Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Páchateľ ako svedok a jeho krivá výpoveď - niekoľko ďalších myšlienok NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    31.01.2013JUDr. Matúš Harkabus (Spracoval: Mgr. Dagmar Haňdiaková )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    autor príspevku   JUDr. Matúš Harkabus, Krajská prokuratúra Žilina, matus.harkabus@gmail.com

        Čitatelia portálu www.pravnelisty.sk a www.ucps.sk sa môžu už istý čas zaoberať polemikou medzi mnou a JUDr. Petrom Šamkom týkajúcou sa výpovede páchateľa trestného činu ako svedka ohľadne tohto trestného činu a možného jeho postihu pre trestný čin krivej výpovede, ak ohľadne tohto svojho trestného činu vypovedá nepravdivo. Z doteraz uverejnených príspevkov je podľa môjho názoru zrejmý odlišný filozoficko – právny náhľad mňa a JUDr. Petra Šamka na uvedené právne problémy. Nie je mojou ambíciou presviedčať za každú cenu autora alebo odbornú verejnosť o „svojej pravde“. Cieľom mojich predchádzajúcich príspevkov bolo skôr ponúknuť alternatívny pohľad v tejto oblasti a kritiku doterajšej praxe a judikatúry v SR. Pôvodne som už nemal v úmysle polemiku medzi nami dvomi ďalej rozvíjať. Vzhľadom však na ostatný príspevok JUDr. Petra Šamka k tejto téme uverejnený na stránke- http://www.pravnelisty.sk/clanky/a195-niekolko-dalsich-poznamok-k-vykladu-pojmu-svedok-a-k-tomu-ci-pachatel-moze-byt-svedkom-vo-svojej-vlastnej-trestnej-veci - dňa 04. 01. 2013 som sa však rozhodol reagovať. Cieľom môjho súčasného (verím, že stručnejšieho) textu bude zodpovedať otázky, ktoré mi autor implicitne alebo otvorene položil v označenom príspevku a ponúknuť vysvetlenia k niektorým problematickým častiam doterajšej polemiky. Takisto mám v úmysle reagovať na niektoré tvrdenia JUDr. Petra Šamka, ktoré moje argumenty účelovo stavajú do absurdnej polohy a implikujú závery, o ktorých som nikdy čitateľa nepresviedčal. Zároveň však chcem našu polemiku obohatiť niektorými ďalšími myšlienkami.

    Prečo za svedka v priebehu našej diskusie „mechanicky“ považujem len osobu, ktorá vypovedá na zápisnicu o výsluchu svedka po formálnom poučení podľa Trestného poriadku?

    Odpoveď na túto otázku je pomerne jednoduchá a poskytuje ju samotná skutková podstata trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Trestného zákona. Podľa § 346 ods. 1 Tr. zák. kto ako svedok v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní alebo na účely trestného konania v cudzine pred prokurátorom alebo policajtom, alebo pred sudcom medzinárodného orgánu uznaného Slovenskou republikou uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie, alebo kto takú okolnosť zamlčí, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.

         Z tejto dikcie je zrejmé, že subjekt trestného činu krivej výpovede je určovaný nielen pojmom „svedok“ ale musí byť interpretovaný aj v súvislosti so znakmi objektívnej stránky tejto skutkovej podstaty (..v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní..), t.j. môže ním byť len svedok po formálnom poučení a vypočutý „na zápisnicu“. V tomto zmysle nespochybňujem, že pojem „svedok“ ako chránená osoba v ust. § 139 ods. 1 písm. i/ Tr. zák. a pre účely kvalifikovaných skutkových podstát je pojmom širším, zahŕňajúcim aj ešte formálne nevypočutých svedkov. Potiaľto sa s JUDr. Petrom Šamkom zrejme zhodujeme. Nezhodujeme sa však v otázke, či ešte viac zúžiť práve onú užšiu skupinu svedkov, ktorých má na mysli ust. § 346 ods. 1 Tr. zák. Z tohto uhľa pohľadu mi nie je zrejmé prirovnanie mojej koncepcie ku koncepcii, ktorá by vynímala formálne nevypočutých svedkov spod ochrany § 139 ods. 1 písm. i/ Tr. zák. a kvalifikovaných skutkových podstát, kde má pojem „svedok“ nepochybne širší význam, a to práve kvôli absencii zákonného textu „v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní“. Takéto prirovnanie ide opačným smerom ako naša polemika, keď mi podsúva vynímanie formálne nevypočutých svedkov spod ochrany ustanovenia Trestného zákona v kvalifikovaných skutkových podstatách. Kategorizácia svedkov na potenciálnych (materiálnych) a už vypočutých (formálnych) isteže neporušuje žiadne ustanovenia zákona, čo je práve dané dodatkom „v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní“ v ust. § 346 ods. 1 Tr. zák. a jeho absenciou v ust. § 139 ods. 1 písm. i/ Tr. zák. Pri tejto kategorizácii (výklade) je teda možné konštatovať právny podklad. V tomto zmysle ide o zjavnú dezinterpretáciu mojej koncepcie, keď práve nechcem vynímať z už zúženého rozsahu pojmu svedok v ust. § 346 ods. 1 Tr. zák. ďalších svedkov (páchateľov). Samozrejme, že si v zmysle uvedenej dezinterpretácie nemyslím, že pojem „obviní“ pri trestnom čine krivého obvinenia v zmysle § 345 Tr. zák. by mal pokrývať len formálne vznesenie obvinenia podľa Trestného poriadku. Pre takýto záver by bolo nutné pridať v skutkovej podstate trestného činu krivého obvinenia ďalší zákonný text, ktorý tam absentuje. Tu sa už však naša polemika vedie v pomerne absurdnej rovine.

         Pokiaľ som vo svojom druhom príspevku uviedol, že „zákon ani medzinárodné dohovory, ktorými je SR viazaná neumožňujú podobnú „kategorizáciu“ svedkov“ mal som na mysli prirodzene kategorizáciu formálne vypočutý „bežný“ svedok verzus formálne vypočutý svedok „páchateľ“, teda kategorizáciu, ktorá je podstatou našej polemiky. Pripúšťam, že namiesto slova „neumožňujú“ som mal vo vzťahu k medzinárodným dohovorom skôr použiť výraz „nevyžadujú“, mysliac tým práve na fakt, že ani trestný postih svedka – páchateľa pre krivú výpoveď neporušuje žiadne z jeho ľudských práv.

    Prečo stále operujem zákazom donucovania k sebaobvineniu pri spornej problematike?

        Isteže som si vedomý skutočnosti, že princíp nemo tenetur nie je žiadnou metódou výkladu práva a ani ho tak nepoužívam. Avšak:

         Teória (výklad) o tom, že svedok – páchateľ sa nemôže dopustiť trestného činu krivej výpovede ohľadne tohto jeho trestného činu sa v judikatúre zrodila práve z dôvodu, že takýto trestný postih má odporovať zásade zákazu donucovania k sebaobvineniu. Rozhodne nie je pravdou, že princíp nemo tenetur bol v predmetných súdnych rozhodnutiach použitý len podporne a tento výklad spočíva ťažiskovo na hmotnoprávnom odlíšení svedka a páchateľa. Tento záver je možné vyvodiť z odôvodnenia základných judikátov Rt 25/1969 a Rt 39/1970 ako aj z prvorepublikovej judikatúry (napr. judikát v ASPI pod označením Zm I 523/29).

         Napr. časť odôvodnenia judikátu Rt 25/1969 znie: „Avšak ani v tých prípadoch, keď svedok nevyužije svoje právo odoprieť výpoveď a vypovedá pred orgánmi vymenovanými v ustanovení § 175 ods. 1 Tr. zák. nepravdu v snahe zatajiť svoju vlastnú trestnú činnosť, nenapĺňa znaky trestného činu krivej výpovede. Z ustanovenia § 91 ods. 1 Tr. por. totiž vyplýva, že obvinený nesmie byť žiadnym spôsobom donucovaný k priznaniu a to ani nepriamo. Nepravdivá výpoveď sledujúca cieľ, aby osoba, ktorá vypovedá neprezradila svoju trestnú činnosť, je v skutočnosti súčasťou obhajoby. Túto obhajobu nemožno vynucovať výsluchom obvineného ako svedka, ktorý na rozdiel od obvineného je povinný vypovedať pravdu pod sankciou trestného postihu. Takýto postup by bol nepriamym donucovaním obvineného usvedčovať sám seba k priznaniu, čo je vzhľadom k vyššie uvedenému ustanoveniu § 91 ods. 1 Tr. por. neprípustné.

         Časť odôvodnenia judikátu ZM I 523/29 znie:

    Zrušovací súd rozhodol v početných rozhodnutiach, že za svedeckú výpoveď v zmysle § 199a/ Trestného zákona nemožno považovať výpoveď osoby, proti ktorej bol podľa spisov dôvod k podozreniu, že sa sama dopustila trestného činu, o ktorom je vypočúvaná, alebo že na ňom mala trestnú účasť, ak je jej výpoveď, nech aj bola urobená vo forme svedectva pred súdom, vskutku obhajobou vinníka. To plynie zo zásady ovládajúcej trestný poriadok, vyslovenej najmä v ustanovení § 202 Trestného poriadku, že vinník nie je povinný priznať sa k vine a nesmie byť nijakým spôsobom donucovaný k priznaniu, ani sankcia § 199 a/ Trestného zákona nesmie byť použitá ako prostriedok k obídeniu tohto zákazu.

         Pokiaľ čítam odôvodnenia týchto (a iných) rozhodnutí správne, vyplýva z nich, že v obave pred porušením zákazu donucovania k sebaobvineniu a na jeho základe súdy urobili zužujúci výklad subjektu trestného činu krivej výpovede. Rozhodne tu nebol zákaz donucovania k sebaobvineniu použitý len podporne.

         Je pravdou, že naše trestné právo svedka nijak nedefinuje. Takisto je zrejmé, že hmotnoprávne môže byť svedkom aj ten, kto nebol ešte formálne vypočutý. Vo svojom príspevku som vôbec tento fakt nespochybnil. Uviedol som len, že teóriu o páchateľovi trestného činu, ktorý ako svedok môže vypovedať len v procesnoprávnom význame (vypovedá len formálne ako svedok) a nemôže byť hmotnoprávnym subjektom trestného činu krivej výpovede považujem za umelú právnu konštrukciu. Samozrejme za umelú právnu konštrukciu by som toto delenie nepovažoval, ak by existoval príkaz zákonodarcu (zákonné ustanovenie), ktoré by definíciou svedka vylučovalo páchateľov trestného činu ako svedkov – k tomu však neskôr.

        Ustanovenie § 346 ods. 1 Tr. zák. vymedzuje subjekt trestného činu krivej výpovede nielen pojmom „svedok“, ale aj (v súvislosti s objektívnou stránkou) dikciou „svedok v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní“. Tým dáva zákonodarca jasne najavo, že si želá, aby subjektom trestného činu krivej výpovede bola každá trestne zodpovedná osoba vypočutá v trestnom konaní alebo v konaní pred súdom v procesnom postavení svedka. Keďže svedka nijak nedefinuje, nemožno vylúčiť záver, že svedkom môže byť aj páchateľ trestného činu, ku ktorému vypovedá. Rozhodne tento záver nemožno urobiť na podklade zákonného vymedzenia páchateľa v § 19 ods. 1 Tr. zák. – páchateľom je ten, kto trestný čin spáchal sám. Aký má súvis táto dikcia so svedkom, ktorý nie je nikde definovaný? Ak zákon definuje páchateľa len uvedenou strohou definíciou, prečo nemožno uzavrieť, že aj svedok, ktorý sa dopustil iného trestného činu a krivo k nemu vypovedá, nemôže byť páchateľom vo vzťahu k tomuto novému trestnému činu krivej výpovede? Postavenie svedka je v našom právnom poriadku určované jeho povinnosťami vymedzenými v § 127 ods. 1 Tr. por., ktorým korešpondujú jeho práva – okrem iného aj právo na odopretie výpovede. Takisto však nemožno bez jasného zákonného podkladu svedka odlíšiť od páchateľa na podklade ustanovenia § 127 ods. 1 Tr. por., teda len z dôvodu, že svedok by mal vypovedať o tom, čo mu je známe o páchateľovi. Prečo by svedok nemohol vypovedať o sebe samom, ak si tak želá?

         Otázka teda podľa môjho názoru nestojí tak, či je zákaz donucovania k sebaobvineniu používaný ako metóda výkladu práva čo je prirodzene evidentný nezmysel. Otázka skôr stojí tak, či existujú relevantné dôvody pre nepoužitie doslovného výkladu dikcie „svedok v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní“ a pre použitie reštriktívneho výkladu tejto dikcie, ktorý vyníma páchateľa z jeho pôsobnosti? Za formálny naopak považujem len výklad pojmu „svedok“ bez výkladu dikcie „v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní“.

    Z našej právnej teórie a praxe vyplýva, že reštriktívny výklad subjektu trestného činu krivej výpovede súdy urobili práve v obave pred porušením zákazu donucovania k sebaobvineniu. Ako som sa snažil ukázať vo svojich predchádzajúcich príspevkoch táto obava je nedôvodná, ak svedok má právo v prípade možnosti sebaobvinenia odoprieť výpoveď – a toto právo má každý svedok v SR. Pokiaľ teda JUDr. Peter Šamko v poslednom príspevku „odpája“ od uvedeného reštriktívneho výkladu princíp nemo tenetur, na základe čoho je potom potrebné robiť reštriktívny výklad subjektu trestného činu krivej výpovede? V takom prípade sa reštriktívny výklad tautologicky stáva výkladom len kvôli výkladu samotnému bez racionálneho odôvodnenia. Teória, ktorá vznikla len v obave pred porušením zákazu donucovania k sebaobvineniu sa tak zbavuje svojich koreňov a žije si „vlastným životom“.

         Z týchto dôvodov nemožno podľa môjho názoru našu polemiku viesť bez uvažovania o princípe nemo tenetur.

    Prečo používam príklady z USA a prečo som použil niektoré rozhodnutia ESĽP?

         Príklady z USA som použil z dôvodu, že v tejto krajine sa zrodil princíp nemo tenetur v jeho modernom poňatí a na dokreslenie môjho predpokladu, že trestným postihom svedka – páchateľa pre krivú výpoveď nedochádza k porušeniu princípu nemo tenetur tak, ako je zakotvený v medzinárodných dohovoroch ako súčasť ľudských práv. Na tom predsa nič nemení konštatovanie, že v USA je trestný proces upravený inak. Vôbec som nechcel slepo preberať riešenia systému common law do nášho právneho poriadku a nie je preto dôvod pred tým varovať. Už aj vo svojom ostatnom príspevku som predsa pripustil, že v USA je subjekt krivej výpovede subjektom všeobecným. Použitím príkladov z USA som chcel vykresliť, že aj pri inom chápaní trestného postihu svedka – páchateľa pre krivú výpoveď nedochádza k porušeniu ľudských práv páchateľa zakotvených najmä v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach.

         Musím však priznať, že sa mi prieči apriórny strach pred systémom common law v trestnom práve, pretože kontinentálnemu systému by prospela istá implementácia vhodných riešení z neho a to najmä z hľadiska znižovania formalizácie procesu a urýchlenia konaní, ktoré v krajinách systému common law trvajú nepomerne kratšie a výkon spravodlivosti je tu efektívnejší – to je však už k inej téme.

         Pokiaľ mi JUDr. Peter Šamko kladie otázku, či aj kategorizácia na svedkov „z prvej ruky“ a „z druhej ruky“ je podľa mňa zakázaná a ide o umelú právnu konštrukciu súdov USA, odpovedám nasledovne:

         Problematika svedectiev „z druhej ruky“ (hearsay evidence) je v USA veľmi dlho právne diskutovanou problematikou, za ktorou je komplex dôvodov sociálnej a filozofickej povahy, pre ktoré je väčšinou svedectvo z počutia menej dôveryhodné, už len z tohto dôvodu nemôže ísť o umelú právnu konštrukciu. Podľa môjho názoru je tu evidentný rozdiel medzi kategorizáciou na svedka a svedka páchateľa vytvorenou našimi súdmi, ktorá je vecne odôvodňovaná výlučne (a nesprávne) zákazom donucovania k sebaobvineniu.

         O umelú právnu konštrukciu pri svedkoch z druhej ruky vo federálnej jurisdikcii nemôže ísť, pretože má zákonný podklad v predpise Federal rules of evidence z roku 1975 – pravidlo č. 802.

    Rozhodne nie je pravdou, že svedectvo z druhej ruky je v USA (aspoň vo federálnej jurisdikcii) vždy neprípustné a výsluch takéhoto svedka sa zakazuje. Pravidlo č. 802 z Federal rules of evidence je možné preložiť nasledovne:

    „Svedectvo z počutia (hearsay) je neprípustné, pokiaľ niektorý z nasledujúcich predpisov nestanoví inak:

         -    federálny zákon,

         -    tento predpis,

         -    iné pravidlá predpísané Najvyšším súdom.“

         Pravidlá 803 a 804 zároveň stanovujú katalóg výnimiek zo základného princípu.

    Vzhľadom k inému procesu tvorby práva v systéme common law, kde je záväzné právo tvorené aj súdnymi rozhodnutiami, nemožno hovoriť o umelej právnej konštrukcii vytvorenej súdmi USA, a to ani v prípade, ak by pre ňu neexistoval zákonný podklad. Výraz „umelá právna konštrukcia“ som použil na zužujúci výklad subjektu trestného činu krivej výpovede vytvorenej našimi súdmi práve pre to, že tu už ide podľa môjho názoru o tvorbu práva súdom v kontinentálnom systéme, na základe nesprávneho použitia princípu nemo tenetur, v rozpore so zákonným záväzným textom a tým aj príkazom zákonodarcu (čo by samozrejme nebolo prípustné ani v systéme common law). JUDr. Peter Šamko v tejto časti teda porovnáva neporovnateľné.

         Na tomto mojom závere nič nemení ani konštatovanie, že v USA (a aj iných krajinách) vypovedá v konaní pred súdom obžalovaný pod prísahou obdobne ako svedok.

         Príklady z rozhodovacej činnosti ESĽP som vo svojom poslednom príspevku nepoužil pred urobenie záveru, že za obdobné konania by páchatelia v SR neboli postihnutí, ako sa snaží naznačiť JUDr. Peter Šamko. Použil som ich len z dôvodu, aby som vykreslil chápanie zákazu donucovania k sebaobvineniu v kontexte Dohovoru a rozhodovacej činnosti ESĽP a tým pre podoprenie predpokladu, že trestný postih svedka – páchateľa pre krivú výpoveď neporušuje jeho ľudské práva. Pre pripomenutie uvádzam, že existujú v zásade dva druhy prípadov, keď súd konštatoval porušenie práva nevypovedať a nebyť nútený k sebaobvineniu. Prvý sa týka vynútenia informácií od osoby v súvislosti s prebiehajúcim alebo očakávaným konaním proti nej, druhý sa týka vynútenia informácií od osoby v inom druhu konania a ich následného použitia v trestnom konaní. Myslím, že je zrejmé, že v prípade trestného postihu pre krivú výpoveď svedka – páchateľa, ktorý mal právo odoprieť výpoveď, ani o jeden z týchto prípadov nejde. Je zaujímavé, že JUDr. Peter Šamko sa vo svojom poslednom príspevku zmieňuje len o dvoch mnou citovaných veciach (Weh a Allen) a nezmieňuje sa už o mnou citovanej veci Van Vondel, ktorá sa práve týkala krivej výpovede urobenej ohľadne vlastného konania. Tu je potrebné uviesť, že tiež nešlo o úplne analogický príklad s našou právnou úpravou, napriek tomu z odôvodnenia rozhodnutia súdu je podľa mňa zrejmé, že ani veci v rámci našej právnej úpravy by súd nerozhodol inak.

    K niektorým ďalším protiargumentom

    Rozlíšenie medzi účastníkom konania a svedkom podľa OSP

    JUDr. Peter Šamko vo svojom poslednom príspevku tvrdí, že aj ci-vil-ná od-bor-ná li-te-ra-tú-ra uvá-dza, že účas-tník ko-na-nia nie je sved-kom a pre-to, aj na-priek to-mu, že má v zmys-le § 131 ods. 1 OSP po-vin-nosť ho-vo-riť prav-du, sa ne-mô-že do-pus-tiť tres-tné-ho či-nu kri-vej vý-po-ve-de. Ide to-tiž o oso-bu od-liš-nú od sved-ka.

         Nie je mi zrejmé, aký má toto tvrdenie súvis s trestnoprávnou úpravou, keď nastavenie nášho trestného procesu priznáva páchateľovi všetky práva až od momentu formálneho vznesenia obvinenia (prípadne jeho zadržania ako podozrivého). Naproti tomu v civilnom procese je účastník, účastníkom konania od počiatku (má takéto procesné postavenie). Nastavenie nášho trestného procesu nevylučuje, že páchateľ bude v dobe pred vznesením obvinenia vypočúvaný v procesnom postavení svedka (a často sa tak deje) so všetkými právami a povinnosťami, okrem iného aj s povinnosťou vypovedať pravdu a s právom odoprieť vypovedať, ak by si svojou výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania.

    Ku klamaniu svedka v nepodstatných okolnostiach a právu na klamanie

         JUDr. Peter Šamko mi vytkol moje tvrdenie, že povinnosť svedka vypovedať pravdu je obmedzená len jeho právom na odopretie výpovede. Kritika tohto môjho tvrdenia spočíva v tom, že sám zákonodarca umožňuje svedkovi vypovedať nepravdu o nepodstatných okolnostiach. Tento záver samozrejme vyplýva zo znenia skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Tr. zák. Moje pôvodné tvrdenie je potrebné chápať v rovine našej polemiky, ktorá sa vedie o možnom naplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede svedkom – páchateľom, teda o klamstve týkajúcom sa okolnosti dôležitej pre trestné konanie. Ak som teda doposiaľ hovoril o práve svedka na klamanie, ktoré mu teória vytvorená našimi súdmi priznáva, mám tým samozrejme na mysli právo svedka na klamanie v podstatných okolnostiach. V prípade, ak svedok – páchateľ môže beztrestne vypovedať nepravdu o podstatnej okolnosti týkajúcej sa jeho trestného činu, môžeme to nazvať toleranciou štátu voči takémuto konaniu, ale ak to nazveme právom na klamanie, aký je medzi týmito pojmami kvalitatívny rozdiel? Nemôže ísť o obdobný prípad, ako podanie nepravdivého trestného oznámenia oznamovateľom, pretože takéto konanie nie je u nás trestnoprávne sankcionované (čo je inak podľa môjho názoru veľký nedostatok). Túto problematiku však v našej diskusii nepovažujem za kľúčovú, preto ďalej nemusíme vôbec hovoriť o práve svedka – páchateľa klamať, ale môžeme pokojne hovoriť o tolerancii štátu voči tomuto konaniu.

    Právo štátnych orgánov na pravdu

    Vo svojom poslednom príspevku JUDr. Peter Šamko implikuje môj údajný názor o tom, že nesankcionovanie krivých výpovedí svedkov- páchateľov má porušovať právo štátu na pravdu. Toto právo nespadá pod ochranu Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V tejto časti považujem interpretáciu mojich tvrdení za mierne účelovú. Vo svojich príspevkoch som nikdy judikatúru ESĽP v otázke princípu nemo tenetur neinterpretoval tak, že by malo dochádzať k nejakým porušeniam práva štátu, ktorý nie je subjektom ľudských práv. ESĽP by samozrejme nemal dôvod konštatovať porušenie práv podľa dohovoru v prípade nepostihnutia svedka – páchateľa pre krivú výpoveď, pretože nesankcionovanie tohto konania priznáva páchateľovi práva nad rozsah práv priznaným Dohovorom vo svetle rozhodovacej činnosti ESĽP. Ako som už uviedol, účelom môjho predchádzajúceho príspevku bolo ukázať, že trestnoprávna sankcia za takéto konanie neporušuje žiadne z katalógu ľudských práv priznaných Dohovorom. Pokiaľ som naznačil, že štát by mal mať záujem na efektívnom výkone spravodlivosti a nepodkopávať svoje záujmy umelými právnymi teóriami, takýto názor nemá nič spoločné s aplikáciou Dohovoru, ale práve s tvorbou trestnej politiky štátu, ktorú však má tvoriť zákonodarca a nie súdy. Je evidentné, že ESĽP nemôže určovať štátom ich trestnú politiku a nikdy som to netvrdil.

    K dobrovoľnému iniciovaniu trestného konania páchateľom

         JUDr. Peter Šamko mi vo svojom príspevku vytkol, že moja koncepcia „sa za¬me¬ria¬va len na to, či niek¬to dob¬ro¬voľ¬ne prí¬de na po¬lí¬ciu ozná¬miť spá¬chanie vy¬mys¬le¬né¬ho tres¬tné¬ho či¬nu ale¬bo či je pred¬vo¬la¬ný po¬lí¬ciou na vy¬ko¬na¬nie sve¬dec¬kej vý¬po¬ve¬de“ a podľa toho určujem , či ide o konanie súladné so zákazom donucovania k sebaobvineniu alebo nie. Takéto tvrdenie môjho partnera v tejto diskusii považujem za nepravdivé.

         Takto som k uvedenej problematike pristupoval v mojom prvom príspevku nazvanom „Likvidácia dôkazov zo strany páchateľov trestnej činnosti a princíp nemo tenetur se ipsum accusare“, v ktorom som v zásade nepochyboval o správnosti československej judikatúry v otázkach výpovede páchateľa ako svedka. Vo svojom druhom príspevku nazvanom „Ešte raz k výpovedi páchateľa ako svedka, ničeniu dôkazov a zákazu donucovania k sebaobvineniu“ som však vzniesol pochybnosti o správnosti prístupu československých súdov k týmto otázkam. Mal som za to, že odvtedy sa naša polemika vedie v základnej otázke, či je možné svedka – páchateľa postihnúť za krivú výpoveď, ak vypovedá v trestnej veci ohľadne skutku, z ktorého je priamo podozrivý. Napriek tomu som uviedol, že všetky dôvody pre trestný postih za krivú výpoveď, ktoré platia u svedka – páchateľa, ktorý vypovedá ku svojmu skutočnému trestnému činu platia ešte viac u páchateľa, ktorý si vymyslí a oznámi trestný skutok v snahe zakryť iný trestný čin a následne k nemu vypovedá v procesnom postavení svedka. To, že JUDr. Peter Šamko obe trestné veci stotožňuje ako trestné veci týkajúce sa páchateľa stále nepovažujem za správne. Jediným reálnym pojítkom medzi týmito trestnými vecami je podľa môjho názoru len subjektívny úmysel páchateľa zakryť trestným činom údajne spáchaným na ňom svoj vlastný trestný čin. Tento zlý úmysel by nemal byť páchateľovi na prospech. Pokiaľ môj partner v tejto polemike vychádza z názoru, že svedok stále vypovedá napr. len vo veci „zmiznutia“ účtovných dokladov, ktoré sám zlikvidoval, keď hovorí o ich krádeži, je to výklad idúci neodôvodnene v prospech páchateľa (ktorý sa zrejme aj dopustil trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie). Poukazujem tu na to, že v žiadnom prípade nemôže ísť len o formálnu právnu kvalifikáciu vymysleného skutku policajtom ako krádeže, pretože túto právnu kvalifikáciu určí sám páchateľ opisom skutku, ktorým mu mali byť dôkazy odcudzené. Táto koncepcia však naráža na ďalší problém: Nie v každom prípade si páchatelia „vymýšľajú“ trestné činy len v snahe legalizovať zmiznutie dôkazov. Už vo svojom predchádzajúcom príspevku som použil príklad, ak napr. páchateľ spácha krádež v meste A a následne nepravdivo oznámi a následne vypovedá ako svedok k vymyslenému trestnému činu lúpeže, ktorý na ňom mal byť spáchaný v rozhodnom čase v meste B – čím si vlastne vytvára falošné alibi. Páchateľ tu teda nevypovedá ako svedok vo veci „zmiznutia“ niečoho, ale v otázke svojho pobytu v čase skutku. Kladiem si otázku, či aj tu by išlo o trestnú vec týkajúcu sa páchateľa, v ktorej by krivú výpoveď štát toleroval len z dôvodu, aby si páchateľ mohol vyrobiť falošné alibi?

         Podstatná skutočnosť však v tomto okruhu problémov spočíva v tom, že svedok – páchateľ v každej trestnej veci, ktorá sa ho týka, vypovedá dobrovoľne a je jedno, či je predvolaný alebo sa k výpovedi dostaví sám. Takémuto svedkovi totižto zákon vždy priznáva právo na odopretie výpovede. Je len vecou slobodnej vôle páchateľa, že sa rozhodne toto právo nevyužiť a vypovedá o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie nepravdivo. Dobrovoľnosť konania páchateľa teda vôbec nespočíva v tom, akým spôsobom sa na políciu „dostaví“.

    Niekoľko ďalších myšlienok na záver

         Myslím, že podstatu našej polemiky môžeme zhrnúť do otázky, či páchateľ má byť trestne zodpovedný za krivú výpoveď, ak nepravdivo vypovedá v procesnom postavení svedka po zákonnom poučení k vlastnému trestnému činu (nech sa tak deje z akýchkoľvek dôvodov).

         JUDr. Peter Šamko tvrdí, že páchateľ nikdy nemôže byť svedkom, čo vyplýva z hmotnoprávneho odlíšenia svedka a páchateľa a výklad týchto otázok nemá nič spoločné so zákazom donucovania k sebaobvineniu. V nasledujúcom texte sa teda pokúsim podrobiť kritike takýto výklad, a to bez prihliadnutia k zákazu donucovania k sebaobvineniu.

         Vo svojom predchádzajúcom príspevku som sa nesnažil preberať riešenia systému common law (účel použitia týchto príkladov som vysvetlil vyššie), jednu paralelu medzi chápaním týchto otázok našou (čím myslím aj českou) judikatúrou a zahraničnou (kontinentálnou) judikatúrou som však urobil. Išlo o rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 11Tcu 130/2004, na ktorý pôvodne poukázal JUDr. Peter Šamko.

         Pre pripomenutie citujem z môjho predchádzajúceho článku: Išlo tu o uznávacie konanie rozsudku (presnejšie dvoch) nemeckého súdu, ktorým bol odsúdený český občan pre trestný čin napomáhania k trestnému činu dovozu omamných prostriedkov a neprísažnej falošnej výpovede. Tento páchateľ sa dopustil drogového trestného činu spoločne s jedným spolupáchateľom, ktorý bol trestne stíhaný samostatne. V trestnej veci tohto spolupáchateľa vypovedal český občan nepravdivo ako svedok o tom, že on si vozidlo za účelom dovozu drog neprenajal a neupravil ho tak, aby sa v ňom dali drogy previezť. V tejto časti bol odsúdený pre trestný čin neprísažnej falošnej výpovede. Najvyšší súd ČR odsúdenie cudzozemským súdom v časti falošnej výpovede neuznal, argumentujúc, že nie je splnená zákonná podmienka obojstrannej trestnosti skutku. Podľa názoru NS ČR páchateľ vypovedal síce v procesnom postavení svedka, avšak ku skutku, ktorého sa sám dopustil. Postih tohto páchateľa pre obdobu trestného činu nepravdivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku by podľa názoru NS ČR odporoval zásade, že obvinený nesmie byť žiadnym spôsobom donucovaný k priznaniu. V ďalšom texte rozhodnutia sa najvyšší súd zaoberá otázkou, že svedkom môže byť len osoba odlišná od páchateľa (obvineného) skutku, ku ktorému vypovedá.“ (koniec citátu)

         V tejto ďalšej časti odôvodnenia Najvyšší súd ČR konštatuje, že páchateľ nemôže byť svedkom, pričom pre podporenie tohto záveru cituje dikciu § 97 ods. 1 českého Trestného poriadku, teda, že svedok má vypovedať, čo mu je známe aj o páchateľovi (obdoba § 127 ods. 1 Tr. por.). Z toho má vyplývať, že u svedka musí ísť o osobu vždy odlišnú od páchateľa. V tejto časti už ide podľa môjho názoru o prejav teórie, ktorá rezignuje na svoje korene (zákaz donucovania k sebaobvineniu) a robí výklad niečoho, čo ani nie je potrebné vykladať.

         Vo svojom predchádzajúcom príspevku som takisto položil otázku čo odlišuje právnu situáciu v Nemecku, kde odsúdenie takéhoto páchateľa pre trestný čin krivej výpovede je možné, od právnej situácie v ČR (a aj v SR), kde páchateľ trestného činu nemôže byť „skutočným“ svedkom, a ak ako svedok vo vzťahu k ním spáchanému skutku klame, je to dovolené?

         Nechcem sa pasovať do roly znalca nemeckého trestného práva, ale pokiaľ som mal možnosť oboznámiť sa so znením nemeckých trestných kódexov, pri trestnom čine neprísažnej falošnej výpovede podľa § 153 nemeckého trestného zákona (falsche uneidliche aussage) je subjekt trestného činu špeciálny a je definovaný ako svedok alebo znalec. V relevantných ustanoveniach nemeckého trestného poriadku (§ 48 až § 71) upravujúcich svedkov svedok nie je definovaný a nie je definovaný ani v nemeckom trestnom zákonníku. Nemecký trestný zákonník v ust. § 25 ods. 1 taktiež definuje páchateľa len ako toho, kto trestný čin spáchal sám alebo prostredníctvom iného. Je pravdou, že nemecký trestný poriadok nikde neukladá povinnosť svedkovi vypovedať o páchateľovi trestného činu, je však zrejmé, že ak svedok má informácie k páchateľovi, je ich povinný uviesť.

         Som si vedomý, že toto moje porovnanie nemožno preceňovať, stále sa však zaoberám otázkou, prečo postih za krivú výpoveď svedka – páchateľa je možný v Nemecku, ale nie je možný v ČR a SR. Prečo teda páchateľ v Nemecku môže byť hmotnoprávne svedkom, ale v SR už nie? Je dôvodom takéhoto prístupu len povinnosť svedka vypovedať, čo mu je známe o páchateľovi (§ 127 ods. 1 Tr. por.)?

         Pokiaľ má zužujúci výklad subjektu trestného činu krivej výpovede podľa § 346 ods. 1 Trestného zákona (zužujúci výklad dikcie „svedok v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní“) vyplývať len z hmotnoprávneho rozlíšenia medzi svedkom a páchateľom, takéto odlíšenie by malo mať istý zákonný (najlepšie hmotnoprávny) podklad. Takýto podklad však v našich trestných kódexoch nevidím. Urobiť „hmotnoprávne odlíšenie“ svedka a páchateľa bez akéhokoľvek dôvodu a relevantného hmotnoprávneho (alebo iného zákonného) podkladu sa mi však zdá zvláštne. Ako som už uviedol, podľa môjho názoru nie je možné toto odlíšenie dovodiť len z dikcie § 19 ods. 1 Tr. zák. (páchateľom je ten, kto trestný čin spáchal sám) a z dikcie § 127 ods. 1 Tr. por. (svedok má vypovedať o páchateľovi). Hmotnoprávna úprava páchateľa nemá žiadny súvis so svedkom a dikcia ust. § 127 ods. 1 Tr. por. nedáva dôvod na tvrdenie, že by svedok nemohol vypovedať o sebe samom.

         Takýto názor môže niekto považovať za formalizmus, ja ho však považujem za rešpektovanie vôle zákonodarcu. Iste nastavenie trestného procesu zákonodarcom, kde nemáme do vznesenia obvinenia pre páchateľa plnohodnotné procesné postavenie je zvláštne. Zvláštne (ba povedal by som až zarážajúce) je však aj nastavenie trestného procesu naším zákonodarcom, v ktorom nútime ľudí nezriedka 3 – 4 krát „papagájovať“ tie isté výpovede, a kde trestné konanie ohľadne banálnych trestných činov nezriedka trvá aj roky. To však neoprávňuje súdy (ani právnu teóriu) riešiť uvedené problémy v rozpore s príkazom zákonodarcu a zužujúcim výkladom vynímať spod pôsobnosti skutkových podstát trestných činov kategórie páchateľov, ktoré majú pod ne spadať a takto tvoriť trestnú politiku štátu - to prislúcha len zákonodarcovi.

         Pri zužujúcom výklade dikcie „svedok v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní“, ktorý činí z páchateľa nespôsobilý subjekt trestného činu krivej výpovede ide podľa môjho názoru jednoznačne o sudcovskú tvorbu práva v rozpore s aktuálne platnou právnou úpravou. Na to, aby som akceptoval, že v tomto prípade máme použiť zužujúci výklad oproti doslovnému výkladu (ktorý lepšie zodpovedá vôli zákonodarcu) by som potreboval vidieť relevantný dôvod pre zužujúci výklad. Inými slovami, dôvod pre zužujúci výklad by bol daný, ak by doslovný výklad zákona spôsoboval určité problémy.

         Podľa aktuálnej právnej úpravy v SR trestný postih svedka pre krivú výpoveď týkajúcu sa jeho trestného činu nespôsobuje žiadne právne problémy a nevznikajú ním ani otázky ohľadne porušovania ľudských práv, prípadne ústavných zásad, čo som sa snažil ukázať v mojom predchádzajúcom príspevku. Na tomto mieste musím povedať, že za právny problém nepovažujem bezdôvodné „hmotnoprávne“ rozdelenie svedkov na svedkov „bežných“ a svedkov – páchateľov.

         Pri výklade JUDr. Petra Šamka, ktorým sa obvinený zbavuje trestnej zodpovednosti pre marenie spravodlivosti pri ničení dôkazov ide podľa môjho názoru o obdobný výklad bez akéhokoľvek dôvodu a (čo i len náznaku) zákonného podkladu. Aj preto som do našej polemiky zahrnul kritiku tohto názoru autora, ktorý trestnú sankciu za ničenie dôkazov obvinenými nesprávne považuje za vyžadovanie spolupráce obvineného na vlastnom trestnom stíhaní a za „nepredloženie“ dôkazov proti sebe.

         Pri tejto problematike nemôžeme odhliadnuť aj od signálu, ktorý súdy touto „tvorbou trestnej politiky“ vysielajú subjektom práva. Ide o signál, že nerešpektovanie zákonného poučenia pri výpovedi svedka a ničenie dôkazov je tolerované, čo v rámci slovenských „reálií“ považujem za mimoriadne škodlivé. Opakujem, že súdy by nemali tvoriť trestnú politiku štátu, túto má tvoriť zákonodarca a súdy ju majú vykonávať.

         Zákonodarcovi iste nič nebráni osobitným zákonným ustanovením vylúčiť páchateľov ako svedkov pri trestnom čine, pre ktorý sa vedie konanie. Toto opatrenie by však muselo byť „kompenzované“ zrušením formálneho vznášania obvinenia a priznaním plnohodnotného procesného postavenia podozrivého od počiatku trestného konania (t.zn. od podania trestného oznámenia, prípadne začatia konania z úradnej moci). Inak dôjde ku kreovaniu de facto ďalšieho procesného postavenia medzi svedkom a obvineným, čo spôsobí len ďalšie aplikačné problémy. Zrušenie formálneho vznášania obvinenia by bolo podľa môjho názoru veľmi vhodným opatrením aj z iných dôvodov. Navyše neexistuje relevantný dôvod nepriznať podozrivému všetky práva od prvého kontaktu s políciou. Ani takéto opatrenie však nezaručí, že páchateľ nebude nikdy vypočúvaný ako svedok, rozsah týchto prípadov však bude len marginálny.

         Iste existujú štáty, kde sú páchatelia trestných činov zákonodarcom vylúčení ako spôsobilí svedkovia. Príkladom môže byť švajčiarska federálna úprava, kde zákon (čl. 162 trestného poriadku) výslovne definuje svedka ako osobu, ktorá nemala účasť na trestnom čine a nie je osobou poskytujúcou informácie (osobitné procesné postavenie). Za inšpiratívnu v našej polemike je možné považovať skutkovú podstatu týkajúcu sa podávania nepravdivých trestných oznámení (čl. 304 švajčiarskeho federálneho trestného zákonníka), ktorá je naplnená už len podaním trestného oznámenia pre skutok, o ktorom oznamovateľ vie, že sa nestal.

         Obdobný zákonný podklad pre zúžený rozsah subjektu trestného činu krivej výpovede však v slovenskom právnom prostredí v súčasnosti absentuje. Slovenská republika (obdobne ako Nemecko) teda patrí ku skupine štátov, ktorých právne poriadky pripúšťajú trestný postih svedka – páchateľa pre jeho krivú výpoveď. „Presun“ do inej skupiny štátov (napr. Švajčiarsko) však podľa môjho názoru je možné urobiť len legislatívnou úpravou a nie nepodloženými výkladmi súdov alebo právnej teórie.

         Na základe toho, čo už odznelo v rámci našej polemiky som názoru, že JUDr. Peter Šamko a ja vychádzame v nej z odlišných filozoficko-právnych náhľadov. Kým koncepcia môjho partnera sa zameriava na apriórne odmietanie postihu svedka pre krivú výpoveď, ak je samotným páchateľom, moja koncepcia sa viac pridržiava zákonného textu a myslím, že aj vôle zákonodarcu. Neviem, či ide o formalistický výklad subjektu trestného činu krivej výpovede. Ako som už uviedol, v každom prípade ide o výklad doslovný, ktorý však nespôsobuje žiadne problémy a nevidím dôvod pre použitie výkladu reštriktívneho. Samozrejme, v prípade, ak by postih svedka – páchateľa pre krivú výpoveď porušoval základné ľudské práva a slobody, dôvod pre takýto zužujúci výklad by daný bol. Pokiaľ mal však svedok možnosť odoprieť z dôvodu možného sebaobvinenia výpoveď nemožno hovoriť o žiadnom porušení jeho ľudských práv, ak by aj bola voči nemu vyvodená trestná zodpovednosť za krivú výpoveď.

         Ako som už v úvode uviedol, nie je mojím cieľom presviedčať za každú cenu odbornú verejnosť a JUDr. Petra Šamka o svojom názore na uvedené problémy. Budem rád, ak prínos mojich príspevkov v tejto polemike bude spočívať aspoň v tom, že aj v prípade postihu svedka – páchateľa pre krivú výpoveď , prípadne obvineného pre ničenie dôkazov (za súčasnej slovenskej právnej úpravy) sa nie je potrebné obávať porušenia ľudských práv páchateľa, konkrétne práva nebyť donucovaný k sebaobvineniu. V tomto zmysle môže ísť o prínos pre orgán aplikácie práva, ktorý by našiel „odvahu“ interpretovať uvedené právne problémy inak ako doterajšia súdna prax.       

    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia