Niekoľko slov k (prípadnej) trestnej zodpovednosti členov štatutárnych orgánov športových klubov:  NEPREČÍTANÉ 

Úvod do problematiky – nesedíme v stojacom vlaku

Status športovcov je diskutovanou témou naprieč celým, nielen športovým svetom. Aktuálna situácia v športe v podmienkach Slovenskej republiky hovorí o tom, že športovci sú zmluvnými partnermi športových klubov. Ich právne vzťahy sú zakladané na základe inominátnych – nepomenovaných kontraktov, a to na základe § 269 ods. 2 z.č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v z.n.p. (ďalej len „ObZ“), alebo na základe § 51 z.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z.n.p. (ďalej len „OZ“). Okrem uvedených vzťahov sú športovci členmi národných športových zväzov.

Ospravedlňujeme (nevidíme) právne nesúladný stav?

Tento stav, ktorý sme opísali v úvode je v rámci aktuálneho právneho stavu aktuálny aj napriek tvrdeniu, že zákon č. 311/2001 Z.z Zákonník práce v z.n.p. (ďalej len „ZP“) ustanovuje vo svojom § 3 ods. 2 nasledovné:

§ 3 ods. 2     

• "Pracovnoprávne vzťahy zamestnancov, ktorí sú povinní zabezpečiť súlad podľa osobitného predpisu, a zamestnancov pracujúcich v prevádzke, údržbe a rozvoji plynárenskej prepravnej siete, ktorí sú v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu prevádzkovateľa plynárenskej prepravnej siete, zamestnancov v doprave, zamestnancov vykonávajúcich zdravotnícke povolanie, členov posádok lodí plávajúcich pod štátnou vlajkou Slovenskej republiky, zamestnancov súkromných bezpečnostných služieb a profesionálnych športovcov sa spravujú týmto zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak."

V úvode opísaný stav je v súlade so zákonom z toho dôvodu, pretože ustanovenie § 3 ods. 2 hovorí, že "pracovnoprávne vzťahy .... a profesionálnych športovcov sa spravujú týmto zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak." 

Je však viac ako jasné, že ak medzi športovým klubom a športovcom nevznikne pracovnoprávny vzťah, ale iný – napr. občianskoprávny alebo obchodnoprávny (na základe nepomenovanej zmluvy), § 3 ods.2 sa na neho nevzťahuje. Na základe uvedeného poznáme prípady, v ktorom sa hráči nedokážu domôcť svojich práv a povinností, nakoľko počas účinnosti zmluvného dojednania sú v područí svojho zmluvného partnera – vždy silnejšieho partnera, ktorý je vo výhodnejšej pozícii ako hráč. Povedzme to laicky – od priazne, či naopak nepriazne športového klubu či niektorých kompetentných osôb je závislá športovcova športová činnosť, či v globále – športovcova kariéra.

Nový zákon o športe ako garant spravodlivosti v športe – vidíme na konci tunela vyváženosť zmluvného vzťahu?

V súvislosti s pripravovaným novým „kódexom“ športového práva – novým zákonom o športe je jednou z najdôležitejších zmien aj zmena statusu športovca.

Jedným z možných riešení je začlenenie športovcov (najmä pri kolektívnych športoch, kde činnosť športovcov v rámci klubu má znaky závislej práce), teda hráčov do množiny zamestnancov. Nebolo by správne uvažovať o možnosti pojmologického uchopenia profesionálneho športovca, a len tento typ športovca „vtiahnuť“ do zamestnaneckého statusu. Musíme si uvedomiť, že profesionálneho, amatérskeho či dokonca poloprofesionálneho športovca môže každé športové odvetvie definovať odlišným spôsobom. Ako správny sa preto javí krok definovania činnosti, ktorú ak športovec vykonáva, považuje sa za zamestnanca. Ak športovec vykonáva športovú činnosť za odmenu – ako závislú prácu, spadá takýto športovec pod pracovnoprávny režim. Takýto krok zákonodarcu by robil zo športových klubov zamestnávateľov, a na pracovnoprávny vzťah medzi nimi a športovcom by sa vzťahovala pracovnoprávna úprava.

Trestnoprávne presahy – neľakajme sa predčasne, viac ako treba:

Okrem posilnenia pozície športovcov by táto zmena priniesla aj nadväzujúcu, trestnoprávnu zodpovednosť štatutárnych orgánov športových klubov podľa z.č. 300/2005 Z.z Trestný zákon v z.n.p. (ďalej len „TZ“). Tento vo svojom § 214 ustanovuje trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného.

§ 214         Nevyplatenie mzdy a odstupného

"(1) Kto ako štatutárny orgán právnickej osoby alebo fyzická osoba, ktorá je zamestnávateľom, alebo ich prokurista (i) nevyplatí svojmu zamestnancovi mzdu, plat alebo inú odmenu za prácu, náhradu mzdy alebo odstupné, na ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok, v deň ich splatnosti, hoci v tento deň mal peňažné prostriedky na ich výplatu, ktoré nevyhnutne nepotreboval na zabezpečenie činnosti právnickej osoby alebo činnosti zamestnávateľa, ktorý je fyzickou osobou, alebo (ii) vykoná opatrenia smerujúce k zmareniu vyplatenia týchto peňažných prostriedkov, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.

(2) Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) a spôsobí ním väčšiu škodu,    

b) z osobitného motívu, alebo

c) voči viac ako desiatim zamestnancom.

(3) Odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním značnú škodu.

(4) Odňatím slobody na sedem rokov až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním škodu veľkého rozsahu."

Toto ustanovenie TZ nadväzuje na ústavou garantované právo ( čl. 36 písm. a. Ústavy) na odmenu za vykonanú prácu. Na toto právo nadväzuje ustanovenie § 118 ZP, kde je ustanovená povinnosť zamestnávateľa poskytovať zamestnancovi mzdu za vykonanú prácu.

§ 118 ods.1  ZP      

• "Zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu."

Právo na mzdu za vykonanú prácu a jeho ochrana je súčasne objektom trestného činu ustanoveného v § 214 TZ. Objektívna stránka trestného činu je v jeho znení vyššie označení písmenami (i) / (ii). Z hľadiska subjektívnej stránky je potrebné úmyselné zavinenie, to znamená, že nestačí nedbanlivosť. Subjektom, a teda páchateľom tohto trestného činu môže byť len štatutárny orgán zamestnávateľa, prípadne prokurista. Odseky 2 a nasl. definujú kvalifikovanú skutkovú podstatu tohto trestného činu.

Zákon spomína ako zodpovednú osobu štatutárny orgán. Netreba však podľahnúť panike, ale uvedomiť si presahy daného ustanovenia a znaky skutkovej podstaty daného trestného činu. V prvom rade uveďme, že takúto zodpovednosť má každý zamestnávateľ na území Slovenskej republiky, ktorý pri výkone svojich predmetov činností zamestnáva zamestnancov. Ak chceme procesy v slovenskom športe stransparentniť, buďme vzorom.

Podstatnými obavami športovej verejnosti je skutočnosť vystavenia sa trestnoprávnej zodpovednosti za nevyplatenie mzdy alebo odstupného v prípadoch, ak im to jednoducho rozpočet – či stav na účte nedovolí. Samozrejme, takáto obava je legitímna a je na ňu podstatné prihliadať, zvlášť ak tento stav môže byť zapríčinený nesplnením si povinnosti tretích strán – sponzorov športových klubov.

Preto je dôležité, že ustanovenie hovorí „......nevyplatí svojmu zamestnancovi....... v deň ich splatnosti, hoci v tento deň mal peňažné prostriedky na ich výplatu, ktoré nevyhnutne nepotreboval na zabezpečenie činnosti právnickej osoby alebo činnosti zamestnávateľa, ktorý je fyzickou osobou, alebo vykoná opatrenia smerujúce k zmareniu vyplatenia týchto peňažných prostriedkov, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.“

TZ nám teda ustanovuje, že ak štatutárny orgán nebude mať na účte finančné prostriedky a z tohto dôvodu nesplní svoje povinnosti vyplatenia mzdy, jeho konanie nenaplní znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu. TZ dokonca hovorí aj o prípade, ak štatutárny orgán mal na účte finančné prostriedky a tieto nevyhnutne potreboval (nesmie ich potrebovať) na zabezpečenie svojej činnosti, a v súlade s týmto účelom ich aj použije, jeho konanie taktiež nenaplnilo skutkovú podstatu tohto trestného činu.

Zhrnuté, podčiarknuté a zjednodušené, ak štatutár športového klubu nemá na účte finančné prostriedky a nevyplatí mzdu/mzdy športovcom – svojím zamestnancom, nie je to trestný čin. Nie je trestný čin dokonca ani také konanie, ak by na účte finančné prostriedky mal, ale tieto by použil na nevyhnutné zabezpečenie činnosti športového klubu.

Jeho konanie by nadobudlo charakter trestnej činnosti len vtedy, ak by na účte mal finančné prostriedky, no uprednostnil by uspokojenie iných pohľadávok, pred pohľadávkami svojich zamestnancov.

Trestný zákon v súvisiacom ustanovení § 86 ods. 1 písm. c) ustanovuje pre tento typ trestného činu dokonca účinnú ľútosť, teda stav, v ktorom trestnosť prípadného protizákonného konania štatutára športového klubu (uprednostnil by uspokojenie iných pohľadávok pred pohľadávkami svojich zamestnancov – športovcov, prípadne by nevyplatil mzdu ak by mal na účte finančné prostriedky) zaniká.

§ 86       

(1) Trestnosť trestného činu zaniká aj vtedy, ak ide o trestný čin

c) nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214, ak trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky a páchateľ svoju povinnosť dodatočne splnil najneskôr do 60 dní od dokonania trestného činu,

Zákon tu teda prezumuje zánik trestnosti činu, ak tento nemal trvalo nepriaznivé následky a ak štatutár zamestnávateľa (športového klubu) splnil dodatočne povinnosť (vyplatil mzdu) a to najneskôr do 60 dní (od splatnosti mzdy alebo odstupného).

Toto ustanovenie je teda pre športovo – právnu obec a subjekty v nej, predovšetkým štatutárov športových klubov prínosné a aj pri akceptácii zamestnaneckého statusu športovcov vytvára možnosť pre štatutárov športových klubov, aby sa vyhli trestnoprávnej zodpovednosti a to aj pri prípadnej zlej finančnej situácii v športovom klube.

Záver:

Tento krátky príspevok mal snahu objektívne ale o to detailnejšie informovať širokú verejnosť o trestnoprávnej rovine a zodpovednosti štatutárnych orgánov športových klubov v prípade, ak by sa športovci stali zo zákona pri vykonávaní športovej činnosti (za odmenu) závislej práce zamestnancami. Zvykne sa hovorievať, že nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá, čo platí v rovine trestného práva o to viac.

Prípadná zmena statusu športovcov na zamestnancov a zmena ich vzťahu so športovými klubmi s charakteru zmluvného na charakter pracovnoprávny nemá za cieľ posielať ľudí, ktorí sa športu oduševnene venujú za mreže, ba naopak – stransparentniť aj ich pozíciu a vnímanie širokou verejnosťou.

Reforma jednotlivých, aj menších a čiastkových procesov v športe dokáže vyvolať zmeny väčšieho charakteru, ktoré môžu byť hnacím motorom reformy športu na Slovensku. Idealistická otázka na záver znie, či nemôže reforma športu naštartovať reformu spoločnosti. A nejde nám všetkým práve o to, priatelia?