AJ VÁS ČASTO OVLÁDA PREŽITÝ SYSTÉM A STARÉ VZORCE? NEPREČÍTANÉ 

„Najničivejšia fráza v našom svete znie: Tak sa to robilo vždycky“. Grace Hopper

Neviem, či si uvedomujeme dostatočne, ako sa nechávame vmanipulovať a zneužívať rôznymi zaužívanými systémami a vzorcami v práci, v škole, rodine, či vzťahoch. Nepríde nám to vôbec čudné, prijímame to s väčšou, či menšou samozrejmosťou, občas s väčším, či menším pohoršením! Sociálny tlak, sila organizačnej štruktúry, sila kolektívu, sila komunity, sila rodiny, či tímu a zaužívaných vzorcov správania, majú veľkú moc a nám veľakrát neostáva nič iné, len sa mlčky podriadiť, prijať to, či zacúvať do „kúta hanby“, hoc naše srdce s tým nesúhlasí.

Premýšľali ste o tom niekedy? Aj vy fungujete v starých zabehaných koľajach, v rôznych systémoch, ktoré z duše nenávidíte? Sú vám cudzie a len preto, že to robí väčšina, tak sa nechcete vyčleňovať, nechcete byť „čiernou ovcou“, ktorá vytŕča, či vybočuje? Bojíte sa, že si na vás okolie zgustne, že ľudia na vás budú ukazovať prstom? Alebo máte radi aké-také istoty a nechcete opustiť svoju zónu pohodlia?

Zhruba tridsať rokov sa pohybujem vo firemnom a športovom prostredí a všímam si, ako často fungujeme v starých, nefunkčných, spoločenských, klubových, či kolektívnych systémoch a vzorcoch správania a to len preto, že to tak je od pradávna a tí, ktorí túžia po zmene sú prevalcovaní silou kolektívnej energie priemernosti, či závisti?! Príslovečne tiež tomu hovoríme: „Čo ťa nepáli nehas, či nedráždi tigra bosou nohou!"

Možno poznáte túto „legendu o opiciach a rebríku“, ktorá výstižne a trefne ukazuje na veci, o ktorých píšem vyššie. V krátkosti sa ju pokúsim prerozprávať:

Skupina vedcov umiestnila päť opíc do klietky, kde v strede bol rebrík a hore zavesené banány. Vždy, keď niektorá z opíc začala liezť po rebríku aby dočiahla na banán, tak ostatné opice ošetrovatelia postriekali studenou vodou. Po určitej dobe, keď niektorá z opíc začala liezť na rebrík znovu, tak ju ostatné opice stiahli dole a zbili. A tak sa na rebrík neodvážila už žiadna opica, hoc pokušenie si pochutnať na banáne bolo určite veľké. Potom sa vedci rozhodli nahradiť jednu z opíc novou. Tá sa ihneď vybrala na rebrík za banánmi. Ostatné ju okamžite stiahli a „dali jej na frak“. Po niekoľkých výpraskoch sa nová opica naučila už neliezť na rebrík, hoc okrem bitky žiadny iný dôvod nebol. Vedci následne vymenili ďalšiu opicu za druhú a scenár bol stále rovnaký. Stiahnutie z rebríka, bitka a už sa na nej zúčastňovala aj prvá vymenená opica. Vedci pristúpili postupne k výmene aj tretej, štvrtej a nakoniec aj piatej opice a všetko sa opakovalo s tým istým scenárom a opakujúcou sa nakladačkou. V klietke už nebola žiadna z piatich opíc, ktoré dostali trest za výstup po rebríku - studenú sprchu. Napriek tomu, že ostala už len nová skupina opíc, zakaždým si počínali rovnako a zbili tú, ktorá sa snažila vyliezť po rebríku a dočiahnuť na banán.

Ak by sa človek mohol niektorej z nich opýtať, prečo bijú opicu, ktorá sa snaží vyliezť na rebrík, pravdepodobne by vám odpovedala: „ Ja neviem, ale takto to tu proste chodí“!!!

Tak čo? Nie je vám to trochu povedomé? Že aj vy ste sa s tým stretli vo vašej práci, vo vašom kolektíve? Určite máte pravdu, je to napodiv veľmi častý jav. Aj ja keď zalovím v pamäti a vrátim sa do svojich zamestnaní, tak presne to sa dialo a na otázku prečo?, som dostal odpoveď: „Lebo tak je to zaužívané roky“! Na moje veľké prekvapenie sa s tým stretávam aj na športovom poli, kde v organizáciách, hráčskych tímoch, vládne takýto „rozumný argument“, ktorý vedie k šedej priemernosti a stagnácii. Čo s tým?

Pri komunikácii s mnohými ľuďmi zo športového prostredia, majiteľmi, manažérmi, trénermi i samotnými hráčmi, sa mnohí sťažujú, že nášmu športu chýbajú lídri, vodcovia, hráčski géniovia, ktorí by sa odlišovali od ostatných, ktorí by sa vyžívali v krízových situáciách a situáciách pod tlakom a ktorí by potiahli naše tímy tak, ako Peter Sagan svetový pelotón, či v minulosti hráči, ako Vízek, Masný, Kozák, či Móder. Všetci po tom voláme, všetci sa snažíme, pracujeme, trénujeme, vzdelávame sa, ale… Výsledný efekt zatiaľ nie je v súlade s očakávaniami, vynaloženými prostriedkami, časom, či energiou. Mám pocit, že by sa stačilo inšpirovať touto „opičou skúsenosťou“ a na rozdiel od opíc vytrvať a nebáť sa poníženia, zosmiešnenia a zatratenia zo strany nášho okolia. Možno by to stačilo na začatie zmien a reštart starých a nefunkčných systémov, pravidiel, vzorcov a predsudkov. Možno by stačilo nechať priechod novým veciam a viac vsadiť na ľudský potenciál, podporovať ho a dôverovať, že prídu po čase pozitívne zmeny, po ktorých tak voláme.

Budem trochu snívať a ponúknem vám fikciu, trochu bláznivú, zameranú na blízku budúcnosť: Možno by ozaj stačilo prestať kameňovať tých, ktorí chcú ísť svojou cestou, možno neprebádanou, ale originálnou. Jednoducho dovoliť im napĺňať a robiť to, čo cítia, tak ako sú presvedčení, že je to najlepšie pre nich samých a ich zverencov. Čo ak by sme ich v tom podporili, umožnili im odkryť svoj tvorivý a kreatívny potenciál? Som presvedčený, že by sa začali diať zaujímavé veci, možno zázraky.

Zrazu by nám z menej zošnurovaného systému začali vypadávať kreatívni učitelia, tréneri so svojim vlastným nazeraním a ponímaním života, športu, tréningových metód a foriem, ktorým by sme nepodsúvali riešenia a netvrdili, že len tie „naše“ sú najlepšie a takto je to správne. Nik by im nezazlieval, že nemajú prípravu podľa zaužívaného a odklepnutého denníka, nik by ich nekritizoval, že farebné klobúčiky nemajú po ihrisku rozostavené tak, ako je to v tej či onej učebnici. Tréning by nerobili pre tých, ktorí sa na nich pozerajú zvonku, ale pre svoj dobrý pocit a jediným kritériom by bola spätná väzba od hráčov, ich napredovanie a v konečnom dôsledku by to zrkadlili aj výsledky, ktoré sa rodia z poctivého pocitového tréningu, radosti a zanietenosti pre danú činnosť, či aktivitu.

Takýto zanietení učitelia a tréneri by generovali tvorivých, kreatívnych, sebamotivovaných a zodpovedných žiakov, hráčov, ktorých emočná väzba k činnosti - hre, či učeniu by bola prioritou a dôsledkom by boli vášeň, dobré výkony, kreatívnejšia a divácky zaujímavejšia hra, veľa gólov, bodov, väčší záujem o šport, zápasy, z toho by plynuli ďalšie benefity, viac divákov, viac príjmov pre klub, lepšie zmluvy pre hráčov, viac reklamy, viac marketingu, viac pracovných príležitostí, kultúrnejšie prostredie, viac radosti a pohody…

A tu sa moja fikcia končí, či práve začína? Moje snenie prerušil obrovský jasot tisícov fanúšikov po góle na 2:1 v 95. minúte v derby zápase Arsenalu s Leicestrom.

Ak je to možné tam, určite je to možné aj u nás, možno v menšom meradle, vzhľadom na skromnejšie podmienky, ale som presvedčený, že to dokážeme aj my. Jedinou podmienku je naše chcenie a vôľa po zmysluplných zmenách. Myslím, že všetko je to len o nás a hlavne v nás.

A ako mi to dávno povedala jedna moja múdra, staršia kolegyňa?: „Môžeš sa rozhodnúť, je len na tebe, či sa podriadiš tomuto nepružnému systému, alebo vystúpiš a budeš tvoriť tak, ako to chceš ty!!! Si mladý, ambiciózny a takým patrí budúcnosť. Choď a napĺňaj svoje sny a túžby.“

Ja som sa rozhodol vystúpiť a začal som robiť zmeny, začal som meniť seba! Už som pochopil a rozumiem vete: “Zmeň seba, zmeníš celý svet“! Ďakujem preto všetkým, ktorí mi denne nastavujú zrkadlo a svojím správaním zrkadlia veci a vlastnosti, ktoré potrebujem zlepšiť, či zmeniť. Je to nekončiaci sa príbeh, no proste - škola Života.

A Steve Jobs k tomu dodáva: “Ľudia, ktorí sú dostatočne blázniví a myslia si, že môžu zmeniť svet, sú tí, ktorí ho naozaj aj zmenia“.

Ako ste na tom vy? Aj vy túžite zmeniť veci k lepšiemu? Je to len na Vás, vecou osobnej odvahy a túžby! Držím Vám palce!