Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Judikát Jtk 13/2010 - Asperačná zásada (§ 41 ods. 2 Tr. zák.) – výpočet trestnej sadzby; Asperačná zásada a priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zák. NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    03.12.2011Krajský súd v Žiline (Spracoval: JUDr. Peter Sepeši )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    Judikát trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Žiline prijatý 14.9.2010

    I. Pri ukladaní trestu odňatia slobody podľa asperačnej (zostrujúcej) zásady (§ 41 ods. 2 Trestného zákona) sa postupuje tak, že horná hranica trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona sa zvyšuje o 1/3 bez ohľadu na dolnú hranicu trestnej sadzby uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona. Polovica upravenej trestnej sadzby sa vypočíta sčítaním zvýšenej hornej a pôvodnej dolnej trestnej sadzby a súčet sa vydelí dvoma. Trest sa potom uloží páchateľovi nad jednu polovicu takto (nie inak – nie podľa § 38 ods. 8 Trestného zákona) určenej trestnej sadzby odňatia slobody.

    Úprava trestnej sadzby podľa § 38 ods. 8 Trestného zákona je možná len pri zvyšovaní alebo znižovaní trestnej sadzby podľa § 38 Trestného zákona, t.j. len v prípade konštatovania prevažujúceho pomeru poľahčujúcich alebo priťažujúcich okolností. Ustanovenie § 38 ods. 8 Trestného zákona je úzko špeciálnym ustanovením a nemožno ho (ani analogicky) použiť pri postupe podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona. Analógiu vylučuje slovo „takto“ – použité vo vete za bodkočiarkou v § 41 ods. 2 Trestného zákona.

    II. Pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je potrebné vo výroku o treste vyjadriť aj v prípade nezistenia žiadnych poľahčujúcich či priťažujúcich okolností, a to uvedením § 38 ods. 2 Trestného zákona, pretože z toho bude zrejmé, že súd skutočne postupoval v zmysle ustanovenia § 38 Trestného zákona a zisťoval pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Skutočnosť, že si súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery splnil svoju obligatórnu povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 38 ods. 2 Trestného zákona, musí byť vyjadrená vo výroku o treste, a to uvedením – označením konkrétneho ustanovenia vyjadrujúceho zistený pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, v prípade nezistenia uvedením len § 38 ods. 2 Trestného zákona.

    III. Na okolnosť, ktorá je dôvodom na zvýšenie trestnej sadzby podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona – spáchanie dvoch alebo viacerých úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, nemožno zároveň prihliadať ako na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona - spáchanie viacerých trestných činov. Ak je obžalovanému ukladaný trest odňatia slobody v zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona, t.j. v prípade aplikácie asperačnej zásady, nemožno okolnosť, že obžalovaný spáchal viac trestných činov, hodnotiť zároveň ako priťažujúcu v zmysle § 37 písm. h) Trestného zákona, pretože by tak došlo k dvojitému pričítaniu tej istej okolnosti a duplicitnému zvýšeniu trestnej sadzby trestu odňatia slobody.

    rozsudok KS ZA sp.zn. 1To/50/2010

    1To/50/2010-268

    ROZSUDOK

    V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

    Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Pavla Polku a JUDr. Adriany Gallovej, na verejnom zasadnutí konanom 25. mája 2010 prejednal odvolanie podané obžalovaným R. S. proti rozsudku Okresného súdu Martin, č.k. 1T/152/2007-226 z 2.3.2010 a takto

    r o z h o d o l :

    Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Martin, sp.zn. 1T/152/2007 z 2.3.2010 v časti – vo výroku o treste.

     Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

    obžalovaného R. S., nar. 25.12.1972 v .............., trvale bytom Martin, ..............,

    t.č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby Žilina,

    o d s u d z u j e :

     Podľa § 199 ods. 2 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) rokov, 4 (štyri) mesiace, 1 (jeden) deň.

      Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

    Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák.

    - z r u š uje výrok o treste v trestnom rozkaze Okresného súdu Martin, sp.zn. 2T/17/2009 z 23.2.2009, právoplatný 14.4.2009, ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiace s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu vo výmere 12 mesiacov a povinnosť zaplatiť zameškané výživné,

    - z r u š u j e výrok o treste v trestnom rozkaze Okresného súdu Martin, sp.zn. 23T/59/2009 zo 14.5.2009, právoplatný 18.9.2009, ktorým mu bol uložený úhrnný aj súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu vo výmere 2 roky a povinnosť zaplatiť zameškané výživné a ktorým bol zároveň zrušený výrok o treste v trestnom rozkaze Okresného súdu Martin, sp.zn. 2T/17/2009 z 23.2.2009.

    Súčasne sa zrušujú aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

    O d ô v o d n e n i e

    Rozsudkom Okresného súdu Martin, č.k. 1T/152/2007-226 z 2.3.2010, bol obžalovaný R. S. uznaný za vinného zo spáchania zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe, že:

    dňa 29.8.2007 okolo 10.20 h. v mieste trvalého bydliska v Martine na ul. .............., v jednoizbovom byte, pod vplyvom alkoholu najmenej 1,46 mg/l (3,04 promile) hovoril z postele, už v súčasnosti svojej bývalej manželke L. Š., predtým S., nar. ..........., s ktorou bol v rozvodovom konaní, či by s ním ešte naposledy nechcela mať pohlavný styk, toto odmietla s tým, že nechce s ním nič mať, nech si niekoho nájde, na to jej povedal, že je stále jeho žena, dookola jej hovoril, aby sa s ním naposledy pomilovala, keď mu povedala, že „neotravuj ma, už som ti stokrát povedala, že s tebou nechcem nič mať“, tak vyskočil z postele, schmatol ju rukami okolo tela, povedal jej, že „ty budeš len moja a chcem mať s tebou sex“, na to ho chcela od seba odstrčiť, ale sa jej to nepodarilo, tak sa chytila zárubne dverí, pričom ju začal ťahať do izby, kde ju zvalil na posteľ na chrbát a povedal jej „keď to nejde po dobrom, tak to pôjde po zlom, že to sama chcela“, na posteli jej chytil rukami obidve ruky za zápästia, potom jej uvoľnil ľavú ruku, na čo ho začala odstrkávať od seba rukami na tvári a hovorila mu, aby išiel z nej dole, on nechcel ísť a bol stále agresívnejší, začal jej voľnou pravou rukou sťahovať nohavice až do polovice tela, ona si ich dávala hore, nohavice jej potom pustil a začal jej ísť rukou pod tričko, pričom jeho ruku spod trička odtláčala, znovu ju chytil za zápästie, ale ona sa ho snažila od seba odtlačiť nohou, chytil jej nohu nad členkom a jeho kolenami jej roztiahol nohy, na to začala kričať, nech ju pustí, nech z nej zlezie, bozkával ju na tvár a na ľavé líce a krk, bol na nej zvalený celým telom, pričom sa jej zle dýchalo, začala plakať, potom jej trochu uvoľnil ruky, ale stále na nej ležal, na to sa jej podarilo ho od seba odtlačiť a povedala mu, že nech ju pustí, že sa jej zle dýcha, potom si kľakol na kolená medzi jej nohy a jej sa podarilo ľavú nohu dostať popred neho, pričom sa prevalila z postele na zem na kolená, zdvihla sa, zobrala tašku, vtedy jej povedal, že či chcela, aby to takto dopadlo, potom si zobrala botasky a bosá ušla z bytu preč.

    Za tento zločin bol obžalovaný „podľa § 199 ods. 2 Tr. zák., s použitím § 42 ods. 1 Tr. zák. a podľa zásad v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák.“ odsúdený na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov, 4 mesiace a 1 deň nepodmienečne, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Okresný súd zároveň podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil vo výroku o treste trestný rozkaz Okresného súdu Martin, sp.zn. 2T/17/2009 z 23.2.2009, právoplatný 14.4.2009, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného zo spáchania úmyselného prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zák. a odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dva mesiace s povolením podmienečného odkladu jeho výkonu a určením skúšobnej doby vo výmere 12 mesiacov. Súčasne súd prvého stupňa zrušil aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

    Zároveň podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zák., s použitím § 74 ods. 1 Tr. zák. okresný súd obžalovanému uložil ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou.

      Proti rozsudku okresného súdu, čo do výroku o vine i výroku o treste, podal riadne a včas prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie obžalovaný R. S.. Podanie odvolania odôvodnil tým, že v rámci procesného postupu súdu boli porušené základné zásady trestného konania uvedené v § 2 Tr. por., najmä však zásada spravodlivého súdneho procesu, pričom poukázal na porušenie ustanovení § 2 ods. 10, ods. 12 a ods. 14 Tr. por. K skutkovému stavu uviedol, že z priamych dôkazov svedčiacich v jeho neprospech existuje jedine výpoveď poškodenej L. Š. v prípravnom konaní 29.8.2007 a na hlavnom pojednávaní 20.10.2009. K výpovedi poškodenej uviedol, že objektívne nie je možné, aby sa skutok stal tak, ako to popisuje poškodená, z dôvodov, ktoré bližšie špecifikoval v odvolaní. Pokiaľ ide o zranenie poškodenej, táto v žiadnej zo svojich výpovedí neuvádza, že by ju, či už rukami, alebo inak udieral, alebo iným spôsobom fyzicky atakoval. Poškodená sa po príchode z lekárskej prehliadky vo svojej výpovedi vyjadrila, že nemá a neboli jej zistené žiadne zranenia. Naproti tomu ako listinné dôkazy existujú tri rôzne lekárske potvrdenia o zraneniach poškodenej:

    a) podľa lekárky MUDr. Mehešovej došlo k pomliaždeniu hrudnej dutiny vpravo,

    b) podľa lekárky MUDr. Gállovej ide o zranenie hrudnej dutiny vľavo, zápästia a predkolenia vľavo,

    c) podľa lekára MUDr. Čerňanského z 26.9.2007 ide o pomliaždenie hrudnej dutiny vpravo a doporučuje PN. V tento deň vypísala potom Mehešová doklad o práceneschopnosti poškodenej od 26.9.2007, a to na základe lekárskej správy MUDr. Čerňanského, hoci k zraneniu poškodenej malo dôjsť 29.8.2007, teda takmer pred mesiacom. Rozpory v lekárskych správach súd nepovažoval za potrebné objasniť a za bezpredmetné považoval aj vyjadrenie poškodenej na hlavnom pojednávaní, ktorá uvádzala, že sa žiadne zranenie nenašlo, čo súd odôvodnil tak, že na túto skutočnosť si skutočne poškodená nemusí už dnes pamätať! Zavŕšením takéhoto vysporiadania sa so skutkovým stavom bol procesný postup súdu v tom, že jeho návrh na vypočutie MUDr. Mehešovej a MUDr. Čerňanského na hlavnom pojednávaní za účelom odstránenia skutkových rozporov súd zamietol. Pri hodnotení dôkazov prvostupňový súd venoval osobitnú pozornosť výpovedi Z. K. – matky poškodenej, ktorej výpoveď je najrozsiahlejšou časťou odôvodnenia rozsudku. Poukázal na skutočnosť, že poškodená L. Š., ktorá v čase skutku už žila v domácnosti svojho otca J. Š., tomuto sa nezdôverila o tom, že sa ju on mal pokúsiť znásilniť. Keďže išlo o osobu blízku, u ktorej našla poškodená pomoc a porozumenie v situácii, v akej sa ocitla, je nepochopiteľné, prečo sa svojmu otcovi nezmienila o takej výnimočnej okolnosti, akou mal byť pokus znásilnenia, ublíženia na zdraví, oznámenie o trestnom stíhaní a ostatné okolnosti s tým súvisiace. S prihliadnutím k tomu, že podľa svedeckej výpovede J. Š. tento nemal žiadnu vedomosť od poškodenej o skutku, on na pojednávaní dňa 19.1.2010 navrhoval vypočuť tohto svedka. Odmietnutie tohto jeho návrhu považuje za závažné porušenie svojich práv vyplývajúcich z Trestného poriadku a prejav súdu nevykonať dôkazy svedčiace v jeho prospech. Rovnako ako svojmu otcovi J. Š. sa poškodená nezmienila o skutku ani svedkyni L.– jeho sestre. Podľa výpovede tejto svedkyne, v telefonickom rozhovore jej poškodená povedala, že s ním mala zase nejakú roztržku a ťahanice s tým, že bol ožratý a že „čo by jej v takom stave mohol urobiť“. Výpoveď tejto svedkyne súd nepovažoval za vierohodnú s tým, že súd ani nezistil žiadny dôvod, prečo práve tejto osobe by mala poškodená túto skutočnosť uvádzať. Takýto záver súdu zapadá spolu s ostatnými hodnoteniami do rámca porušenia zásady voľného hodnotenia dôkazov súdom vykonaného spôsobom preferujúcim dôkazy v jeho neprospech. Porušením, resp. obídením zákonnej zásady voľného hodnotenia dôkazov v jeho neprospech súd nedostatky skutkového stavu prispôsobil svojmu výroku rozsudku. V konaní pred súdom bola podľa jeho názoru porušená zásada rovnosti strán a práva na obhajobu, keď v sporných okolnostiach, majúcich význam pre rozhodnutie súdu, jeho návrhy na vypočutie svedkov na hlavnom pojednávaní súd odmietol. Ide najmä o odmietnutie výpovedí lekárov MUDr. Mehešovej a MUDr. Čerňanského, ktorých posudky sa rozchádzali s posudkom MUDr. Gállovej. V súvislosti s vykázanými zraneniami poškodenej uviedol, že ak sa mal skutok stať, ako to popisuje poškodená, táto neprejavila žiadnu aktívnu obranu proti nemu, on nemal ani tie najmenšie poranenia (škrabance na tvári, na rukách a podobne), čo pri takomto skutku aktívna obrana predpokladá. Je presvedčený, že v priebehu súdneho konania nebolo spoľahlivo preukázané, že súdeným skutkom bola naplnená skutková podstata zločinu znásilnenia v štádiu pokusu. Nespochybňuje, že v inkriminovaný čas mohlo byť jeho správanie agresívne a vulgárne, rovnako možno pripustiť verbálne žiadosti o sexuálny styk s poškodenou. Z popisu skutku podľa výpovede poškodenej, ako aj s prihliadnutím na ostatné súvislosti však popiera, že konanie, akého sa on dopustil, smerovalo k znásilneniu poškodenej. Nemožno vylúčiť, že mohlo ísť o naplnenie znakov iného trestného činu (napr. obmedzovania osobnej slobody), čo však pri absencii náležitého zistenia skutkového stavu súdom zostalo v rovine indícií. S prihliadnutím na výsledky dokazovania nebola dodržaná zásada prezumpcie neviny. Pri pochybnostiach o zraneniach poškodenej vyplývajúcich z lekárskych potvrdení absentuje akýkoľvek dôkaz o prípadnej aktívnej obrane poškodenej, ktorý by sa prejavil, čo i len drobnými poraneniami na jeho tvári alebo rukách. V tejto súvislosti poukázal aj na judikát trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Žiline č. 5/2010, ktorého prílohou je uznesenie tunajšieho súdu, sp.zn. 1To/150/2008. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní veci napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. V prípade, ak by sa odvolací súd stotožnil so skutkovými právnymi závermi prvostupňového súdu, navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok pre neprimeranosť uloženého trestu a rozhodol v zmysle § 39 ods. 2 písm. a) Tr. zák. tak, že mu uloží trest pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

    Krajský súd na podklade odvolania podaného obžalovaným preskúmal v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku v celom rozsahu, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na všetky prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a zistil, že na základe odvolania pre chyby uvedené v ustanovení § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. je potrebné napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušiť.

    K výroku o vine:

    Predovšetkým je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa v samotnej podstate – v merite veci rozhodol o vine obžalovaného správne.

    Okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Tr. por., najmä však zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7, práva na obhajobu - § 2 ods. 9, voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12 i rovnosti strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14. Odvolací súd teda konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.

    Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového deja, zodpovedajúci všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa.

    Právna kvalifikácia súdeného skutku ako zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., aj podľa názoru krajského súdu, zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení.

    Závery okresného súdu ohľadne skutkových zistení a viny, prezentované vo výrokovej časti rozsudku a vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku, si krajský súd osvojil, a preto v zásade na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v tejto časti odkazuje.

    Obžalovaný R. S. je usvedčený z pokusu súdeného zločinu predovšetkým výpoveďou poškodenej L. Š. (v čase spáchania skutku manželka obžalovaného). V podpornom vzťahu s touto svedeckou výpoveďou je aj výpoveď svedkyne Z. K. (matky poškodenej), ktorej sa poškodená bezprostredne po spáchaní skutku zdôverila s tým, čoho sa obžalovaný voči nej dopustil. Nevhodné sexuálne i iné správanie sa obžalovaného bolo preukázané i výpoveďou svedkyne – osoby mladšej ako 15 rokov B. S. (dcéry obžalovaného a poškodenej). Krajský súd nemá pochybnosti o pravdivosti a vierohodnosti svedeckých výpovedí týchto svedkov, ktorí na nich zotrvali v priebehu celého konania a z ktorých nepochybne vyplýva, že poškodená žila dlhšia časové obdobie v disharmonickom partnerskom vzťahu a „trpela sexuálne ataky“ zo strany obžalovaného voči jej osobe. Ich svedecké výpovede považoval krajský súd za vierohodné, pretože sú v dobrom vzájomnom súlade, majú logickú nadväznosť a bez akýchkoľvek pochybností usvedčujú obžalovaného zo žalovanej trestnej činnosti. Tento záver podporujú i ďalšie dôkazy, a to výpoveď svedkyne MUDr. Gražyny Gállovej, ambulantný záznam z úrazovej ambulancie ortopedicko-traumatologickej kliniky vyhotovený MUDr. Gražynou Gállovou 29.8.2007 o 12.02 h. (č.l. 99 spisu), hlásenie úrazu vystavené MUDr. Natašou Méhešovou, znalecký posudok PhDr. Gabriely Hollej č. 14/2007 z 9.11.2007 – znalkyne z odboru psychológia (č.l. 63-76 spisu), znalecký posudok MUDr. Hildegardy Nagyovej a MUDr. Sabiny Hrubej č. 27/2007, 25/2007 zo 7.11.2007 – znalkýň z odvetvia psychiatrie (č.l. 80-96 spisu). Uvedené vykonané dôkazy týkajúce sa žalovaného skutku tvoria logickú reťaz, ktorá bezpečne vedie k záveru o vine obžalovaného zo spáchania žalovaného zločinu v štádiu pokusu, ktorý záver nedokážu spochybniť ani skutočnosti uvádzané obžalovaným v jeho odvolaní.

    S ohľadom na zameranie odvolania obžalovaného krajský súd okrem vyššie uvedeného poznamenáva i nasledovné. V súvislosti s existenciou troch lekárskych potvrdení vystavených vyššie označenými lekármi popisujúcich zranenia poškodenej a k rozporom, ktoré na ich základe ohľadne zistenia týchto zranení vznikli (t.j. či išlo o pomliaždenie hrudnej dutiny vpravo alebo vľavo), krajský súd uvádza, že uvedené nie je v danom prípade podstatné, nakoľko sa nejedná o skutkové zistenie, z ktorého dôvodu to ani nie je uvádzané v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Z tohto dôvodu preto ani krajský súd nepovažoval za potrebné odstraňovať nejasnosti ohľadne zranení, ktoré mala poškodená pri skutku utrpieť. Obžalovaný je súdený za pokus zločinu znásilnenia, a nie za trestný čin ublíženia na zdraví. Vznik zranení nie je obligatórnym znakom skutkovej podstaty súdeného zločinu. Zranenia, ak nejaké vzniknú, len dokresľujú celkovú situáciu ohľadne spáchania skutku, zreteľnejšie dokumentujú použitie násilia, pričom podporujú vierohodnosť tvrdení poškodenej ženy, ktorá mala byť predmetom útoku a obeťou násilníka. Pokiaľ obhajoba považuje za pozoruhodnú skutočnosť, že poškodená, ktorá v čase skutku žila v domácnosti svojho otca, sa tomuto nezdôverila s tým, že sa ju obžalovaný mal pokúsiť znásilniť, krajský súd poznamenáva, že uvedená skutočnosť nie je takou, ktorá by nejakým spôsobom vyvracala usvedčujúcu dôkaznú situáciu, či iným spôsobom svedčila v prospech obhajoby. To, komu sa osoba poškodená trestným činom s tým, že sa stala obeťou trestnej činnosti, zdôverí alebo nie, je jej výsostne súkromnou záležitosťou. Samotný otec poškodenej svedok J. Š. v prípravnom konaní potvrdil, že poškodená má lepší vzťah s matkou, pričom podotkol, že asi sa mu to hanbila povedať (č.l. 35 spisu). Krajský súd nepovažuje za pozoruhodné ani to, že poškodená nemala povedať o skutku ani sestre obžalovaného L. O.. I táto svedkyňa na hlavnom pojednávaní konanom 24.11.2009 potvrdila, že poškodená bola veľmi uzavretá a dôvernosti si nehovorili (č.l. 184 spisu). Takéto i obdobné závery obhajoby považuje odvolací súd za špekulatívne a v danom prípade i za právne irelevantné. K odvolacím námietkam obžalovaného vytýkajúcim súdu prvého stupňa spôsob hodnotenia dôkazov, krajský súd poznamenáva, že okresný súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, ako aj v celom ich súhrne logickým a zároveň aj presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por., nemožno nič vytknúť. Pri hodnotení dôkazov okresný súd reagoval aj na obhajobné tvrdenia obžalovaného, pričom tieto preklenul úvahami, s ktorými sa krajský súd stotožnil. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej do obsahu základného práva vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky nepatrí nielen povinnosť súdu vykonať účastníkom (stranou) konania navrhnuté dôkazy, ale ani právo účastníka (strany) konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním navrhnutým dôkazom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/97). Okresný súd nepochybil a postupoval správne, keď nevykonal dokazovanie v rozsahu navrhnutom obhajobou, t.j. keď odmietol vykonať obhajobou navrhnuté dôkazy – výsluchy svedkov MUDr. Méhešovej, MUDr. Čerňanského, J. Š., a to nielen preto, že skutočnosti, ktoré sa mali ich výsluchmi objasňovať, netvoria základ skutkových zistení, pre ktoré sa súdne konanie vedie, ale aj preto, že na takýto postup súdu prvého stupňa boli dané formálne dôvody zakotvené v ustanovení § 240 ods. 3 Tr. por. Krajský súd poznamenáva, že obžaloba spolu s výzvou na oznámenie návrhov na vykonanie dôkazov bola obžalovanému doručená 20.11.2008 (č.l. 122 spisu). Súd prvého stupňa zároveň v tejto výzve obžalovaného upozornil, že podľa § 240 ods. 3 Tr. por. vykonanie neskôr navrhnutých dôkazov, ktoré stranám boli známe v čase doručenia tejto výzvy, môže odmietnuť. Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu navrhol vykonať uvedené i iné dôkazy až na štvrtom a piatom hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 19.1.2010 a 2.3.2010. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v danom prípade boli naplnené i formálne dôvody pre postup okresného súdu podľa § 240 ods. 3 Tr. por. Pokiaľ obhajoba poukazovala na judikát trestnoprávneho kolégia tunajšieho súdu č. 5/2010 opierajúci sa o uznesenie krajského súdu, sp.zn. 1To/150/2008, krajský súd podotýka, že konanie poškodenej nepochybne vykazovalo znaky „vážne mieneného odporu ženy“ tak, ako je tento definovaný a vyložený v označenom judikáte.

    Odvolací súd teda uzatvára, že vyššie spomínané vykonané dôkazy, týkajúce sa žalovaného skutku, tvoria logickú reťaz, ktorá bezpečne vedie k záveru o vine obžalovaného z pokusu spáchania súdeného zločinu. Súd prvého stupňa vyčerpal všetky dosiahnuteľné dôkazy determinujúce náležité zistenie skutkového stavu veci v takom rozsahu a kvalite, ktorá poskytla dostatok potrebných poznatkov pre správne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce rozhodnutie.

    K výroku o treste:

    Odvolací súd po preskúmaní výroku o treste dospel k záveru, že súhrnný trest tak, ako bol obžalovanému uložený rozsudkom súdu prvého stupňa, nie je v súlade so zákonom. Súd prvého stupňa pochybil, keď spolu s uložením súhrnného trestu za celý súhrn zbiehajúcej sa trestnej činnosti nezrušil aj výrok o treste obsiahnutý v trestnom rozkaze Okresného súdu Martin, sp.zn. 23T/59/2009 zo 14.5.2009 (právoplatnom 18.9.2009,) ktorým bol obžalovanému uložený úhrnný aj súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu vo výmere 2 roky a povinnosť zaplatiť zameškané výživné a ktorým bol zároveň zrušený výrok o treste v trestnom rozkaze Okresného súdu Martin, sp.zn. 2T/17/2009 z 23.2.2009. Takýto postup je v rozpore nielen s ustanovením § 42 ods. 2 veta prvá Tr. zák., ale i s ustanovením § 167 Tr. por.

    Podľa § 42 ods. 2 veta prvá Tr. zák. spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

    Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že súd je povinný uložiť páchateľovi súhrnný trest za všetky trestné činy, ktoré boli spáchané skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný trestný čin tohto páchateľa. Ak bol páchateľ odsúdený viacerými rozhodnutiami (rozsudkami, trestnými rozkazmi) za trestné činy spáchané skôr, ako bolo súdom prvého stupňa vyhlásené prvé z nich, súd musí zrušiť výroky o treste vo všetkých predchádzajúcich rozhodnutiach, ktoré sú v pomere uvedenom v ustanovení § 42 ods. 1 Tr. zák., a páchateľovi uložiť súhrnný trest za celú zbiehajúcu sa trestnú činnosť (t.j. za všetky trestné činy spáchané vo viacčinnom súbehu).

    V danom prípade sa obžalovanému R. S. ukladal súhrnný trest okrem vyššie uvedeného pokusu zločinu, ktorý bol predmetom tohto trestného konania, i za nasledovné trestné činy – prečiny spáchané vo viacčinnom súbehu, pre ktoré už bol v minulosti odsúdený, a to za:

    - prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zák., za ktorý bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Martin, č.k. 2T/17/2009-59 z 23.2.2009 (prvý trestný rozkaz) na trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiace, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený a určená skúšobná doba vo výmere 12 mesiacov,

    - prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Tr. zák., za ktorý bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Martin, č.k. 23T/59/2009-47 zo 14.5.2009 (druhý trestný rozkaz) na úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený a určená skúšobná doba vo výmere 2 roky; týmto trestným rozkazom bol zároveň zrušený výrok o treste vo vyššie označenom trestnom rozkaze Okresného súdu Martin, č.k. 2T/17/2009-59 z 23.2.2009.

    Povinnosť súdu výslovne označiť v rozhodnutí, ktorým ukladá súhrnný trest, tie skoršie rozhodnutia, v ktorých nové rozhodnutie zrušuje výrok o treste a nahrádza ho výrokom o súhrnnom treste, vyplýva z ustanovenia § 42 ods. 2 Tr. zák. i z ustanovenia § 167 Tr. por.

    Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zrušil výrok o treste v prvom trestnom rozkaze (2T/17/2009), pričom ale tento výrok už bol zrušený druhým trestným rozkazom (23T/59/2009). Okresný súd teda zrušil niečo, čo už neexistovalo. Došlo tak k paradoxnej a nezákonnej situácii, keď obžalovaný bol vlastne dvakrát potrestaný za tie isté trestné činy – pretože teraz ho odsúdil aj za tie trestné činy, za ktoré bol odsúdený už druhým trestným rozkazom (výrok o treste v druhom trestnom rozkaze okresný súd nechal v platnosti). Preto bolo nevyhnutné pri ukladaní súhrnného trestu obžalovanému uložiť trest za všetky trestné činy, ktoré boli a sú vo viacčinnom súbehu. Nevyhnutným predpokladom na takýto postup bolo zrušenie výroku o treste v druhom trestnom rozkaze. Logicky, ale i právne sa tým obnovil výrok o treste v prvom trestnom rozkaze, a preto bolo potrebné súčasne zrušiť aj výrok o treste v prvom trestnom rozkaze. Toto pochybenie okresného súdu napravil sám krajský súd týmto rozsudkom.

    Naviac okresný súd pochybil, keď obžalovanému v rozpore so zákonom uložil trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby, čím porušil zákon v prospech obžalovaného.

    Súd prvého stupňa, nezistiac na strane obžalovaného existenciu žiadnej priťažujúcej ani poľahčujúcej okolnosti, s čím sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, uložil obžalovanému súhrnný trest odňatia slobody podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. za použitia asperačnej zásady zakotvenej v § 41 ods. 2 Tr. zák. tak, že pri výpočte – úprave jeho výmery v intenciách § 41 ods. 2 Tr. zák. (zvýšení hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu najprísnejšie trestného o 1/3) postupoval podľa § 38 ods. 8 vety za bodkočiarkou Tr. zák., teda pri výpočte hornej hranice trestnej sadzby zvýšenej o 1/3 vychádzal z rozdielu medzi hornou hranicou trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona a dolnou hranicou trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona, v dôsledku čoho dospel k zvýšenej trestnej sadzbe v rozpätí 12 rokov 4 mesiace až 17 rokov 8 mesiacov. Na základe uvedeného potom obžalovanému uložil trest odňatia slobody nad jednu polovicu takto určenej dolnej hranice vo výmere 12 rokov 4 mesiace 1 deň, t.j. v najnižšej možnej výmere. Vyššie načrtnutý postup pri výpočte výmery trestu odňatia slobody za použitia asperačnej zásady a zároveň § 38 ods. 8 Tr. zák. považuje odvolací súd za nesprávny.

    Pri ukladaní trestu odňatia slobody podľa asperačnej (zostrujúcej) zásady (§ 41 ods. 2 Tr. zák.) sa postupuje tak, že horná hranica trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona sa zvyšuje o 1/3 bez ohľadu na dolnú hranicu trestnej sadzby uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona. Polovica upravenej trestnej sadzby sa vypočíta sčítaním zvýšenej hornej a pôvodnej dolnej trestnej sadzby a súčet sa vydelí dvoma. Trest sa potom uloží páchateľovi nad jednu polovicu TAKTO (nie inak – nie podľa § 38 ods. 8 Tr. zák.) určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Takýmto postupom dospel odvolací súd v danom prípade k trestnej sadzbe 13 rokov 6 mesiacov až 20 rokov, v rozpätí ktorej sa mal pri určovaní výmery trestu pohybovať i súd prvého stupňa.

    I keď použitie vyššie uvedeného pravidla pri úprave trestnej sadzby v zmysle asperačnej zásady vyznieva pre páchateľa nepriaznivejšie, ako by tomu bolo v prípade uplatnenia pravidla upraveného v ustanovení § 38 ods. 8 Tr. zák., ktoré aplikoval i okresný súd, treba si uvedomiť, že postup zvyšovania alebo znižovania trestnej sadzby podľa zásady zakotvenej v § 38 ods. 8 Tr. zák. platí a je aplikovateľný len pri zvyšovaní alebo znižovaní trestnej sadzby podľa § 38 Tr. zák., t.j. len v prípade konštatovania prevažujúceho pomeru poľahčujúcich alebo priťažujúcich okolností. Ustanovenie § 38 ods. 8 Tr. zák. je úzko špeciálnym ustanovením a nemožno ho (ani analogicky) použiť pri postupe podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. Analógiu vylučuje slovko „TAKTO“ – uvedené vo vete za bodkočiarkou v § 41 ods. 2 Tr. zák.

    V tejto súvislosti však krajský súd podotýka, že odvolanie proti rozsudku bolo podané len v prospech obžalovaného (obžalovaným), a preto odvolací súd nemohol uvedené pochybenie prvostupňového súdu spočívajúce v nesprávnom určení výmery trestu pri rešpektovaní zásady zákazu „reformatio in peius“ napraviť. Krajský súd zároveň konštatuje, že nezistil dôvody pre mimoriadne zníženie trestu podľa ustanovenia § 39 ods. 2 písm. a) Tr. zák., aplikáciu ktorého obžalovaný vo svojom odvolaní navrhol.

    Na tomto mieste krajský súd v súvislosti s vyjadrením pomeru zistených poľahčujúcich a priťažujúcich okolností tiež dáva do pozornosti okresného súdu, že tento pomer je potrebné vo výroku o treste vyjadriť aj v prípade zistenia ich „remízy“ (t.j. rovnakého pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností; resp. ich nezistenia), a to uvedením § 38 ods. 2 Tr. zák., pretože z toho bude zrejmé, že súd skutočne postupoval v zmysle ustanovenia § 38 Tr. zák. a zisťoval pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Skutočnosť, že si súd pri určovaní druhu a výmery trestu splnil svoju obligatórnu povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 38 ods. 2 Tr. zák., musí mať vždy odzrkadlenie aj vo výroku o treste, a to uvedením – označením konkrétneho ustanovenia vyjadrujúceho konkrétny zistený pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, v danom prípade § 38 ods. 2 Tr. zák.

    V súvislosti so zisťovaním poľahčujúcich a priťažujúcich okolností považuje krajský súd tiež za potrebné uviesť, že za danej situácie okresný súd správne nepovažoval za priťažujúcu okolnosť to, že obžalovaný spáchal viac trestných činov (vo viacčinnom súbehu), ktorá okolnosť je inak považovaná za priťažujúcu podľa § 37 písm. h) Tr. zák.

    Na okolnosť, ktorá je dôvodom na zvýšenie trestnej sadzby podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. – spáchanie dvoch alebo viacerých úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, nemožno zároveň prihliadať ako na priťažujúcu v zmysle § 37 písm. h) Tr. zák. – spáchanie viacerých trestných činov.

    Ak je obžalovanému ukladaný trest odňatia slobody v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák., t.j. v prípade aplikácie asperačnej zásady, nemožno okolnosť, že obžalovaný spáchal viac trestných činov, hodnotiť zároveň ako priťažujúcu v zmysle § 37 písm. h) Tr. zák., pretože by tak došlo k dvojitému pričítaniu tej istej okolnosti a duplicitnému zvýšeniu trestnej sadzby trestu odňatia slobody, čo považuje krajský súd za neprípustné.

    K výroku o ochrannom opatrení:   

    Čo sa týka rozhodnutia o uložení ochranného opatrenia, súd prvého stupňa postupoval správne, keď obžalovanému podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zák., s použitím § 74 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému uložil ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou. Aj krajský súd dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný spáchal trestný čin pod vplyvom návykovej látky – alkoholu. Znaleckým dokazovaním bol u obžalovaného zistený syndróm závislosti na alkohole, čo priznal i sám obžalovaný, pričom znalkyne MUDr. Hildegarda Nagyová a MUDr. Sabina Hrubá v podanom znaleckom posudku zo 7.11.2007 konštatovali potrebu ochrannej protialkoholickej liečby ambulantnou formou, ako i to, že pokiaľ sa obžalovaný nepodrobí protialkoholickej liečbe, je jeho pobyt na slobode z psychiatrického hľadiska nebezpečný. Zo znaleckého dokazovania pritom vyplynulo, že účel tohto liečenia možno dosiahnuť. S ohľadom k uvedenému považuje odvolací súd uloženie tohto ochranného opatrenia obžalovanému za plne opodstatnené a správne, a preto v tejto časti zostal rozsudok okresného súdu „nedotknutý".

    Na základe uvedeného, ako i vyššie konštatovaného pochybenia okresného súdu pri ukladaní súhrnného trestu odňatia slobody, krajský súd, rešpektujúc zásadu „zákazu reformatio in peius“, rozhodol o treste tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

    P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

    V Žiline, 25. mája 2010

    JUDr. Martin Bargel
    predseda senátu

    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti