Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

MEDZINÁRODNÝ DOHOVOR o potláčaní financovania terorizmu (New York, 9.12.1999) NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    26.04.2011Spracoval: Ladislav Majerník
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    International Convention for the Suppression of the Financing of Terrorism

    Preamble

    The States Parties to this Convention, bearing in mind the purposes and principles of the Charter of the United Nations concerning the maintenance of international peace and security and the promotion of good-neighbourliness and friendly relations and co-operation among States, deeply concerned about the worldwide escalation of acts of terrorism in all its forms and manifestations, recalling the Declaration on the Occasion of the Fiftieth Anniversary of the United Nations, contained in General Assembly resolution 50/6 of 24 October 1995, recalling also all the relevant General Assembly resolutions on the matter, including resolution 49/60 of 9 December 1994 and its annex on the Declaration on Measures to Eliminate International Terrorism, in which the States Members of the United Nations solemnly reaffirmed their unequivocal condemnation of all acts, methods and practices of terrorism as criminal and unjustifiable, wherever and by whomever committed, including those which jeopardize the friendly relations among States and peoples and threaten the territorial integrity and security of States, noting that the Declaration on Measures to Eliminate International Terrorism also encouraged States to review urgently the scope of the existing international legal provisions on the prevention, repression and elimination of terrorism in all its forms and manifestations, with the aim of ensuring that there is a comprehensive legal framework covering all aspects of the matter, recalling General Assembly resolution 51/210 of 17 December 1996, paragraph 3, subparagraph (f), in which the Assembly called upon all States to take steps to prevent and counteract, through appropriate domestic measures, the financing of terrorists and terrorist organizations, whether such financing is direct or indirect through organizations which also have or claim to have charitable, social or cultural goals or which are also engaged in unlawful activities such as illicit arms trafficking, drug dealing and racketeering, including the exploitation of persons for purposes of funding terrorist activities, and in particular to consider, where appropriate, adopting regulatory measures to prevent and counteract movements of funds suspected to be intended for terrorist purposes without impeding in any way the freedom of legitimate capital movements and to intensify the exchange of information concerning international movements of such funds, recalling also General Assembly resolution 52/165 of 15 December 1997, in which the Assembly called upon States to consider, in particular, the implementation of the measures set out in paragraphs 3 (a) to (f) of its resolution 51/210 of 17 December 1996, recalling further General Assembly resolution 53/108 of 8 December 1998, in which the Assembly decided that the Ad Hoc Committee established by General Assembly resolution 51/210 of 17 December 1996 should elaborate a draft international convention for the suppression of terrorist financing to supplement related existing international instruments, considering that the financing of terrorism is a matter of grave concern to the international community as a whole, noting that the number and seriousness of acts of international terrorism depend on the financing that terrorists may obtain, noting also that existing multilateral legal instruments do not expressly address such financing, being convinced of the urgent need to enhance international cooperation among States in devising and adopting effective measures for the prevention of the financing of terrorism, as well as for its suppression through the prosecution and punishment of its perpetrators, have agreed as follows:

    Article 1
    For the purposes of this Convention:

    1. "Funds" means assets of every kind, whether tangible or intangible, movable or immovable, however acquired, and legal documents or instruments in any form, including electronic or digital, evidencing title to, or interest in, such assets, including, but not limited to, bank credits, travellers cheques, bank cheques, money orders, shares, securities, bonds, drafts and letters of credit.
    2. "State or government facility" means any permanent or temporary facility or conveyance that is used or occupied by representatives of a State, members of Government, the legislature or the judiciary or by officials or employees of a State or any other public authority or entity or by employees or officials of an intergovernmental organization in connection with their official duties.
    3. "Proceeds" means any funds derived from or obtained, directly or indirectly, through the commission of an offence set forth in article 2.

    Article 2
    1. Any person commits an offence within the meaning of this Convention if that person by any means, directly or indirectly, unlawfully and wilfully, provides or collects funds with the intention that they should be used or in the knowledge that they are to be used, in full or in part, in order to carry out:
    (a) An act which constitutes an offence within the scope of and as defined in one of the treaties listed in the annex; or
    (b) Any other act intended to cause death or serious bodily injury to a civilian, or to any other person not taking an active part in the hostilities in a situation of armed conflict, when the purpose of such act, by its nature or context, is to intimidate a population, or to compel a government or an international organization to do or to abstain from doing any act.
    2.
    (a) On depositing its instrument of ratification, acceptance, approval or accession, a State Party which is not a party to a treaty listed in the annex may declare that, in the application of this Convention to the State Party, the treaty shall be deemed not to be included in the annex referred to in paragraph 1, subparagraph (a). The declaration shall cease to have effect as soon as the treaty enters into force for the State Party, which shall notify the depositary of this fact;
    (b) When a State Party ceases to be a party to a treaty listed in the annex, it may make a declaration as provided for in this article, with respect to that treaty.
    3. For an act to constitute an offence set forth in paragraph 1, it shall not be necessary that the funds were actually used to carry out an offence referred to in paragraph 1, subparagraphs (a) or (b).
    4. Any person also commits an offence if that person attempts to commit an offence as set forth in paragraph 1 of this article.
    5. Any person also commits an offence if that person:
    (a) Participates as an accomplice in an offence as set forth in paragraph 1 or 4 of this article;
    (b) Organizes or directs others to commit an offence as set forth in paragraph 1 or 4 of this article;
    (c) Contributes to the commission of one or more offences as set forth in paragraphs 1 or 4 of this article by a group of persons acting with a common purpose. Such contribution shall be intentional and shall either:
    (i) Be made with the aim of furthering the criminal activity or criminal purpose of the group, where such activity or purpose involves the commission of an offence as set forth in paragraph 1 of this article; or
    (ii) Be made in the knowledge of the intention of the group to commit an offence as set forth in paragraph 1 of this article.

    Article 3
    This Convention shall not apply where the offence is committed within a single State, the alleged offender is a national of that State and is present in the territory of that State and no other State has a basis under article 7, paragraph 1, or article 7, paragraph 2, to exercise jurisdiction, except that the provisions of articles 12 to 18 shall, as appropriate, apply in those cases.

    Article 4
    Each State Party shall adopt such measures as may be necessary:
    (a) To establish as criminal offences under its domestic law the offences set forth in article 2;
    (b) To make those offences punishable by appropriate penalties which take into account the grave nature of the offences.

    Article 5
    1. Each State Party, in accordance with its domestic legal principles, shall take the necessary measures to enable a legal entity located in its territory or organized under its laws to be held liable when a person responsible for the management or control of that legal entity has, in that capacity, committed an offence set forth in article 2.
    Such liability may be criminal, civil or administrative.
    2. Such liability is incurred without prejudice to the criminal liability of individuals who have committed the offences.
    3. Each State Party shall ensure, in particular, that legal entities liable in accordance with paragraph 1 above are subject to effective, proportionate and dissuasive criminal, civil or administrative sanctions. Such sanctions may include monetary sanctions.

    Article 6
    Each State Party shall adopt such measures as may be necessary, including, where appropriate, domestic legislation, to ensure that criminal acts within the scope of this Convention are under no circumstances justifiable by considerations of a political, philosophical, ideological, racial, ethnic, religious or other similar nature.

    Article 7
    1. Each State Party shall take such measures as may be necessary to establish its jurisdiction over the offences set forth in article 2 when:
    (a) The offence is committed in the territory of that State;
    (b) The offence is committed on board a vessel flying the flag of that State or an aircraft registered under the laws of that State at the time the offence is committed;
    (c) The offence is committed by a national of that State.
    2. A State Party may also establish its jurisdiction over any such offence when:

    (a) The offence was directed towards or resulted in the carrying out of an offence referred to in article 2, paragraph 1, subparagraph (a) or (b), in the territory of or against a national of that State;
    (b) The offence was directed towards or resulted in the carrying out of an offence referred to in article 2, paragraph 1, subparagraph (a) or (b), against a State or government facility of that State abroad, including diplomatic or consular premises of that State;
    (c) The offence was directed towards or resulted in an offence referred to in article 2, paragraph 1, subparagraph (a) or (b), committed in an attempt to compel that State to do or abstain from doing any act;
    (d) The offence is committed by a stateless person who has his or her habitual residence in the territory of that State;
    (e) The offence is committed on board an aircraft which is operated by the Government of that State.
    3. Upon ratifying, accepting, approving or acceding to this Convention, each State Party shall notify the Secretary-General of the United Nations of the jurisdiction it has established in accordance with paragraph 2. Should any change take place, the State Party concerned shall immediately notify the Secretary-General.
    4. Each State Party shall likewise take such measures as may be necessary to establish its jurisdiction over the offences set forth in article 2 in cases where the alleged offender is present in its territory and it does not extradite that person to any of the States Parties that have established their jurisdiction in accordance with paragraphs 1 or 2.
    5. When more than one State Party claims jurisdiction over the offences set forth in article 2, the relevant States Parties shall strive to coordinate their actions appropriately, in particular concerning the conditions for prosecution and the modalities for mutual legal assistance.
    6. Without prejudice to the norms of general international law, this Convention does not exclude the exercise of any criminal jurisdiction established by a State Party in accordance with its domestic law.

    Article 8
    1. Each State Party shall take appropriate measures, in accordance with its domestic legal principles, for the identification, detection and freezing or seizure of any funds used or allocated for the purpose of committing the offences set forth in article 2 as well as the proceeds derived from such offences, for purposes of possible forfeiture.
    2. Each State Party shall take appropriate measures, in accordance with its domestic legal principles, for the forfeiture of funds used or allocated for the purpose of committing the offences set forth in article 2 and the proceeds derived from such offences.
    3. Each State Party concerned may give consideration to concluding agreements on the sharing with other States Parties, on a regular or case-by-case basis, of the funds derived from the forfeitures referred to in this article.
    4. Each State Party shall consider establishing mechanisms whereby the funds derived from the forfeitures referred to in this article are utilized to compensate the victims of offences referred to in article 2, paragraph 1, subparagraph (a) or (b), or their families.
    5. The provisions of this article shall be implemented without prejudice to the rights of third parties acting in good faith.

    Article 9
    1. Upon receiving information that a person who has committed or who is alleged to have committed an offence set forth in article 2 may be present in its territory, the State Party concerned shall take such measures as may be necessary under its domestic law to investigate the facts contained in the information.
    2. Upon being satisfied that the circumstances so warrant, the State Party in whose territory the offender or alleged offender is present shall take the appropriate measures under its domestic law so as to ensure that person's presence for the purpose of prosecution or extradition.
    3. Any person regarding whom the measures referred to in paragraph 2 are being taken shall be entitled to:
    (a) Communicate without delay with the nearest appropriate representative of the State of which that person is a national or which is otherwise entitled to protect that person's rights or, if that person is a stateless person, the State in the territory of which that person habitually resides;
    (b) Be visited by a representative of that State;
    (c) Be informed of that person's rights under subparagraphs (a) and (b).
    4. The rights referred to in paragraph 3 shall be exercised in conformity with the laws and regulations of the State in the territory of which the offender or alleged offender is present, subject to the provision that the said laws and regulations must enable full effect to be given to the purposes for which the rights accorded under paragraph 3 are intended.
    5. The provisions of paragraphs 3 and 4 shall be without prejudice to the right of any State Party having a claim to jurisdiction in accordance with article 7, paragraph 1, subparagraph (b), or paragraph 2, subparagraph (b), to invite the International Committee of the Red Cross to communicate with and visit the alleged offender.
    6. When a State Party, pursuant to the present article, has taken a person into custody, it shall immediately notify, directly or through the Secretary-General of the United Nations, the States Parties which have established jurisdiction in accordance with article 7, paragraph 1 or 2, and, if it considers it advisable, any other interested States Parties, of the fact that such person is in custody and of the circumstances which warrant that person's detention. The State which makes the investigation contemplated in paragraph 1 shall promptly inform the said States Parties of its findings and shall indicate whether it intends to exercise jurisdiction.

    Article 10
    1. The State Party in the territory of which the alleged offender is present shall, in cases to which article 7 applies, if it does not extradite that person, be obliged, without exception whatsoever and whether or not the offence was committed in its territory, to submit the case without undue delay to its competent authorities for the purpose of prosecution, through proceedings in accordance with the laws of that State. Those authorities shall take their decision in the same manner as in the case of any other offence of a grave nature under the law of that State.
    2. Whenever a State Party is permitted under its domestic law to extradite or otherwise surrender one of its nationals only upon the condition that the person will be returned to that State to serve the sentence imposed as a result of the trial or proceeding for which the extradition or surrender of the person was sought, and this State and the State seeking the extradition of the person agree with this option and other terms they may deem appropriate, such a conditional extradition or surrender shall be sufficient to discharge the obligation set forth in paragraph 1.

    Article 11
    1. The offences set forth in article 2 shall be deemed to be included as extraditable offences in any extradition treaty existing between any of the States Parties before the entry into force of this Convention. States Parties undertake to include such offences as extraditable offences in every extradition treaty to be subsequently concluded between them.
    2. When a State Party which makes extradition conditional on the existence of a treaty receives a request for extradition from another State Party with which it has no extradition treaty, the requested State Party may, at its option, consider this Convention as a legal basis for extradition in respect of the offences set forth in article 2. Extradition shall be subject to the other conditions provided by the law of the requested State.
    3. States Parties which do not make extradition conditional on the existence of a treaty shall recognize the offences set forth in article 2 as extraditable offences between themselves, subject to the conditions provided by the law of the requested State.
    4. If necessary, the offences set forth in article 2 shall be treated, for the purposes of extradition between States Parties, as if they had been committed not only in the place in which they occurred but also in the territory of the States that have established jurisdiction in accordance with article 7, paragraphs 1 and 2.
    5. The provisions of all extradition treaties and arrangements between States Parties with regard to offences set forth in article 2 shall be deemed to be modified as between States Parties to the extent that they are incompatible with this Convention.

    Article 12
    1. States Parties shall afford one another the greatest measure of assistance in connection with criminal investigations or criminal or extradition proceedings in respect of the offences set forth in article 2, including assistance in obtaining evidence in their possession necessary for the proceedings.
    2. States Parties may not refuse a request for mutual legal assistance on the ground of bank secrecy.
    3. The requesting Party shall not transmit or use information or evidence furnished by the requested Party for investigations, prosecutions or proceedings other than those stated in the request without the prior consent of the requested Party.
    4. Each State Party may give consideration to establishing mechanisms to share with other States Parties information or evidence needed to establish criminal, civil or administrative liability pursuant to article 5.
    5. States Parties shall carry out their obligations under paragraphs 1 and 2 in conformity with any treaties or other arrangements on mutual legal assistance or information exchange that may exist between them. In the absence of such treaties or arrangements, States Parties shall afford one another assistance in accordance with their domestic law.

    Article 13
    None of the offences set forth in article 2 shall be regarded, for the purposes of extradition or mutual legal assistance, as a fiscal offence. Accordingly, States Parties may not refuse a request for extradition or for mutual legal assistance on the sole ground that it concerns a fiscal offence.

    Article 14
    None of the offences set forth in article 2 shall be regarded for the purposes of extradition or mutual legal assistance as a political offence or as an offence connected with a political offence or as an offence inspired by political motives. Accordingly, a request for extradition or for mutual legal assistance based on such an offence may not be refused on the sole ground that it concerns a political offence or an offence connected with a political offence or an offence inspired by political motives.

    Article 15
    Nothing in this Convention shall be interpreted as imposing an obligation to extradite or to afford mutual legal assistance, if the requested State Party has substantial grounds for believing that the request for extradition for offences set forth in article 2 or for mutual legal assistance with respect to such offences has been made for the purpose of prosecuting or punishing a person on account of that person's race, religion, nationality, ethnic origin or political opinion or that compliance with the request would cause prejudice to that person's position for any of these reasons.

    Article 16
    1. A person who is being detained or is serving a sentence in the territory of one State Party whose presence in another State Party is requested for purposes of identification, testimony or otherwise providing assistance in obtaining evidence for the investigation or prosecution of offences set forth in article 2 may be transferred if the following conditions are met:
    (a) The person freely gives his or her informed consent;
    (b) The competent authorities of both States agree, subject to such conditions as those States may deem appropriate.
    2. For the purposes of the present article:
    (a) The State to which the person is transferred shall have the authority and obligation to keep the person transferred in custody, unless otherwise requested or authorized by the State from which the person was transferred;
    (b) The State to which the person is transferred shall without delay implement its obligation to return the person to the custody of the State from which the person was transferred as agreed beforehand, or as otherwise agreed, by the competent authorities of both States;
    (c) The State to which the person is transferred shall not require the State from which the person was transferred to initiate extradition proceedings for the return of the person;
    (d) The person transferred shall receive credit for service of the sentence being served in the State from which he or she was transferred for time spent in the custody of the State to which he or she was transferred.
    3. Unless the State Party from which a person is to be transferred in accordance with the present article so agrees, that person, whatever his or her nationality, shall not be prosecuted or detained or subjected to any other restriction of his or her personal liberty in the territory of the State to which that person is transferred in respect of acts or convictions anterior to his or her departure from the territory of the State from which such person was transferred.

    Article 17
    Any person who is taken into custody or regarding whom any other measures are taken or proceedings are carried out pursuant to this Convention shall be guaranteed fair treatment, including enjoyment of all rights and guarantees in conformity with the law of the State in the territory of which that person is present and applicable provisions of international law, including international human rights law.

    Article 18
    1. States Parties shall cooperate in the prevention of the offences set forth in article 2 by taking all practicable measures, inter alia, by adapting their domestic legislation, if necessary, to prevent and counter preparations in their respective territories for the commission of those offences within or outside their territories, including:
    (a) Measures to prohibit in their territories illegal activities of persons and organizations that knowingly encourage, instigate, organize or engage in the commission of offences set forth in article 2;
    (b) Measures requiring financial institutions and other professions involved in financial transactions to utilize the most efficient measures available for the identification of their usual or occasional customers, as well as customers in whose interest accounts are opened, and to pay special attention to unusual or suspicious transactions and report transactions suspected of stemming from a criminal activity. For this purpose, States Parties shall consider:
    (i) Adopting regulations prohibiting the opening of accounts the holders or beneficiaries of which are unidentified or unidentifiable, and measures to ensure that such institutions verify the identity of the real owners of such transactions;
    (ii) With respect to the identification of legal entities, requiring financial institutions, when necessary, to take measures to verify the legal existence and the structure of the customer by obtaining, either from a public register or from the customer or both, proof of incorporation, including information concerning the customer's name, legal form, address, directors and provisions regulating the power to bind the entity;
    (iii) Adopting regulations imposing on financial institutions the obligation to report promptly to the competent authorities all complex, unusual large transactions and unusual patterns of transactions, which have no apparent economic or obviously lawful purpose, without fear of assuming criminal or civil liability for breach of any restriction on disclosure of information if they report their suspicions in good faith;
    (iv) Requiring financial institutions to maintain, for at least five years, all necessary records on transactions, both domestic and international.
    2. States Parties shall further cooperate in the prevention of offences set forth in article 2 by considering:
    (a) Measures for the supervision, including, for example, the licensing, of all money-transmission agencies;
    (b) Feasible measures to detect or monitor the physical cross-border transportation of cash and bearer negotiable instruments, subject to strict safeguards to ensure proper use of information and without impeding in any way the freedom of capital movements.
    3. States Parties shall further cooperate in the prevention of the offences set forth in article 2 by exchanging accurate and verified information in accordance with their domestic law and coordinating administrative and other measures taken, as appropriate, to prevent the commission of offences set forth in article 2, in particular by:
    (a) Establishing and maintaining channels of communication between their competent agencies and services to facilitate the secure and rapid exchange of information concerning all aspects of offences set forth in article 2;
    (b) Cooperating with one another in conducting inquiries, with respect to the offences set forth in article 2, concerning:
    (i) The identity, whereabouts and activities of persons in respect of whom reasonable suspicion exists that they are involved in such offences;
    (ii) The movement of funds relating to the commission of such offences.
    4. States Parties may exchange information through the International Criminal Police Organization (Interpol).

    Article 19
    The State Party where the alleged offender is prosecuted shall, in accordance with its domestic law or applicable procedures, communicate the final outcome of the proceedings to the Secretary-General of the United Nations, who shall transmit the information to the other States Parties.

    Article 20
    The States Parties shall carry out their obligations under this Convention in a manner consistent with the principles of sovereign equality and territorial integrity of States and that of non-intervention in the domestic affairs of other States.

    Article 21
    Nothing in this Convention shall affect other rights, obligations and responsibilities of States and individuals under international law, in particular the purposes of the Charter of the United Nations, international humanitarian law and other relevant conventions.

    Article 22
    Nothing in this Convention entitles a State Party to undertake in the territory of another State Party the exercise of jurisdiction or performance of functions which are exclusively reserved for the authorities of that other State Party by its domestic law.

    Article 23
    1. The annex may be amended by the addition of relevant treaties that:
    (a) Are open to the participation of all States;
    (b) Have entered into force;
    (c) Have been ratified, accepted, approved or acceded to by at least twenty-two States Parties to the present Convention.
    2. After the entry into force of this Convention, any State Party may propose such an amendment. Any proposal for an amendment shall be communicated to the depositary in written form. The depositary shall notify proposals that meet the requirements of paragraph 1 to all States Parties and seek their views on whether the proposed amendment should be adopted.
    3. The proposed amendment shall be deemed adopted unless one third of the States Parties object to it by a written notification not later than 180 days after its circulation.
    4. The adopted amendment to the annex shall enter into force 30 days after the deposit of the twenty-second instrument of ratification, acceptance or approval of such amendment for all those States Parties having deposited such an instrument. For each State Party ratifying, accepting or approving the amendment after the deposit of the twenty-second instrument, the amendment shall enter into force on the thirtieth day after deposit by such State Party of its instrument of ratification, acceptance or approval.

    Article 24
    1. Any dispute between two or more States Parties concerning the interpretation or application of this Convention which cannot be settled through negotiation within a reasonable time shall, at the request of one of them, be submitted to arbitration. If, within six months from the date of the request for arbitration, the parties are unable to agree on the organization of the arbitration, any one of those parties may refer the dispute to the International Court of Justice, by application, in conformity with the Statute of the Court.
    2. Each State may at the time of signature, ratification, acceptance or approval of this Convention or accession thereto declare that it does not consider itself bound by paragraph 1. The other States Parties shall not be bound by paragraph 1 with respect to any State Party which has made such a reservation.
    3. Any State which has made a reservation in accordance with paragraph 2 may at any time withdraw that reservation by notification to the Secretary-General of the United Nations.

    Article 25
    1. This Convention shall be open for signature by all States from 10 January 2000 to 31 December 2001 at United Nations Headquarters in New York.
    2. This Convention is subject to ratification, acceptance or approval. The instruments of ratification, acceptance or approval shall be deposited with the Secretary-General of the United Nations.
    3. This Convention shall be open to accession by any State. The instruments of accession shall be deposited with the Secretary-General of the United Nations.

    Article 26
    1. This Convention shall enter into force on the thirtieth day following the date of the deposit of the twenty-second instrument of ratification, acceptance, approval or accession with the Secretary-General of the United Nations.
    2. For each State ratifying, accepting, approving or acceding to the Convention after the deposit of the twenty-second instrument of ratification, acceptance, approval or accession, the Convention shall enter into force on the thirtieth day after deposit by such State of its instrument of ratification, acceptance, approval or accession.

    Article 27
    1. Any State Party may denounce this Convention by written notification to the Secretary-General of the United Nations.
    2. Denunciation shall take effect one year following the date on which notification is received by the Secretary-General of the United Nations.

    Article 28
    The original of this Convention, of which the Arabic, Chinese, English, French, Russian and Spanish texts are equally authentic, shall be deposited with the Secretary-General of the United Nations who shall send certified copies thereof to all States.
    IN WITNESS WHEREOF, the undersigned, being duly authorized thereto by their respective Governments, have signed this Convention, opened for signature at United Nations Headquarters in New York on 10 January 2000.


    Annex

    1. Convention for the Suppression of Unlawful Seizure of Aircraft, done at The Hague on 16 December 1970.
    2. Convention for the Suppression of Unlawful Acts against the Safety of Civil Aviation, done at Montreal on 23 September 1971.
    3. Convention on the Prevention and Punishment of Crimes against Internationally Protected Persons, including Diplomatic Agents, adopted by the General Assembly of the United Nations on 14 December 1973.
    4. International Convention against the Taking of Hostages, adopted by the General Assembly of the United Nations on 17 December 1979.
    5. Convention on the Physical Protection of Nuclear Material, adopted at Vienna on 3 March 1980.
    6. Protocol for the Suppression of Unlawful Acts of Violence at Airports Serving International Civil Aviation, supplementary to the Convention for the Suppression of Unlawful Acts against the Safety of Civil Aviation, done at Montreal on 24 February 1988.
    7. Convention for the Suppression of Unlawful Acts against the Safety of Maritime Navigation, done at Rome on 10 March 1988.
    8. Protocol for the Suppression of Unlawful Acts against the Safety of Fixed Platforms located on the Continental Shelf, done at Rome on 10 March 1988.
    9. International Convention for the Suppression of Terrorist Bombings, adopted by the General Assembly of the United Nations on 15 December 1997.

    Súvisiaca stránka OSN:

    http://treaties.un.org/Pages/ViewDetails.aspx?src=TREATY&mtdsg_no=XVIII-11&chapter=18&lang=en


    OZNÁMENIE
    Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky
    publ. pod č. 593/2002 Z.z.

    Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky oznamuje, že 9. decembra 1999 bol v New Yorku prijatý Medzinárodný dohovor o potláčaní financovania terorizmu.

    V mene Slovenskej republiky bol dohovor podpísaný 26. januára 2001 v New Yorku. Národná rada Slovenskej republiky vyslovila s dohovorom súhlas svojím uznesením č. 2334 z 2. júla 2002 a prezident Slovenskej republiky ho ratifikoval 19. augusta 2002. Ratifikačná listina bola uložená u generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov, depozitára dohovoru, 13. septembra 2002.

    Dohovor nadobudol platnosť 10. apríla 2002 na základe článku 26 ods. 1 a pre Slovenskú republiku nadobudne platnosť 13. októbra 2002 na základe článku 26 ods. 2.

    Slovenská republika urobila pri ratifikácii toto vyhlásenie: "V súlade s článkom 7 ods. 3 Medzinárodného dohovoru o potláčaní financovania terorizmu Slovenská republika vyhlasuje, že bude vykonávať právomoc podľa článku 7 ods. 2 písm. a) až e) dohovoru".


    Medzinárodný dohovor o potláčaní financovania terorizmu

    Preambula

    Štáty, zmluvné strany tohto dohovoru, majúc na zreteli ciele a zásady Charty Organizácie Spojených národov týkajúce sa zachovania medzinárodného mieru a bezpečnosti, podpory dobrých susedských a priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi, hlboko znepokojené celosvetovou eskaláciou teroristických činov vo všetkých jeho formách a prejavoch, pripomínajúc Deklaráciu pri príležitosti päťdesiateho výročia Organizácie Spojených národov obsiahnutú v rezolúcii Valného zhromaždenia 50/6 z 24. októbra 1995, pripomínajúc všetky relevantné rezolúcie Valného zhromaždenia v predmetnej veci vrátane rezolúcie Valného zhromaždenia 49/60 z 9. decembra 1994 a jej prílohy obsahujúcej Deklaráciu o opatreniach na odstránenie medzinárodného terorizmu, v ktorej členské štáty Organizácie Spojených národov opätovne slávnostne potvrdili jednoznačné odsúdenie všetkých teroristických činov, metód a praktík ako kriminálnych a neospravedlniteľných činov, kdekoľvek a kýmkoľvek spáchaných vrátane tých, ktoré ohrozujú priateľské vzťahy medzi štátmi a národmi a ohrozujú územnú celistvosť a bezpečnosť štátov, poznamenávajúc, že aj Deklarácia o opatreniach na odstránenie medzinárodného terorizmu vyzvala štáty naliehavo preskúmať rozsah existujúcich medzinárodných právnych predpisov o prevencii, potláčaní a odstránení terorizmu vo všetkých jeho formách a prejavoch s cieľom zabezpečiť ucelený právny rámec zahŕňajúci všetky aspekty veci, pripomínajúc odsek 3 písm. f) rezolúcie Valného zhromaždenia 51/210 zo 17. decembra 1996, v ktorej zhromaždenie vyzvalo všetky štáty, aby prostredníctvom vhodných vnútroštátnych opatrení prijali kroky na zabezpečenie prevencie a zmarenia financovania teroristov a teroristických organizácií bez ohľadu na to, či sa takéto financovanie uskutočňuje priamo alebo nepriamo prostredníctvom organizácií, ktoré majú alebo predstierajú aj charitatívne, sociálne alebo kultúrne ciele alebo ktoré sa zaoberajú aj protiprávnymi aktivitami, ako nedovolené obchodovanie so zbraňami, obchodovanie s drogami, výpaľníctvo, vrátane využívania osôb s cieľom financovať teroristické aktivity, a najmä aby zvážili tam, kde je to vhodné, prijatie regulačných opatrení na prevenciu a zmarenie pohybu financií, pri ktorých je podozrenie, že sú určené na teroristické účely, a to tak, aby sa v žiadnom prípade nebránilo slobodnému pohybu legitímneho kapitálu a aby zintenzívnili výmenu informácií týkajúcich sa medzinárodného pohybu takýchto financií, pripomínajúc tiež rezolúciu Valného zhromaždenia 52/165 z 15. decembra 1997, v ktorej zhromaždenie vyzývalo štáty zvážiť predovšetkým implementáciu opatrení uvedených v odseku 3 písm. a) až f) rezolúcie Valného zhromaždenia 51/210 zo 17. decembra 1996, pripomínajúc ďalej rezolúciu Valného zhromaždenia 53/108 z 8. decembra 1998, ktorou zhromaždenie rozhodlo, aby výbor vytvorený ad hoc rezolúciou Valného zhromaždenia 51/210 zo 17. decembra 1996 pripravil návrh medzinárodného dohovoru o potláčaní teroristického financovania, ktorý doplní príslušné existujúce medzinárodné dokumenty, zvažujúc, že financovanie terorizmu je predmetom vážneho znepokojenia medzinárodného spoločenstva ako celku, poznamenávajúc, že počet a vážnosť činov medzinárodného terorizmu závisí od financovania, ktoré môžu teroristi získať, poznamenávajúc, že existujúce multilaterálne právne dokumenty sa výslovne nezaoberajú takýmto financovaním, presvedčené o naliehavej potrebe posilniť medzinárodnú spoluprácu medzi štátmi pri plánovaní a prijímaní účinných opatrení na prevenciu financovania terorizmu, ako aj na jeho potláčanie prostredníctvom stíhania a trestania páchateľov, dohodli sa takto:

    Článok 1

    Na účely tohto dohovoru
    1. "finančné prostriedky" znamenajú majetok akéhokoľvek druhu, hmotný alebo nehmotný, hnuteľný alebo nehnuteľný, bez ohľadu na spôsob, akým bol získaný, a právne dokumenty alebo prostriedky v akejkoľvek forme vrátane elektronických alebo digitálnych, ktoré sú dôkazom dôvodu alebo nároku na takýto majetok, najmä bankové úvery, cestovné šeky, bankové šeky, platobné príkazy, akcie, dlhopisy, bondy, zmenky a akreditívy,
    2. "štátne alebo vládne zariadenie" je akékoľvek stále alebo dočasné zariadenie alebo dopravný prostriedok, ktorý používajú alebo ovládajú zástupcovia štátu, členovia vlády alebo parlamentu, sudcovia, úradníci, zamestnanci štátu alebo iného verejného orgánu alebo subjektu, alebo zamestnanci alebo úradníci medzivládnej organizácie v súvislosti s ich oficiálnymi povinnosťami,
    3. "príjmy" sú akékoľvek finančné prostriedky pochádzajúce alebo získané priamo alebo nepriamo spáchaním trestného činu podľa článku 2.

    Článok 2

    1. Každá osoba spácha trestný čin v zmysle tohto dohovoru, ak akýmikoľvek spôsobmi, priamo alebo nepriamo, protiprávne a úmyselne, poskytuje alebo zhromažďuje finančné prostriedky s úmyslom alebo s vedomím, že by sa mali úplne alebo čiastočne použiť s cieľom vykonať
    a) čin, ktorý je trestným činom podľa niektorej zo zmlúv uvedených v prílohe, ako ho definuje táto zmluva, alebo
    b) akýkoľvek iný čin, ktorého úmyslom je spôsobiť smrť alebo vážnu ujmu na zdraví civilnej osobe alebo akejkoľvek inej osobe, ktorá sa aktívne nezúčastňuje na nepriateľských akciách v prípade ozbrojeného konfliktu, ak účelom tohto činu bolo na základe jeho povahy alebo súvislostí zastrašiť obyvateľstvo alebo prinútiť vládu alebo medzinárodnú organizáciu niečo konať alebo zdržať sa nejakého konania.
    2.
    a) Pri uložení ratifikačnej listiny, listiny o prijatí, schválení alebo prístupe môže štát, zmluvná strana, ktorý nie je zmluvnou stranou niektorej zmluvy uvedenej v prílohe, vyhlásiť, že pri uplatňovaní tohto dohovoru vo vzťahu k štátu, zmluvnej strane, sa zmluva nebude považovať za zaradenú do prílohy uvedenej v odseku 1 písm. a). Vyhlásenie stráca účinnosť, ak zmluva nadobudne platnosť pre štát, zmluvnú stranu, ktorý túto skutočnosť oznámi depozitárovi.
    b) Ak štát, zmluvná strana, prestane byť zmluvnou stranou zmluvy uvedenej v prílohe, môže urobiť vyhlásenie podľa tohto článku vo vzťahu k tejto zmluve.
    3. V súvislosti s činom, ktorý je trestným činom podľa odseku 1, nie je potrebné, aby sa finančné prostriedky skutočne použili na vykonanie trestného činu podľa odseku 1 písm. a) alebo b).
    4. Každá osoba spácha trestný čin, ak sa pokúsi spáchať trestný čin podľa odseku 1 tohto článku.
    5. Každá osoba spácha trestný čin, ak
    a) sa zúčastní ako spolupáchateľ na trestnom čine podľa odseku 1 alebo 4 tohto článku,
    b) organizuje alebo riadi iné osoby pri spáchaní trestného činu podľa odseku 1 alebo 4 tohto článku,
    c) prispieva k spáchaniu jedného alebo viacerých trestných činov podľa odseku 1 alebo 4 tohto článku skupinou osôb, ktoré konajú so spoločným cieľom. Takáto podpora musí byť úmyselná a taktiež
    i) musí byť vykonaná s cieľom pokračovať v trestnej činnosti alebo v trestnom cieli skupiny, keď takáto činnosť alebo cieľ zahŕňa spáchanie trestného činu podľa odseku 1 tohto článku, alebo
    ii) musí byť vykonaná so znalosťou úmyslu skupiny spáchať trestný čin podľa odseku 1 tohto článku.

    Článok 3

    Tento dohovor sa nepoužije, ak trestný čin je spáchaný na území jediného štátu, ak údajný páchateľ je príslušníkom tohto štátu a nachádza sa na území tohto štátu a žiadny ďalší štát nemá základ na výkon právomoci podľa článku 7 ods. 1 alebo článku 7 ods. 2 s výnimkou primeraného použitia ustanovení článkov 12 až 18 v týchto prípadoch.

    Článok 4

    Každý štát, zmluvná strana, prijme opatrenia, ktoré môžu byť potrebné na to, aby
    a) trestné činy podľa článku 2 tohto dohovoru boli ustanovené ako trestné činy podľa jeho vnútroštátneho práva,
    b) sa na tieto trestné činy uložili primerané tresty, ktoré zohľadnia ich závažnosť.

    Článok 5

    1. Každý štát, zmluvná strana, prijme v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi princípmi potrebné opatrenia s cieľom umožniť, aby bola právnická osoba so sídlom na jeho území alebo organizovaná podľa jeho právneho poriadku zodpovedná v prípade, ak osoba zodpovedná za riadenie alebo kontrolu takejto právnickej osoby spácha trestný čin podľa článku 2 pri výkone svojej funkcie. Takáto zodpovednosť môže byť trestnoprávna, občianskoprávna alebo administratívnoprávna.
    2. Takáto zodpovednosť sa nedotýka trestnoprávnej zodpovednosti jednotlivcov, ktorí spáchali trestné činy.
    3. Každý štát, zmluvná strana, zabezpečí najmä, aby boli právnickým osobám zodpovedným v súlade s odsekom 1 uložené účinné, primerané a odradzujúce trestnoprávne, občianskoprávne alebo administratívnoprávne sankcie. Takéto sankcie môžu zahŕňať aj peňažné sankcie.

    Článok 6

    Každý štát, zmluvná strana, prijme potrebné opatrenia tam, kde je to vhodné, aj vrátane vnútroštátneho zákonodarstva, ktoré zabezpečia, aby trestné činy v pôsobnosti tohto dohovoru neboli za žiadnych okolností ospravedlniteľné tým, že sa zváži ich politická, filozofická, ideologická, rasová, etnická, náboženská alebo iná podobná povaha.

    Článok 7

    1. Každý štát, zmluvná strana, prijme opatrenia potrebné na to, aby mohol vykonávať právomoc nad trestnými činmi uvedenými v článku 2, ak
    a) trestný čin je spáchaný na území tohto štátu,
    b) trestný čin je spáchaný na palube lode plávajúcej pod vlajkou tohto štátu alebo lietadla registrovaného podľa právneho poriadku tohto štátu v čase spáchania trestného činu,
    c) trestný čin je spáchaný občanom tohto štátu.
    2. Štát, zmluvná strana, môže vykonávať právomoc nad každým takýmto trestným činom, ak
    a) trestný čin bol zameraný na vykonanie trestného činu uvedeného v článku 2 ods. 1 písm. a) alebo b), alebo jeho výsledkom bolo vykonanie takéhoto trestného činu, a to na území tohto štátu alebo proti občanovi tohto štátu,
    b) trestný čin bol zameraný na vykonanie trestného činu uvedeného v článku 2 ods. 1 písm. a) alebo b), alebo jeho výsledkom bolo vykonanie takéhoto trestného činu, a to proti štátnemu alebo vládnemu zriadeniu tohto štátu v zahraničí vrátane diplomatických a konzulárnych misií tohto štátu,
    c) trestný čin bol zameraný na trestný čin uvedený v článku 2 ods. 1 písm. a) alebo b), alebo jeho výsledkom bol takýto trestný čin, ak boli spáchané s úsilím prinútiť tento štát niečo konať alebo zdržať sa nejakého konania,
    d) trestný čin spáchala osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá má svoj obvyklý pobyt na území tohto štátu,
    e) trestný čin bol spáchaný na palube lietadla, ktoré prevádzkuje vláda tohto štátu.
    3. Pri ratifikácii, prijatí, schválení alebo prístupe k tomuto dohovoru každý štát, zmluvná strana, oznámi generálnemu tajomníkovi Organizácie Spojených národov právomoc, ktorú bude vykonávať v súlade s odsekom 2. Ak by došlo k akejkoľvek zmene, príslušný štát, zmluvná strana, ju okamžite oznámi generálnemu tajomníkovi.
    4. Každý štát, zmluvná strana, takisto prijme opatrenia, ktoré môžu byť potrebné na založenie svojej jurisdikcie nad trestnými činmi podľa článku 2 v prípade, ak sa údajný páchateľ nachádza na jeho území a túto osobu nevydá žiadnemu zo štátov, zmluvných strán, ktoré založili svoju jurisdikciu v súlade s odsekom 1 alebo 2.
    5. Ak sa viac štátov ako jeden štát, zmluvná strana, domáha jurisdikcie nad trestnými činmi uvedenými v článku 2, príslušné štáty, zmluvné strany, sa budú usilovať vhodne koordinovať svoje kroky, najmä vo vzťahu k podmienkam na stíhanie a k spôsobom vzájomnej právnej pomoci.
    6. Tento dohovor nevylučuje výkon akejkoľvek trestnoprávnej jurisdikcie založenej štátom, zmluvnou stranou, v súlade s jeho vnútroštátnym právnym poriadkom, pričom nie sú dotknuté normy všeobecného medzinárodného práva.

    Článok 8

    1. Každý štát, zmluvná strana, prijme vhodné opatrenia v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi princípmi na identifikáciu, odhalenie a zmrazenie alebo zhabanie akýchkoľvek finančných prostriedkov použitých alebo vymedzených na účely spáchania trestných činov podľa článku 2, ako aj príjmov pochádzajúcich z takýchto trestných činov, a to na účely ich možného prepadnutia.
    2. Každý štát, zmluvná strana, prijme vhodné opatrenia v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi princípmi na prepadnutie finančných prostriedkov použitých alebo vymedzených na účely spáchania trestných činov podľa článku 2, ako aj príjmov pochádzajúcich z týchto trestných činov.
    3. Každý štát, zmluvná strana, môže zvážiť, či uzavrie dohody o podieľaní sa na finančných prostriedkoch, ktoré pochádzajú z prepadnutí podľa tohto článku, s ostatnými štátmi, zmluvnými stranami, a to na základe princípu pravidelnosti alebo z prípadu na prípad.
    4. Každý štát, zmluvná strana, zváži vytvorenie mechanizmu, na ktorého základe sa finančné prostriedky pochádzajúce z prepadnutí podľa tohto článku použijú ako kompenzácia obetiam trestných činov podľa článku 2 ods. 1 písm. a) alebo b) alebo ich rodinám.
    5. Ustanovenia tohto článku sa vykonajú bez toho, aby sa dotkli práv tretích strán konajúcich dobromyseľne.

    Článok 9

    1. Po prijatí informácie, že osoba, ktorá spáchala alebo údajne spáchala trestný čin uvedený v článku 2, sa môže nachádzať na území štátu, zmluvnej strany, tento štát, zmluvná strana, prijme také opatrenia podľa svojho vnútroštátneho právneho poriadku, aké môžu byť potrebné na vyšetrenie skutočností obsiahnutých v informácii.
    2. Štát, zmluvná strana, na ktorého území sa páchateľ alebo údajný páchateľ nachádza, po tom, ako sa ubezpečí, že okolnosti na to oprávňujú, prijme vhodné opatrenia podľa svojho vnútroštátneho právneho poriadku, aby zaručil prítomnosť osoby na účel stíhania alebo vydania.
    3. Každá osoba, vo vzťahu ku ktorej sa prijmú opatrenia uvedené v odseku 2, má právo
    a) spojiť sa bez meškania s najbližším vhodným zástupcom štátu, ktorého je občanom, alebo štátu, ktorý je iným spôsobom oprávnený chrániť práva tejto osoby, alebo so zástupcom štátu, na ktorého území má obvyklý pobyt, ak je táto osoba bez štátnej príslušnosti,
    b) aby ju navštívil zástupca tohto štátu,
    c) byť informovaná o svojich právach podľa písmen a) a b).
    4. Práva uvedené v odseku 3 sa budú vykonávať v súlade so zákonmi a s inými právnymi predpismi štátu, na ktorého území sa páchateľ alebo udajný páchateľ nachádza, pod podmienkou, že tieto zákony a iné právne predpisy musia umožniť plné uplatnenie cieľov, na ktoré sú určené práva podľa odseku 3.
    5. Ustanovenia odsekov 3 a 4 sa nedotýkajú práva ktoréhokoľvek štátu, zmluvnej strany, ktorý si uplatňuje právomoc v súlade s článkom 7 ods. 1 písm. b) alebo ods. 2 písm. b), aby vyzval Medzinárodný výbor Červeného kríža spojiť sa s údajným páchateľom a navštíviť ho.
    6. Ak štát, zmluvná strana, vzal podľa ustanovení tohto článku osobu do väzby, ihneď oznámi priamo alebo prostredníctvom generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov štátom, zmluvným stranám, ktoré založili svoju jurisdikciu podľa článku 7 ods. 1 alebo 2, a ak to považuje za vhodné, aj ktorémukoľvek inému dotknutému štátu, zmluvnej strane, skutočnosť, že takáto osoba je vo väzbe, a okolnosti, ktoré oprávňujú väzbu tejto osoby. Štát, ktorý vedie vyšetrovanie predvídané odsekom 1, ihneď oznámi uvedeným štátom, zmluvným stranám, svoje zistenia a oznámi, či má v úmysle uplatniť svoju jurisdikciu.

    Článok 10

    1. Ak sa uplatňuje článok 7, štát, zmluvná strana, na ktorého území sa údajný páchateľ nachádza, je povinný, ak túto osobu nevydá, bez akejkoľvek výnimky a bez ohľadu na to, či bol trestný čin spáchaný na jeho území, predložiť prípad bez neprimeraného odkladu príslušným orgánom na účel stíhania podľa procesného postupu v súlade s právnym poriadkom tohto štátu. Tieto orgány rozhodnú rovnakým spôsobom ako v prípade akéhokoľvek iného závažného trestného činu podľa právneho poriadku tohto štátu.
    2. Kedykoľvek, keď je štát, zmluvná strana, oprávnený podľa svojho vnútroštátneho právneho poriadku vydať alebo inak odovzdať svojich občanov iba za podmienky, že budú vrátení na výkon trestu uloženého ako výsledok procesu alebo konania, pre ktoré boli vydaní alebo odovzdaní, a tento štát a štát žiadajúci o vydanie sa dohodnú na tejto možnosti a ďalších podmienkach, ktoré považujú za primerané, bude sa takéto podmienečné vydanie alebo odovzdanie považovať za dostatočné splnenie povinnosti uvedenej v odseku 1.

    Článok 11

    1. Trestné činy uvedené v článku 2 sa považujú za také trestné činy, na ktoré sa vzťahuje vydávanie, v každej zmluve o vydávaní uzavretej medzi ktorýmikoľvek štátmi, zmluvnými stranami, pred nadobudnutím platnosti tohto dohovoru. Štáty, zmluvné strany, sa zaväzujú zahrnúť tieto trestné činy ako trestné činy, na ktoré sa vzťahuje vydávanie, do každej zmluvy o vydávaní, ktorú medzi sebou uzavrú.
    2. Ak štát, zmluvná strana, ktorý podmieňuje vydanie existenciou zmluvy, prijme žiadosť o vydanie od iného štátu, zmluvnej strany, s ktorým nemá uzavretú zmluvu o vydávaní, môže dožiadaný štát, zmluvná strana, podľa svojej voľby považovať tento dohovor za právny základ na vydanie vo vzťahu k trestným činom uvedeným v článku 2. Vydanie podlieha ostatným podmienkam podľa právneho poriadku dožiadaného štátu.
    3. Štáty, zmluvné strany, ktoré nepodmieňujú vydávanie existenciou zmluvy, uznajú trestné činy uvedené v článku 2 za trestné činy, pre ktoré je vo vzťahu medzi nimi možné vydanie, podľa podmienok právneho poriadku dožiadaného štátu.
    4. Ak je to potrebné, postupuje sa pri trestných činoch uvedených v článku 2 na účely vydávania medzi štátmi, zmluvnými stranami, tak, akoby boli spáchané nielen na území štátu, na ktorého území sa stali, ale aj na území štátov, ktoré založili jurisdikciu v súlade s článkom 7 ods. 1 a 2.
    5. Ustanovenia všetkých zmlúv a dohôd o vydávaní medzi štátmi, zmluvnými stranami, vo vzťahu k trestným činom uvedeným v článku 2 sa považujú za zmenené medzi štátmi, zmluvnými stranami, v rozsahu, v akom sú nezlučiteľné s týmto dohovorom.

    Článok 12

    1. Štáty, zmluvné strany, si navzájom poskytnú najväčšiu mieru pomoci v súvislosti s vyšetrovaním, trestným alebo vydávacím konaním vo vzťahu k trestným činom uvedeným v článku 2 vrátane pomoci pri získavaní dôkazov potrebných na konanie, ktoré majú k dispozícii.
    2. Štáty, zmluvné strany, nemôžu odmietnuť žiadosť o vzájomnú právnu pomoc z dôvodu bankového tajomstva.
    3. Požadujúca zmluvná strana neposkytne ani nepoužije informáciu alebo dôkaz poskytnuté dožiadanou stranou bez predchádzajúceho súhlasu dožiadanej strany na iné vyšetrovanie, stíhanie alebo konanie, ako na to, ktoré bolo uvedené v žiadosti.
    4. Každý štát, zmluvná strana, môže zvážiť vytvorenie mechanizmu na výmenu informácie alebo dôkazu medzi zmluvnými stranami potrebných na vznik trestnoprávnej, občianskoprávnej alebo administratívnoprávnej zodpovednosti podľa článku 5.
    5. Štáty, zmluvné strany, budú vykonávať svoje záväzky podľa odsekov 1 a 2 v súlade so zmluvami a s inými dohodami o vzájomnej právnej pomoci alebo výmene informácií, ktoré môžu byť medzi nimi uzavreté. Ak také zmluvy alebo dohoda chýbajú, štáty, zmluvné strany, si navzájom poskytnú pomoc v súlade so svojím vnútroštátnym právnym poriadkom.

    Článok 13

    Žiadny z trestných činov podľa článku 2 sa nebude považovať na účely vydávania alebo vzájomnej právnej pomoci za fiškálny trestný čin. V súlade s tým štáty, zmluvné strany, nemôžu odmietnuť žiadosť na vydanie alebo o vzájomnú právnu pomoc len na základe toho, že sa týka fiškálneho trestného činu.

    Článok 14

    Žiaden z trestných činov uvedených v článku 2 sa nebude považovať na účely vydávania alebo vzájomnej právnej pomoci za politický trestný čin, za trestný čin súvisiaci s politickým trestným činom alebo za trestný čin politicky motivovaný. V súlade s tým žiadosť na vydanie alebo o vzájomnú právnu pomoc založená na takom trestnom čine nemôže byť odmietnutá len na základe toho, že sa týka politického trestného činu, trestného činu súvisiaceho s politickým trestným činom alebo trestného činu politicky motivovaného.

    Článok 15

    Nič v tomto dohovore sa nebude vykladať tak, že zakladá záväzok vydať alebo poskytnúť vzájomnú právnu pomoc, ak dožiadaný štát, zmluvná strana, má podstatné dôvody predpokladať, že žiadosť na vydanie pre trestné činy podľa článku 2 alebo o vzájomnú právnu pomoc vo vzťahu k takýmto trestným činom bola urobená s cieľom stíhať alebo trestať osobu z dôvodu jej rasy, náboženstva, národnosti, etnického pôvodu alebo politického názoru alebo že vyhovenie žiadosti by spôsobilo ujmu na postavení tejto osoby z ktoréhokoľvek z týchto dôvodov.

    Článok 16

    1. Osoba, ktorá je vo väzbe alebo vykonáva trest na území jedného štátu, zmluvnej strany, a iný štát, zmluvná strana, žiada jej účasť na účely identifikácie, svedectva alebo iným spôsobom poskytnúť dôkazný prostriedok na vyšetrovanie alebo stíhanie trestných činov podľa článku 2, môže byť odovzdaná, ak sú splnené tieto podmienky:
    a) osoba slobodne dá súhlas po tom, čo bola poučená,
    b) príslušné orgány oboch štátov s tým súhlasia za podmienok, ktoré tieto štáty považujú za potrebné.
    2. Na účely tohto článku
    a) štát, ktorému je osoba odovzdávaná, má právo a povinnosť držať odovzdávanú osobu vo väzbe, ak štát, z ktorého bola osoba odovzdaná, nežiada alebo nepovolí iný postup,
    b) štát, ktorému je osoba odovzdávaná, bez odkladu vykoná svoj záväzok vrátiť osobu do väzby štátu, z ktorého bola osoba odovzdaná, tak ako sa príslušné orgány oboch štátov vopred alebo inak dohodli,
    c) štát, ktorému je osoba odovzdávaná, nebude požadovať od štátu, z ktorého bola osoba odovzdaná, začatie vydávacieho konania na návrat tejto osoby,
    d) osobe, ktorá bola odovzdaná, sa obdobie, počas ktorého bola vo väzbe štátu, ktorému bola odovzdaná, započíta do výkonu trestu v štáte, z ktorého bola odovzdaná.
    3. Ak štát, zmluvná strana, z ktorého sa osoba v súlade s týmto článkom odovzdáva, nedá súhlas, táto osoba bez ohľadu na štátnu príslušnosť nebude stíhaná, vzatá do väzby alebo jej osobná sloboda nebude iným spôsobom obmedzená na území štátu, ktorému je odovzdávaná, vo vzťahu k činom alebo odsúdeniam pred jej odchodom z územia štátu, z ktorého bola táto osoba odovzdaná.

    Článok 17

    Každej osobe, ktorá je v súlade s týmto dohovorom vzatá do väzby alebo sa voči nej prijmú akékoľvek iné opatrenia, alebo sa voči nej vedie konanie, bude zaručené spravodlivé zaobchádzanie vrátane poskytnutia všetkých práv a záruk v súlade s právom štátu, na ktorého území sa táto osoba nachádza, ako aj s platnými ustanoveniami medzinárodného práva vrátane medzinárodnej právnej úpravy ľudských práv.

    Článok 18
    1. Štáty, zmluvné strany, budú spolupracovať pri predchádzaní trestným činom podľa článku 2 tým, že prijmú všetky možné prostriedky, inter alia, okrem iného aj potrebné vnútroštátne právne predpisy, aby sa na ich území predchádzalo a čelilo prípravám na spáchanie týchto trestných činov buď na ich území, alebo mimo neho, a to vrátane
    a) opatrení, ktorými zakážu na svojom území nezákonné aktivity osôb a organizácií, ktoré vedome podporujú, podnecujú, organizujú alebo sa zúčastňujú na páchaní trestných činov podľa článku 2,
    b) opatrení, ktoré vyžadujú od finančných inštitúcií alebo iných profesií, ktoré sa zaoberajú finančnými transakciami, použiť najúčinnejšie dostupné opatrenia na identifikáciu svojich stálych alebo občasných zákazníkov, ako aj zákazníkov, v ktorých záujme sú účty otvorené, venovať osobitnú pozornosť nezvyčajným alebo podozrivým transakciám a oznamovať transakcie podozrivé z toho, že majú pôvod v kriminálnej aktivite. Na tento účel štáty, zmluvné strany, zvážia
    i) prijatie právnych predpisov, ktoré zakazujú otvorenie účtu neidentifikovaným alebo neidentifikovateľným držiteľom alebo príjemcom a prijatie opatrení na zabezpečenie, že tieto inštitúcie overia totožnosť skutočného vlastníka týchto transakcií,
    ii) vo vzťahu k identifikácii právnických osôb požadovať od finančných inštitúcií, aby, ak je to potrebné, prijali opatrenia na overenie právnej subjektivity a štruktúry zákazníka tým, že zabezpečia z verejného registra, od zákazníka alebo z oboch zdrojov dôkaz o vzniku vrátane informácie týkajúcej sa názvu zákazníka, právnej formy, sídla, členov riadiacich orgánov a ustanovení upravujúcich oprávnenie zaväzovať subjekt,
    iii) prijatie právnych predpisov ukladajúcich finančným inštitúciám povinnosť okamžite oznámiť príslušným orgánom všetky komplexné a nezvyčajne rozsiahle transakcie, ako aj nezvyčajné charakteristické znaky transakcií, ktoré nemajú zjavný ekonomický alebo zákonný cieľ, a to bez toho, aby oznámenie podozrenia urobeného dobromyseľne zakladalo trestnoprávnu alebo občianskoprávnu zodpovednosť za porušenie akéhokoľvek obmedzenia o poskytovaní informácií,
    iv) požadovať od finančných inštitúcií uchovávať najmenej päť rokov všetky potrebné záznamy o vnútroštátnych a medzinárodných transakciách.
    2. Štáty, zmluvné strany, budú spolupracovať pri predchádzaní trestným činom podľa článku 2 tým, že zvážia
    a) opatrenia dohľadu vrátane napríklad zavedenia licencií pre organizácie zaoberajúce sa prevodom peňazí,
    b) možné opatrenia na odhalenie alebo sledovanie fyzického cezhraničného prevozu hotovosti a cenných papierov na doručiteľa prevoditeľných rubopisom pod podmienkou prísnych záruk na zabezpečenie riadneho použitia informácií a bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom bránilo slobode pohybu kapitálu.
    3. Štáty, zmluvné strany, budú spolupracovať pri predchádzaní trestným činom podľa článku 2 výmenou presných a overených informácií v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi a koordináciou administratívnych a iných vhodných opatrení prijatých na predchádzanie spáchaniu trestných činov podľa článku 2 najmä
    a) vytvorením a udržiavaním komunikačných kanálov medzi svojimi príslušnými orgánmi a úradmi na uľahčenie bezpečnej a rýchlej výmeny informácií týkajúcich sa všetkých aspektov trestných činov podľa článku 2,
    b) vzájomnou spoluprácou pri vykonávaní vyšetrovania vo vzťahu k trestným činom podľa článku 2, týkajúcou sa
    i) totožnosti osôb a ich aktivít, vo vzťahu ku ktorým existuje dôvodné podozrenie, že sa môžu zúčastňovať na trestnej činnosti podľa článku 2,
    ii) pohybu finančných prostriedkov týkajúcich sa páchania takých trestných činov.
    4. Štáty, zmluvné strany, si môžu vymieňať informácie prostredníctvom Medzinárodnej organizácie kriminálnej polície (Interpol).

    Článok 19

    Štát, zmluvná strana, kde je údajný páchateľ stíhaný, oznámi v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo použiteľnými postupmi konečný výsledok konania generálnemu tajomníkovi Organizácie Spojených národov, ktorý postúpi informáciu ostatným štátom, zmluvným stranám.

    Článok 20

    Štáty, zmluvné strany, vykonajú svoje záväzky podľa tohto dohovoru spôsobom, aký je v súlade so zásadou zvrchovanej rovnosti a územnej celistvosti štátov a so zásadou nezasahovania do vnútorných záležitostí iného štátu.

    Článok 21

    Nič v tomto dohovore sa nedotýka iných práv, záväzkov a zodpovednosti štátov a jednotlivcov podľa medzinárodného práva, najmä cieľov Charty Organizácie Spojených národov, medzinárodného humanitárneho práva a iných príslušných dohovorov.

    Článok 22

    Nič v tomto dohovore neoprávňuje štát, zmluvnú stranu, uskutočniť na území iného štátu, zmluvnej strany, výkon jurisdikcie alebo právomocí, ktoré sú výhradne zverené orgánom tohto iného štátu, zmluvnej strany, podľa jej vnútroštátnych právnych predpisov.

    Článok 23

    1. Príloha sa môže meniť doplnením relevantných zmlúv, ktoré
    a) sú otvorené na účasť všetkým štátom,
    b) nadobudli platnosť,
    c) boli ratifikované, prijaté, schválené alebo k nim pristúpilo minimálne 22 štátov, zmluvných strán, tohto dohovoru.
    2. Po nadobudnutí platnosti tohto dohovoru môže ktorýkoľvek štát, zmluvná strana, navrhnúť takéto doplnenie. Každý návrh na doplnenie sa zašle depozitárovi v písomnej forme. Depozitár oznámi návrhy, ktoré spĺňajú požiadavky odseku 1 všetkým štátom, zmluvným stranám, a požiada ich o stanovisko, či navrhnuté doplnenie má byť prijaté.
    3. Navrhnuté doplnenie sa považuje za prijaté, ak proti nemu nepodá písomné námietky najneskôr 180 dní po oznámení najmenej jedna tretina štátov, zmluvných strán.
    4. Prijaté doplnenie prílohy nadobudne platnosť tridsať dní po uložení dvadsiatej druhej ratifikačnej listiny, listiny o prijatí alebo schválení tohto doplnenia pre tie štáty, zmluvné strany, ktoré uložili príslušnú listinu. Pre každý štát, zmluvnú stranu, ktorý ratifikuje, prijme alebo schváli doplnenie po uložení dvadsiatej druhej listiny, nadobudne doplnenie platnosť tridsiaty deň po tom, čo tento štát, zmluvná strana, uloží svoju ratifikačnú listinu, listinu o prijatí alebo schválení.

    Článok 24

    1. Akýkoľvek spor medzi dvoma alebo viacerými štátmi, zmluvnými stranami, týkajúci sa výkladu alebo vykonávania tohto dohovoru, ktorý sa nemôže vyriešiť rokovaním v prijateľnom čase, bude na žiadosť jedného z nich predložený na rozhodcovské konanie. Ak sa strany v lehote šiestich mesiacov odo dňa žiadosti o rozhodcovské konanie nevedia dohodnúť na organizácii rozhodcovského konania, ktorákoľvek z týchto strán môže spor postúpiť Medzinárodnému súdnemu dvoru na základe podania v súlade so Štatútom dvora.
    2. Každý štát môže pri podpise, ratifikácii, prijatí, schválení alebo pri prístupe k tomuto dohovoru vyhlásiť, že sa necíti viazaný odsekom 1. Ostatné štáty, zmluvné strany, nie sú viazané odsekom 1 vo vzťahu k štátu, zmluvnej strane, ktorý urobil takúto výhradu.
    3. Každý štát, zmluvná strana, ktorý urobil výhradu v súlade s odsekom 2, môže kedykoľvek túto výhradu odvolať oznámením generálnemu tajomníkovi Organizácie Spojených národov.

    Článok 25

    1. Tento dohovor je otvorený na podpis všetkým štátom od 10. januára 2000 do 31. decembra 2001 v sídle Organizácie Spojených národov v New Yorku.
    2. Tento dohovor podlieha ratifikácii, prijatiu alebo schváleniu. Ratifikačné listiny, listiny o prijatí alebo schválení budú uložené u generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov.
    3. Tento dohovor je otvorený na prístup ktorémukoľvek štátu. Listiny o prístupe budú uložené u generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov.

    Článok 26

    1. Tento dohovor nadobudne platnosť tridsiaty deň nasledujúci po dni uloženia dvadsiatej druhej ratifikačnej listiny, listiny o prijatí, schválení alebo prístupe u generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov.
    2. Pre každý štát, ktorý ratifikuje, prijme, schváli alebo pristúpi k dohovoru po uložení dvadsiatej druhej ratifikačnej listiny, listiny o prijatí, schválení alebo prístupe, nadobudne dohovor platnosť tridsiaty deň po uložení ratifikačnej listiny, listiny o prijatí, schválení alebo prístupe tohto štátu.

    Článok 27

    1. Každý štát, zmluvná strana, môže tento dohovor vypovedať písomným oznámením generálnemu tajomníkovi Organizácie Spojených národov.
    2. Výpoveď nadobudne účinnosť jeden rok po dni prijatia oznámenia generálnym tajomníkom Organizácie Spojených národov.

    Článok 28

    Originál tohto dohovoru, ktorého anglické, arabské, čínske, francúzske, ruské a španielske znenie je rovnako autentické, bude uložený u generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov, ktorý zašle jeho overené kópie všetkým štátom.
    Na dôkaz toho podpísaní, riadne na to svojimi vládami splnomocnení, podpísali tento dohovor, ktorý bol otvorený na podpis v sídle Organizácie Spojených národov v New Yorku 10. januára 2000.


    Príloha

    1. Dohovor o potláčaní protiprávneho zmocnenia sa lietadiel, podpísaný v Haagu 16. decembra 1970.
    2. Dohovor o potláčaní protiprávnych činov ohrozujúcich bezpečnosť civilného letectva, podpísaný v Montreale 23. septembra 1971.
    3. Dohovor o zabránení a trestaní trestných činov proti osobám požívajúcim medzinárodnú ochranu včítane diplomatických zástupcov, prijatý Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 14. decembra 1973.
    4. Medzinárodný dohovor proti braniu rukojemníkov, prijatý Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 17. decembra 1979.
    5. Dohovor o fyzickej ochrane jadrových materiálov, prijatý vo Viedni 3. marca 1980.
    6. Protokol o potláčaní násilných protiprávnych činov na letiskách slúžiacich medzinárodnému civilnému letectvu, doplňujúci Dohovor o potláčaní protiprávnych činov ohrozujúcich bezpečnosť civilného letectva, podpísaný v Montreale 24. februára 1988.
    7. Dohovor o potláčaní protiprávnych činov proti bezpečnosti námornej plavby, podpísaný v Ríme 10. marca 1988.
    8. Protokol o potláčaní protiprávnych činov proti bezpečnosti pevných plošín umiestnených na podmorskej plytčine, podpísaný v Ríme 10. marca 1988.
    9. Medzinárodný dohovor o potláčaní bombového terorizmu, prijatý Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 15. decembra 1997.

    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti