Rozhovor Ivana Husára s Petrom Sepešim o zákone o športe (I. časť) NEPREČÍTANÉ 

• Rozhovor s Petrom Sepešim - I. časť
• Rozhovor - II.časť
• Rozhovor - III.časť
• Rozhovor s Alicou Fisterovou

JUDr. Peter Sepeši (46), deti 11 a 6, Bastien a Šarlota. 22 rokov pracuje na prokuratúre, je druhé volebné obdobie členom Výkonného výboru SFZ. Hrával profesionálne futbal v Lokomotíve Košice, kde začínal s futbalom a dve sezóny v Michalovciach. S veľkým futbalom skončil ako člen širšieho výberu reprezentácie do 20 rokov. Ak by platil súčasný prestupový poriadok ostal by v profesionálnom futbale určite dlhšie. Dal sa na sálový futbal a neskôr futsal, reprezentoval Slovensko, je viacnásobným majstrom Slovenska v Košiciach a v Bratislave. Vo futsale pôsobil aj ako manažér a hrajúci tréner klubu. Dodnes hráva futsal v lige nad 40 rokov za Slovmatic FOFO a rád sa vracia do Košíc na štafetu Medzinárodného maratónu mieru. Spojenie športu a práva sprevádza jeho životný príbeh.

Čo vás viedlo k tomu, že ste sa dali na túto akciu?

Oslovili ma kolegovia z futbalového zväzu, po tom, čo sme úspešne odkomunikovali tvorbu Stanov SFZ s viacerými záujmovými skupinami, ako sú amatérsky, profesionálny futbal, územné záujmy, futsal, ženský futbal a ďalšie podskupiny. Bolo veľa rôznych názorov. Po takmer ročnom úsilí sa podarilo obsah návrhu stanov odkomunikovať, vyladiť (postupne bolo vytvorených 21 verzií návrhu stanov, ktoré boli pripomienkované v 3 verejných kolách a niekoľkých ďalších interných kolách pripomienkovania) a dosiahnuť schválenie stanov na konferencii SFZ kvalifikovanou väčšinou hlasov.

Vtedy sme si prvý raz vyskúšali v praxi takúto transparentnú formu prípravy ťažkých dokumentov (obsahovo i politicky) a výsledok bol napriek veľkej časovej, odbornej i komunikačnej náročnosti výborný.

Komunita právnikov, pôsobiaca na zväze silnela, niektorí sa podieľali už aj na príprave predchádzajúcich návrhov zákona o športe. Radili, pripomienkovali. Zákon bol v legislatívnom pláne úloh ale v roku 2012 sa to javilo tak, že ho nemal kto uchopiť a dať mu nejaký drive. Po 2. ročníku konferencie Šport a právo 2012 sme diskutovali a uvažovali, či sa nechytíme tej idey. A nebolo to len o futbale, napr. Dr. Števček pôsobil aj v boxe a na SOV, iní pomáhali v basketbale, niektorí boli v disciplinárnych komisiách rôznych zväzov, jednoducho právnici, ktorí sa dlhodobo venujú športovému právu, resp. právu v športe. Vyzval som docenta Gábriša, ktorý napísal ako prvý na Slovensku monografiu na tému “Športové právo”, aby sa toho chopil, keďže v komplexnom poznaní športového práva bol v tom čase asi najďalej na Slovensku, a my ostatní mu budeme pomáhať a podporovať ho v rámci pracovnej skupiny. Jeho odpoveď však bola, že tento projekt nie je iba o znalosti športového práva, ale veľmi dôležitá je schopnosť komunikovať projekt vo vzťahu k športovej obci, zväzom i vo vzťahu k štátu, spoločnosti a médiám. Treba diplomaciu, trpezlivosť, riešiť vzťahy a že tú predispozíciu k tomu mám ja. V tomto jeho názore ho podporili aj ďalší kolegovia a tak som nakoniec prijal rolu lídra projektu v rámci športovo-právnej komunity s podmienkou, že mi všetci musia pomáhať vo všetkom, čo budem potrebovať. Musím povedať, že mi všetci ochotne pomáhali vo dne, v noci a dodržali sľub, ktorý mi dali. Najmä Tomáš Gábriš a Miroslav Hlivák. Obaja veľmi pracovití a mimoriadne fundovaní ľudia s európskym prehľadom, špeciálne v oblasti športového práva, nadhľadom a pokorou, akých Slovensko veľmi potrebuje. O takých sa veľa nepíše, vie sa o nich v odborných kruhoch. A bolo veľkou devízou tohto projektu, že sa v ňom objavili aj ďalší takíto zanietení odborníci ako Zuzana Zajíčková, Miroslav Hlivák, Jaroslav Čollák, Jaroslav Rybánsky, Igor Šumichrast a Žaneta Surmajová, ktorá odviedla výbornú prácu v celom legislatívnom procese, ktorý bol mimoriadne náročný, lebo do poslednej chvíle sme sa snažili všetky nové zmeny a návrhy prichádzajúce zo športového prostredia ale aj z právnej obce či z médií, vecne odkomunikovať jednak na poli športovom, právnom i politicko-spoločenskom.

V manažovaní projektu komunikácií so zástupcami športovej komunity, médiami ale i politickými lídrami sme veľa dôležitých vecí riešili spoločne v trojici s Jarom Rybánskym a Mirom Hlivákom.

Ako dlho ste na tom pracovali?

Zhruba dva roky. Spočiatku sme sa ešte so Žanetou Surmajovou primárne venovali zákonu o organizácii verejných športových podujatí. Jeho úspešné schválenie na pôde NR SR 115 hlasmi v novembri 2013 (nik nebol proti) bolo tiež jedným z dôvodov, prečo ma do toho kolegovia “namontovali”. Videli, že sme to dokázali veľmi solídne odkomunikovať. Odvtedy sme sa začali veľmi intenzívne zaoberať zákonom o športe.

Uvoľnili vás v práci?

Na generálnej prokuratúre pôsobím od roku 2013 na legislatíve.

Keďže na ministerstve školstva bola veľká spokojnosť s mojou participáciou na príprave návrhu zákona o organizovaní verejných športových podujatí, pán minister školstva Čaplovič požiadal koncom roku 2013 pána generálneho prokurátora p. Čižnára, aby mi umožnil manažovať procesu proces prípravy návrhu zákona o športe. Za generálnu prokuratúru som tak bol oficiálne určený do pracovnej skupiny, resp. aby som ju viedol. Spočiatku som sa problematike venoval najmä po pracovnom čase, neskôr mi bol vytvorený väčší časový priestor podľa nárokov jednotlivých etáp legislatívneho procesu, samozrejme agendu, ktorá mi bola prideľovaná som riadne vybavoval. Týmto aj generálna prokuratúra a osobitne odbor legislatívy a ústavného práva, kde som s kolegami konzultoval mnohé témy a problémy, významne prispeli k príprave návrhu zákona o športe, za čo im patrí vďaka.

Ak chcete byť v športe úspešný, musíte mu dať niečo navyše. Emóciu, vášeň, umenie. Čítať, počúvať, učiť sa od všetkých, s ktorými sme spolupracovali. Nechceli sme niekde šliapnuť vedľa, museli sme zbierať dostatok znalostí, aby sme si mohli dovoliť ísť niečo regulovať.

Cieľom bolo, aby norma, ktorá vznikne nebola moja, kolegov v pracovnej skupine, alebo ministerstva, ale aby sa v zákone našli myšlienky, drobnosti, detaily mnohých ľudí zo športu.

Snažili sme sa nakumulovať znalosť, zanalyzovať, navrhnúť riešenie, v ktorom bude určitá systematika i zdravý sedliacky rozum a potom ho konzultovať a upravovať detaily.

Hovorí sa, že aj ten najgeniálnejší nápad sa lepšie rozvinie v úplne inej hlave než v tej, v ktorej vznikol. Veľa krát sa to potvrdilo, že to skutočne tak funguje.

Kto vás platil?

Pracovnú dobu som mal zaplatenú zamestnávateľom a to, čo sme robili po večeroch, po nociach a po víkendoch, tak to by som povedal, bolo zaplatené na úrovni slušnosti z dotačného projektu ministerstva školstva. Učená právnická spoločnosť (občianske združenie) sa na základe výzvy ministerstva uchádzala o prostriedky na projekty a bolo jej schválených 25 000 eur (cca polovica z toho, čo bolo žiadané, na základe rozpočtu, ktorý bol súčasťou žiadosti).

Podporu získal päťdielny projekt:

1. zákon o športe (vytvorenie textu návrhu zákona),
2. napísanie dôvodovej správy k návrhu zákona (všeobecnej i osobitnej časti),
3. tri verejné dišputy k návrhu zákona, ktoré sme urobili v Košiciach, Žiari nad Hronom a v Bratislave,
4. medzinárodná konferencia Šport a právo a
5. štyri vydania časopisu Magister Officiorum, ktoré sa budú venovať tematike zákona o športe. Partnermi týchto projektov boli Nadácia Stars and Friends a Advokátska kancelária Soukeník&Štrpka, ktorí nám pomohli s povinným spolufinancovaním projektov a podporili nás aj odborne aj organizačno-technicky, za čo im patrí tiež veľká vďaka.

Ktoré záujmové skupiny najviac protestovali. Komu to prekážalo?

(rozmýšľa) V každej skupine sa našli takí, ktorí zmeny vítali a iní to zase od začiatku odmietali. Dôvodom však bol vždy nedostatok informácií a nepoznanie. Nás, nášho systému práce, našej otvorenosti. Kazili to osobné predsudky.

Človek má vo všeobecnosti na jednej strane v sebe zakódovanú túžbu po pokroku a zlepšovaní, na strane druhej, ak má prijať zmenu, o ktorej nie je úplne jednoznačne presvedčený alebo informovaný, má tendenciu správať sa skôr konzervatívne a zmenu odmietať. Zmenu vníma ako opustenie zabehnutých stereotypov a prácu/učenie navyše, a keď nie je presvedčený o tom, či bude lepšie ...

Kvalita komunikácie bola teda veľmi dôležitá.

Áno. Bola úplne kľúčová pre to, aby sme začali projektu veriť my a len tak sme sa mohli pokúsiť dať vieru aj všetkým tým, ktorí s nami chceli komunikovať, konzultovať spolupracovať.

A naopak? Kto vás najviac podporoval, tlačil, ovplyvňoval. Niektoré časti zákona zaváňajú futbalom.

Treba si povedať, ktoré konkrétne a môžeme si ich rozobrať. Na druhej strane je prirodzené, že keď viacerí členovia skupiny veľkú časť svojho poznania získali z futbalu, futbal má najviac vzťahov, sporov, futbalové kauzy boli predmetom rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, či Športového tribunálu v Lausanne, vychádza sa aj z tohto poznania.

No napríklad maximálna dĺžka hráčskej zmluvy.
Vplyv futbalu, hokeja, tenisu. Prezidenti, lobisti. Mínusovú komunikáciu ste ustáli, proti tomu však zrejme boli tlaky.

Tlak. Hm, boli tam názory na nejaké témy, ale moja pozícia prokurátora generálnej prokuratúry a verím, že aj môj prístup, správanie a spôsob riadenia projektu mi zabezpečili status nezávislosti a chránili ma pred predsudkami aj prípadnými tlakmi. Ja nie som platený na futbalovom zväze, vykonávam tam čestnú volenú funkciu, pán prezident Kováčik ma vždy môže zdvorilo požiadať, aby som sa pozrel na nejaký problém, ale ak sa na to nepozriem tak, ako by si želal on, vždy sa snažíme si veci vysvetliť a on to rešpektuje. Argumentujem, prečo to vidím inak. Ja nie som ani jeho zamestnanec, ani podriadený. Inak by som vo futbale nebol už dávno. Práveže moje postavenie prokurátora bolo veľmi vhodným predpokladom k tomu, aby som k veciam mohol pristupovať podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Čo najvecnejšie a aby to tak mohlo byť aj vnímané.

Aký vplyv na dej, podotýkam v dobrom, mali páni Draxler, Pellegrini, Gallis?

Minister školstva pán Draxler od začiatku férovo povedal, že šport nie je jeho doménou. Povedal to ešte predtým, ako sa stal ministrom, hneď na prvom pracovnom stretnutí s pracovnou skupinou, kde prišiel namiesto pána ministra.

Každý sme nejaký, musíme sa vzájomne rešpektovať a je veľmi dobré, že nám to otvorene povedal.

Pán Draxler, po tom ako sa stal ministrom, oficiálne na stretnutí pracovnej skupiny požiadal pána predsedu parlamentu p. Pellegriniho, aby on manažoval tvorbu zákona o športe s tým, že on bude priebežne dostávať informácie o tomto procese. Pán Pellegrini sa s pracovnou skupinou stretol cca šesť-sedem krát, vecná pracovná atmosféra na týchto stretnutiach ma príjemne prekvapila, na stretnutiach sme si prechádzali paragraf po paragrafe, odsek po odseku. Pán predseda si nechal vecne vysvetliť obsah jednotlivých ustanovení, resp. po prečítaní, väčšinou aj bez vysvetlenia, pochopil podstatu navrhovanej právnej regulácie a povedal nám na to svoj názor a na druhej strane mal presnú informáciu o tom, čo v tom zákone je upravené. Bol to pre nás okrem iného aj veľmi dobrý test, či je ten text zákona napísaný zrozumiteľne, či mu bude pán predseda po prečítaní rozumieť. Rozumel.

Pán Gallis sa o prácu priebežne zaujímal, ale že by prinášal nejaké riešenia, témy ... Skôr vytváral prajné prostredie a odovzdával ďalej informácie.

Veľmi prospešné pre výslednú podobu úpravy zmluvných vzťahov športovcov s klubmi a s tým súvisiacej agendy odvodov bola aj spolupráca s odborníkmi ministerstva práce, ktorú zastrešil pán štátny tajomník Burian. Boli to ťažké ale konštruktívne rokovania a našli sme nakoniec prijateľné riešenia, za čo si zaslúžia ľudia z ministerstva práce poďakovanie.

Musím povedať, že tak ako sme sa v športovej komunite stretávali s každým, aj s tými, ktorí mali iné názory, aj v politickej oblasti sme nerobili rozdiely a stretávali sme sa aj s odborníkmi z opozície, ktorí mali znalosť a prejavili záujem o spoluprácu, alebo o vysvetlenie navrhovaných riešení. Najmä pán Mihál z SaS, ale aj poslanci z klubu KDH, Mostu a Obyčajných ľudí. Dôležité pre mňa bolo, že od začiatku bol o tom pán Pellegrini informovaný a som rád, že to nebol problém, lebo opakujem ambícia moja i celej pracovnej skupiny bola, aby bol zákon o športe zákonom všetkých. Športu je jedno, kto má aké politické orientovanie a názory. Základným princípom športu je fair play, ktorého dodržiavanie by často pomohlo našej spoločnosti aj v politike.

Podarilo sa. Je to vidieť aj z výsledku hlasovania 132 za, zo 135 poslancov v sále. Nemôže byť dôvod tohto výsledku aj to, že šport málokoho z poslancov zaujíma?

Nemyslím si, pretože tak ako vieme tvrdiť, že “športu rozumie málokto”, tak vieme potvrdiť aj to, že “športu rozumie každý”. Asi života každého človeka, alebo jeho blízkeho sa priamo, alebo nepriamo šport dotýka a teda ho vnímame s osobným záujmom. My sme sa stretávali s poslancami, ktorí majú k športu blízko, rokovali sme s ich asistentmi, ktorí to mali načítané, boli znalí problematiky. Poslancov skutočne zákon vecne zaujímal. Poverili svojich ľudí, aby v zákone hľadali problematické miesta a aj ich našli. Niektoré problémy si priniesli aj od svojich voličov. V rámci procesu v národnej rade vzniklo niekoľko pozmeňovacích návrhov, ktoré mali niekoľko desiatok bodov. Návrh zákona sa do poslednej chvíle vylepšoval, precizoval, aby dosiahol čo najvyššiu úroveň časového poznania športu v slovenskej spoločnosti, v ktorej bol schválený. Návrhy vyšli aj od poslancov Smeru, aj od opozície, viaceré sme iniciovali aj my z pracovnej skupiny, museli si ich však osvojiť poslanci. V tejto fáze legislatívneho procesu odviedla vynikajúcu odbornú prácu Žaneta Surmajová, šéfka legislatívy na ministerstve školstva. V pripomienkovom konaní sa vyjadrilo viac ako 50 inštitúcií, k návrhu zákona boli aj hromadné pripomienky. Musím sa tu poďakovať aj mnohým ľuďom, ktorí nám posielali pripomienky neoficiálne. Tých prišlo veľmi veľa, už vtedy sme začali cítiť, že pripravovaný zákon má kladnú odozvu a že nám športová komunita verí.

Ivan Husár - 1.12.2015