Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

JUDICIAL REVIEW V ANGLICKU – ZÁKLADNÉ INŠTITÚTY V PARCIÁLNEJ KOMPARÁCII S PRÁVNOU ÚPRAVOU SLOVENSKEJ REPUBLIKY NEPREČÍTANÉ MagOff 

     
    Článok bol nastavený ako .
    26.02.2019doc. JUDr. PhDr. Peter Potasch PhD. (Spracoval: Veronika Vicová )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    JUDICIAL REVIEW IN ENGLAND – BASIC ELEMENTS IN A PARTIAL COMPARISON

    WITH THE LAW OF THE SLOVAK REPUBLIC

    SERIES OF MONOTHEMATIC STUDIES – PART: 2 OF 7

    doc. JUDr. PhDr. Peter Potásch, PhD.
    Paneurópska vysoká škola – fakulta práva
    Ústav verejného práva
    Tomášikova 20, 821 02 Bratislava
    E-mail: peter.potasch@paneurouni.com

    Kľúčové slová:

    súdny prieskum, judicial review, Anglicko, Slovenská republika, žalobca, obmedzenia, rozhodnutia

    Key words:

    judicial review, England, Slovak Republic, claimant, limitations, decisions

    Abstrakt:

    Predkladaná štúdia je publikačným pokračovaním (2/7) štúdie „Administratívna justícia v Anglicku (v komparatívnej perspektíve so Slovenskou republikou) – teoretické a praktické východiská“. V tomto zmysle odkazujeme čitateľa na štúdiu uvedenému v predchádzajúcej vete, a to s cieľom získať komplexný obraz o skúmanej problematike V predkladanej štúdii sa autor venuje nástroju „judicial review“ (ako nástroju súdnej kontroly), ktorý je aplikovaný aj vo vzťahu ku konaniam, resp. rozhodnutiam správnych orgánov v Anglicku. V štúdii sa autor venuje najmä tomu, že na právnu ochranu prostredníctvom judicial review neexistuje právny nárok (a to ani v prípade, ak by v priebehu súdneho konania bola zistená určitá nezákonnosť), na obmedzenia aplikácie tohto inštitútu, na otázky súvisiace a aktívnou legitimáciou, ako aj na (najčastejšie) potenciálne rozhodnutia, ktoré v prípade uplatnenia judicial review môžu byť správnym súdom vydané.

    Abstract/summary:

    The presented study is a follow-up of a study (2 of 7) written by the same author („Administrative Justice in England From a Comparative Perspective (with the Slovak Republic) – Theoretical and Practical Issues“). To this end, we would like to refer the reader to that article before proceeding to this one in order to obtain a complex image of the analysed issues. In this study, the author deals with „judicial review“(it being a tool of judicial control) applied in reference to the proceedings and decisions of administrative authorities. In this study, the author deals with the fact that one is not entitled to a judicial protection to be provided via judicial review (which applies also in those cases in which a violation of law has been identified), he focuses on the limits of judicial review, on the issues relating to „who“ is entitled to file a claim for judicial review and on the most frequent potential decisions in the judicial review proceedings. 


    VŠEOBECNÝ ÚVOD

    Výkon verejnej správy v Anglicku (v užšom zmysle), resp. jeho počiatky sa datujú do roku 1601, kedy počas éry kráľovnej Alžbety boli prijaté všeobecne záväzné právne predpisy riešiace otázky chudoby, invalidov a pod. (tzv. the Poor Act 1601), t. j. sociálne veci. Následne postupne rástla agenda, ktorá bola vykonávaná ako verejná správa, čo v konečnom dôsledku viedlo k potrebne vytvorenia systému, ktorý by riešil spory medzi adresátmi verejnej správy a jej vykonávateľmi (napr. Zákon o verejnom zdraví 1848, 1872, 1875, Zákon o továrňach 1833, Zákon o kompenzácii robotníkov 1897, 1906 a pod.).

    Súdny prieskum (judicial review) je právnym nástrojom, ktorý sa v Anglicku používa na kontrolu verejnej moci, ktorej zákon zveril normotvornú alebo – o. i. – rozhodovaciu právomoc (vydávanie individuálnych správnych aktov). Podstatou súdneho prieskumu je prieskum právnych otázok, nie skutkových a vo svojej podstate v sebe inkorporuje napr. aj prvky ústavného súdnictva. Súdny prieskum je primárne koncipovaný ako spôsob na overenie toho, či orgán verejnej moci (vrátane orgánov verejnej správy) konal v súlade so zverenými právomocami, v ich rozsahu a spôsobom, ktorý spĺňa podmienku prirodzenej spravodlivosti. Ak je tomu tak, súd (Správny súd) nebude vstupovať do rozhodnutia správneho orgánu, a to ani v prípade, ak by sa v rámci konania preukázali určité pochybenia[1]. Na konanie o správnej žalobe nie je per se právny nárok a Správny súd v prvom štádiu koná o tom, či sú splnené podmienky (predpoklady) na to, aby sa vôbec konalo v merite veci (ide o konanie o udelenie súhlasu/povolenia na meritórne konanie). Žaloba (ktorej súčasťou je aj žiadosť o udelenie súhlasu/povolenia na meritórne konanie) sa podáva na štandardizovanom formulári. Spolu so žalobou vo veci samej môže žalobca požiadať aj o urýchlené posúdenie podania, resp. urýchlené rozhodnutie vo veci, a to na základe osobitnej žiadosti (ktorá žiadosť je tiež štandardizovaná). Žalovaný na podanú žalobu zasiela vyjadrenie, ktoré má tiež povahu štandardizovaného formulára.

    Bez ohľadu na uvedené je však hlavnou otázkou, ktorú musíme zodpovedať v úvode tejto časti štúdie je to, čo, resp. kto sa bude považovať za „orgán verejnej moci“ (pozn.: k o tomu pozri aj výklad vyššie a v skoršej štúdii, pričom pre účely tejto a nadväzujúcich štúdií – ak z textu nevyplýva niečo iné – sú pojmy orgán verejnej moci a orgán verejnej správy používané v tom istom význame, a to bez ohľadu na to, že podľa slovenskej právnej teórie ide o pojmy kvalitatívne odlišné – orgány verejnej správy sú orgánmi verejnej moci, nie každý orgán verejnej moci je orgánom verejnej správy) pre účely súdneho prieskumu (judicial review). Predmetom súdneho prieskumu totiž môžu byť len konanie a akty orgánov verejnej moci – lepšie povedané ich zákonnosť. Ak by v rámci konania o podanej žalobe bolo identifikované, že žaloba nesmeruje proti orgánu verejnej moci, inštitút súdneho prieskumu by nemohol byť uplatnený a vec by musela byť riešená v súkromnoprávnom – civilnom (súdnom) konaní, ktorý sa riadi inými procesnými pravidlami aj princípmi. Dôležitým momentom pre posúdenie toho, či ide o orgán verejnej moci nebude jeho označenie alebo formálne zaradenie do systému vykonávateľov verejnej správy, ale to, či funkcie (právomoci), ktoré vykonáva, sú analogické tým, resp. takým, ktoré vykonáva verejná/výkonná moc. Podľa niektorých odhadov, v roku 1991 bolo v Anglicku (a Walese) okolo 1444 orgánov/subjektov, ktoré formálne nespadali pod žiadny orgán ústrednej štátnej správy, napriek tomu spĺňali podmienku výkonu verejnej moci (ako príklady môžeme uviesť napr. Britský úrad pre vysielanie, Britský letecký úrad, Úrad pre atómovú energiu a pod.)[2]

    Právny pohľad na to, čo sa považuje za „orgán verejnej moci“ bol s odkazom na vyššie uvedené vnímanie tohto pojmu, predmetom viacerých rozhodnutí a veľkej interpretačnej dynamiky. Prípad R (Datafin Ltd.) v City Panel on Takeovers and Mergers (1987) bol napr. koncipovaný na tom základe, že Mestská rada pre akvizície a fúzie zamietla podanie subjektu, ktorý mal „konať v zhode“, a teda v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Súd síce odmietol uskutočniť vo veci preskúmanie rozhodnutia, ale súčasne neprijal argumentáciu mestskej rady, že by sa nemala považovať za vykonávateľa verejnej moci. Bez ohľadu na to, že mestská rada nemala príslušné právomoci zverené zo zákona alebo z tzv. prerogatívnych prameňov, súd dospel k záveru, že rozhodnutia rady nie sú vylúčené zo súdneho prieskumu, keďže právomoci, ktoré rada vykonáva, by spadali alebo by mohli spadať pod výkon verejnej správy, ktorú by realizoval štátom poverený orgán (ak by túto činnosť nevykonávala mestská rada). Na strane druhej, ak je orgán zriadený zákonom alebo podzákonným predpisom, automaticky to znamená, že má „verejnoprávnu“ povahu a ním vykonávané právomoci (verejnej povahy) nebudú môcť byť bez ďalšieho vylúčené zo súdneho prieskumu. V niektorých prípadoch však takéto posúdenie činnosti orgánu alebo subjektu môže byť komplikované a vtedy by sa mohlo postupovať podľa koncepcie súdu vymedzenej v danej veci, a to: „ak orgán, o ktorom sa koná, vykonáva verejnoprávne funkcie alebo ak jeho funkcie majú verejnoprávne dopady (následky), táto skutočnosť sama osebe môže byť postačujúca na to, aby sa o danom orgáne konalo v režime súdneho prieskumu.“

    Už z naznačeného vyplýva, že vymedzením toho, kto/čo sa považuje v Anglicku za správny orgán nie je jednoznačné a práve preto z dôvodu princípov common law musia súdy v režime správneho súdnictva neraz riešiť primárnu otázku, či vôbec konanie/rozhodnutie orgánu alebo subjektu, proti ktorému žalobu smeruje, má verejnomocenskú povahu. Príkladom takejto situácie môže byť aj vec R v Disciplinárny výbor Jazdeckého klubu (Disciplinary Committee of the Jockey Club) – 1993 – kde sa jazdec domáhal súdneho prieskumu rozhodnutia disciplinárneho výboru, ktorý rozhodol o jeho vylúčení zo súťaže z dôvodu, že jeho kôň neprešiel dopingovým testom. V tejto veci súd ustálil, že právne vzťahy medzi vlastníkmi koní a klubom, ako aj samotné právomoci klubu, majú svoj právny základ v súkromnoprávnej dohode strán, a preto takéto rozhodnutie o vylúčení zo súťaže nemá verejnoprávnu povahu (ale povahu súkromnoprávnu), t. j. nepodlieha prieskumu v rámci správneho súdnictva.

    Správne súdy celkovo zastávajú názor, že ak je akýkoľvek právny vzťah regulovaný na základe nástrojov súkromného práva (najmä zmluvy), prípadné spory viažuce sa k tomuto vzťahu nemôžu mať verejnoprávnu povahu. Aj keď sa môže zdať, že v podmienkach Slovenskej republiky sú takéto a podobné otázky relatívne ustálené, opak je pravdou. Nedávno napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval vo veci, či školné (platené na súkromnej vysokej škole) je vecou verejnou, a to v tom kontexte, či podlieha súdnemu prieskumu v režime správneho súdnictva (alebo nie) a dospel k záveru, že súvisiace otázky (zľava zo školného, odpustenie školného, vrátenie školného a pod.), sú vecou, ktorá podlieha súdnemu prieskumu v režime správneho súdnictva, a to napriek tomu, že vec/spor má súkromnoprávny základ a vychádza zo zmluvy medzi súkromnou vysokou školou a študentom (sp. zn.: 4Sžo/24/2016 zo dňa 04.04.2017 – „Možno súhlasiť so žalovaným, že otázku školného a úhrad spojených so štúdiom zákon č. 131/2002 Z. z. reguluje len vo vzťahu k verejným vysokým školám a štátnym vysokým školám, konkrétne v § 92 ods. 1 až 23, čo predstavuje detailnú úpravu školného, výšku školného, režim úhrady a podobne na verejných vysokých školách. Školné súkromných vysokých škôl, je osobitne upravený v § 93 zákona č. 131/2002 Z. z. a konkrétne podmienky ponechal zákonodarca na úpravu samotnej súkromnej školy“). Prípad je o to zaujímavejší, že ide o dve podobné veci, v rámci ktorých jeden senát Krajského súdu v Bratislave (sp. zn.: 2S/254/2014) postupoval vo veci tak, že žalobu meritórne preskúmal a rozhodol vo veci samej, kým iný senát toho istého súdu v právne rovnakej otázke postupoval tak, že konanie zastavil s odôvodnením, že ide o vec súkromnoprávnu, ktorá nepodlieha režimu súdneho prieskumu v správnom súdnictve. Právny názor Najvyššieho súdu SR, ktorý bol vyslovený v rozsudku vo veci sp. zn.: 4Sžo/24/2016 vychádza zjavne z toho, že súd poskytuje dotknutému účastníkovi konania právnu ochranu s odkazom na nasledovnú argumentáciu obsiahnutú v texte rozsudku „V tejto veci ide o rozhodovanie právnickej osoby – vysokej školy – žalovaného, ktoré de facto môže zakladať, meniť alebo rušiť práva a povinnosti fyzických osôb – študentov, v otázke školného. Preto v prípade sporu, sa o nich rozhoduje v správnom súdnictve, aj keď procesne nejde o konanie podľa správneho poriadku. Podmienky, za ktorých súkromná vysoká škola študentovi vráti školné, si upraví subjekt (škola) vo svojom vnútornom predpise“. Uvedená argumentácia súdu je z odborného hľadiska mimoriadne zaujímavá, keďže na strane jednej NS SR akceptuje osobitný režim súkromných vysokých škôl ako poskytovateľov vysokoškolského vzdelávania na zmluvnom základe, na strane druhej, peňažné plnenie poskytované na tomto zmluvnom základe, nepovažuje za inštitút súkromného práva, ale práva verejného. Je nepochybné, že poskytnutie ochrany účastníkovi konania nástrojmi správneho súdnictva by bolo plne legitímne, keby účastník konania v danej situácii nemal k dispozícii iné možnosti súdnej ochrany v režime súkromného práva (a to napr. v režime tzv. civilnej žaloby). Najvyšší súd Slovenskej republiky teda v rámci rozhodovania v tejto veci vychádzal z autonómie súkromnej vysokej školy v danej otázke a poukázal aj na absenciu zákonnej právnej úpravy (u vysokých škôl) v predmetnej veci (školné), ale napriek tomu priznáva inštitútu školného na súkromnej vysokej škole – ako jediného materiálneho diferenciačného znaku medzi vysokými školami súkromnými (na strane jednej) a vysoký školami verejnými a štátnymi (na strane druhej) – verejnoprávny rozmer (preskúmavaný v správnom súdnictve – namiesto civilného režimu „klasickej“ súkromnoprávnej žaloby). Úhrada školného na súkromnej vysokej škole má povahu poskytnutia plnenia za poskytnuté služby (akreditované vzdelávanie), tento moment zmluvného vzťahu medzi študentom a súkromnou vysokou školou je potrebné odlíšiť od iných – verejnoprávnych rozmerov a atribútov súkromnej vysokej školy – napr. otázky akreditácie, otázky dohľadu nad činnosťou ústredným orgánom štátnej správy, rozhodovaním o vylúčení zo štúdia a pod. Súd sa teda v tejto otázke v rámci interpretácie právnej normy odklonil od vôle zákonodarcu, ktorý otázku (vrátenia) školného na súkromnej vysokej škole právne upravil mimo rámca kogentných právnych noriem verejnoprávnej povahy, súd aj naopak realizuje vo veci výklad, ktorý túto verejnoprávnosť konštituuje. Právny názor všeobecných správnych súdov v tejto otázke však bol korigovaný na základe sťažnosti súkromnej vysokej školy Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý naznačil, že školné na súkromnej vysokej škole (poplatky súvisiace so štúdiom) sú vecou súkromnoprávnou a nie je možné považovať ich za verejnoprávne ani napriek tomu, že samotný režim vzniku a fungovania vysokých škôl (vrátane súkromných) má verejnoprávny režim (k tomu pozri nález – sp. zn.: III. ÚS 702/2017 – zo dňa 13.02.2018).

    Pre porovnanie uvádzame, že podľa anglickej doktríny je vec relatívne jednoduchá: otázky týkajúce sa školného na súkromnej škole sú vecou súkromnoprávnou (a nepodliehajú súdnemu prieskumu v režime správneho súdnictva – judicial review), školné na škole, kde sa na výchovu a vzdelávanie prispieva z verejných fondov (a teda samotný žiak/študent školné neplatí), je – na strane druhej – vecou verejnou, a preto podlieha súdnemu prieskumu v režime správneho súdnictva [k tomu pozri napr.: R v Governors of Haberdashers´ Aske´s Hatcham College Trust – 1994].

    NENÁROKOVATEĽNOSŤ[3]SÚDNEHO PRIESKUMU (PER SE) – DVOJŠTÁDIOVOSŤ KONANIA O ŽALOBE

    Na rozdiel od slovenskej právnej úpravy, meritórny súdny prieskum správneho rozhodnutia nie je v Anglicku per se nárokovateľný. Nejedná sa pritom primárne o to, že by niektoré rozhodnutia boli a priori vylúčené zo súdneho prieskumu a iné nie (tak ako poznáme predmetné výluky zo súdneho prieskumu v Slovenskej republiky). Podstata uvedeného inštitútu totiž spočíva v tom, že pred začatím konania vo veci samej (t. j. predtým ako sa súd začne vecou zaoberať meritórne), žalobca musí formálne požiadať o súd o tzv. súhlas/povolenie na riešenie veci (v merite). Takáto žiadosť žalobcu je fakticky súčasťou správnej žaloby, ktorá sa podáva na štandardizovanom formulári. Súhlas s konaním vo veci sa vydá, ak sú splnené určité kritériá (pozri ďalej v tejto, resp. v nadväzujúcich štúdiách). Vydanie, príp. nevydanie súhlasu je na vlastnom rozhodnutí (uvážení) súdu. Predmetná otázka má teda procesnoprávnu povahu, ktorou sa rieši otázka, či by vôbec vec mala byť meritórne preskúmavaná v režime správneho súdnictva (skúmajú sa najmä otázky ako včasnosť podania žaloby, aktívna procesná legitimácia, či by rozhodovanie súdu vo veci nepredstavovalo zásah do priamej rozhodovacej právomoci správneho orgánu, či vec spĺňa iné kritéria, ktoré neindikujú, že by bola vec zjavne neúspešná, t. j. či sa nejedná o zjavne bezúspešné uplatňovanie práva (k tomu pozri § 28 SSP – „Správny súd môže výnimočne odmietnuť žalobu fyzickej osoby a právnickej osoby, ktorá má zjavne šikanózny charakter alebo ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné uplatňovanie. Správny súd môže tiež sankcionovať procesné úkony účastníkov konania, ktoré slúžia na zneužitie práv, najmä na prieťahy v konaní.“) a pod. Zjednodušene povedané – konaniu o žalobe samej predchádza procesné konanie (rozhodovanie) o prijatí alebo odmietnutí žaloby (najmä v kontexte zjavne neopodstatneného, resp. zjavne bezúspešného uplatňovania práva).[4]

    Podanie smerujúce k vydaniu súhlasu/povolenia musí byť doručené žalovanému a ak správny súd nerozhodne inak, aj všetkým osobám, o ktorých sa žalobca domnieva, že by mohli byť vecou dotknuté. Súhlas/povolenie sa vydá najmä v prípade, ak ide o rozhodnutie, ktoré je spôsobilé súdneho prieskumu a nejedná sa o zjavne bezúspešné uplatňovanie práva (zo strany žalobcu). Ak by žiadosť o vydanie súhlasu/povolenia bola zamietnutá, žalobca sa môže domáhať ústneho pojednávania (primárne pre účely „dovysvetlenia“ – poskytnutia dodatočnej argumentácie preukazujúcej opod-statnenosť riešenia veci v merite). Proti rozhodnutiu o neudelení súhlasu/povolenia je možné podať opravný prostriedok.

    Pre úplnosť je potrebné uviesť, že pred týmto procesným štádiom (fakticky pred uplnením nástroj judicial review) má žalobca vyzvať žalovaného – správny orgán na mimosúdne riešenie veci (preaction protocol), ktorého účelom by malo byť zúženie sporných otázok (pre účely súdneho konania o žalobe), ak nie je možné vec vybaviť v plnom rozsahu mimosúdne – najmä prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov.

    APLIKAČNÉ OBMEDZENIA SÚDNEHO PRIESKUMU

    Základným princípom spravodlivosti a právneho štátu je, že orgány verejnej moci môžu konať len v rozsahu svojich právomocí (a zákonným spôsobom), čo – logicky – znamená, že predmetom súdneho prieskumu by mali byť všetky otázky týkajúce sa práve inštitútu výkonu právomocí orgá-nom verejnej moci. Na strane druhej, existuje verejný záujem na nerušenom výkone verejnej správy, na tzv. stálosti a určitosti výkonu verejnej správy. Hľadanie rovnováhy medzi uvedenými princípmi nie je jednoduché.

    Ak sa zákonodarca rozhodne, že v určitej veci obmedzí (vylúči) uplatnenie inštitútu súdneho prieskumu (judicial review), správne súdy budú napriek tomu a priori uplatňovať výklad v prospech jeho uskutočňovania a príslušné zákonné normy budú vykladať tak, aby – napriek obmedzeniu (vylúčeniu) predmetného inštitútu – bolo možné súdny prieskum uplatniť čo najširokospektrálnejšie. Uvedené, samozrejme, nebude platiť v prípade jasného a jednoznačného vylúčenia súdneho prieskumu zákonom.

    Obmedzenie výkonu súdneho prieskumu zákonodarca v podobe zákonnej úpravy implementuje spravidla nasledovnými nástrojmi/spôsobmi:

    a) všeobecná lehota na podanie žaloby na súdny prieskum (judicial review) sú tri mesiace[5](pričom lehota na podanie žaloby je dokonca v zákone vymedzené v dvoch lehotách/rovinách, a to tak, že žaloba sa musí podať a) bezodkladne, b) najneskôr však do 3 mesiacov odkedy došlo k dôvodom (nastali okolnosti), pre ktoré sa podáva žiadosť o súdny prieskum (judicial review). V prípade, ak žaloba smeruje k zrušeniu rozhodnutia, 3-mesačný časový úsek plynie od vydania rozhodnutia (date of that judgement, order or conviction). V závislosti od povahy veci, súd môže dospieť k záveru, že vo veci neuskutoční meritórne konanie (súdny prieskum), ak žaloba nebola podaná „bezodkladne“, a to aj v prípade, ak by bola podaná vo všeobecnej 3-mesačnej lehote. Správny súd spravidla časovému úseku, ktorý uplynie od začatia plynutia lehoty na podanie žaloby po samotné podanie žiadosti o súdny prieskum, pripisuje relatívne veľký význam, keďže to považuje za jeden z indikátorov skutočného záujmu a potreby súdnej ingerencie do veci (z pohľadu účastníka konania), samozrejme, s prihliadnutím na komplikovanosť posudzovanej veci. Zmeškanie lehoty je však možné odpustiť (vo výnimočných prípadoch).[6]

    b) podanie žaloby je obmedzené (vylúčené) ustanoveniami, ktorými sa má zabrániť akejkoľvek možnosti podať žalobu o súdny prieskum v konkrétnej veci – „ustanovenia o konečnosti rozhodnutia“

    Zákonodarca sa prostredníctvom textu právnej úpravy často pokúša o stabilizáciu výkonu verejnej správy obmedzením možnosti uplatnenia žaloby o súdny prieskum zákonným ustanovením o tom, že určité rozhodnutie správneho orgánu je „konečné“. V prípade R (Gilmore) v Medical Appeal Tribunal (1957) sa súd musel vysporiadať s právnou povahou takéhoto ustanovenia, a to aspoň na individuálnej báze. Skutkové okolnosti veci spočívali v strate zraku zamestnanca v súvislosti s výkonom pracovných úloh. Nárok na náhradu škody vychádzal z právneho predpisu, ktorý určoval stupeň „neschopnosti“ zamestnanca. Pri strate zraku (na obe oči) právny predpis určoval 100% pracovnú neschopnosť, napriek tomu mu správny orgán priznal len 20% pracovnú neschopnosť (pričom od uvedenej hodnoty sa následne odvíjali peňažné nároky zamestnanca). Bolo teda zjavné, že tribunál (ako orgán rozhodujúci vo veci pochybil, pričom išlo o zjavnú vadu právnej povahy – nesprávny výklad/uplatnenie právnej normy). Problémom však bolo to, že zákonodarca v príslušnom právnom predpise ustanovil, že takéto rozhodnutia tribunálu (k tomu pozri vyššie) sú „konečné“. Správny súd s odkazom na uvedené nedal súhlas na riešenie veci v režime súdneho prieskumu, ale Odvolací súd dospel vo veci k nasledovnému záveru: „...možnosť použitia nástroja nápravy spočívajúceho v zrušení rozhodnutia správneho orgánu by adresátovi správy nemala byť nikdy odmietnutá, okrem prípadov, keď je takáto nemožnosť jednoznačná a výslovne uvedená v zákone. Slovo „konečné“ nie je postačujúce. To slovo vlastne len znamená „bez možnosti odvolania“. Neznamená – „bez možnosti zrušenia v súdnom režime“. Takéto zákonné ustanovenie robí rozhodnutie konečným vo veciach skutkových, ale nie vo veciach právnych. Bez ohľadu na to, že zákon určuje, že nejaké rozhodnutie je „konečné“, aj takéto rozhodnutie podlieha súdnemu prieskumu, a to v otázke prekročenia a spôsobu výkonu právomocí (pozn.: správnym orgánom) a v právnych otázkach vyplývajúcich zo spisu...“. Na rovnakej báze bolo potrebné v súdnom režime preskúmať, či v zákone použité slovné spojenie v tom zmysle, že rozhodnutie „nemôže byť spochybnené na súde“ môže byť vykladané ako prejav zákonodarcu vylúčiť rozhodnutia príslušného správneho orgánu zo súdneho priesku-mu. Konkrétne išlo o prípad [Anisminic v Foreign Compensation Committee – 1969], v rámci ktorého v roku 1956 došlo ku sekvestrácii majetku anglickej spoločnosti (Anisminic) v Egypte. Spoločnosť následne v roku 1959 prešla na egyptskú spoločnosť (TEDO). Medzinárodná zmluva (1959) medzi Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska (na strane jednej) a Egyptom (na strane druhej) upravila vrátenie sekvestrovaného majetku, čo sa však netýkalo majetku žalobcu (nesplnenie podmienky rozhodného obdobia). Správny orgán, ktorý mal rozhodovať o poskytnutí kompenzácie subjektom, ktoré boli sekvestráciou poškodené – bez navrátenia do pôvodného stavu – však zamietla žiadosť spoločnosti Anisminic. Dôvodom pre zamietnutie žiadosti bola skutočnosť, že podľa právnej úpravy musel byť žalobca (poškodený), resp. jeho právny nástupca – t. j. oba subjekty – britskými občanmi alebo subjektom s britským sídlom. Samozrejme, spoločnosť TEDO ako egyptská spoločnosť túto podmienku nespĺňala. Zákon v uvedenej veci pritom určoval, že rozhodnutie rozhodujúceho správneho orgánu nemôže byť spochybnené na súde, a preto muselo byť primárne súdne preskúmané, či nemožnosť spochybnenia znamená nemožnosť súdneho prieskumu. Snemovňa Lordov (vtedy konajúc ako najvyšší súd) dospela k záveru, že dané ustanovenie nevylučuje súdny prieskum (judicial review) jednoznačne (výslovne) a vec preto bola predmetom meritórneho konania, v ktorom bolo následne rozhodnuté tak, že rozhodnutie správneho orgánu bolo zrušené a vec mu bola vrátená na nové konanie, keďže podľa názoru súdu tento nesprávne interpretoval (a uplatnil) právnu normu a v rámci rozhodovania prihliadal na okolnosti, na ktoré prihliadať nemal.

    Aj keď v podmienkach SR nie je typické, že by určité rozhodnutie vykonávateľa verejnej správy vo veci samej nebolo predmetom súdneho prieskumu (resp. negatívna enumerácia je v tomto zmysle minimálna), v praxi sa objavili prípady, kedy NS SR musel zaujať stanovisko k povahe určitého verejnomocenského aktu a jeho následnej preskúmateľnosti – napr. Nesúhlasné stanovisko riaditeľa ústavu k žiadostiam odsúdeného o vykonanie návštevy za podmienok podľa § 24 ods. 4 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je typickým individuálnym správnym aktom, a preto nepodlieha revízii riadnych, resp. mimoriadnych opravných prostriedkov v správnom konaní, ani preskúmaniu súdom. Ide o rozhodnutie zákonom zmocnenej autority, ktoré priamo a bezprostredne vplýva na napĺňanie účelu sledovaného výkonom trestu odňatia slobody a na nápravu odsúdeného. Zákonodarca s účinnosťou od 1. januára 2014 rozhodnutia o uložení disciplinárneho tres-tu za konanie odsúdeného, s výnimkou konaní majúcich znaky priestupku, výslovne vyňal zo súdneho prieskumu. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. mája 2016, sp. zn. 3Sžo/140/2015)

    c) ustanoveniami, ktorými sa časový úsek na uskutočnenie súdneho prieskumu skracuje (platí vo vzťahu k špecifickým veciam)

    V niektorých prípadoch sa zákonodarca v Anglicku pokúša o redukciu súdnych žalôb zavádzaním tzv. „osobitných lehôt“ na podanie žaloby o súdny prieskum, ktoré sú – samozrejme – kratšie ako všeobecná 3-mesačná lehota. Ilustračne by sme v tejto súvislosti mohli uviesť napr. prípad Smith v East Elloe Rural District Council (1956). Podstatou veci bolo rozhodnutie o vyvlastnení a lehota na podanie žaloby, ktorá bola zákonodarcom ur-čená na 6 týždňov od konečného rozhodnutia správneho orgánu. Pani Smithová predmetné rozhodnutie napadla cca 6 rokov po uplynutí lehoty na podanie žaloby a argumentovala tým, že i napriek tomu, že zmeškala lehotu na podanie žaloby o súdny prieskum, súd sa mal s jej vecou meritórne zaoberať, keďže úradník, ktorý vo veci konal, nekonal v dobrej viere, resp. konal mala fide, a táto skutočnosť „kompenzuje“ zmeškanie lehoty zo strany dotknutej osoby. Snemovňa Lordov sa s uvedenou argumentáciou nestotožnila.

    d) ustanoveniami o tzv. „tvrdená zákonnosti“/„nezvratný dôkaz“ („conclusive evidence“), resp. presvedčivosti

    Ide o ustanovenia, ktoré vo svojej podstate vylučujú súdny prieskum podzákonného predpisu (v režime judicial review) z dôvodu, že určitý stav alebo skutočnosť tvrdená v právnom predpise, sa považuje za fakt, t. j. za „preukázanú“ (resp. nespornú) skutočnosť. Do určitej miery je možné tvrdiť, že v kontinentálnom režime by mohlo ísť o zakladanie nevyvrátiteľných právnych fikcií. Aj keď je to z pohľadu právneho poriadku Slovenskej republiky takmer nepredstaviteľné, ide vlastne o akési deklaratórne ustanovenie v podzákonných predpisoch, ktoré – akoby – potvrdzujú súlad podzákonného predpisu so zákonom, na základe ktorého bol predmetný podzákonný predpis vydaný. Podľa klasickej anglickej právnej teórie – aj keď je tento spôsob vylučovania možnosti súdneho prieskumu podzákonného predpisu intenzívne kritizovaný – dochádza takýmto ustanovením k tomu, že sa zákonnosť podzákonného predpisu nedá spochybniť. Pre úplnosť je potrebné dodať, že sú právne teórie, ktoré pojednávajú o tom, že takéto podzákonné predpisy (aj keby boli vydané na základe zákonného predpisu a s predmetným ustanovením o ich zákonnosti) sú preskúmateľné, ak sa napáda to, že podzákonný predpis vydal orgán, ktorý na jeho vydanie nebol vôbec splnomocnený alebo ak podzákonný predpis vydal správny orgán, ktorý by ho vydať mohol, ale išiel nad rozsah povinností, ktoré bolo možné takýmto podzákonným predpisom uložiť[7]. Ak splnomocňujúci zákon určil určitý spôsob prijímania podzákonnej právnej úpravy a tento zo strany normotvorcu (podzákonného predpisu) dodržaný nebol, sa môže v rámci súdneho procesu odkázať na „ustanovenie o zákonnosti“ podzákonného predpisu, čím sa neguje možnosť súdneho prieskumu (toto, samozrejme, môže platiť len v prípade nepatrných, resp. nie podstatných pochybení normotvorcu). Štáty spadajúce do systému common law, resp. majúce svoj základ v tomto právnom systéme, opakovane prostredníctvom svojich súdov judikovali svoje právne názory na inštitút „fikcie zákonnosti“/„fikcie správnosti“. Ako príklad je možné uviesť napr. prípad Maunath Bhanjan Municipality v. S.C. Mills AIR 1977 SC 1055, paras 8, 9: (1977) 1 SCC 875 [India], v ktorom najvyšší súd riešil ustanovenie zákona, podľa ktorého akákoľvek vyhláška vydaná podľa toho zákona sa považuje za vyhlášku, ktorá určuje výšku dane v súlade s týmto zákonom. Najvyšší súd dospel k záveru, že ak sa vyhláška vydala s odkazom na uvedený zákon (v ktorom bolo uvedené ustanovenie o zákonnosti/správnosti vyhlášky – prezumpcia), takáto vyhláška nemôže byť – až na určité výnimočné okolnosti – predmetom súdneho prieskumu. Vo všeobecnosti však platí to, čo sme už uviedli vyššie a síce, že cez takéto ustanovenie o prezumpcii správnosti/zákonnosti je možné konvalidovať len nepatrné porušenia zákona, nie podstatné procesnoprávne alebo hmotnoprávne vady aktu, resp. procesu, ktorý jeho vydaniu predchádzal.[8]Napriek uvedenému si autor tejto štúdie dovoľuje poukázať na veľmi metaforické rozhodnutie Najvyššieho súdu (Indie) v súvislosti s ustanovením o prezumpcii (fikcii) zákonnosti, ktorý vo veci – B.K. Srinivasan v. State of Karnataka AIR 1987 SC 1059: (1987) 1 SCC 658; Jain, Cases, I, 327. See also, BSNL v. BPL Mobile Cellular Ltd., (2008) 13 SCC 597, para 56: (2008) 7 SCJ 427 [India] konštatoval, že takéto ustanovenie o prezumpcii zákonnosti v právnom predpise je ako rieka Ganga – jedným ponorením sa dajú zmyť všetky jeho hriechy (rozumej: vady, nedostatky a pod. normatívneho správneho aktu)[9]. Záverom k tejto časti poukazujeme rovnako napr. aj na nasledovnú právnu vec – Hong Kong/Singapúr – Galstaun v. Attorney-General [1979–1980] S.L.R.(R.) 589, H.C. – kde sa adresát správy domáhal ochrany na základe tvrdenia, že v rámci vyvlastňovacieho konania od neho správny orgán vyvlastnil viac, ako bolo reálne potrebné pre účely „verejného záujmu“. Správny súd odmietol preskúmať predmetný vyvlastňovací akt, a to s odkazom na príslušné ustanovenie zákona, podľa ktorého vyhláška prezidenta, že pozemok je potrebný pre účely verejného záujmu „sa považuje za zákonnú, resp. za dôkaz toho, že pozemok je potrebný v rozsahu, ako je to uvedené vo vyhláške“. Správny súd v tejto súvislosti uviedol „Ak vláda (pozn.: štát) určí, že určitý účel využitia sa považuje za verejný účel, musí sa predpokladať, že štát má, resp. získal také informácie, ktoré tento jeho záver opodstatňujú/odôvodňujú“. Pre úplnosť je ale potrebné uviesť, že vo veci Teng Fuh Holdings Pte. Ltd. v. Collector of Land Revenue [2006] SGHC 93, [2006] 3 S.L.R.(R.) 507, H.C. (Singapore) – už súd v súvislosti s dotknutým ustanovením zákona upresnil, že súdny prieskum nemôže byť vylúčený tam, kde existuje dôkaz o tom, že štát svoju vyvlastňovaciu právomoc uplatnil mala fide, resp. ide o zjavný exces. Podobne sa k otázkam zjavného excesu vyjadril aj japonský súd v prípade stavby priehrady v Nibutani, kde sa dvaja príslušníci Ainu domáhali ochrany na základe tvrdenia, že vyvlastnenie pôdy správnym orgánom pre účely vybudovania priehrady nebolo v súlade s verejným záujmom.[10]

    AKTÍVNA PROCESNÁ LEGITIMÁCIA

    Žalobu o súdny prieskum (v režime správneho súdnictva) môže podať akákoľvek osoba, ktorá preukáže, že má „dostatočný záujem“ („sufficient interest“) na veci, ku ktorej sa podanie (žaloba) viaže. Vymedzenie toho, čo sa považuje za dostatočný záujem v anglickom práve nenachádzame, avšak rozhodnutie súdu (Snemovne Lordov) vo veci R (National Federation of Self-Employed and Small Businesses) v Inland Revenue Commissioners (1982) nám dáva odpoveď aspoň na to, kedy a v akom rozsahu sa má skúmať to, či je žalobca procesne legitimovaný. Prvá etapa, v ktorej sa má skúmať, či podanie robí osoba, ktorá má dostatočný záujem (skutočný záujem) na veci je štádium, v ktorom sa koná o udelení súhlasu/povolenia na samotný súdny prieskum (predbežné preskúmanie podania pre účely vylúčenia zjavne bezúspešných podaní). Podľa Lorda Scarmana (sudcu), je potrebné ubezpečiť sa, že „sa nejedná o zneužitie inštitútu súdneho prieskumu výmyselníkmi, bláznami alebo darebákmi“. Ide teda primárne o preskúmanie toho, či podanie nebolo podané zjavne neoprávnenou osobou, t. j. osobou, ktorá na veci nemá skutočný záujem. Súd však následne ustálil, že ak vo veci Správny súd súhlas/povolenie vydá a začne riešiť žalobu vo veci samej, má opäť – aj v rámci konania v merite – overiť aktívnu procesnú legitimáciu žalobcu a zistiť, či na rozhodnutí vo veci samej má naozaj skutočný (dostatočný) záujem (tzv. druhé štádium overovania aktívnej procesnej legitimácie).

    Bez ohľadu na to, že anglické právo neposkytuje jednoznačnú odpoveď na to, kedy sa považuje za preukázané, že určitá osoba má na súdnom prieskume/rozhodnutí dostatočný (skutočný) záujem, v zásade môžeme hovoriť o dvoch kategóriách subjektov:

    a) osoby konajúce vo vlastnom záujme (vo vlastnom mene) a vo vlastnej veci

    Ako príklad rozhodovacej činnosti súdov v tejto veci je možné uviesť napr. nasledovné prípady: Schmidt v Secretary of State for Home Affairs (1969) – jednalo sa o študentov, ktorí sa v Spojenom kráľovstve zdržiavali legálne ako „študenti scientológie“. Po skončení platnosti ich pobytu na území Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, ministerstvo vnútra zamietlo ich žiadosť o predĺženie pobytu. Obrátili sa na súd s požiadavkou preskúmania rozhodnutia ministerstva vnútra s odôvodnením, že došlo k porušeniu ich „legitímnych očakávaní“ v súvislosti s ich individuálnymi právami. Súd dospel k záveru, že preukázali, že mali dostatočný záujem na tom, aby bola vec postúpená do konania vo veci samej a vydal súhlas/povolenie na súdny prieskum.

    Ďalší prípad je vec R (Ward) v Secretary of State for the Environment (1984), kde sa súdneho prieskumu konania (nečinnosti) miestnej samosprávy domáhala osoba rómskeho pôvodu žijúca v karavane. Táto osoba sa domáhala, aby súd určil ministerstvu, aby toto nariadilo samospráve, že je povinná splniť si povinnosť a určiť „primeranú plochu“ pre karavan(y). Rovnako súd prijal ako osobu s dostatočným (skutočným) záujmom na rozhodnutie vo veci aj pani Gillick (Gillick v West Norfolk adn Wisbech Area Helath Authority – 1986), ktorá bola matkou štyroch dcér a ktorá namietala zákonnosť politiky orgánu verejného zdravotníctva v otázke antikoncepcie maloletých dievčat.

    Naopak, napr. v prípade Holmes v Checkland (1987) súd dospel k záveru, že osoba nie je aktívne procesne legitimovaná, pričom išlo o osobu, ktorá nebola „zástancom fajčenia“ a ktorá sa domáhala, aby súd zabránil vysielateľovi BBC vysielať biliardový šampionát, ktorého hlavným sponzorom bola tabaková spoločnosť. Súd dospel k záveru, že tento jednotlivec nepreukázal žiadny osobitný osobný záujem na konanie vo veci samej, resp. nepreukázal, že by mal osobitný – dostatočný záujem na konanie vo veci – odlišný od akéhokoľvek záujmu iného člena spoločnosti.

    Záverom je možné poukázať napr. na vec R (Rees-Mogg) v Secretary of State for Foreign and Commonwealth Affairs (1994), kde sa osoba domáhala súdneho prieskumu postupu, v rámci ktorého vláda Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska ratifikovala Zmluvu o EÚ bez schválenia v parlamente. Súd síce dospel k záveru, že žalobca je aktívne procesne legitimovaný, ale vo veci samej rozhodol negatívne s tým, že ide o vec, ktorá nemôže byť predmetom súdneho prieskumu.

    b) subjekty konajúce vo verejnom záujme, a to tak, že

    ba) tieto sa obracajú na súd vo vlastnej veci, resp. vo veci vlastných členov

    Ide o situácie, kedy sa súdneho prieskumu domáhajú najmä rôzne združenia – nátlakové skupiny, pričom táto ich iniciatíva sa viaže k ich vlastnej činnosti, resp. vlastným záujmom (napr. R (Liverpool Taxi Fleet Operators´ Association) v Liverpool Corporation (1972) – žalovaný bol všeobecne záväznou právnou úpravou poverený na vydávanie licencií pre taxi služby a súčasne určovaním počtu licencií, ktoré sa majú vydať. Keď žalovaný oznámil, že plánuje vydať viac licencií (t. j. má dôjsť k nárastu počtu licencií a taxikárov), žalobca – združenie taxikárov – podal žiadosť o súdny prieskum, keďže k predmetnému záveru dospel žalovaný bez toho, aby to riešil so žalobcom).[11]

    bb) tieto sa obracajú na súd vo veci verejného záujmu v širšom zmysle

    Ako naznačuje už samotné označenie, ide o také súdne prieskumy, kde sa súdneho prieskumu domáha primárne verejnosť, a to vo veci, na ktorej má „skutočný záujem“. Skutočný záujem sa tu nemusí preukazovať výlučne ekonomickými alebo personálnymi okonosťami, a – naopak – ani samotné tvrdenie žiadateľa, že má na veci skutočný záujem, nemusí byť postačujúce na to, aby súd rozhodol o tom, že s ním bude konať vo veci samej. Ako príklad je možné uviesť vec R (Greenpeace Ltd. No 2) v Secretary of State for the Environment – 1994 – Žalobca sa domáhal súdnej ochrany – preskúmania rozhodnutia Inšpekcie životného prostredia (správneho orgánu), ktorý zmenil podmienky licencie (povolenia) vydaného spoločnosti British Nuclear Fuel plc. Aj keď v rámci konania o prípustnosti žaloby žalobca pôvodne nebol úspešný, odvolací súd rozhodol, že organi-zácia, ktorá ma v krajine cca 400.000 podporovateľov, musí mať možnosť v takejto veci konať (aj keď súd poukázal na to, že takýto prístup sa nemá považovať za „automatický“).

    (NAJČASTEJŠIE) POTENCIÁLNE ROZHODOVACIE AKTY SPRÁVNEHO SÚDU V RÁMCI SÚDNEHO PRIESKUMU (JUDICIAL REVIEW)

    Pred detailnejšou analýzou možných rozhodnutí správneho súdu v rámci judicial review je potrebné akcentovať, že žalobca nemá právny nárok na to, aby súd vo veci uplatnil prostriedok nápravy (uplatnenie prostriedku nápravy má diskrečnú povahu), t. j. žalobca nemá právny nárok na to, aby súd jeho žalobe vyhovel, a to ani v prípade, ak by sa v konaní preukázala nezákonnosť rozhodnutia alebo správneho konania (k tomu pozri aj ďalšie súvisiace štúdie).[12]Samozrejme, „neposkytnutie súdnej ochrany“ v režime judicial review môže nastať len v prípade, ak sú splnené predpoklady pre taký postup (napr. predpoklad identickosti nového rozhodnutia so zrušovaným rozhodnutím, ne-podanie žaloby včas – najmä v súvislosti s časovým vymedzením bezodkladne, najneskôr však do troch mesiacov odkedy došlo k dôvodom (nastali okolnosti), pre ktoré sa podáva žiadosť o súdny prieskum (judicial review) a pod.). [pozn.: V prípade, ak žaloba smeruje k zrušeniu rozhodnutia, 3-mesačný časový úsek plynie od vydania rozhodnutia (date of that judgement, order or conviction).]

    Samotné nástroje (akty), ktoré má súd k dispozícii, ak vo veci mieni zjednať nápravu („remedy“), je možné rozdeliť do dvoch základných skupín:

    a) prerogatívne nápravné nástroje

    aa) zrušujúce rozhodnutie (tzv. quashing order – v minulosti „certiorari“)

    Zrušujúce rozhodnutie sa čiastočne z obsahového hľadiska prekrýva s tzv. zakazujúcim rozhodnutím (k tomu pozri ab) nižšie). Zrušujúcim rozhodnutím súd zrušuje rozhodnutie (ako celok alebo jeho časť). Správny súd môže rozhodnutia správneho orgánu zrušiť a vrátiť mu vec na nové konanie (s právnym názorom, ktorý je pre správny orgán záväzný). Zrušujúce rozhodnutie však samo osebe neznamená, že nové rozhodnutie vo veci samej nemôže byť identické so zrušovaným rozhodnutím (v novom konaní však možno bude potrebné odstrániť vady, ktoré mali podstatnú povahu, a ktorých sa dopustil správny orgán v pôvodnom konaní). Za určitých podmienok (aj keď tieto nespadajú typicky pod agendu správneho práva[13]), môže súd namiesto zrušenia veci a jeho vrátenia na príslušný orgán, sám vo veci rozhodnúť.

    ab) zakazujúce/zabraňujúce rozhodnutie (prohibiting order – v minulosti „prohibition“)

    Je to rozhodnutie, ktorým sa orgánu verejnej správy zabraňuje vydať rozhodnutie, ktoré by v budúcnosti mohlo byť predmetom súdneho prieskumu a následného zrušenia (k tomu pozri písm. aa) vyššie). Povaha tohto rozhodnutia – na rozdiel od zrušujúceho rozhodnutia – je teda preventívna a pôsobí pro futuro. Vzťah medzi zrušujúcim rozhodnutím a zakazujúcim/zabraňujúcim rozhodnutím bol opäť veľmi vhodne súdom interpre-tovaný v právnej veci R (London Electricity Joint Committee Company (1920) Ltd v Electricity Commissioners (1924) – 1 KB 171 (206) – kde súd dospel k záveru: „Nevidím žiadny rozdiel medzi zrušujúcim rozhodnutím a zakazujúcim/zabraňujúcim rozhodnutím – možno akurát toľko, že to druhé rozhodnutie môže byť vydané v skoršom štádiu. Ak sa preukáže, že v priebehu konania orgán verejnej správy, ktorého sa podanie týka, prekračuje svoje právomoci vykonávaním/uskutočňovaním takých krokov (úkonov), ktoré by ne-skôr viedli k vydaniu takého rozhodnutia, ktoré by bolo spôsobilé byť predmetom súdneho prieskumu a následného zrušenia, potom sa mi zdá, že vhodným nástrojom nápravy, ktorý sa má použiť, je práve zakazujúce/zabraňujúce rozhodnutie...“

    Takýmto rozhodnutím sa zabraňuje správnemu orgánu v tom, aby konal v rozpore so zákonom, príp. prostredníctvom tohto rozhodnutia je možné zabrániť výkonu rozhodnutia, ktoré bolo vydané ultra vires. Nekonanie v súlade s rozhodnutím súdu sa považuje za urážku súdu/pohŕdanie súdom.

    ac) nariaďujúce rozhodnutie (mandatory order v minulosti „mandamus“) – nariaďuje konať (určitým spôsobom) alebo sa zdržať určitého konania

    Predmetný nástroj sa používa v prípadoch, keď sa žalobca domáha činnosti správneho orgánu, ktorá by mala byť súladná s právnou úpravou (môže ísť napr. o nečinnosť správneho orgánu, nedôvodné odmietnutie veci/zastavenie konania z dôvodu, že správny orgán má za to, že nemá právomoc vo veci konať; alebo požiadavku, aby správny orgán vo veci znova konal a rozhodol zákonne a pod.). Uvedený nástroj nie je účinne uplatniteľný v prípadoch, v ktorých má správny orgán úplnú diskrečnú právomoc posúdiť, či vo veci bude alebo nebude konať, t. j. vo veciach, kde neexistuje právny nárok účastníka konania na to, aby správny orgán konal. Zrušujúce rozhodnutie a nariaďujúce rozhodnutie majú komplementárnu povahu a takto sa môžu aj aplikovať. Na strane druhej, nariaďujúce rozhodnutie samo osebe môže implikovať, že správny orgán konal v rozpore s právom, resp. že konal ultra vires a týmto druhom rozhodnutia sa od neho bude požadovať náprava nežiaduceho stavu vydaním (nového) zákonného rozhodnutia (nariaďujúce rozhodnutie má v takom prípade aj účinky zrušujúceho rozhodnutia).

    b) iné nápravné nástroje

    ba) vyhlásenia/deklarácie („declarations“)

    Ide o osobitný druh aktu vydávaného súdom, ktorý nemá právnu záväznosť, resp. donucovaciu silu (vynútiteľnú povahu), t. j. nejedná sa o nástroj právnej nápravy v užšom zmysle slova. Napriek tomu, že deklarácia súdu nemá záväznú/vynútiteľnú povahu, orgány verejnej správy akceptujú takéto akty a reparujú nežiaduci stav, o ktorom sa v deklarácii pojednáva (v kontexte práv a povinností, resp. právomocí dotknutých subjektov a orgánov). Vo svojej podstate ide o právnu analýzu, resp. právny názor súdu vo veci. Anglická právna teória (a fakticky aj pozitívne právo) rozoznávajú dve kategórie vyhlásení/deklarácií, a to:

    1) vyhlásenie o inkompatibilite ako osobitný druh vyhlásenia podľa čl. 3 anglického Zákona o ľudských právach (1998), ktoré môže Správny súd vydať až po tom, čo sa pokúsil uskutočniť výklad dotknutých právnych noriem v súlade s Európskym dohovorom pre ľudské práva (a takýto výklad nebol možný).

    2) iné všeobecné vyhlásenia/deklarácie vydávané podľa čl. 31 ods. 2 Zákona o vyšších súdoch (Senior Courts Act 1981)

    bb) opatrenia – súdne zákazy, príkazy a pod. („injunctions“)

    Opatrenia súdu môžu byť dočasné alebo trvalé, ďalej ich môžeme členiť na pozitívne a negatívne. Prostredníctvom takýchto opatrení je možné zabrániť napr. nezákonnému konaniu správneho orgánu. Opatrenia anglická právna úprava rozlišuje v zásade dvojakého druhu:

    1) opatrenie vydávané podľa čl. 30 Zákona o vyšších súdoch (Senior Courts Act 1981) smerujúce k zákazu konať (a rozhodnúť) v súvislosti s výkonom verejnej právomoci – jedná sa o opatrenie, ktoré Správny súd vydáva vo vzťahu k osobe/osobám, ktoré nemajú príslušnú rozhodovaciu právomoc napriek tomu v určitej veci konajú (a rozhodujú). Uvedené opatrenie sa týka v zásade akéhokoľvek úradu (funkcie) trvalej povahy, ktorá bola zriadená zákonom alebo iným príslušným prameňom práva.

    2) iné všeobecné opatrenia (zákaz, príkaz...) vydávané podľa čl. 31 ods. 2 Zákona o vyšších súdoch (Senior Courts Act 1981)

    Okrem jedného z vyššie uvedených nápravných opatrení, môže Správny súd vo veci rozhodnúť aj o peňažnej náhrade škody („damages“), ktorá bude žalobcovi priznaná z dôvodu, ktorý tvorí okolnosť pre vyhovenie žalobe vo veci samej. O náhrade škody Správny súd rozhoduje len na žiadosť žalobcu a aj to len v prípade, ak súd uplatní (použije) vo veci jedno z vyššie uvedených nápravných opatrení. Nárok na náhradu škody Správny súd spravidla prizná, ak má za to, že uplatnenie nároku na náhradu škody by bolo úspešné aj v režime občianskeho súdneho konania, t. j. už v konaní pred Správnym súdom boli preukázané všetky okolnosti relevantné pre priznanie náhrady škody. Okrem toho môže súd rozhodnúť o náhrade škody aj v prípadoch, ak sa žalobca domáha „spravodlivého zadosťučinenia“ (v kontexte Zákona o ľudských právach (1998)) alebo sa náhrady škody domáha titulom, že protiprávne konanie žalovaného zakladá nárok na náhradu škody (aj) podľa práva EU (Francovich and Bonifaci v Italian Republic [1993] 2 CMLR 66). Správny súd má k dispozícii aj moderačnú právomoc (za splnenia zákonných podmienok a predpokladov).

    Pre úplnosť je potrebné uviesť, že Správny súd môže okrem náhrady škody rozhodnúť v obdobnom právnom režime aj o reštitúcii (vrátenie veci, obnova stavu), ako aj o povinnosti vydať splatné peňažné plnenie.

    ZÁVER:

    Druhá zo štúdií zo série zameranej na anglickú administratívnu justíciu rieši detailnejšie inštitút judicial review. V tomto smere stojí za osobitnú zmienku skutočnosť, že pri podaní správnej žaloby je prvým procesným krokom overenie toho, či súd vôbec bude konať v merite veci. Jedná sa o praktický inštitút, ktorým sa má a môže zabrániť zdĺhavým súdnym konaniam bez skutočného dopadu na práva a povinnosti dotknutých strán. Relatívne detailne sme sa venovali aj otázke aktívnej legitimácie a rozhodnutiam, ktoré môžu byť výsledkom procesu judicial review. Okrem toho kladne hodnotíme (a navrhujeme takúto prípadnú zmenu implementovať aj v podmienkach Slovenskej republiky) to, že o náhrade škody môže rozhodovať priamo správny súd (rozhodujúci v merite veci) a nie je potrebné účastníka konania odkazovať na osobitné občianske (civilné) súdne konanie.

    ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY:

    1. FELDMAN, D. Error of Law and Flawed Administrative Acts. University of Cambridge : Cambridge. www.repository.cam.ac.uk/bitstream/handle/1810/246157/Error-of-Law-and-the-Effects-of-Flawed-Administrative-Decisions-and-Rules-for-CLJ-22-03-14-1.pdf?sequence=1
    2.  FORDHAM, M. Judicial Review Handbook. 4th edition. Oxford – Portland Oregon : Hart Publishing. ISBN: 1-84113-439-2. 2004. Str. 258
    3.  GARAYOVÁ, L. Základné črty japonského práva. Magister Officiorum : odborný časopis Učenej právnickej spoločnosti. – ISSN 1338-5569. – Roč. 3, č. 2 (2014), s. 56-62.
    4.  HILAIRE, B. – Constitutional & Administrative Law. 6th Edition. Routledge – Cavendish : Oxon. 2006, str.745 a nasl.
    5. Senior Courts Act 1981 (Zákon o vyšších súdoch 1981)

    Pozn.: Všeobecne záväzné právne predpisy, zbierky rozhodnutí, stanovísk, webové pramene a i. (Slovenská republika a iné štáty) – pozri samotný text štúdie.

    Skratky používané v rámci tejto a nadväzujúcich štúdií autora k téme administratívnej justície v Anglicku:

    All ER (The All England Law Reports)

    LGR (Local Goverment Reports)

    UKHL (United Kingdom (House of Lords))

    AC (Law Reports Appeal Cases)

    EWHC (High Court of England and Wales)

    Admin (Administrative Court)

    ACD (Administrative Court Digest)

    UKSC (United Kingdom Supreme Court)

    WLR (Weekly Law Reports)

    AIR (All India Reporter)

    SC (Supreme Court [India])

    SCR (Supreme Court Reports [India])

    SCC (Selected Cases in Chancery [India])

    SLR (Singapore Law Reports)

    H.C. (The Singapre High Court)

    EÚ (Európska Únia)

    KB (King´s Bench)

    CB (NS) (Common Bench Reports by Manning Granger & Scott, New Series 1856 – 1865)

    LRC (Law Revision Council)

    CSP (Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z.))

    SSP (Správny súdny poriadok (zákon č. 161/2015 Z. z.))

    OSP (Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb.))

    ELR (European Law Review)

    LR (Law Reports)

    FLR (Federal Law Reports (Australia) / Family Law Reports)

    P&CR (Planning & Compensation Reports)

    ZoSK, SpP (Zákon o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb.))

    Imm AR (Immigration Appeal Reports (UK))

    QB (Queen´s Bench)

    COD (Collin´s Dictionary of Law)

    SR (Slovenská republika)

    Poznámky pod čiarou:

    1. Rovnako ako v SR, aj v Anglicku platí, že nie každé pochybenie správneho orgánu v rámci rozhodovania alebo rozhodnutia musí automaticky viesť ku zrušeniu predmetných aktov správnym súdom.^
    2. Podľa čl. 6 anglického Zákona o ľudských právach (1998) sa za orgán verejnej moci považujú súdy, tribunály, ako aj „akékoľvek iné orgány, ktorých funkcie sú funkciami verejnej povahy“. V prípade Marcic v Thames Water (2003) napr. súd rozhodol, že tzv. privatizovaná vodárenská spoločnosť sa pre účely súdneho prieskumu považuje za orgán verejnej moci a jej konanie a rozhodnutia môžu byť predmetom súdneho prieskumu.^
    3. Pre účely tejto štúdie, nenárokovateľnosť budeme vnímať v dvoch rovinách – neexistencia nároku na prijatie veci na meritórne konanie a rozhodovanie správnym súdom a nenárokovateľnosť vyhovenia žalobe (a to ani v prípade identifikácie nezákonnosti v priebehu súdneho prieskumu).^
    4. Inštitút súdneho prieskumu (judicial review) nebude môcť žalobca spravidla úspešne uplatniť v prípadoch, ak vec, o ktorej by mal súd konať, nemôže mať reálny vecný dopad na práva a právom chránené záujmy žalobcu (resp. účastníkov konania). Výnimku z tohto pravidla tvoria situácie, kedy posúdenie a rozhodnutie vo veci súdom bude potrebné (napriek neexistencii individuálneho záujmu podľa predchádzajúcej vety) z dôvodu úpravy – regulácie správneho postupu orgánov verejnej správy v budúcnosti (pozri FELDMAN, D. Error of Law and Flawed Administrative Acts. University of Cambridge : Cambridge. www.repository.cam.ac.uk/bitstream/handle/1810/246157/Error-of-Law-and-the-Effects-of-Flawed-Administrative-Decisions-and-Rules-for-CLJ-22-03-14-1.pdf?sequence=1 [online: 25.07.2017, 09:32]^
    5. Anglická právna úprava deklaruje aj iné lehoty na podanie žaloby na súdny prieskum rozhodnutia správneho orgánu (napr. v prípade rozhodnutí ministrov/ústredných orgánov štátnej správy je to 6 týždňov, rovnaká lehota sa vzťahuje na rozhodnutia orgánov územného plánovania, resp. stavebné úrady a pod.)^
    6. K tomu porovnaj napr. § 181 ods. 1 CSP: „Fyzická osoba alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.“, ods. 4 „Zmeškanie lehoty podľa odsekov 1 až 3 nemožno odpustiť.“.^
    7. [India] Trust Mai Lachmi Sialkot Bradari v. Chairman, Amritsar Improvement Trust, AIR 1963 SC 976, para 10: (1963) 1 SCR 242.^
    8. Nepochybne, práve výklad a hľadanie hranice toho, kedy je ešte prijatie odkazu na takúto normu prijateľné a kedy nie, je vecou kvality súdneho prieskumu vykonávaného vo vzťahu k orgánom verejnej správy. Je to hľadanie rovnováhy medzi „prijateľnou nezákonnosťou“ („prijateľným pochybením orgánu verejnej správy“) a tým, čo už je v tomto kontexte neprijateľné.^
    9. Hinduisti uctievajú rieku Ganga ako posvätnú rieku (s nadväzujúcimi religióznymi atribútmi). ^
    10. Kayano et al. v. Hokkaido Expropriation Committee. [Viac k tomu: GARAYOVÁ, L. Základné črty japonského práva. Magister Officiorum : odborný časopis Učenej právnickej spoločnosti. – ISSN 1338-5569. – Roč. 3, č. 2 (2013), s. 56-62.]^
    11. K tomu pozri výklad k inštitútu konzultácií v iných štúdiách autora k téme administrative justice v Anglicku.^
    12. Hilaire Barnett – Constitutional & Administrative Law. 6th Edition. Routledge – Cavendish : Oxon. 2006, str.745 a nasl.^
    13. Ide o posudzovanie postihov ukladaných tzv. magistrátnymi súdmi (Magistrates´ Courts) a Korunným súdom (The Crown Court). Pri uplatnení judicial review proti takýmto rozhodnutiam, môže súd v režime judicial review namiesto zrušenia a vrátenia veci na príslušný súd, sám rozhodnúť o postihu/sankcii.^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti