Rozhovor s JUDr. Ladislavom Tichým, prvým námestníkom generálneho prokurátora GP SR, publikovaný v časopise Právna revue, apríl 2012 NEPREČÍTANÉ 

1. Mohli by ste sa prosím predstaviť čitateľom časopisu Právna Revue?

Na prokuratúre pôsobím od roku 1986. Začínal som ako právny čakateľ a prešiel som všetkými stupňami prokuratúry. Po určitej dobe som v roku 1989 prešiel z trestného úseku na netrestný úsek a odvtedy pracujem najmä v tejto oblasti.

2. V súčasnosti pôsobíte ako zastupujúci generálny prokurátor. Ako vnímate túto svoju pozíciu?

Od februára 2011 nie je obsadená funkcia generálneho prokurátora SR a chtiac-nechtiac som sa ocitol v tej pozícii, kedy vykonávam jeho právomoci, pretože zákon o prokuratúre na takúto situáciu pamätá a hovorí, že v čase neprítomnosti, choroby príp. nezvolení generálneho prokurátora ho zastupuje jeho prvý námestník.

3. Slovensko je relatívne dlhší čas bez generálneho prokurátora. Môžeme povedať, že tento stav sa prejavuje negatívne v činnosti prokuratúry?

Prokuratúru si je potrebné predstaviť ako hierarchicky usporiadaný systém, ktorý má pomerne pevné regule stanovené zákonom o prokuratúre a inými právnymi predpismi. Na veci nič nemení fakt, že doteraz nebol vymenovaný generálny prokurátor, pretože systém práce prokuratúry nie je založený na jednej osobe a na jej prípadných pokynoch, aj keď ide monokratický orgán. Zákon o prokuratúre, zákon o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry, ale aj iné právne predpisy ako napr. Trestný poriadok jasne určujú každému prokurátorovi SR jeho povinnosti, náplň práce a rozsah pôsobnosti, čiže sú tu jasne stanovené pravidlá pre činnosť každého prokurátora, či už vykonáva svoju funkciu na okresnej, krajskej alebo generálnej prokuratúre.

Chcem tým povedať, že činnosť prokuratúry nie je ohrozená faktom, že funguje už vyše roka bez generálneho prokurátora. Nesúhlasím preto s tvrdeniami, že na prokuratúre je bezvládie a jej činnosť je ohrozená. Skutočnosť, že nie je vymenovaný generálny prokurátor neznamenala umŕtvenie činnosti prokurátorov ani pokles ich výkonnosti. Dôkazom sú aj štatistické údaje o práci prokuratúry a prokurátorov za minulý rok, ktoré sú každoročne prístupné v správe o činnosti prokuratúry.

Vedenie generálnej prokuratúry funguje riadne aj bez generálneho prokurátora, pravidelne sa stretáva a to aj na poradách s okresnými prokurátormi, kde sa okrem iného riešili aj problémy s nastúpením účinnosti novely zákona o prokuratúre. V žiadnom prípade nie je ohrozená odbornosť rozhodovania prokuratúry tým, že zatiaľ nebol vymenovaný generálny prokurátor a už vôbec nie je turbulentnou politickou situáciou na Slovensku a to práve vďaka tomu, že prokurátori sú profesionáli, ktorí rozhodujú nezávisle od politickej situácie. V ich rozhodovaní je zaistená stabilita, zákonnosť a právna istota.

Neprítomnosť generálneho prokurátora nemôže znamenať nečinnosť prokurátorov v trestnom konaní, ale ani v netrestnej oblasti. Tým by porušili zákon, pretože väčšina činností prokurátora je založená na zásade oficiality. Treba však povedať, že minuloročné nešťastné voľby generálneho prokurátora a útoky na prokuratúru sa dotkli prokurátorov a mnohí to dokonca považovali za urážlivé a neúctivé k ich zodpovednej práci.

Mnohí politici ako keby hrali hru „kopni si do svojho sudcu alebo prokurátora“. Predstavovať si reformu v justícii tak, že sú sudcovia a prokurátori dehonestovaní, je nemysliteľné a v konečnom dôsledku sa to vrátilo pôvodcovi tejto myšlienky otrasením dôvery aj vo výkonnú moc.

Tým nechcem povedať, že v justícii je všetko v poriadku a nie je čo naprávať. Reforma v justícii však nemá byť bojom proti jednotlivým osobám, ale má smerovať k zmenám v systéme s myšlienkou tento zefektívniť a vylepšiť. Búrať aspoň z časti fungujúci systém bez toho, aby sme vedeli, aký bude ten nový nemá budúcnosť a podkopáva základy demokracie. A navyše je potrebné povedať, že zaviesť politikárčenie do systému prokuratúry je veľmi neprezieravé a výrazným krokom späť.

4. Čo je v práci prokurátora najkomplikovanejšie?

    Nad takouto otázkou som nikdy neuvažoval. Práca prokurátora je zodpovedná a náročná práca. Podľa môjho názoru je potrebné nezabúdať na to, že za každou kauzou je živý človek a preto je nemysliteľné a nebezpečné vkĺznuť do formalizmu a k snahe čím skôr sa zbaviť jednotlivej kauzy bez toho, aby som zvážil všetky pre a proti, čiže objektívne a zákonne rozhodol. Tu treba povedať, že k tomuto všetkému ešte treba mať odvahu rozhodnúť tak, aby to nebolo iba ľúbivé rozhodnutie určené iba pre médiá a pre verejnosť. Prokurátor nie je vo svojej funkcii na to, aby bol obľúbený a páčil sa médiám, verejnosti alebo účastníkom konania, ale aby rozhodoval podľa svojho vedomia a svedomia v súlade so zákonom. V každom konaní sú minimálne dve strany a nikdy nie je možné, aby boli spokojní všetci. Uvedomiť si túto skutočnosť a zmieriť sa s tým je nesmierne ťažké. Kto by chcel byť prokurátorom alebo sudcom pre to, aby bol populárny, je na obrovskom omyle. Nech sa radšej stane televíznou rosničkou.

5. Ako vnímate novely zákona o prokuratúre, ktoré schválil parlament minulý rok?

Podľa môjho názoru to bola úplná legislatívna katastrofa. Na prvom mieste neschopnosť a neochota ministerstva spravodlivosti diskutovať s vedením prokuratúry, samosprávnymi orgánmi prokuratúry, ale aj jednotlivými prokurátormi o tom, akým smerom sa majú uberať novely prokurátorských zákonov a pripravovanie týchto noviel akýmsi „podpultovým“ spôsobom bolo pre mňa nemilým prekvapením. Takýto postup prípravy legislatívy je v príkrom rozpore so základnými zásadami legislatívneho procesu a nemôže z neho vzísť žiaden zákon, ktorý má mať budúcnosť. Argumentácia ministerstva spravodlivosti na námietky prokuratúry k obsahu noviel, že majú na takéto konanie politický mandát, neobstojí a bola trápna.

Generálna prokuratúra bola pripravená spolupracovať a podieľať sa na vypracovaní noviel prokurátorských zákonov. Sami si uvedomujeme, že v niektorých častiach sú tie predpisy prežité a vyvstali aplikačné problémy, ktoré sa nedajú riešiť inak, ako novelou. Legislatíva generálnej prokuratúry bola pripravená poskytnúť súčinnosť a poukázať na najväčšie problémy, ktoré platná právna úprava má. Avšak vďaka cieľavedomej hluchote ministerky spravodlivosti nedošlo k náprave najväčších problémov, ale navyše došlo k narušeniu funkčného systému.

6. Čo by ste navrhovali zmeniť v činnosti a systéme prokuratúry?

Pokiaľ chceme dosiahnuť, aby sa prokuratúra skladala zo skutočne kvalitných ľudí je potrebné posilniť pozíciu Rady prokurátorov, t. j. samospráv, ktoré by mali mať širšie právomoci najmä v personálnych záležitostiach, pričom za najdôležitejšou časťou, ktorá si zaslúži zmenu je kreovanie generálneho prokurátora. Minuloročné voľby generálneho prokurátora ukázali v plnej nahote, že terajší systém nie je dobrý, ba za určitých okolností môže byť až groteskný.

Generálny prokurátor nesmie byť politická figúrka, ktorú ovládajú politici. Spôsob jeho voľby v Národnej rade sa ukázal ako prežitý a je nutné takýto spôsob nahradiť napr. posilnením a rozšírením Rady prokurátorov, ktorej členmi by neboli iba prokurátori, ale aj iné osoby u ktorých je jediný predpoklad, aby mali právnické vzdelanie a justičnú skúšku. Jednou z úloh tejto Rady by bol výber napr. troch kandidátov na generálneho prokurátora s tým, že prezident SR by si vybral toho, koho by do tejto funkcie vymenoval. Do úvahy samozrejme prichádzajú aj iné modely voľby generálneho prokurátora, o ktorých je možné diskutovať a ktoré by zabránili politizácii prokuratúry.

V neposlednom rade je pre výber kvalitného prokurátora potrebný aj kvalitný výber a príprava prostredníctvom inštitútu právneho čakateľa prokuratúry, pretože tento osvedčený spôsob zabezpečuje teoretickú prípravu mladých právnikov, ale aj získavanie praktických skúseností, ktoré sú pre prácu prokurátora nevyhnutné. Bez systematickej výchovy a prípravy mladých čakateľov si neviem predstaviť kvalitatívny rast odbornosti prokurátorov. Myslím si, že je načase uvažovať aj o spoločnej príprave mladých právnikov na funkcie sudcov, prokurátorov, advokátov a notárov.

7. Aký je Váš názor na skutočnosť, že prepisy ITP sa bežne zverejňujú v médiách? Je na mieste zmena legislatívy?

Odpočúvanie, sledovanie, snaha získať informácie o inej osobe je stará asi tak, ako tajné služby sveta. Slovensko sa dostalo do nesmierne trápnej situácie, kde sa najmä v predvolebnej kampani vyťahujú všelijaké možné informácie, prepisy, odpočúvanie v takom nevídanom množstve, že bežný človek je z toho určite zmätený. Už len porušenie samotného princípu, že tajná služba je preto tajná, že nezverejňuje informácie v médiách, ale odovzdáva ich orgánom, ktorých úlohou je strážiť zákon a postihovať delikventov je zvrátené. Keď k tomu ešte pridáme, že vydávanie súhlasu s použitím ITP je formalistické a často nedôvodné, spochybňuje sa aj činnosť súdov v tomto smere. Nie je možné zotrvať v pozícii, že keď príslušný orgán nedosiahne súhlas od sudcu s ITP, materiál zbalí a navštívi iného sudcu, príp. že trpezlivo vyčkáva, kým ten „správny sudca“ bude mať službu. Toto všetko naznačuje, že je potrebná hlboká a zásadná zmena v tomto systéme, ktorá by zabránila zneužívaniu ITP na súkromné a nezákonné ciele.

8. Prokuratúra sa pohybuje aj v rovine správneho práva. Ako hodnotíte súčasný stav činnosti prokuratúry na tomto úseku?

Okrem trestnej oblasti má prokuratúra oprávnenia aj v oblasti netrestnej, ktorá sa člení ďalej na činnosť pred netrestnými súdmi a vykonávanie dozoru nad orgánmi verejnej správy. Tento dozor vykonáva prokuratúra tak nad orgánmi štátnej správy ako aj samosprávy. Základnou úlohou prokuratúry, ktorá vyplýva z Ústavy SR je chrániť práva a záujmy fyzických, právnických osôb a štátu. Činnosť prokuratúry je tu veľmi rozsiahla a pohybuje sa od konania o priestupkoch, stavebného konania, daňových vecí, katastrálneho konania po dozor nad zákonnosťou všeobecne záväzných nariadení miest a obcí atď. Ako vidieť, je to skutočne široká škála činností štátu, ktoré sa bytostne dotýkajú občanov, podnikateľov, ale aj nepodnikateľských subjektov tam, kde má štát nadradené postavenie. Prokuratúra však nie je ani na strane štátu, ani na strane občana a jej úlohou je zabezpečiť zákonný stav a ak treba, zasiahnuť svojimi prostriedkami a zjednať nápravu. Prokurátor má k dispozícii špecifické dozorové prostriedky ako sú protest prokurátora a upozornenie.

Prokuratúra každoročne vykoná množstvo previerok rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy, pričom nezákonne vydané individuálne správne akty žiada zrušiť. Častokrát v prípade nevyhovenia protestu prokurátora sa prokurátor obracia na správny súd, aby tento rozhodol o zákonnosti vydaného správneho aktu verejnej správy. Z tohto pohľadu sa javia spomenuté dozorové prostriedky ako efektívne prostriedky nápravy bez zdĺhavých niekedy aj niekoľko rokov trvajúcich súdnych konaní. Takéto oprávnenia prokurátora predchádzajú aj zbytočnému zaťažovaniu súdov žalobami smerujúcimi proti orgánom verejnej správy, ktoré je možné vybaviť rýchlejšie a efektívnejšie.

9. Čo si myslíte o snahách zmeniť prokuratúru na štátne zastupiteľstvo?

V Európskej únii prevažuje v súčasnosti skôr tendencia väčšej samostatnosti prokuratúr, pričom predstava, ktorá vládne na Slovensku, že minister spravodlivosti zasahuje kedykoľvek do činnosti štátneho zastupiteľstva je mylná a scestná. Taký zásah by napr. v Bavorsku musel minister spravodlivosti veľmi ťažko vysvetľovať v parlamente a zrejme by prišiel aj o svoje kreslo. Túto predstavu získali naši politici najmä sledovaním českej politickej a justičnej scény, kde došlo vo viacerých prípadoch k neodôvodneným zásahom ministra spravodlivosti do činnosti Nejvyššího státního zastupitelství, napr. v kauze Čuněk, alebo v kauze dotýkajúcej sa katarského princa, ktorý sa mal v roku 2004 dopustiť pohlavného zneužívania.

Politikom sa veľmi páčia oprávnenia, ktoré prokuratúra má a veľmi radi by ich aj používali a využívali. Minister spravodlivosti je tu obyčajne na 4 roky, ale sudca a prokurátor sú v tejto funkcii v podstate až do dôchodku a týmto je už naznačená aj miera ich zodpovednosti a profesionálnej zdatnosti. Toto je jeden z dôvodov, prečo by bol prechod na štátne zastupiteľstvo v slovenských podmienkach nežiaduci a mohol by ohroziť fungovanie právneho štátu. Tu zaváži aj fakt, že Poľská republika sa predminulý rok vrátila od systému od systému štátneho zastupiteľstva k samostatnej prokuratúre, pretože spoločnosťou otriasali politické kauzy a politické pomsty prostredníctvom orgánov činných v trestnom konaní.

10. Čo by malo Slovensko zmeniť na poli boja proti korupcii v trestnej rovine?

Na Slovensku bola na boj s korupciou okrem iného zriadená špeciálna prokuratúra a špecializovaný trestný súd, ktoré po viacročných ohnivých diskusiách v médiách, ale aj v právnej obci zotrvali v systéme a fungujú. Tento krok sa zdá byť politicky nezvratný, ale má zásadný nedostatok. Trestné konanie začína konaním príslušníka Policajného zboru. Policajný zbor riadi policajný prezident, ktorého menuje minister vnútra. Tento ho aj môže odvolať bez uvedenia dôvodu, čím sa vlastne stáva jeho podriadeným, resp. bábkou v jeho rukách. Minister vnútra aj napriek tomu, že nie je ministrom polície, veľakrát zasahuje do vyšetrovania a veľakrát aj do operatívnej činnosti zložiek Policajného zboru a ich výsledky používa na mediálnu prezentáciu svojej osoby s cieľom využiť to pre zlepšenie svojej pozície v budúcich voľbách. Jednoducho povedané mu nejde o koncepčné úspechy polície, ale je zameraný na krátkodobé a najmä viditeľné ciele, ktoré je možné prezentovať na verejnosti.

Dôkazom tohto tvrdenia je aj tá skutočnosť, že po voľbách dochádza k masívnym zmenám v personálnom zložení Policajného zboru, čo je veľakrát na škodu. Odchádzajú väčšinou dobre vycvičení policajti, ktorí sú nahradzovaní chtivými začiatočníkmi, ktorí by sa však mali ešte len učiť profesionálnemu fortieľu, avšak nemajú sa od koho. Boj s korupciou je beh na dlhé trate, pri ktorom chýbajú tí skúsení policajti, ktorí museli odísť len preto, že nie sú sympatizantmi konkrétneho ministra vnútra. Policajný zbor má síce množstvo zložiek, ktoré sa zaoberajú organizovanou kriminalitou, bojom s korupciou atď., ale chýba mu najmä pokoj na svoju prácu a personálna stabilita, ktorá by mala vychádzať najmä od policajného prezidenta, ktorý by nemal byť menovaný ministrom vnútra a už vôbec nie na 4 roky.

Dobrú prácu v polícii môže odvádzať len skúsený policajt a jeho výsledky sú následne „conditio sine qua non“ pre dobrú prácu špeciálneho prokurátora a špecializovaného trestného súdu. Diletantská práca polície pri zabezpečovaní dôkazov znamená pre prokurátora na súde ťažkú pozíciu, kde väčšinou skončí ako pochúťka pre advokátov.

11. Prichádzate do styku aj s absolventmi právnických fakúlt. Ako hodnotíte ich odbornú úroveň? Je možné badať posuny v kvalifikovanosti absolventov za obdobie posledných 20 rokov?

Právnických fakúlt máme na Slovensku požehnane a s ich absolventmi sa pravidelne stretávam na rôznych seminároch, konferenciách, pri prednáškovej činnosti v Justičnej akadémii a v neposlednom rade aj s našimi právnymi čakateľmi. Nie je možné ich objektívne všeobecne zhodnotiť, pretože jednotlivé právnické fakulty majú rôznu úroveň, ktorá vychádza z ich zamerania a preferencií. Samozrejme treba povedať, že na každej fakulte sa nájdu múdri aj tí menej múdri študenti. Musím však povedať, že súčasní absolventi sú menej prakticky pripravení. Za posledných 10 rokov však stretávam absolventov, ktorí sú podstatne lepšie jazykovo vybavení ako to bolo v minulosti. Slovenský právnik sa už totiž v dnešnej dobe nezaobíde aj bez znalosti práva únie, keďže sme súčasťou Európskej únie a teda aj súčasťou jej právnej kultúry.

Je dôležité, aby právnická fakulta študentov riadne pripravovala na ich ďalšiu profesionálnu dráhu, umožnila im obsiahnuť dostatočnej hĺbke zásadné právne odvetvia tak, ako je to potrebné pre prácu na súdoch, prokuratúre, v notárstve, exekúcii alebo súkromnej sfére, teda aby spĺňali podmienky praxe.

Neviem si predstaviť prokurátora alebo sudcu, ktorý by nemal vedomosti z trestného práva, občianskeho práva, správneho alebo ústavného práva na dostatočnej teoretickej úrovni tak, aby bol schopný v pomerne krátkom čase využívať svoje vedomosti a ďalej ich rozvíjať spolu s využívaním judikatúry Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj Súdneho dvora Európskej únie.

Štúdium by malo mať v ideálnom prípade špirálovitý charakter. Teda, že sa neustále zväčšuje a rozširuje rozsah, ktorý je mladý právnik schopný obsiahnuť a právne sa ním zaoberať. To však predpokladá vynikajúce základy práva a taktiež výchovu k právnemu mysleniu. Nestačí iba poznať právo, treba rozmýšľať ako právnik a preto učenie právnych predpisov bez širších súvislostí podľa môjho názoru nemá zmysel.

12. Čo by ste odkázali čitateľom nášho časopisu a čo právnickej verejnosti?

Byť právnikom je pekné povolanie, ale ľudský život nie je len o práve a tak ho netreba zabúdať žiť. Preto Vašim čitateľom prajem nielen veľa pracovných úspechov, ale najmä plnohodnotný osobný život.

Ďakujem redakcii časopisu za príjemný rozhovor.

---

Poznámka: rozhovor s JUDr. Ladislavom Tichým bol uskutočnený koncom februára 2012, t.j. vyjadrenia na adresu ministerstva spravodlivosti je potrebné vnímať k tomuto obdobiu