Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Stanovisko UčPS ku kľúču delegátov NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    02.02.2017 pracovná skupina UčPS (Spracoval: Veronika Vicová )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    K výkladu inštitútu „kľúča delegátov“, ktorý je predmetom tohto stanoviska, je na úvod potrebné uviesť, že tento inštitút upravuje základné princípy pre určenie pravidiel rozdelenia moci v národných športových zväzoch, ktoré združujú športové kluby a ostatných členov zväzu.

    Zákonná úprava inštitútu „kľúča delegátov” je obsiahnutá v § 19 ods. 2 a 3 Zákona o športe v nasledovnom znení :

    “(2) Počet členov, spôsob vytvorenia a spôsob hlasovania členov najvyššieho orgánu (ďalej len “kľúč delegátov”) musí byť upravený v stanovách národného šporového zväzu.

    (3) kľúč delegátov musí zohľadňovať:

    a) počet športovcov, alebo počet družstiev športovej organizácie a úroveň súťaže, v ktorej súťaží a

    b) územný princíp, ak je určený v stanovách národného športového zväzu”

    K účelu a cieľu citovaných ustanovení je potrebné uviesť, že ich hlavným cieľom bolo reagovať na stav, do ktorého sa dlhodobým spontánnym či riadeným vývojom alebo ich kombináciou dostali mnohé národné športové zväzy ako občianske združenia, v ktorých sa postupne vyvíjal a (de)formoval názor na nastavenie pravidiel pre rozdelenie moci v občianskom združení od demokratického k autokratickému či skupinovému alebo aj iným spôsobom.

    Kontrola a rozhodovanie orgánov zväzu boli často priamo závislé od vôle výkonných orgánov, ktoré podľa deformovaných pravidiel mali dokonca oprávnenie ako delegáti najvyššieho orgánu voliť, odvolávať, kontrolovať a hodnotiť aj sami seba.

    V jednotlivých zväzoch, keďže neexistoval žiadny zákonný rámec pravidiel delenia moci vo zväzoch, sa vyvíjali rôzne systémy deľby moci plné „nápadov”, nepremyslených alebo aj účelových či nevyvážených pravidiel, podľa ktorých funkcionári generovali funkcionárov, často takých, ktorí neboli skutočnými zástupcami klubov, športovcov alebo športových odborníkov, ale iba lojálnymi prívržencami určitej funkcionárskej skupiny.

    Tento vývoj sa priebežne premietal do obsahu znenia stanov a iných predpisov športových organizácií, ktoré sa prispôsobovali názorom a predstavám funkcionárskeho prúdu, ktorý bol aktuálne držiteľom moci v danom občianskom združení (zväze). Čím bol vplyv tohto prúdu silnejší (politicky alebo ekonomicky), tým jednoduchšie mohli byť zväzové predpisy prispôsobované jeho predstavám a potrebám s cieľom upevniť si moc vo zväze. Niektoré zväzy sa stali dokonca takýmto spôsobom de facto „jednoosobovými obchodnými spoločnosťami“, a nie osobitnými právnickými osobami na pomedzí združovacieho práva. Tie nemajú mať doživotných majiteľov, ale iba dočasne volených správcov spoločných vecí v príslušnom športe, ktorým práve voľba členmi zväzu má dávať legitimitu.

    Treba uviesť, že mnohí funkcionári, ktorí prišli do vysokých zväzových pozícií, len pokračovali v systéme fungovania zväzu a rozdelenia moci, ktorý bol vytvorený ich predchodcami, pričom pred prijatím Zákona o športe v tomto smere existovali v podstate iba minimálne limity zo strany právneho poriadku, ktoré boli dané ochranou základných ľudských práv a slobôd garantovaných ústavou ktorých by sa dotknutý subjekt musel domôcť na súde. Samotná súdna cesta, dĺžka jej trvania a neexistencia špecializácie sudcov na právne vzťahy v oblasti športu, kde popri právnej regulácií štátu autonómne funguje systém interných noriem medzinárodných a národných športových organizácií a zväzov, nebola sama o sebe zárukou ochrany a najmä nie včasnej ochrany, ktorá je v športe v záujme integrity prebiehajúcich súťaží nevyhnutná. V športe však chce drvivá väčšina ľudí športovať, a preto sa radšej podriadi a prispôsobí problematickým pravidlám, ako by sa mala pustiť do dlhoročného súdneho sporu s neistým výsledkom.

    V športe napriek obrovskému množstvu každodenných procesov, ekonomických, športových a právnych vzťahov je pomerne malá „súdivosť”. Aj preto sa mnohé predpisy zväzov deformovali do takej miery, že to bolo na hranici primeranosti. Preto sa javí ako legitímne ustanoviť hranicu primeranosti pre usporiadanie mocenských vzťahov vo zväze, tzv. Minimálne pravidlá, ak zastrešuje niekto v postavení národného športového zväzu monopolným spôsobom organizovaný šport určitého druhu na území Slovenskej republiky a na tento účel mu (sú) majú byť poskytované nemalé prostriedky zo štátneho rozpočtu. Usporiadanie mocenskej štruktúry v konkrétnom národnom športovom zväze, ako národnom monopole organizovaného športu konkrétneho druhu a jeho športových odvetví, má byť obrazom ideálneho stavu distribúcie „zväzovej moci”, a to tak, aby mal „kto strážiť strážcov”.

    V konečnom dôsledku požiadavka na zaradenie ustanovenia o kľúči delegátov do Zákona o športe, a to je nutné osobitne zdôrazniť a vyzdvihnúť, vzišla zo športového hnutia, ktorého mnohí predstavitelia si uvedomili, že mocenské nastavenia v národných športových zväzoch sú rôznymi objektívnymi či subjektívnymi vplyvmi značne deformované, pričom je veľmi zložité zmeniť pravidlá fungovania zväzov „zdola”. Mocenské nastavenia riadenia a správy zväzov sú mnohokrát deformované spôsobom, ktorý je vzdialený od predstavy o primeranosti rozdelenia moci medzi tých, ktorí produkujú v športe kvantitu zanietených športovcov – odborne vedených amatérov, alebo vysokú športovú kvalitu na úrovni vrcholového športu. Z pohľadu spoločnosti sú obe výkonnostné úrovne športu dôležité, preto sa premietli aj do definície verejného záujmu v športe a aj do vzorca na výpočet príspevku uznanému športu. Zároveň platí, že je veľmi zložité realizovať zmeny iba na základe podnetu zvnútra národných športových zväzov na základe uvedomenia si tohto faktu funkcionármi národných športových zväzov.

    Zákonodarca vychádzal pri definovaní kľúča delegátov” z premisy, že základnou bunkou v športe je športová organizácia = športový klub, ktorého športovci sa zúčastňujú ako individuálni športovci alebo ako členovia družstva na súťažiach organizovaných zväzom, jeho členmi alebo nadradenými medzinárodnými športovými organizáciami. Športové kluby si založili zväzy na dosahovanie svojich spoločných záujmov cieľov, na vykonávanie riadenia a správy ich spoločných vecí vrátane organizovania a riadenia súťaží a riešenia všetkého, čo s tým súvisí.

    Športový klub (súčasne ako bezprostredný zástupca svojich členov individuálnych športovcov či členov družstva) je nositeľom moci v športovom zväze, do ktorého sa za účelom dosiahnutia spoločného cieľa združil s ďalšími športovými klubmi. Záujmové skupiny športových odborníkov a športovcov uplatňujú svoje práva a záujmy prostredníctvom svojich záujmových organizácií alebo prostredníctvom športových klubov, v ktorých pôsobia, resp. ku ktorým majú príslušnosť.

    Z uvedeného vyplýva prvé východisko – PRVÝ princíp (klubový) pre určenie kľúča delegátov:

    Základnou bunkou moci v športe je športový klub.

    Športový klub sa podieľa na moci v športovom zväze

    1. priamo (štatutárny orgán klubu alebo ním poverený zástupca je je sám delegátom najvyššieho orgánu konferencie/kongresu/zhromaždenia zväzu) alebo
    2. prostredníctvom voleného delegáta, ktorý podľa pravidiel dohodnutých/upravených v stanovách zväzu zastupuje viaceré kluby (využíva sa to najmä v športoch, v ktorých je veľký počet klubov).
    Zohľadňujúc verejný záujem v športe definovaný v § 2 Zákona o športe a pridanú hodnotu, ktorú športový klub svojou činnosťou prináša pre spoločnosť zákonodarca v pravidlách pre určenie kľúča delegátov vyjadril kvantitatívne hľadisko v kombinácií s kvalitatívnym hľadiskom vo väzbe na športový klub, ktorý je podielom na moci motivovaný i odmenený za množstvo a kvalitu športu, ktorý produkuje pre slovenskú spoločnosť.

    Preto je v prvej časti zákonnej dikcie § 19 ods. 3 písm. a), ktorá znie „počet športovcov alebo počet družstiev športovej organizácie”,gramaticky viazaný „počet športovcov” alebo „počet družstiev” na „športovú organizáciu “ a „športová organizácia” bola pádovo/tvarovo viazaná na sloveso „súťaží”. Vychádzalo sa z logického predpokladu, že športovec, či už ako jednotlivec alebo ako člen družstva, je spravidla vždy registrovaný a súťaží sa svoju športovú organizáciu (klub), čo zodpovedá reálnemu športovému životu.

    DRUHÝ princíp (kvantitatívny) pre určenie kľúča delegátov:

    Kvantitatívne hľadisko posudzovania významu športového klubu pre spoločnosť sa posudzuje podľa množstva športu, ktoré športový klub pre spoločnosť produkuje, čo je merané počtom športovcov (pri individuálnych športoch) alebo počtom súťažiacich družstiev (pri kolektívnych športoch) vykonávajúcich šport za športový klub, a to bez ohľadu na vekovú kategóriu a úroveň súťaženia jednotlivcov resp. jednotlivých družstiev športového klubu. Pri tomto princípe ide iba o zohľadnenie kvantity športovcov alebo družstiev v športovom klube.

    Športový klub, ktorý produkuje „viac športu” a de facto zastupuje záujmy viacerých svojich členov, individuálnych športovcov či členov družstva, má mať väčší vplyv na dianie v športovom zväze – väčší podiel na moci, ako športový klub, ktorý produkuje podstatne „menej športu”.

    Je legitímne a primerané, keď klub, v ktorom vykonáva šport 200 športovcov má tomu zodpovedajúce väčšie zastúpenie v národnom športovom zväze, prípadne väčšiu váhu hlasov, ako klub, ktorý má napr. iba 20 športovcov. Zároveň je potrebné uviesť, že športové organizácie združujúce športovcov, resp. družstvá, ktoré nesúťažia, ale sa iba pripravujú, by nemali mať rovnakú váhu hlasov ako tie, ktoré súťažia. To vyplýva z podstaty existencie športového klubu, ktorou je vytváranie vhodných podmienok na vykonávanie športu, organizovanie súťaží a príprava a účasť jednotlivcov alebo družstiev v súťaži (§ 15 ods. 1 Zákona o športe). Ak sú teda členmi národného športového zväzu športové organizácie, ktoré sa nezapájajú do súťaží, ich delegáti by nemali mať vplyv na rozhodovanie najvyššieho orgánu zväzu.

    Je možné vytvoriť rôzne konkrétne modely pravidiel zohľadňujúcich podstatu tohto princípu.

    TRETÍ princíp (kvalitatívny) pre určenie kľúča delegátov:

    Kvalitatívne hľadisko posudzovania významu športového klubu pre spoločnosť sa posudzuje podľa kvality športu, ktorú športový klub pre spoločnosť produkuje. Čo je dané úrovňou súťaženia, ktorú dosiahli športovci (pri individuálnych športoch) alebo družstvá (pri kolektívnych športoch), súťažiaci za športový klub.

    Športový klub, ktorý produkuje „vyššiu kvalitu športu” má mať väčší vplyv na dianie v športovom zväze, väčší podiel na moci, ako športový klub, ktorého družstvá alebo športovci dosahujú podstatne nižšiu úroveň súťaženia.

    Príkladom uplatnenia tohto princípu je, keď napr. v kolektívnych športoch majú športové kluby, ktoré majú svoje družstvá v najvyššej súťaži dospelých, ktorá je z pohľadu záujmu verejnosti najatraktívnejšou a najsledovanejšou, priamo svojho zástupcu/delegáta na zasadnutí najvyššieho orgánu zväzu, zatiaľ čo pri kluboch pôsobiacich v nižších úrovniach súťaží zastupuje zastupuje skupinu klubov jeden spoločný delegát volený viacerými klubmi z určitej oblasti, regiónu alebo kraja. Prípadne delegáti zastupujúci kluby z rôznych úrovní súťaženia môžu mať inú váhu hlasov s tým, že najvyššiu váhu majú majú kluby súťažiace v najvyššej súťaži a najnižšiu váhu hlasov majú kluby pôsobiace na najnižšej úrovní súťaží.

    V individuálnych športoch je možné tento princíp realizovať napr. tak,  že športové kluby, v ktorých sa pripravujú a súťažia športoví reprezentanti, resp. vrcholoví športovci, ktorí dosiahli medzinárodnú alebo najvyššiu národnú úroveň súťaženia vo verejnosťou najsledovanejšej kategórii dospelých alebo aj v kategóriách mládeže, budú mať viac zástupcov v najvyššom orgáne zväzu alebo vyššiu váhu hlasov ako športové kluby, ktoré zabezpečujú vykonávanie športu na podstatne nižšej výkonnostnej úrovni.

    ŠTVRTÝ princíp (územný) pre určenie kľúča delegátov:

    Ďalší princíp, ktorý zákonodarca považuje popri uvedených hlavných 3 princípoch za legitímny pri určovaní kľúča delegátov v občianskom združení, ktoré má „vykonávať výlučnú pôsobnosť pre príslušný šport na území Slovenskej republiky“ [§ 16 ods. 1 písm. b) Zákona o športe], je princíp územný, avšak iba za splnenia podmienky, že tento princíp je upravený v stanovách národného športového zväzu, t.j. že sa kluby a ostatní členovia zväzu dohodli na uplatnení tohto princípu vo svojej „zmluve“ o založení a fungovaní zväzu = vo svojich stanovách. Uplatnením tohto princípu sa má zabezpečiť, aby v národnom športovom zväze mali primerané zastúpenie športové kluby pôsobiace v rôznych územných celkoch (región, kraj, oblasť, okres) Slovenskej republiky. Uplatnenie tohto princípu neznamená, že sa nemusia zohľadniť aj prvé princípy, resp. že by uplatnením v poradí 4. princípu došlo k situácií, že by boli negované a z obligatórnej aplikácie vylúčené princípy 1 až 3. Územný princíp má garantovať zastúpenie v národnom športovom zväze na území celého Slovenska, čo môže byť veľmi dôležité najmä v prípade, ak v niektorom zo športov je absolútne dominantný niektorý z regiónov a pri použití princípov 1 až 3 by sa mohlo stať, že niektoré územné celky by nemali žiadny prístup do orgánov národného športového zväzu, čo by z pohľadu celoslovenského rozvoja športu nemuselo byť pozitívne. Na tom sa však musia dohodnúť a schváliť v stanovách tí, ktorí rozhodujú o pravidlách riadenia a rozdelenia moci v príslušnom športe.

    Pri riešení otázky, či v rámci definície „kľúča delegátov“ spojenie „úroveň súťaží, v ktorej súťaží“ vyjadruje vekovú alebo „výkonnostnú“ úroveň súťaží, ktorej športový klub – jeho družstvá alebo jednotlivci súťažia, je potrebné zohľadniť nasledovné:

    V zákone o športe, ale aj v športovej terminológii je úroveň súťaží/súťaženia spájaná s výkonnostnou úrovňou súťaženia (napr. medzinárodná, národná, regionálna a pod.), ktorá je z pohľadu záujmu verejnosti o šport produkovaný športovým klubom podstatná, na rozdiel od „vekovej úrovne“, ktorá nemá výpovednú hodnotu o „kvalite športu“, ktorý športový klub prináša spoločnosti, nakoľko nevypovedá nič o kvalite športu, ktorú športový klub produkuje, za čo by mal byť odmenený a motivovaný.

    V tej súvislosti je potrebné uviesť, že na označenie „vekových úrovní“ súťaží sa v Zákone o športe používa jednotne pojem „veková kategória“, resp. „kategória dospelých“ a „kategória mládeže“ (napr. § 3 písm. d), § 68 ods. 2 alebo príloha č. 3 k zákonu).

    Rovnakým spôsobom sú používané pojmy „úroveň súťaže“ (výkonnostná) a „kategória súťaže“ (veková) používané aj vo vyhláške Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo školstva“) č. 110/2016 Z. z. o odbornej príprave na nadobudnutie odbornej spôsobilosti v športe. V normatívnom jazyku právneho poriadku Slovenskej republiky sa spojenie „veková úroveň“ nepoužíva.

    Pod „úrovňou súťaže“ je potrebné rozumieť výkonnostnú úroveň súťaženia, t. j. dosiahnutú kvalitatívnu úroveň vykonávania športu v konkrétnom športovom klube, ktorá je daná úrovňou súťaže (regionálnou, národnou, medzinárodnou, prípadne úrovňou vyššej alebo nižšej ligy), na ktorej súťaží družstvo alebo športovec – jednotlivec športového klubu. Je na každom národnom športovom zväze, aby na základe svojho systému súťaženia na medzinárodnej a národnej úrovni rozlíšil úrovne súťaženia v príslušnom športe alebo športovom odvetví a určil si matematické pravidlá zohľadňujúce tento princíp pri vytvorení „kľúča delegátov“.

    Jednoznačný návod alebo usmernenie ako matematicky nastaviť „kľúč delegátov“ neexistuje, je vecou internej dohody národného športového zväzu ako pri dodržaní princípov ustanovených zákonom pre kľúč delegátov „odmení“ a motivuje podielom na moci v národnom športovom zväze jednak tých, ktorí v rámci zväzu vytvárajú kvantitu, ktorá je jedným z parametrov „vzorca“, ako aj tých, ktorí v rámci národného športového zväzu vytvárajú športovú kvalitu, starajú sa o najvyššiu úroveň súťaženia – najvyššiu úroveň športového majstrovstva v danom športe, vytvárajú úspešné športové vzory, zdieľajú odborné poznatky v danom športe a produkujú parametre úspešnosti (výsledky) do „vzorca“, podľa ktorého sa vypočíta výška nárokovateľného príspevku uznanému športu, ktorý každoročne poskytuje národnému športovému zväzu ministerstvo školstva podľa dosiahnutých parametrov v predchádzajúcom období.

    V súvislosti s „vekom“ športovcov sa v Zákone o športe, ako aj vo vykonávacích predpisoch, používa výlučne pojem „kategória“. „Vek“ sa nepoužíva v spojení s pojmom „úroveň“, ktorá je vždy spojená s výkonnostnými parametrami súťaže, resp. súťaženia, nie vekovými. Laicky povedané, úroveň súťaže/súťaženia je v zmysle uvedeného úroveň ligy, súťaže alebo pretekov, v žiadnom prípade nie „veková kategória“ súťažiacich.

    Podľa § 83 ods. 2 a 3 Zákona o športe národný športový zväz môže vo svojich predpisoch určiť podmienky, ktoré bude spĺňať tréner v jednotlivých úrovniach a kategóriách súťaženia v príslušnom športe. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že úrovne súťaženia a kategórie súťaženia sú dve odlišné kritériá pre diferenciáciu súťaženia a súťaží, pričom aj tu ide o úrovne súťaženia z hľadiska výkonnosti a kategórie súťaženia podľa veku športovcov.

    S poukazom na vyššie uvedené záverom konštatujeme, že:

    1. spojka „ALEBO“ v § 19 ods. 3 Zákona o športe ponúka národným športovým zväzom alternatívu ale iba medzi tým, či kritériom pre porovnávanie kvality a kvantity športovej činnosti vykonávanej športovými organizáciami/klubmi bude počet športovcov (športovej organizácie) „alebo“ počet družstiev športovej organizácie.
    2. Zákon o športe používa pojem „úroveň“ výlučne v spojení so športovou výkonnosťou športovcov alebo družstiev športového klubu, nie v spojení s vekom športovcov. V spojení s vekom sa sa nielen v Zákone o športe ale aj v iných právnych predpisoch, ktoré sú súčasťou slovenského právneho poriadku, používa pojem (veková) „kategória“. „Vekovú kategóriu nie je možné stotožňovať s „vekovou úrovňou“, ktorá je umelo a vecne nesprávne vytvoreným spojením, ktoré právny poriadok Slovenskej republiky nepoužíva.


    Obsah tohto článku bol súčasťou stanoviska adresovaného Hlavnému kontrolórovi športu 

    Pracovná skupina Učenej právnickej spoločnosti

    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia