzvu pre sociálnu prácu. Podľa viacerých autorov sa dobrovoľníctvo v sociálnej práci stáva súčasťou každodenného života.

    Dobrovoľníctvo ako činnosť môžeme vnímať a posudzovať z viacerých aspektov, ktoré sú v hľadaní nekonečné. Keď vychádzame z podstaty, že dobrovoľníctvo znamená lásku k človeku, tak potom treba túto činnosť hľadať a vnímať všade, lebo láska ako hodnota sprevádza život.

    Ak sa zamýšľam nad svojím postojom k dobrovoľníctvu z pohľadu - kto je a do akej miery dobrovoľníkom, núti ma toto zamyslenie k úvahe.

    V akom vekovom období, kedy môžeme hodnotiť konanie človeka ako dobrovoľníka? Podľa klasifikácie autorov dobrovoľníkom sa môže stať človek, ktorý dovŕši 15 rok života. Ako riaditeľka sociálneho subjektu toto tvrdenie čiastočne vyvraciam, z toho dôvodu, že naša inštitúcia opakovane organizuje rôzne integračné podujatia, kde opakovane, každoročne prichádzajú mladší dobrovoľníci ako 15 rokov a svojou činnosťou presne napĺňajú terminologický základ dobrovoľníctva.

    Keďže dobrovoľníctvo je nezištné konanie, bez očakávania, s láskou a veľkorysosťou, tak potom ďalej približujem „neprofesionálny“ status dobrovoľníkov, ktorý patrí ľuďom v medziľudských vzťahoch – v rodinách, v pracovných komunitách, v sociálnom spoločenstve, atď... kde často sme svedkami toho, že ľudia nezištne, so zanietením a s vášňou pomáhajú tým, ktorí to potrebujú – to považujeme rovnako za dobrovoľnícku činnosť.

    Dobrovoľníctvo teda chápeme ako prirodzený aspekt človečenstva, ktorý tak ako som vyššie uvádzala jednoducho v človeku je už len preto, že vyznáva základné ľudské hodnoty, ako je láska, dobro a pomoc slabším.

    Pracujem s ľuďmi, ktorí naozaj pomoc potrebujú, myslím tým, svojich klientov a rovnocenne vnímajúc svojich zamestnancov. Nastoluje sa mi opäť identická otázka. „Je teda zamestnanec, ktorý pracuje v sociálnom alebo inom zariadení, aj dobrovoľníkom?“ Podľa definície a naplnenia statusu dobrovoľníctva celkom určite je. Veď dejiny, história, časové obdobia dokumentujú v našich inštitúciách, vôbec v živote, že prácu v humanitných profesiách nemôžu vykonávať tí, ktorí nemajú v sebe zakódované základné hodnoty, z ktorých plynú samotné znaky dobrovoľníctva. Taká výrazná konfrontácia sa mi naskytla, keď som podpisovala ukončenie pracovného pomeru žene, ktorá pracovala v našej inštitúcii 38 rokov priamo s klientami. „Je možné, aby človek dokázal pracovať toľko rokov s ťažko postihnutými ľuďmi bez dobročinnosti, často bez finančného docenenia v tejto profesii?“

    Sama veľmi kriticky a objektívne prehodnocujem svoj postojový status k dobrovoľníctvu. Do akej miery ja napĺňam ako riaditeľka dobrovoľnícku činnosť, resp. akým vývojom som si ja vo svojej profesionálnej role prešla. Veľmi poctivo musím priznať v kontexte s dobrovoľníctvom jednu zmenu. Je pravda, že v minulosti som oveľa viac očakávala (dobrovoľníctvo nepozná očakávanie), že si to niekto všimne, že ma niekto pochváli. Toto očakávanie sa absolútne u mňa v tejto rovine vytratilo. Akoby človek postupne kryštalizoval a menil svoj postojový status, vytváral si hodnoty, ktoré sú skutočné. Napadá ma jeden citát od Jacka Canfielda (2014), ktorý hovorí, ... že človek v 18 rokoch je veľmi citlivý a vnímavý k tomu, čo sa deje okolo neho, ale veľmi sa ho dotýka to, čo povedia iní. Do 50 rokov vníma útoky iných a rieši, trápi sa nad týmito názormi. A po 50-tke svojho života zrazu príde k poznaniu, že nikto ho v podstate neriešil, lebo každý mal dosť problémov sám so sebou....a zaoberal sa sám sebou. Tým poukazujem na dobrovoľníctvo ako vyššiu hodnotu, ktorú výrazne ovplyvňuje vek, skúsenosti a život, ktorý znovu nejak prirodzene privedie človeka k statusu dobrovoľníctva, resp. pomoci pre iných.

    Matulayová (2011) popisuje dobrovoľnícku činnosť, podporu rozvoja dobrovoľníkov ako jednu z ciest a možností eliminácie sociálnych problémov.

    Frič a Pospíšilová (2010) ponúkajú pohľad na dobrovoľníctvo v dvoch rovinách:

    1. Tradičná forma dobrovoľníctva,
    2. Nová forma dobrovoľníctva.
    Tradičná, klasická forma dobrovoľníctva je popisovaná ako koherentná a stabilná činnosť. Nová forma dobrovoľníctva je označovaná ako činnosť, ktorá súvisí s osobnými preferenciami.

    Repková (2011) uvádza seniorské dobrovoľníctvo ako komplexný pojem zahŕňajúci široký rozsah vzájomnej medzi – a vnútro – generačnej výmeny, ktorá pomáha kompenzovať sociálne a iné potreby odkázaných starších ľudí.

    - podporuje úsilie ľudí žiť nezávisle a aktívne aj vo vyššom veku. Poskytovaním pomoci iným angažuje mladých ľudí k aktívnej účasti pomáhať starším odkázaným osobám.

    Dobrovoľníci vnímajúci udalosti môžu svojou spoluúčasťou kompenzovať psychické následky pocitu izolácie. Podľa Mrázovej a Radkovej (2001) žiadne štáty nebudú schopné, ani tie najbohatšie kompenzovať problémy, ktoré v spoločnosti vznikajú vlastnými silami. Potrebujú širokú sieť dobrovoľníckych organizácií. Spájanie ľudí a motivácia k ich ľudskej spoluúčasti a spolupatričnosti už nebude len akousi víziou a ideálom, ale stane sa jednou z povinností a podmienok vôbec prežitia ľudí na našej planéte.

    Za zaujímavý názor považujeme konštatovanie Mydlíkovej (2002), ktorá uvažuje zavedenie predmetu dobrovoľníctva do učebných osnov poslucháčov sociálnej práce a tým túto činnosť dostať do povedomia mladých ľudí ako neoddeliteľnú súčasť sociálnej práce. Vidí zavedenie predmetu a interakciu s odborníkmi z praxe ako účinnú metódu, ktorá má problematike manažovanie dobrovoľníctva pomôcť. Poslucháči si tak majú možnosť osvojiť zručnosť ako plánovať proces dobrovoľníctva, ako získavať, školiť, vyberať si a viesť dobrovoľníkov v konkrétnych subjektoch.    

    Ako uvádza Ochman a Jordan (1997) každý človek sa môže stať dobrovoľníkom v ktorejkoľvek oblasti spoločenského života, kedykoľvek vznikne potreba, ale nie každý dobrovoľník je kompetentný vykonávať každý druh práce. Pre efektívny a vzájomne prospešný proces dobrovoľníka v inštitúcii je potreba zvoliť pre pomáhajúceho takú činnosť, ktorá bude v kompatibilite s jeho individuálnymi potrebami a očakávaniami. Vstup dobrovoľníka do inštitúcie si vyžaduje množstvo zmien a organizačných zabezpečení, ktoré musia byť koncipované tak, aby boli vzájomne prospešné pre pomáhajúceho aj poberateľa.

    Emócie v interakcii so zážitkom, ktorý človek v procese dobrovoľníctva zažíva sú veľmi často motivačným stimulom, ktorý ďalej človeka aktivuje a stimuluje k činnosti. Veríme, že spoločenské postavenie dobrovoľníka na Slovensku, kedy bol takýto človek považovaný za „divného“ je už dávno minulosťou, a práve takýto človek sa stáva pre ostatných povzbudením a vstupuje do procesu uznania, obdivu a motivácie.

    V podstate celé dobrovoľníctvo je o emóciách. Emocionálne uspokojenie nadobúda princíp vyššej hodnoty. Dobrovoľníctvo musí v človeku dozrieť. Systematicky, kontinuálne dospieť k statusu naplnenia a uspokojenia u každého človeka individuálne.

    Rovnako v organizáciách, kde vstupujú dobrovoľníci sa pracuje hlavne s emóciami, vznikajú aktuálne prežívania radosti, lásky a spolupatričnosti, ktoré po spojení podnetu a zážitku sa stávajú tak samozrejmé, že nie je možné len tak túto službu skončiť. Niečo jednoducho začne a má permanentný charakter, je nekonečné a napĺňajúce.

    Podľa Strieženca (1996) je východiskom dobrovoľníckej aktivity ľudská vlastnosť nazývaná altruizmus. Altruizmus znamená hodnotové orientácie osobnosti, poznávacie procesy - myslenie, pociťovanie, konanie, túžbu pomáhať iným, bez očakávania finančnej alebo inej úhrady. Altruistická osoba je v protiklade k egoistickej osobe. Prosociálne sa správajúci ľudia sú ľudia, ktorí vidia oveľa ďalej ako ostatní. Sú nositeľmi myšlienok a postojov. Ak chceme prosociálne vzťahy medzi ľuďmi nastoliť a živiť, musíme sa nimi stať a nimi žiť.

    Urbaníková (2002) hodnotí spoločnosť, ktorej absentujú prosociálne osobnosti ako spoločnosť mravne, ekonomicky aj politicky upadajúcu. Prosociálne správanie je pozitívne vnímané sociálne správanie, v ktorom prevládajú znak ochoty a vôle urobiť niečo pre druhého a to bez očakávania ocenenia, protislužby alebo odmeny – správanie sa dobrovoľníka.

    Znovu pokračujem vo svojej úvahe z profesionálnej roviny - pohľadu na dobrovoľníctvo.

    Naša inštitúcia je iste známa tým, že integračné podujatie, ktoré presahujú rámec bežného štandardu a síce, na našich Country hodoch sme už napočítali cca 3000 ľudí a z toho za tých 10 rokov sa nedá vyčísliť koľko bolo dobrovoľníkov (ktorí nezištne, s láskou, bez nároku na odmenu sa podieľali na realizácii tohto podujatia.) Len okrajovo spomeniem (seniori, poľovníci, záhradkári, ktorí varia guláš, umelci, ktorí pôsobia zdarma, dobrovoľníci, ktorí maľujú na tvár, dobrovoľníci, ktorí darujú skákací hrad, atď..., veteráni, ktorí s láskou a nezištne, dobročinne participujú na pripomínaní minulosti prehliadkou, študenti SŠ, VŠ....).

    Považujem za dôležité poukázať na nástroj, ktorý je dôležitý v procese dobrovoľníctva a to je nekonečné nadšenie, nekonečná vášeň, bezhraničná láska k tomu, čo človek robí. Tým myslím pozývanie a ukazovanie cesty ako možnosti pomoci.

    Kladiem si otázku, ktoré osobnosti by som v integrite s dobrovoľníctvom rada predstavila.

    1. Neznámy muž z obce a jeho dar. Aká sila, dobročinnosť, dobrovoľnícka činnosť je spojená s mužom, ktorý nám do inštitúcie daroval sochu Panny Márie a nechcel byť menovaný? Aká úžasná dobrovoľnícka činnosť s naplnením všetkých významov.
    2. Aká veľká osobnosť bol pán profesor Šoltés, ktorý zanechal stopu v dobrovoľníctve? Nebudem hovoriť o jeho veľkých stopách v rámci 3. sveta, kde pôsobil počas svojho života.
    Pol roka pred smrťou pracoval u nás ako dobrovoľník a viedol výskum. Vždy som ho obdivovala za korunu, ktorú vedel nasadiť komukoľvek len nie sebe, aby iných vyzdvihol, povýšil a posunul v osobnom a profesionálnom živote (nie je toto dobrovoľnítvo?).

    Je teda veľkorysosť, pokora znakom dobrovoľníckej činnosti? Celkom iste tieto prostriedky treba s filantropiou a dobrovoľníctvom popisovať.

    Nedá mi nespomenúť z tohto miesta žijúceho „guru - dobrovoľníka“, prepáčte Vaša honorabilita, pán rektor Krčméry, Vaše dobrovoľníctvo, Vaše stopy v ňom sú živé a veľmi intenzívne.

    Nechcem len vyzdvihovať mojich blízkych, resp. tých čo ja obdivujem z pohľadu dobrovoľníctva, ale chcem túto prednášku posunúť do roviny zamyslenia sa:

    „Čo je to za silu, inhibítor, ktorý nás k dobrovoľníctvu vedie?

    Čo je to za vieru a dôveru, ktorú v dobrovoľníctve nachádzame?

    Čo je to za vášeň, ktorá je živá a nestráca na kvalite?

    Čo je to za pocit, ktorý je stále naplnený?

    Čo je to za vnútorný hlas, ktorý sa stále v nás ozýva a pozýva nás v dobrovoľníctve ďalej?"

    Záver

    Za najvýstižnejšie pre tento postoj k dobrovoľníctvu považujeme prikázanie, ktoré hovorí „Miluj svojho blížneho, ako seba samého“, ktoré ponúkame v korešpodencii so psychologickým hodnotením „Miluj seba samého, ako svojho blížneho“. Ak človek získa sebaúctu, sebadôveru a pozitívny náhľad na seba samého, takýto postoj sa prirodzene premieta k postoju života, k postoju iného človeka.

    Dobrovoľníctvo je teda prirodzeným prejavom ľudského konania, vyskytuje sa všade tam, kde je láska a záujem o druhého človeka. Celkom prirodzene sa stáva činnosťou, ktorá nie je finančne honorovaná, pretože je neprirodzené prisudzovať láske finančnú hodnotu. „....keby som lásku nemal, ničím by som nebol...“

    Ďakujme za vlastnosť, ktorú v sebe nosíme v odhodlaní pre dobrovoľníctvo.

    Živme v sebe vášeň, ktorá nás k tomuto odhodlaniu vedie.

    A pozývajme na túto cestu „celebrity“, ktoré nepotrebujú nosiť tento honor.

    Buďme ľuďmi!

    Literatúra

    FRANKL, V. E., 2013. Utrpenie z nezmyselného života. 1.vyd. Bratislava: Lúč, 2013. 128 s. ISBN 978-80-7114-921-7.

    CANFIELD, J. 2014., Pravidlá úspechu. 1.vyd. Bratislava: Eastone Books, 2014. 458 s. ISBN 978-80-8109-251-0.

    FRIČ. P. – POSPÍŠILOVÁ, T. et al., 2010. Vzorce a hodnoty dobrovolníctví v české společnosti na začátku 21. století. Praha: AGNES, 2010. ISBN 978-80-903696-8-9.

    HANDLY, F. – HUSTINX, L., 2009. The Why and How of Volunteering. In: Nonprofit management and Leadership, vol. 19, no. 4, Summer 2009, s. 549-558.

    MATULAYOVÁ, T., 2011. Fenomén dobrovoľníctva optikou andragogiky a sociálnej práce. In Fenomén dobrovoľníctva v sociálnych službách. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2011, ISBN 978-80-970485-5-6, s. 6-16.

    MYDLÍKOVÁ, E., 2002. Dobrovoľníctvo na Slovensku alebo čo si počať s dobrovoľníkom. Bratislava: ASSP, 2002. ISBN 80-968713-0-7.

    MRÁZOVÁ, A., RADKOVÁ, L., 2001. Dobrovoľníctvo a postupná profesionalizácia jeho manažmentu ako priorita rozvoja sociálnej práce, In Geriatria, 2001, roč. 7, č. 4.

    OCHMAN, M., - JORDAN, P., 1997. Dobrovoľníci: Cenný zdroj. Baltimore: The John Hopkins University for Policy Studies, 1997.

    RADKOVÁ, L. A KOL., 2011. Dobrovoľníctvo a problémy súčasnej spoločnosti. Trenčín: SpoSointE, 2011. ISBN 978-80-89533-07-7.

    REPKOVÁ, K., 2011. Seniorské dobrovoľníctvo – viac než pomoc odkázaním starším ľuďom. Prezentované na odbornej konferencii „Aké podmienky vytvára naša spoločnosť na aktívne starnutie seniorov?“. Bratislava, 20. 10. 2011.

    STRIEŽENEC, Š., 1996. Slovník sociálneho pracovníka. Trnava: Sapientia, 1996. ISBN 80-967-589-0-X.

    URBANÍKOVÁ, I., 2002. I. Dimenzie dobrovoľníka: Cesta k seba a iným. Bratislava: eRko, 2002. ISBN 80-7178-308-0.


    Článok bol uverejnený v zborníku z II. ročníku konferencie "Poslanie a práca dobrovoľníkov v Trnavskom samosprávnom kraji." (05.12.2014)

    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia