KOMPARÁCIA PRÁVNEJ ÚPRAVY INŠTITÚTU ÚSTNEHO POJEDNÁVANIA O PRIESTUPKU V SLOVENSKEJ REPUBLIKE A V ČESKEJ REPUBLIKE  NEPREČÍTANÉ MagOff 

     

doc. JUDr. Jana Vallová, PhD.
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
Drieňová 22
826 86 Bratislava 29
E-mail: jana.vallova2@minv.sk

---

Kľúčové slová:

priestupok, ústne pojednávanie, priestupkový zákon, komparácia, zásada ústnosti

Key words:

tort, hearing, tort law, comparation, principle of mouthwriting

Abstrakt:

Autorka článku poukazuje na obligatórnu povinnosť správneho orgánu na území Slovenskej republiky nariadiť v konaní o priestupku ústne pojednávanie v komparácii s novou právnou úpravou v Českej republike, uskutočnenou zákonom č. 250/2016 Sb. o zodpovednosti za priestupky a konanie o nich. Článok pojednáva o zásadnej zmene v novej právnej úprave pri inštitúte ústneho pojednávania v Českej republike. Novou právnou úpravou sa obligatórna povinosť nariadiť ústne pojednávanie zmenila na povinnosť fakultatívnu, a teda došlo i k prelomeniu zásady ústnosti.

Abstract/summary:

The author of article is focused on obligatory duty of administrative authority in Slovak Republic to order a hearing in tort procedure in comparison with new legislation in Czech Republic, made by the Act No. 250/2016 Co. on responsibility for torts. The article is focused on fundamental change in recent legislation dealing with institute of hearing in Czech republic. The Act on Torts replaced obligation to order hearing with possibility to order hearing, so it breached principal of oral hearing.

---

Najrozšírenejšou kategóriou správnych deliktov sú priestupky. Úprava priestupkového práva predstavuje jedinú, aspoň čiastočne kodifikovanú právnu úpravu v rámci administratívnych deliktov. Vo všeobecnosti však je celé odvetvie práva pojednávajúce o správnych deliktoch roztrúsené do viac než 200 samostatných zákonov.^[1]

Priestupky predstavujú najrozšírenejší druh správnych deliktov a taktiež jediný čiastočne kodifikovaný druh správnych deliktov. Čiastočná kodifikácia priestupkov je obsiahnutá v zákone č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“). Zákon o priestupkoch obsahuje okrem základných otázok zodpovednosti za priestupok aj jednotlivé skutkové podstaty priestupkov a procesnoprávne ustanovenia priestupkového konania. V procesno-právnej časti je zákon o priestupkoch konštruovaný tak, aby bol použitý v zmysle pravidla lex specialis derogat legi generali vo vzťahu k zákonu č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), teda počíta sa so subsidiárnou pôsobnosťou zákona o správnom konaní^[2] pri konaní o priestupku.

Priestupkové konanie je v podmienkach Slovenskej republiky z pohľadu delege lata ovládané, okrem medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodných zmlúv, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon a medzinárodných zmlúv, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzickým osobám alebo právnickým osobám, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, čiže tie, ktoré majú prednosť pred zákonmi,^[3]najmä dvoma všeobecne záväznými právnymi predpismi, a to Správnym poriadkom a zákonom o priestupkoch.

Napriek skutočnosti, že Správny poriadok predstavuje všeobecnú právnu úpravu správneho konania v podmienkach Slovenskej republiky, je potrebné na tomto mieste zvýrazniť osobitný charakter konania o priestupku, ktoré vykonávajú správne orgány.

PRÁVNA ÚPRAVA INŠTITÚTU ÚSTNEHO POJEDNÁVANIA V SLOVENSKEJ REPUBLIKE

Podľa zákona o priestupkoch je ex lege ustanovené, že o priestupku koná správny orgán v prvom stupni ústne pojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prejednať len vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia, alebo bez dôležitého dôvodu.^[4]

Z dôvodu osobitnej ochrany obvineného v priestupkovom konaní sú dôvody prejednania priestupku v jeho neprítomnosti stanovené taxatívne.

Povinnosťou správneho orgánu je predvolať na ústne pojednávanie aj zákonného zástupcu mladistvého a zároveň aj orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately,^[5]ak je obvineným z priestupku mladistvý.

Na ústne pojednávanie prizve správny orgán všetkých účastníkov priestupkového konania a vyzve ich, aby na ňom uplatnili svoje pripomienky, návrhy a návrhy na vykonanie dôkazov. Vedenie ústneho pojednávania je spojené najmä s vykonávaním dôkazov – výpoveďou svedkov, predkladaním listín a pod. Na záver ústneho pojednávania správny orgán zabezpečí oboznámenie prítomných s obsahom zápisnice a jej podpísanie. Ústne pojednávanie je zásadne neverejné^[6]a uplatňuje sa na ňom zásada ústnosti.

Práve na ústnom pojednávaní sa uplatňujú procesné práva účastníkov priestupkového konania.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že v konaní o priestupku je obvinenému poskytnutý široký diapazón procesných práv. Táto skutočnosť vyplýva aj z faktu, že na základe ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je významná vnútroštátna klasifikácia protiprávneho konania na správne delikty a trestné delikty. Tieto skutočnosti boli judikované aj priamo v konaniach, ktoré boli vedené proti Slovenskej republike. Ide konkrétne o rozsudky vo veciach Kadubec proti Slovenskej republike a Lauko proti Slovenskej republike, z 2. septembra 1998. Európsky súd pre ľudské práva označil konanie v priestupkových veciach za konanie v trestných veciach, respektíve za konania s trestným charakterom (criminal matters, matiere penale), bez ohľadu na výšku sankcií, ktoré môže orgán verejnej moci príslušný konať vo veci uložiť. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že v prípade ak je možné prejednávanú vec subsumovať pod označenie „vec trestného charakteru“, musí mať osoba, proti ktorej je konanie v takejto veci vedené, možnosť domáhať sa práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol uverejnený pod č. 209/1992 Zb. vo forme oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR (ďalej len „Dohovor“)^[7]. Súdy v rámci správneho súdnictva, ktoré pri rozhodovaní o práve na spravodlivý proces vychádzajú z obsahu pojmu trestné obvinenie, tak ako ho interpretuje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, nemajú pochybnosti o tom, že na právnu úpravu zodpovednosti fyzických osôb za priestupky je prípustná aplikácia príslušných článkov Listiny základných práv a slobôd, Ústavy Slovenskej republiky ako aj Dohovoru, ktoré vo svojej dikcii používajú termín „trestný čin“.^[8]Podľa Košičiarovej^[9]teda: „Nenariadenie ústneho pojednávania vo veci priestupku však porušením práva osoby na spravodlivý proces podľa Čl. 6 Dohovoru je“.

PRÁVNA ÚPRAVA INŠTITÚTU ÚSTNEHO POJEDNÁVANIA V ČESKEJ REPUBLIKE

V Českej republike bol takmer po 25 rokoch prijatý nový zákon o priestupkoch – zákon č. 250/2016 Sb. o zodpovednosti za priestupky a konania o nich s účinnosťou od 01.07.2017.

Cieľom nového zákona bolo vytvoriť komplexnú právnu úpravu podmienok na vyvodzovanie administratívnoprávnej zodpovednosti fyzických osôb, právnických osôb a fyzických osôb – podnikateľov, s legislatívnym ukotvením sankcií, ochranných opatrení, vrátane právnej úpravy konania o priestupkoch a základných zásad priestupkového konania.

Nová právna úprava sa vzťahuje nielen na priestupky, ale aj na ostatné správne delikty okrem poriadkových, platových a disciplinárnych deliktov.

V demokratickom právnom štáte chápeme právo na ústne pojednávanie ako jedno z dôležitých práv obvineného z priestupku. Podľa predchádzajúcej právnej úpravy – zák. č. 200/1990 Sb. o priestupkoch bolo povinnosťou ex lege nariadiť ústne pojednávanie o priestupku.

Toto ustanovenie bolo v súlade i s Čl. 6 Dohovoru a Listinou základných práv a slobôd, ktorá v Čl. 38 ods. 2 garantuje každému právo, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti s možnosťou vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Priestupkový zákon nedefinuje zásadu ústnosti, jej význam sa uplatňuje najmä vo svedeckých výpovediach a následne v ich hodnotení. Na rozdiel od písomného prejavu môžeme skúmať a hodnotiť aj prvky neverbálnej komunikácie, a to umožňuje správnemu orgánu posúdiť pravdivosť, resp. nepravdivosť svedeckej výpovede. V rozhodnutí Naj-vyššieho správneho súdu ČR 1 As 34/2010 – 73 je uvedené, že správny orgán rozhoduje na základe ústne vykonaných dôkazov, riadi pojednávanie ústne, ústne vyhlasuje rozhodnutie, sám vyslúcha účastníkov konania, svedkov, znalcov.

Podľa nového priestupkového zákona (§ 80) správny orgán „môže“ nariadiť ústne pojednávanie, teda fakultatívne môže, avšak ex lege nemusí. Zásada ústnosti je tiež prelomená, keď platí de lege lata.

Podľa § 80 ods. 2 správny orgán nariadi ústne pojednávanie na požiadanie obvineného, ak je to nevyhnutné k uplatneniu jeho práv. Ústne pojednávanie sa nenariadi ex lege, ale je tu potrebný prejav vôle – právny úkon obvineného. Správny orgán je povinný poučiť obvineného o jeho práve požiadať o nariadenie ústneho pojednávania. Správny orgán nariadi ústne pojednávanie i bez požiadania obvineného, ak je potrebné pre presné a úplné zistenie stavu veci.

V súvislosti s osobitnou ochranou mladistvých správny orgán ex lege nariadi ústne pojednávanie i bez žiadosti obvineného, ak je obvineným z priestupku mladistvý.

Právna úprava deklaruje fakultatívnu „možnosť“ nariadiť ústne pojednávanie. Správny orgán ho nariadi len vtedy, ak to bude potrebné a užitočné, a ak to prispeje k spoľahlivo zistenému stavu veci, okrem povinnosti ex lege, ak je obvineným z priestupku mladistvý.

Nová právna úprava prináša však aj riziká, ak správny orgán zabudne poučiť obvineného z priestupku o práve požiadať o nariadenie ústneho pojednávania. Zákon o priestupkoch neurčuje dokedy môže obvinený z priestupku požiadať o nariadenie ústneho pojednávania. Predpokladáme, že v súlade s Čl. 6 Dohovoru, ktorý sa vzťahuje i na správne trestanie, môže obvinený požiadať o nariadenie ústneho pojednávania de facto kedykoľvek v priebehu priestupkového konania. Správny orgán bude posudzovať, či je nariadenie ústneho pojednávania nevyhnutné k uplatneniu jeho práv. V súlade s medzinárodnými zmluvami a ústavnými princípmi bude nevyhnutné toto ustanovenie aplikovať na prospech obvineného z priestupku.

Na záver možno konštatovať, že nová právna úprava pri inštitúte ústneho pojednávania o priestupku bude spôsobovať správnym orgánom v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou viacej problémov. Nemožno samozrejme vylúčiť, že niektoré správne orgány sa budú snažiť „uľahčiť“ si prácu a nebudú nariaďovať ústne pojednávanie, čím urýchlia celé priestupkové konanie. Zákonom o zodpovednosti za priestupky a konanie o nich chcel § 80 zákonodarca zjednodušiť a urýchliť celé priestupkové konanie a tým čiastočne „odbremeniť“ správne orgány v prípadoch, kedy nemá ústne pojednávanie žiadny zmysel. Obmedzením princípu ústnosti sa české správne právo trestné odlišuje od trestného práva čo je najmä v rozpore s judikatúrou ESĽP, keďže správne delikty – priestupky majú vo všeobecnosti trestnoprávny charakter podľa Čl. 6 Dohovoru. Konanie o nich by preto mali ovládať záruky práva na spravodlivý proces.^[10]

LITERATÚRA:

1. KOŠIČIAROVÁ, S.: Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy, právna monografia. Bratislava: IURA EDITION, člen skupiny Wolters Kluwer, 2012. 558 s. ISBN 978-80-8078-519-2.
2. MACHAJOVÁ, J. a kol.: Všeobecné správne právo. 7. aktualizované vydanie. Žilina: EUROKÓDEX, 2014. 708 s. ISBN 978-80-8155-044-7.
3. MASLEN, M.: Zásady dokazovania v oblasti právnej úpravy správneho trestania. In: Zásady zákona o správnom trestaní – Zborník príspevkov z česko-slovenskej vedeckej konferencie. Trnava: Právnická fakulta Trnavskej univzerzity v Trnave, 2017. 453 s. ISBN 978-80-5680-027-0.
4. POTASCH, P., HAŠANOVÁ, J., MILUČKÝ, J., VALLOVÁ, J.: Všeobecné správne konanie – teória a prax. Žilina: Eurokódex, 2017. 216 s. ISBN 978-80-8155-071-3.
5. ROZHODNUTIE Najvyššieho správneho súdu ČR 1 As 34/2010 – 73.
6. ROZSUDOK Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 SžoKS 144/2006.
7. ÚSTAVNÝ ZÁKON č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky.
8. ZÁKON č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov.
9. ZÁKON č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.
10. ZÁKON č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
11. ZÁKON č. 250/2016 Sb. o zodpovednosti za priestupky a konanie o nich.