Sloboda voľného pohybu v oblasti športu  NEPREČÍTANÉ 

Úvod

Bez toho, aby sme profesionálnemu športu zbytočne pridávali okázalé prívlastky, musíme z akéhokoľvek náhľadu uznať, že výkon profesionálnej športovej činnosti a jeho organizácia naberajú v posledných dekádach na ekonomickom význame. Objavujú sa štatistické informácie, podľa ktorých je šport šiestym najväčším priemyselným odvetvím v Európskej únii a vytvára približne 3,5 % jej HDP, resp. že v oblasti športu je zamestnaných až 5 % pracovníkov celej Európskej únie^[1]. Výkon profesionálnej športovej činnosti sa pritom prostredníctvom svojich športových združení, s poukazom na svoje špecifiká, bránil užšej legislatívnej úprave s tým, že si ponechával široký priestor na vlastnú autoreguláciu v jednotlivých športových odvetviach.

Napriek nespochybniteľným odlišnostiam športová činnosť so svojim silným ekonomickým záberom nemohla zostať úplne mimo regulačného rámca Európskej únie, a to predovšetkým vo vzťahu k základným slobodám Únie.

V tomto príspevku naznačíme stručný prierez vybraných rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie v oblasti športu a pokúsime sa zamyslieť nielen nad ich vplyvom k ďalšiemu rozvoju a smerovaniu športovej činnosti.

1. Sloboda pohybu služieb verzus sloboda pohybu pracovníkov

V ostatnej dobe odborná verejnosť adresuje bližšiu pozornosť právnemu postaveniu športovca; je športovec kolektívneho športu ex lege pracovníkom alebo napĺňa atribúty samostatne zárobkovej osoby či slobodného povolania^[2]? Pri odpovedi na túto otázku vedecké články argumentujú okrem iného aj vybranou judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

Súdny dvor EÚ sa v rozhodnutiach vo veci Walrave and Koch^[3] a vo veci Doná v. Mantero^[4] snažil vyhnúť kategorickej klasifikácii športovej činnosti a o činnosti športovcov kolektívnych športov pojednával ako o odplatnom výkone práce alebo o odplatnom poskytovaní služieb. Odborná verejnosť však vo vzťahu k vymedzeniu pojmu športovec upriamuje pozornosť na ďalšie, všeobecne známe rozhodnutia, a to najmä na prípady Bosman^[5], Lehtonen^[6], či Kolpak^[7], a taktiež na najnovšie rozhodnutie vo veci Bernard, prípadne i vo veci Meca-Medina^[8]. S odkazom na označenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, predovšetkým na rozhodnutie vo veci Bernard^[9], prof. Barancová vyslovuje: „Aj z najnovšieho rozhodnutia Bernard celkom jednoznačne vyplýva, že Súdny dvor prisudzuje profesionálnym športovcom – futbalistov právny status zamestnanec, čo je v rozpore s existujúcou právnou praxou v Slovenskej republike, kde kluby viažu hráčov – futbalistov občianskoprávnym zmluvným typom, hráčskou zmluvou, aj napriek tomu, že § 3 ods. 2 ZP (Zákonníka práce, pozn.) výslovne hovorí o pracovnoprávnych vzťahoch profesionálnych športovcov a kde ZP predpokladá subsidiárnu pôsobnosť .“^[10].

Autor nespochybňuje rozpor nielen právnej praxe^[11], ale i právnych predpisov^[12], upravujúcich výkon profesionálnej športovej činnosti na národnej úrovni, no zároveň v duchu akademickej diskusie si dovolíme polemizovať nad nastolenou otázkou, či judikatúra Súdneho dvora EÚ definitívne bez ďalšieho odpovedá na problematiku právneho vymedzenia a postavenia profesionálneho športovca.

Predovšetkým treba pripomenúť, že vzhľadom na ciele Únie, výkon športu spadá do práva Únie v rozsahu, v akom predstavuje hospodársku činnosť^[13]. Čo sa týka podriadenia výkonu športovej činnosti pod slobodu voľného pohybu pracovníkov, resp. voľného pohybu služieb Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že pokiaľ má športová činnosť povahu zárobkovej činnosti alebo poskytovania služieb za odmenu, čo je prípad činnosti poloprofesionálnych alebo profesionálnych športovcov, spadá konkrétnejšie do pôsobnosti článku 45 ZFEÚ^[14] a nasl. alebo článku 56 ZFEÚ a nasl^[15]. Súdny dvor EÚ (napr. aj vo veci Bosman) sa teda v tomto smere nezaoberá priamo právnym postavením športovca v národných poriadkoch, ale skôr dôsledkami národných právnych regulátorov na základné slobody Únie.

Je pravdou, že vo veci Bernard Súdny dvor EÚ konštatoval, že v danom prípade je nesporné, že zárobková činnosť O. Bernarda spadá do pôsobnosti článku 45 ZFEÚ, teda voľného pohybu pracovníkov, avšak uvedené odvodil Súdny dvor EÚ z existujúceho skutkového stavu, keďže zmluvným základom sporu bola v okolnostiach tohto prípadu písomná zmluva pracovnoprávneho charakteru, konkrétne tzv. „joueur espoir“ (zmluva pre „nádejného hráča“).

Domnievame sa, že nie je cieľom ani účelom rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ v oblasti športu určovať, či športovec kolektívneho športu^[16] má mať podľa národného práva status pracovníka alebo iný, odlišný status. Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre posudzuje a považuje za rozhodnú vždy iba tú skutočnosť, či národné poriadky nekladú výkonu profesionálnej športovej činnosti také prekážky, ktoré svojou podstatou popierajú slobody voľného pohybu (či už pracovníkov alebo služieb).

Právne postavenie športovca kolektívne športu možno odvodzovať na základe rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ skôr nepriamo, podľa skutkového stavu jednotlivých prípadov a tej ktorej národnej úpravy. Je potrebné pritom brať do úvahy aj rozdielnu právnu úpravu v jednotlivých členských štátoch.

Vnútroštátne úpravy niektorých európskych štátov špeciálne upravujú osobitnú kategóriu fyzických osôb vykonávajúcich závislú prácu, jedná sa o tzv. osoby podobné zamestnancom. Osoby podobné zamestnancom neprislúchajú z hľadiska osobnej pôsobnosti ani do kategórie zamestnancov, ani do kategórie podnikateľov /samostatne zárobkovo činných osôb/^[17]. Nemecko rozlišuje tri kategórie osôb podobných zamestnancom, v Taliansku sa na osoby podobné zamestnancom, ktoré osobne vykonávajú koordinovanú prácu, ktorá nie je typicky závislou prácou, vzťahujú pracovnoprávne predpisy. Právna úprava Veľkej Británie rozlišuje viaceré typy pracujúcich osôb, do ktorých patria aj osoby podobné zamestnancom a jednotlivým typom zamestnancov priznáva rôzne sociálne práva^[18]. Naznačená právna úprava (napríklad preklenutá do osobitnej pracovnoprávnej športovej zmluvy) sa javí ako jedna z možností de lege ferenda upraviť právne postavenie športovca tak, aby vyhovovalo definícii závislej práce a zároveň aj pokrývalo špecifiká výkonu športovej činnosti.

2. Zákaz diskriminácie ako výraz slobody voľného pohybu v športe

2. 1. Športová činnosť po rozhodnutí vo veci Bosman

Pri analýze rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ v oblasti športu rozhodne nemožno opomenúť rozsudok vo veci Bosman. Futbalový profesionál Bosman chcel po ukončení kontraktu s klubom RFC Liége prestúpiť do francúzskeho klubu Dunerque, čo mu však zo strany jeho bývalého klubu nebolo umožnené, keďže klub RFC Liége v súlade s platnými športovými normami aj po ukončení zmluvného vzťahu s hráčom požadoval zaplatenie prestupového poplatku. Keďže klub Dunerque požadovaný poplatok nezaplatil, Bosman tak prišiel o možnosť zárobku.

Naznačený skutkový stav sporu vynímajúc mnohopočetné žaloby či odvolania podané pánom Bosmanom na rôznych úrovniach belgického súdneho systému vyvrcholil do stavu, kedy sa Cour d'appel de Liège rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku^[19]:

„Majú sa články 48, 85 a 86 Rímskej zmluvy z 25. marca 1957 vykladať v tom zmysle, že zakazujú futbalovému klubu požadovať a prijať peňažnú sumu za angažovanie niektorého z jeho hráčov, ktorému skončila zmluva, novým zamestnávateľským klubom, národným a medzinárodným športovým zväzom alebo federáciám vkladať do svojich príslušných predpisov ustanovenia obmedzujúce prístup zahraničných hráčov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi Európskeho spoločenstva, do súťaží organizovaných týmito zväzmi či federáciami?“

Súdny dvor EÚ rozhodnutím vo veci Bosman napokon ukotvil dva princípy, ktoré výrazne pozmenili profesionálny kolektívny šport:

a)    profesionálny športovec kolektívneho športu je po ukončení zmluvného vzťahu so svojim klubom slobodný v uzatváraní nových kontraktov. Akékoľvek poplatky, ktoré podmieňujú prestup športovca do nového klubu sú v rozpore so slobodou voľného pohybu pracovníkov alebo slobodou voľného pohybu služieb,

b)    európske kluby nesmú v národných súťažiach obmedzovať počet hráčov, ktorí sú občanmi členských štátov EÚ; takýto postup je diskriminačný.

Prax sa „pravidlám Bosmana“ prispôsobila. Jednotlivé národné asociácie zmenili pravidlá svojich športových súťaži tak, aby ďalej nedochádzalo k diskriminácii občanov iných členských štátov Únie. Obmedzenia a koeficienty maximálneho počtu hráčov z iných krajín sa obmedzili na štáty mimo Európskej únie. Ďalšia zmena nastala v dobe trvania uzatváraných zmlúv so športovcami. Keď kluby stratili dovtedy uplatňovaný nárok na poplatok z prestupu hráča po ukončení zmluvného vzťahu, logicky začali uzatvárať zmluvy so športovcami na čo najdlhšie obdobie, bežnými sa tak stali hráčske zmluvy s dĺžkou trvania 7 až 8 rokov. Uvedené tendencie však spejú aj k nežiadaným účinkom. Hráčske zmluvy (ktoré u nás v praxi nemajú charakter pracovných zmlúv) uzatvárané mnohokrát aj na neprimerane dlhé obdobie, zakotvujú pre klub oprávnenie jednostranne, kedykoľvek a bez uvedenia dôvodu ukončiť zmluvný vzťah so športovcom. Športovec sa tak stáva vazalom vlastnej dlhoročnej zmluvy s klubom a fakticky sa takýmto spôsobom vracia skutkový stav pred rozhodnutie vo veci Bosman. Naznačené problémy boli zaznamenané napríklad v Holandsku či Taliansku^[20]. Aj z tohto hľadiska by bolo vhodné legislatívne upraviť právne postavenie tak, aby zodpovedalo rozumnému usporiadaniu vzťahov športovec – klub.

2. 2. Športová činnosť po rozhodnutí vo veci Bernard

Najnovšie rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Bernard nadväzuje na predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť v prípade Bosman a pojednáva o oprávnenosti uplatňovania kompenzácie za výchovu mladých hráčov pri prestupe do iného klubu vo vzťahu k slobode pohybu v Únii^[21].

Zo skutkových okolností prejednávaného prípadu vyplynulo, že športový klub Olympique Lyonnais uzatvoril s Olivierom Bernardom zmluvu pre „nádejného hráča“ („joueur espoir“), ktorú možno prihliadajúc na jej obsah prirovnať k učňovskej zmluve. Pred uplynutím trojročnej doby, na ktorú bola zmluva uzavretá, futbalový klub Olympique Lyonnais navrhol O. Bernardovi uzatvorenie profesionálnej hráčskej zmluvy na jeden rok. O. Bernard však odmietol uzavrieť uvedenú zmluvu a zároveň uzavrel profesionálnu hráčsku zmluvu s futbalovým klubom Newcastle UFC.

Keď sa futbalový klub Olympique Lyonnais dozvedel o tejto zmluve, podal proti O. Bernardovi žalobu na Conseil de prud’hommes (Pracovný súd) v Lyone, ktorou sa domáhal od neho a solidárne tiež od futbalového klubu Newcastle UFC náhrady škody.

Konanie sa po niekoľkých meritórnych rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa dostala až pred Cour de cassation (kasačný súd), ktorý vyslovil, že relevantný článok 23 Charty profesionálneho futbalu prijatej Francúzskym futbalovým zväzom síce formálne nezakazoval mladému hráčovi uzavrieť profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom z iného členského štátu, toto ustanovenie ale malo za následok zabránenie alebo odradenie hráča od uzavretia takej zmluvy, keďže porušenie tohto ustanovenia mohlo viesť k uloženiu náhrady škody.

Cour de cassation ďalej zdôraznil, že spor vo veci samej vyvoláva ťažkosti s výkladom článku 39 ES, pretože kladie otázku, či také obmedzenie môže byť odôvodnené cieľom spočívajúcim v podpore náboru a výchovy mladých profesionálnych futbalových hráčov, ktorý vyplýva z rozsudku vo veci Bosman.

Za týchto podmienok Cour de cassation rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Odporuje zásade voľného pohybu pracovníkov stanovenej v článku [39 ES] ustanovenie vnútroštátneho práva, podľa ktorého môže byť ‚talentovanému‘ hráčovi, ktorý po uplynutí obdobia svojej výchovy uzavrie profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom z iného členského štátu Európskej únie, uložená povinnosť zaplatiť náhradu škody?

2. Predstavuje v prípade kladnej odpovede na prvú otázku nevyhnutnosť podpory náboru a výchovy mladých profesionálnych hráčov legitímny cieľ alebo naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý môže odôvodniť takéto obmedzenie?“

Súdny dvor EÚ vo veci Bernard vyslovil, že slobode voľného pohybu (pracovníkov) neodporuje systém, ktorý zaručuje odškodnenie klubu, ktorý hráča vychoval, v prípade keď mladý hráč uzavrie po ukončení obdobia jeho výchovy profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom z iného členského štátu. Legitímny cieľ systému odškodňovania za výchovu spočíva v podpore náboru a výchovy mladých hráčov.

Zároveň však Súdny dvor EÚ konštatoval, že náhrada škody, ktorá bola v predmetnej veci uplatnená, nezodpovedá systému, ktorý by mal zabezpečovať uskutočňovanie uvedeného cieľa, pretože uložená náhrada škody nezávisí od skutočných nákladov na výchovu. Systém odškodňovania je nevyhnutné nastaviť vždy vo vzťahu k vynaloženým nákladom, pričom je možné postupovať tak, aby sa vzali úvahy náklady vynaložené klubmi nielen na výchovu budúcich profesionálnych hráčov, ale i hráčov, ktorí sa profesionálnymi hráčmi nikdy nestanú.

Závery vo veci Bernard logicky nastoľujú otázku, akým spôsobom postupovať pri výpočte reálnych nákladov na výchovu mladých hráčov tak, aby zodpovedali požadovaným pravidlám proporcionality. Po tom, ako nastali skutkové okolnosti vo veci Bernard Medzinárodná futbalová federácia (FIFA) vydala pravidlá, ktoré obsahujú ustanovenia o výpočte „náhrady za výchovu“, ktoré sa uplatnia v prípade, keď hráč po ukončení svojej výchovy v niektorom klube jedného členského štátu EÚ uzavrie profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom z iného členského štátu EÚ. Či tieto pravidlá zodpovedajú predstavám a požiadavkám Súdneho dvora EÚ nie je zrejmé, keďže k danej otázke ešte Súdny dvor nemal právnu možnosť (v rámci predbežnej otázky) sa vyjadriť^[22].

3. Záver

Prísne vzaté, v oboch bližšie opísaných prípadoch vo veci Bosman a Bernard sa závery rozhodnutí vzťahujú iba na vzťahy s európskym prvkom, a nie na prípady vnútroštátne, či medzinárodné prípady mimo Európskej únie. Avšak z hľadiska dodržiavania generálneho princípu nediskriminácie, prikláňame sa k názoru T. Gábriša , že aj športové národné zväzy by mali pri vnútroštátnych transferoch rešpektovať a aplikovať predmetné pravidlá osvojené rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora EÚ.

Závery prípadu Bosman by mali umožniť bezpodmienečné, resp. bezpoplatkové prestupy (s výhradou odškodnenia za výchovu mladých hráčov) nielen medzi klubmi z rozličných členských štátov EÚ, ale i medzi klubmi na národnej úrovni.

Čo sa týka výchovy mladých hráčov a rozsahu odškodnenia pri ich prestupe do iného klubu, javí sa nám nemysliteľným, aby si výšku odškodnenia mohol stanoviť každý klub podľa vlastných pravidiel, či výpočtu vlastných nákladov. Takáto možnosť by smerovala k neurčitosti pravidiel, ich neprehľadnosti a v konečnom športovom dôsledku aj k poškodeniu hráčskej kariéry mladého hráča. Uvedené vo všeobecnosti rešpektujú aj športové zväzy, keď obdobne ako napríklad aj FIFA stanovujú presné výpočtové tabuľky za prestup mladého hráča. Ako však už bolo naznačené, zostáva nezodpovedaným či tabuľky s prestupovými poplatkami sa majú uplatňovať aj pri iných národných transferoch.

---