Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Právne postavenie profesionálnych futbalistov pôsobiacich vo vybraných krajinách EÚ z hľadiska ich vnútroštátnej legislatívy

Článok bol nastavený ako .
12.07.2011Ladislav Križan (Spracoval: Mgr. Ján Cuhanič )
PencilPridaj
Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
PencilPošli PencilTlač

Vymedzenie existujúceho problému

Po dlhých rokoch v minulom režime, kedy bol vo vrcholovom športe de iure štátom formálne deklarovaný amaterizmus, no de facto fungujúci tzv. skrytý profesionalizmus 1), existuje konečne opatrenie ústredného orgánu štátnej správy, ktoré potvrdzuje možnosť existencie legálnej profesie tzv. profesionálneho športovca i u nás. 2)

Na území SR majú vrcholoví futbalisti uzatvorené s ich slovenskými futbalovými klubmi zmluvné vzťahy, ktoré sú nezriedka vyjadrené v písomnej podobe. Tzv. prestup futbalistu zo slovenského materského futbalového klubu do nového zahraničného futbalového klubu, ktorý charakterizuje zmena klubovej príslušnosti, za ktorý je tento futbalista oprávnený súťažiť, môže byť i veľmi lukratívnym obchodom. Finančné plnenie zahraničného futbalového klubu, ktorý chce získať právo, aby v jeho mene mohol tento futbalista súťažiť, môže tvoriť významnú časť nielen ročného rozpočtu každého nášho futbalového klubu súťažiaceho v najvyššej slovenskej futbalovej súťaži.

Iba na ilustráciu možných pomerov súčasnosti – najvyššie verejne medializované finančné plnenie za prestup futbalistu zo Slovenska do zahraničia je známe v súvislosti s transferom mladého obrancu MŠK Žilina Tomáša Hubočana do ruského Zenitu Petrohrad na začiatku roka 2008. Išlo o sumu 3,8 milióna eur, ktorá by dokázala údajne pokryť rozpočet MŠK Žilina na cca viac ako jeden a pol roka.3) V MŠK Žilina ju však z väčšej časti investovali do rekonštrukčných prác na svojom futbalovom štadióne, ktorý môže v súčasnosti bohužiaľ asi ako jediný na Slovensku so cťou konkurovať už len z pohľadu bezpečnosti vyspelým futbalovým štadiónom v zahraničí. MŠK Žilina takto ukázal alternatívu i pre ostatné naše kluby, pre ktoré by prípadné finančné plnenie za prestup ich hráčov (ako v prípade MŠK Žilina i ďalších hráčov – Mintál, Vršič, Pekarík, Kuciak, Vladavič, Adam Nemec, Štyvár atď.) do zahraničia mohlo tvoriť nie nevýznamný zdroj financií nielen na takéto, na viacerých našich štadiónoch už často absolútne nevyhnutné stavebné práce.

Tvrdenie, že najdôležitejším kapitálom slovenských vrcholových futbalových klubov sa takto často stávajú v súčasnosti práve perspektívni, najmä mladí hráči, ktorí v ich mene súťažia a sú s nimi zmluvne, pre klub ideálne dlhodobo viazaní, sa zdá oprávnené. Právna úprava vzájomných zmluvných vzťahov medzi slovenským vrcholovým futbalovým klubom a hráčmi, ktorí v jeho mene súťažia, by sa takto mala stať jednou z najdôležitejších tém súčasnej slovenskej futbalovo – právnej praxe. Jadro problému nielen u nás, ale i v západnej Európe totiž predstavuje nie prostá existencia samotného povolania profesionálneho futbalistu, ale konkrétna právna úprava spoločenských vzťahov, ktoré v súvislostí s ním v našich podmienkach vznikali a stále vznikajú.4)

Konkrétna právna úprava je najmä v západnej Európe, zväčša žiaľ na rozdiel od nás, dlhodobo a veľmi často analyzovaná tamojšou modernou, najmä porovnávacou právnou vedou a rozvíjaná súdnou judikatúrou. Poučiť sa z tohto vývoja a praktických aplikačných skúseností z historicky starších vnútroštátnych legislatívnych riešení sa pokúsime i v našej práci. Získané výsledky takejto činnosti prispôsobené našim podmienkam by mali ústiť vo vnútroštátne úvahy de lege ferenda.

Predtým, ako sa o to pokúsime, treba jednoznačne deklarovať, že celý problém má veľmi výraznú komunitárnu, resp. medzinárodnoprávnu dimenziu, ktorú nechceme, nevieme a ani nemôžeme od problému oddeliť. Rovnako neprávne, športové normy FIFA, UEFA, SFZ nemôžu byť pri faktickom právnom riešení problému v praxi ignorované. Obe však nebudú primárnym predmetom nášho záujmu v tejto práci. 

V tejto súvislosti je veľmi dôležité si uvedomiť, že: „Mimo otázky voľného pohybu osôb ide o problém vnútroštátneho práva, nie práva európskeho. Je vecou národnej legislatívy, či bude chcieť mať profesionálneho športovca len so štatútom zamestnanca. Ani sociálna politika EÚ túto požiadavku v žiadnom predpise nemá.“5)

Verdikt ESD v legendárnom prípade Bosman má totiž komunitárnu dimenziu6), čo značí, že koncept pojmu zamestnanec – pracovník (angl. – worker) vytvorený judikatúrou ESD je primárne záväzný vo vzťahu ku komunitárnemu právu, nie vnútroštátnemu právu krajín EÚ. Znamená to, že dovolávať by sa ho bolo možné z hľadiska komunitárneho práva pri migrácii v podobe medzinárodného prestupu profesionálneho futbalistu, otázka vnútroštátnych prestupov nemá mať z hľadiska voľného pohybu osôb v rámci ES relevanciu, chýba jej totiž medzinárodný, či presnejšie povedané komunitárny prvok, čo pri výklade rozhodnutia vo veci Bosman býva predmetom častých, chybne interpretujúcich skreslení. 7) Toto tvrdenie a predovšetkým praktické implikácie z neho plynúce však netreba podľa nášho názoru absolutizovať, najmä vzhľadom na vzájomnú interakciu komunitárneho a vnútroštátneho práva či dynamicky sa rozvíjajúcu antidiskriminačnú legislatívu.

Príklady krajín z tzv. západnej Európy

Veľká Británia

Vo Veľkej Británii neexistovalo legislatívne vymedzenie pojmu zamestnanec (angl. – employee) ani v Employment Protection (Consodolition) Act z roku 1978, ktorý bol hlavným zdrojom zákonných pracovnoprávnych ustanovení. Po jeho zrušení a inkorporovaní jeho ustanovení do nového problematiku konsolidujúceho predpisu – The Employment Rights Act z roku 1996 sa stav takisto nezmenil. I preto sme dnes stále odkázaný na súdne rozhodnutie už z roku 1910! Walker v Crystal Palace Football Club, od ktorého majú profesionálni futbalisti pôsobiaci v Anglicku postavenie zamestnanca (employee). O vykonávaní závislej práce v tomto prípade nemal pochybnosti ani tento prípad rozhodujúci sudca: „... Bolo pred nami argumentované..., že existuje určitý rozdiel medzi bežným pracovníkom a človekom, ktorý sa zaviaže vystupovať pred širokou verejnosťou a dá takto do zamestnania svoje schopnosti, pričom však zamestnávateľ nebude mať možnosť mu diktovať, ako má svoje schopnosti využívať – napr. futbalový klub v tomto prípade nebude mať možnosť hráčovi diktovať, ako má hrať futbal. Nemôžem súhlasiť s takouto argumentáciou. Hráč je zaviazaný pomocou dohodnutých ustanovení svojej zmluvy riadiť sa všetkými generálnymi nariadeniami klubu a domnievam sa, že v každom konkrétnom zápase je tiež viazaný konkrétnymi príkazmi kapitána alebo kohokoľvek, na koho bola klubom delegovaná autorita klubu za účelom vydávania takýchto príkazov.“8)

Britské vnútroštátne právo však podľa GARDINERA ET AL. odlišuje profesionálnych futbalistov a hráčov kriketu os profesionálnych športovcov, ktorí nie sú považovaní za tzv. zamestnancov (employees) – napr. ako profesionálni hráči hrajúci tenis, snooker, či profesionálni boxeri. „Títo jednotlivci, hoci pod vedením alebo dokonca kontrolou agenta alebo managera ako individuálni účastníci súťaže vzhľadom na pravidlá danej hry, si sami vyjednávajú ich účasť na zápasoch a následnú odmenu, ktorú zaň dostanú“.9) Kolektívne vyjednávanie medzi Asociáciou profesionálnych futbalistov (angl. – Professional Footballers Association – PFA) a klubov prebieha v Británii už dlhodobo a jeho výsledkom je napr. po hrozbe štrajku v roku 1996 uzavretie 30-ročnej dohody, podľa ktorej PFA dostane 10 % príjmu z televízneho vysielania, pričom tieto peniaze budú použité na zaistenie tých hráčov, ktorí museli pre vážne zranenie napr. predčasne ukončiť svoju kariéru.10)

Belgicko

Profesor Roger BLANPAIN ako bývalý prezident Medzinárodnej spoločnosti pre pracovné právo a sociálne zabezpečenie, ktorý stál v roku 1965 v Paríži i pri zrode dnes už celosvetovej organizácie zastupujúcej záujmy futbalových hráčov – FIFPRO, je stále i dnes – 45 rokoch od jej založenia, veľkým podporovateľom skoncovania s často nelegálnym a faktickým obchodovaním s najmä mladistvými hráčmi z Afriky či Južnej Ameriky vo futbale, označovaných ním anglickým termínom „human trafficking“. 11) Dôvod je jednoduchý: „profesionálny športovec(kyňa) je zamestnanec (angl. – employee) ako každý iný – so všetkými s tým súvisiacimi povinnosťami, ale i právami.“ 12).

Podľa výsledkov jeho viacerých štúdii 13) majú profesionálni futbalisti pôsobiaci v Belgicku postavenie zamestnanca (angl. – employee, konkrétne tzv. white-collar worker), pre ktorého je charakteristický princíp subordinácie vzhľadom k príkazom a kontrole ich zamestnávateľom. 14) 

Už belgický zákon z 24. februára 1978 (angl. – The Act Relating to Contracts of Employment for Sports Professionals) totiž stanovil legálnu definíciu profesionálneho športovca, pre ktorého vymedzenie je okrem zvyčajných charakteristických znakov (účasť na športovom súťažení, resp. príprava naň atď.) rozhodujúcim rozlišovacím znakom i suma, ktorú za takúto činnosť ročne dostane. Výška tejto sumy je každoročne stanovovaná belgickým kráľovstvom po konzultácii so Združenou národnou komisiou pre šport (angl. – National Joint Committee for Sport), ktorá bola zriadená už v roku 1968 ako odborová organizácia pre zamestnávateľov a zamestnancov v belgickom športe. Pre obdobie 1. júla 2001 až 30. júna 2002 bola napr. táto suma stanovená na 7 260 eur hrubého minimálneho príjmu ročne. 15)

Dôkazom kolektívneho vyjednávania v belgickom profesionálnom futbale bola napr. na základe činnosti vyššie spomínanej komisie podpísaná kolektívna zmluva týkajúca sa belgického profesionálneho športu, uzavretá 12. júna 1998, ktorá zahŕňala i oblasť profesionálneho futbalu.

Taliansko 16)

Vývoj v Taliansku, ktoré ma historicky veľmi silnú športovo – právnu tradíciu vzhľadom na jedno z najstarších odborných periodík zaoberajúcich sa športovým právom na svete (Rivista di Dirritto ed Economia dello Sport), je možné datovať najmä od roku 1978, ktorý dramaticky zmenil dovtedy fungujúcu futbalovú prax. Počas prestupového obdobia v profesionálnom futbale totiž na súde v Miláne prokurátor obvinil prezidentov mnohých talianskych futbalových klubov z porušenia vtedajšej pracovnoprávnej legislatívy.

Ešte v tom čase platný a účinný taliansky zákon č. 264 z 29. apríla 1949 totiž stanovoval, že jediným a exkluzívnym spôsobom umiestňovania pracovníkov na talianskom trhu práce je výlučne verejný systém ich zamestnávania. Zákon č. 1369 z roku 1960 dokonca explicitne zakazoval iné najímanie pracovných síl zamestnávateľmi, resp. sprostredkovanie práce. Keďže však taliansky najvyšší súd už predtým judikoval, že na prestupy futbalistov sa talianske vnútroštátne pracovné právo nemôže vzťahovať, následky prokurátorovej intervencie boli ďalekosiahle. Vláda cítiac záväzok urýchlene prijať špeciálnu športovú legislatívu, ktorá by zabránila aplikácií následného súdneho rozhodnutia v danej veci na prestupy futbalistov, prišla s návrhom zákona, ktorý najprv obsahoval definíciu športovca ako samostatne zárobkovo činnej osoby (taliansky autor používa v angličtine termín self – employed person). Po veľmi búrlivej debate v zákonodarnom zbore bola prijatá kompromisnejšia verzia zákona č. 91/1981, ktorá prinášala odchýlky od všeobecnej pracovnoprávnej legislatívy. Najpodstatnejšou črtou bolo, že článok 3 zákona ustanovil, že činnosť vykonávaná športovcom je považovaná za prácu vykonávanú v rámci pracovnej zmluvy a tá musí mať písomnú podobu, inak je absolútne neplatná. Výnimky z tohto generálneho podradenia športu pod pracovné právo boli ustanovené taxatívne iba tri – 1. činnosť sa uskutočňuje v rámci individuálneho športového podujatia alebo série športových podujatí vo veľmi krátkom čase (faktor sústavnosti), 2. športovec nie je zmluvne viazaný povinnosťou zúčastňovať sa tréningových jednotiek (faktor podriadenosti), 3. hoci sú činnosti športovca uskutočňované na pravidelnej báze, celkovo neprekračujú 8 hodín týždenne, resp. 5 dní mesačne, resp. 30 dní ročne.

K takto zvolenému legislatívnemu riešeniu vzhľadom na nesmiernu a stále rastúcu variabilitu činností v športe, ktoré viedli v následnej talianskej športovo-právnej praxi k ich faktickému chápaniu nielen ako našej tzv. závislej práce, ale i tzv. zárobkovej činnosti vykonávanej samostatne dodáva Michele COLUCCI na základe 20 rokov aplikačných skúseností od jej prijatia zásadný postreh. Ten parafrázovane znie, že v poslednom čase talianska judikatúra dospela k názoru, že absolútne kritériá na určenie vzťahu subordinácie neexistujú a skôr podporuje stanovisko, že kvalifikácia vzťahu musí byť urobená nie na základe jeho absolútnej, presnej a rigidnej identifikácie, ako skôr na základe akéhosi „priblíženia sa k jednému z protipólov“ (v práci bol použitý anglický termín „aproximation“), na základe rozhodnutia každého prípadu zvlášť. 17)

Veľmi silné postavenie celého talianskeho športového sektoru voči štátu, najmä príslušných športových zväzov, potvrdzuje i ďalšie zákonné ustanovenie, podľa ktorého všetky uzavreté zmluvy musia spĺňať príslušným športovým zväzom určené minimálne štandardy a musí ním byť každá jedna individuálne zvlášť schválená a registrovaná.

Stavovská organizácia futbalových hráčov pôsobiacich v Taliansku – AIC (angl. – The Association of Italian Soccer Players) bola ustanovená už na prelome 60. až 70. rokoch 20. storočia. Je riadnym členom FIFPPRO, ktoré v roku 1965 práve taliansky zástupca Carlo Maser pomáhal v Paríži spolu s ďalšími 4 zástupcami Anglicka, Francúzska, Škótska a Holandska a pod patronátom belgického profesora pracovného práva Rogera Blanpaina zakladať.

Hlavná činnosť AIC sa skôr ako na vyjednávanie o mzdových požiadavkách zameriava na zákaz zmlúv uzavretých v dôsledku zneužitia práva a na garantovanie právnej pomoci hráčom. Ako prvá na svete prišla v roku 1985 s unikátnou ideou na organizovanie tréningového procesu pre nezamestnaných hráčov, ktorí nemajú podpísanú zmluvu s futbalovým klubom najmä v prípravnom období 1, ktorú v nasledujúcich rokoch potom prebrali viaceré národné hráčske organizácie (napr. holandská WCS, francúzska UNFP). V lete roku 2005 sa dokonca vo francúzskom meste Senlis uskutočnil medzinárodný turnaj takýchto hráčov organizovaný FIFPRO za účasti 5 krajín. V súčasnosti dbá AIC najmä na právnu pomoc hráčom pri využívaní ich mien a podobizní vzhľadom na rastúci ekonomický význam merchandisingu, ktorý je organizovaný ich futbalovými klubmi.

Nemecko

V Nemecku podľa rozsiahlej dizertačnej práce FIKENTSCHERA18), ale i ešte komplexnejšej, 900 stranovej, vedeckej monografie FRITZWEILERA ET AL. má profesionálny futbalista postavenie zamestnanca (nem. – tzv. Arbeitnehmer), ktorý vykonáva pre futbalový klub, v mene ktorého súťaží, závislú prácu upravenú normami nemeckého pracovného práva, existujú hráčske odbory, prebieha čulý sociálny dialóg atď. 19)

Konkrétne je zmluvný vzťah dohodnutý medzi profesionálnym futbalistom a klubom popísaný ako: „...pracovnoprávny vzťah sui generis (nem. – Arbeitsverhältnis sui generis)“. 20), v ktorom ide o vykonávanie činností nesamostatného charakteru pre iného. Podľa FIKENSCHERA sú pre postavenie športovca ako zamestnanca rozhodujúce tri elementy: „...vykonávanie športovej činnosti ako pracovnej činnosti, nesamostatnosť športovca vo vzťahu ku klubu, ako aj existencia zmluvných ustanovení súkromnoprávnej povahy medzi klubom a hráčom.“ 21)

Reálnu prax v kolektívnom vyjednávaní v nemeckom profesionálnom futbale predstavuje na úrovni jednotlivých klubov inštitút tzv. hráčskej rady (nem. – Spielerrat), ktorá zastupuje hráčov družstva a ich záujmy vo vzťahu k trénerovi a vedeniu klubu. 22)

Na úrovni celej súťaže je to tzv. Združenie zmluvných hráčov futbalu (nem. – Vereinigung der Vertragsfussballspieler), ktoré je nezávislé od nemeckého futbalového zväzu, bolo založené už v roku 1988 a zastupuje záujmy všetkých hráčov futbalu až po tretie najvyššie nemecké súťaže. V roku 1993 ich v ňom bolo združených viac ako 80 %.

Španielsko

V Španielsku je vzťah medzi klubom a profesionálnym futbalistom regulovaný viacerými typmi individuálnych zmlúv – zväčša minimálne dvoma. Prvou je tzv. pracovná zmluva, čo bolo verejne deklarované i počas rozhodovania ESD v prípade Simuntenkov z roku 200323), ako i v prípade tureckého reprezentanta Nihata Kahveciho v roku 200824). Táto zmluva podlieha španielskemu vnútroštátnemu pracovnému právu a exkluzívne reguluje vykonávanie hráčových profesionálnych aktivít v oblasti súťaženia vo futbale. Druhou je zmluva súkromnoprávnej povahy, ktorou hráč odstupuje v prospech klubu alebo v prospech tretej komerčnej strany, ktorú vlastní klub práva spojené s napr. komerčným využívaním jeho mena, podobizne atď. napr. na účely merchandisingu. Ekonomické protiplnenie v prospech hráča plynúce mu z tohto faktu môže tvoriť často veľmi zaujímavú časť jeho príjmov. 25)

Rakúsko

Pre nás najbližšieho predstaviteľa západnej Európy – pre Rakúsko, platia viaceré nasledovné konštatovania.

Po prvé – profesionálny futbalista súťažiaci v mene rakúskeho vrcholového futbalového klubu má na základe výsledkov analýz vnútroštátnej právnej úpravy viacerými predstaviteľmi tamojšej právnej vedy dlhodobo prisudzované postavenie zamestnanca (nem. – Arbeitnehmer). 26)

Po druhé – tento výklad podporuje aj konštantná judikatúra rakúskeho Najvyššieho súdneho dvora (nem. – Oberster Gerichtshof) 27). Jej vývoj dokonca prezrádza, že už od rozhodnutia v roku 1992 považuje tzv. profesionálneho hráča futbalu (rakúska nemčina rozoznáva pojem tzv. – Berufsfussballspieler) za zamestnanca. Od roku 2002 dokonca i takého hráča, ktorý popri tejto činnosti má i iné zamestnanie, resp. je v odbornej príprave naň. V novších rozhodnutiach po roku 2004 týkajúcich sa už konkrétneho postavenia hráčov v rámci pojmu zamestnanec nebolo pracovnoprávne postavenie spochybňované.

Po tretie – právne aspekty súvisiace s profesionálnym futbalom sú predmetom dlhoročného, kontinuálneho medziuniverzitného akademického výskumu viacerých významných predstaviteľov rôznych rakúskych právnych vied, ktoré majú podobu i vlastného monografického edičného radu spájajúceho sa najmä s menom profesora Martina KAROLLUSA 28). Komplexne sa problematike povolania profesionálneho futbalu venoval napr. HOLLERER 29), športu ako práci i REISSNER ET AL 30).

Je viac ako inšpiratívne pre naše podmienky, že riešenie problematiky právneho postavenia profesionálneho futbalistu, ktorý súťaží v mene rakúskeho vrcholového klubu, a úprava ich vzájomných zmluvných vzťahov sú dokonca vecou spoločného záujmu a spolupráce akademickej sféry a rakúskeho vrcholového futbalového klubu. 

Autor tejto práce sa mal možnosť počas svojho vedecko – výskumného pobytu počas zimného semestra akademického roku 2008/09 na Universität Wien zúčastniť seminára z tzv. pracovného a športového práva, ktoré organizoval Inštitút pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia jej právnickej fakulty v spolupráci s rakúskym vrcholovým futbalovým klubom Austria Viedeň. Jeho podstatou bola analýza podľa a pre zástupcov Austrie problémových ustanovení novej 17-stranovej kolektívnej zmluvy pre sezónu 2008/0931) uzavretej medzi zástupcami rakúskych vrcholových futbalových klubov a zástupcami profesionálnych futbalistov v nich pôsobiacich. Analýza legislatívy, judikatúry a doktríny akademickou sférou a ich konfrontácia s praktickými skúsenosťami a problémami v dialógu s vrcholnými zástupcami Austrie mali pomôcť nie lamentovať, ale nájsť konkrétne riešenia. 32) Témy boli veľmi pestré – od problematiky vyplácania odmien pri iba pomernej účasti hráča na súťažení (striedanie v 1., resp. 2. polčase, nenominovanie do kádra na daný zápas, prestup hráča v zime do a z klubu – prémie za titul v lete atď.), resp. pri zranení alebo dlhotrvajúcej chorobe hráča. Na naše pomery bola až exotickou problematika opčného práva pri predlžovaní zmlúv, ktoré by malo byť vyhradené podľa platnej kolektívnej zmluvy 33) už obom zmluvným stranám, nielen ako bolo doteraz dobrým zvykom iba klubom, resp. problematika tzv. lekárskeho tajomstva vo vzťahu k prezrádzaniu zdravotného stavu zraneného hráča lekárom družstva nielen trénerovi a klubovým predstaviteľom, ale i napríklad médiám. 

Novoprijaté a stále sa transformujúce krajiny EÚ zväčša z bývalého postsocialistického bloku 

Situácia v krajinách, ktoré boli prijaté do EÚ v rámci jej rozširovania, je v porovnaní s v predchádzajúcich riadkoch analyzovanou situáciou vo vnútroštátnom práve v západnej Európe menej pozitívna a viac – menej všade podobná.

Podľa výsledkov rozsiahleho, už spomínaného výskumu 34) tímu vedeného Robertom SIEKMANNOM z prestížneho ASSER International Sports Law Centre pre Európsku komisiu, ktorého cieľom bolo podporiť sociálny dialóg v profesionálnom futbale v novoprijatých členských štátoch EÚ, je zjavné, že právne postavenie profesionálnych futbalistov pôsobiacich v týchto krajinách nie je také jednoznačné, ale práve naopak zväčša nejasné. Úprava zmluvných vzťahov medzi klubom a hráčom sa neriadi zväčša v praxi pracovným právom a je snaha klubov obchádzať kogentné zákonné ustanovenia zákonníka práce, zakotvené povinnosti platiť príspevky do systému štátneho sociálneho zabezpečenia, resp. zdravotného poistenia, často vôbec neexistujú organizácie zastupujúce záujmy hráčovani klubov a ak aj existujú, kolektívne vyjednávanie nefunguje atď.

Cyprus

Na Cypre je zmluva medzi hráčom a klubom nazývaná tzv. pracovnou zmluvou (angl. – employment agreement), v ktorej je klub považovaný za zamestnávateľa (angl. – employer) a futbalový hráč zamestnancom (angl. – employee), čo potvrdzuje i slovenská práca TOKOŠA ET AL.35)

Estónsko

V Estónsku sú zmluvy medzi hráčmi a klubmi uzatvárané podľa estónskeho pracovného práva – konkrétne podľa tzv. estónskeho zákona o pracovných zmluvách (angl. preklad – Employment Contracts Act), konkrétne podľa jeho časti 27, 2, 5. [angl. – Section – 27(2)(5)], Tieto zmluvy majú minimálne 1-ročné a maximálne 5-ročné trvanie. Hoci Estónska futbalová federácia stanovila vo svojich neprávnych normách napr. pracovnoprávny charakter zmluvy a minimálnu výšku mzdy hráča, neexistujú organizácie zastupujúce hráčov ani kluby, rovnako ako neexistuje sociálny dialóg.36)

Lotyšsko

V Lotyšsku, ktoré sa prekvapujúcu kvalifikovalo aj na záverečný turnaj ME v roku 2004, je situácia v podstate porovnateľná s Estónskom. Profesionálni futbalisti uzatvárajú so svojimi klubmi pracovné zmluvy podľa lotyšského zákonníka práce (lot. – Darba likums) z 20. júna 2001. Zavedenie tejto praxe explicitne podporuje i lotyšská športová legislatíva, konkrétne Zákon o športe (lot. – Sporta Likuma) z 13. novembra 2002. Ten vo svojich ustanoveniach, konkrétne v § 19, nielen explicitne definuje profesionálneho športovca ako: „...fyzickú osobu, ktorá sa pripravuje a súperí v športovej súťaži a za túto činnosť dostáva odmenu.“ Ešte dôležitejším sa javí ustanovenie tohto zákona, ktoré stanovuje, že sa tak musí diať v rámci pracovnoprávneho vzťahu, čo činí z Lotyšska jednu z mála krajín post – socialistického bloku, ktorá oficiálne považuje profesionálneho športovca za zamestnanca de iure i de facto. 37)

Rumunsko

V Rumunsku sú zmluvy medzi profesionálnymi futbalistami a klubmi uzatvárané podľa rumunského zákonníka práce z roku 2003 (č. 53/2003). Môžu byť uzatvorené opakovane na dobu určitú, ako to povoľuje jeho § 81. Práve tento nový zákonník práce zakázal v Rumunsku vykonávanie závislej práce mimo pracovného pomeru pomocou občianskoprávnych inštitútov, ktoré mali za cieľ vyhnúť sa plateniu príspevkov na sociálne zabezpečenie. Vo futbalovo – právnej praxi sa často v ešte nedávnej minulosti podpisovali hráčmi temer donútením i tzv. bianko zmluvy, kluby ostávali hráčom dlžné niekedy i celú sezónu mzdy atď. Hoci už existuje tzv. hráčska asociácia známa pod skratkou AFAN, ktorá je i členom medzinárodnej hráčskej stavovskej organizácie FIFPRO a ktorá sa snaží zvyšovať právne vedomie hráčov a odstraňovať tento jav zvyšovaním právneho vedomia hráčov, situácia ešte pred rokom 2004 stále mala ďaleko od ideálu. Medzi AFAN, ktorá reprezentuje cca 95 % všetkých hráčov a organizáciou LPF, ktorá reprezentuje 16 klubov najvyššej súťaže, bola uzavretá kolektívna zmluva platná v rokoch 1999 až 2003. Neskôr nebola predĺžená aj vzhľadom na fakt, že nebola zo strany klubov dodržiavaná ani počas svojej platnosti. Kluby sa neskôr pokúsili v spolupráci s Rumunskou futbalovou federáciou ustanoviť paralelnú stavovskú organizáciu pre hráčov – AFR (angl. – Romanian Footballers Association) a nútili ich do nej prestúpiť, čo malo za následok intervenciu FIFPRO, UEFA a FIFA. V roku 2003 neexistoval i z týchto dôvodov dialóg medzi AFAN a LPF. 38)

Slovinsko

V Slovinsku je vzťah hráč – klub riešený pomocou § 52 – 56 slovinského zákonníka práce (slov. – Zakon o delovnich razmerjih č. 102/ 2002) alebo podľa § 619 až 648 slovinského občianskeho zákonníka (Obligacijski Zakon). Slovinský futbalový zväz pripúšťa vo svojich neprávnych predpisoch okrem týchto dvoch aj tzv. zmluvu o štipendiu pre ešte strednou školou povinných hráčov (angl. – tzv. scholarship contract). Postavenie hráča pre potreby zákona o dani z príjmov z roku 2005 (Zakon o dohodnini) je však nejasné a nevyhovujúce. Doterajší, pre hráčov veľmi vyhovujúci stav, keď sa za zdaňovali ich príjmy iba vo výške 60 % a zvyšných 40 % bolo od dane z príjmu oslobodených, pretože boli považované za ich tzv. fixné daňové výdavky, ktorých výšku ani charakter však nebolo potrebné dokladovať, sa prijatím tohto zákona zmenilo.

Pre potreby kolektívneho vyjednávania existuje zástupca záujmov klubov najvyššej súťaže už od roku 1994 (slov. – Zdruzenje nogometnih klubov 1. slovenske nogometne lige) a zástupca záujmov hráčov (slov. – Sindikat Profesionalnih igralcev nogometa Slovenije – SPINS) od októbra 2003, SPINS je dokonca aj členom FIFPRO.

Hoci boli návrhy SPINS na vyjednávanie od začiatku konštruktívne (vznik nezávislého arbitrážneho tribunálu riešiaceho spory, povinný minimálny štandard uzatváraných zmlúv, status hráčov, daňové otázky atď.), k jeho uznaniu ako legitímneho partnera i Slovinským futbalovým zväzom prišlo až po hrozbe generálnym štrajkom v roku 2004.39)

Bulharsko

Situáciu v Bulharsku najlepšie popisuje koniec sezóny 2004/05 a problémy vtedajšieho majstra CSKA Sofia, ktorý temer stratil licenciu na účasť v najvyššej súťaži z dôvodu neplatenia odvodov do systému sociálneho zabezpečenia a veľkých dlhov, ktoré mal voči bulharskej sociálnej poisťovni. Problém i vďaka schválenému splátkovému kalendáru zo strany sociálnej poisťovne nakoniec nemal v jeho prípade negatívnu dohru, čo sa však nedá povedať o klube Pirin Blagoevgrad z bulharskej A divízie, ktorý bol z dôvodu doručenia falzifikátu o takomto splátkovom kalendári zväzu, čo bolo odhalené, z profesionálneho futbalu vylúčený. I tieto skutočnosti oživili vnútroštátnu debatu o vyňatí profesionálneho futbalistu a jeho zmluvných vzťahov s klubom z vecnej príslušnosti pracovného práva do práva občianskeho ako výkon slobodného povolania, ktoré musí byť explicitne v ich zozname menované a v ktorom by hráči mali postavenie samostatne zárobkovo činných osôb a ušetrili by tak klubom nemalé peniaze na platby za sociálne poistenie, s ktorými temer permanentne meškajú. Absurdnosť takejto myšlienky a dôkaz vykonávania závislej práce profesionálnymi futbalistami, ktorá musí byť v Bulharsku regulovaná normami bulharského zákonníka práce, podali v tejto súvislosti SIMOV – KOLEV, ktorý však jednoznačne zároveň volajú po potrebe špeciálnej legislatívy, keďže viaceré ustanovenia bulharského zákonníka práce sú tak isto ako i v iných krajinách vo futbalovo – právnej praxi nevykonateľné.40)

Poľsko

V Poľsku je situácia obdobná ako v Bulharsku – vzťahy medzi hráčmi a klubmi sú regulované zmluvami uzavretými alebo pracovným právom, alebo občianskym právom, čo umožňuje i poľský zákon o telesnej kultúre (angl. – Act on Physical Culture). V niektorých prípadoch je dokonca uzatvorená medzi hráčom a klubom nie jedna, ale dve zmluvy regulované oboma súčasne, keď má napr. hráč uzatvorenú pracovnoprávnu zmluvu s klubom na minimálnu čiastku napr. 200 eur a občianskoprávnu zmluvu, ktorá zo strany klubu nepodlieha plateniu povinných odvodov do systému sociálneho zabezpečenia vo výške 8 000 eur.41) Profesionálny futbal je takisto v procese transformácie, kluby získavajú postavenie akciových spoločností (existovalo ich celkovo 16 v prvej a druhej najvyššej súťaži v roku 2005)42) a hoci existujú oficiálni zástupcovia záujmov klubov i hráčov, právna možnosť pre kolektívne vyjednávanie je zatiaľ nejasná.43)

Litva

V Litve je situácia pomerne veľmi zložitá a aktuálne normy – právne i neprávne upravujúce vzťah hráča a klubu sú veľmi nejasné. Podľa neprávnych noriem Litovskej futbalovej federácie, konkrétne článku 116 súťažného poriadku, ktorý upravoval súťaženie v najvyššej litovskej súťaži v roku 2003 (angl. – Competitions Regulations for 2003) musí mať každý profesionálny futbalový hráč predtým, ako bude súťažiť v mene svojho futbalového klubu, s ním uzatvorený písomnú zmluvu o vykonávaní športových aktivít. Súťažný poriadok definuje tento kontrakt: „...ako zmluvu medzi hráčom a klubom, v ktorej sa hráč zaväzuje pripravovať sa tréningom na súťaž a v nej súperiť podľa interných klubových pokynov, a ten sa mu zaväzuje zaplatiť dohodnutú mzdu, zabezpečiť vhodné tréningové podmienky a dodržať ostatné záväzky vyplývajúce mu zo zmluvy.“

Podľa záverov práce JUREVICIUSA – VAIGAUSKÁITEHO je definícia zmluvy o vykonávaní športových aktivít identická s definíciou pracovnej zmluvy uzavretej podľa Litovského zákonníka práce zo 4. júna 2002.44) Tento fakt podporovali i stanoviská a prax litovských štátnych orgánov v oblasti daní a sociálneho poistenia, ktoré považujú profesionálnych futbalistov za bežných zamestnancov. Ako takí títo futbalisti platili zo svojho hrubého mesačného príjmu 33 % daň z príjmu a 3 % ako odvody na sociálne poistenie, pričom klub za nich platil na sociálne poistenie ešte navyše sumu vo výške 31 % ich hrubej mzdy, čo im umožňuje prístup ku všetkým výhodám sociálneho zabezpečenia ako zamestnancom v inej časti hospodárstva.

Viac-menej ustálenú prax však dramaticky zmenil rozsudok najvyššieho litovského súdu v roku 200245). O čo išlo – profesionálny basketbalový hráč Safronovas mal uzavretú so svojim litovským basketbalovým klubom hore spomínanú zmluvu o vykonávaní športových aktivít. Po neuspokojivých športových výkonoch Safronovasa sa ho jeho basketbalový klub rozhodol prepustiť, čo Safronovas napadol na civilnom súde s odôvodnením, že jeho zmluva je pracovnou zmluvou a klubom neboli pri jej ukončení dodržané zákonné postupy. Vo svojom rozhodnutí však najvyšší súd skonštatoval, že táto zmluva nie je pracovnou zmluvou, ale zmluvou uzavretou podľa zákona o telesnej kultúre a explicitne podľa JUREVICIUSA – VAIGAUSKÁITEHO stanovil, že: „...právne normy upravujúce vzťah medzi zamestnávateľmi a zamestnancami sa nevzťahujú na vzťahy medzi profesionálnymi športovcami a klubmi.“46)

Tento rozsudok spôsobil vytvorenie expertnej skupiny a novo sa rozbiehajúci dlhotrvajúci legislatívny proces tykajúci sa novej právnej úpravy profesionálneho športu v Litve. Už spomínaní autori v záveroch svojej štúdie dodávajú, že pri príprave tohto nového komplexného zákona by malo hrať litovské futbalové hnutie aktívnu úlohu a pomôcť športu nájsť si primerané miesto v litovskom právnom systéme.

Maďarsko

Situácia v Maďarsku sa až veľmi nelíši od situácie u nás. Jej podstatou je právna úprava tohto vzťahu de iure, ktorá by sa mala konať alebo na základe § 8, alebo § 13 maďarského zákona o športe (angl. – Act on Sport ). 

Paragraf 8 stanovuje vecnú príslušnosť maďarskému zákonníku práce (angl. – Act XXII of 1992 on the Labour Code) s viacerými výnimkami, napr. zmluva musí byť výlučne na dobu určitú, dĺžka skúšobnej doby môže byť max. 6 mesiacov atď.).

Paragraf 13 však pripúšťa i uzavretie iného druhu zmluvy, čo je v praxi v drvivej väčšine prípadov i využívané a používajú sa ustanovenia maďarského občianskeho zákonníka z roku 1959, konkrétne jeho 4. časti, XL. hlave, § 474 až 483, ktoré upravujú v našom ponímaní podľa opisu asi najskôr tzv. príkazné zmluvy (angl. preklad z maďarčiny – agency contracts). I z tohto dôvodu, hoci existujú organizácie zastupujúce záujmy hráčov i klubov, kolektívne vyjednávanie neprebieha.47)

Závery práce a diskusia

Na základe zovšeobecnenia horeuvedených zistení môžeme skutočne odôvodnene konštatovať, že profesionálny futbalista pôsobiaci vo vyspelých krajinách EÚ má často a už i relatívne časovo dlhú dobu postavenie zamestnanca i vzhľadom na vnútroštátne právo jednotlivých krajín, s jeho klubom ho spájajú zmluvné vzťahy upravené v zmysle pracovného práva, existuje kolektívne vyjednávanie, špeciálna športová legislatíva zasahujúca profesionálny šport atď. Úprava zmluvných vzťahov pomocou zmlúv občianskoprávneho alebo obchodnoprávneho charakteru je vo väčšine vyspelých krajín EÚ prekonaná.

Je však stále typická nielen pre Slovensko, ale i pre ostatné transformujúce sa krajiny bývalého východného bloku. Dôvody sú viaceré – neochota (neschopnosť) futbalových klubov platiť súčasne odmeny hráčom prípadne navýšené o nemalé platby na účely ich zdravotného, resp. sociálneho poistenia, kogentné ustanovenia národných zákonníkov práce, ktoré môžu byť v športovej praxi nevykonateľné (len napr. možnosť výpovede zo strany hráča, pracovný čas atď.), resp. odporujú dlhoročným zvykom v športovom hnutí a často i neprávnym, športovým normám, na ktorých je jeho financovanie založené, chýbajúca špeciálna športová legislatíva zasahujúca profesionálny šport atď. 

Jedným z hlavných dôvodov je však i fakt, že profesionálny futbal nielen na Slovensku nie je bežným podnikaním s víziou a možno i reálnou možnosťou dosiahnuť každoročne zisk ako ekonomickú kategóriu v podobe napr. „10 % marže“, ktorá by sa rozdelila medzi vlastníkov klubu, ako je to bežné v iných sektoroch hospodárstva.

Ide skôr stále iba o určitú, pre príjmy hráčov atypickú súčasť tretieho sektora. Profesionálne futbalové kluby majú u nás právne postavenie obchodných spoločností založených na podnikanie pre faktický dôsledok „privatizácie bývalej formy klubov – občianskych združení“, ktorá sa u nás odohrala na prelome tisícročia a z nej vyplývajúcu jasnejšiu právnu úpravu vlastníckych vzťahov, resp. spoločenských vzťahov, ktoré v súvislosti s bežným chodom klubu vznikajú, resp. kvôli neprávnym, športovým normám či už UEFA, resp. SFZ.

Naše futbalové kluby najvyššej súťaže, ktoré sú možno už nie všetky de iure, ale pravdepodobne stále viac-menej de facto organizácie neziskového sektora48), by však napriek postaveniu de iure a práve pre svoj status de facto mali konečne už všetky akceptovať fakt, že dôvera a dobré meno je pri ich činnosti (ako v celom neziskovom sektore) najdôležitejšia, že i vo futbale platí starorímske, že zmluvy sa majú dodržiavať, najmä vo vzťahu k ich profesionálnym hráčom, ktorí bývajú ich najčastejšími veriteľmi. 

Naopak profesionálni hráči by si mali uvedomiť, že často možno ako jediní spolu s tzv. hráčskymi agentmi vo futbale finančne profitujú zo súčasnej športovej stránky tohto systému na Slovensku a zarábajú z hľadiska priemernej mzdy v národnom hospodárstve či z hľadiska príjmov klubu zo vstupného, reklamy, resp. predaja tzv. televíznych práv často trhovo a ekonomicky iracionálne, nezmyselne vysoké príjmy. Túžba majiteľa(ov) klubu zvíťaziť v športovom súťažení však môže mať svoje racionálne limity a zároveň pre náš vrcholový futbal neblahý koniec, o čom môže svedčiť i faktický zánik viacerých bývalých i tradičných klubov našej najvyššej futbalovej súťaže. Najlepším dôkazom je dnes už právna neexistencia prvého zástupcu SR v hlavnej súťaži UEFA Champions League 1. FC Košice, resp. faktická neexistencia bývalého viacnásobného majstra Interu Bratislava. Osud bratislavského klubu MKF Petržalka (známy skôr pod menom Artmedia Petržalka – bývalý viacnásobný majster SR a druhý a zároveň i posledný účastník hlavnej súťaže UEFA Champions League zo SR po 1. FC Košice) je dnes takisto veľmi, veľmi neistý...

Vznik zástupcu vrcholových futbalových klubov na Slovensku – Únie ligových klubov Slovenska zo dňa 2. 2. 2009, možno preto hodnotiť ako veľmi pozitívny krok. Jeho cieľom bolo vytvoriť na úseku profesionálneho futbalu vlastnú autonómnu organizáciu futbalových klubov s právnou subjektivitou a vnútornou štruktúrou tak, ako to predpokladajú príslušné ustanovenia Stanov Slovenského futbalového zväzu schválených Konferenciou SFZ dňa 14. 12. 2007 v spojení s Organizačným poriadkom SFZ schváleného Radou SFZ dňa 26. 9. 2008. Únia ligových klubov má preto dnes právnu formu záujmového združenia právnických osôb. Členstvo v združení je založené na princípe účasti družstva príslušného futbalového klubu v I. lige (v súčasnosti pod názvom Corgoň liga) alebo v II. lige (v súčasnosti pod názvom I. liga) v aktuálne prebiehajúcom ročníku. Podpísaním Zmluvy o postúpení právomocí Slovenského futbalového zväzu na Úniu ligových klubom prezidentmi oboch dnes už partnerských organizácií, Františkom Laurincom a Karolom Belaníkom, dňa 10. 7. 2009 sa tak od sezóny 2009/2010 Únia ligových klubov stala plnohodnotným riadiacim orgánom Corgoň ligy a I. Ligy

Stavovská organizácia hráčov – občianske združenie pod názvom Asociácia profesionálnych futbalistov (APF) so sídlom v Bratislave vznikla už 15. 1. 2004. Je pridruženým členom SFZ, no nie je členom FIFPRO. Jej štatutárnym zástupcom by mal byť bývalý futbalový reprezentant Ľubomír Luhový, ktorý však jej činnosť a fungovanie v marci 2010 komentoval slovami „neživá“ 49). Možno i to malo za následok vznik druhého občianskeho združenia – Asociácie profesionálnych futbalistov Slovenska (APFS) so sídlom v Trnave dňa 12. 3. 2010. Jej štatutárnym zástupcom by mal byť advokát Július Šefčík. Počet profesionálnych futbalistov združených v oboch organizáciách i ich vzájomný vzťah je v súčasnosti neznámy.

Existencia týchto troch organizácií však dnes dáva predpoklad k vzniku dialógu (i sociálneho) medzi profesionálnymi futbalistami na Slovensku a majiteľmi ich slovenských futbalových klubov. Jeho cieľom musí byť spoločná vôľa riešiť existujúce problémy a niesť zodpovednosť za rozvoj futbalu u nás. Na základe historického vývoja v iných krajinách je vznik takéhoto dialógu skôr či neskôr neodvratný a veľmi potrebný už i u nás. Sám profesor Roger BLAINPAIN totiž 10 rokov po rozhodnutí vo veci Bosman, počas ktorých sa zvykom pri právnej i neprávnej regulácií futbalu stala neustála zmena, s pokorou tvrdil, že: „Iba pomocou rozvážneho dialógu bude futbal znovu schopný nadobudnúť pevnú pôdu pod nohami.“50)

Zdá sa však, že túto postupne a veľmi ťažko nadobúdanú ako-tak pevnú pôdu, môže zásadne opäť zmeniť aktuálne rozhodnutie ESD vo veci prestupu Oliviera Bernarda z Lyonu do Newcastlu United, ktoré judikovalo, že francúzsky vnútroštátny, pre naše potreby treba podotknúť, že znova pracovnoprávny, systém riešenia problematiky cez špeciálnu športovú legislatívu, ktorý mal podporiť motiváciu klubov k športovej výchove a vzdelávaniu mladých futbalových hráčov cez veľmi komplexný systém kompenzácií ich materským klubom za ich prípadný prestup v neskoršom veku, je v rozpore s právom voľného pohybu osôb.51) Antické hľadanie a nachádzanie miery vecí i vo futbale preto asi bude pokračovať ďalej...

Parafrázovaný, všeobecný názor profesora ústavného práva Jána SVÁKA 52) na tému verejný záujem a verejná prospešnosť aplikovaný iba na oblasť športu hovorí, že vymedzenie verejného záujmu v športe by odrážalo postoj štátu a spoločnosti k primárnej činnosti športu a k poslaniu tretieho sektora v športe. I z tohto dôvodu je úplne nevyhnutné po dlhých rokoch viac-menej odborného publikačného mlčania z oblasti športu a práva vôbec začať odbornú diskusiu na túto tému. Otvorene hovoriť o pomeroch, ktoré v našom športe vládnu, odborne analyzovať problémy, ktoré má, či pokúsiť sa verejne hľadať konsenzus o tom, čo (ne)chceme od subjektov slovenského športu, ktoré patria do tretieho sektora.

Jedine takáto verejná, no vecná, a najmä a predovšetkým odborná diskusia, na ktorú vyzýva v súvislosti s celým tretím sektorom i člen Legislatívnej rady vlády SR Peter HAŇDIAK 53), môže pomôcť snahám, ktoré by mali vyústiť v už i samým športovým hnutím a jeho predstaviteľmi stále viac a viac žiadané legislatívne zmeny.

V našom prípade môže byť odborných námetov (pracovno)právnej vedy pri riešení tohto problému viacero.54)

Prvým úmyslom zákonodarcu však bolo prijatie špeciálnej športovej legislatívy zasahujúcej profesionálny šport, na ktorú odkazuje i súčasný ZP v § 3 ods. 2, ktorá však stále od jeho prijatia v roku 2001 chýba. Aktuálne programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky z augusta 2006 žiadnu ďalšiu legislatívnu iniciatívu v tejto oblasti nepredpokladá a zákon č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu vo svojej dôvodovej správe iba konštatuje, že: „Preto sa navrhuje v súlade s legislatívnym zámerom vlády... – vyňať právnu úpravu problematiky zmluvných vzťahov medzi športovcami a športovými klubmi na samostatnú úpravu, pretože jej riešenie sa ukazuje zložitejšie a vyžiada si dlhšiu prípravu.“

Oplývať, použijúc slová profesora Pavla HOLLÄNDERA „legislatívnym optimizmom” 55) by však bolo i v súvislosti s prijatím tejto špeciálnej športovej legislatívy veľmi, veľmi predčasné.

Súčasný stav nášho športu je totiž nevyhnutným a prirodzeným následkom veľmi komplexných príčin, ktoré však môžu mať zničujúce účinky už temer 20-ročného reformného odkladu.

Z tohto dôvodu akékoľvek súčasné i budúce rozhodnutie o masívnejšej ingerencii práva do nášho, stále sa iba transformujúceho športu, ktorý možno ešte stále nedopadol ani len na dno skutočnej reality trhových síl, nemôže nepriniesť pre šport nárazovo i veľmi negatívne, ba až katastrofické dôsledky...

Často i veľmi nekompromisné, zákonné, no možno nie úplne spravodlivé riešenie najmä voči mnohým dobrovoľníkom, ktorí sa na jeho chode roky bezodplatne podieľajú, ktoré by mohlo znamenať i jeho faktickú likvidáciu, čo skôr asi nie je vo verejnom záujme, by možno mohla nahradiť pozitívna publikačná a vedecká aktivita našich právnych vied. Tie sa totiž svojou doterajšou skôr nečinnosťou v tejto oblasti za posledných 20 rokov na súčasnom stave nášho športu (ne)priamo podieľali, keď ho nechali transformácií úplne napospas.

Zvyšovanie právnej kultúry v našom športe a hľadanie riešení cez vedecký výskum a následné vzdelávanie športového hnutia je jednou z ciest, ako sa môžu a zároveň by sa mali pokúsiť svoj dlh voči nášmu športu a jeho hnutiu splatiť.

Barometrom úspešnosti snaženia všetkých, ktorí to s futbalom u nás myslia pozitívne, by totiž mala byť vždy okrem úspechov v športovom súťažení najmä dôvera divákov rátajúca sa ich počtom na majstrovských zápasoch vo futbalových súťažiach. Nielen dnes už veľmi jednoducho technologicky dostupné priame prenosy napr. z anglickej najvyššej futbalovej súťaže na temer každej slovenskej TV obrazovke, v teple vlastnej obývačky a s pohodlím opakovaných záberov totiž spôsobili, že futbalové zápasy našej najvyššej futbalovej súťaže v jesennej časti sezóny 2009/10, napriek nášmu postupu na MS 2010, sledoval najmenší počet divákov v histórii samostatnej najvyššej slovenskej futbalovej súťaže! Pre budúcnosť stále viac globalizujúceho sa i slovenského profesionálneho futbalu môžeme tento fakt zatiaľ interpretovať ako akúsi „žltú kartu“, ktorú udelili slovenskí diváci našim klubom a ich hráčom. Žiada sa explicitne podotknúť, že dve žlté karty značia vo futbale kartu červenú, po ktorej nasleduje vylúčenie...

Summary

Evolution of football from not-for-profit civil society activity to bussiness is irreversible and there are neverending and still newly arising legal problems in the entire Europe which are getting more and more complex due to commercialism and professionalism of football.


 

  1. STLOUKALOVÁ, B.: Profesionalizmus a amatérizmus v zrcadle socialistického sportu. In: Tělesná kultura, r. 31, 2008, č. 1, s. 68-84
  2. 2) Ide o opatrenie Štatistického úradu Slovenskej republiky z 30. decembra 2000, ktorým sa vyhlasuje klasifikácia zamestnaní, a ktoré je pod číslom 16/2001 publikovaný v Z. z. Štatistický úrad Slovenskej republiky ako štátna inštitúcia de facto i de iure priznáva oprávnenie existencii zamestnania názvom „profesionálny športovec v kolektívnych športoch“, a tým i profesionálnemu futbalistovi. V ustanoveniach tohto opatrenia o abecedných zoznamoch zamestnaní rozoznáva zamestnanie „profesionálny športovec“ pod číslom 3475, ktoré ďalej delí na jeho tri možné formy – „profesionálny športovec v kolektívnych športoch“ s číslom 3475 01, „profesionálny športovec v motoristických športoch“ s číslom 3475 02 a „profesionálny športovec v individuálnych športoch“ s číslom 3475 03.
  3. Tieto fakty verejne v médiách deklaroval vtedajší manažér MŠK Žilina Karol Belaník. Pozri napr. HARSÁNYI, L.: Hubočan predstihol Dubovského. [online] Bratislava, 13. 2. 2008. [citované 13. 2. 2010] Dostupné na internete: http://futbal.pravda.sk/hubocan-predstihol-dubovskeho-dzn-/sk_fligaz.asp? =A080212_ 214245_sk_fligaz_p29
  4. Pozri Barancová, H.: Slovenské a európske pracovné právo. Žilina: Poradca podnikateľa s.r.o., 2004., ktorá na strane 88 tvrdí nasledovné: „Medzi kategórie osôb, s právnou pozíciou ktorých súčasná aplikačná prax má nemalé problémy, patria najmä členovia štatutárnych orgánov právnických osôb. Sporná z vyššieuvedeného pohľadu je aj právna pozícia... ...profesionálnych športovcov... a porovnaj toto tvrdenie napr. len s slovenskými prácami Mazák, J.: Právomoc a obsadenie súdu so zreteľom na tzv. štatutárne zmluvy vo vrcholovom športe. In: Socialistická zákonnosť, 1990, č. 2, s. 95 – 96, Tokoš, J.: Prestupy futbalistov v zrkadle práva. In: Bulletin slovenskej advokacie, 1997, č. 4, s. 45 – 58, Čorba, J.: Obchodovanie s bielym mäsom? Právne aspekty zmluvných vzťahov pri prestupoch športovcov. In : Husár, J. (eds.): Právo a obchodovanie. Zborník z vedeckej konferencie doktorandov konanej 7. 6. 2007 v Košiciach. Košice: PF UPJŠ, 2008, s. 46 – 57, Čorba, J.: Ťažký život legionára – pojednanie o možnostiach vykonávania športovej činnosti v zahraničí. In : Míľniky práva v stredoeurópskom právnom priestore 2007: zborník z medzinárodnej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov konanej v dňoch 16. – 18. 4. 2007 v priestoroch ÚZ NR SR Častá – Papiernička. Bratislava: PF UK, 2007, s. 269 – 278, Dolobáč, M.: Pracovné vzťahy v športe. In: kolektív autorů: Otázky sportovního práva. Praha – Plzeň: Ústav státu a práva AV ČR, v.v.i. a Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, s.r.o. 2008, s. 96 – 102, resp. Križan, L.: Mal by mať profesionálny futbalista na Slovensku postavenie zamestnanca? In: Bulletin slovenskej advokácie. 2009, č. 3, s. 28 – 35
  5. Hamerník, P.: Sportovní právo s medzinárodním prvkem. Praha: Auditórium, 2007. s. 49 
  6. Komplexne ku komunitárnemu rozmeru práva ingerujúceho do športu pozri v našich podmienkach prácu Hamerník, P.: Sportovní právo s medzinárodním prvkem. Praha: Auditórium, 2007. V rámci EÚ je takou napr. práca profesora Stephena Weatherilla z University of Oxford – Weatherill, S.: European sports law: collected papers. The Hague: TMC Asser press. 2007.
  7. Pre ilustráciu je vhodným príkladom i prestup futbalového profesionála škótskej národnosti zo škótskeho klubu do klubu anglického, ktorý nemá relevanciu vzhľadom na právo EÚ, keďže ide o územie jedného členského štátu EÚ – Veľkej Británie. Porovnaj s Hamerník, P.: Aktuální otázky aplikace práva EU volného pohybu osob a služeb na sportovní asociace. In: Časopis Buletin advokacie. 2005, č. 10, s. 33
  8. Gardiner Et Al.: Sports Law. London: Cavendish Publishing Limited. 1998. s. 341 a 342. (ďalej len „Gardiner Et Al., 1998, s. xy“) 
  9. Gardiner Et Al., 1998, s. 342. 
  10. GARDINER ET AL., 1998, s. 347 a nasl.
  11. Porovnaj s kapitolou Negative Aspects: Human Trafficking a tam uvádzanými prípadmi v jeho knihe Blanpain, R: The Legal Status of Sportsmen and Sportswomen under International, European and Belgian National and Regional Law. Hague: Kluwer Law International. 2003. s. 5 – 9. (ďalej len „Blanpain, R, 2003, s. xy“) V Bielej knihe o športe vydanej Európskou komisiou v roku 2007 je tento problém takisto jasne pomenovaný: „Zneužívanie mladých hráčov neustále pokračuje. Najvážnejší problém sa týka detí, ktoré nie sú vyberané do súťaží a zanedbané v cudzej krajine, čím sa často dostávajú do neregulárnej pozície, čo umožňuje ich ďalšie zneužívanie. Hoci vo väčšine prípadov tento jav nespadá pod právnu definíciu obchodovania s ľudskými bytosťami, je neprípustný vzhľadom na základné hodnoty uznané EÚ a jej členskými štátmi. Protirečí i hodnotám športu.“ – Európska komisia: Biela kniha o športe. Luxemburg: Úrad pre vydávanie úradných publikácií Európskych spoločenstiev, 2007, s.16
  12. Blanpain, R, 2003, s. xv
  13. Porovnaj s dielom citovaným v predchádzajúcej poznámke alebo s prácou Blanpain, R. – Inston, R.: The Bosman case. The End of the Transfer system? London: Sweet – Maxwell, 1996
  14. Ide teda o vykonávanie tzv. závislej práce – porovnaj s BLANPAIN, R, 2003, s. 74, poznámka pod čiarou č. 63
  15. Blanpain, R, 2003, s. 70
  16. Celý nasledujúci vývoj v Taliansku je prebratý z monografie prof. Michele Colucciho, talianskeho člena FIFA Dispute Resolution Chamber, pracujúceho zároveň pre Európsku komisiu (“Agent of the Legal Service“), ktorým je i zakladateľom talianskeho výskumného Sports Law and Policy Center. Monografia reflektuje platný právny stav k 1. 8. 2004. Pozri celú prácu Colucci, M.: Italy. In: Hendrickx, F. (Ed.): Sports Law. Supplement 1. Italy. The Hague: Kluwer Law International. 2004. In: Blainpain, R. (General Editor.): International Encyclopaedia of Laws. The Hague: Kluwer Law International. (ďalej len „ColuccI, M., 2004, s. xy“)
  17. Colucci, M., 2004, s. 65
  18. Fikentscher, A.: Mitbestimung im Sport (Eine rechtstatsächliche a rechtsvergleichende Untersuchung der Mitbestimmungsformen im deustschen und US-amerikanischen Leistungssport). Berlin: Duncker und Humblot, 2002 (ďalej len „Fikentscher, A., 2002, s. xy“)
  19. Fritzweiler, J. Et Al.: Praxishandbuch Sportrecht. München: Verlag C. H. Beck. 2007. s. 240 a nasl.
  20. Fikentscher, A., 2002, s. 123
  21. Fikentscher, A., 2002, s.123 a konkrétny rozbor troch elementov na nasledujúcich stranách až po stranu 131.
  22. Členom takejto hráčskej rady sa zväčša stávajú starší, skúsenejší hráči pôsobiaci v klube viacero sezón bez ohľadu na ich národnosť – v Norimbergu napr. i náš Marek Mintál. Pre viac o tomto inštitúte pozri Fikentscher, A., 2002, s. 175 – 186
  23. Rozsudok vo veci C-265/02 zo dňa 12. 4. 2005
  24. Uznesenie vo veci C-152/08 zo dňa 25. 7. 2008
  25. Porovnaj s Rey, J. M.: Football Players: Single or Joint Actors? An IP Question. In: International Sports Law Journal. 2003, č. 3, s. 13 – 15.
  26. Po prvýkrát sa takéto tvrdenie objavuje už v roku 1972 prof. Tomandlom v časopise Juristische Blätter. Z novších prác spomeňme diela vedúceho Inštitútu pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia Právnickej fakulty Viedenskej Univerzity prof. Waltera Schrammella – napr. Schrammel, W.: Die arbeits – und socialrechtliche Stellung des Berufsfussballspielers. In: Karollus Et Al.: Aktuelle Rechtsfragen des Fussballsports. Wien: Linde Verlag, 2000. s. 87, resp. Schrammel, W.: Sport und Arbeitsrecht. In: Sport und Recht. Wien: Linde Verlag, 2006, s. 37 – 51. Historický prehľad názorov viacerých autorov je možné nájsť v diele Resch, R. – Trosch, B. ET AL.: Arbeits – und social rechtliche Fragen des Profisport. Wien: OGB Verlag, 2005. s. 19 (ďalej len „Resch, R. – Trosch, B. Et Al., 2005, s. xy“)
  27. Jej komplexný prehľad aj s konkrétnymi dátumami a číslami rozhodnutí je možné nájsť v Resch, R. – Trosch, B. Et Al., 2005, s. 20
  28. Karollus Et Al.: Aktuelle Rechtsfragen des Fussballsports. Wien: Linde Verlag, 2000, Karollus Et Al.: Aktuelle Rechtsfragen des Fussballsports II. Wien: Linde Verlag, 2001., Karollus Et Al.: Aktuelle Rechtsfragen des Fussballsports III. Wien: Linde Verlag, 2004. Karollus Et Al.: Aktuelle Rechtsfragen des Fussballsports IV. Wien: Linde Verlag, 2006.
  29. Hollerer, T.: Der Berufsfussballer im Arbeitsrecht. Wien: WUV Universitätsverlag, 2003
  30. Reissner, P. Et Al.: Sport als Arbeit. Wien: Verlag Ősterreich, 2005
  31. Celé znenie je dostupné na webe stavovskej organizácie združujúcej hráčov futbalu v Rakúsku – Vereinigung der Fussballer (VdF). Pozri: http://www.vdf.at/KV-Entwurf_Stand_18.03.08_final.pdf
  32. Toto slovné spojenie „Nie lamentovať, ale hľadať spoločne riešenia“ spomenul vo svojej prednáške na 1. medzinárodnej vedeckej konferencií na Slovensku na tému športu a práva, ktorú organizovala FP BVŠP spolu so SOV v máji 2009 pod názvom „Športové právo v európskom právnom priestore“ vtedajší slovenský zástupca v EK Ján Figeľ zodpovedný aj za oblasť športu, keď spomínal na začiatky spoločného dialógu, ktorý inicioval spolu s vtedajším českým komisárom Špidlom medzi EK, UEFA, G14 a FIFPro s cieľom v diskusií riešiť problémy, ktoré priniesol do regulácie futbalu nielen rozsudok v prípade Bosman.
  33. Analýzu jej ustanovení je možné nájsť v Bach, G.: Kollektivvertrag im Berufssport – AmBeispiel des Fussballsports. In: Grundei, A. – Karollus, M.: Befufssportrecht II. Wien: Jan Sramek Verlag, 2008, s. 1 až 20.
  34. Tento výskum zahŕňal nasledovných 12 krajín – Cyprus, Estónsko, Lotyšsko, Rumunsko, Slovinsko, Bulharsko, Poľsko, Litva, Maďarsko, Česko, Slovensko. Údaje z Malty neboli k dispozícii. Porovnaj so záverečnou správou z výskumu Siekmann, R. – Branco Martins, R. – Drolec, T. – Vaigauskaité, D.: Promoting the Social Dialogue in European Professional Football (Candidate EU Member States). Project under Budget Heading B3-4000. The Hague: T.M.C. Asser Institut. November 2004 (ďalej len „Siekmann, R. – Branco Martins, R. – Drolec, T. – Vaigauskaité, D, 2004, s. xy“)
  35. Toto slovné spojenie „Nie lamentovať, ale hľadať spoločne riešenia“ spomenul vo svojej prednáške na 1. medzinárodnej vedeckej konferencií na Slovensku na tému športu a práva, ktorú organizovala FP BVŠP spolu so SOV v máji 2009 pod názvom „Športové právo v európskom právnom priestore“ vtedajší slovenský zástupca v EK Ján Figeľ zodpovedný aj za oblasť športu, keď spomínal na začiatky spoločného dialógu, ktorý inicioval spolu s vtedajším českým komisárom Špidlom medzi EK, UEFA, G14 a FIFPro s cieľom v diskusií riešiť problémy, ktoré priniesol do regulácie futbalu nielen rozsudok v prípade Bosman. 
  36. Analýzu jej ustanovení je možné nájsť v Bach, G.: Kollektivvertrag im Berufssport – AmBeispiel des Fussballsports. In: Grundei, A. – Karollus, M.: Befufssportrecht II. Wien: Jan Sramek Verlag, 2008, s. 1 až 20.
  37. Tento výskum zahŕňal nasledovných 12 krajín – Cyprus, Estónsko, Lotyšsko, Rumunsko, Slovinsko, Bulharsko, Poľsko, Litva, Maďarsko, Česko, Slovensko. Údaje z Malty neboli k dispozícii. Porovnaj so záverečnou správou z výskumu Siekmann, R. – Branco Martins, R. – Drolec, T. – Vaigauskaité, D.: Promoting the Social Dialogue in European Professional Football (Candidate EU Member States). Project under Budget Heading B3-4000. The Hague: T.M.C. Asser Institut. November 2004 (ďalej len „Siekmann, R. – Branco Martins, R. – Drolec, T. – Vaigauskaité, D, 2004, s. xy“)
  38. Siekmann, R. – Branco Martins, R. – Drolec, T. – Vaigauskaité, D, 2004, s. 112 – 128.
  39. Siekmann, R. – Branco Martins, R. – Drolec, T. – Vaigauskaité, D, 2004, s. 50 – 68.
  40. Simov, T. – Kolev, B.: Player´s Contracts in Bulgarian Football. In: International Sports Law Journal. 2006, č. 1 – 2, s. 110 – 112.
  41. Porovnaj s Jurevicius, R. – Vaigauskáite, D.: Legal Regulations of the Relationship between Football Clubs and Professional Players in Lithuania. In: International Sports Law Journal. 2004, č. 1 – 2, s. 33 – 37, konkrétne tvrdenie je na s. 34 (ďalej len „Jurevicius, R. – Vaigauskáite, D., 2004, s. xy“).
  42. Rudnik, M.: Professional Sport in Poland: The Role of Legal Regulation. In: International Sports Law Journal. 2005, č. 3 – 4, s. 32 .
  43. Ich konkrétne mená v angličtine i poľštine i ich historický vývoj sú v Siekmann, R. – Branco Martins, R. – Drolec, T. – Vaigauskaité, D, 2004, s. 72. Pozri tiež WACH, A.: Current Issues in Polish Professional Football. In: International Sports Law Journal. 2005, č. 3 – 4, s. 34 – 37.
  44. Pozri komplexne JUREVICIUS, R. – VAIGAUSKÁITE, D., 2004, s. 33 – 37 alebo Siekmann, R. – Branco Martins, R. – Drolec, T. – Vaigauskaité, d, 2004, s. 26 – 40.
  45. Ide o rozsudok najvyššieho lotyšského súdu spisová značka 3k-3-602/2000 Romanas Safronovas v Vilniaus „Statybos“ krep_inio klubas
  46. Jurevicius, R. – Vaigauskáite, D., 2004, s. 35
  47. Porovnaj s Siekmann, R. – Branco Martins, R. – Drolec, T. – Vaigauskaité, D, 2004, s. 40 a nasl.
  48. Nielen k tomuto záveru dochádza i súčasný košický autor Jozef Čorba, ktorý prednedávnom ako vôbec prvý na Slovensku obhájil kvalifikačnú (konkrétne dizertačnú) prácu na tému šport a právo v roku 2009. Vo viacerých svojich prácach, veľmi často na Slovensku priekopnícky orientovaných na oblasť obchodného práva a športu túto myšlienku zdôrazňuje. Pozri viac: Čorba, J.: Športové kluby – podnikanie pro forma? In: Naděje právní vědy: sborník z medzinárodního setkání mladých vědeckých pracovníku: 12. – 4. október 2007 na Zámeckém statku Bykov. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, 2008. s. 271 – 277, resp. Čorba, J.: Športové kluby a ich právny život. In: Kolektív autorů: Otázky sportovního práva. Praha – Plzeň: Ústav státu a práva AV ČR, v.v.i. a Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, s.r.o. 2008, s. 79 – 95. Je dôležité dodať, že pri akejkoľvek snahe o zatriedenie organizácií i v športe je nutné rozlišovať druh športových organizácií napr. už len na tzv. verejnoprospešné organizácie a členské organizácie. Ide o účelové, modelové rozdelenie teórie, keďže v praxi majú organizácie vzhľadom na rôznorodosť ich činností často zmiešaný charakter. Toto rozdelenie je dôležité na celom svete práve pre daňové účely vzhľadom na fakt, že členské organizácie sú tzv. organizácie zamerané na vzájomný prospech často práve výlučne členov a verejnoprospešné organizácie sú tzv. organizácie zamerané na prospech verejnosti, ktoré neslúžia len malej skupinke členov, ale potrebám celej verejnosti. Štát, ktorý pri niektorých jeho činnostiach, ktoré by mal vykonávať, priamo nahrádzajú, im preto často v zahraničí vytvára výhodnejšie legislatívne prostredie ako členským organizáciám. Pozri viac: Hrubala, J.: Neziskové právo vo svete a u nás. In: Ondrúšek, D. et al.: Čítanka pre neziskové organizácie. Bratislava: Centrum prevencie a riešenia konfliktov, Partners for Demokratic Change – Slovakia, 1998, s. 175 a nasl.
  49. Sita: Na obzore nové odbory pre hráčov, Ľ. Luhový nechce predbiehať. [online] Bratislava, 18. 2. 2008. [citované 20.3.2010] Dostupné na internete: http://www.profutbal.sk/spravy/ clanok89680-Na_obzore_nove_odbory_pre_hracov_L_Luhovy_nechce_predbiehat.htm?utm_ source=rss
  50. Porovnaj s Blanpain, R.: 10 years of Bosman. The Fight for Player Freedom Continues. In: International Sports Law Journal. 2006, č. 1 – 2, s. 116
  51. Pre komplexnú informáciu pozri rozsudok vo veci C-325/2008 zo dňa 16.marca 2010
  52. Svák, J.: Verejný záujem a verejná prospešnosť v právnom poriadku Slovenskej republiky. In: Právny obzor, roč. 89, 2002, č. 2, s. 175 – 194
  53. Pozri jeho myšlienky na úvodných stranách (s. 4 – 7) časopisu Efekt, najmä na článok Haňdiak, P.: Nastal čas na verejnú diskusiu o postavení neziskového sektora a o jeho partnerstve s podnikateľským a štátnym sektorom. In: Efekt, 2009, č. 4, s. 6 – 7
  54. Pozri napr. Barancová, H.: Flexikurita a pracovné právo pre 21.storočie. In: Barancová, H.: Pracovné právo 21. storočia. Plzeň: Aleš Čenek, 2009, s. 22 – 53, Olšovská, A.: Atypické formy výkonu závislej práce. In: Bejček, J.: Regulace, deregulace, autoregulace: sborník příspěvků z 5. konference Katedry obchodního práva Masarykovy univerzity na téma: “Regulace, deregulace, autoregulace” pořádané dne 18. prosince 2006. Brno: Masarykova univerzita, 2007. s. 357 – 369. resp. Toman, J. : Legálna definícia pojmu závislá práca – výkladové prístupy a kritické zhodnotenie. In: Justičná revue, 2008, č. 5, s. 761 – 768.
  55. Pozri viac v Holländer, P.: Soudce dnes: Bariéra postmoderní dekonstrukce nebo industriální továrna na rozhodnutí? In: Holländer, P.: Ústavněprávní argumentace. Ohlédnutí po deseti letech Ústavního soudu. Praha: Linde, 2003. s. 11 – 24.

 

  • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
  • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
  • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
  • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
  • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

Online prenos

Udalosti a podujatia

  • Žiadne udalosti