Judikát Jtk 5/2009 - Odmietnutie obžaloby (§ 241 ods. 1 písm. f/ Tr. por.); I. Doručovanie obžaloby (§ 240 ods. 1 Tr. por.); II. Náležité zistenie skutkového stavu veci (§ 2 ods. 10 Tr. por.); III. Postup súdu podľa § 2 ods. 11 Tr. por. NEPREČÍTANÉ 

uznesenie KS ZA sp. zn. 1To/26/2008

1To/26/2008-52

U Z N E S E N I E

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Milana Repáňa a Mgr. Miroslava Mazúcha na neverejnom zasadnutí konanom 28. februára 2008 prejednal sťažnosť podanú okresným prokurátorom v Martine proti uzneseniu Okresného súdu v Martine, sp. zn. 2T/5/2007 z 2.11.2007 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť okresného prokurátora z a m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým uznesením okresný súd odmietol obžalobu okresného prokurátora v Martine a vec mu vrátil. Podľa obžaloby sa mal obvinený J. R. dopustiť prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. a) Tr. zák., tak, že:

28.8.2006 v mieste trvalého bydliska prevzal do vlastných rúk poštovú zásielku z Okresného súdu Martin, obsahujúcu výzvu k nástupu na výkon trestu odňatia slobody určený na 15.9.2006, trest ktorý mu bol uložený trestným rozkazom Okresného súdu Martin, sp. zn. 3T 19/06 z 3.4.2006, právoplatným 20.4.2006, ktorým bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiacov, o odklad výkonu trestu nepožiadal, výkon trestu dobrovoľne nenastúpil; do výkonu trestu odňatia slobody bol dodaný až 30.10.2006 príslušníkmi OO PZ Martin – západ.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že: „Zo spisového materiálu je zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní pri zisťovaní skutkového stavu, neodstránili dôvodné pochybnosti, vyplývajúce z výpovede obvineného v prípravnom konaní, spočívajúce v tom, že neobjasnili, či uvedený trestný rozkaz, na základe ktorého mal byť obvinený uznaný vinným a odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace, na základe čoho bol obvinený vyzvaný na nástup trestu a neskoršie dodaný na výkon trestu odňatia slobody, bol obvinenému doručený do vlastných rúk v zmysle § 66 Tr. por., aj keď to obvinený vo svojej výpovedi popiera. Objasnenie tejto skutočnosti (písmoznaleckým dokazovaním) je nevyhnutné na preukázanie subjektívnej stránky prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Na základe zistených skutočností a závažných procesných chýb súd dospel k záveru, že závažným spôsobom bolo porušené právo obvineného na obhajobu, nakoľko v zmysle § 2 ods. 10 Tr. zák. (základné zásady trestného konania), orgány činné v trestnom konaní majú postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, pričom orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou majú objasňovať okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech a v oboch smeroch majú vykonávať dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie“.

Proti tomuto uzneseniu podala riadne a včas, v zákonom stanovenej lehote sťažnosť prokurátorka. V sťažnosti uviedla: „Na základe uvedeného uznesenia som opätovne preskúmala obžalobu, ako aj na vec sa vzťahujúci spisový materiál a dospela som k názoru, že uznesenie samosudcu Okresného súdu v Martine je neopodstatnené. Vyšetrovateľka v prípravnom konaní zabezpečila do spisového materiálu okrem iného návratky úradných zásielok, obsahujúcich výzvu na nástup do výkonu trestu a trestný rozkaz, sp. zn. 3T 19/06 (č.l. 12 - predná a zadná strana listu). Po preskúmaní uvedených dvoch podpisov, ktoré sú takmer totožné, pričom jeden z nich súvisiaci s prevzatím výzvy na nástup do výkonu trestu, ani nebol spochybňovaný obvineným, som nepovažovala za potrebné skúmať ich pravosť, berúc do úvahy aj kriminálnu minulosť obvineného (v čase podania obžaloby bol obvinený 19-krát súdne potrestaný), z čoho vyplýva pomerne vysoká pravdepodobnosť, že obvinený si ani nemusel pamätať, resp. evidovať jednotlivé odsúdenia, ak teda neberiem do úvahy účelovosť obrany obvineného (ak by obvinený skutočne neobdržal predmetný trestný rozkaz, je len málo pravdepodobné, že by sa v priebehu 2 mesiacov – odo dňa doručenia výzvy na nástup výkonu trestu až do dňa dodania obvineného do výkonu trestu odňatia slobody policajným orgánom – ani len neinformoval na príslušnom súde, z akého dôvodu ma nastúpiť do výkonu trestu odňatia slobody, keď rozhodnutie súdu súvisiace s danou vecou mu nebolo doručené a nemá o ňom vedomosť). Na rozdiel od Trestného poriadku, účinného do 1.1.2006, podľa ktorého súd vrátil prokurátorovi na došetrenie vec, ak to bolo potrebné na odstránenie závažných procesných chýb prípravného konania alebo na objasnenie základných skutkových okolností, bez ktorých nebolo možné rozhodnúť na hlavnom pojednávaní a v konaní pred súdom by bolo také došetrenie spojené s výraznými ťažkosťami, alebo by bolo zrejme na ujmu rýchlosti konania, súčasný Trestný poriadok umožňuje vrátenie veci prokurátorovi, vzhľadom na to, že podstata dokazovania skutočností, ktoré je potrebné v trestnom konaní dokazovať, sa vykoná kontradiktórnym spôsobom na hlavnom pojednávaní, len pre závažné procesné chyby prípravného konania, ktorých vecný a procesný dopad na práva obvineného bude porovnateľný s porušením práva na obhajobu, napr. opretie obžaloby o podstatný dôkaz vykonaný nezákonným spôsobom, rozhodnutie nepríslušného orgánu, vykonanie konania orgánom, ktorý mal byť vylúčený a podobne. Vychádzajúc z uvedeného mám za to, že dôvody samosudcom uvádzané v uznesení, na základe ktorých bola obžaloba odmietnutá, nemožno hodnotiť ako závažné procesné chyby, ktoré by sa nedali v konaní pred súdom odstrániť. Ak mal súd pochybnosť o tom, či skutočne obvinený prevzal trestný rozkaz, sp. zn. 3T 16/06 a súvisiacu pochybnosť o pravosti jednotlivých podpisov obvineného, mohol v konaní pred súdom (v období od 17.1.2007- dátum podania obžaloby do 2.11.2007 – dátum vrátenia veci prokurátorovi) potvrdiť, resp. vyvrátiť tvrdenia obvineného písmoznaleckým dokazovaním, pričom uvedené došetrenie v konaní pred súdom by nepredstavovalo pre súd žiadne ťažkosti. Z uvedených dôvodov navrhujem, aby Krajský súd v Žiline na základe tejto sťažnosti uznesenie Okresného súdu v Martine, sp. zn. 2T 5/2007 z 2.11.2007 zrušil a súdu uložil, aby v predmetnej veci znovu konal“.

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 písm. a), b) Tr. por. správnosť napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré mu prechádzalo a tak zistil, že sťažnosť okresného prokurátora nie je dôvodná.

Nadriadený súd preskúmaním konania, ktoré napadnutému uzneseniu predchádzalo zistil, že okresný súd porušil ust. § 240 ods. 1, 3 Tr. por.

Dňa 17.1.2007 podal okresný prokurátor v Martine obžalobu Okresnému súdu v Martine na obvineného J. R.. Okresný súd až 30.7.2007 nariadil doručiť rovnopis obžaloby a výzvu obvinenému R. a jeho obhajcovi.

Časový úsek takmer 7 mesiacov (od podania obžaloby po jej expedovanie zo súdu) je príliš dlhý na to, aby zodpovedal cieľu, ktorý sa sleduje postupom podľa § 240 ods. 1 Tr. por.

Účelom postupu podľa prvej vety § 240 ods. 1 Tr. por. je zrýchliť trestné konanie a vytvoriť priestor pre kontradiktórny charakter hlavného pojednávania. Tým sa najmä obvinenému aj poškodenému vytvorí priestor na oboznámenie sa s dôkazmi, ktoré prokurátor navrhuje vykonať a tým sa vytvorí aj potrebný časový priestor pre navrhovanie vlastných dôkazov obvineným, resp. aj poškodeným. Je to významné aj z hľadiska súdu, ktorý bude môcť reagovať na návrhy strán a vytvoriť si reálnu predstavu o priebehu hlavného pojednávania a o jeho potrebnom rozpise.

Ust. § 240 ods. 1 Tr. por. je nutné vykladať komplexne tak, aby postup podľa neho zodpovedal účelu, ktorému má slúžiť, a preto postup medzi vyšším súdnym úradníkom, resp. sudcom, vedením súdu, správou súdu a trestnou kanceláriou musí byť koordinovaný tak, aby obžaloba spolu s výzvou boli expedované (vypravené) zo súdu najneskôr do 5 pracovných dní od podania obžaloby. Tu je nutné si uvedomiť, že ide o jednoduchý procesný úkon, vykonaniu ktorého nemá čo a nemôže nič brániť. Časový úsek 5 pracovných dní je maximálnou hranicou, kedy ešte možno považovať postup súdu v zmysle § 240 ods. 1 Tr. por. za postup bez meškania. Prekročenie tejto časovej hranice už znamená porušenie ust. § 240 ods. 1 Tr. por. (v samotnej jeho podstate – zrýchliť trestné konania), ale aj § 2 ods. 7, 9 Tr. por.

Podľa § 2 ods. 7 Tr. por. každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 2 ods. 9 Tr. por. každý, proti komu sa vedie trestné konanie, má právo na obhajobu.

V predmetnej veci okresný súd „liknavým postupom“ porušil vyššie uvedené ustanovenia Trestného poriadku. Túto chybu v procesnom postupe však už nie je možné napraviť, a preto krajský súd na ňu len akademicky poukazuje.

* * *

Podľa § 241 ods. 1 písm. f) Tr. por. samosudca obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä porušenie práva na obhajobu.

Krajský súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že podanie obžaloby prokurátorom nebolo dôvodné, nakoľko výsledky vyšetrovania dostatočne neodôvodňujú postavenie obvineného J. R. pred súd.

Základným predpokladom na to, aby súd mohol vo veci vykonať súdne pojednávanie je podanie obžaloby prokurátorom. V zmysle § 234 ods. 1 Tr. por. prokurátor podá obžalobu vtedy, ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd.

Posúdenie tejto otázky závisí od toho, či v prípravnom konaní boli dôkazy potrebné pre meritórne rozhodnutie súdu obstarané v súlade so zákonom a úzko súvisí s ust. § 2 ods. 10 Tr. por. Podľa tohto ustanovenia sú orgány činné v trestnom konaní pred podaním obžaloby povinné postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Náležité zistenie skutkového stavu veci znamená, že orgán činný v trestnom konaní sám určuje mieru dokazovania, ktorú musí v konaní vykonať aby bola táto požiadavka splnená. Orgán činný v trestnom konaní musí vykonať také dôkazy, ktoré zabezpečia náležité zistenie skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností tak, aby bolo možné vo veci spravodlivo rozhodnúť.

Prokurátor je v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. povinný zákonom upraveným postupom vždy náležite zistiť skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie a z neho vychádzať pri každom procesnom i hmotnoprávnom rozhodnutí, vrátane rozhodnutia o podaní obžaloby v zmysle § 234 ods. 1 Tr. por.

Preto aj postup prokurátora podľa § 234 ods. 1 Tr. por. (podanie obžaloby) predpokladá dostatočné objasnenie veci minimálne v takom rozsahu, aby z neho bolo zrejmé, že:

- skutok sa stal,
- skutok vykazuje všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu,
- existuje spoľahlivý záver, že žalovaný skutok spáchal obvinený a
- nie sú dané okolnosti, vylučujúce trestnú zodpovednosť (§ 22, § 23 Tr. zák.).

Vyššie uvedené podmienky tvoria nevyhnutný základ na posúdenie, či výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú podstavenie obvineného pred súd. Ak nebude splnená čo i len jedna z nich, oprávnene a opodstatnene prichádza do úvahy postup súdu podľa § 241 ods. 1 písm. f) Tr. por.

Prokurátor nemôže vyvodzovať náležité zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. len z domnienok a hypotéz (vysoká pravdepodobnosť, je len málo pravdepodobné – viď č. l. 44b a 44c – odôvodnenia sťažnosti prokurátorky) a ani z laických úvah (po preskúmaní uvedených dvoch podpisov, ktoré sú takmer totožné – viď č. l. 44b – odôvodnenia podanej sťažnosti prokurátorkou), pretože takýto stav vyvoláva vážne pochybnosti o náležitom zistení skutkového stavu veci a v žiadnom prípade neumožňuje úvahy prokurátora o tom, že obvinený by mal byť dôvodne postavený pred súd. Záver prokurátora o náležitom zistení skutkového stavu veci, vyjadrený napr. aj podaním obžaloby musí mať oporu v zhromaždených dôkazoch.

V predmetnej veci orgány činné v trestnom konaní nepostupovali v súlade so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu veci - § 2 ods. 10 Tr. por., keď nezabezpečili relevantný a procesne spôsobilý dôkazný prostriedok, ktorý by preukazoval naplnenie aj subjektívnej stránky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu a teda dôkaz, ktorý by preukazoval, že obvinený J. R. konal úmyselne v rozpore so zákonom.

Preto je nevyhnutné už v prípravnom konaní objasňovať aj skutočnosti subjektívnej povahy, významné pre právny záver o zavinení. Ak v prípravnom konaní nie sú náležite zistené a dôkazne podložené aj tieto skutočnosti, nemôže prokurátor udržateľne argumentovať, že výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd.

K úvahám prokurátorky v sťažnosti, že pre súd by nepredstavovalo žiadne ťažkosti, v konaní pred súdom, vyvrátiť tvrdenia obvineného, vykonaním písmoznaleckého dokazovania, krajský súd poznamenáva.

Možno pripustiť, že súd v zmysle § 2 ods. 11 Tr. por. môže vykonať na hlavnom pojednávaní aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli. Iniciatíva súdu pri vykonávaní dôkazov má však svoje hranice a tie končia tam, kde začínajú hranice spravodlivého procesu (§ 2 ods. 7) a hranice rovnosti strán v konaní pred súdom a kontradiktórneho procesu (§ 2 ods. 14).

V zmysle § 1 Tr. por. je trestný proces upravený ako kontradiktórne konanie dvoch protistrán – prokurátora na jednej strane a obvineného a jeho obhajcu na strane druhej, ktoré budú pred súdom predkladať a vykonávať dôkazy, ktoré obvineného usvedčujú alebo oslobodzujú, pričom ich posúdenie bude úlohou súdu ako nestranného rozhodovacieho orgánu. Platí teda, že súd má rozhodnúť spor medzi prokurátorom (štátom) a obvineným. Pri tomto rozhodovaní musí súd zachovať nestrannosť a nesmie iniciatívne napomáhať jednej alebo druhej strane. Ak by sa tak stalo, došlo by k porušeniu nielen zásady rovnosti strán v konaní pred súdom, ale aj zásady spravodlivého procesu.

Podľa názoru krajského súdu nie je prípustné, aby prokurátor prenášal svoje povinnosti vyplývajúce mu z ust. § 2 ods. 10 Tr. por. na súd a očakávať, že až súd vyrieši (svojím dokazovaním) základné predpoklady trestnej zodpovednosti obvineného. Je v rozpore so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu veci, ak orgán činný v trestnom konaní nevykoná časť dôkazov, významných pre zistenie skutočností, rozhodujúcich z hľadiska zákonných znakov trestného činu s tým, že skutočnosti na objasnenie ktorých mali smerovať nevykonané dôkazy, prokurátor v podanej obžalobe uplatní. Ak by krajský súd pripustil správnosť úvah prokurátorky v sťažnosti, mohlo by sa stať, že prokurátor obžaluje páchateľa, ktorý odcudzil telefón bez toho, aby už v prípravnom konaní bola ustálená výška spôsobenej škody a pritom bude argumentovať tým, že postačí, ak si výšku škody zistí súd na hlavnom pojednávaní.

Preto je krajský súd toho názoru, že keď nie je zrejmé, či bol naplnený jeden z formálnych znakov skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, v tomto prípade absentuje subjektívna stránka, nie je možné zaťažovať obvineného J. R. nedôvodným podávaním obžaloby a súd nemôže pripustiť, aby bol menovaný bezdôvodne vystavený procedurálnemu súdnemu konaniu.

Nerešpektovanie zásady náležitého zistenia skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. a nedôvodný postup prokurátora podľa § 234 ods. 1 Tr. por. považoval krajský súd za závažné pochybenia v procesnom postupe orgánov činných v trestnom konaní, a preto zamietol sťažnosť prokurátora ako nedôvodnú, postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. Takýmto rozhodnutím bolo zamedzené nedôvodnému postaveniu obvineného pred súd.

S ohľadom k vyššie uvedenému rozhodol krajský súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Žiline, 28. februára 2008