Imidžové práva v športe NEPREČÍTANÉ 

Ochrana a komerčné využívanie osobnostných práv športovcov, obdobných práv právnických osôb a osobnomajetkových práv je otázkou nanajvýš aktuálnou, a pozornosť sa jej venuje na celom svete.^[1] V Slovenskej republike napriek tomu táto problematika zatiaľ nebola v právnej vede osobitne skúmaná.^[2]

Osobnostné právo, resp. právo na ochranu osobnosti, môžeme považovať za absolútne, osobné, neprevoditeľné, časovo neobmedzené a nepremlčateľné. Osobnostné právo sa rozlišuje na všeobecné, ktoré patrí každému, a osobitné, t.j. osobnomajetkové právo (napr. ochranné známky).^[3] Napriek tomu dochádza k ich úzkemu spojeniu napr. v prípade ochrany vlastného mena hráča, ktoré môže byť zároveň chránené všeobecným osobnostným právom aj ochrannou známkou.

Všeobecné osobnostné práva, ktorých predmetom je priamo osobnosť človeka, resp. na hmotnom substráte zachytená stránka osobnosti, sú v Slovenskej republike upravené v Občianskom zákonníku v § 11 a nasl. Fyzická osoba má podľa tejto úpravy právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Osobitný význam v súvislosti so športom nadobúdajú najmä právo na meno a prejavy osobnej povahy (obrazové snímky, podobizeň). Tieto práva sú totiž dotknuté v prípadoch predaja vysielacích práv a v prípadoch športového merchandisingu. Merchandising znamená speňaženie mena (registrovanej ochrannej známky) športovej organizácie alebo športovca jeho spojením s predávanými predmetmi, určenými pre potreby priaznivcov organizácie alebo športovca. Podľa J. Čorbu ide v prípade športovca aj organizácie o podnikateľskú činnosť. Športovec by preto mal disponovať živnostenským oprávnením a zmluvy podpisované s jeho obchodnými partnermi za účelom komerčného využitia jeho osobnostných práv by sa mali spravovať Obchodným zákonníkom. Podobne to platí v prípade organizácie, napr. tzv. klubového merchandisingu chápaného ako komerčné využívanie popularity športového klubu, ktoré sa v praxi prejavuje predajom suvenírov s motívmi športového klubu alebo jeho jednotlivých športovcov.^[4] Zmluva o merchandisingu pritom v SR v praxi predstavuje iba nepomenovaný kontrakt podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka Osobnostným právam sa poskytuje ochrana, ktorá spočíva v tom, že písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. Súhlas športovca je teda okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť. Výnimkou sú prípady úradnej, vedeckej, umeleckej a spravodajskej licencie. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

V prípade porušenia osobnostného práva má v rámci prostriedkov ochrany fyzická osoba najmä právo sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti (negatórna žaloba), aby sa odstránili následky týchto zásahov (reštitučná žaloba) a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (satisfakčná žaloba). Zadosťučinenie pritom nemá mať primárne peňažnú formu; právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch má fyzická osoba až v prípade, že by sa štandardné zadosťučinenie nezdalo postačujúce, a ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Výšku náhrady v takom prípade určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Navyše platí, že kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti podľa J. Švidroňa pri porušení osobnostného práva ide o objektívnu zodpovednosť, ktorá nevyžaduje zavinenie, avšak za vzniknutú škodu sa podľa § 420 Občianskeho zákonníka zodpovedá subjektívne.^[5]

Osobnostné práva boli v minulosti chránené osobitným konaním o ochrane osobnosti v občianskom súdnom poriadku, toto však bolo v roku 2003 zrušené a namiesto neho sa v súčasnosti aplikuje všeobecné občianske konanie.^[6]

Citované ustanovenia Občianskeho zákonníka pritom poskytujú ochranu iba fyzickej osobe. Obdobnú ochranu právnickej osobe poskytuje § 19b Občianskeho zákonníka (ochrana názvu a dobrej povesti právnickej osoby vrátane možnosti požadovať primerané zadosťučinenie, aj v peniazoch) a § 12 Obchodného zákonníka (ochrana obchodného mena vrátane možnosti požadovať primerané zadosťučinenie, aj v peniazoch).

K ochrane osobnomajetkových práv v kontexte športového merchandisingu dochádza najčastejšie už spomenutou formou registrovania ochranných známok (meno, s číslom dresu).^[7] Problematiku ochranných známok upravuje zákon č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach, podľa ktorého sa ochranné známky zapisujú do registra vedeného Úradom priemyselného vlastníctva SR. V prípade osobnomajetkových práv existuje aj možnosť ich trestnoprávnej ochrany.^[8]

Osobnostnými právami, obdobnými právami právnickej osoby aj osobnomajetkovými právami možno zmluvne disponovať. Začnúc od osobnomajetkových práv, využívanie ochranných známok môže športovec umožniť svojim obchodným partnerom prostredníctvom osobitných zmlúv – zákon č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach v § 20 upravuje inštitút tzv. licenčnej zmluvy, ktorá sa v detailoch spravuje §§ 508 až 515 Obchodného zákonníka, a zapisuje sa tiež do registra vedeného Úradom priemyselného vlastníctva. 

Pokiaľ ide o možnosť nakladania s osobnostnými právami športovcov a obdobnými právami právnickej osoby, platí chápanie týchto práv ako kategórie ľudských práv pretavených do súkromných práv, s ktorými možno disponovať, pokiaľ nedôjde k rozporu s ochranou života a zdravia. Osobnostné práva je teda možné aj komerčne exploatovať, rovnako ako osobnomajetkové práva. V takýchto prípadoch zmluvnej dispozície s právami však môže v praxi dôjsť ku konfliktu, kedy má klub zmluvného partnera, s ktorého záujmami môžu byť (reklamné, sponzorské, merchandisingové) zmluvy športovca v kolízii. V hráčskej zmluve sa v takých prípadoch hráč môže zaviazať, že napr. nebude využívať svoje zobrazenie v rozpore s obdobnými aktivitami klubu (príp. národného reprezentačného výberu). Pre tento prípad je v Anglicku bežné, že právo klubu na využívanie zobrazenia hráča sa týka iba kolektívneho zobrazovania hráča – to znamená, že musí byť v kolektíve aspoň troch osôb (hráčov).^[9]

Na Slovensku presné pravidlá pre nakladanie s osobnostnými a obdobnými právami právnických osôb neexistujú. Konkrétnu podobu nakladania so skúmanými právami v súčasnej zmluvnej praxi ponúka analýza zmluvy medzi hráčom a klubom, v ktorej sa vyskytujú klauzuly nasledujúceho znenia:

1. hráč dáva súhlas, aby klub zhodnocoval práva jeho osobnosti; platí to najmä pre klubom vykonávané alebo dovolené šírenie vyobrazenia hráča, najmä snímkov hráča jednotlivo či s mužstvom, zachytenie herných situácií, celých stretnutí mužstva verejnými alebo súkromnými televíznymi a filmovými spoločnosťami alebo inými audiovizuálnymi prostriedkami (vysielacie práva),
2. hráč poskytuje klubu možnosť spracovať originál svojho podpisu ako faksimile alebo v tlačenej podobe pre propagačné účely, alebo pre reprodukciu na klubom zabezpečených suveníroch a predajných výrobkoch, prípadne aj s reklamami tretích osôb (merchandising a reklama),
3. hráč súhlasí s tým, aby výťažok z propagačných činností a z reklám uvedených pod písm. a) a b) prináležal klubu.^[10]

Tento príklad vychádza z ustanovenia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého so súhlasom fyzickej osoby možno zasahovať do jej osobnostných práv, resp. vyhotovovať záznamy jej osobných prejavov. Zmluvné ustanovenie však ide ďalej a predstavuje zmluvnú dispozíciu s osobnostnými právami za účelom zisku. Kým však v prípade ochranných známok existuje osobitná právna úprava zmluvného typu, ktorý umožňuje komerčne využívať ochrannú známku, v prípade osobnostných práv a obdobných práv právnickej osoby všeobecne záväzná právna úprava absentuje. Neprijatý návrh zákona o športe z roku 2005 pritom počítal so všeobecne záväznou právnou úpravou tejto otázky, a to osobitným zmluvným typom v Občianskom zákonníku, tzv. imaginačnou zmluvou, ktorej úprava mala byť predmetom § 630b Občianskeho zákonníka. Mala byť definovaná nasledovne: „Imaginačnou zmluvou fyzická osoba a právnická osoba udeľujú záujemcovi za odmenu súhlas na využívanie svojho názvu, mena, emblému, podobizne, obrazovej snímky najmä na predmetoch a reklamných plochách.“ Táto úprava sa teda mala týkať nielen dispozície osobnostnými právami fyzických osôb, ale tiež dispozície právami právnickej osoby, a to v kontexte merchandisingu aj reklamy. Podstatné náležitosti zmluvy mali okrem písomnej formy podľa návrhu zákona predstavovať najmä:

1. označenie zmluvných strán,
2. termín začatia a ukončenia trvania zmluvy,
3. výška odmeny,
4. účel zmluvy a spôsob realizácie zmluvy,
5. uvedenie podmienok, ktoré musí zmluvná strana spĺňať, vrátane určenia sankcií za ich nesplnenie,
6. ďalšie skutočnosti, na ktorých sa zmluvné strany dohodnú.

Fyzická osoba alebo právnická osoba mali mať možnosť od zmluvy odstúpiť, ak by záujemca nevykonával činnosti dohodnuté v zmluve riadne alebo ich vykonával v rozpore s účelom, prípadne ak by svojou činnosťou hrubo porušil dobré mravy.

Obdobne pri koncipovaní merchandisingovej zmluvy v praxi odporúčame využiť odporúčania zahraničných odborníkov, že takáto zmluva by mala obsahovať náležitosti licenčnej zmluvy na využívanie ochrannej známky,^[11] a teda špecifikovať:

1. aké práva sa poskytujú,
2. ako s nimi môže druhá zmluvná strana nakladať,
3. na akom území,
4. za akú odplatu,
5. či si udeľovateľ „licencie“ vyhradzuje právo na príp. kontrolu využívania práv a kvality používaných materiálov, a
6. možnosti ukončenia merchandisingového vzťahu.^[12]