Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

DÔKAZNÉ BREMENO (A PROCESNÉ PREZUMPCIE) V REŽIME SPRÁVNEHO SÚDNICTVA A DELITEĽNOSŤ SPRÁVNEHO AKTU (PREDMETU PRIESKUMU) AKO ELEMENTY SÚDNEHO PRIESKUMU (ANGLICKO/SLOVENSKÁ REPUBLIKA) – INTERPRETAČNÁ KOMPARÁCIA NEPREČÍTANÉ MagOff 

     
    Článok bol nastavený ako .
    25.02.2019doc. JUDr. PhDr. Peter Potasch PhD. (Spracoval: Veronika Vicová )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    BURDEN OF PROOF (AND PROCEDURAL PRESUMPTIONS) IN JUDICIAL REVIEW AND THE AC-CORD/SEVERABILITY (OF THE OBJECT OF JUDICIAL REVIEW) AS ELEMENTS OF JUDICIAL REVIEW (EN-GLAND/SLOVAK REPUBLIC) – COMPARISON OF INTERPRETATIONS

    SERIES OF MONOTHEMATIC STUDIES – PART: 7 OF 7

    doc. JUDr. PhDr. Peter Potásch, PhD.
    Paneurópska vysoká škola – fakulta práva
    Ústav verejného práva
    Tomášikova 20, 821 02 Bratislava
    E-mail: peter.potasch@paneurouni.com


    Kľúčové slová:

    správne súdnictvo, súdny prieskum, Anglicko, Slovenská republika, dôkazné bremeno, jednotnosť (celistvosť) správneho rozhodnutia

    Key words:

    administrative judiciary, judicial review, England, Slovak Republic, burden of proof, accord of administrative decisions

    Abstrakt:

    Predkladaná štúdia tvorí ostatnú štúdiu (7/7) autora k otázkam anglického správneho súdnictva (aj v kontexte správneho súdnictva Slovenskej republiky). Z hľadiska poradia táto štúdia síce nadväzuje na štúdiu „(Vnútorná) integrita orgánu verejnej správy a legitímne očakávania ako elementy činnosti správnych orgánov v kontexte súdneho prieskumu (Anglicko/Slovenská republika) – interpretačná komparácia“, ale z obsahového hľadiska sa viaže na všetky skôr publikované štúdie autora (zo série so zameraním na anglické judicial review). Štúdia sa zameriava na dôkazné bremeno (a procesné prezumpcie) v režime správneho súdnictva a na deliteľnosť správneho aktu ako predmetu súdneho prieskumu v judicial review. Autor sa síce uvedeným témam nevenuje komplexne a v plnom rozsahu, poskytuje však relatívne detailnú analýzu uvedených inštitútov. Uvedená analýza sa opäť opiera o prácu s rozhodovacou činnosťou anglických súdov a pri hľadaní paralel v režime slovenských právnych reálií.

    Abstract/summary:

    The presented study is the last study (7 of 7) of the author relating to the topic of administrative judiciary/judicial review in England (also form the perspective of the law of the Slovak Republic). From the logical point of view, this study follows the study of „(The Internal) Integrity of Administrative Bodies and Legitimate Expectations as Elements Relating to Administrative Proceedings in the Context of Judicial Review (England/Slovak Republic) – Comparison of Interpretations“ already published. However, from the point of subject matter, it relates to all previous studies of this author focusing on the mentioned topic. The study deals with the following topics: burden of proof in judicial review and the accord (severability) of administrative acts in the course of judicial review. Although the author does not deal with all these topics in a complex and full way, he provides a relatively detailed analysis of the above issues. He does so by using extensive sources (mainly English doctrinal sources and decisions of English courts) and by looking into some of the Slovak parallels of the analysed topics.


    VŠEOBECNÝ ÚVOD

    V anglickom systéme judicial review sa niektoré inštitúty, ktoré sú v podmienkach Slovenskej republiky dlhodobo v teoretickej, resp. právnej rovine neriešené, objavujú už niekoľko desaťročí až storočí a predstavujú tak dobrú platformu na získavanie informácií a formovanie ich výkladu aj v podmienkach Slovenskej republiky. Medzi takéto otázky patria aj otázky týkajúce sa dôkazného bremena a procesných prezumpcií v režime správneho súdnictva. Štúdia odpovedá napr. na také otázky, či predpoklad toho, že by po zrušení rozhodnutia správneho orgánu súdom bolo vo veci vydané rovnaké (v princípe podobné) administratívne rozhodnutie je vecou, ktorú posudzuje sám súd (ako otázku právnu) alebo sa jedná o argumentáciu v rovine procesnej obrany (zo strany žalovaného správneho orgánu)? Je vhodné, ak správne súdy pri posudzovaní predmetnej otázky vstupujú do podstatnej miery do otázok vecných? V neposlednom rade sa štúdia venuje aj tomu, či je nezákonné rozhodnutie napadnuté žalobou v režime judicial review deliteľné (v priebehu súdneho prieskumu) alebo či nezákonnosť jednej jeho časti (najmä v kontexte súdneho prieskumu normatívnych správnych aktov) spôsobuje nezákonnosť aktu ako celku? Ak áno, aké testy deliteľnosti sa majú uplatňovať? Formálne? Vecné? Štúdia odpovedá aj na tieto otázky a hoci tak robí len v hlavných črtách, dovoľujeme si vysloviť presvedčenie, že poskytne čitateľom (z kruhov odbornej verejnosti) odpovede aspoň na niektoré možné neprebádané dimenzie skúmanej témy, a bude tiež stimulom pre ďalšie nadväzujúce otázky.

    DÔKAZNÉ BREMENO A PROCESNÉ PREZUMPCIE V REŽIME SPRÁVNEHO SÚDNICTVA

    Vo všeobecnosti pre anglický systém správneho súdnictva platí jednoduchá premisa: dôkazné bremeno je na žalobcovi, t. j. on preukazuje, že správny orgán pochybil (nie správny orgán preukazuje, že nepochybil).

    Ako uvádzame v iných štúdiách tohto zamerania, systém správneho súdnictva (judicial review) je v Anglicku dvojštádiovým procesom. Dvojštádiovosť spočíva v tom, že v prvom štádiu konania musí žalobca súd presvedčiť o pravdepodobnosti svojho úspechu v rámci konania vo veci samej, pričom primárne musí existovať právny základ, ktorý by mohol znamenať meritórny úspech žalobcu v konaní (konanie o udelení povolenie/súhlasu na meritórne konanie o žalobe). Až v druhej etape dochádza následne k tomu, čo by bolo možné označiť ako konanie o podanej žalobe vo veci samej (t. j. v užšom zmysle). Aj keď je uvedený model v súčasnosti často kritizovaný, naďalej platí a postupuje sa podľa neho, resp. v súlade s ním[1].

    Práve prvé štádium súdneho prieskumu je mimoriadne náročné, keďže nepresvedčivosť argumentácie žalobcu vedie k neúspechu (neudeleniu súhlasu s konaním vo veci samej). Situáciu účinnej ochrany práv žalobcu teda komplikuje práve to, že už pri povoľovaní začatia konania vo veci samej musí byť takmer bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že existujú dôvody na konanie vo veci samej (primárne nezákonnosť rozhodnutia a/alebo postupu správneho orgánu).

    Anglická judikatúra poskytuje množstvo rozhodnutí, ktoré tieto postuláty potvrdzujú – napr. Save Britain´s Heritage v Number 1 Poultry Ltd (1991), 1 WLR 153, 168D-E – „je na žalobcovi, aby preukázal, že trhlina (nedostatok) v poskytnutom odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu je taká, že to vyvoláva podstatné pochybnosti o tom, či rozhodnutie nebolo postavené na irelevantných okolnostiach.“, príp. R v Inland Revenue Commissioners (1980), AC 952, 1026H – „...žalobcovia v rámci ich žiadosti o vydanie súhlasu/povolenia na prijatie správnej žaloby na ďalšie konanie nepreukázali, že by zamestnanci správneho orgánu konali v rozpore s právomocami, ktoré im boli zverené, resp. inak nezákonne – pri zadržaní listín, ktoré im zadržali.“ Často teda Správny súd už v prvej etape súdneho prieskumu preskúma podstatné okolnosti veci a odmietne vo veci konať, ak bude mať za to, že je nepravdepodobné alebo málo pravdepodobné, že by žalobca bol v konaní úspešný.

    Nemenej procesne náročnou okolnosťou pri rozhodovaní súdu o tom, či bude vec meritórne preskúmavaná je to, že prípadné pochybnosti sa vykladajú v prospech žalovaného. V prípade R (Choudhury) v Governors of the Bishop Challoner Roman Catholic Comprehensive Girls´ School, 1992, 2 AC 182, 197E – súd v súvislosti s prvou etapou súdneho prieskumu ustálil: „V predložených podkladoch nenachádzam dostatočné indície toho, že by odvolací orgán vo veci právne pochybil. Je dôležité uvedomiť si, že pre poskytnutie ochrany v režime súdneho prieskumu nie je postačujúce to, že z dodaných podkladov vyplýva možnosť, že došlo k právnemu pochybeniu (vo veci), t. j. že mohlo dôjsť k porušeniu práva. Právomoc zrušiť rozhodnutie [pozn.: správneho orgánu] je daná vtedy, keď sa preukáže, že zákon aj skutočne porušený bol. Naviac, je potrebné uvedomiť si, že súdy by k rozhodnutiam, ktoré vydali osoby bez právnického vzdelania, nemali pristupovať s rovnakou náročnosťou, resp. kvalitatívnymi požiadavkami ako na rozhodnutia, ktoré vydávajú právnici, keďže presnosť používaného právneho jazyka bude u neprávnikov iná ako je presnosť, ktorá by sa v tejto veci mohla očakávať od právnika.“, ba čo viac v prípade Avon v Cleveland County Councils (1994) COD 517 – dokonca súd vyslovene poukazuje na to, že pochybenie správneho orgánu musí byť zjavné – „...nesúhlasíme s tvrdením, že komisia [pozn.: správny orgán] neprihliadala na ktorýkoľvek aspekt problému... takýto záver by musel byt zjavný.“ Z uvedeného vyplýva, že v rámci konania pred správnym súdom platí takmer identicky – ako v prípadoch „klasických“ sporov – kontradiktórnosť konania a rovnosť účastníkov konania. Dôkazné bremeno, ktoré musí žalobca v konaní uniesť sa ale v rámci bipolárneho vnímania procesov: „súkromného procesu“ a „trestného konania“ približuje k tzv. deliktuálnemu (trestnému) konaniu, kedy dôkazné bremeno, resp. jeho uznesenie je interpretované spôsobom, že „pochybnosti sa vykladajú v prospech žalovaného“ (a akoby in dubio pro reo v prospech obžalovaného v trestnej veci). Paradoxne ale samotný systém správneho súdnictva v Anglicku sformuloval, že keďže konanie o správnej žalobe v rámci súdneho prieskumu je konaním civilným, v týchto konaniach sa uplatňuje občianskoprávny dôkazný štandard, resp. dôkazné bremeno (R (Khawaja) v Secretary of State for the Home Department – (1984), AC 74, 112E„Keďže konanie o správnej žalobe (súdnom prieskume) je konaním občianskoprávnym, javí sa nám, že vo veci je potrebné uplatňovať dôkazné štandardy občianskeho súdneho konania.“).

    Otázka dôkazného bremena, resp. dôkazných štandardov však nie je v právnej úprave Anglicka jednotná (a ani jednoznačná). Síce platí režim opísaný vyššie (t. j. dôkazné bremeno je primárne na žalobcovi), v rámci určitých druhov konania o správnej žalobe, resp. v rámci niektorých procesných úkonov a parciálnych otázok/tvrdení, je koncepcia dôkazného bremena budovaná na iných pilieroch. Ide v zásade o nasledovné osobitné režimy:

    1. dôkazné bremeno vo veciach týkajúcich sa ľudských práv – napr.: R (Khawaja) v Secretary of State for the Home Department – (1984), AC 74, 112B – „v prípadoch, v ktorých výkon verejnej moci zasahuje do (základných) slobôd (osoby) alebo jej vecných (majetkových) práv, bremeno preukázania zákonnosti rozhodnutia je na výkonnej moci (pozn.: správnom orgáne).“, príp. Chesterfield Properties Plc v Secretary of State for the Environment (1998), JPL 568, 579 – „tam, kde rozhodnutie správneho orgánu vstupuje do ústavných práv alebo obmedzuje ústavné práva alebo základné práva, je povinnosťou rozhodujúceho orgánu poskytnúť podstatnú – materiálnu opodstatnenosť takého úkonu – vo verejnom záujme“. Opakovane sa objavujú obavy v tomto smere predovšetkým v súvislosti s kvalitou rozhodovania v oblastiach azylu a prisťahovalectva a doposiaľ sa dosiahol len malý pokrok v zlepšovaní kvality (napr. inštitút nezávislého hlavného inšpektora pre hranice a prisťahovalectvo, alebo zvýšená kontrola žiadostí o zlúčenie rodiny.) Takéto roz-hodnutia správneho orgánu majú zásadný význam pre dotknutých jednotlivcov a týkajú sa ich základných ľudských práv, preto je nevyhnutné aby správne orgány dbali napr. aj o to, aby prisťahovalci neboli nespravodlivo oddelení od svojej rodiny alebo vrátení do domovskej krajiny, kde by mohli čeliť prenasledovaniu a mučeniu[2]. Právna úprava, resp. rozhodovacia prax správnych súdov SR predpokladá súladný zásah do ľudských práv (orgánmi verejnej moci – správy), ak boli tieto vykonané podľa zákona (a v súlade s ním) – napr. – NR SR – Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. októbra 2013, sp. zn. 8Sžf 46/2012: Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, v priebehu celého správneho konania nevedel žalobca správnym orgánom preukázať v súlade so Zákonom pôvod alebo spôsob nadobudnutia liehu. To znamená, že už v štádiu podania a zverejnenia predmetného inzerátu musela byť táto situácia rovnaká. Pokiaľ by žalobca spôsob nadobudnutia liehu vedel preukázať v čase zverejnenia predmetného inzerátu, nebol by dôvod, aby tieto skutočnosti nepreukázal správcovi dane. To znamená, že pokiaľ žalobca takýto inzerát dal a sám nevedel v súlade so Zákonom pôvod alebo spôsob nadobudnutia liehu preukázať, musel si byť vedomý rizika, ktoré je spojené s predajom liehu, ktorého pôvod a spôsob nevie preukázať. ....... Činnosť od reakcie colného úradu a jeho zamestnancov na zverejnený inzerát žalobcu až po legitimovanie sa zamestnancov colného úradu služobným preukazom a vyhlásením „colná správa“ je potrebné subsumovať pod pátraciu a odhaľovaciu činnosť, ktorú v kompetencii colný úrad má a v predmetnom období mal, čo je širší pojem než miestne zisťovanie a v danom prípade úkon miestneho zisťovania, ktorý bol realizovaný podľa § 14 zák. o správe daní a poplatkov, treba subsumovať do širšieho pojmu pátracia činnosť. Podľa názoru krajského súdu miestne zisťovanie je len jedným z možných prostriedkov vykonávania pátracej činnosti colného úradu, ktorú zákonodarca bližšie nešpecifikoval. Podstata vykonávania pátracej činnosti v súlade so Zákonom je tá, že nemôže dôjsť k zásahu do základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb vo vzťahu k osobe, voči ktorej sa pátracia činnosť realizuje, čo v danom prípade preukázané nebolo, že by k takémuto zásahu došlo. Po začatí služobného zákroku došlo k zásahu do základných práv a slobôd žalobcu, avšak tento zásah bol v súlade so Zákonom, na takýto služobný zákrok mal kompetenciu colný úrad, vykonal tento služobný zásah v súlade so zákonnou úpravou a mal oprávnenie zasiahnuť do konkrétnych práv žalobcu, teda zaistiť jeho osobu, predmetné fľaše s liehom, neskôr aj zaistiť jeho mobilný telefón. Z tohto dôvodu súd vyhodnotil žalobnú námietku o nezákonnosti získania dôkazov a prostriedkov, z ktorých napokon pri rozhodovaní správne orgány vychádzali (miestne zisťovanie, zápisnica o miestnom zisťovaní, namietané prekročenie kompetencie na takýto postup prvostupňového správneho orgánu a ich zamestnancov), za nedôvodnú.
    2. dôkazné bremeno vo veciach týkajúcich sa národnej bezpečnosti – Council of Civil Service Unions v Minister for the Civil Service (1985), AC 374, 420C-D- „...ak sa umožnil súdny prieskum rozhodnutia správneho orgánu na tom základe, že toto bolo vydané v rámci konania, ktoré bolo nespravodlivé, potom je na vláde [pozn.: orgáne verejnej správy], aby preukázala, že rozhodnutie bolo vydané v súvislosti s národnou bezpečnosťou.“ V otázke národnej bezpečnosti si dovoľujeme poukázať napr. na rozhodnutie NS SR vo veci, ktorá rieši súvisiace otázky v podmienkach kontinentálneho práva („verejná bezpečnosť“) – v Slovenskej republike – NS SR [pozn.: judikát je čiastočne relevantný aj k položke 1. vyššie]: Pokiaľ ide o žalobcovo tvrdenie, že v danom prípade došlo k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva žalobcu na súkromie a rodinný ži-vot garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd a na druhej strane práva štátu na bezpečnosť a verejný poriadok, teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, bolo potrebné sa s týmto názorom stotožniť, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za dôležité zdôrazniť, že v administratívnom konaní musí byť nad všetky pochybnosti preukázané, že z konania žalobcu hrozí Slovenskej republike ohrozenie verejnej bezpečnosti, pričom v tejto súvislosti musí zvážiť aj hľadisko súkromné tak, aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté jeho právo na súkromie a rodinný život na území SR so svojou manželkou a maloletou dcérou, ktoré sú občiankami SR. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. apríla 2008, sp. zn. 1Sža 3/2008).
    3. preukazovanie okolností relevantných pre rozhodnutie v štádiu po vydaní súhlasu/povolenia na ďalšie riešenie správnej žaloby – v tejto etape sa dôkazné bremeno fakticky presúva na správny orgán. Ak totiž žalobca v tzv. povoľovacej etape preukázal, že je opodstatnené pokračovať v konaní o správnej žalobe, je na správnom orgáne, aby preukázal okolnosti a podklady, z ktorých vychádzal v rámci rozhodovania vo veci a vyvrátil tak (predbežne preukázané) tvrdenia žalobcu. R (Huddleston) v Lancashire County Council (1986), 2 All ER 941, 945b – „...ak a len v prípade, ak žalobca preukáže sudcovi správneho súdu opodstatnenosť konania v merite veci (správna žaloba), potom vzniká správnemu orgánu ako žalovanému povinnosť úplného a spravodlivého poskytnutia informácií a podkladov viažucich sa k veci [tzv. full and fair disclosure].“. Správny orgán je teda povinný tvrdiť a preukázať listinami správnosť svojho postupu a negovať tak tvrdenia (príp. dôkazy) produkované v konaní žalobcom. Ide v zásade o povinnosť prostredníctvom doloženia listín (v podmienkach SR najmä doložením administratívneho spisu), preukázať správnosť a zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu.
    4. dedukcie – jedná sa o taký právny stav, kedy rozhodnutie správneho orgánu vychádza z neúplného zistenia stavu veci, ktorý je kompenzovaný dedukciami (najmä v dôsledku nedostatku dôkazov, resp. podkladov vo veci), príp. z nesprávneho vyhodnotenia existujúcich podkladov – napr. R (Bariise) v Brent London Borough Council (1999), 3 HLR 50, 58 – „Ak je niečo tak prekvapujúce, resp. znepokojujúce, že sa nedá reálne predpokladať, že by sa tomu niekto venoval v podobe osobitného – riadneho hodnotenia veci, potom môže byť opodstatnený záver súdu, že danej otázke sa nevenoval žiadny alebo dostatočný priestor.“)
    5. preukazovanie skutočnosti, že pochybenie správneho orgánu nebolo podstatné a že by rozhodnutie vo veci samej – aj keby došlo k odstráneniu prípadných vád konania/rozhodnutia v novom konaní – nebolo iné ako preskúmavané rozhodnutie. Ide o situáciu, ktorá je vyjadrená napr. v rozhodnutí R (Lichfield Securities Ltd) v Lichfield District Council (2001), EWCA Civ 304 (2001) 3 PLR 33 – „...je povinnosťou správneho orgánu, aby preukázal, že v dôsledku jeho pochybenia – porušenia povinnosti konať spravodlivo – nedošlo ku žiadnej skutočnej ujme.“, príp. R v Governors of the Sheffield Hallam University (1995), ELR 267, 284D-E – „Mám za to, že ak účastník konania (rozumej: správny orgán), ktorý sa snaží zabrániť bežnému právnemu následku toho, že konal v rozpore s procesnými povinnosťami vyplývajúcimi zo zákona [pozn.: zrušenie rozhodnutia súdom], a to na základe ubezpečenia, že týmto porušením procesných pravidiel sa vlastne nič podstatné nestalo [pozn.: účastníkovi konania], potom je to právne on [pozn.: rozumej – správny orgán], kto musí uvedené aj preukázať.“ alebo aj R (Paddock) v London Borough of Camden (1995), COD 130 – „dôkazné bremeno o tom, že porušenie (nedodržanie) právnej úpravy vo svojej podstate neviedlo – nevedie k okolnostiam, pre ktoré by malo byť rozhodnutie zrušené, znáša žalovaný správny orgán. Inými slovami povedané: následkom nedodržania pravidiel spravodlivého procesu (správneho konania) je presun dôkazného bremena na žalovaného, ktorý musí preukázať, že toto pochybenie nemalo materiálnu povahu [pozn.: na výrok rozhodnutia]“. V podmienkach Slovenskej republiky sa zatiaľ javí, že to je práve súd, kto posudzuje, ako by vo veci vyzeralo nové správne rozhodnutie (ak by sa vec vrátila správnemu orgánu na nové konanie), t. j. je to súd, kto skúma, či povaha identifikovanej vady (nezákonnosti) je taká, že to má/mohlo mať vplyv na správnosť/zákonnosť výroku preskúmavaného rozhodnutia. Tento postup je zrejme aplikovaný aj v kontexte zásady iura novit curia. V kontexte rovnosti procesných strán (žalobca/žalovaný) však máme za to, že by bolo žiaduce, aby sa táto otázka presunula do sféry tvrdenia a dokazovania žalovaným (správnym orgánom) – podobne, ako je tomu v Anglicku[3]. Ak totiž na strane jednej žalobca v konaní preukáže nezákonnosť správneho konania, resp. rozhodnutia správneho orgánu, splnil si povinnosť tvrdenia aj preukázania ním tvrdeného stavu. Predmetné bremeno sa následne presúva na žalovaného, ktorý by mal súdu preukázať, že identifikované vady (nezákonnosti) nemajú, resp. nemali vplyv na vecnú správnosť výroku rozhodnutia správneho orgánu. Súd by v tomto smere nemal nahrádzať aktivity žalovaného správneho orgánu (ako strany v súdnom konaní) cez prizmu, že sa jedná o „právnu otázku“, keďže uvedené by mohlo indikovať neopodstatnené narušenie princípu rovnosti strán pred súdom[4]. V neposlednom rade je potrebné uviesť, že ani v otázke „váhy nezákonnosti“ nie je možné vady paušalizovať a automaticky ustáliť, že porušenie určitého zákonného ustanovenia je automaticky „ospravedlniteľné“, keďže predmetná otázka musí byť vždy skúmaná v kontexte individuálne rozhodovanej veci (na úrovni správneho súdu). Ako modelovú situáciu môžeme v tejto súvislosti uviesť napr. ustanovenie § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)[5] – ktoré porušenie bolo napr. vo veci sp. zn.: 6Sžo 55/2010 (16.06.2010) (NS SR) vyhodnotené nasledovne: „Vzhľadom na uvedené odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán postupoval v správnom konaní v rozpore s právnou normou ustanovenou v § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 správneho poriadku, keďže neumožnil, aby sa žalobca mohol pred vydaním rozhodnutia vyjadriť k jeho podkladom i k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Uvedené procesné pochybenie považuje odvolací súd za takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a preto dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného je potrebné podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.“ alebo napr. v prípade – sp. zn.: 10Sžso/14/2015 (zo dňa 30.03.2016) – (NS SR) uvádza: „Najvyšší súd sa stotožnil s námietkou žalobcu týkajúcej sa toho, že žalovaný nevyzval žalobcu, aby sa oboznámil s podkladmi pre rozhodnutie v rámci prvostupňového, ako aj odvolacieho správneho konania. Uvedený postup žalovaného je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s § 3 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého sú správne orgány povinné umožniť účastníkovi konania, aby sa vyjadril k podkladu rozhodnutia. Uvedené ustanovenie zákona je v texte správneho poriadku ďalej premietnuté aj do § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Na tvrdenie žalovaného, podľa ktorého sa na konanie vo veciach podľa zákona č. 447/2008 Z. z. ustanovenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku nevzťahuje, najvyšší súd uvádza, že zákon č. 447/2008 Z. z. však nevylúčil aplikáciu § 3 ods. 2 Správneho poriadku. Vzhľadom na existujúcu judikatúru najvyššieho súdu odvolací súd dodáva, že podľa základných pravidiel správneho konania obsiahnutých v správnom poriadku sa má postupovať aj v prípade osobitných konaní (zákon č. 447/2008 Z. z. ), a to aj v prípade, ak z osobitnej úpravy (zákon č. 447/2008 Z. z. vyplýva, že sa na predmetné konanie správny poriadok nevzťahuje. „Najvyšší súd nielen v zmysle čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, ale aj v zmysle rezolúcie č. (77)31 Výboru ministrov Rady Európy o správnom konaní zastáva právny názor, že zásady správneho konania sa musia vzťahovať aj na osobitné správne konania, ktoré subsidiárne pôsobenia správneho poriadku výslovne vylúčili.“ (Najvyšší súd SR sp. zn. 1Sžr/68/2011)“, avšak porušenie toho istého zákonného ustanovenia v inej veci – napr. 6Sžo/32/2014 zo dňa 29.04.2015 (NS SR) už súdom nie je vyhodnotené ako okolnosť, ktorá by mala (mohla mať) vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia správneho orgánu – „Krajský súd ďalej poukázal na to, že aj keby správny orgán – žalovaný dôsledne nereš-pektoval § 33 ods. 2 správneho poriadku (čo sa však podľa súdu nestalo) nešlo by v tomto prípade o dôvod spôsobujúci nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a to z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie bolo podľa názoru krajského súdu vecne správne. Žalovaný správny orgán vykonal dostatočné dokazovanie na udelenie výnimky podľa § 40 ods. 3 písm. c/ zákona o ochrane prírody a krajiny. Vychádzal zo stanoviska Štátnej ochrany prírody SR a stanoviska Správy NAPANT.“ Uvedené ilustračné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky správne preukazujú, že v konkrétnej veci môže byť dopad porušenia určitého zákonného ustanovenia rôzny a tým pádom je potrebné zachovávať mimoriadne vysoký stupeň individualizácie rozhodovania správnych súdov v konkrétnych veciach (keďže ani samotná precedenčná zásada, zásada legitímnych očakávaní, príp. požiadavka rozhodovania v súlade s „ustálenou súdnou praxou“ nedáva jednoznačnú odpoveď na riešenie každej veci – každej otázky). Aj v podmienkach Slovenskej republiky by však malo platiť, že žalovaný správny orgán má presvedčiť súd o imateriálnosti vady a nie súd má byť ten, kto túto otázku vyhodnocuje/skúma z vlastnej iniciatívy (neraz až priamo v texte rozhodnutia súdu vo veci samej).
    6. preukázanie skutočností, ktoré môžu byť neúplné alebo sporné a ktoré sa týkajú rozhodovacieho procesu správneho orgánu, proti ktorému žaloba smeruje – napr. R v Highbury Corner Magistrates´ Court (1994), COD 106 – žalovaný nepreukázal dostatok dôkazov pre vydanie rozhodnutia, proti ktorému žaloba smeruje – alebo – R v Flintshire County Coun-cil (2001), EWCA Civ 345 (2001), LGR 344 – „...dôkazy zjavne nepreukazujú, že by rozhodujúci správny orgán mal k dispozícii podklady pre správne rozhodnutie“. Jedná sa teda o situáciu, kedy správny orgán (ako žalovaná strana) musí preukazovať existenciu riadnych dôkazov potvrdzujúcich daný výrok rozhodnutia, a to najmä v prípade, ak by nejaké dôkazy chýbali, resp. boli by neúplné, sporné a pod. 

    Rozhodnutia a podzákonné predpisy – rovnako ako v SR – sa aj v Anglicku prezumujú ako správne (zákonné) – napr. prípad McEldowney v Forde (1971) AC 632, 655F – „predpoklad správnosti a zákonnosti rozhodnutia (omnia praesumuntur rite esse acta) sa uplatňuje (aj v tomto prípade) a o nariadení sa prima facie prezumuje, že bolo vydané intra vires“), alebo – v tej istej veci – „...omnia praesumuntur rite esse acta platí a dôkazné bremeno preukazovania nezákonnosti podzákonného predpisu je na tom, kto jeho nezákonnosť tvrdí (napáda)...“ V rozhodnutí Boddington v British Transport Police (1999), 2 AC 143, 155B-C súd explicitne uviedol, že kým nie je právoplatne rozhodnuté o neplatnosti podzákonného predpisu, tento predpis platí. Uvedené predpoklady (prezumpcie) sú pritom relevantné nielen vo vzťahu k podzákonným (všeobecne záväzným právnym predpisom), ale aj vo vzťahu k rozhodnutiam ako individuálnym správnym aktom (napr. R v Inland Revenue Commissioners, (1991), 2 AC 283, 299H – „...platí pravidlo, že ak má úkon úradnú povahu, alebo ak si tento úkon vyžaduje súčinnosť (aktivitu) úradnej osoby, vzniká domnienka v prospech týchto úkonov: omnia praesumuntur rite et solemnitur esse acta donec probetur in contrarium.“ Ešte exaktnejšie (a rozsiahlejšie) je uvedený princíp vyjadrený vo veci R v Inland Revenue Commissioners, (1980), AC 952, 1013F-H – „V prípadoch, keď zákonodarca zveril právomoc rozhodovať v určitých druhoch vecí zamestnancovi správneho orgánu, Vrchný súd, ktorý takéto rozhodnutia preskúmava, nie je súdom odvolacím. Súd musí vec posudzovať v kontexte princípu omnia praesumuntur rite esse acta, a to až do času, kým táto domnienka nie je žalobcom (žiadateľom o súdny prieskum) – na ktorom je dôkazné bremeno – vyvrátená“. Skutočnosť, že na rozhodnutia správnych orgánov sa vzťahuje predpoklad ich správnosti a zákonnosti, má svoj základ v tom, že súdy pripisujú vysoký stupeň kredibility činnosti správnych orgánov v rámci ich vecnej odbornosti. Vo veci R (Sarkisian) v Immigration Appeal Tribunal (2001), Imm AR 676 súd ustálil, že je oprávnený predpokladať, že odborný tribunál (pozn.: správny orgán) vie „...ako ma vykonávať svoje funkcie a aké skutočnosti má brať do úvahy pri rozhodovaní podľa príslušného zákona, čo neplatí v prípade, ak z rozhodnutia tribunálu zjavne vyplýva niečo iné“ [pozn.: uvedený predpoklad sa odvíja od prípadu Piglowska v Piglovwski [[1999] UKHL 27, [1999] 3 All ER 632, [1999] 1 WLR 1360, [1999] 2 FCR 481, [1999] 2 FLR 763, [1999] Fam Law 617] z ktorého vyplýva, že „za predpokladu, že z rozhodnutia nevyplýva opak, je potrebné mať za to, že sudca si je vedomý toho, ako má vykonávať svoje funkcie a na aké okolnosti má prihliadať podľa príslušného zákona.“[6]].

    JEDNOTNOSŤ/DELITEĽNOSŤ SPRÁVNEHO AKTU (V SÚVISLOSTI S PRESKÚMAVANÍM NORMATÍVNYCH SPRÁVNYCH AKTOV)

    Otázka rozhodovania správnych súdov v Anglicku sa do podstatnej miery líši od spôsobu rozhodovania správnych súdov v SR. Kým v podmienkach Slovenskej republiky sa spravidla zrušuje rozhod-nutie (resp. iný akt) správneho orgánu ako celok, anglické správne súdnictvo často rozhoduje len o parciálnom zrušovaní individuálneho alebo normatívneho správneho aktu. [pozn.: SSP pri niektorých konaniach tiež explicitne umožňuje napr. zrušenie len časti napadnutého aktu] Deliteľnosť rozhodnutia alebo podzákonného aktu je to, čo môže viesť k úspechu (úplnému alebo čiastočné-mu), ale aj k neúspechu žalobcu v správnom súdnictve.

    Anglická právna úprava v zásade rozlišuje medzi dvomi kategóriami deliteľnosti[7], a to:

    a) formálna alebo jazyková deliteľnosť (textual severability) – ide o situáciu, kedy je z rozhodnutia (primárne z výroku rozhodnutia), príp. z preskúmavaného podzákonného predpisu možné vynechať určité časti alebo textové jednotky bez toho, aby tým bol ohrozený zmysel aktu ako celku

    b) vecná alebo materiálna deliteľnosť (substantial severability) – sa týka takého stavu, kedy sa rozhodnutie/akt správneho orgánu môže považovať za deliteľný aj po vecnej stránke, a to tak, že tým nedochádza k ohrozeniu účelu, účinkov a použiteľnosti aktu (ani v modifikovanej verzii).

    V rozhodnutí DPP v Hutchinson (1990), 2 AC 783, 804F súd vyslovil názor, že „prameň práva je vecne deliteľným, ak podstata toho, čo ostane po vyčlenení [pozn.: nezákonných] častí, nevedie ku zmene v sledovanom účele, uplatniteľnosti a účinkoch [pozn.: prameňa]“. Dôležité je uvedomiť si skutočnosť, že anglické správne súdy v zásade neposkytujú právnu ochranu v prípadoch, ak by inak neboli splnené predpoklady napr. na zrušenie aktu ako celku a súčasne nie je možné zo žalobou napadnutého aktu odčleniť (vyčleniť) tie časti, ktoré by inak podmienky pre zrušenie spĺňali. Vo veci R (Association of Pharmaceutical Importers) v Secretary of State for Health (2001) EWCA Civ 1986 (2002) EuLR 197 napr. súd odmietol vecne preskúmavať správnou žalobou napadnutú vyhlášku ministerstva zdravotníctva o cenách farmaceutických výrobkov, keďže žalobou napadnutá časť vyhlášky nebola oddeliteľná od vyhlášky ako celku, t. j. došlo by k ohrozeniu aplikácie vyhlášky ako celku z dôvodu, že vyhláška nebola materiálne deliteľná. Na strane druhej, napr. vo veci R (Greater London Council) v Secretary of State for Transport (1986), QB 556, 578C-579D dospel súd k záveru, že „v rámci príslušného súdneho konania je v zásade možné zrušiť časť správneho rozhodnutia alebo nariadenia ako nezákonného a súčasne ponechať v platnosti časť predmetného rozhodnutia alebo nariadenia.“

    Kým v minulosti mohli správne súdy vykonávať zrušovanie časti správnych aktov výlučne na báze formálnej alebo jazykovej deliteľnosti, v súčasnosti sa situácia zmenila a do popredia sa dostala aj tzv. materiálna deliteľnosť.

    Práve formálna/jazyková deliteľnosť však bola v minulosti aplikovaná u správnych sudcov s veľkou obľubou, keďže bola ľahko identifikovateľná a implementovateľná. Niekedy sa test jazykovej deliteľnosti označuje aj ako „test modrej ceruzky“, a to z jednoduchého dôvodu: ak súd z textu žalobou napadnutého aktu vyčiarkol (vyškrtal) slová, pojmy, vety – ustanovenia, o ktorých mal za to, že sú v rozpore so zákonom – a text ako celok naďalej dával zmysel a bola možná jeho ďalšia praktická aplikácia – súdny prieskum bol úspešne realizovateľný a súd deklaratórnym rozhodnutím vyhlásil predmetné časti správneho aktu za neúčinné. Podstatou takéhoto súdneho prieskumu však bolo, že sa súd popri jazykových otázkach musel vysporiadať aj s tým, či je zvyšný text žalobou napadnutého podzákonného predpisu následne naďalej aplikovateľný bez dopadov na jeho pôvodný účel/zámer. V prípade DPP v Hutchinson (1990) 2 AC 783, 811D-F sa súd pokúsil vysporiadať s predmetným testom formálnej deliteľnosti v kontexte vecnej deliteľnosti podzákonného právneho predpisu. Uvedené je vyjadrené v rozhodnutí súdu nasledovne: „Test formálnej deliteľnosti sa vyznačuje jednoduchosťou a určitosťou (jednoznačnosťou). Jeho uplatnením môže súd zistiť, že ak z textu správneho aktu vyčiarkne tie časti, o ktorých má za to, že nie sú v súlade so zákonom (prekračujú rozsah právomoci správneho orgánu), či zvyšný text tohto aktu bude spôsobilý plniť účel, na ktorý bol pôvodcom (tvorcom) určený, a to nezávisle od tej časti textu, ktorá by mala byť z textu aktu vylúčená. Aj keď nie bez pochybností, ale dospel som k záveru, že prísne trvanie na tom, že každý text správneho aktu, ktorý má byť zrušený len sčasti a čiastočne má platiť ďalej, musí prejsť testom formálnej deliteľnosti.... môže mať za určitých okolností nežiaduci dopad spočívajúci v tom, že takýto akt bude zrušený, a to napriek tomu, že jeho tvorca vo veci samej konal v rozsahu svojich právomocí, čo je zjavné zo správneho aktu ako celku a rozsah svojich právomocí prekročil len čiastočne...[pozn.: za čiastočné prekročenie právomocí sa považuje napr. aj procesné pochybenie]“. Pri rozhodovaní o tom, či podzákonný správny akt, ktorý podlieha súdnemu prieskumu (a môže byť zrušený celkom alebo len jeho časť), anglická teória správneho práva (v kontexte správneho súdnictva) teda ustálila dva testy – tzv. test formálnej (rozumej štylistickej/textovej) deliteľnosti a test materiálnej deliteľnosti. V citovanej právnej veci DPP v Hutchinson (1990) 2 AC 783, 811D-F sudca – Lord Bridge konštatuje „Podzákonný právny predpis je textovo deliteľný, ak jeho ustanovenie, veta, slovné spojenie alebo slovo, môže byť – ako nezákonné – vynechané (pozn.: nezákonná zložka preskúmavaného predpisu) a to, čo následne zostane z predmetného textu, bude gramaticky správne a koherentné. O materiálnej deliteľnosti právneho predpisu hovoríme vtedy, keď po vynechaní nezákonných častí preskúmavaného právneho predpisu, to, čo nám zostane, nebude viesť k podstatnej zmene v (normotvorcom) sledovaných cieľoch, uplatňovaní a účinkoch (dopadoch) právneho predpisu. ... Ak pri preskúmavaní podzákonného predpisu súd zistí, že tento je textovo deliteľný, musí overiť aj to, či je podzákonný právny predpis deliteľný aj vecne, t. j. či po vynechaní nezákonných častí právneho predpisu, ostane zachovaný pôvodný účel právneho predpisu a že tento bude následne riadne uplatniteľný, t. j. nezávisle od textu, ktorý má byť z právneho predpisu vylúčený z dôvodu jeho nezákonnosti.“

    Bez ohľadu na uvedené však platí, že otázka formálnej deliteľnosti žalobou napadnutého správneho aktu je rovnako relevantným úkonom, prostredníctvom ktorého sa v konečnom dôsledku verifikuje súbor právnych možností, ktoré má správny súd k dispozícii. Tento záver vyplýva z vyššie citovaného rozhodnutia DPP v Hutchinson (1990) 2 AC 783, 811F-G – „Je dôležité, aby sa pri každom teste deliteľnosti skúmala tzv. vecná deliteľnosť správneho aktu. Ak je vo veci možné identifikovať vecnú deliteľnosť, podmienka formálnej deliteľnosti bude splnená, ak časť textu, ktorá sa ponecháva v platnosti, je nezávislá od, resp. na ňu nemá vplyv tá časť textu, ktorej sa súdny prieskum týka (pozn.: fakticky žalobou napadnutá časť, t. j. časť, ktorej zákonnosť/nezákonnosť sa preskúmava). V takomto prípade sa následne postupuje výlučne v znení správneho aktu, ktorý vznikne [pozn.: po odstránení nezákonných častí]. Ak by však z dôvodu dosiahnutia vecnej deliteľnosti textu správneho aktu musel sám súd text upravovať, môže tak urobiť len v prípade, ak to nebude mať vplyv na podstatný účel, ktorý sa správnym aktom sledoval, ako ani na jeho účinky [dopady/následky].“

    Aj prípad R (Woolwich Equitable Building Society) v Inland Revenue Commissioners (1990), 1 WLR 1400, 1413F-H veľmi prakticky rozširuje obraz formálnej a vecnej deliteľnosti správneho aktu a ich vzájomnú komplementaritu pri rozhodovaní súdu o tom, či zruší celý žalobou napadnutý podzákonný predpis alebo len jeho časť – „Právny zástupca uvádza, že preskúmanie deliteľnosti správneho aktu v režime testu „modrej ceruzky“ tu možné nie je... Samozrejme, pre overenie deliteľnosti správneho aktu – aby som použil klasický a zaužívaný pojem – je možné uplatniť postup, pri ktorom sa z textu vymažú príslušné slová bez toho, aby sa zmenil obsah textu, ktorý nám zostane. Tento postup však neposkytuje úplnú odpoveď na položenú otázku. Musíme si totiž položiť otázku, či slová, ktorá vymažeme z textu správneho aktu z dôvodu, že boli vydané v rozpore so zákonom, nebudú viesť k tomu, že text, ktorý nám zostane, sa z hľadiska obsahu bude podstatne líšiť od správneho aktu, ktorý sme tu mali pred týmto úkonom. Ak by tomu tak bolo, potom by sme nemohli legitímne predpokladať, že by takýto správny akt normotvorca prijal [pozn.: keďže sa podstatne líši od pôvodného znenia], a preto musí byť považovaný za zlý/nezákonný celý správny akt.“

    V rámci finálnej časti výkladu k tomuto inštitútu uzatvárame, že na rozdiel od vyššie uvedených dôkazných pravidiel (k tomu pozri výklad súvisiaci s dôkazným bremenom), dôkazné bremeno pri uplatňovaní postupu deleného rozhodovania opísaného vyššie je na tom, kto má záujem (a domáha sa) zachovania aspoň časti správneho aktu v platnosti (t. j. správny orgán má súd presvedčiť o tom, že sú splnené podmienky na to, aby správny akt nebol zrušený celý, resp. že je možné ponechať v platnosti aspoň jeho časť) – k tomu pozri napr. R (Sitki) v Inner London Crown Court (1994), COD 342.

    ZÁVER

    V aktuálnej štúdii sme poukázali na niektoré špecifiká správneho súdneho konania v Anglicku, pričom osobitný dôraz sme venovali tomu, že prípadné preukázanie toho, že nové správne konanie (po zrušení pôvodného správneho rozhodnutia súdom) by neviedlo vo veci k podstatne odlišnému rozhodnutiu (resp. že by viedlo k vydaniu rovnakého rozhodnutia ako je zrušované rozhodnutie), je štandardným nástrojom procesnej obrany na strane správneho orgánu (ako žalovaného). Nie je to teda samotný správny súd, kto skúma – špekuluje, či by nové konanie vo veci bolo rovna-ké/podobné, ale toto bremeno prenecháva na žalovaného, ktorý o tom má presvedčiť správny súd. Uvedený prístup je podľa nášho správny a činnosť slovenských súdov, ktorá dlhodobo inklinuje k akémusi nahrádzaniu tohto procesného bremena žalovaného vlastnými úvahami súdu, narúša princíp rovnosti strán konania. Otázka toho, či by nové rozhodnutie vo veci bolo podobné alebo rovnaké tomu, ktoré sa zrušuje, nie je vždy otázkou s čisto právnymi dimenziami, ale práve naopak, neraz zahŕňa aj skutkové otázky alebo dokonca len možnosť riešenia nových skutkových okolností, ktoré by na vec mohli mať vplyv. Tiež sme čitateľovi preukázali (v ilustračnej rovine) rozhodnutia správnych orgánov vo veciach tzv. reverzného dôkazného bremena, kedy je na žalovanom správnom orgáne preukázanie zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia – a nie na žalobcovi je preukázanie jeho nezákonnosti – pričom tieto prípady zahŕňajú rozhodnutia správnych orgánov s ľudskoprávnymi otázkami, príp. otázkami národnej bezpečnosti. V druhej časti štúdie sme sa venovali otázke deliteľnosti/jednotnosti správneho aktu (ako predmetu súdneho prieskumu) a riešili sme ho v rovine jazykovej deliteľnosti aj vecnej deliteľnosti. Uvedené je opodstatnené z dôvodu, že aj SSP umožňuje popri súdnom prieskume individuálnych správnych aktov aj prieskum iných správnych aktov, pri ktorých môže byť znalosť týchto „testov“ aspoň podporne relevantná.

    ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

    1. FORDHAM, M. Judicial Review Handbook. 4th edition. Oxford – Portland Oregon : Hart Publishing. ISBN: 1-84113-439-2. 2004.
    2. GARAYOVÁ, L. Torture as a just means of preventing terrorism? – Mučenie ako prostriedok na predchádzanie terorizmu? In: Spoločnosť proti terorizmu : [zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie]. – Plzeň : Aleš Čeněk, 2014. – ISBN 9788073805463. – S. 360-364.
    3. HILAIRE, B. – Constitutional & Administrative Law. 6th Edition. Routledge – Cavendish : Oxon. 2006

    Pozn.: Všeobecne záväzné právne predpisy, zbierky rozhodnutí, stanovísk, webové pramene a i. (Slovenská republika a iné štáty) – pozri samotný text štúdie.

    Skratky používané v rámci tejto a nadväzujúcich štúdií autora k téme administratívnej justície v Anglicku:

    All ER (The All England Law Reports)

    LGR (Local Goverment Reports)

    UKHL (United Kingdom (House of Lords))

    AC (Law Reports Appeal Cases)

    EWHC (High Court of England and Wales)

    Admin (Administrative Court)

    ACD (Administrative Court Digest)

    UKSC (United Kingdom Supreme Court)

    WLR (Weekly Law Reports)

    AIR (All India Reporter)

    SC (Supreme Court [India])

    SCR (Supreme Court Reports [India])

    SCC (Selected Cases in Chancery [India])

    SLR (Singapore Law Reports)

    H.C. (The Singapre High Court)

    EÚ (Európska Únia)

    KB (King´s Bench)

    CB (NS (Common Bench Reports by Manning Granger & Scott, New Series 1856 – 1865)

    LRC (Law Revision Council)

    CSP (Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z.))

    SSP (Správny súdny poriadok (zákon č. 161/2015 Z. z.))

    OSP (Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb.))

    ELR (European Law Review)

    LR (Law Reports)

    FLR (Federal Law Reports (Australia) / Family Law Reports)

    P&CR (Planning & Compensation Reports)

    ZoSK, SpP (Zákon o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb.))

    Imm AR (Immigration Appeal Reports (UK))

    QB (Queen´s Bench)

    COD (Collin´s Dictionary of Law)

    SR (Slovenská republika)

    Poznámky pod čiarou:
    1. HILAIRE, B. – Constitutional & Administrative Law. 6th Edition. Routledge – Cavendish : Oxon. 2006, s. 726^
    2. GARAYOVÁ, L. Torture as a just means of preventing terrorism? – Mučenie ako prostriedok na predchádzanie terorizmu? In: Spoločnosť proti terorizmu : [zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie]. – Plzeň : Aleš Čeněk, 2014. – ISBN 9788073805463. – S. 360-364.^
    3. K tomu pozri obsah skorších štúdií z tejto série štúdií autora.^
    4. Uvedené tvrdíme napriek tomu, že sme si vedomí skutočnosti, že podľa ustanovenia § 5 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (SSP) – Pri rozhodovaní správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu. Pod inštitút verejného záujmu by však zrejme nemali byť subsumované také úkony, ktoré narušujú princíp rovnosti účastníkov konania.^
    5. (2) Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.^
    6. Opätovne poukazujeme na to, že inštitút judicial review sa aplikuje aj vo vzťahu k rozhodnutiam súdov (nielen orgánov verejnej správy).^
    7. FORDHAM, M. Judicial Review Handbook. 4th edition. Oxford – Portland Oregon : Hart Publishing. ISBN: 1-84113-439-2. 2004.^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti