Od 1.1.2016 vstúpil do platnosti a účinnosti z.č. 440/2015 Z.z. Zákon o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Okrem iného, zákon prináša podstatnú zmenu v normatívnej úprave športových klubov, ktoré - či chceme, alebo nie - patria medzi najpočetnejšie a najvýznamnejšie subjekty v športe, ktoré vytvárajú konkrétne podmienky pre výkon športovej činnosti či už profesionálnym, amatérskym - no mnohokrát aj voľnočasovým športovcom. Zákon o športe podstatne mení ich postavenie, stanovuje im nové práva, ale aj povinnosti. Autor predkladaného príspevku si preto stanovil za cieľ vytvoriť akýsi zjednodušený prehľad nového postavenia, nových práv a povinností športového klubu, ako aj ďalších súvisiacich normatívnych spojitostí v zákone, čím sa snažil uľahčiť funkcionárom a pracovníkom týchto klubov orientáciu v novom zákonnom predpise.

Predkladaný príspevok prináša zhrnutie myšlienok, otázok, záverov i návrhov konkrétnych riešení z historicky prvej konferencie venovanej téme "Šport a právo", ktorá sa konala v Poprade v dňoch 12. – 13. septembra 2012. Príspevok prináša taktiež úvahy o minulosti a budúcnosti konferencie spoločným, vzájomne sa doplňujúcim pohľadom hlavného garanta celého podujatia (Peter Sepeši), aktívneho prednášajúceho (Ladislav Križan) a účastníka konferencie (Jaroslav Čollák).

Križovatka športu a európskeho práva je momentálne jedným z najdôležitejších aspektov súčasného športového práva. Od čias kľúčového rozhodnutia súdneho dvora v prípade „Bosman“, sa stalo európske právo priamo uplatniteľné vo vzťahoch, v ktorých sa stretáva šport s právom. Priamo usmerňuje jednotlivcov a inštitúcie ako správne chápať a aplikovať európske právo v športe.

Príspevok venuje pozornosť možnostiam zmluvného obmedzenia alebo vylúčenia zodpovednosti za škodu spôsobenú športovým úrazom, a tiež sa venuje príbuzným otázkam informovaného súhlasu. Dospieva k poznatku, že zodpovednosť za škodu na zdraví zásadne nemožno preventívne pred vznikom škody vylúčiť. Rovnako nie je z pochopiteľných príčin možné zmluvne vylúčiť trestnoprávnu zodpovednosť. Aj trestné právo však rešpektuje, že niektoré fyzické kontakty, ktoré by mohli napĺňať znaky skutkových podstát trestných činov, napĺňajú spoločenský záujem na športovaní, ktorý je vyjadrený aj v čl. 165 ZFEÚ. Športové pravidlá, hoci samotné sú zmluvného základu, tak upravujú limity trestnoprávnej zodpovednosti tým, že pomáhajú vymedziť hranice „výkonu práv a povinností“ ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť konania. Rovnaký princíp pritom platí aj v súkromnoprávnych zodpovednostných vzťahoch – fyzický kontakt v športe (pri dodržaní rešpektovaných a právom nereprobovaných športových pravidiel) nenapĺňa znak porušenia právnej povinnosti ako základnú podmienku vzniku súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu (na zdraví). Zásadne však platí, že ani v civilnom ani v trestnom práve nie je možné paušálne vylúčenie právnej zodpovednosti iba s poukazom na výkon športovej činnosti ako akejsi „športovej imunity“ – súdnemu preskúmaniu totiž podliehajú aj samotné športové pravidlá (totiž či nie sú protiprávne).

Tento krátky príspevok má za cieľ v krátkosti reagovať na niektoré praktické – aplikačné súvislosti, ktoré autor príspevku v poslednom období zaregistroval vo viacerých športoch a ktoré pramenia z častých otázok kladených pracovnej skupine s obsahom: „čo sa stane ak nebudeme mať zmluvy s profesionálnymi hráčmi v súlade so zákonom o športe, ale pôjdeme v starom režime“. Odpoveď na túto otázku sa paradoxne nedotýka len športových klubov a športovcov, ale aj národných športových zväzov či iných obchodných spoločností, ktoré priamo zodpovedajú za organizáciu súťaží a kvalitu a právnu súladnosť vzťahov, ktoré spadajú pod ich právomoc a pôsobnosť.

Príspevok o systematike organizácie športových odvetví má za cieľ poskytnúť stručný prehľad toho, ako sú tieto odvetvia inštitucionálne, kvalitatívne, funkcionálne a administratívne zložené, na základe akej vzťahovej štruktúry fungujú a aké sú konzekvencie tejto skladby subjektov súkromného práva. Zameriame sa jednak na národnú úroveň ako nevyhnutné minimum akejkoľvek organizačnej štruktúry športového odvetvia, a nadviažeme aj na prípadné vzťahy presahujúce hranice štátu, či dokonca presahujúce hranice rôznych svetových kontinentov. Netreba zabúdať na skutočnosť, že celá táto množina vzťahov nadradenosti a podriadenosti sa deje na súkromnoprávnom základe.

Vlastné počiatky európskeho záujmu o šport sú spojené s právne nezáväznými dokumentmi: Adoninovou správou komisie pre Európu občanov z roku 1985, ktorá prvá upozornila na význam športu v EÚ, a ďalšími dvoma správami – Larivovou (1994) a Packovej (1997). Z nich prvá trvala prísne na dodržiavaní práva aj v oblasti športu. Druhá správa už bola formulovaná inak, a dokonca volala po uznaní špecifického charakteru športu a autonómie športového hnutia.

V zmluve z Amsterdamu (1997) sa pritom šport už dostal do príloh, resp. nezáväzných záverečných protokolov: Deklarácia č. 29 výslovne uznala sociálnu hodnotu športu. V roku 1997 (13. júna) zároveň Európsky parlament prijal rezolúciu o úlohe EÚ v oblasti športu.

Autor obsahom článku poukazuje na problematiku využívania právneho inštitútu novácie v športovo – obchodnoprávnych vzťahoch, ktoré sa nachádzajú a realizujú v oblasti športu. Novácia, teda dohoda zmluvných strán o zániku záväzku (záväzkov) a jeho nahradení novým sa môže na jednej strane javiť ako jasná možnosť daná kontrahentom právnym poriadkom, no ak sa jej využívaním sleduje cieľ, ktorý právny poriadok či iný normatívny systém obchádza alebo sa mu prieči, môže takéto konanie niesť vlastnosti zneužívania práva. Príspevok zameriava pozornosť predovšetkým na obchodné spoločnosti nachádzajúce sa a tvoriace športovú obec , no taktiež na fyzické osoby – športovcov v postavení ich zmluvných partnerov.

Globálny rozmach športového stávkovania v posledných rokoch prináša so sebou mnohé sprievodné javy, ktoré sa môžu podpísať na jednej strane na rozvoji športu, avšak na strane druhej môžu niektoré športové odvetvia výrazne poškodiť. Príkladom pozitívneho vplyvu športového stávkovania na šport je jeho možná participácia na príjmoch do štátneho rozpočtu v jednotlivých krajinách, ktoré môžu byť následne použité priamo na rozvoj športu. Naopak, veľkú hrozbu pre základné morálne hodnoty a princípy športu znamená tzv. „match-fixing“ – vedomá manipulácia výsledkov športových stretnutí, či podujatí, ktorej účelom sú práve príjmy zo stávkovania na tieto športové podujatia. Napriek stúpajúcim vplyvom športového stávkovania, nie je štátna a vo väčšine prípadov ani európska, resp. medzinárodná legislatívna úprava pripravená efektívne využiť jeho pozitívny potenciál, ani čeliť jeho globálnych hrozbám.