Vlastné počiatky európskeho záujmu o šport sú spojené s právne nezáväznými dokumentmi: Adoninovou správou komisie pre Európu občanov z roku 1985, ktorá prvá upozornila na význam športu v EÚ, a ďalšími dvoma správami – Larivovou (1994) a Packovej (1997). Z nich prvá trvala prísne na dodržiavaní práva aj v oblasti športu. Druhá správa už bola formulovaná inak, a dokonca volala po uznaní špecifického charakteru športu a autonómie športového hnutia.

V zmluve z Amsterdamu (1997) sa pritom šport už dostal do príloh, resp. nezáväzných záverečných protokolov: Deklarácia č. 29 výslovne uznala sociálnu hodnotu športu. V roku 1997 (13. júna) zároveň Európsky parlament prijal rezolúciu o úlohe EÚ v oblasti športu.

V predkladanom príspevku sa autor venuje inštitútu novácie v športovom práve. Jej výskyt v zmluvných vzťahoch medzi športovým klubom a profesionálnym športovcom spôsobuje už na prvý pohľad nemalé právne problémy. Pravidelné nevyplácanie mesačnej odmeny za výkon športovej činnosti športovým klubom športovcovi sa na základe jej existencie môže stávať bežným pravidlom, voči ktorému sa hráči nemôžu brániť. Dá sa opísaná situácia riešiť a dokázal by ju odstrániť národný športový zväz? Tri návrhy, ktoré autor predkladá by mohli byť impulzom k začatiu dišputy o možnostiach a potrebách riešenia opisovaného faktického stavu.

Antické rozvažovanie ako hľadanie a nachádzanie miery intervencie práva do športu. 

Cieľom tohto príspevku je opätovné podnietenie diskusie o inštitúte trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb, nakoľko jeho súčasná právna úprava je veľkou časťou právnej obce vnímaná ako nevyhovujúca. Pritom súčasný stav v spoločnosti svedčí o tom, že precízna úprava tohto inštitútu je viac ako potrebná.

Generálny prokurátor v z. JUDr. Ladislav Tichý (prvý námestník generálneho prokurátora) podal dňa 22. 06. 2012 návrh na začatie konania o súlade  zákona č. 62/2012 Z. z. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek a ktorým sa dopĺňa zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 62/2012 Z. z.") s ústavou Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor").

Autor obsahom článku poukazuje na problematiku využívania právneho inštitútu novácie v športovo – obchodnoprávnych vzťahoch, ktoré sa nachádzajú a realizujú v oblasti športu. Novácia, teda dohoda zmluvných strán o zániku záväzku (záväzkov) a jeho nahradení novým sa môže na jednej strane javiť ako jasná možnosť daná kontrahentom právnym poriadkom, no ak sa jej využívaním sleduje cieľ, ktorý právny poriadok či iný normatívny systém obchádza alebo sa mu prieči, môže takéto konanie niesť vlastnosti zneužívania práva. Príspevok zameriava pozornosť predovšetkým na obchodné spoločnosti nachádzajúce sa a tvoriace športovú obec , no taktiež na fyzické osoby – športovcov v postavení ich zmluvných partnerov.

Globálny rozmach športového stávkovania v posledných rokoch prináša so sebou mnohé sprievodné javy, ktoré sa môžu podpísať na jednej strane na rozvoji športu, avšak na strane druhej môžu niektoré športové odvetvia výrazne poškodiť. Príkladom pozitívneho vplyvu športového stávkovania na šport je jeho možná participácia na príjmoch do štátneho rozpočtu v jednotlivých krajinách, ktoré môžu byť následne použité priamo na rozvoj športu. Naopak, veľkú hrozbu pre základné morálne hodnoty a princípy športu znamená tzv. „match-fixing“ – vedomá manipulácia výsledkov športových stretnutí, či podujatí, ktorej účelom sú práve príjmy zo stávkovania na tieto športové podujatia. Napriek stúpajúcim vplyvom športového stávkovania, nie je štátna a vo väčšine prípadov ani európska, resp. medzinárodná legislatívna úprava pripravená efektívne využiť jeho pozitívny potenciál, ani čeliť jeho globálnych hrozbám.