V dňoch 14.-16. marca 2012 sa v Belehrade (Srbská republika) uskutočnila 12. konferencia ministrov zodpovedných za šport členských štátov Rady Európy.

V rámci programu konferencie boli hlavnými témami:

• korupčné ovplyvňovanie výsledkov športových stretnutí s cieľom podvodného zisku zo stávkovania (tzv. match fixing)  
• riešenie problematiky násilia a neviazanosti divákov
• spolupráca a koordinácia postupov orgánov Európskej únie a Rady Európy v oblasti športu.

Autor sa v príspevku snaží jasne preukázať, že legislatívna podmienka založenia športového klubu hovoriaca o tom, že tento musí byť založený za účelom iným ako podnikanie, nie je správna. Charakteristika a typizovaná systematika jednotlivých každodenných a opakujúcich sa činností športového klubu jasne napĺňa obsahové náležitosti inštitútu podnikania, a to dokonca v súlade so zákonom č. 513/1991 Z.z Obchodným zákonníkom. Prirodzene, netreba tu pojem či definíciu podnikania chápať v klasickom (iba ekonomickom) význame, ale možno s väčšou citlivosťou športovej oblasti vlastnou a toľkokrát deklarovanou. Pod prizmou uvedeného, korelácia uvedených a rozobratých činností via facti neguje spomenutú zákonnú požiadavku a posúva ju do roviny obsolentných.

Sponzoring rovnako ako reklama nemá v slovenskom právnom poriadku vyhradený osobitný zmluvný typ, „sponzorskú zmluvu“. Rovnako ako v prípade reklamy sa preto využívajú nepomenované zmluvy podľa § 51 Občianskeho zákonníka alebo § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Možno aj kvôli nedostatočnej právnej úprave, ktorá nedosahuje ani len úroveň stručnej úpravy reklamy zákonom č. 147/2001 Z.z. o reklame, v praxi často splýva sponzoring s darovaním.

Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948 zaručuje rovnaké zaobchádzanie vo svojom čl. 2. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach v čl. 2 ods. 2 a v čl. 3. Princíp rovnakého odmeňovania ako súčasť zásady rovnakého zaobchádzania je zakotvený v Dohovoroch Medzinárodnej organizácie práce (MOP) č. 100/1951 a č. 111/1958. Podľa MOP do kategórie štandardov rovnakého zaobchádzania spadá aj Dohovor o pracovníkoch s rodinnými povinnosťami (č. 156/1981), ktorí by nemali podliehať diskriminácii z toho dôvodu, že medzi ich rodinnými povinnosťami a pracovnými povinnosťami vznikol konflikt. Podľa Dohovoru MOP č. 183/2000 by ani materstvo, resp. tehotenstvo nemali predstavovať dôvod na diskrimináciu. Charta základných práv EÚ tiež zaručuje v čl. 20 a 21 rovnaké zaobchádzanie a zákaz diskriminácie.

Ochrana a komerčné využívanie osobnostných práv športovcov, obdobných práv právnických osôb a osobnomajetkových práv je otázkou nanajvýš aktuálnou, a pozornosť sa jej venuje na celom svete. V Slovenskej republike napriek tomu táto problematika zatiaľ nebola v právnej vede osobitne skúmaná.

Všeobecná deklarácia ľudských práv v čl. 20 umožňuje slobodu združovania, vrátane slobody odborového združovania, ktorá je výslovne zaručená v čl. 23 ods. 4: „Každý má právo na ochranu svojich záujmov zakladať s inými odborové organizácie a pristupovať k nim.“ Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach tieto otázky upravuje v čl. 8.

Približne od 60.-70. rokov 20. storočia sa v západnej Európe hráči kolektívnych športov pokladajú za zamestnancov. Tento prístup k športovcom prevzal aj Súdny dvor Európskej únie (SD EÚ) v rade prípadov, spomedzi ktorých možno uviesť prípady Walrave a Koch, Donà vs. Mantero, Bosman, Lehtonen, či najnovšie Olivier Bernard vs. Olympic Lyonnaise.

Zavedením "podvodného/ bazénového videorozhodcu" by sa do športovej oblasti vodného póla zaviedol inštitút, ktorý by úroveň a kvalitu tohto športu posunul na neporovnateľne vyššiu úroveň, no v prvom rade by ho očistil od brutálnych a úmyselných faulov, ktoré sa v súčasnosti pri jeho realizoavní dejú na dennom poriadku - paradoxne, pod hladinou vody.