Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Od hyperaktívneho štátu k štátu nevládnemu: história vzťahu štátu – športu – práva na území Slovenska

Článok bol nastavený ako .
05.08.2011 Ladislav Križan (Spracoval: Mgr. Ján Cuhanič )
PencilPridaj
Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
PencilPošli PencilTlač
TÉMATICKÉ OBLASTI: Športové právo

Úvod: „od extrému do extrému“

Definitivní vítězství dělnické třídy nad reakcií v únoru 1948 znamenalo také konečný úspěch myšlenek sjednocení tělesné výchovy. Od té doby je organizačně jednotná, obsahem socialistická tělesná výchova plně v službách pracujícího lidu. Československý svaz tělesné výchovy zaujal pevné místo v Národní frontě, důsledným naplňovaním úkolů stanovených Komunistickou stranou Československa si vydobil autoritu v celé společnosti.1) Slová Antonína IMLA, predsedu Československého svazu tělesné výchovy (ďalej len „ČSTV“) a Československého olympijského výboru (ďalej len „ČOV“) z roku 1983 vyvolávajú pri ich čítaní v dnešnom, najmä mladom čitateľovi pôsobiacom v slovenskom športovom hnutí najmä po roku 1989 veľmi rozporuplné pocity. 

Na jednom póle štátom síce veľmi štedro dotované, no zároveň i veľmi silne direktívne organizované komunistické športové hnutie. Oslavnú masovosť jeho podujatí a ich povinnú jednotnosť a jednomyseľnosť dnes najlepšie približuje už len v tom čase vytvorené umenie s tematikou športu či dobové filmy a fotografie, predovšetkým z legendárnych spartakiád.2)

Na druhom póle atomizované a finančne poddimenzované športové hnutie (dez)organizované po roku 1989 na spolkovom princípe tvorenom cez slobodné združovacie právo zdola. To sa však nevedelo a nevie dlhodobo dohodnúť ani len na tom, ktoré z množstva občianskych združení, ktoré ho spoluvytvárajú, bude v jeho mene komunikovať s o šport a jeho problémy sa logicky nezaujímajúcim novovznikajúcim štátom a jeho transformujúcou sa spoločnosťou.

Diametrálne zmenený vzťah štátu k športu na našom území po roku 1989 výstižne približuje rok 2004. Hoci si Národná rada Slovenskej republiky iniciatívne vyžiadala vypracovanieprvej komplexnejšej správy o stave nášho športu, priebeh jej samotného prerokovania možno hodnotiť iba negatívne. Keď sa už konečne predmetná správa dostala až na úplný záver programu vtedajšej 32. schôdze NR SR, do diskusie sa prihlásil jediný poslanec, ktorý svoje vystúpenie nakoniec ani nedokončil a o jeho návrhoch sa ani nehlasovalo pre prerušenie rokovania v tomto bode. Dokonca i vtedajší najvyšší predstaviteľ štátu pre oblasť športu, v tom čase generálny riaditeľ Sekcie športu vtedajšieho Ministerstva školstva Slovenskej republiky Stanislav Kosorín nebol pri hodnotení priebehu rokovania pre média vôbec diplomatický a označil ho dokonca jediným slovom – „Výsmech.“ 3)

Dôležitosť historického vývoja pre súčasnosť4)

Otázka, aký bol vzťah štátu s vlastným športovým hnutím na našom území a ako sa menil najmä pohľadom cez prizmu prijímanej športovej legislatívy je dôležitým zdrojom poznania. Ovplyvňuje totiž i aký dosť pravdepodobne (či už v dobrom alebo zlom) bude trend a charakter špeciálnej športovej legislatívy prijímanej u nás i v budúcnosti.

Už dnes je navyše isté, že ju bude nutné novelizovať resp. prijímať úplne novú z pohľadu verejného záujmu napr. už len pre eskalujúce problémy s tzv. futbalovým chuligánstvom a jeho dopadmi na trestné a priestupkové právo. Je totiž viac ako očividné pre úplne každého, že zákon NR SR č. 479/2008 Z. z. o organizovaní verejných telovýchovných podujatí, športových podujatí a turistických podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov, jednoznačne v súčasnosti neplní svoj účel.5)

Pri myšlienkach na budúcnosť je však dôležité nezabúdať na minulosť. Dnes už sudca Najvyššieho súdu Českej republiky Michal KRÁLÍK pomenúva jasne prečo: „Bude-li do do budoucna zájem o vytvoření sportovní legislatívy, je vhodné mít k dispozici podkladový materiál, na který by bylo možné navázat. Navíc český a dříve československý vývoj je v evropském kontextu vcelku ojedinělý a bylo by obtížné jej zcela zařadit do některého z modelů, o ktorých jsme hovořili.“. Sám preto týmito slovami uvádza príslušnú kapitolu vo svojej veľmi rozsiahlej dizertačnej práci z roku 2001, ktorá bude od jej vzniku až do budúcnosti pravdepodobne navždy štruktúrovať myslenie každého záujemcu o túto problematiku v našom geografickom a jazykovom regióne.6) Práve v nej sa totiž vo významnej miere venuje práve teoretickej analýze vzájomných vzťahov medzi športom a právom. Hoci táto práca bola hodnotená v našich zemepisných šírkach najprv ako neobvyklá7), neskôr je bolo priznané postavenie základného teoretického spisu v tejto oblasti, priekopníckeho počinu aj v oblasti právnej doktríny a právnej kultúry.8)

Začiatky vzťahov štátu-športu-práva u nás (1869 – 1945)

Začiatok vzťahov štátu s vlastným športovým hnutím na našom území (mysliac tým tu pre chronologické zjednodušenie územie nielen Slovenska, ale i Čiech a Moravy) môžeme historicky datovať najlepšie asi od roku 1869. V tomto roku bola prvýkrát na tomto území zavedená tzv. ríšskym zákonom č. 62/1869 povinná výučba telesnej výchovy v tzv. reálnych školách na Morave9), ktorá sa napokon v plynúcom čase výrazne rozšírila. V súčasnosti je výučba telesnej výchovy už všeobecne akceptovaný povinný predmet temer na všetkých školách vrátane väčšiny vysokých.

Doterajší vývoj vzťahov štátu s vlastným športovým hnutím na našom území z pohľadu ústavného práva nás radí, až na jednu výnimku v podobe ústavy z roku 1920, medzi územia bez priamej zmienky slova „šport“ v znení platných ústav. Tento vývoj poznamenáva i celý vzťah štátu a športu.

Po roku 1918 bol najprv tzv. kompetenčným zákonom zriadený Úřad veřejného zdravotnictví a tělesné výchovy. Už dva roky po vzniku Československej republiky (28.októbra 1918), a to konkrétne 30. marca 1920 bol prijatý zákon č. 228/1920 Sb. o zřízení Poradního sboru pro tělesnou výchovu. Tento orgán bol zriadený pri ministerstve verejného zdravotníctva a telesnej výchovy so sídlom v Prahe. Jeho úlohou bolo posudzovať všetky otázky týkajúce sa telesnej výchovy. Zákon teda nehovoril výslovne o športe.

Detaily činnosti poradného zboru upravilo nariadenie vlády č. 616/1920 Sb. Zbor mal mať 20 členov spomedzi predstaviteľov športových organizácií, ako aj pedagogických inštitúcií a spoločenstiev ako napr. Sokol. Zbor si mohol vytvárať ďalšie komisie.

Základným princípom tejto úpravy bola faktická neexistencia právnej úpravy organizácie športu. Základnou črtou športového hnutia v tomto období teda bola autonómia, prejavujúca sa združovacím právom a tvorbou interných predpisov jednotlivých spolkov, či organizácií.

Významným malo byť zriadenie tzv. Tyršova státního tělovýchovného ústavu zákonom č. 73/1935 Sb., ktorý však pre aktuálnosť druhej svetovej vojny nebol fakticky vytvorený.

Povojnový vývoj: politizácia, centralizácia a militarizácia športu v dôsledku štátneho intervencionizmu (1945 – 1989)

Slová Antonína HIMLA, predsedu ČSTV a ČOV, hodnotiace 30 rokov od oslobodenia v roku 1975: „Tělocvikári a sportovci se postavili do předních řad budovatelů nově republiky, silně zazněli hlasy volající po sjednocení tělovýchovního hnutí. Tento historický úkol však pro odpor reakčních vedoucích sil Sokola, Orla a dalších organizací ješte nemohl byl splněn. Teprve Vítezný únor 1948 odstranil z cesty poslední překážky a naše tělovýchova, socialistická obsahem, organizačně jednotná, vykročila k novým úspěchům.“10)

Povojnový vývoj u nás v oblasti športu ovplyvnili roky 1948 a 1949, kedy prichádza k veľmi násilnému zjednoteniu celého spektra subjektov z oblasti športu, telovýchovy a turistiky. Týmto sa nastúpili trendy, ktorý možno charakterizovať nasledujúcimi znakmi:

  • Politizácia športu
  • Militarizácia športu
  • Centralizácia správy športu v podobe zlučovania športových organizácií a vytváraním jednotného systému na čele s ČSTV
  • Oslabovanie autonómie športového hnutia v prospech štátneho intervencionizmu

Jedným zo zásadných prejavov týchto trendov v športe boli najmä ustanovenia zákona č. 187/1949 Sb. v § 9 hovoriace o de facto krádeží slobody nášho športu štátom cez jeho faktické znárodnenie a mocenské ovládnutie. 

Predmetné ustanovenia zneli: „(1) Majetok (práva a záväzky), ktorý náležal dňa 31. marca 1948 telovýchovným a športovým organizáciám zaniknutým v dôsledku sjednotenia telovýchovných a športových organizácií, prechádza na Československú obec sokolskú. O tom, ktorý majetok prechádza, rozhodne krajský národný výbor, v ktorého obvode taký majetok leží. (2) Prechod nehnuteľností a knihovných práv na Československú obec sokolskú podľa odseku 1 zapíšu knihovné súdy na návrh Československej obce sokolskej podľa rozhodnutí krajských národných výborov.“

Intervencionizmus a centralizmus sa prejavil napr. i tým, že na základe Zákona č. 187/1949 Sb. bol konštituovaný ako „predstaviteľ ľudovodemokratickej starostlivosti o telesnú výchovu a šport“ Štátny výbor pre telesnú výchovu a šport. Ten bol zložený zo zástupcov Československej obce sokolskej (ovládnutá idea prežívajúca už iba názvom spred roku 1948), celonárodných ľudových organizácií a vynikajúcich pracovníkov v odbore zdravotníctva, telesnej výchovy a športu. Na území Slovenska (ako súčasti Československa) mal rovnaké úlohy plniť Slovenský výbor pre telesnú výchovu a šport. Funkcia oboch výborov bola vo svojej podstate poradná. Organizačný poriadok Štátneho výboru pre telesnú výchovu a šport bol vydaný vládnym nariadením č. 39/1950 Zb. Skladal sa z predsedu, podpredsedu a ďalších 88 členov. Jedna tretina členov výboru sú zástupcovia zo Slovenska, ktorí tvoria Slovenský výbor pre telesnú výchovu a šport. Postavenie Slovenského výboru osobitne upravila aj Slovenská národná rada ako orgán národnej moci Slovákov v rámci Československa, a to v zákone č. 5/1950 Sb.n. SNR o organizácii a zložení Slovenského výboru pre telesnú výchovu a šport. Pomocné práce pre výbor a komisie obstarával Slovenský úrad pre telesnú výchovu a šport.

Ako ústredný orgán štátnej správy (tzv. „ústredný správny úrad pre veci telesnej výchovy a športu pre veci telesnej výchovy a športu, vedie ho člen vlády, ktorého určí prezident republiky.“) bol zriadený Štátny úrad pre telesnú výchovu a šport; na Slovensku Slovenský úrad pre telesnú výchovu a šport, Do ich pôsobnosti patrilo aj vydávať všeobecné predpisy, ktorými najmä môžu byť určené jednotné smernice pre telesnú výchovu a šport, zásady pre výchovu pracovníkov v telesnej výchove a športe, jednotná úprava zariadení pre telesnú výchovu a šport. Zvýšený štátny záujem o šport sa prejavil napr. vládnym nariadením č. 38/1951 Sb. zo dňa 10. apríla 1951 o poctách spojených s čestnými titulmi v telesnej výchove a v športe, a to v podobe odznakov a diplomov, príp. aj čestných platov alebo darov.

Slová Jána LIBENSKÉHO, ktorými pravidelne na výročia prijatia zákona č. 187/1949 Sb., pripomínal jeho pôsobenie v našej spoločnosti, iba potvrdzovali, že šport svoju slobodu na štátu po roku 1948 iba strácal: „14. červenec roku 1949 je význačným mezníkem v rozvoji naší tělesné výchovy, protože v tento den Národní shromaždení RČS za velké účasti předních představitelů tělovýchovního hnutí a nejlepších mezinárodních závodníku – reprezentatntů jednomyslne přijalo a manifestačně odhlasovalo zákon čís. 187 Sb. o péči o telesnou výchovu a sport.“11)

Zákon č. 71/1952 o organizaci tělesné výchovy a sportu, ktorý naviazal na predchádzajúcu úpravu, svojim neveľkým rozsahom i samotným obsahom v zásade nepriniesol podľa KRÁLÍKA zásadné zmeny.12) Bol však zriadený Státní výbor pro tělesné výchovu a sport a súčasne sa podstatne zmenila štruktúra telovýchovného hnutia, keďže vzniklo 6 tzv. úsekov spojujúcich vo svojej činnosti starostlivosť o povinnú i dobrovoľnú telesnú výchovu.13) 

Podľa Zákona štátne vedenie a kontrolu telesnej výchovy a športu uskutočňuje Státní výbor pro tělesnou výchovu a sport pri vláde Československej republiky ako ústredný orgán štátnej správy v odbore telesnej výchovy a športu. Na Slovensku vykonával Štátny výbor svoju pôsobnosť zásadne prostredníctvom Slovenského výboru pre telesnú výchovu a šport pri Sbore povereníkov. Štátny výbor nebol len hlavným ideovým orgánom, ale tiež normotvorným orgánom – spojil teda funkcie dovtedy rozdeleného Úradu a Výboru, resp. zrušil Štátny úrad pre telesnú výchovu a šport a Slovenský úrad pre telesnú výchovu a šport.

Zákon navyše ustanovil, že pri krajských a okresných národných výboroch sa mali zriadiť výbory pre telesnú výchovu a šport, pre štátnu správu vo veciach telesnej výchovy a športu. Výbor pre telesnú výchovu a šport bol podriadený jednak vyššiemu výboru pre telesnú výchovu a šport, a jednak národnému výboru, pri ktorom je zriadený. Išlo o princíp horizontálnej a vertikálnej zodpovednosti, ktorý bol pre dané obdobie príznačný pre organizáciu verejnej správy.

Stále sa počítalo aj s existenciou dobrovoľnej telesnej výchovy a športu v telovýchovných a športových organizáciách, ktoré sa vytvárajú najmä pri Revolučnom odborovom hnutí, ďalej ako organizácie pracovných záloh alebo obyvateľstva na dedine (Sokol), v školách a v iných vhodných zložkách. Na vidieku teda ešte bola zachovaná zdanlivá samospráva sokolská, majetok sokolských jednôt v závodoch, úradoch, ústavoch a na vysokých školách však zo Zákona prešiel na Revolučné odborové hnutie. Išlo o ďalší prejav štátneho intervencionizmu a centralizácie.

V tomto období bol vládnym nariadením č. 24/1953 Sb. zriadený Inštitút telesnej výchovy a športu v Prahe, ako vysoká škola, ktorej absolventi sa mali podľa nariadenia ministra školstva a kultúry č. 42/1957 Zb. označovať „promovaný telovýchovný pedagóg“. Vládne nariadenie č. 15/1956 Zb. o čestných uznaniach v telesnej výchove a športe opäť upravilo uznania priznávané športovcom.

Príslušný spoločenský status vrcholových športovcov v spoločnosti malo deklarovať ustanovenie § 11 tohto zákona v znení účinnom pred novelou č. 14/1956 Sb., umožňujúce udelenie hráčom čestných titulov „majster športu“ a „zaslúžilý majster športu“.

Kolektivizácia športu v svojej masovosti v bežnom živote pokračovala takisto ďalej. Po organizácií 303 okresných a 28 krajských prišlo v roku 1955 i k 1. celoštátnej spartakiáde, kde v rôznych formách vystúpilo až 567 000 cvičencov, ktorých videlo cez dva milióny divákov.14) Už pred ňou v roku 1951 pre rozvoj brannej výchovy, branných a branne technických športov vzniká Svaz pro spolupráci s armádou – Svazarm. Jeho prvý celoštátny zjazd sa koná 25. až 27. Mája 1956 a predznamenáva následné zásadné legislatívne zmeny.

Tie priniesol inak veľmi stručný zákon č. 68/1956 Sb. o organizaci tělesné výchovy, a to predovšetkým v oblasti inštitucionálnej. V tomto zákone prišlo k návratu k terminológii prvej Československej republiky, keď tento zákon č. 68/1956 Zb. z 20. decembra 1956 o organizácii telesnej výchovy už používal iba pojem „telesná výchova“. Zákon bol do veľkej miery centralizačný, keď zveril organizovanie a riadenie dobrovoľnej telesnej výchovy a zabezpečovanie jej plánovitého rozvoja jedinej dobrovoľnej telovýchovnej organizácii. Existujúca štruktúra štátnych výborov bola zrušená a vznikol Československý svaz tělesné výchovy, ktorého ustanovujúci zjazd sa konal 3. a 4. Marca 1957. ČSTV sa stal jedinou, iba skutočne formálne dobrovoľnou telovýchovnou organizáciou. ČSTV mal byť zodpovedný za komplexnú organizáciu a riadenie športového hnutia a združoval v roku 1979 až 1 703 000 členov organizovaných v 25 240 telovýchovných jednotách.15) Jej v 5-ročných intervaloch sa opakujúce zjazdy preto boli najmä prehliadkou komunistickej štátnej propagandy.16)

Centralizácia a štátny intervencionizmus sa prejavil neskôr aj vo vyhláške Ministerstva zdravotníctva č. 89/1961 Zb. z 10. augusta 1961 o zdravotnej starostlivosti o telesnú výchovu. Zdravotná starostlivosť sa vykonávala okrem iných v súčinnosti s Ústredným výborom Československého sväzu telesnej výchovy a s ústrednými výbormi spoločenských organizácií podieľajúcimi sa na vykonávaní telesnej výchovy.

Vládne nariadenie č. 82/1958 Zb. o čestných uznaniach v telesnej výchove zaviedlo čestné tituly ako napr. „Zaslúžilý pracovník v telesnej výchove a športe“, „Majster športu“, či „Vzorný trenér”, a tiež verejné uznania, ktoré ma prejavovať Ústredný výbor Československého sväzu telesnej výchovy.

Vzdelávanie mladých športovcov a ich športová príprava prebiehali popri školskom systéme, ale aj v rámci školského systému, ako napr. prostredníctvom úpravy vyhlášky Ministerstva školstva, mládeže a telesnej výchovy Slovenskej socialistickej republiky (súčasti Československej republiky ako federácie, ktorou sa stala v roku 1968/69) z 27. apríla 1988 o športových školách a stredných odborných učilištiach s triedami s vrcholovou športovou prípravou. Na každej takejto škole mala pôsobiť Športová rada ako odborný poradný orgán riaditeľa školy. Členmi športovej rady boli zástupca riaditeľa pre športovú prípravu, vedúci tréneri a lekár, prípadne ďalší odborníci, vymenovaní riaditeľom školy.

Zákon č. 68/1956 Sb. o organizaci tělesné výchovy nakoniec pretrvá až do roku 1990, keď je zrušený 4-paragrafovým zákonom č. 173/1990, ktorým sa majú navrátiť majetkové práva Československej obci sokolskej a ostatným znova vzniknutým dobrovoľným organizáciám odňaté im zákonmi v rokoch 1949 až 1956.

Historická etapa po roku 1990 predznamenáva opätovné vznikanie športového hnutia na na spolkovom princípe tvorenom cez slobodné združovacie právo zdola.17) 

Štát-šport-právo na Slovensku po roku 1990 18)

Bolo by veľmi naivné si myslieť, že spoločenské a dejinné zlomy v roku 1989 resp. 1993 sa nepremietli negatívne do vzťahu štátu s vlastným športovým hnutím na našom území.

Po páde režimu v roku 1989 nastali v oblasti športu dezintegračné procesy – decentralizácie a deetatizácie, pričom však politizácia športu nikdy celkom nevymizla. Šport je totiž stále používaný ako prostriedok politického boja. Novým trendom sa stalo upravovanie postavenia športu v oblastiach, ktoré dovtedy právo neupravovalo – napríklad súkromné podnikanie v športe, či organizovanie verejných športových podujatí a pod.

Krokom k odbúraniu etatizmu a štátneho intervencionizmu po roku 1989, kedy sa v Československu zrútil komunistický režim, bol zákon č. 173/1990 Zb. z 9. mája 1990, ktorým sa zrušuje zákon č. 68/1956 Zb. o organizácii telesnej výchovy a ktorým sa upravujú niektoré ďalšie vzťahy týkajúce sa dobrovoľných telovýchovných organizácií. Týmto zákonom sa majetkové práva dobrovoľných organizácií, ktoré im boli odňaté zákonmi č. 187/1949 Zb., č. 71/1952 Zb. a č. 68/1956 Zb., mali vrátiť podľa stavu k 31. marcu 1948 Československej obci sokolskej a ostatným znovu vzniknutým dobrovoľným organizáciám do 31. decembra 1991.

Oprávnenými znovu vzniknutým telovýchovnými organizáciami, ktoré existovali ako samostatné právnické osoby k 31. marcu 1948, sú podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 321/1991 Zb.

  1. Česko-Slovenská obec Sokolská a jej župy, telovýchovné jednoty, kluby a spolky,
  2. Slovenský orol,
  3. Klub slovenských turistov,
  4. ostatné znovu vzniknuté dobrovoľné telovýchovné organizácie.

Organizáciami, ktoré sú povinné vrátiť majetkové práva, sú právni nástupcovia Česko-Slovenského zväzu telesnej výchovy, a to:

  1. Slovenské združenie telesnej kultúry,
  2. telovýchovné jednoty. Z majetku Československého zväzu telesnej výchovy dostalo najväčší podiel Slovenské združenie telesnej kultúry a z majetku Zväzarmu Zväz technických a športových činností SR.

Slovenská národná rada ako zákonodarný orgán Slovákov v rámci Československej federácie, prijal nový rámcový zákon pre úpravu telesnej kultúry (opäť chýba pojem šport, a namiesto telesnej výchovy sa hovorí o telesnej kultúre), a to zákon č. 198/1990 Zb. z 18.mája 1990 o telesnej kultúre. Nový pojem, telesná kultúra, bol v Zákone definovaný ako „organizovaná i neorganizovaná individuálna, skupinová, spolková a iná činnosť súvisiaca s telovýchovnou, športovou, turistickou a pohybovo-rekreačnou aktivitou občanov.“

Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia došlo k demilitarizácii úvodných prehlásení o poslaní telesnej kultúry, ktorá má mať skôr humanizujúce ciele ako prípravu k vojenskej službe.

Z hľadiska orgánov podieľajúcich sa na organizácii a rozvoji telesnej kultúry možno skonštatovať priznanie autonómneho postavenia športových organizácií, a tým aj uznanie decentralizácie organizácie športu a jeho správy. Štátny intervencionizmus zostal zachovaný iba v podobe štátnej správy športu zverenej štátnym orgánom s cieľom zabezpečiť najmä financovanie športu.

Telesnú kultúru podľa zákona č. 198/1990 Zb. organizujú a rozvíjajú:

  1. Ministerstvo školstva, mládeže a telesnej výchovy Slovenskej republiky,
  2. ďalšie štátne orgány s osobitnými úlohami,
  3. telovýchovné, športové a turistické združenia.
  4. iné združenia,
  5. štátne podniky, družstvá a iné organizácie,
  6. podnikatelia v oblasti telesnej kultúry,
  7. neorganizovaní účastníci pohybových aktivít.

Telesná kultúra sa financuje:

  1. z výnosov Sazky a Športky, iných lotérií a podobných hier,
  2. z príjmov z podnikateľskej a hospodárskej, telovýchovnej, športovej, kultúrno-spoločenskej činnosti a zo služieb,
  3. z prostriedkov štátneho rozpočtu,
  4. z dotácií, príspevkov a darov,
  5. z príjmov z reklám a sponzorskej činnosti,
  6. z iných zdrojov.

Aj na systéme financovanie teda vidno decentralizáciu a deetatizáciu športu po roku 1989. Štátny záujem sa však vzápätí prejavil tým, že na účely financovania telesnej kultúry bol dokonca vytvorený osobitný Štátny fond telesnej kultúry (zákonom č. 264/1993 Z. z.). Správu fondu vykonávalo Ministerstvo školstva a vedy Slovenskej republiky. Podľa národného programu Ministerstva školstva pre roky 2001 – 2010 hlavným zdrojom financovania športu v ČSSR, ČSFR i SR boli, sú a mali by byť zdroje získané z výťažkov lotérií a iných podobných hier. Druhým veľmi výrazným zdrojom financovania športu boli, sú a mali by byť dotácie zo štátneho rozpočtu. 

Pod kontrolou štátu tiež zostala výchova a vzdelávanie na výkon špecializovaných profesionálnych činností v oblasti telesnej kultúry v telovýchovných vzdelávacích zariadeniach a v špecializovaných kurzoch, čo upravilo nariadenie vlády č. 469/1991 Zb., ktorým sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č. 198/1990 Zb. o telesnej kultúre.

Toto nariadenie možno zároveň chápať ako prvý predpis, ktorý reagoval na komercionalizáciu športu v druhej polovici 20. storočia, a to tým, že v § 5 upravil „Podnikanie v oblasti telesnej kultúry“, a to demonštratívnym výpočtom podnikateľských aktivít:

  1. organizovaním a zabezpečovaním činnosti cvičebných a tréningových jednotiek a kurzov, organizovaním a riadením telovýchovného procesu v telovýchovných a športových školách a kurzoch a poskytovaním ďalších služieb, ktoré súvisia s priamym vedením a riadením telovýchovného procesu,
  2. poskytovaním služieb súvisiacich so zabezpečovaním kondičnej, relaxačnej a regeneračnej činnosti (Fitnes centrá), zapožičiavaním a výrobou telovýchovného náradia, náčinia a rôznych pomôcok, poskytovaním ubytovacích služieb pre turistiku a šport, zriaďovaním a prevádzkovaním sáun a pod.

Neriešili sa tu však ešte otázky, do akej miery ide o činnosť podliehajúcu živnostenskému oprávneniu, keďže šlo o obdobie, kedy sa ešte len pripravoval legislatívny rámec súkromného podnikania.

Popri otázkach financovania športu a súkromného podnikania v oblasti športu bola neobvyklou novinkou aj osobitná úprava organizovania verejných športových podujatí. Zákon č. 315/1992 Zb. zo 7. mája 1992 o verejných telovýchovných, športových a turistických podujatiach. Podujatie sa pritom považuje za prístupné verejnosti, ak sa koná pre individuálne neurčených účastníkov. Odchýlkou od iných zhromaždení je úprava, podľa ktorej sa na podujatie nevyžaduje predchádzajúce povolenie štátneho orgánu.

Ak sa pokúsime zovšeobecniť napísané, tak môžeme tvrdiť, že šport pre svoje zmenené funkcie v slobodnej spoločnosti prestal byť v centre záujmu už nie viac totalitného štátu, jeho štedrého financovania resp. iných foriem verejnej podpory. Zo dňa na deň sa mal pretransformovať na našom území na bez problémov fungujúcu a samofinancujúcu sa súčasť spoločnosti v rámci tretieho sektora (dobrovoľnícky šport) resp. podnikateľského sektora (športový priemysel). To, čo najmä v krajinách západnej Európy trvalo celé 20. storočie, sme mali na našom území zvládnuť zo dňa na deň, navyše bez akejkoľvek zásadnej podpory štátnej moci... 

Slová Michala KRÁLÍKA to iba potvrdzujú: „Programové prohlášení vlád Československa a České republiky v roce 1990 neobsahovalo žádnou zmínku o tělovýchově. V protikladu k tomuto (ať již úmyslnému nebo nechtěnému) opomenutí byl legislatívní počin Slovenské národní rady, která 18. května 1990 prijala Zákon o telesnej kultúre publikovaný pod č. 198/1990 Sb. Prestože v porovnaní s obdobnými normami v evropském měřítku by trento zákon zcela jiste nezaujal žádné z předních míst, jeho prínos tkvěl zejména ve zdůraznení role a poslaní tělesné kultury, což se odrazilo přímo v textu zákona (k tomu srovnej § 2 a 6 uvedeného zákona). Odsunutí tělovýchovy a sportu do pozadí však pretrvalo prakticky do druhé poloviny 90. let a určité zlepšení existujícího stavu je možné datovat až s rokem 1998.“19) 

Ak pokračujeme v ním vedenej historickej retrospektíve ďalej, znova nemáme byť podľa neho načo veľmi hrdí: „Zákon č. 198/1990 Sb. byl zrušen a nahrazen zákonem z 3. října 1997 č. 288/1997 Z. z., který nabyl účinnosti 1. ledna 1998. Ani on svou strukturou nepřekročil linii vymezenou zákonem z r. 1990 a i když nový zákon je rozsahem více než dvojnásobný, obsahově do značné míry „kopíruje“ svého předchůdce. I zákon z r. 1997 je veden v silně intervenčním duchu.“ 20)

Najmä posledná veta stojí za bližšiu analýzu, keďže iný autor Jozef ČORBA prezentoval troška odlišný názor: „Čitateľ znalý aktuálnej slovenskej právnej úpravy športu by mohol zapochybovať o predchádzajúcich riadkoch, kde sa spomína intervenčný model vzťahu športu a práva uplatňujúci sa na Slovensku. Aktuálne platný zákon č. 288/1997 Z. z. o telesnej kultúre a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostensky zákon) v znení neskorších predpisov možno vzhľadom na jeho strohú úpravu len s veľkou dávkou fantázie označiť za základný zákon o športe, predstavujúci uplatnenie onoho intervenčného modelu, keďže väčšinu otázok, ktoré by mali zákony o športe riešiť, neupravuje. Jednako však z neho prvky štátneho intervencionizmu do oblasti športu vyplývajú.“21)

Podľa nášho názoru majú obaja autori čiastočne pravdu a zároveň sa i čiastočne mýlia. Na vzťah štátu a športu u nás po roku 1989 sa je totiž nutné pozerať komplexne – cez prizmu športu sa dotýkajúcich všetkých! právnych noriem, i keď predovšetkým špeciálnej športovej legislatívy i zdrojov financovania športu, i keď najmä pochádzajúcich z verejných zdrojov. V tomto ponímaní je tento vzťah potom najmä veľmi nešťastný. Napriek reálnemu ekonomickému i legislatívnemu nezáujmu štátu je totiž založený na stále veľmi silne intervenčnom, postkomunistickom modeli vzťahov. Tento model predpokladá silný, angažovaný sociálny štát s jeho rozsiahlou dotačnou politikou, pričom hlavnými zdrojmi plynúcimi do športu majú byť stále najmä verejné financie. Vlastná aktivita športového hnutia pri kumulovaní súkromných finančných zdrojov nie je zároveň nielen daňovou legislatívou motivovaná a podporovaná, čo fakticky spôsobuje, že naše športové hnutie ostáva stále poslušným rukojemníkom oň sa nezaujímajúceho sa, no akúkoľvek zmenu zároveň nepripúšťajúceho štátu.

Napriek tomuto faktu je dôležité podotknúť, že intervenčný model, ktorý možno funguje výborne v iných krajinách sveta, netreba a priori odsudzovať. Jednoznačne si však vyžaduje, aby mal v takomto prípade štát príčiny a motiváciu, no najmä možnosti finančné a personálne plniť si všetky svoje povinnosti a záväzky voči svojmu športovému hnutiu, ktoré je mu v takomto modeli de facto vydané na milosť a nemilosť.

Ako tomu bolo za uplynulých 20-rokov na Slovensku?!

Tvrdenie, že celková a nielen nominálna, ale najmä reálna výška verejných financií určených na šport od roku 1989 na Slovensku nerastie, ale naopak klesá, môžeme i vďaka dostatočne medializovanému sporu TIPOS – Športka22) oprávnene vysloviť. Empiricky ho však dnes preukázať je zo stránky metodologickej, najmä vďaka neúplnosti a rozpornosti dobových dát, vďaka nekoordinácií veľmi rôznych zdrojov (len štátna správa – samospráva!) temer nemožné, hoci čiastkové pokusy aspoň troška priblížiť financovanie športu u nás tu už boli.23)

Čo sa týka personálneho zabezpečenia štátnej starostlivosti o šport, je situácia podobná. Dnes cca 70-ročný Michal POLLÁK, pracujúci ešte krátko pred rokom 1989 ako jeden z bývalých vedúcich pracovníkov v oblasti riadenia športu na MŠ SR, sa zaoberal vo svojej pomerne rozsiahlej, no verejne nepublikovanej práci z roku 2006 činnosťou Ministerstva školstva Slovenskej republiky vo vývoji a v rozvoji štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport na Slovensku v rokoch 1990 – 2006.24)

Tento autor sa v nej na jej záver priamo, po poznaní reality uplynulých cca 15 rokov pre budúcnosť nášho športu nie optimisticky rečnícky spytuje: „Bude mať na zvládnutie „reálnej vízie rozvoja športu do praktického života telovýchovného a športového hnutia na Slovensku“ dosť síl a schopností 16 „statočných“ v sekcii štátnej starostlivosti o šport na MŠ SR, ktorá je v súčasnosti najmenším odborným, legislatívnym, koncepčným útvarom pre šport v Európe?“25)

Po roku 1990 bola táto sekcia personálne obsadená i právnikmi, ktorí však rýchlo odchádzajú. Až počas funkčného obdobia ministra Milana Ftáčnika (1998-2002), kedy dokonca počet pracovníkov sekcie historicky kulminuje nad číslom 20, je po dlhom čase ich prvá nasledovníčka – bývalá vynikajúca hádzanárka a zároveň právnička Mária Ďurišinová dokonca generálnou riaditeľkou celej vtedajšej sekcie športu, detí a mládeže. Jej odchod v roku 2002 však prináša obdobie cca 8 rokov, počas ktorých nie je zamestnancom sekcie, ktorá spravuje šport jediný právnik.

Na konci novembra roku 2010 je dokonca počet zamestnancov pracujúcich na plný pracovný úväzok (po zrátaní i niekoľkých čiastočných úväzkov) v tejto sekcií už iba niečo málo nad 10, slovom desať!!! 

Čo sa týka špeciálnej športovej legislatívy26), názory dnes už viac ako 80-ročného českého právnika Vojtecha KUMPERU, opierajúc sa o jeho dlhoročné skúsenosti z praxe tvorby športovej legislatívy u nás za posledné desaťročia, sú akýmsi mementom chýb minulosti: ,Při koncipovaní navrhovaného zákona o tělesné kultuře se s plnou naléhavostí projevila nezbytnost jednotné, vědecky podložené a společně závazně dohodnut terminologie. Není v pořadku, když si telovýchovněsportovní pojmy z nouze defnují legislativci, anebo aby si je ct. zákonodarci v rámci své „lidové tvořivosti" vymýšleli sami – jak to pak dopadá, jsem už zmínil při kritice našeho zákona o podpoře sportu."27) Predísť takejto babylonizácii jazyka tzv. športovej legislatívy by sa malo byť práve úlohou vied o športe, najmä športovej humanistiky, keď už iba vzájomný vzťah pojmov telesná kultúra – šport – telesná výchova atď., je v súčasnom ponímaní i vied o športe neostrý, dokonca veľmi sporný, čo prakticky veľmi významne ovplyvňuje napr. iba aplikáciu daňovej legislatívy v nami skúmanej oblasti.28)

Napriek všetkým hore uvedeným faktom prichádza 2. júla 2008 v NR SR v 3. čítaní v slovenskom športovom hnutí po viacerých predchádzajúcich legislatívnych neúspechoch (viaceré návrhy tzv. zákonov o športe pripravované po roku 2000 i napr. v rámci projektu Viktória) k dlho očakávanému hlasovaniu.

Išlo o vládou navrhované znenie zákona, ktorý je neskôr známy ako Zákon NR SR č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej v tejto kapitole len „Zákon“), pričom nadobudol účinnosť dňa 1. septembra 2008.29)

Predmetný legislatívny návrh bol s podporou koaličných poslancov, ktorých dopĺňali poslanci FrantišekMikloško, PeterGabura a Tibor Mikuš v celkovom počte 84 schválený, pričom celá vtedajšia opozícia spolu s ostatnými v poslaneckých kluboch nezaradenými poslancami sa v počte 57 hlasovania zdržala a doplnila tak počet hlasujúcich na 141.

Spolu s týmto zákonom bolo v Zbierke zákonov opätovne vyhlásené úplné, aktuálne platné a účinné znenie zákona č. 288/1997 Z. z. o telesnej kultúre a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, ktorý sa stal v plynúcom čase po viac ako desaťročí málo prehľadným v dôsledku jeho mnohých zmien a doplnení. Číslo zákona je 28/2009 Z. z.

Otázky, aký je obsah Zákona, aké vybrané nové ustanovenia prináša a aké sú a najmä budú jeho dopady na slovenské športové hnutie boli v tom čase veľmi aktuálne.

Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky z augusta 2006 bolo politicko – strategický dokumentom, ktorý v bode 5 Vedomostná spoločnosť v stati 5.3 Mládež a šport rozpracúval postoj vlády SR v nasledujúcich 4 rokoch, dva roky pred prijatím Zákona, k otázkam športu na 27 riadkoch. Tento dokument predpokladá, že: „Vláda vypracuje nový zákon o podpore športu, ktorý v plnejmiere prevezme komunitárnu úpravu športu v rámci EÚ s dôrazom na boj proti dopingu, zabráneniu násilia na štadiónoch s cieľom podpory štátnej reprezentácie, regionálneho, mládežníckeho a akademického športu. Súčasne zákon o športe bude klásť dôraz na vytvorenie transparentného informačného systému ohľadom nakladania s finančnými prostriedkami v rôznych oblastiach športu, vrátane určenia jednotnej metodiky pre rozdeľovanie finančných prostriedkov, vytvorenia viac zdrojového financovania športu, ako aj vytvorenia efektívneho systému pre rozhodovanie športových sporov v súlade s trendom EÚ.“

Pri porovnaní obsahu programového vyhlásenia vlády SR a obsahu vládou navrhovaného znenia Zákona prídeme k zisteniu, že predmetný Zákon, ale ani jeho návrh neobsahoval úpravu všetkých v programovom vyhlásení spomínaných oblastí športu. Bližšie to vysvetľuje dôvodová správa Zákona, v ktorej sa na strane 1 uvádza: „Navrhovaný zákon preto neupravuje celú problematiku telesnej kultúry. Doterajšie pokusy v rokoch 2005 a 2006 stroskotali práve na koncepcii všeobsiahlosti zákona. Dôvodom je veľmi rôznorodý súbor právnych vzťahov, ktorý zasahuje do viacerých právnych odvetví súkromného práva i verejného práva.“

Zákonodarca sa pre tak očividnú multiodborovú povahu športu už len z pohľadu vedných odborov právnych vied rozhodol pre úpravu nie pomocou iba jedného právneho predpisu, ale naopak pomocou viacerých právnych predpisov rôznej právnej sily.

Túto skutočnosť potvrdzujú i prijaté právne predpisy nižšej právnej sily, ktoré boli súčasťou návrhu Zákona30), ale i v spolupráci MV SR a MŠ SR pripravovaná novela zákona č. 315/1992 Zb. o športových podujatiach, ktorá by mala aktívnejšie brániť vzniku násilia, výtržností a škôd na majetku, ktorých sme svedkami v súčasnosti na slovenských športoviskách, a to najmä na futbalových štadiónoch. Z novely bol napokon úplne nový právny predpis – zákon č. 479/2008 Z. z. z 5. novembra 2008 o organizovaní verejných telovýchovných podujatí, športových podujatí a turistických podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť až na jednu výnimku 1. decembra 2008.

Ďalším dôkazom podporujúcim skutočnosť o právnej úprave športu nie pomocou iba jedného právneho predpisu, ale naopak pomocou viacerých právnych predpisov je nezrušenie zákona č. 288/1997 o telesnej kultúre, a to ani napriek prijatiu Zákona. V súčasnosti tak máme v SR dva platné a účinné zákony týkajúce sa samotnej podstaty právnej úpravy športu. Ich vzájomný vzťah odôvodňuje dôvodová správa k Zákonu cez nasledovný úmysel zákonodarcu: „...zachovať a ...aj novelizovať právnu úpravu telesnej kultúry... čím bude (zákon č. 288/1997 o telesnej kultúre – pozn. autor) vo vzťahu k navrhovanému Zákonu v postavení lex generalis. Zákon č. 288/1997 o telesnej kultúre je teda lex generalis, v ktorom: „...zostáva telesná kultúra v rovine tzv. športu pre všetkých, úprava turistiky, aerobiku, športového tanca a iných obdobných pohybových aktivít, akreditačná činnosť vzdelávacích zariadení a vzdelávanie športových odborníkov...“ a Zákon je vo vzťahu k nemu v postavení lex specialis, čím zdokonaľuje právnu úpravu niektorých jeho častí – konkrétne je to „...problematika organizácie a štátnej podpory vrcholového a výkonnostného športu, vrátane financovania športovej reprezentácie a starostlivosti o športové talenty a o športovanie detí mimo vyučovania...“.

Zákon svojim rozsahom ďaleko prevyšuje svojich dvoch predchodcov.

Zákon pozostáva z 5 článkov, pričom úvodný článok, rozsahovo najväčší z nich, je zložený z 6 častí v podobe až 34 paragrafov. Potrebu vydať komentované znenie Zákona pre potreby športového hnutia považuje preto autor tejto práce za viac ako aktuálnu.

Prvá časť Zákona pod názvom Všeobecné ustanovenia v § 1 určuje predmet Zákona, podľa ktorého Zákon upravuje úlohy v oblasti štátnej podpory vrcholového a výkonnostného športu, starostlivosti o športové talenty a športovania detí mimo školského vyučovania, organizáciu prípravy športovcov na reprezentáciu Slovenskej republiky, opatrenia v boji proti dopingu v športe a postavenie Antidopingovej agentúry Slovenskej republiky, rozhodovanie sporov v športe a zriadenie a správu informačného systému verejnej správy o športe.

Na základe rozsahu predmetu Zákona ho môžeme bližšie charakterizovať v súlade s doterajšou tradíciou československej športovej legislatívy podľa miery intervencie štátu do úpravy športu a v súlade s výsledkami práce KRÁLÍKA31) ako predstaviteľa skôr intervenčného modelu športovej legislatívy. V takomto modeli je hlavným garantom športu nie tretí sektor v športe, ale sám štát prostredníctvom svojich inštitúcii – v našom prípade je to vláda SR a ústredné orgány štátnej správy – MŠVVaŠ SR, MV SR, MO SR, ktoré zodpovedajú za rozvoj a podporu športu v prvom rade a v rámci tejto svojej činnosti spolupracujú i s tretím sektorom v športe, t. j. najmä so športovými organizáciami, ktoré majú postavenie právnických osôb – v našom prípade so Slovenským olympijským výborom, Slovenským paralympijským výborom, národnými športovými zväzmi a športovými klubmi. Podľa dôvodovej správy k Zákonu je v §1: „...účelom zákona upraviť tú časť telesnej kultúry, ktorá sa týka vrcholového a výkonnostného športu a športovania detí mimo školského vyučovania, vzhľadom na osobitosti týchto foriem telesnej kultúry. Zákon upravuje základné úlohy štátu v tejto oblasti, ktoré predstavujú verejný záujem v športe.“

Prvý raz sa v ponovembrovej histórii slovenskej športovej legislatívy spomína, ale zároveň aj v legislatívnom dokumente cez konkrétne úlohy štátu v tejto oblasti snaží vymedziť obsah pojmu verejný záujem v športe, čo je vzhľadom s temer neprekonateľnými problémami s jeho vymedzením vo vzťahu k verejnému záujmu v napr. činnosti Slovenskej televízie či Slovenského rozhlasu legislatívny počin jednoznačne veľmi odvážny a i chválitebný. Zámer zákonodarcu cez Zákon pomenovať zodpovedné subjekty spolu s ich konkrétnymi úlohami správne zodpovedá prvej časti samotného názvu Zákona, ktorá deklaruje, že by mal upravovať: „...organizáciu športu“ a následne jeho podporu.

Podstatnou novinkou v Zákone by mal byť § 6 a celá Tretia časť zákona, v ktorých sa vymedzuje postavenie a úlohy Antidopingovej agentúry a opatrenia v boji proti dopingu v športe. Zriadením Antidopingovej agentúry ako príspevkovej organizácie MŠ SR sa inštitucionalizuje a takpovediac v dobrom slova zmysle „zoštátňuje“ boj proti dopingu na našom území i cez vymedzenie jeho konkrétneho zdroja financií. Doteraz pôsobil Antidopingový výbor Slovenskej republiky ako občianske združenie založené podľa zákona č. 83/1990 o združovaní občanov, takže výkon svojej činnosti odvodzoval temer výlučne z dôvodu svojej súkromnoprávnej povahy z princípu dobrovoľnosti, ktorému chýbalo štátne donútenie. To sa vplyvom novej právnej úpravy zmení, čo zvyšuje možnosť Slovenskej republiky zaručiť plnenie svojich medzinárodných záväzkov na našom území.

Ďalšou zásadnou novinkou by mali byť § 8, § 9, v ktorých sa nachádza legálne definícia pojmov národný športový zväz a športový klub. Národný športový zväz musí mať výlučne postavenie právnickej osoby vo forme občianskeho združenia a športový klub alebo také isté postavenie alebo postavenie obchodnej spoločnosti založenej na iný účel ako na účel podnikania v súlade s § 56 ods. 1 ObZ. Vymedzenie legálnych požiadaviek, ktoré musí spĺňať športová organizácia, aby mohla získať štatút národného športového zväzu, ktoré sa nachádzajú v ďalších ustanoveniach, sú veľmi vítaným inštitútom, ktorý by mal zabrániť v minulosti nie málo početným sporom, ktoré vyvrcholili v niektorých športových odvetviach existenciou viacerých športových organizácii – právnických osôb, ktoré si nárokovali štatút národných strešných organizácii v danom športe spolu s právami a povinnosťami z nich plynúcimi. Iný prípad mohla v minulosti znamenať napr. snaha v SR veľmi málo rozšírenej kartovej stolovej hry založiť svoju slovenskú strešnú organizáciu s špekulatívnym cieľom napojiť sa na systém financovania z verejných zdrojov, ktorú by mala nová právna úprava takisto ošetriť. Pre ustanovenia Zákona v § 8 i § 9 je evidentná snaha zákonodarcu oddeliť športovú činnosť oboch druhov organizácii od ich podnikateľskej činnosti. Výkonnostný, no najmä vrcholový šport môže byť a bežne aj je zároveň športom profesionálnym – t. j. má svoj ekonomický rozmer, je profesiou, povolaním, (inou) zárobkovou činnosťou. Športová a podnikateľská činnosť hore uvedených športových organizácii môže navzájom splývať a ich oddelenie môže pri aplikácii zákona v praxi spôsobovať a aj spôsobuje reálne problémy.

Druhá časť Zákona je venovaná financovaniu športu. Zákon č. 288/1997 o telesnej kultúre vo svojom § 13 stále stanovuje jeho objem : „Zdrojmi financovania telesnej kultúry sú najmä prostriedky štátneho rozpočtu najmenej vo výške 0,5 percenta jeho ročného objemu.“ Toto samým štátom historicky neustále porušované deklaratórne ustanovenie ostalo zachované. Zákon však v § 10 ods. 1 stanovuje spôsob, akým budú tieto finančné prostriedky použité na rozvoj športu, a to formou poskytovania účelových dotácii: „Financovanie športu zo štátneho rozpočtu sa uskutočňuje prostredníctvom rozpočtovej kapitoly ministerstva (ministerstvo školstva – pozn. autor) formou poskytovania dotácií účelovo určených pre šport.“ Zákon ďalej ustanovuje účel, na aký možno a nemožno poskytnúť dotáciu a deklaruje, že obsah žiadosti o poskytnutie tejto dotácie a obsah zmluvy ustanoví vykonávací predpis vydaný ministerstvom školstva, ktorého návrh bol súčasťou legislatívneho návrhu Zákona. Poslanecké pozmeňujúce návrhy, aby boli priamo v Zákone zakotvené konkrétne kritériá na rozdeľovanie financií na podporu športu resp., aby bola zakotvená aspoň povinnosť priamo vo vykonávacom predpise mať i konkrétne kritériá na poskytnutie dotácie neboli schválené. § 18 Zákona zavádza informačnú povinnosť pri financovaní športu, ktorej hlavným cieľom je zvýšenie kvantity a kvality informácií o financovaní športu z verejných financií s cieľom sprehľadniť celý proces, keďže doň doteraz často i nekoordinovane vstupovali viaceré subjekty štátnej správy a samosprávy – predtýmMŠSR, samosprávne kraje, obce.

Štvrtá časť Zákona sa nazýva Rozhodovanie sporov. Ich rozhodovanie v športe je veľmi komplexný problém, v ktorom sa v plnej nahote ukazuje napr. problematika vzťahu medzi rozhodnutiami rôznych tzv. „súdnych“ orgánov športových organizácii a preskúmavaním týchto rozhodnutí riadnym súdnictvom v zmysle práva na súdnu ochranu. Ján SVÁK v tejto súvislosti jasne konštatoval už v roku 2001: „Zo zjednodušenej typológie jednotlivých druhov sporov pri výkone športovej činnosti je zrejmé, že absolútna väčšina z nich spadá pod právo na súdnu ochranu.“32) Ak si i na Slovensku konečne uvedomíme, aký dopad môže mať táto skutočnosť za plynutia neúprosného času na organizáciu súťaženia v športe – určenie víťaza, nominácie do medzinárodných súťaží, postup, zostup a ich možné prehodnocovanie o pár rokov neskôr, tak riziká z týchto skutočností plynúce, sú rozhodne nezanedbateľné. Obsah schváleného Zákona bol v predmetnej oblasti výraznou mierou pozmenený od pôvodného návrhu, ktorý predpokladal vznik Športového arbitrážneho tribunálu ako stáleho orgánu na rozhodovanie sporov, ktorý mal vzniknúť inšpirujúc sa činnosťou Arbitrážneho športového súdu sídliaceho v Lausanne (The Court of Arbitration for Sport). Tribunál mal byť právnickou osobou napojenou na rozpočet Slovenského olympijského výboru, pričom tento mal zároveň cez novelizáciu zákona č. 226/1994 Z. z. o ochrane olympijskej symboliky pravdepodobne prevziať úlohu hegemóna roztriešteného slovenského športového hnutia a vďaka svojej temer „všešportovej“ povahe sa zhostiť úlohy partnera štátu a jeho inštitúcii v otázkach športu asi po vzore Talianskeho olympijského výboru (C.O.N.I.). Zamýšľané idey napokon počas legislatívneho procesu nenašli potrebnú podporu.

Piata časť Zákona má názov Informačný systém. Tento má byť súčasťou informačného systému verejnej správy a jeho obsahom má byť športový register, ktorý sústreďuje údaje v jednotlivých športových odvetviach podľa ustanovení § 29 Zákona.

Šiesta časť Zákona s názvom Záverečné ustanovenia obsahuje viaceré ustanovenia zásadného významu – § 32, ods. 3, či § 34. 

Pri veľmi stručnom celkovom hodnotení postačí konštatovanie, že z hľadiska rozsahu i obsahu sú medzi návrhom(mi) po roku 2000 a schváleným znením Zákona veľmi, veľmi výrazne rozdiely skôr negatívneho charakteru.33) Vzhľadom k problematike profesionálneho športu a právnej úpravy povolania profesionálneho športovca v tomto Zákone je však dôležité zopakovať už v publikovanej spisbe uvedené informácie.34)

Prvou je, že programové vyhlásenia vlád Slovenskej republiky z augusta 2006, ani z leta 2010 žiadnu legislatívnu iniciatívu v oblasti profesionálneho športu ani nepredpokladali, takže zákon ju viac – menej ani priamo neobsahuje. Druhou je, že hoci ZP v svojom § 3, ods. 2 ešte v roku 2001 predpokladal prijatie špeciálnej športovej legislatívy, ktorá by upravovala vykonávanie závislej práce profesionálnym športovcom odlišne od všeobecných ustanovení ZP, nikdy k tomu v skutočnosti neprišlo, a to ani prijatím Zákona. Zákon 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu vo svojej dôvodovej správe tiež iba konštatoval, že: Preto sa navrhuje v súlade s legislatívnym zámerom vlády... – vyňať právnu úpravu problematiky zmluvných vzťahov medzi športovcami a športovými klubmi na samostatnú úpravu, pretože jej riešenie sa ukazuje zložitejšie a vyžiada si dlhšiu prípravu.

Čo sa týka postavenia a fungovania tzv. profesionálnych športových klubov, tak postupné legislatívne spresňovaniu problematiky podnikania a inej zárobkovej činnosti občianskych združení a najmä jej zdaňovania viedlo po roku 1992 k postupnému obmedzovaniu najprv veľmi širokého okruhu príjmov, ktoré boli de facto nezdaňované. Celý proces vyvrcholil veľmi výrazne intervenčným legislatívnym návrhom zákona o spolkoch, ktorého autorom bolo na prelome rokov 2007-2008 Ministerstva vnútra SR.35)

Ten mal nahradiť zákon č. 83/1990 o združovaní občanov, navrhoval zlúčenie väčšiny organizácii tretieho sektora do jedného typu právnických osôb tzv. spolkov, systém ich vzniku podriadiť tzv. povoľovaciemu princípu, úplný zákaz podnikania pre tieto právnické osoby, povinnosť vypracovať výročnú správu, nechať si overiť účtovnú závierku audítorom atď. Tento legislatívny návrh MV SR bol po rozsiahlej kritike a spoločnej petičnej akcii zástupcov celého tretieho sektora navrhovateľom stiahnutý s tým, že bude opätovne prepracovaný v spolupráci a v konsenze s dotknutými.

Hoci sa v ňom predkladaná idea zákonodarcu o zákaze podnikania pre občianske združenia (spolky) zatiaľ nedostala do všeobecnej právnej úpravy tretieho sektora, špeciálna právna úprava športu ňou bola i pre dlhodobú ospalosť slovenského športového hnutia v tejto veci36) neskôr napokon čiastočne dotknutá zákonom NR SR č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu (ďalej len „zákon o športe) účinným od 1.septembra 2008, konkrétne § 8 a 9.

§ 8 a 9 tohto zákona totiž definujú pojmy ako národný športový zväz a športový klub. Podľa nich pre potreby našej práce okrem iného je národný športový zväz občianske združenie, ktoré môže založiť obchodnú spoločnosť. Na účely podnikania v športovej reprezentácii môže založiť obchodnú spoločnosť, ak je v nej jediným spoločníkom alebo akcionárom a podiel na zisku obchodnej spoločnosti po zdanení môže použiť len na plnenie svojich zákonom stanovených úloh a na svoju činnosť.

Kontroverzne vnímané je však najmä ustanovenia zákona, ktoré hovoria, že športový klub môže byť založený ako občianske združenie alebo ako obchodná spoločnosť založená na iný účel ako na účel podnikania, ktorá však môže založiť obchodnú spoločnosť. Dôvodová správa to vysvetľuje nasledovne: „...sa umožňuje založiť (spoluzaložiť) obchodnú spoločnosť, ktorá by podnikala s cieľom posilniť príjmovú základňu národného športového zväzu, pretože sa predpokladá, že samotný národný športový zväz nebude podnikať v zmysle § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Ide totiž o občianske združenie, ktorého hlavným predmetom činnosti je reprezentácia športového odvetvia alebo druhu športu, organizovanie športových súťaží a iné obdobné aktivity bezprostredne súvisiace s vrcholovým alebo výkonnostným športom. Podnikaním je sústavná činnosť s cieľom dosiahnutia zisku ako ju vymedzuje § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Takáto činnosť by mala byť vlastná len podnikateľom. ...Predpokladá sa totiž, že sám (športový klub – pozn. autor práce L. K.) nebude priamo podnikať vo vlastnom mene, keďže má formu občianskeho združenia alebo obchodnej spoločnosti, ktorej základným znakom je, že nie je založená na podnikanie. Športový klub tak môže založiť obchodnú spoločnosť alebo sa zúčastniť ako spoločník alebo akcionár na podnikaní inej osoby. Na rozdiel od národného športového zväzu sa však športovému klubu neprikazuje podiel na zisku po zdanení použiť len priamo na športovú činnosť a na vlastnú prevádzku. Športový klub na rozdiel od národného športového zväzu totiž potrebuje peniaze aj na rozvoj technickej základne (športovísk a športových zariadení a náradí), na financovanie dopravy na športové podujatia, na nákup športovcov, a podobne, ktoré spravidla národné športové zväzy nezabezpečujú.“

Na základe hore uvedeného existuje zjavný rozpor napr. medzi súčasnou právnou formou väčšiny profesionálnych klubov najvyššej slovenskej futbalovej a hokejovej súťaže, ktoré sú založené de iure ako obchodné spoločnosti založené za účelom podnikania a uvedenými ustanoveniami zákona o športe.37) Sú tieto právnické osoby súťažiace v našich najvyšších súťažiach vzhľadom na dikciu zákona vôbec športovými klubmi?!

Záver

Záverom môžeme konštatovať, že štát na našom území sa vo vzťahu k vlastnému športovému hnutiu správal za posledných cca 140 rokov veľmi rozmanitým spôsobom.38) Ak sa však na toto správanie budeme nazerať cez úplne základný definičný znak športu, ktorým je pohyb, tak prídeme k nasledovnému záveru.

Štát prešiel od jedného extrému, ktorý predstavoval tzv. „hyperaktívny štát“ najmä po roku 1949 k druhému extrému, ktorý predstavuje po roku 1989 tzv. „štát nevládny“.39)


Použitá litetatúra: 

  1. DUŠEK, R.: Sport v Československu. Praha: Vydavateľstvo Olympia, 1983, s. 5
  2. Vybrané dobové dokumenty popisujúce charakter a povahu vtedajšieho športu je možné pre dnešného čitateľa krásne sprostredkovať napríklad pomocou medzinárodnej, na unikátne fotografie veľmi bohatej spoločnej publikácií vtedajších renomovaných športových vydavateľstiev tzv. východného bloku (Fizkultura i Sport – Moskva, Medicina – Budapešť, Medicina i fizkultura – Sofia, Sport i turystyka – Varšava, Sportverlag – Berlin, Šport – Bratislava a Olympia – Praha) vydanej i v češtine, ktorá má názov CYNKE, E.– DOSTÁLOVÁ, M.– KOLEVA, M.– NADORI, M.– PUTROVÁ, L.–ŠTEJNBACH, V.– WROBEL, D. – Zlatá kniha socialistického sportu. Sportovní bilance zemí socialistického bloku. (preložil Čenek Kohlmann) Praha – Berlin: Olympia – Sportverlag, 1979.
  3. ŠIMO,M.: Parlament odignoroval šport. [online] Bratislava, 30. 10. 2004 [citované 12. 11. 2010] Dostupné na internete : http://www.sme.sk/c/1805969/parlament-odignoroval-sport.html
  4. Tu by som chcel vyjadriť veľmi úprimné poďakovanie Tomášovi Gábrišovi známemu zatiaľ u nás najmä z jeho prác z dejín štátu a práva za veľmi poctivé prečítanie prvého konceptu tejto práce a viaceré veľmi prínosné pripomienky k nej najmä k vývoju po roku 1945, ktoré boli do nej následne zapracované. Viaceré jeho veľmi zaujímavé práce týkajúce sa športu a práva sú síce už v tlači, no ešte neboli vydané, takže pre čitateľa odkážem zatiaľ aspoň na už v zahraničí vydanú GÁBRIŠ, T.: The specificity of sports in the international and EU law. In : Annals of the “Constantin Brâncuşi” University: juridical sciences series, issue 2. Târgu Jiu : Academica Brâncuşi, 2010. s. 169 – 200, ale i na jeho záverečnú prácu vypracovanú v rámci jeho štúdia LLM programu International and European Labour Law na Schol of Law Tilbug Univesity počas roku 2009/2010, kde jeho supervízormi pri jej tvorbe boli z pohľadu nielen športového práva veľmi renomovaní autori Roger Blanpain a Michelle Colucci. GÁBRIŠ, T.: Behaviour Clauses in Sports: Basic Rights of Sportsmen Záverečná práca LLM programu International and European Labour Law. Tilburg : School of Law, Tilburg University, 2010, 98 s. Školitelia: Roger Blanpain, Michele Colucci.
  5. Pozri viac napr. SURMAJOVÁ, Ž.: Právna úprava eliminácie násilia na športových podujatiach v Slovenskej republike. In : In: Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, 2009, č. 1, s. 82 – 97
  6. KRÁLÍK, M.: Právní aspekty sportovní činnosti (má právo ve sportu své místo?). Dizertační práce na Právnické fakulte Masarykove Univerzity v Brne. 2001. 611 s. Školiteľ : Ivo Telec. Keďže táto dizertačná práca vyšla neskôr v temer nezmenenej podobe i knižne, tak všetky odkazy budeme tu v našej práci robiť už výlučne pre lepšiu dostupnosť tejto knihy pre bežného čitateľa na ňu. Pozri citát v texte v KRÁLÍK, M.: Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 194 a nasl. a porovnaj so systematickým výkladom problematiky športovej legislatívy na našom území najmä na stranách 194 – 203, z ktorého sa čerpá a parafrázuje v mnohom i v nasledujúcich riadkoch tejto práce.
  7. Porovnaj s NOVÁK, F.: Michal KRÁLÍK: Právo ve sportu. C. H. Beck, Praha, 2001, 278 s. l. vydaní. In: Právní rozhledy, 2001, č. 8, s. 386 – 388.
  8. Hodnotenie je možné nájsť v SVÁK, J.: Recenzia na publikáciu Králík, M.: Právo ve sportu. l.vydanie, Praha, C. H. Beck 2001, strán 278. In : Justičná revue, 2001, č. 10, s. 1125 – 1128.
  9. KÖSSl, J. – ŠTUMBAUER, J. – WAIC, M.: Vybrané kapitoly z dějin tělesné kultury. Praha: Karolinum, 2004, s. 117. K celému vývoju do roku 1945 v Českej republike pozri s. 106 – 140.
  10. DUŠEK, R.: Československo země sportu. Třicet let československé tělesné výchovy a sportu. Praha: Vydavateľstvo Olympia, 1975, úvodný text na nečíslovanej cca 10 strane.
  11. LIBENSKÝ, J.: Patnáct let zákona o státní péči o tělesnou výchovu. In: Teorie a praxe tělesné výchovy, ročník 12, 1964, č. 7, s. 289 – 292, citát je zo strany 289. Pozri i LIBENSKÝ, J.: 25 let zákona o státní péči o tělesnou výchovu. In: Teorie a praxe tělesné výchovy, ročník 25, 1977, č. 12, s. 709 a nasl.
  12. KRÁLÍK, M.: Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 198
  13. DUŠEK, R.: Československo země sportu. Třicet let československé tělesné výchovy a sportu. Praha: Vydavateľstvo Olympia, 1975, s. 22
  14. DUŠEK, R.: Československo země sportu. Třicet let československé tělesné výchovy a sportu. Praha: Vydavateľstvo Olympia, 1975, s. 23
  15. CYNKE, E. – DOSTÁLOVÁ, M. – KOLEVA, M. – NADORI, M. – PUTROVÁ, L. – ŠTEJNBACH, V. – WROBEL, D. – Zlatá kniha socialistického sportu. Sportovní bilance zemí socialistického bloku. (preložil Čenek Kohlmann) Praha – Berlin: Olympia – Sportverlag, 1979, s. 16
  16. Opätovne fotografie resp. citáty z prejavov v dobovej publikácií povedia o vtedajšej atmosfére najviac. Pozri DUŠEK, R.: Československo země sportu. Třicet let československé tělesné výchovy a sportu. Praha: Vydavateľstvo Olympia, 1975, s. 30 – 32 resp. publikáciu vydanú k 30. výročiu ČSTV – KOLEKTÍV AUTOROV: Štafeta. Ťelovýchova, sport a turistika v Československu. Praha: Vydavateľstvo Olympia, 1987
  17. Pozri i s LEŠKA, D. – HOSPODÁROVÁ, O. – LAIFEROVÁ, E. – SAKÁČOVÁ, Z.: Východiská pre prognózovanie telesnej kultúry v Slovenskej republike po roku 1989. Správa o vyriešenej vedecko-výskumnej úlohe. Bratislava: FTVŠ UK, 1993, 83 s. resp. jej skrátené závery, ktoré sú dostupnejšie v LEŠKA, D. – HOSPODÁROVÁ, O. – SAKÁČOVÁ, Z.: Východiská pre prognózovanie telesnej výchovy a športu v Slovenskej republike po roku 1989. In: Acta Facultatis Educationis physicae Universitatis Comenianae 34, Bratislava: SPN, 1994, s. 91 – 103
  18. Porovnaj s LEŠKA, D.: Organizácia, riadenie a financovanie športu v Slovenskej republike po roku 1989. In: LEŠKA, D.: Sociológia športu. Bratislava: ICM Agency, 2005, s. 232 – 258. K situácií v Českej republike porovnaj napr. SLEPIČKOVÁ, I.: Sportovní organizace. Teoretická východiska a situace v ČR po roce 1990. Praha: Karolinum, 2007, s. 93 – 112
  19. KRÁLÍK, M.: Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. VII. Porovnaj s tvrdeniami na strane 181 resp. s prácami PRUSÁK, J.: Sports Legislation in Slovakia. In: CDDS Seminar on Sports Legislation. Malta. Report CDDS (94) 41. Council of Europe. 1994, s. 94 – 99 PRUSÁK, J.: Slovak Model of Sports Legislation. In: CDDS Seminar on Sports Legislation. Malta. Report CDDS (94) 41. Council of Europe. 1994, s. 100-103, DUBEŇ, B. ET AL.: Legislation in Sports- Slovakia. In: KOMADEL, Ľ. – TKÁČ, M.: Integration Proces to the European Union- Impact on Sports (Proceedings of the international Seminar held in Bratislava, Slovakia, October 24-25, 1996.) Bratislava: Ministerstvo školstva Slovenskej republiky, 1996, s. 24 – 28.
  20. KRÁLÍK, M.: Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 182
  21. ČORBA, J.: Slovenský zákon o organizácií a podpore športu ako nevyužitá šanca? In: Olomoucke debaty mladých právniků: aktuální otázky normotvorby, právo na spravedlivý proces: sborník příspěvků: 8. – 10. September 2008. Olomouc. Olomouc : Iuridica Olomoucensis, 2008, s. 23
  22. Pozri k nemu zatiaľ v súčasnosti – v novembri 2010 – z dôvodov stále nevyneseného rozhodnutia Dovolacieho senátu NS SR o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora SR Dobroslava Trnku aspoň samo predmetné rozhodnutie – Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 141/2007 zo dňa 7. augusta 2008. Zaujímavé komentáre k nemu sú dostupné na internete – celkovú analýzu rozhodnutia pozri na diskusnom fóre Lex fórum v poste ALEXANDER, J.: Tipni si na Najvyšší súd alebo ako vyhrať miliardu v justičnej športke. [online] [citované 13. 3. 2010]. Dostupné na internete: http://www.lexforum.cz/159, možný budúci európsko-právny rozmer problému z pohľadu zákazu poskytovania štátnej pomoci/verejnej podpory pri individuálnej podpore z verejných zdrojov podnikateľom je možné nájsť na veľmi populárnom právnickom blogu Jiné právo v poste CSACH, K.: Jackpot ako štátna pomoc alebo Tipos revisited. [online] [citované 13. 3. 2010]. Dostupné na internete: http://jinepravo.blogspot.com/2008/12/kristin -csach-jackpot-ako-ttna-pomoc.html 
  23. K systému financovania športu na Slovensku pozri viac napr. MIKOLAJOVÁ, S.: Financovanie športu zo štátneho rozpočtu v Slovenskej republike od roku 1993. Diplomová práca na FTVŠ UK, 2009. 81 s. Školiteľ : František Seman, ale i DOROŠ, M.: Mimorozpočtové financovanie organizácií tretieho sektora a potreba výuky ekonomických disciplín na vysokých školách so zameraním na štúdium telesnej výchovy a športu. In: KOLEKTÍV AUTOROV: Sociální aspekty studia tělesné výchovy a sportu. – Brno: Paido, 2005, s. 65 – 67.
  24. POLLÁK, M: Činnosť Ministerstva školstva Slovenskej republiky vo vývoji a a v rozvoji štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport na Slovensku v rokoch 1990-2006. Bratislava : MŠ SR, Sekcia štátnej starostlivosti o šport. 2006. Verejne nepublikovaný, interný materiál. Porovnaj i s GREXA, J.: Športové hnutie na Slovensku a jeho problémy. In: Telesná výchova, sport a rekreace v procesu současné globalizace : Sborník příspěvkú z česko-slovensko-polského sympozia.– Olomouc : Univerzita Palackého, 2005. – s. 166 – 176, GREXA, J.: Charakteristika vývoja športu v rokoch 2002 – 2004 In: Slovensko 2004 : súhrnná správa o stave spoločnosti. Bratislava : IVO, 2004, s. 932 – 946. Tu je potrebné podotknúť, že projekty zjednotenia slovenského športového hnutia po postupne nefunkčnom SZTK cez tzv. Športovú radu Slovenska založenú v roku 2001, neskôr cez Slovenskú úniu športu, ktorá vznikla 14. 12. 2004, boli oba doteraz neúspešné.
  25. POLLÁK, M: Činnosť Ministerstva školstva Slovenskej republiky vo vývoji a a v rozvoji štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport na Slovensku v rokoch 1990 – 2006. Bratislava: MŠ SR, Sekcia štátnej starostlivosti o šport. 2006. Verejne nepublikovaný, interný materiál. Pozri GREXA, J.: Najnovší vývoj a problémy športového hnutia na Slovensku. In: Telesná výchova & šport. – Roč. 15, 2005, č. 1, s. 21 – 26
  26. K nej pozri i komplexne KRÁLÍK, M.: Sportovní legislatíva její význam v současném právním světe. In: Právní rozhledy, 2001, č. 1, s. 23 – 32.
  27. KUMPERA, V.: Sport a legislatíva – nekolik úvah. In : KOLEKTÍV AUTORÚ : Otázky sportovního práva. Praha – Plzeň : Ústav státu a práva AV ČR, v.v.i. a Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, s.r.o. 2008, s. 23. Pozri i staršie práce tohto autora na tému športovej legislatívy u nás.
  28. Porovnaj napr. s mechanizmom tzv. 2 % z už zaplatenej dane z príjmu, ktoré môže veľmi zjednodušene a stručne povedané platiaca osoba venovať na ňou preferovaný verejnoprospešný účel. V meniacich sa slovenských legislatívnych podmienkach sa v rámci tohto inštitútu a v dôsledku aplikačných problémov v praxi i tlaku športového hnutia prešlo od pojmu „Podpora športu detí, mládeže a zdravotne postihnutých", na ktoré sa registrovali oprávnení žiadatelia do roku 2009 vrátane k širšie vnímanému pojmu „Podpora a rozvoj telesnej kultury", ktorý bude platným a účinným už v roku 2010 vrátane v rámci uplatňovaného zákona o daniach z príjmu č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov.
  29. Pozri o ňom viac v ČORBA, J.: Slovenský zákon o organizácií a podpore športu ako nevyužitá šanca? In: Olomoucke debaty mladých právniků: aktuální otázky normotvorby, právo na spravedlivý proces: sborník příspěvků: 8. – 10. September 2008. Olomouc. Olomouc : Iuridica Olomoucensis, 2008, s. 20 – 29 resp. ČORBA, J.: The Slovak act on the organization and support of sport; a missed opportunity? In: International Sports Law Journal. 2009, č. 3 – 4, s. 65 – 70 resp. ČORBA, J.: Obmedzenie výkonu športovej činnosti z dôvodu použitia dopingu v zmysle pripravovanej úpravy. In: HUSÁR, J.: Ingerencia orgánov verejnej moci do podnikania : zborník z vedeckej konferencie konanej 28. – 29. 9. 20, 06 v Košiciach. Košice : PF UPJŠ, 2006, s. 25 – 35 alebo prácu autora určenú pre auditórium najmä zo športového hnutia, ktorá bola znovu použitá vo výraznej miere i pri tvorbe tohto textu – KRIŽAN, L.: Analýza vybraných ustanovení zákona NR SR č. 300/2008 Z..z. o organizácii a podpore športu a o zmene a doplnení niektorých zákonov. In : BROĎANI, J. – MIŠKOLCI, M. (Eds.) : Medzinárodná vedecká konferencia Atletika 2008. Nitra : KTVS PF UKF. s. 17 – 23
  30. Ide o Vyhlášku MŠ SR č. 444/2008 z 27. októbra 2008 o akreditačnej komisii pre oblasť telesnej kultúry a o Jednotnom vzdelávacom systéme odborníkov v športe Slovenskej republiky resp. Vyhlášku MŠ SR č. 542/2008 Z. z. z 25. novembra 2008 o postupe pri vykonávaní dopingovej kontroly a pri nakladaní s odobratými biologickými vzorkami športovca
  31. KRÁLÍK, M.: Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 169, 178 a nasl.
  32. SVÁK, J.: Rozhodovanie sporov pri výkone športovej činnosti. In : Justičná Revue, roč. 55, 2003, č. 8 – 9, s. 743 – 757. Pozri v tejto súvislosti funkciu Court of Arbitration for Sport v Lausanne v CHMELÁROVÁ-SÝKOROVÁ, K. – KOVÁČOVÁ, D.: Športový arbitrážny súd – CAS. In: Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, 2009, č. 3, s. 113 – 118
  33. Najmä v rokoch 2005 a 2006 pripravované návrhy tzv. zákona o športe boli považované za veľmi progresívne a reformné. Jozef ČORBA ich zámer dokonca hodnotil ako odvážny a prelomový – pozri ČORBA, J.: Slovenský zákon o organizácií a podpore športu ako nevyužitá šanca? In: Olomoucke debaty mladých právniků: aktuální otázky normotvorby, právo na spravedlivý proces: sborník příspěvků: 8.-10. September 2008. Olomouc. Olomouc : Iuridica Olomoucensis, 2008, s. 24 Je veľká škoda, že v roku 2006 prišlo ku kompetenčnému konfliktu medzi MŠ SR a Úradom vlády SR pri predkladaní návrhu Zákona, ktorý napokon spolu s predčasnými voľbami spôsobili, že celý reformný proces v športe bol viac – menej podľa nášho názoru výrazne spomalený. Jozef ČORBA neskôr prijaté Znenie zákona z roku 2008 zhodnotil ako „...torzo..., ...ako nevyužitú šancu na skultivovanie právnych vzťahov v oblasti športu.“
  34. KRIŽAN, L.: Mal by mať profesionálny futbalista na Slovensku postavenie zamestnanca ? In: Bulletin slovenskej advokácie. 2009, č. 3, s. 28 – 35 resp. KRIŽAN, L: Právne postavenie profesionálnych futbalistov pôsobiacich vo vybraných krajinách EÚ z hľadiska ich vnútroštátnej legislatívy. In: Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, 2010, č. 1, s. 61 – 78
  35. Pozri viac GAJDOŚOVÁ, M.: V Slovenskej republike sa pripravuje zákon o spolkoch. In: JERMANOVÁ, H. – MASOPUST, Z.: Metamorfózy práva ve střední Evropě. Praha: Ústav státu a práva, 2008, s. 172 – 187
  36. Už v roku 1995, kedy prebiehala 19. a 20. apríla v Bratislave 3.celovenská konferencia mimovládnych neziskových organizácií pod názvom „Tretí sektor a občianska spoločnosť“ s vyše 250 i zahraničnými hosťami bolo vytvorených 5 sekcií, ktoré riešili špecifiká 1. humanitárnej a charitatívnej činnosti, 2. životného prostredia, 3. mládeže a vzdelávania, 4. kultúry a po 5. ľudských práv a menšín. Šport ako samostatná sekcia medzi nimi už vtedy nebol, čo len dokresľuje (ne)pochopenie hĺbky problému zo strany slovenského športového hnutia a jeho (ne)záujem oň i o spoluprácu s ostatnými organizáciami tretieho sektora už v tom čase, čo možno tiež spolu s ostatnými faktormi vyústilo v roku 2008 do prijatia zákona č. 300/2008 o organizácií a podpore športu v takej podobe, akej bol prijatý... Porovnaj s MAGUROVÁ, Z. – Správa o seminároch zameraných na novú právnu úpravu neziskových organizácii, Právny obzor, 1996, č. 1, s. 84 – 88 a ďalšou publikačnou činnosťou tejto autorky na danú tému.
  37. Diskusia, či sú uvedené športové kluby, ktoré sú obchodnými spoločnosťami, faktickými alebo iba formálnymi podnikateľmi môže prebiehať ďalej, ale zdá sa, že bez ohľadu na jej výsledok aplikácia ObZ na ich záväzkové právne vzťahy je nevyhnutná. Pozri viac v ČORBA, J.: Športové kluby a ich právny život. In : Otázky sportovního práva. KOLEKTÍV AUTORÚ : Otázky sportovního práva. Praha – Plzeň : Ústav státu a práva AV ČR, v.v.i. a Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, s.r.o. 2008, s. 95 resp. ČORBA, J.: Športové kluby – podnikanie pro forma? In: Nadeje právní vedy : sborník z medzinárodního setkání mladých vedeckých pracovníku: 12. – 14.október 2007 na Zameckém statku Bykov. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, 2008. s. 271 – 277
  38. Ako novšiu, komplexnejšiu prácu z prostredia vied o športe hovoriacu o súčasnom stave nášho športového sektora pozri PERÁČKOVÁ, J.: The Slovak Republic and its Sport Sector. Bratislava: Mačura-PEEM, 2006, najmä s. 44 – 90.
  39. Pozri k tomuto problému komplexne i autorom napísanú 5-dielnu sériu s názvom „Právo v športe v Čechách a na Slovensku“ publikovanú na populárnom právnickom blogu www.jinepravo.blogspot.com

  • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
  • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
  • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
  • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
  • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

Online prenos

Udalosti a podujatia

  • Žiadne udalosti