Šport a právo Európskej únie NEPREČÍTANÉ 

Križovatka športu a európskeho práva je momentálne jedným z najdôležitejších aspektov súčasného športového práva. Od čias kľúčového rozhodnutia súdneho dvora v prípade „Bosman“, sa stalo európske právo priamo uplatniteľné vo vzťahoch, v ktorých sa stretáva šport s právom. Priamo usmerňuje jednotlivcov a inštitúcie ako správne chápať a aplikovať európske právo v športe.

Aj keď prípad „Bosman“ môže byť považovaný za najvýznamnejšie prepojenie medzi športom a právom EU, medzičasom vznikli oveľa komplexnejšie vzťahy, ako len jednoduchý stret európskeho práva v podobe sporov pred Európskym súdnym dvorom. V týchto sporoch nebol zapojený len súdny dvor, ale svoju úlohu zohrali aj všetky popredné európske inštitúcie.

Je nesporné, že vzájomná väzba športu a práva EU prešla tromi fázami vývoja: prvá bola fáza, povedzme relatívnej ľahostajnosti, kde bol vzájomný vzťah medzi EU a športom obmedzený, obmedzený bol aj záujem EU zasahovat do športu. Druhá fáza, fáza ligitácie (súdneho a rozhodcovského konania) sporov a konfliktov, kde bola autonómia športu ťažko testovaná aplikovateľnosťou európskeho práva, a tretia fáza, fáza vyjednávania a relatívnej spolupráce medzi športovými predpismi a zámermi EU.

Je preukázateľné, že momentálne tento vzťah pokročil do štvrtej fázy, charakterizovanej hlavne snahou spoločného smerovania a zosúladenia medzi právnymi inštitútmi EU a športovými smernicami, a to najmä kvôli novým a priamym kompetenciám, ktoré oblasť športového práva získala na základe spolupráce s Európskou Úniou, účinnými podľa článku 165 Zmluvy o fungovaní EU.

Táto téma nám dáva široké možnosti diskusie, pretože môžeme rozprávať o vzťahu športu a EU od prvých dní vzniku Európskeho spoločenstva a Rímskej zmluvy v roku 1957, až po priame právomoci EU v športe.

Vznik vzťahov medzi európskym právom a športom

Európske spoločenstvá pri ich vzniku v roku 1957 nemali žiadne špecifické kompetencie v oblasti športu pri jej založení Rímskou zmluvou (čo vyplýva už z povahy pôvodných Európskych spoločenstiev EHS-Európske hospodárske spoločenstvo a Euratom-spolupráca na poli mierového využitia jadrovej energie). V prvých dvoch dekádach existencie ES len ťažko nájdeme nejaké súvislosti medzi športom a európskym spoločenstvom, alebo nebodaj nejakej ambície európskych inštitúcií angažovať sa v tejto oblasti. To by nemalo byť žiadnym prekvapením, nakoľko ES vzniklo ako ekonomické spoločenstvo a malo dosť problémov samo so sebou. Ďalej si treba uvedomiť, že ES pozostávalo zo začiatku len zo 6 štátov a až v posledných dvoch desaťročiach, po rozpade sovietskeho bloku, narástli tendencie EÚ rozšíriť ho na súčasných 27 štátov. Dôkaz môžeme vidieť v prípade Dona v. Mantero^[1], v ktorom sa v období vzniku Európskeho spoločenstva riešila otázka športu a zloženia národných družstiev. Samozrejme, že výsledok bol taký, že každá krajina si zachová svoje vlastné reprezentačné družstvo. Už v tejto dobe zástupcovia jednotlivých krajín dosiahli to, že sme v prvom rade Slováci, Česi, Nemci, Francúzi atď. a až potom Európania. Aj táto otázka je v súčasnosti zdrojom debát o európskej integrácií a prerodu EU na „Spojené štáty európske“.

Šport je súčasťou Európskeho práva

Úvodné úvahy o aplikovateľnosti komunitárneho práva na šport sa objavili v kontexte konfliktu, ktorý sa zaoberal zmenou pravidiel Medzinárodnej cyklistickej únie, v ktorej platilo pravidlo, že udávači tempa a cyklisti, ktorí využívajú prácu udávačov tempa, súťažiaci na svetovom šampionáte za jeden tím, musia byť rovnakej štátnej príslušnosti. Žalobca, v tomto prípade holandský občan (Walrave and Koch c/a Union Cycliste internacionale^[2]) ponúkol za odmenu svoje služby udávača tempa na motorke. Takéto služby boli poskytované na základe dohody s cyklistami, ich zástupcami, alebo sponzormi. Žalobca tvrdil, že takéto pravidlo je v rozpore s EEC Treaty (European Economic Communities), v tom zmysle, že zabraňuje udávačom tempa, v tomto prípade Holanďanovi – štátnemu príslušníkovi členského štátu ES, poskytnúť jeho služby občanovi iného členského štátu. Prípad sa dostal až pred Súdny dvor v Haagu (International Court of Justice^[3]).

Tento prípad predstavil štyri hlavné a dovtedy nepoznané otázky:

1. Na akom základe, ak vôbec, spadá šport pod právomoc uvedenej Dohody (Treaty - 1974), teda či je úprava uvedená v zmluve aplikovateľná aj na šport.
2. Za akých podmienok, ak také podmienky existujú, by sa články tejto zmluvy neaplikovali.
3. Je komunitárne právo – community law, aplikovateľné aj na neverejné inštitúcie, ako je napríklad medzinárodná cyklistická únia – MCU.
4. Bude sa aplikovať komunitárne právo v tom prípade, ak sa športová súťaž bude konať mimo územia ES, ale bude mať dopad vo vnútri ES (svetový šampionát sa môže uskutočniť v USA, budú platiť podmienky MCU).

V krátkosti sa dá zhrnúť, že súd s prihliadnutím na všetky okolnosti povedal, že vykonávanie športu podlieha komunitárnemu právu len vtedy, keď je šport ekonomickou aktivitou a takáto aktivita má charakter zamestnania, alebo poskytovania služieb za odmenu. Súd ale zobral do úvahy aj situáciu, kedy by mohlo byť komunitárne právo v rozpore so športovými pravidlami. Preto súd dodal, že takýto zákaz neplatí na zloženie športových družstiev, a hlavne národných družstiev, zloženie ktorých je čisto športovou otázkou a nemá nič dočinenia s ekonomickou aktivitou. Touto myšlienkou súd v podstate už vtedy identifikoval špeciálnu povahu športu, ktorá je v dnešnej dobe označovaná ako špecifickosť športu – specificity of sport. Súd teda dal základy a bol, veľmi logicky, ochotný akceptovať pravidlá, ktoré sú čisto športovej povahy, a preto nie je možné na niektoré oblasti v športe aplikovať všeobecné právne normy. Samostatné športové kodifikované právo v podstate neexistuje, ale stále sa zvyšujú tendencie na vznik komplexnej právnej úpravy športu. Dnes sme niekde na rozmedzí, ale za posledných pár desaťročí sa približujeme k športovému právu míľovými krokmi, hlavne keď zoberieme do úvahy neporovnateľne dlhšiu existenciu ostatných kodifikovaných zákonov, ktoré sa vyvíjali už od čias rímskeho práva. Táto špecifickosť športu sa stala pretrvávajúcou charakteristickou črtou tzv. športového práva. Nakoľko súd potvrdil, že komunitárne právo môže zasahovať do športu, automaticky bolo potrebné zodpovedať aj otázku, či môže zasahovať aj proti neštátnym súkromným inštitúciám, ako sú napríklad medzinárodné športové federácie.

Súd rozhodol, že tieto právne normy sa vzťahujú len na subjekty, ktoré nespadajú pod verejné právo. Tým pádom súd povedal, že pravidlá športových federácií by mohli byť považované za protichodné komunitárnemu právu, vzhľadom na právo slobody voľného pohybu pracovníkov, alebo slobody poskytovania služieb. Ďalej týmto rozhodnutím bola podporená myšlienka rovnosti a zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti. Taktiež bola zodpovedaná otázka dosahu komunitárneho práva, kedy súdny dvor rozhodol, že takéto nariadenia sú účinné aj mimo hraníc spoločenstva.

Prípad Bosman

Tento prípad je pravdepodobne najznámejší a najkľúčovejší prípad v oblasti športu a práva. Tento článok nemá ambíciu skúmať podrobnosti prípadu tohto profesionálneho belgického futbalistu mužstva RC Liege, ale skôr to, aký mal tento prípad dopad (Union Royale Belge Societes de Football Association c/a Bosman^[4]).

Jean – Marc Bosman síce nebol superhviezdou futbalového neba, ale rozhodnutie európskeho súdneho dvora v jeho prípade poznamenalo tvár futbalu navždy. Súd v podstate rozhodol, že futbal je rovnaké zamestnanie ako každé iné a po vypršaní kontraktu medzi hráčom a klubom môže hráč prestúpiť do iného klubu bez akejkoľvek náhrady pre predošlého zamestnávateľa. Taktiež, nadväzujúc na predošlý prípad a rozhodnutie súdu, je dobre spomenúť, že sa zrušilo pravidlo obmedzujúce počet cudzincov z iných štátov EU v kluboch v EU. Ako si môžeme domyslieť, dopad takéhoto rozhodnutia bol mimoriadny, a aj napriek jednoznačnosti pravidiel FIFA, táto súkromná švajčiarska inštitúcia podrobne sledovala tento prípad a rozhodla sa vynútiť si zmenu pravidiel vo všetkých členských štátoch. FIFA nebola nadšená z tohto rozhodnutia, nakoľko toto rozhodnutie sa týkalo len 18 zo 193 členských štátov FIFA a jej systém transferov hráčov podliehal jej súkromným pravidlám.

Prípad Bosman rozhýbal debatu o protisúťažnom charaktere futbalového systému transferov hráčov. Výsledok týchto diskusií vyústil k podstatným zmenám transferových pravidiel, ktoré dosiahli celosvetovú účinnosť v roku 2001, čo sa odzrkadlilo nasledovne:

1. Systém tréningových kompenzácií mal mať za následok finančnú kompenzáciu pre kluby, ktoré odmalička vychovávali a trénovali hráčov, ktorí následne z klubu odišli a nedostali za tréningový proces žiadne peniaze.
2. Vytvorenie solidárneho mechanizmu, ktorý by redistribuoval značný podiel príjmov klubom zapojeným do tréningu a výchovy mladých hráčov.
3. Špeciálne ustanovenia týkajúce sa mladých hráčov.
4. Jedno transferové obdobie za sezónu a jedno transferové okno v strede sezóny s tým, že každý hráč bude mať možnosť prestúpiť len raz za sezónu.
5. Kontrakty hráčov musia byť uzatvorené minimálne na jeden a maximálne na päť rokov.
6. Kontrakty hráčov do 28 rokov budú chránené na dobu troch rokov a kontrakty hráčov nad 28 rokov budú chránené na dva roky, po uplynutí ktorých môžu hráči jednostranne ukončiť zmluvu s tou podmienkou, že vyplatia klubu sumu, resp. poplatok vypočítaný tzv. objektívnymi faktormi (väčšinou sa vyplatila tzv. zostatková hodnota hráča, resp. hráčovho kontraktu).
7. Športové sankcie mali byť udelené proporcionálne hráčom, klubom, alebo agentom v prípade, že by bola zmluva porušená v ochrannej dobe dva resp. tri roky, bez uvedenia opodstatneného dôvodu.
8. Vytvorenie tzv. FIFA Dispute Resolution Chamber^[5], komory na riešenie sporov, ktorá má za úlohu rýchle riešenie sporov medzi subjektami futbalových sporov.

Veľký význam na prepojenie športu a práva mala nasledovne Amsterdamská zmluva, kde bol zdôraznený sociálny význam športu, hlavne v oblasti formovania národnej identity a taktiež jeho významu pri zbližovaní ľudí. Táto konferencia v podstate vyzvala Európsku úniu, aby načúvala športovým asociáciám, pokiaľ ide o vážne otázky týkajúce sa športu. V tejto súvislosti by mala byť špeciálna pozornosť venovaná charakteristike amatérskeho športu.

Na ňu nadväzovala Helsinská správa, ktorá hovorí, že športový sektor je subjektom, ktorý podlieha pravidlám Zmluvy o ES tak, ako aj ostatné sektory ekonomiky.

Aplikácia konkurenčných pravidiel tejto zmluvy na športový sektor však musí brať do úvahy špecifickú charakteristiku športu, hlavne vzájomnú závislosť medzi športovou aktivitou a ekonomickou aktivitou, ktorú šport generuje, ako aj princíp rovných príležitostí a náhodnosti výsledkov.

Zmluva z Nice (The Nice Declaration on sport^[6]) bola ďalším významným dokumentom, ktorého vplyv na právo a šport nemožno opomenúť. Mala zásadný vplyv na definovanie amatérskeho športu, športových aktivít a ich prístupnosti každému mužovi a žene. Neopomenula najmä vplyv a dôležitosť športu pre fyzicky a mentálne zaostalých ľudí, kde výslovne vyzdvihla prínos Paraolympijských hier v Sydney. Zakotvila aj základný rámec športových federácií, ich sociálnu funkciu a zodpovednosť, vyzdvihujúc podporu nezávislosti športových organizácií a ich právo na združovanie do potrebných medzinárodných asociácií.

Ďalším dôležitým bodom bolo udržanie športových tréningových postupov a povinnosť športových federácií a klubov v nich začlenených, dodržiavať tieto tréningové metódy a zabezpečiť kvalitu tréningu. Jedným z najdôležitejších bodov bola ochrana mladých športovcov a žien, ktorý sa v určitej podobe pretavil do dnešných pravidiel FIFA na ochranu mladistvých hráčov.

Podľa môjho názoru, dnešná podoba regulácií FIFA v tejto oblasti je skôr diskriminačná a chráni skôr iné záujmy ako zdravie, napredovanie a všeobecný vývoj mladých hráčov. Nemôžeme zabudnúť ani na ekonomický kontext športu a športovú solidaritu, ktorá bola vyjadrená zákazom finančnej kontroly, alebo vlastníctva viac ako jedného klubu v rovnakej súťaži, pretože by mohol byť narušený princíp férovej súťaže.

Nemožno opomenúť ani transfery, kde nadväzujeme priamo na „prípad Bosman“, kedy Európa podporila dialóg o transferoch hráčov medzi futbalovými organizáciami zastupujúcimi profesionálnych hráčov, futbalovými autoritami a členskými štátmi, s dôrazom na špecifické potreby športu, ktoré by mali plynulo nadväzovať do určitej miery na komunitárne právo.

Záver: Šport a voľný pohyb osôb.

Právo vzťahujúce sa na voľný pohyb pracovníkov a poskytovanie služieb je pre právo EU efektívnou bránou do sveta športu. V takýchto prípadoch, aké rozpoznal aj Súdny dvor, sa objavujú kľúčové princípy, ktoré riadia vzťahy medzi športom a EU. Tento vývoj je dôležitý, pretože najprv bola vybudovaná aplikovateľnosť európskeho práva na športové pravidlá s ekonomickým charakterom a potom boli objavené a rozšírené všeobecné princípy, tvoriace základ európskeho práva aj na šport, ako napríklad neprípustnosť diskriminácie založenej na národnosti (pred ktorou sú ale veľmi úzko chránené národné družstvá), pričom právo musí vedieť rozoznať legitímne športové ciele, rovnako aj primárne obmedzenia, ktoré nepriamo diskriminujú resp. kladú prekážky voľnému pohybu osôb, ale v športovom kontexte nebudú chápané ako protiprávne alebo v nesúlade s Európskym právom.