DISKUSNÝ PRÍSPEVOK – „PREČO MÁME NÍZKE SEBAVEDOMIE?“ NEPREČÍTANÉ MagOff 

---

POZNÁM JEDEN Z DÔVODOV.

Je mesiac máj, nielen lásky čas, ale v mnohých športoch aj vrchol nášho celosezónneho snaženia. Finišujú súťaže vo futbale, hokeji, basketbale, volejbale. Fanúšikovia si berú dovolenky, aby mohli oslavovať so svojimi hráčmi tituly, či zapíjať smútok z vypadnutia …

Odborná verejnosť sa zase zameriava na športové výkony a aj vďaka moderným technológiám sa „analyzuje ostošesť“. Hľadajú sa dôvody, vinníci, chyby a ako to už na tom našom malom Slovensku býva, zas a stále sa konštatuje, že máme málo domácich rozdielových hráčov, málo kvality, málo sebavedomia a preto musíme vsádzať na zahraničné posily. Takejto hlboko zakorenenej „pravdy“ sa chytajú niektorí alibistickí tréneri, ktorí po každej prehre vyhlásia: „Ak chceme vyhrávať, byť konkurencieschopní, musíme investovať a kupovať nových, lepších, kvalitnejších hráčov, ktorí to dokážu“.

Viem, že častokrát je to z ich strany len udička hodená ich klubovým majiteľom a športovým riaditeľom, ale myslím si, že si vôbec neuvedomujú, aký negatívny dopad to má na ich vlastných hráčov z hľadiska ich psychiky, sebavedomia, či herných zručností. Takýto tréneri zabúdajú, že ich hlavným trénerským poslaním je rozvíjať samotného hráča, objavovať v ňom jeho skrytý potenciál a že výhry a trofeje sú „len“ následným sekundárnym bonusom tohto procesu. Zabúdajú, že hráči sú len ich odrazom a zrkadlia to, čo tréner do nich zasial počas tréningov, či taktických porád. Zápas a jeho výsledok je len obrazom vnútorného vyžarovania trénera a hráčov, ich odvahy, vnútornej sily, kreativity, alebo naopak, strachu, obáv a deštrukcie.

Mnohí majitelia podľahnú volaniu trénera po nových hráčoch a kabínový prievan sa opakuje po každej polsezóne, ako obohraná platňa. Na rad prichádzajú hráčski agenti, majitelia otvárajú stavidlá svojich finančných rybníkov a nakupujú drahé zahraničné posily. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že po pár zápasoch zistia, že sú to tiež len hráči z mäsa a kostí, že nie sú až takí geniálni a možno aj naši lacnejší hráči pri lepšom manažovaní by to dokázali a tak príde staré známe, že nemôžme vymeniť dvadsať hráčov, ale vymeníme jedného trénera a koleso „športového NE/ŠŤASTIA“ sa točí ďalej …

Mnohí sa čoraz častejšie zamýšľajú, ako z toho vystúpiť, aká cesta vedie ku krajším zajtrajškom? Myslím, že už dosť príkladov vlastnej cesty máme aj u nás a netreba vymýšľať teplú vodu, len použiť zdravý gazdovský rozum. Ale čo ak ho nemáme a potrebujeme zažiť takúto skúsenosť? Potom neustále vstupujeme do tej istej rieky a topíme sa vo vlastných rozhodnutiach …

ZABUDLI SME NA ROZVOJ NAŠEJ TVORIVOSTI, PRIRODZENOSTI, AUTENTICITY

Zamysleli ste sa už niekedy nad tým, ako môžeme chcieť od našich detí, hráčov, kreativitu, tvorivosť, sebavedomie, keď od malička sme v zajatí nabaľovania informácii, vedomostí, ktoré sú do nás „tlačené“ zvonku? Kedy sa deti majú možnosť učiť na vlastných chybách, keď od mala je nám niečo „natískané-ponúkané, ako to jediné- právne“?! Najprv našimi rodičmi, učiteľmi v škole, neskôr trénermi a vo finále všadeprítomnými médiami?

Naša bláznivá spoločnosť v nás nekompromisne zakotvila „jadrový pohon – MUSÍŠ BYŤ PRVÝ“. A tak to vedome-nevedome používame doma, v škole, v práci, v športe – víťazstvo za každú cenu!

Byť prvý, znamená byť úspešný, vážený, bohatý a ruka v ruke s tým ide „jediná pravda“, tá naša a kto má peniaze, má predsa moc! A toto je kameň úrazu a odraz doby, v ktorej žijeme.

Kde to začína? Vráťme sa do školských čias. Tam nás učili sa viac „bifľovať“, zhŕňať vedomosti, stali sme sa chodiacimi encyklopédiami a naháňačmi titulov. Ale v bežnom živote málo praktickými, tvorivými a rozumnými tvormi, odtrhnutými od prírody, či zákonov Univerza.

Myslím, že celkom tu pasuje Ezopov výrok:

„Nie je múdry ten, kto vie veľa, ale ten, kto to vie využiť v živote.“

Som presvedčený, že sa potrebujeme vrátiť k vlastnej prirodzenosti, tvorivosti, aj za cenu chýb, nepodarkov, či pádov. Len tak v sebe podporíme vlastnú tvorivosť, kreativitu a jedinečnosť.

Podobné je to aj v športe. Som rozčarovaný, keď vidím, ako už v prípravkách do malých športovcov, „vzdelaní tréneri“, tlačia rôzne zaručené šablóny, herné systémy, taktické dogmy, ktoré zaručia víťazstvá nad súperom vo veku 6–12 rokov. Je to ozaj veľmi krátkozraké a vracia sa nám táto pretaktizovaná a unifikovaná výchova v neskoršom veku, či na reprezentačnej úrovni, keď si nevieme rady s „antiradarom“, ktorý vymyslel súperov tréner.

Prosím, vráťme sa k hernej prirodzenosti, spravme krok, či dva späť, poďme sa tešiť zo samotnej hry. Zastavme na chvíľu pohon – MUSÍŠ BYŤ PRVÝ. S nikým nesúťažme, neporovnávajme sa, hrajme svoju hru, zúčastňujme sa svojho vlastného preteku a k tomu veďme aj naše deti, žiakov a hráčov.

Majme jeden cieľ: byť lepšími, ako sme boli včera. Uvidíte, aký budeme zrazu iní – uvoľnení, kreatívni, jedineční. Tvorivosť, nápaditosť, originalita bude žiariť každým kúskom nášho tela. Bude vychádzať z nášho jedinečného a originálneho vnútra, nášho srdca.

Rýchlo prídeme na to, že porážať súperov z nás nikdy nespraví lepších a šťastnejších ľudí, ale je to len snaha o akýsi status na sociálnych sieťach prezentovať sa ako víťazi a naivne sa domnievať, že nám to prinesie slávu a uznanie.

Každodenné posúvanie vlastných hraníc je tou cestou, ktorá nás privedie k vnútornej radosti, pohode, zručnostiam, ktoré sa pretavia do pozitívnych výsledkov aj v ťažkých zápasoch, na veľkých turnajoch, či súťažiach.