Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

ADMINISTRATÍVNA JUSTÍCIA V ANGLICKU V KOMPARATÍVNEJ PERSPEKTÍVE (SO SLOVENSKOU REPUBLIKOU) – TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ VÝCHODISKÁ NEPREČÍTANÉ MagOff 

     
    Článok bol nastavený ako .
    25.02.2019doc. JUDr. PhDr. Peter Potasch PhD. (Spracoval: Veronika Vicová )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    ADMINISTRATIVE JUSTICE IN ENGLAND FROM A COMPARATIVE PERSPECTIVE

    (WITH THE SLOVAK REPUBLIC) – THEORETICAL AND PRACTICAL ISSUES

    SERIES OF MONOTHEMATIC STUDIES – PART: 1 OF 7

    doc. JUDr. PhDr. Peter Potásch, PhD.
    Paneurópska vysoká škola - fakulta práva
    Ústav verejného práva
    Tomášikova 20, 821 02 Bratislava
    E-mail: peter.potasch@paneurouni.com


    administratívna justícia/správne súdnictvo, Anglicko, Slovenská republika, konzultácie, ombudsman, administratívny tribunál

    Key words:

    administrative justice/administrative judiciary, England, Slovak Republic, consultations, ombudsman, administrative tribunal

    Abstrakt:

    Predkladaná štúdia je prvou (1/7) zo série monotematických štúdií, ktorými sa autor pokúša priblížiť problematiku administratívnej justície v Anglicku odbornej verejnosti v Slovenskej republike. Zámerom autora je poukázať na špecifiká anglického systému administratívnej justície, a to najmä cez perspektívu rozhodovacej praxe súdov v Anglicku. V jednotlivých štúdiách sa bude primerane venovať vybraným inštitútom na tomto úseku s cieľom poukázať na vybrané paralely (alebo rozdiely) s právnou úpravou Slovenskej republiky. Táto štúdia je úvodnou z predmetnej série a poskytuje základný rozbor inštitútov, ktoré sú anglickou doktrínou vnímané ako základ administratívnej justície, a to tzv. konzultácie, (parlamentný) ombudsman, tribunály a súdny prieskum (pričom súdny prieskum bude predmetom samostatných štúdií). Záverom uvádzame, že všetky štúdie (1 až 7) sú uverejnené v tomto čísle Magister Officiorum (č. 1/2018), pričom v čitateľovi odporúčame ich postupné štúdium v poradí od 1 po 7 (t. j. nie v abecednom poradí – tak, ako sú zoradené v rámci tejto publikácie).

    Abstract/summary:

    The presented study (1 of 7) is the first one of the series of studies the author wishes to publish in order to introduce the topic of administrative justice to the interested experts in the Slovak Republic. The aim of this study (and of the studies that will follow) is to introduce the administrative elements as per the previous sentence mainly by looking into historical and current judicial decisions of English courts. Eventually, the studies should present some parallels and distinguishing features between the English and the Slovak system. This study – being the first one of the series – provides an introductory analysis of those tools that are perceived as part of administrative justice in England (namely – consultations, parliamentary ombudsman, tribunals and judicial review – with judicial review being a scope of separate studies to be published). All studies (1 to 7) are published in this issue of the Magister Officiorum Journal and we advise any interested party to read the studies in compliance with the respective number in the line (i.e. from 1 to7) rather than in the alphabetical order in which articles are organised in this journal.


    VŠEOBECNÝ ÚVOD

    Je všeobecne známou hypotézou, že anglické právo a právny poriadok Slovenskej republiky nemajú veľa spoločného. S týmto tvrdením sa dá súhlasiť len čiastočne, keďže minimálne v otázkach právnych princípov medzi uvedenými krajinami existuje nepochybne relatívne veľká styčná plocha. Autor sa prostredníctvom tejto štúdie mieni pustiť do relatívne neprebádanej sféry (v podmienkach Slovenskej republiky), a to do sféry anglickej administratívnej justície (tak ako je tento pojem používaný v anglickej doktríne).

    Pre čitateľa tejto publikácie nebude asi žiadnym prekvapením, že skúsenosti Slovenskej republiky s aplikáciou určitých právnych inštitútov sa spravidla konfrontujú a komparujú s právnou úpravou Českej republiky. Rovnako nebude asi žiadnym prekvapením pre skúseného čitateľa to, že práve česká právna úprava, jej súdny, doktrinálny a celkový právnoaplikačný výklad je často „barličkou“ slovenských súdov, ale aj advokátov a orgánov verejnej moci – pri uplatňovaní rovnakých alebo podobných inštitútov.

    Autor tejto štúdie sa pokúsi – aj keď určite nie úplne a komplexne – odchýliť od tejto zaužívanej „praxe“ a púšťa sa do hľadania odpovedí, resp. rozdielov v úplne odlišných právnych kultúrach, s ktorými právo Slovenskej republiky vykazuje menej spoločných znakov (ako je tomu napr. s právnou úpravou ČR), či už v rovine materiálnych alebo formálnych prameňov práva, v rovine spoločenskej a pod. Nerobíme tak z dôvodu, že by sme doterajšie postupy doktríny, resp. prax hľadania podporných „odpovedí“ v Českej republike nepovažovali za správne, ale z dôvodu, že tak teórii, ako aj praxi, mienime poskytnúť komparatívny pohľad na vybrané inštitúty správneho súdnictva a správneho konania aj v iných súvislostiach. Môže sa pritom stať, že právna kultúra (právna úprava), ktorá – paradoxne – s tou slovenskou nemá a priori nič (alebo len veľmi málo) spoločného[1], bude schopná poskytnúť odpovede na položené otázky – alebo – vyvolať ďalšie otázky, na ktoré by sa postupne mali hľadať odpovede v rámci právnej úpravy SR.

    Práve z uvedeného dôvodu je však potrebné dodať, že táto štúdia (ako ani ďalšie, ktoré budú nasledovať), nebude pravdepodobne určená pre najširšie odborné kruhy. Jej zameranie, obsah, ale aj spôsob spracovania sú natoľko špecifické, že jej relevancia sa bude viazať na naozaj obmedzený okruh právnych teoretikov a praktikov, čoho sme si plne vedomí.

    Koncepcia série štúdií je relatívne jednoduchá – v úvodných štúdiách sa budeme stručne venovať základným otázkam administratívnej justície, následne pristúpime k analýze vybraných inštitútov administratívnej justície v Anglicku a vo finálnych štúdiách poskytneme akýsi „hlbší“ pohľad na tie inštitúty, ktoré môžu byť zaujímavé z dvoch perspektív, a to z dôvodu, že tieto v právnom poriadku (správnom súdnictve, resp. správnom konaní) v podmienkach Slovenskej republiky vôbec neexistujú (a za určitých okolností by mohli byť relevantné) alebo z dôvodu, že predmetné inštitúty majú svoje paralely (hoci aj v modifikovanej podobe) aj v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale ich interpretácia je iná v Slovenskej republike a iná v Anglicku[2].

    Hneď v úvode je však potrebné uviesť, že systém administratívnej justície je v Anglicku koncipovaný na úplne iných princípoch ako v Slovenskej republike. Hlavným diferenciačným znakom porov-návaných systémov správneho súdnictva je to, že anglický inštitút judicial review (súdny prieskum) zahŕňa prieskum rozhodnutí[3]a postupov väčšiny orgánov verejnej moci (správnych aj súdnych, a to tak vo veciach správnoprávnych, ako napr. aj vo veciach trestnoprávnych, ústavnoprávnych a pod.). Aj preto budú niektoré úvahy v tejto a nadväzujúcich štúdií mať aj iný ako čisto správnoprávny charakter, napriek tomu ich ale uvádzame, a to práve v spojitosti so špecifikami anglického systému správneho súdnictva a aj z uvedeného dôvodu – napriek našim snahám tému do podstatnej miery zjednodušiť – nebude sa jednať o „triviálne čítanie“. Náročnosť percipovania obsahu tejto a nadväzujúcich štúdií bude vyvolaná aj tým, že vnímanie niektorých inštitútov (cez prizmu anglického práva) je úplne iné ako vnímanie toho istého (alebo analogického inštitútu) v podmienkach Slovenskej republiky.

    Z toho istého dôvodu je potrebné dodať, že aj keď anglický režim správneho súdnictva má vo svojej štruktúre výlučne jeden správnoprávny súd, a to tzv. Správny súd[4](„Administrative Court“) (pôsobiaci v rámci Vrchného súdu – „High Court“)[5], v minulosti a aj v súčasnosti vykonávajú správnoprávnu agendu aj iné súdy (nielen Správny súd), a to napríklad Najvyšší súd Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska (v minulosti túto funkciu vykonávala Snemovňa Lordov ako jedna z komôr Britského parlamentu) alebo napr. tzv. Odvolací súd („Court of Appeal“) a pod. Všetky súdy so správnoprávnou agendou budeme v ďalšom (t. j. v tejto aj ďalších nadväzujúcich štúdiách) označovať ako „správne súdy“ s tým, že ich presná špecifikácia vyplynie buď priamo z textu alebo zo spisovej značky veci (pri odkazoch na judikatúru, resp. súdne veci).

    Pre zaujímavosť mienime do našich štúdií zaradiť aj vnímanie vybraných inštitútov správneho súdnictva a správneho konania aj z iných štátov (ako Anglicko), a to napr. India, Čína, Kanada, Austrália a pod. Nepochybne, na právny poriadok uvedených štátov malo určitý vplyv práve anglické právo, a preto aj právna úprava daných štátov môže mať do určitej miery vhodný komplementárny charakter pre pochopenie vybraných inštitútov anglického správneho súdnictva/správneho konania.

    Štúdie budú písané komparatívnym spôsobom, a preto sa v nich budú nachádzať rozhodnutia tak anglických (a iných zahraničných súdov), ako aj súdov Slovenskej republiky[6]. Prostredníctvom príslušnej rozhodovacej činnosti sa pokúsime čitateľovi priblížiť nielen vnímanie určitého inštitútu v danej jurisdikcii, ale aj podobnosť/odlišnosť toho istého právneho inštitútu v podmienkach Slovenskej republiky. Je zaujímavé vidieť, že aj keď majú niektoré právne pojmy alebo inštitúty v porovnávaných krajinách identické označenie, ich obsah, resp. výklad sa diametrálne líšia. Z dôvodu, aby sme cudzojazyčnú rozhodovaciu činnosť priblížili slovenskému čitateľovi ešte viac, vo viacerých rozhodnutiach – ak to bolo objektívne možné – sme uskutočnili tzv. lokalizáciu (alebo slovakizáciu) rozhodnutia tak, aby jeho obsah (účel, zámer, cieľ) bol pre právnika pohybujúceho sa v právnom prostredí Slovenskej republiky bližší – pochopiteľnejší. K uvedenému sme pristúpili napr. aj z dôvodu neraz podstatne dramatickejšieho, opisnejšieho a na niektorých miestach dokonca až teatrálneho vyjadrovania sudcov (najmä v Anglicku), ktorý sme však pre autentickosť – v základných črtách – zachovali, pričom preklad sme doplnili o vlastné doplňujúce poznámky autora, resp. alternatívne preklady pojmov. Štúdie a ich rozsahové parametre budú, logicky, viesť k tomu, že viaceré súvisiace inštitúty v štúdiách analyzované nebudú, keďže – práve z pohľadu predpokladaného zloženia cieľovej skupiny jej čitateľov – je možné bez ďalšieho legitímne predpokladať štandardné, resp. dokonca aj nadpriemerné znalosti čitateľov týchto štúdií – z odvetvia správneho práva. Viacero inštitútov a ich aplikácia je teda v predkladanej štúdii (ako aj v nadväzujúcich štúdiách) skúmaná v režime „in medias res“ – bez rozsiahleho teoretického úvodu, keďže súvisiace základné, ale aj hlbšie znalosti u čitateľa predpokladáme.

    Ako radu pre čitateľa – najmä z odbornej sféry – si autor dovoľuje formulovať jednu radu – „Pri čítaní tejto a nadväzujúcich štúdií je – do určitej miery – potrebné zabudnúť na vnímanie administratívnej justície – správneho súdnictva v Slovenskej republike a možno aj správneho súdnictva v kontinentálnom režime. Je potrebné otvoriť myseľ koncepčne inému vnímaniu verejnej moci, výkonu verejnej správy a funkciám súdov. Inštitúty analyzované v publikácii je potrebné hodnotiť s akademickým a praktickým nadhľadom, ale aj v kontexte reálií daného štátu.“ Uvedená rada je opodstatnená z dôvodu, že formálne hľadanie identických inštitútov (v skúmaných právnych poriadkoch) alebo absolútneho prekryvu pri porovnávaní príslušných inštitútov, objektívne možné nie je. To však neznamená, že pri správnom pochopení podstaty daných inštitútov, nemôžu tieto byť podkladom pre vznik alebo zmenu (novej – alternatívnej) interpretačnej línie aj v podmienkach Slovenskej republiky, príp. že nemôžu byť stimulom pre realizáciu koncepčných zmien aj v právnej úprave Slovenskej republiky. Primárnym dôvodom pre napísanie tejto štúdie (a nadväzujúcich štúdií) z pohľadu ich autora nebola snaha zmeniť právny poriadok Slovenskej republiky alebo takýto proces bezpodmienečne vyvolať, ale poukázať na to, že niekedy aj nezvyčajné môže byť užitočné, že niekedy je odpovede možné nájsť práve v nepoznanom priestore...

    VÝCHODISKÁ SKÚMANEJ TÉMY

    Správne konanie sa v Anglicku vyznačuje vysokou mierou neformálnosti, resp. na rozdiel od kontinentálneho práva, rozhodovacie procesy orgánov verejnej správy sú v Anglicku upravené menej komplexne a súčasne sú menej rigídne. Kvalita výkonu verejnej správy v rámci rôznych rozhodova-cích procesov (správnoprávnych) je determinovaná najmä rozhodovacou činnosťou (správnych) súdov, ktoré práve v rámci súdneho prieskumu deklarujú/nastavujú štandardy správneho konania. Od 60-tych rokov minulého storočia sa anglické súdy prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti zaslúžili o podstatné skvalitnenie výkonu verejnej správy v krajine. Za zmienku stojí v tejto súvislosti najmä skutočnosť, že v Anglicku neexistuje napr. zákonná úprava všeobecného správneho kona-nia (t. j. zákon upravujúci všeobecné správne konanie ako napr. v Slovenskej republike zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)). Výkon verejnej správy sa v Anglicku práve z uvedeného dôvodu vyznačuje silným prvkom juridicializácie – teda stavom, kedy jedným z kľúčových determinantov výkonu verejnej správy (vrátane jej procesných – rozhodovacích štan-dardov) je rozhodovacia činnosť súdov. Dominantné postavanie v rámci tejto činnosti má pritom práve inštitút judicial review (ako nástroj kontroly orgánov verejnej správy súdmi).[7]

    Jedným zo znakov anglického správneho súdnictva ako relatívne uceleného a uzavretého systému právnych princípov majúcich svoj základ v princípe vlády práva (rule of law) je, že sa jedná o relatívne mladý model. Judicial review je hlavným právnym nástrojom na úpravu právnych vzťa-hov medzi adresátmi správy na strane jednej a verejnou mocou na strane druhej[8](príp. medzi orgánmi verejnej moci navzájom), pričom v ostatných rokoch sa práve v súvislosti s aplikáciou judicial review vyvinuli rôzne kritériá, ktoré sú orientované na rozhodnutia a činnosť alebo nečin-nosť orgánov verejnej správy[9](ako predmetu prieskumu) a tým poskytujú priestor na to, aby sme predmetný právny nástroj považovali aj za nástroj správneho súdnictva. Pojem „správne súdnictvo“ je pritom v kontexte anglického práva vnímaný inak, ako v právnom poriadku Slovenskej republiky. Po prvé je tomu tak z dôvodu, že jeho základ tvorí judicial review (súdny prieskum), ktorý však vo svojej podstate zahŕňa aj iné formy a aspekty súdneho prieskumu ako len aspekty správnoprávne a po druhé z dôvodu, že tento pojem („správne súdnictvo“ alebo „správna justícia“) v sebe okrem súdneho prieskumu zahŕňa – podľa právnej teórie – napr. aj tzv. tribunály (ako kvázisúdne orgány), ombudsmana, ale dokonca aj tzv. alternatívne spôsoby riešenia sporov (správnoprávnej povahy)[10]. [11]Bez ohľadu na uvedené je však potrebné uviesť, že systém judicial review, ktorý tvorí jadro správneho súdnictva v Anglicku, je primárne založený na tých istých atribútoch ako akékoľvek iné verejnomocenské rozhodovanie (rozhodnutie) podobnej povahy (v iných štátoch Európy), a to najmä legalita (zákonnosť) – legality rozhodnutia/úkonu orgánu verejnej správy, spravodlivosť (fairness) rozhodnutia/úkonu orgánu verejnej správy a racionálnosť (rationality) rozhodnutia/úkonu orgánu verejnej správy, pričom časom k týmto atribútom pribudli (a fakticky dodnes pribúdajú) nové, ktoré by sme mohli považovať za vlastné súčasnému správnemu súdnictvu a v konečnom dôsledku aj vede o verejnej správe, a to napr. transparentnosť, zodpovednosť, participácia, efektívnosť a pod. ako základné parametre výkonu verejnej správy, a to tak v procesných, ako aj finálnych podobách činnosti orgánov verejnej správy.

    Už pred právnou formalizáciou súčasného modelu judicial review (k čomu došlo koncom 70-tych rokov a začiatkom 80-tych rokov minulého storočia) pri výkone súdneho prieskumu (činnosti a aktov verejnej moci), súdny systém vygeneroval akýsi „koherentný systém správneho procesu“[12]. Základné pravidlá tohto procesného postupu boli postavené na overovaní spravodlivosti (fairness) rozhodnutia/konania orgánu verejnej moci a zákazu zneužitia verejnej moci (prohibition on the abuse of power). Súdy prostredníctvom uvedených atribútov dosiahli, že sa im otvorila možnosť vykonávať vo vzťahu k orgánom verejnej moci priamy súdny dohľad (supervisory jurisdiction), a to napriek právnym prekážkam, ktoré v danom čase bolo možné v systéme identifikovať – napr. v kontexte prístupu k súdom a povahy súdnych sporov, o ktorých súdy rozhodovali (napr. prípad Ridge v Baldwin [1963] 2 All ER 66, 61 LGR 369, [1963] UKHL 2, [1964] AC 40 – ktorý mal v čase rozhodovania podľa anglického práva povahu pracovnoprávneho sporu. Skutkové okolnosti prípadu spočívali v tom, že policajný veliteľ (Ridge) bol prepustený z pracovného (služobného) pomeru policajného veliteľa bez toho, aby mu bola daná možnosť vyjadriť sa k veci. Uvedený postup napa-dol Ridge v mimosúdnom režime a následne aj v súdnom režime, a to s odôvodnením, že policajný útvar, z ktorého bol prepustený, konal v rozpore so zverenými právomocami, keď mu nedal možnosť vyjadriť sa k okolnostiam, pre ktoré bol prepustený. Snemovňa Lordov – vtedy ako najvyšší súd – prijala vec na meritórne rozhodnutie a ustálila, že princípy spravodlivého konania a rozhodovania vo veci (vo svojej podstate ide o tzv. prirodzenú spravodlivosť), neplatia len v rámci súdneho konania, ale aj v rámci iných verejnomocenských konaní a teda aj v rámci správneho konania. Uvedeným rozhodnutím sa Snemovňa Lordov odklonila od svojho skoršieho právneho názoru vysloveného vo veci Donoughmore Committee, o ktorom rozhodovali 30 rokov pred rozhodovaním vo veci Ridge a v rámci ktorého ustálili presný opak, t. j. že princípy prirodzenej spravodlivosti sa na správne konania nevzťahujú.). Rozdiel vo vnímaní vecí spočíval v tom, že kým vo veci Donoughmore Committee bola tendencia rozlišovania procesných štandardov v závislosti od toho, aký druh orgánu koná[13]a rozhoduje vo veci, v prípade Ridge sa od tejto koncepcie upúšťa a relevantným – pre procesné štandardy konania – už nie je typ orgánu verejnej moci, ale skutočnosť, že svojou rozhodovacou právomocou vstupuje do práv, právom chránených záujmov a/alebo povinností osôb.

    Aj keď vyššie uvedené je možné na prvý pohľad vnímať ako „úspech spravodlivosti“ – z hľadiska formovania samostatného správneho súdnictva (v klasickom zmysle) – v Anglicku, sa ako problém javilo práve to, že podľa Snemovne Lordov bola jedinou možnosťou ako zjednať nápravu vo vzťahu k činnosti alebo aktu orgánu verejnej správy, systém judicial review. Flexibilita systému sa mala zabezpečiť vďaka tomu, že dôvody, na základe ktorých je možné úspešne žiadať o súdny prieskum[14], sa rozširovali a postupne dopĺňali o nové. Síce samotný systém súdneho prieskumu sa nestal flexibilnejším, ale došlo k akejsi liberalizácii podmienok najmä v otázke procesnej legitimácie, kedy sa účastníkmi súdneho prieskumu mohli stať už nielen jednotlivci, ale napr. aj nátlakové skupiny (napr. vo veci R (Child Poverty Action Group) v Secretary of State for Work and Pensions (2012) EWHC 2579 (Admin) 2012, ACD 109 – kde občianska iniciatíva bojujúca proti detskej chudobe napadla zákonnosť tzv. štátnej/vládnej stratégie boja proti detskej chudobe, ktorá mala byť – podľa príslušného zákona – prijatá ministerstvom na základe tzv. konzultácie[15] s Výborom pre sociálnu mobilitu a detskú chudobu, pričom ministerstvo uvedený procesný postup pri tvorbe stratégie nedodržalo.

    Empirický výskum uskutočnený v 90-tych rokoch minulého storočia však preukázal, že tzv. súdny prieskum je účinný, resp. primárne aplikovaný vo veciach výkonu trestu odňatia slobody, vo veciach prisťahovaleckých (imigračných) a vo veciach sociálneho bývania.

    Väčšina obyvateľstva sa ale s výkonom verejnej správy stretávala v rámci iných platforiem, a preto bolo potrebné skúmať, či nie je priestor na zdokonalenie systému správneho súdnictva (v širšom zmysle – k tomu pozri ďalej) aj cez iné nápravné mechanizmy (ako len súdny prieskum judicial review), ktoré by boli „bližšie k občanom“. Z uvedeného dôvodu sa začal implementovať systém tzv. tribunálov, ktorý tvorí aj v súčasnosti podstatné jadro administratívnej justície v Anglicku (v širšom zmysle)[16]. Tribunály ako kvázisúdne orgány, ktorým bola zverená rozhodovacia právomoc v podstatnej časti sporov správnoprávnej povahy (výkonu verejnej správy), sa ukázali ako mechanizmus, ktorý je dokonca spôsobilý za určitých okolností poskytnúť adresátom správy účinnejší systém ochrany ich práv a právom chránených záujmov ako (tzv. „klasické“) všeobecné/správne súdy[17](viac k tribunálom sa nachádza nižšie, resp. v ďalších súvisiacich štúdiách).

    Skôr ako sa však občan (adresát správy) domáha súdnej alebo kvázisúdnej ochrany, spravidla sa od neho očakáva, že uplatní nástroje, ktoré má k dispozícii na reparáciu nežiaduceho stavu v mimosúdnom režime, t. j. najmä že uplatní tzv. interné preskúmanie správneho rozhodnutia (napr. v podobe odvolania, v podobe alternatívneho riešenia sporu so správnym orgánom). Uvedené mechanizmy sú dnes v režime anglického správneho súdnictva aplikované ako „de riguer“[18], keďže sú považované za nástroje, ktoré umožňujú adresátovi správy účinnejšie argumentovať a vplývať na prípadnú zmenu postojov správneho orgánu v posudzovanej veci (najmä následne v rámci konania pred správnym súdom).

    Všetky mechanizmy, ktoré existujú v súvislosti s vydávaním správnych rozhodnutí a ich preskúmavaním sú v Anglicku súhrnne označované ako „administratívna justícia“. Tento pohľad je značne odlišný od toho slovenského. Napr. Partington[19]uvádza, že pojem „administratívna justícia“ („ad-ministrative justice“), ktorý – aj keď je len ťažko definovateľný – „zahŕňa celý súbor rozhodovacích procesov od prvého rozhodnutia až po jeho konečné preskúmanie a teda nezahŕňa len tie procesy, ktoré by sa mohli označiť ako súdne“. Partington má za to, že za súčasť administratívnej justície je potrebné považovať každý právny nástroj (prieskumu), keďže v opačnom prípade by sa strácala požiadavka na správne orgány v tom zmysle, aby rozhodnutia nimi vydávané boli zákonné (správne) už v prvom stupni. Samozrejme, uvedené potom vedie k potrebe vymedzenia základných štandardov, ktoré by malo rozhodnutie správneho orgánu (prvého stupňa) spĺňať, aby spĺňalo pred-metný kvalitatívny parameter. Aj keď Partington uvádza, že neexistuje úplný a presný zoznam kritérií (atribútov), ktoré by takéto rozhodovanie a rozhodnutie malo spĺňať, v zásade je možné hovoriť napr. o participácii (adresáta správy na rozhodovacom procese), transparentnosti, spravodlivosti, efektívnosti, konzistentnosti, racionálnosti, rovnosti a pod. Pojem administratívna justícia podľa anglickej právnej doktríny by potom mohla byť vymedzená ako „systém, podľa ktorého, resp. v ktorom sa tvoria rozhodnutia administratívnej/výkonnej povahy vo vzťahu ku konkrétnemu jednotlivcovi - vrátane a) procesu vydávania týchto rozhodnutí, b) práva (právneho režimu), na základe ktorého sa tieto rozhodnutia vydávajú a c) systému na riešenie sporov týkajúcich sa predmetných rozhodnutí a poskytovania nápravy vo vzťahu k takýmto rozhodnutiam (ak sú nezákonné)“[20].

    VYBRANÉ NÁSTROJE ADMINISTRATÍVNEJ JUSTÍCIE V ANGLICKU

    Z vyššie uvedenej úvodnej časti k pojmu „administratívna justícia“ vyplýva, že tento systém je v Anglicku mimoriadne heterogénny, keďže do neho spadajú nielen nástroje nápravy uplatniteľné v súdnom režime, ale vo svojej podstate všetky a akékoľvek mechanizmy, ktoré objektívne právo poskytuje v súvislosti s výkonom verejnej správy v individuálnej alebo kolektívnej rovine. V tejto časti štúdie sa budeme venovať vybraným nástrojom – považovaným podľa anglickej právnej teórie – za tzv. nástroje administratívnej justície (nástroje, prostredníctvom ktorých sa dosahuje riadny výkon verejnej správy, príp. kontrola výkonu verejnej správy):

    KONZULTÁCIE

    Konzultácia [povinnosť konzultovať vec/pripomienkové konanie]– síce podľa anglickej akademickej sféry predstavuje nástroj administratívnej justície – v skutočnosti (v kontinentálnom režime) pred-stavuje skôr len procesné pravidlo (alebo súbor procesných pravidiel), ktorými sa účastníkovi konania (príp. širšej verejnosti – či už špecifickej skupine alebo všeobecnej – laickej (dotknutej) verejnosti umožňuje aktívna participácia na rozhodovaní v určitej veci, resp. pri tvorbe normatívnych správnych aktov (pozn.: pod pojmom rozhodovanie sa pre tento účel nepovažuje len vydávanie individuálnych správnych aktov).

    Anglická odborná literatúra v súvislosti s tzv. konzultáciami poukazuje najmä na pravidlo common law, a to spravodlivosť (fairness) – niekedy označované aj za princíp prirodzenej spravodlivosti – a v ostatnom období aj na „participáciu“ alebo „involvovanie“ dotknutých osôb, resp. účastníka konania, príp. verejnosti do rozhodovacieho procesu. Verejnosťou sa pritom spravidla rozumie okruh osôb (aj mimo rámca správneho konania), ktoré môžu byť predmetným aktom (činnosťou alebo úkonom) dotknuté.

    Jeden z relatívne aktuálnych prípadov, na ktorom sa dá ilustračne zobraziť inštitút konzultácie (ako nástroja spravodlivého rozhodovania) je prípad Re Reilly´s Application (2013, UKSC, 2014, AC 1115) v ktorom sa posudzovali otázky podmienečného prepustenia (z výkonu trestu odňatia slobody)[21]v rámci konania pred príslušnou komisiou. Súd v tejto veci skonštatoval: „Je nepochybné, že jedným zo znakov procesne spravodlivého rozhodovania je to, že končí vydávaním lepších rozhodnutí, a to na základe toho, že rozhodujúci orgán si obstará všetky informácie, ktoré môžu byť pre vec dôležité.“ Podľa súdu predstavuje prvok prirodzenej spravodlivosti to, že osoba, o ktorej právach sa rozhoduje, či už v rámci správneho alebo súdneho konania, príp. v inom (a teda aj normotvornom procese), musí mať možnosť vyjadriť sa k veci, v opačnom prípade by to viedlo k tomu, že predmetné rozhodnutie by z pohľadu osoby, ktorej sa týka, mohlo byť vnímané ako nespravodlivé. Jadrom rozhodnutia, ktoré však poukazuje na inštitút konzultácie, je veta vyslovená Lordom Reedom (sudca): „Procesná požiadavka, aby orgán, ktorý vo veci rozhoduje, si vypočul osobu, ktorá má k veci čo uviesť, napomáha dosiahnutiu súladu medzi konaním orgánu, ktorý rozhoduje a objektívnym právom, ktorým by sa jeho konanie malo riadiť.“

    V druhom prípade – R (Moseley) v Haringey London Borough Council (2014, UKSC 56, 2014, 1 WLR 3947) bolo predmetom súdneho prieskumu to, či územná samospráva porušila svoju povinnosť realizovať konzultáciu v súvislosti s režimom miestnej dane/poplatku. Po tom, čo súd zistil, že orgán verejnej správy túto svoju povinnosť porušil, uviedol, že predmetná povinnosť (t. j. povinnosť konzultácie) môže mať v Anglicku dvojaké vyjadrenie, a to buď priamo v zákone alebo sa táto povinnosť dá abstrahovať z princípov common law. Súd uviedol, že v prípade, ak ide o porušenie povinnosti orgánu verejnej správy majúcej svoj základ v common law, potom „hľadanie požiadaviek spravodlivého rozhodovania... je podčiarknuté princípom legitímnych očakávaní.“ Uvedený prípad je však o to zaujímavejší, že kým v prípade uvedenom v odseku vyššie sa akcentoval záujem individuálny, v tomto prípade súd poukazuje na to, že povinnosť konzultácie bola povinná v širšom kontexte (verejnosť ako celok), a to dokonca tak, že územná samospráva nemá verejnosť informo-vať len o finálnom návrhu aktu, ale aj o návrhoch, ktoré boli v rámci prípravy finálneho návrhu odmietnuté, aby sa tým poskytol verejnosti legitímnejší priestor na pripomienkovanie materiálu. Súd v tejto veci nad rozsah záverov prípadu Re Reilly´s Application (2013, UKSC, 2014, AC 1115) dospel k záveru, že účel konzultácie je „prejavom demokratických princípov v srdci našej spoločnos-ti“ a poukázal tiež na to, že v rámci rozhodovania orgánov verejnej správy je potrebná „rozumná verejná participácia“, a to práve prostredníctvom inštitútu konzultácií.

    [PARLAMENTNÝ] OMBUDSMAN

    Rovnako ako tzv. konzultácie (pozri vyššie), ani parlamentný ombudsman[22]by v kontexte kontinentálneho práva (a právneho poriadku Slovenskej republiky) nebol vnímaný ako nástroj „správneho súdnictva“ (administratívnej justície – v užšom zmysle), a to napriek jeho právomociam vyplývajúcim zo všeobecne záväznej právnej úpravy[23]. Naopak, v podmienkach SR sa inštitút verejného ochrancu práv (ombudsman) považuje skôr za nástroj externej kontroly verejnej správy (ale nie za prvok správneho súdnictva, resp. inštitút administratívnej justície). Vznik tohto inštitútu sa v Anglicku[24]viaže k roku 1967, kedy bol uzákonený a je v zásade možné uviesť, že tento nástroj je v súčasnosti vnímaný ako „najsilnejší mimosúdny“ nástroj na dosiahnutie nápravy vo vzťahu k činnosti orgánov verejnej správy v Anglicku. Podľa zákona vykonáva ombudsman svoje právomoci v prípade mal administrácie (nesprávny/nezákonný výkon verejnej správy) orgánmi ústrednej štátnej správy, resp. inými obdobnými orgánmi (iné orgány verejnej správy/verejnej moci). Ombudsman spravidla nebude môcť konať vo veci, ak má sťažovateľ k dispozícii ešte iné právne nástroje (reparačné nástroje) – napr. podanie odvolania na tribunál a pod., t. j. podľa právnej úpravy platí pre uplatnenie tohto inštitútu princíp subsidiarity a predpokladá sa, že sťažovateľ proti orgánu verejnej správy uplatnil všetky nástroje, ktoré mal k dispozícii pre dosiahnutie nápravy. Parlamentný ombudsman (ku ktorému môže byť sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podaná prostredníctvom poslanca parlamentu) nemá v zásade silné postavenie, keďže jeho primárnym reparačným nástrojom je uverejnenie správy o zistenom nedostatku a odporúčanie vo vzťahu k správnemu orgánu, ktorý sa protiprávneho konania dopustil. Aj keď ombudsman nemá priamu právomoc nariaďovať správnemu orgánu určitý úkon (napr. zrušenie rozhodnutia a pod.), správne orgány často konajú v súlade s odporúčaniami ombudsmana, čo tvorí súčasť právnej kultúry a prirodzeného rešpektu inštitútu ombudsmana v Anglicku[25]. V prípade, že sa správny orgán nestotožňuje so skutkovými závermi ombudsmana, tieto môže v zásade odmietnuť – neprijať len na základe „presvedčivých okolností“ (dôkazov/dôvodov). Ak by takéto okolnosti neexistovali, je možné predpokladať, že správny orgán konal iracionálne a jeho rozhodnutie by podliehalo súdnemu prieskumu v režime judicial review. 

    TRIBUNÁLY AKO KVÁZISÚDNE ORGÁNY

    Tribunály – ako sme uviedli vyššie – predstavujú podstatnú zložku anglického správneho súdnictva (v širšom zmysle slova)[26] [27]. Členmi tribunálov (ako kvázisúdnych orgánov) sú totiž spravidla nielen odborníci z príslušnej vecnej sféry (verejnej správy), ale aj právnici – sudcovia[28]. Súčasná činnosť tribunálov je upravená v zákone z roku 2007 (Tribunals, Courts and Enforcement Act 2007), ktorý – okrem iných – zaviedol dvojstupňovosť konania pred tribunálmi. Proti rozhodnutiam tribunálov prvého stupňa je možné podať odvolanie (na právnom základe, t. j. nie na skutkovej okolnosti), o ktorom následne rozhoduje tribunál druhého stupňa. K tomu, aby mohlo prebehnúť konanie pred tribunálom druhého stupňa je potrebné získať povolenie/súhlas na takéto konanie (čím sa zo systému majú vyfiltrovať také odvolania, ktoré sú zjavne neopodstatnené alebo nesprávne, zjavne bezúspešné). Vo všeobecnosti je pritom možné uviesť, že tak ako v rámci systému súdneho prieskumu judicial review aj v prípade konania pred tribunálmi sa v Anglicku intenzívne uplatňujú nástroje predbežnej filtrácie. Znamená to, že k tomu, aby vo veci prebehlo odvolacie konanie, musí účastník konania získať tzv. súhlas/povolenie na odvolacie konanie. Predmetnú žiadosť o takýto súhlas/povolenie adresuje účastník konania tribunálu prvého stupňa, pričom súčasťou tejto žiadosti je aj samotná argumentácia účastníka konania o tom, v čom vidí nezákonnosť rozhodnutia tribunálu prvého stupňa (t. j. jeho rozpor s právom[29]). V ideálnom prípade tribunál prvého stupňa akceptuje argumentáciu účastníka a sám môže prijať opatrenia na odstránenie nežiaduceho – namietaného (nezákonného) stavu (autoremedúra[30]), príp. môže naďalej trvať na opodstatnenosti svojich právnych záverov a následne potom s odkazom na námietky obsiahnuté v žiadosti o súhlas/povolenie na odvolacie konanie, môže takýto súhlas/povolenie vydať alebo súhlas/povolenie s odvolacím konaním odmietne vydať. Ani tento záver tribunálu prvého stupňa (neudelenie súhlasu/povolenia) však nemusí bez ďalšieho znamenať koniec konania o odvolaní účastníka konania. Platí totiž, že v prípade, ak tribunál prvého stupňa odmietol vydať sú-hlas/povolenie na konanie o odvolaní, účastník konania má možnosť požiadať o vydanie súhlasu/povolenia tribunál druhého stupňa (t. j. priamo odvolací orgán). V takom prípade – okrem iných náležitostí – priloží účastník konania k žiadosti o súhlas/povolenie, ktorú adresuje tribunálu druhé-ho stupňa – aj zamietajúce stanovisko tribunálu prvého stupňa (ktorý súhlas/povolenie s odvolacím konaním odmietol vydať).

    Aj proti rozhodnutiu druhostupňového tribunálu je možné podať opravný prostriedok, o ktorom už ale rozhoduje Odvolací súd (Court of Appeal), ale opäť len po splnení predbežnej procesnej pod-mienky, ktorou je súhlas/povolenie. Režim funguje fakticky identicky ako v prípade tribunálov prvého stupňa, t. j. účastník konania žiada o súhlas/povolenie samotný tribunál druhého stupňa a ak mu tento súhlas/povolenie s odvolacím konaním neudelí, o súhlas/povolenie môže účastník konania požiadať Odvolací súd (Court of Appeal). Záverom k tejto časti štúdie považujeme za po-trebné poukázať na jednu skutočnosť, a to konkrétne na to, že tribunál druhého stupňa môže v určitých veciach vykonávať súdny prieskum (judicial review), ktorý by inak prináležal Správnemu súdu.

    V minulosti bol systém tribunálov menej transparentný a menej jednoznačný (napr. v niektorých prípadoch sa bolo možné odvolať len na právnom základe, v iných prípadoch aj na skutkovom základe, v niektorých prípadoch bolo možné podať odvolanie z oboch dôvodov a v iných prípadoch odvolanie nebolo prípustné vôbec). Ďalším rozdielom v systéme tribunálov – od roku 2007 je aj to, že kým do prijatia nového zákona boli často úzke väzby medzi tribunálmi a ústrednými orgánmi štátnej správy (najmä v otázkach organizačných a personálnych) – a aj preto sa niekedy tribunály označovali ako „administratívne tribunály“ – zákon z roku 2007 ich buduje na princípoch nezávislosti a nestrannosti (primárne od samotných ústredných orgánov štátnej správy), ktorá skutočnosť sa v súčasnosti považuje za ústavnoprávny imperatív s cieľom dosiahnuť ich nezávislosť (čím sa zjavne indikuje približovanie sa tribunálov k systému súdov a ich vzďaľovanie sa od systému správnych orgánov ako vykonávateľov verejnej správy). Aj z uvedeného dôvodu je základný právny režim tribunálov zakotvený v zákone, ktorý upravuje aj podstatné inštitúty fungovania súdneho systému.

    SÚDNY PRIESKUM (JUDICIAL REVIEW)

    Tento inštitút – vzhľadom na jeho význam – bude tvoriť predmet nadväzujúcich štúdií.

    ZÁVER

    V predmetnej štúdii sme poskytli stručný úvod do obsahovej náplne pojmu „administratívna justícia“, ktorá sa podstatne líši (z teoretického hľadiska) od vnímania uvedeného pojmu v Slovenskej republike. Poukazujeme na to, že historicky sa procesné štandardy konania líšili (v závislosti od typu orgánu verejnej moci, ktorý vo veci rozhodoval), avšak následne prichádza k určitej unifikácii, a to v tom zmysle, že relevantným pre dodržiavanie určitých procesných štandardov v konaní už nie je typologické zaradenie orgánu, ale to, že rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach konkrétnej osoby. Rovnako venujeme osobitný priestor tribunálom, ktoré autor vníma ako alternatívny nástroj k správnym súdom, a to najmä z dôvodu ich spôsobilosti podstatným spôsobom riešiť vysoko odborné otázky (vecnej povahy) a tiež otázky právne, čím môžu predstavovať vhodný mechanizmus na odbremeňovanie správnych súdov.

    ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

    1. ADLER, M. (eds) Administrative Justice in Context. Hart Publishing : Oxford. 2010
    2. ANTHONY, G. Administrative Justice in the United Kingdom. In: Italian Journal of Public Law, 7 (1), str. 9 – 33
    3. BARICOVÁ, J. – FEČÍK, M. – ŠTEVČEK, M. – FILOVÁ, A. a kol. – Správny súdny poriadok. Veľké komentáre. C. H. Beck : Bratislava. 2018
    4. BIRKINSHAW, P. Grievances, Remedies and the State – Revisited and Re-appraised. In: ADLER, M. (eds) Administrative Justice in Context. Hart Publishing : Oxford. 2010
    5. BIRKINSHAW, P. – VARNEY, M. Administrative Procedures in England and Wales and Compliance with EU and ECHR Requirements. (Institute of European Public Law, University of Hull) – http://www.iuscommune.eu/html/activities/2015/2015-11-26/workshop_4_Birkinshaw_Varney.pdf [online: 04.08.2017, 19:45
    6. FORDHAM, M. Judicial Review Handbook. 4th edition. Oxford – Portland Oregon : Hart Publishing. ISBN: 1-84113-439-2. 2004. Str. 258
    7. GARAYOVÁ, L. Základné črty japonského práva. Magister Officiorum : odborný časopis Učenej právnickej spoločnosti. – ISSN 1338-5569. – Roč. 3, č. 2 (2014), s. 56-62
    8. GARNER, JF Administrative Law – A Step Forward? (1968) 31 Modern Law Review 446
    9. HANZELOVÁ, I. – RUMANA, I. – ŠINGLIAROVÁ, I. – Správny súdny poriadok – komentár. Bratislava : Wolters Kluwer, ISBN: 978-80-8168-468-5 – str. 35
    10. HARRIS, M – PARTINGTON, M (eds) Administrative Justice in the 21st Century. Hart Publishing : Oxford 1999
    11. KOŠIČIAROVÁ, S. Správne právo procesné. Všeobecná časť. Heuréka : Šamorín. 2015, 280 s., ISBN 978-80-8173-006-1
    12. Report of the Committee on Administrative Tribunals and Enquiries, 1957, Cmnd 217 (označovaný niekedy aj ako tzv. „Franks report“)
    13. The Ombudsman´s Annual Report and Accounts 2016 – 2017. PHSO : London. ISBN 9781474146838
    14. Tribunals and Gender Recognition Statistics Quarterly, January to March 2017 (provisional) Including annual (2016/17) Adjournments and Postponements, and Judicial Salaried and Fee-paid Sittings. Ministry of Justice (UK) : London. publ.: 08.06.2017 https://www.gov.uk/government/uploads/system/uploads/attachment_data/file/621515/tribunal-grc-statistics-q4-2016-2017.pdf – online: 05.08.2017, 09:53
    15. VRABKO, M. a kol. Správne právo procesné. Všeobecná časť. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2013, 304 s. 
    16. WOOLF, H. et al De Smith´s Judicial Review. Sweet and Maxwell : London. 7th edition, 2013

    Pozn.: Všeobecne záväzné právne predpisy, zbierky rozhodnutí, stanovísk, webové pramene a i. (Slovenská republika a iné štáty) – pozri samotný text štúdie.

    Skratky používané v rámci tejto a nadväzujúcich štúdií autora k téme administratívnej justície v Anglicku:

    All ER (The All England Law Reports)

    LGR (Local Goverment Reports)

    UKHL (United Kingdom (House of Lords))

    AC (Law Reports Appeal Cases )

    EWHC (High Court of England and Wales)

    Admin (Administrative Court)

    ACD (Administrative Court Digest)

    UKSC (United Kingdom Supreme Court)

    WLR (Weekly Law Reports)

    AIR (All India Reporter)

    SC (Supreme Court [India])

    SCR (Supreme Court Reports [India])

    SCC (Selected Cases in Chancery [India]

    SLR (Singapore Law Reports)

    H.C. (The Singapre High Court)

    (Európska Únia)

    KB (King´s Bench)

    CB (NS) (Common Bench Reports by Manning Granger & Scott, New Series 1856 – 1865)

    LRC (Law Revision Council)

    CSP (Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z.))

    SSP (Správny súdny poriadok (zákon č. 161/2015 Z. z.))

    OSP (Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb.)

    ELR (European Law Review)

    LR (Law Reports)

    FLR (Federal Law Reports (Australia) / Family Law Reports)

    P&CR (Planning & Compensation Reports)

    ZoSK, SpP  (Zákon o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb.))

    Imm AR (Immigration Appeal Reports (UK))

    QB (Queen´s Bench)

    COD (Collin´s Dictionary of Law)

    SR (Slovenská republika)


    Poznámky pod čiarou:
    1. Za zmienku stojí v tejto súvislosti napr. skutočnosť, že v Anglicku neexistuje zákonná úprava všeobecného správneho konania (t. j. zákon upravujúci všeobecné správne konanie ako napr. v Slovenskej republike zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)) – k tomu pozri napr.: BIRKINSHAW, P. – VARNEY, M. Administrative Procedures in England and Wales and Compliance with EU and ECHR Requirements. (Institute of European Public Law, University of Hull) – http://www.iuscommune.eu/html/activities/2015/2015-11-26/workshop_4_Birkinshaw_Varney.pdf [online: 04.08.2017, 19:45]^
    2. Vzhľadom na špecifickosť právneho poriadku Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska (najmä z pohľadu Škótska), budeme v texte tejto a nadväzujúcich štúdií používať označenie „Anglicko“, resp. predmetné inštitúty budeme skúmať v zásade v kontexte anglického práva – zahŕňajúce Anglicko a Wales.^
    3. Pre účely tejto a nadväzujúcich štúdií sa pod pojmom „rozhodnutie“ budú rozumieť nielen rozhodnutia ako individuálne správne akty, ale aj iné výsledky iných rozhodovacích procesov tak, ako tieto bežne kategorizuje slovenská právna doktrína (k tomu pozri napr.: KOŠIČIAROVÁ, S. Správne právo procesné. Všeobecná časť. Heuréka : Šamorín. 2015, 280 s. – IV. kapitola – str. 45 a nasl., ďalej napr. VRABKO, M. In VRABKO, M. a kol. Správne právo procesné. Všeobecná časť. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2013, 304 s. – na str. 16 a nasl. autor identifikuje rozhodovací proces v oblasti normotvorby, rozhodovací proces v oblasti riadacej a organizátorskej činnosti – a – rozhodovací proces v oblasti aplikácie práva). Z uvedeného dôvodu sa v jednotlivých textových jednotkách tejto a nadväzujúcich štúdií analyzujú nástroje súdneho prieskumu primárne v kontexte rozhodnutí (ako individuálnych správnych aktov), ale aj v kontexte iných rozhodovacích procesov – tak, ako to bude vyplývať z jednotlivých častí tejto a nadväzujúcich štúdií.^
    4. Pozn.: Ide o vlastné označenie súdu, nie druhové, preto je v názve použité veľké začiatočné písmeno „S“. Súd vznikol v roku 2000 (ako súčasť Vrchného súdu), sídlo má v Londýne (a súčasne má ďalšie štyri pracoviská).^
    5. Pre úplnosť uvádzame, že v systéme správneho súdnictva vykonávajú správnoprávnu agendu aj iné súdy – najmä tzv. civilné (občianske – v užšom zmysle).^
    6. S cieľom poukázať na vybrané inštitúty, u ktorých je predpoklad, že by priamo v anglickom alebo v modifikovanom režime mohli byť uplatnené aj v podmienkach právneho poriadku spadajúceho do kontinentálneho režimu, autor poukazuje a v predkladnej publikácii aj na také inštitúty, ktoré už v súčasnosti netvoria zložku účinnej právnej úpravy v Anglicku, príp. niektoré inštitúty, orgány, ich činnosť a pod. skúma v generalizovanej podobe a v selektívnom režime, keďže rozsah štúdie/štúdií neumožňoval skúmať úplne a v plnom rozsahu všetky súvisiace dimenzie tém/y.^
    7. K tomu pozri napr.: BIRKINSHAW, P. – VARNEY, M. Administrative Procedures in England and Wales and Compliance with EU and ECHR Requirements. (Institute of European Public Law, University of Hull) – http://www.iuscommune.eu/html/activities/2015/2015-11-26/workshop_4_Birkinshaw_Varney.pdf [online: 04.08.2017, 19:45]^
    8. Pripomíname, že inštitút judicial review zahŕňa uplatňovanie súdnej kontroly vo vzťahu k orgánom verejnej správy, ale aj vo vzťahu k iným orgánom verejnej moci (a nezahŕňa len „správne súdnictvo“).^
    9. K tomu pozri napr. WOOLF, H. et al De Smith´s Judicial Review. Sweet and Maxwell : London. 7th edition, 2013^
    10. K tomu pozri napr. ADLER M (eds) Administrative Justice in Context. Hart Publishing : Oxford. 2010^
    11. K vymedzeniu oblasti správneho súdnictva podľa súčasnej právnej úpravy v SR pozri napr. Hanzelová, I. – Rumana, I. – Šingliarová, I. – Správny súdny poriadok – komentár. Bratislava : Wolters Kluwer, ISBN: 978-80-8168-468-5 – str. 35 – „Ide o vymedzenie oblasti správneho súdnictva. Na princípe generálnej klauzuly je v správnom súdnictve poskytovaná ochrana tzv. verejným subjektívnym právam, patriacim fyzickým a právnickým osobám a ich verejným právom chráneným subjektívnym záujmom. Ďalšie veci, odlišné od subjektívnych verejnoprávnych vzťahov, budú patriť do právomoci správneho súdu iba na základe výslovnej zákonnej úpravy.“ alebo – Baricová, J. – Fečík, M. – Števček, M. – Filová, A. a kol. – Správny súdny poriadok. Veľké komentáre. C. H. Beck : Bratislava. 2018^
    12. K tomu pozri GARNER, JF Administrative Law – A Step Forward? (1968) 31 Modern Law Review 446^
    13. V zásade sa rozlišovalo medzi štandardmi vzťahujúcimi sa „súdne orgány“ (judicial), „kvázi-súdne orgány“ (quasi-judicial) a „správne orgány“ (administrative).^
    14. V zásade sa rozlišovalo medzi štandardmi vzťahujúcimi sa „súdne orgány“ (judicial), „kvázi-súdne orgány“ (quasi-judicial) a „správne orgány“ (administrative).^
    15. Inštitút konzultácie tvorí osobitný procesný nástroj smerujúci k tvorbe normatívnych právnych aktov v súčinnosti so širšou verejnosťou, odborným segmentom alebo s vybraným okruhom osôb, príp. orgánov.^
    16. Správne súdnictvo (alebo administratívna justícia) v širšom zmysle zahŕňa v podmienkach Anglicka spravidla všetky právne nástroje dostupné adresátovi správy vo vzťahu k aktom alebo činnosti orgánu verejnej moci (a to bez ohľadu na ich zaradenie a poskytovateľa samotnej právnej ochrany). V užšom zmysle tento pojem – podobne ako v Slovenskej republike – zahŕňa právne nástroje uplatňované na súdoch.^
    17. K tomu pozri napr. Report of the Committee on Administrative Tribunals and Enquiries, 1957, Cmnd 217 (označovaný niekedy aj ako tzv. „Franks report“)^
    18. BIRKINSHAW, P. Grievances, Remedies and the State – Revisited and Re-appraised – In: ADLER M (eds) Administrative Justice in Context. Hart Publishing : Oxford. 2010, str. 353^
    19. HARRIS, M – PARTINGTON, M (eds) Administrative Justice in the 21st Century. Hart Publishing : Oxford 1999^
    20. ANTHONY, G. Administrative Justice in the United Kingdom. In: Italian Journal of Public Law, 7 (1), str. 9 – 33^
    21. Opätovne upozorňujeme na to, že inštitút judicial review nezahŕňa len prieskum rozhodnutí a úkonov tzv. štandardných správnych orgánov, ale celkovo akýchkoľvek orgánov verejnej moci (s určitými výnimkami).^
    22. Pozn.: uvedený inštitút nie je možné v plnom rozsahu stotožňovať s pojmom „verejný ochranca práv“ v Slovenskej republike.^
    23. najmä čl. 151a ods. 1 Ústavy SR „Verejný ochranca práv je nezávislý orgán Slovenskej republiky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom. V zákonom ustanovených prípadoch sa verejný ochranca práv môže podieľať na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto osoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci poskytnú verejnému ochrancovi práv potrebnú súčinnosť.“, ^
    24. Na základe anglického modelu bol uzákonený inštitút ombudsmana v Japonsku a zreformovaný celý systém tzv. administratívneho hodnotenia. [Viac k tomu: GARAYOVÁ, L. Základné črty japonského práva. Magister Officiorum : odborný časopis Učenej právnickej spoločnosti. – ISSN 1338-5569. – Roč. 3, č. 2 (2013), s. 56-62.]^
    25. Zo správy anglického parlamentného ombudsmana za obdobie 2016-2017 (stav k 18.07.2017) vyplýva, že orgány verejnej správy, ktorým boli adresované odporúčania parlamentného ombudsmana, až v 99% prípadov týmto odporúčaniam ombudsmana vyhoveli. [Zdroj: The Ombudsman´s Annual Report and Accounts 2016 – 2017. PHSO : London. ISBN 9781474146838 – strana 11]^
    26. V tejto súvislosti uvádzame, že za 1Q roka 2017 bol nápad vecí na tribunály v počte 134.300 vecí, pričom 83% z tohto počtu tvoria veci troch najvyťaženejších tribunálov (Tribunál pre veci sociálneho zabezpečenia a maloleté deti – 51% z celkového počtu nápadu vecí, Tribunál pre veci pracovnoprávne – 23% z celkového počtu nápadu vecí a Tribunál (prvého stupňa) pre veci imigračné a azylové – 9% z celkového nápadu vecí). Zvyšné veci (27% z celkového nápadu) sú predmetom riešenia na ďalších 32 tribunáloch, t. j. agenda zvyšných tribunálov v porovnaní s vyššie uvedenými tromi tribunálmi je relatívne bezvýznamná. [Zdroj: Tribunals and Gender Recognition Statistics Quarterly, January to March 2017 (provisional) Including annual (2016/17) Ad-journments and Postponements, and Judicial Salaried and Fee-paid Sittings. Ministry of Justice (UK) : London. publ.: 08.06.2017- https://www.gov.uk/government/uploads/system/uploads/attachment_data/file/621515/tribunal-grc-statistics-q4-2016-2017.pdf – online: 05.08.2017, 09:53].^
    27. Poukazujeme na to, že hoci systém tribunálov a konaní pred nimi prešiel určitým stupňom hmotnoprávnej a procesnoprávnej unifikácie, tribunály a konania pred nimi (vrátane opravných prostriedkov proti ich rozhodnutiam) nie sú v plnom rozsahu identické. V tejto časti štúdie poukazujeme na vybrané prvky tohto systému s osobitným dôrazom na niektoré špecifiká.^
    28. Aj z uvedeného dôvodu sa tribunály niekedy označujú ako kvázisúdne orgány.^
    29. Podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu tribunálu prvého stupňa môže byť odôvodnené jedine rozporom s právom. Čo sa považuje za „rozpor s právom“ vychádza primárne z rozhodovacej činnosti súdov a spravidla zahŕňa použitie nesprávneho právneho predpisu (prameňa práva), nesprávne skutkové zistenia majúce dopad na zákonnosť rozhodnutia, nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, nesúlad výroku rozhodnutia s vykonaným dôkazmi, vydanie iracionálneho – „perverzného“ rozhodnutia – t. j. rozhodnutia, ku ktorému by priemerne rozumne zmýšľajúci človek za existujúceho skutkového a právneho stavu nemohol dospieť, porušenie princípov prirodzenej spravodlivosti a pod. ^
    30. Spravidla sa jedná o zrušenie rozhodnutia a vydanie nového rozhodnutia vo veci. Tribunál prvého stupňa však okrem toho môže napr. poskytnúť účastníkovi aj dodatočné odôvodnenie svojho rozhodnutia (ďalšiu argumentáciu, prostredníctvom ktorej sa vysporiada s námietkami účastníka konania).^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia