Voľby do NR SR 2020 (I.) - Vládny odpočet naznačuje, že súčasné smerovanie športu treba korigovať NEPREČÍTANÉ 

• Voľby do NR SR 2020 (I.)
• Voľby do NR SR 2020 (II.)

Vládny odpočet naznačuje, že súčasné smerovanie športu treba korigovať

„Na prvý pohľad vyzerá programové vyhlásenie v oblasti športu skutočne dobre, spokojnosť s ním vyjadrujú aj viacerí predstavitelia športovej obce. Napokon, obsahuje výraznú väčšinu pracovného dokumentu, ktorý počas tvorby PVV prezentovali členovia pracovnej skupiny, ktorá pripravila zákon o športe, posilnenej o ich predchodcov z projektu Viktória,“ písal som v denníku Šport 15. apríla 2016, a vysoké očakávania naznačoval aj titulok článku Taký športový program tu ešte nebol. Nebol som s týmito očakávaniami sám, podobne sa vyjadrovali pred štyrmi rokmi viacerí vrcholní predstavitelia športovej obce.

Áno, ale...

Zrejme treba hneď na tomto mieste priznať, že oblasť športu patrí k tým, kde bola koalícia menej neúspešná ako vo väčšine rezortov, aj keď nemožno zabudnúť na všadeprítomné ale...
Možno jej teda uznať, že vláda viac-menej zabezpečila „systémovú, dlhodobú a transparentnú podporu štátnej športovej reprezentácie, vrcholového športu a športu zdravotne postihnutých športovcov“ – navyše sa jej podarilo zakomponovaním ziskov Tiposu zvýšiť financie do spomínaných oblastí asi na trojnásobok.

Vláda takisto viac-menej podporila „výstavbu športovej infraštruktúry národného významu“ – a len nedávno vydelila desiatky miliónov eur na tieto potreby, hoci po sporoch s podpredsedom vlády Richardom Rašim, ktorý tieto peniaze plánoval v rozpore so zákonmi zveriť Siekelovmu SOŠV. Je však veľmi veľmi otázne, či „účelne podporí výstavbu Národného futbalového štadióna, ktorého súčasťou bude Národné centrum športu“, a v médiách sa vedie dosť kritická diskusia o približne sto miliónoch eur, ktoré má tento NFŠ stáť, ako aj o samotnej zákonnosti tohto projektu (viac pozri tu a tu).

Rovnako vláda podporila kandidatúru a organizovanie viacerých vrcholových medzinárodných športových podujatí na Slovensku.

Fond je progres

Po istých peripetiách a komplikáciách sa takisto podarilo „zriadiť verejnoprávny Fond na podporu športu (podľa vzoru Fondu na podporu umenia)“, avšak úmysel, aby sa stal z neho „nástroj na centralizáciu zdrojov a kontrolu financovania športu na centrálnej úrovni“ je splnený len do istej miery a zastal na polceste – Fond je totiž de facto len ďalším zdrojom financovania športu (po ministerstvách školstva, vnútra a obrany) s obmedzenými kompetenciami a vopred určenými finančnými limitmi.

Na úrovni reprezentácie až tak veľmi nezaostávame, ale základne pre športové elity často prežívajú z mesiaca na mesiac – a opatrenia typu presunu profesionálnych športovcov zo zamestnancov na SZČO sú veľmi, veľmi krátkozrakým „riešením“ (navyše v rozpore s viacerými zákonmi).

Aj sľub príspevkov na športové poukazy bol splnený len čiastočne – boli zavedené športové poukazy, ktorých platcami sú firmy, boli však len dobrovoľné, štát neplní svoj záväzok vyčleniť na ne financie podľa zákona o športe – a úsilie, aby sa športové poukazy platili zo zdrojov Fondu na podporu športu, narazia na limity samotného Fondu a ani zďaleka nemôžu uspokojiť nároky všetkých športujúcich detí.

Tvrdiť, že vláda prijala „jasné pravidlá systémového financovania športovej infraštruktúry národného významu“, je takisto veľmi sporné (naposledy boli milióny na hokej, basketbal a vodný slalom, prijaté uznesením vlády, nie veľmi transparentné) a azda aj predčasné – veľa bude závisieť aj od toho, aké pravidlá podpory financovania športovej infraštruktúry národného významu si nastaví Fond a či ich bude aj dodržiavať.

Kde je súkromný investor?

Čo sa však v uplynulom období určite nepodarilo presadiť, bol zámer, že „vytvorí spravodlivý a motivačný systém, v ktorom bude na slovenský šport okrem zdrojov zo štátneho rozpočtu prispievať vo zvýšenej miere súkromný sektor; vláda bude preto okrem zdrojov štátneho rozpočtu hľadať (cez motivačné opatrenia) nové zdroje financovania športu prostredníctvom aktivovania súkromných zdrojov“.

Tu tlačí slovenský šport topánka naozaj až bolestne – je jasné, že štát a samosprávy nemajú dostatok zdrojov na to, aby mohli v zodpovedajúcej miere podporiť najmä regionálny a klubový šport – a ak sa nepodarí ekonomickými nástrojmi motivovať súkromný sektor, aby vo zvýšenej miere podporil šport v regiónoch a kluboch, bude to mať negatívny dopad na ich úroveň a pretrvávajúcu nižšiu konkurencieschopnosť aj v porovnaní so susednými krajinami. S logickými následkami pokračujúceho úpadku domácich súťaží.

A sľub, že sa „zameria na zvýšenie pohybovej aktivity detí a mládeže, najmä skvalitní obsah hodín telesnej výchovy a športu a v spolupráci so spolkovou sférou zabezpečí užšie prepojenie a koordináciu voľno-časových športových aktivít na všetkých typoch škôl s činnosťou športových klubov za efektívneho využitia systému školských súťaží a zdieľania športových odborníkov medzi školským a klubovým športom“ odsunula na ďalšie koaličné zoskupenie.

Záver

Mohlo to byť oveľa horšie, poznáme však známu Černomyrdinovu axiómu – mysleli sme to dobre a dopadlo to ako zvyčajne.

Nemáme síce ministerstvo, ale máme štátneho tajomníka pre šport – a aká krajina, taký štátny tajomník.

Máme aj Fond na podporu športu s viacerými podivnými nomináciami – ale vďakabohu desiatky miliónov na národnú infraštruktúru dostal Fond a nie SOŠV.

Národný futbalový štadión stojí a zrejme je výrazne predražený a na hrane so zákonom – ešte vždy je to menší prúser ako mýtny systém, ktorý sme preplatili a aj tak nám nepatrí.

Na šport nedokážeme získať viac financií zo súkromného sektora, ale Tipos dáva do športu oveľa viac.

Národná infraštruktúra postupne rastie a možno sa Fondu podarí nastaviť transparentné a prehľadné pravidlá, ako tie desiatky miliónov distribuovať pod dohľadom a férovo.

RÓBERT KOTIAN