Pojem: dôkaz

Cieľom publikácie je poskytnúť výklad tak hmotnoprávnych, ako aj procesnoprávnych aspektov páchania a dokazovania daňových podvodných konaní, ktoré sú trestnoprávne postihované ako trestný čin skrátenia dane podľa § 276 TZ, resp. ako trestný čin daňového podvodu podľa § 277a TZ, a to najmä na podklade rozhodovacej činnosti súdov.

Publikácia môže byť nápomocná orgánom aplikácie práva (sudcom, vyšším súdnym úradníkom, orgánom činným v trestnom konaní, prokurátorom, advokátom) a slúžiť aj všetkým ostatným záujemcom o problematiku trestného práva, osobitne o problematiku daňovej kriminality. 

Autor vo všeobecnosti poukazuje na problematiku zákonnosti procesu a priebehu dokazovania v štádiu pred začatím trestného stíhania. Sústreďuje pozornosť na potrebu rešpektovania zákonných podmienok vykonávania dôkazov, o ktoré sa bude opierať rozhodnutie o trestnom oznámení.

Autor v príspevku analyzuje trestný čin ohrozovania pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 v znení novely – zákona č. 313/2011 Z.z., pričom polemizuje nad potrebou prijatia takejto zmeny najmä s poukazom na legislatívne nedostatky vyskytujúce sa pri aplikácii daného ustanovenia. Poukazuje najmä na súčasnú neprehľadnosť právnej úpravy, keďže vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu je aj naďalej priestupkom, ale už aj trestným činom. Autor v článku zároveň vyjadruje svoj názor s rozpornosťou ust. § 289 ods. 2 Trestného zákona so základnými zásadami trestného konania, najmä na rozpor s prezumpciou neviny a právom osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie na obhajobu. V závere sa autor napokon zamýšľa nad sankciami, ktoré za nastolené protiprávne konanie dotknutej osobe hrozia.

V čísle 2/2012 časopisu Magister Officiorum bol uverejnený môj príspevok s názvom „Likvidácia dôkazov zo strany páchateľov trestnej činnosti a princíp nemo tenetur se ipsum accusare“. V tomto príspevku som v podstate argumentoval v prospech trestného stíhania páchateľa pre trestný čin krivej výpovede, ak likviduje dôkazy svedčiace o jeho trestnej činnosti a následne podá vymyslené trestné oznámenie a vypovedá v procesnom postavení svedka - poškodeného k vymyslenému trestnému činu, ktorým mali byť tieto dôkazy zničené/odstránené. Typicky ide o prípad páchateľa, ktorý skráti daň a následne v úmysle zakryť stopy už spáchanej trestnej činnosti finguje krádež účtovných dokladov.

Na stránke www.pravnelisty.sk bola uverejnená reakcia JUDr. Petra Šamka na môj príspevok. Autor v reakcii moje závery označil za nelogické, účelové, nesprávne, neakceptovateľné, atď. Zároveň na tejto stránke bolo uverejnené aj anonymizované rozhodnutie OS Pezinok k tejto problematike, z ktorého vyplývajú obdobné závery.

K týmto reakciám na môj pôvodný príspevok považujem za potrebné sa vyjadriť. Po uverejnení reakcií na môj príspevok som sa snažil o hlbšie naštudovanie problematiky najmä na základe zahraničných prameňov. Myslím si totižto, že právna argumentácia ohľadne uplatňovania princípu nemo tenetur v česko-slovenskom právnom prostredí je len málo rozvinutá a príliš zbytočne posunutá do roviny nadmernej ochrany páchateľov trestnej činnosti, čo iste vyplýva aj zo špecifík a nedostatkov nášho trestného procesu.

Článok je detailným rozborom inštitútu dopingu, pričom autorka v ňom tento inštitútok skúma v historickej rovine, ako aj v režime súčasnosti. Autorka v článku vymedzuje pôvod pojmu, ako aj jeho obsahovú náplň – definíciu. V rámci prípadových štúdií – rozhodnutí príslušných orgánov autorka poukazuje na genézu vnímania tohoto pojmu a na niektoré jeho súčasné konotácie. Osobitný priestor v príspevku venuje právam a povinnostiam dotknutých subjektov, ako aj právnym následkom porušenia ich povinností. Skúma režimy právnej zodpovednosti, podrobne analyzuje inštitút tzv. objektívnej zodpovednosti. Analyzuje aj inštitút hlásenia „miesta pobytu“ (v rámci športového práva), jeho realizáciu v podmienkach Českej republiky a v závere príspevku skúma niektoré dopingové prípady.