CENTRALIZÁCIA ČESKOSLOVENSKEJ FEDERÁCIE PO ROKU 1969 NEPREČÍTANÉ MagOff 

JUDR. PHDR. NINA ROHUTNÁ
EXTERNÁ DOKTORANDKA
PANEURÓPSKA VYSOKÁ ŠKOLA V BRATISLAVE, FAKULTA PRÁVA
E-MAIL: NINA_PAZITNA@HOTMAIL.COM

---

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
asymetrický model, federácia, federalizmus, československá federácia, Československo, Československá socialistická republika, ústava

KEY WORDS:
asymmetric model, federation, federalism, Czechoslovak federation, Czechoslovakia, Czechoslovak Socialist Republic, constitution

ABSTRAKT:
Po obnovení suverenity Československej republiky v roku 1945 došlo k náprave chýb z minulosti vytvorením slovenských národných orgánov v oblasti zákonodarnej aj výkonnej moci na báze Košického vládneho programu, ale zakrátko k obmedzeniu ich kompetencií v prospech ústredných orgánov tzv. Pražskými dohodami. Tento tzv. asymetrický model existoval až do roku 1968, keď sa uskutočnilo federatívne usporiadanie, ktoré malo zabezpečiť rovnoprávne postavenie oboch národov tým, že mali byť vytvorené národné republiky s príslušnými orgánmi. Etapa federatívneho usporiadania sa však nevyhla chybám z obdobia po roku 1945, a to najmä obmedzovaním kompetencií národných republík v prospech centrálnych orgánov. V predmetnom článku autorka objasňuje historicko – právne aspekty procesu centralizácie Československa po roku 1969 a zároveň analyzuje právne postavenie Slovenska po prijatí ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii.

ABSTRACT/SUMMARY:
After the sovereignty of the Czechoslovak Republic was restored in 1945, the past mistakes were corrected by creating Slovak legislative and executive national authorities based on the Kosice Government Program. However, these national competences were soon limited in favor of the central bodies by the so-called Prague Agreements. This so-called asymmetric model had persisted until 1968 when the federal system was formed. The federal system should have ensured equality between the two nations by creating two republics with their own authorities. The federal system era did not avoid the mistakes from the period after 1945, mainly because the powers of the national republics were limited in favor of the central authorities. In the present article, the author explains the historical – legal aspects of the process of centralization of Czechoslovakia after 1969 and it also analyzes the legal status of Slovakia after the adoption of constitutional Act No. 143/1968 Coll. on the Czechoslovak Federation.

---

Prijatím ústavných zákonov^[1] bola zavŕšená z ústavného hľadiska etapa konštituovania československej federácie. Hlboké zmeny, ku ktorým od roku 1969 dochádzalo, sa dotýkali aj česko-slovenských vzťahov. Došlo k úplnému podriadeniu KSS KSČ, ktorá si prisvojila právo rozhodovať o obsadzovaní funkcií na Slovensku. V auguste 1969 bol vypracovaný návrh dohody predsedníctiev vlád o koordinácii činnosti, ktorá sa fakticky uskutočňovala už skôr. Podľa tejto dohody mali tvoriť federálne i národné orgány jeden prepojený celok. Došlo tak k podriadeniu národných vlád federálnej vláde. Parlamenty po zásahu ústavného zákona č. 117/1969 Zb. o predĺžení volebného obdobia národných výborov, národných rád a Federálneho zhromaždenia, Najvyššieho súdu, krajských, okresných a vojenských súdov z 15. októbra 1969 stratili význam a ich vzájomný pomer preto nebolo potrebné vymedzovať. Zmeny nastali aj v ekonomike. Za jediný správny prístup bola vyhlásená plánovaná ekonomika. Hospodárska rada vlády predložila v októbri 1969 „Zásady upevnenia a zdokonalenia systému riadenia národného hospodárstva“, ktoré znamenali popretie zásad modelu trhového hospodárstva. Hospodárstvo malo byť budované a riadené ako celok. Z toho vyplýva, že ústavný zákon č. 143/1968 Zb. sa dostával do rozporu s normalizačnou realitou a dalo sa očakávať, že dôjde k zásadnej revízii tohto zákona. Návrhy zmien spočívali v posilnení úlohy federálneho centra, upevnení úlohy plánu, zriadenie federálnej plánovacej komisie. Text obsahoval návrh úprav na jednotlivých úsekoch štátnej správy, vždy vrátane vyhodnotenia doterajších skúseností. Kultúra, školstvo a spravodlivosť mali byť ponechané v kompetencii republík a spoločná politika sa mala zabezpečiť vzájomnou koordináciou. Výkon a správa Verejnej bezpečnosti mali zostať v kompetenciách republík, avšak ministri vnútra ČSR a SSR sa mali stať členmi kolégia federálneho ministra vnútra, čo fakticky znamenalo podriadenie FMV. Navrhovala sa premena federálnych výborov na nové federálne ministerstvá a zrušenie funkcie štátnych tajomníkov.^[2] Niektoré z návrhov sa transformovali do ústavného zákona č. 125/1970 Zb. zo dňa 20. decembra 1970, ktorým sa mení a dopĺňa ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii. Tento ústavný zákon bol najrozsiahlejším priamym novelizačným zásahom do ústavného zákona č. 143/1968 Zb. Podstatne zmenil základnú štruktúru vzťahu medzi federálnymi a republikovými štátnymi orgánmi spôsobom, ktorý negoval pôvodnú koncepciu štruktúry federácie a vytvoril vysoko centralizovanú kvázifederáciu, ktorej subjekty – obe národné republiky - stratili podstatnú časť svojich kompetencií. Prejavilo sa to najmä v novom poňatí štátnej správy, ktorá – na rozdiel od pôvodnej koncepcie ústavného zákona o československej federácii – sa rozhodujúcou mierou presunula z pôsobností republikových do pôsobnosti federálnych orgánov štátnej správy.

Nová ústavná úprava bola zdôvodňovaná tým, že je nutné upevniť a prehĺbiť všetky funkcie socialistického štátu, odstrániť kompetenčné nezrovnalosti, prekrývanie činnosti, nedostatočnú koordináciu a prílišné zdôrazňovanie národných, aj keď nie nepodstatných záujmov, ktoré z hľadiska potrieb celej spoločnosti boli čiastkové. Výsledkom tohto odstraňovania bolo, že československý štát stratil podobu reálnej federácie.^[3] V zmysle ústavného zákona mali mať síce občania ČR i občania SR aj naďalej každý vlastné občianstvo, ale mali aj rovnaké práva a rovnaké povinnosti na celom území ČSSR. Prioritným sa stalo štátne občianstvo federácie, od ktorého sa odvodzovalo štátne občianstvo republiky. Ústavný zákon zaviedol jednotné hospodárstvo a jednotný plán. Najväčšie zmeny zaznamenala druhá hlava ústavného zákona o československej federácii, v ktorej sa uskutočnili v rozdelení pôsobnosti zmeny. Nanovo sa vymedzila pôsobnosť vlády ČSSR, ktorá bola rozšírená o koordinačnú funkciu aj pre oblasti patriace do pôsobnosti republík, v ktorých môže vláda v spolupráci s vládami republík zriaďovať svoje koordinačné orgány. Vláda ČSSR bola zmocnená k pozastaveniu, respektíve k zrušeniu tých aktov vlád republík, ktoré by odporovali opatreniam vlády ČSSR vydaným v rámci pôsobnosti federácie. Československej socialistickej republike prislúchalo v súčinnosti s príslušnými orgánmi republík kontrolovať u orgánov a organizácií riadených orgánmi republík, ako sa vykonávajú opatrenia federálnych orgánov. Zároveň bol zrušený inštitút štátnych tajomníkov vo federálnych ministerstvách a zrušené boli i federálne výbory.

Na ústavný zákon č. 125/1970 Zb. nadväzoval ústavný zákon č. 126/1970 Zb. o opatreniach v sústave federálnych ústredných orgánov, na čele ktorých stojí člen vlády Československej socialistickej republiky. Tento ústavný zákon zrušil ústavný zákon č. 171/1968 Zb., ktorým bola pôvodne zriadená sústava federálnych ministerstiev a federálnych výborov. Bolo potvrdené pôsobenie doterajších federálnych ministerstiev: federálne ministerstvo zahraničných vecí, federálne ministerstvo národnej obrany, federálne ministerstvo vnútra, federálne ministerstvo financií, federálne ministerstvo zahraničného obchodu, federálne ministerstvo práce a sociálnych vecí. a namiesto skôr existujúcich federálnych výborov boli zriadené nové federálne ministerstvá a iné ústredné orgány štátnej správy. Zriadili sa tieto federálne ministerstvá: federálne ministerstvo pre technický a investičný rozvoj, federálne ministerstvo palív a energetiky, federálne ministerstvo hutníctva a strojárstva, federálne ministerstvo poľnohospodárstva a výživy, federálne ministerstvo dopravy, federálne ministerstvo spojov. Aj tento ústavný zákon bol súčasťou procesu výraznej centralizácie štátnej správy.

Ústavným zákonom č. 127/1970 Zb. o voľbe poslancov krajských národných výborov v Slovenskej socialistickej republike bola Slovenská národná rada splnomocnená na vykonanie voľby poslancov krajských národných výborov, ktoré sa zriadia v Slovenskej socialistickej republike, a to na obdobie do vykonania všeobecných volieb do národných výborov. Všeobecné voľby sa konali v roku 1971.^[4]

V roku 1971 bol prijatý ústavný zákon č. 43/1971 Zb. ktorým sa mení čl. 86 Ústavy a čl. 30 a 103 ústavného zákona o československej federácii. Ústava v znení neskorších ústavných zákonov sa menila takto: čl. 86 ods. 3 znel: Národné výbory sa volia na obdobie piatich rokov. Ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii v znení neskorších ústavných zákonov sa menil takto: Čl. 30 ods. 3 znel: Snemovňa ľudu sa volí na obdobie piatich rokov. Čl. 103 ods. 2 znel: Národná rada sa volí na obdobie piatich rokov.

V roku 1975 bol prijatý ústavný zákon č. 50/1975 Zb. z 28. mája 1975, ktorým sa dopĺňa čl. 64 ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii tak, že ak prezident nevykonáva svoju funkciu dlhšie ako rok, je možné zvoliť nového prezidenta ČSSR.^[5]

Riadnym zjazdom KSS V Bratislave 13. – 15. mája 1971 a potom novým XIV. zjazdom KSČ 25. – 29. mája 1971 v Prahe bola v Československej socialistickej republike formálne zavŕšená epocha obnovy systému reálneho socializmu.^[6] Každých päť rokov sa konali stranícke zjazdy a formálne voľby do zastupiteľských orgánov. Rovnako boli schvaľované päťročnice. O politických záležitostiach Slovenska a o obsadzovaní rozhodujúcich miest v slovenských štátnych a straníckych orgánoch sa rozhodovalo v Prahe. Od začiatku 70. rokov vplyv Prahy ešte zosilnel. Predsedníctvo ÚV KSČ rozhodovalo o zvolávaní ÚV KSS, o úlohách národných rád a vlád a o menovaní tajomníkov ÚV KSS. Okrem toho PÚV KSČ schvaľovala rôzne kádrové opatrenia aj na nižších straníckych a štátnych úrovniach, ovplyvňovalo voľbu delegátov na Slovensku a schvaľovalo kandidátov pri voľbách do zastupiteľských zborov na Slovensku, vrátane SNR. Rovnako o obsadení funkcie predsedu SNR rozhodovalo predsedníctvo ÚV KSČ v Prahe.^[7]

V roku 1975 pristúpila Československá socialistická republika k medzinárodnému paktu o bezpečnosti a spolupráci v Európe, ktorý bol podpísaný v Helsinkách. Pre Československo sa stalo problematickým plnenie záväzkov vyplývajúcich zo Záverečného aktu najmä v oblasti ľudských práv. Helsinská konferencia výrazne povzbudila opozičné sily. ČSSR síce pristúpila k paktu Spojených národov o občianskych a politických a hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach v roku 1968, avšak k ratifikácii došlo až v roku 1975. Oba pakty, napriek tomu, že sa stali súčasťou československého právneho poriadku, sa v praxi nepoužili. Stali sa ale formálnou základňou pre politickú opozíciu. Takou bola aj Charta 77^[8]. Táto zostala aj napriek úsiliu bez významnejšieho prepojenia na širšie vrstvy obyvateľstva. Opozičnou aktivitou masového charakteru bolo hnutie známe ako Katolícky disent. Katolícky disent nemal jednoznačné opozičné politické zameranie, bol skôr hnutím obhajujúcim náboženské práva a slobody. Silnú podporu mal najmä na Slovensku a na Morave.

Nástup M. Gorbačova do čela KSSS v roku 1985 a jeho perestrojka síce vyvolali v komunistickom vedení určité obavy, ale KSČ sa neodvážila obrátiť proti. Teoreticky sa k politike prestavby prihlásil XVII. zjazd KSČ. L. Štrougal poukázal na potrebu zmeny ekonomickej politiky. Požadoval decentralizáciu vedenia ekonomiky v prospech socialistického podnikania a väčšiu autonómiu pre súkromný obchod v investičnej politike, výrobe a pri kontrole cien a miezd. Do marca 1987 mal Husák neutrálny postoj. Na plenárnom zasadnutí ÚV KSS, ktoré sa konalo 18.-19. marca, sa verejne deklaroval ako stúpenec Gorbačovových reforiem. Hovoril o reforme politiky a Zásady prebudovania hospodárskeho mechanizmu v ČSSR nazval najvýznamnejším zásahom do ekonomického systému od čias znárodnenia. Pod vplyvom zmien, ktoré sa začali uskutočňovať v Sovietskom zväze po krátko za sebou nasledujúcich úmrtiach troch generálnych tajomníkov (Brežnev, Andropov, Černenko) a nástupe Gorbačova, sa aj československé stranícke vedenie snažilo aspoň navonok vyvolávať pocit určitej prestavby systému vládnutia v krajine. Súčasťou tejto snahy bolo i konštatovanie generálneho tajomníka ÚV KSČ a prezidenta ČSSR G. Husáka o tom, že dozrel čas na vypracovanie novej ústavy Československej socialistickej republiky.^[9]

Súčasťou československej prestavby mala teda byť teda aj nová ústava. Prvé zmienky o nej sa objavili už v materiáloch XVII. zjazdu v roku 1968, avšak predbežné práce sa začali o rok neskôr, keď bola pri ÚV KSČ zriadená pracovná ústavná komisia, úlohou ktorej bolo v prvej etape zamerať pozornosť na analýzu platnej ústavy a ústavných zákonov, v druhej etape pripraviť návrhy politicko-právnych zásad jednotlivých okruhov ústavných vzťahov, teda jednotlivé časti ústavy a tretia etapa znamenala všetky spracované okruhy zostaviť do celku. Jej predsedom bol najprv K. Laco a neskôr M. Čalfa. Úlohou ústavy bolo s ohľadom na zahraničie formálne garantovať niektoré práva a slobody. Z rovnakého dôvodu sa údajne uvažovalo o odstránení článku o vedúcej úlohe KSČ, ktorá mala v praxi zostať zachovaná. Príprava ústavy síce prebiehala tajne, ale napriek tomu sa stala predmetom kritiky opozície. Do diskusie o ústave sa premietol i potenciálny spor medzi českou a slovenskou opozíciou. Predmetom kritiky českej opozície bola vedúca úloha KSČ a formálne poňatie ústavných slobôd, na slovenskej strane to bola najmä otázka vypracovania republikových ústav. To predpokladal čl. 142 ods. 2 ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii, avšak tento nebol nikdy naplnený a ústavy republík sa nerealizovali. Vypracovanie republikových ústav žiadali aj niektorí slovenskí komunisti, ktorí požadovali aj zmenu štátneho znaku. Požiadavka vypracovať republikovú ústavu verejne na Slovensku zaznela v diskusii, ktorú pri príležitosti dvadsiatich rokov trvania federácie uskutočnila redakcia Literárnych listov. Dňa 26. októbra podala skupina poslancov iniciatívny návrh na vydanie ústavného zákona o spôsobe prijatia novej ústavy. V dôvodovej správe sa píše: Skúsenosti z viac ako dvadsaťročnej existencie československej federácie a jej uplatňovanie v podmienkach dvojčlenného federatívneho usporiadania potvrdili účelnosť jednotnej úpravy ústavnoprávnych pomerov federácie a republík v jednom ústavnom dokumente. S prijatím tohto ústavného zákona mal byť zrušený čl. 142 ods. 2 ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii, v zmysle ktorého obe republiky súčasne s prijatím novej ústavy federácie majú prijať svoje vlastné ústavy. Tento návrh prerokovali obe národné rady 31. októbra 1989.V ČNR prešiel návrh bez problémov, kým v SNR sním časť poslancov nesúhlasila. Po rozprave poslanci SNR predmetný návrh ústavného zákona schválili a uznesenie bolo vyhlásené pod č. 124/1989 Zb. o spôsobe prijatia novej ústavy ČSSR, ČSR a SSR. Treba zdôrazniť, že po novembri 1989 medzi prvými právnymi aktmi SNR bolo zrušenie uvedeného uznesenia SNR a to uznesením č. 167/1989 Zb. o zrušení uznesenia SNR z 31. októbra č. 115 pod č. 124/1989 Zb. o spôsobe prijatia Ústavy ČSSR, ČSR, SSR. Pri analýze návrh ústavy Československej socialistickej republiky, Českej socialistickej republiky a Slovenskej socialistickej republiky treba poukázať: na nezvyklosť koncepcie trojjedinej ústavy, t.j. ústavy spoločnej pre federáciu i subjekty federácie a na skutočnosť, že v návrhu nie je ustanovenie o vedúcej úlohe KSČ a jediná zmienka o KSČ je v preambule, kde sa hovorí o pracujúcom ľude inšpirovanom Komunistickou stranou Československa. Posledná pracovná verzia návrhu Ústavy ČSSR, ČSR a SSR bola akýmsi ústavnoprávnym epilógom reálneho socializmu v Československu. Bola to posledná – aj keď v tej dobe nezverejnená – ústavnoprávna reakcia na perestrojku v Sovietskom zväze i na rastúcu nespokojnosť odporcov i stúpencov reálsocializmu.^[10]

Vo všeobecnosti možno povedať, že v období 1970-1989 sa Česi a Slováci vzájomne vzďaľovali, a to ako z hľadiska duchovného, tak i kultúrno-politického. Sám pojem federácia sa na Slovensku do značnej miery zdiskreditoval, pretože bol spájaný s normalizačnou verziou usporiadania slovensko-českých vzťahov. Zároveň ale v období normalizácie vznikla silná slovenská manažérska vrstva. Slovenské elity sa stali početnými a Slovákov bolo možné nájsť na všetkých úsekoch štátnej moci a správy.^[11]

Zoznam použitej literatúry:

• BARTLOVÁ, A. : Samostatnosť slovenského národa v protiklade s ideou jednotného politického národa československého. In : Pohľady na slovenskú politiku. Ed. M. Pekník. Bratislava: Veda, 2000. 760 str. ISBN 80-224-0584-1.
• BEŇA, J. : Vývoj slovenského právneho poriadku. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Právnická fakulta v Banskej Bystrici, 2001.
• FALŤAN, S. : Slovenská otázka v Československu. Bratislava : Vydavateľstvo politickej literatúry, 1968. 352 str. ISBN 75-117-68.
• GRONSKÝ, J. : Dokumenty k ústavnímu vývoji Československa III. (1968-1989). Praha: Univerzita Karlova v Praze, 2004. 308 str. ISBN 80-246-0034-2.
• HROMADA, J. : Právnický slovník. Praha : Orbis, 1966. 867 str.
• HRONSKÝ, M. : Slovensko pri zrode Československa. Bratislava : Pravda, 1987. 344 str.
• HŰBL, M. : Češi, Slováci a jejich sousedé. Praha : Naše vojsko, 1990. 192 str. ISBN 80-206-0279-8.
• CHMEL, R. : Slovenská otázka v 20. storočí. Bratislava : Kalligram, 1997. 569 str. ISBN 80-7149-155-1.
• CHOVANEC, J - TRELLA, R.: Dokumenty o československej federácii. Bratislava, 1972.
• KOVÁČ, D. : Slováci – Česi – dejiny. Bratislava : AEPress, 1997. 138 str. ISBN 80-88880-08-4.
• KOVÁČ D. a kol. : Kronika Slovenska 2. Praha : Fortuna Print, 1999. 608 str. ISBN 80-88980-08-9.
• LONDÁK, M. : Rok 1968 a ekonomická realita Slovenska. Bratislava: Prodama, 2007. 184 str.
• MOSNÝ, P. : České a slovenské dejiny štátu a práva I. časť. Košice: Rektorát Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, 1992. 241 str.
• PEKNÍK, M. : Cesty čechoslovakizmu pred prvou svetovou vojnou. In: Pohľady na slovenskú politiku. Ed. M. Pekník. Bratislava : Veda, 2000. 760 str.
• PEKNÍK, M. : Pohľady na slovenskú politiku. Bratislava : Veda, 2000. 760 str.
• PRUSÁK, J. : Teória práva. Bratislava : Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK v Bratislave, 2001. 331 str.
• RENNER, H. – SAMSON, I. : Dejiny Česko-Slovenska po roku 1945. Bratislava : Slovak Academic Press, 1993. 207 str.
• RYCHLÍK, J. : Češi a Slováci ve 20. století. Bratislava : Academic Electrinic Press, 1998. 555 str.
• RYCHLÍK, J. : Češi a Slováci ve 20. století. Vyšehrad: Ústav pro studium totalitných režimu, 2012. 688 str.
• RYCHLÍK, J. : Rozpad Československa. Česko-slovenské vztahy 1989-1992. Bratislava: Academic Electronic Press, 2002. 459 str.
• SVATUŠKA, M. : Vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi v období ich spoločnej štátnosti. In: Slovenská politologická revue, 2003, č. 1, s. 15.
• ŠEDIVÝ, I. : „Idea státu československého“ a otázky čechoslovakizmu. In : Pohľady na slovenskú politiku. Ed. M. Pekník. Bratislava : Veda, 2000. 760 str.
• ŠOLC, J. : Slovensko v českej politike. Banská Bystrica : M.O.ENTERPRISE, 1993. 256 str.
• ŠTEFANOVIČ, M. : Zrod slovenskej štátnosti a zánik Česko-slovenskej federácie. Bratislava: IRIS, 1999. 153 str.
• TOMEŠ, J. : Slovník k politickým dějinám Československa 1918-1992.
• ZDOBINSKÝ, S. : Československá ústava – historie a současnost. Praha: Nakladatelství Svoboda, 1989. 100 str. ISBN 80-205-0006-5.
• ZDOBINSKÝ, S. : Československá ústava. Komentář. Praha: Panorama, 1988. 536 str.
• ŽATKULIAK, J. : Predstavy a skutočnosti uplatňovania princípu rovnoprávnosti medzi Slovákmi a Čechmi (1945-1992). In: Historický zborník 7. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1997.