Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Judikatúra Súdneho dvora EÚ relevantná pre oblasť športu NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    28.07.2014Súdny dvor Európskej únie (Spracoval: JUDr. Peter Sepeši )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač
    TÉMATICKÉ OBLASTI: Športové právo
    POJMY: šport

    Vec C-325/08 - Olympique Lyonnais SASP proti Olivier Bernard a Newcastle UFC, Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) zo 16. marca 2010

    ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

    zo 16. marca 2010 (*)

    „Článok 39 ES – Voľný pohyb pracovníkov – Obmedzenie – Profesionálni futbaloví hráči – Povinnosť uzavrieť prvú profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom, ktorý hráča vychoval – Zaviazanie hráča na náhradu škody z dôvodu porušenia tejto povinnosti – Odôvodnenie – Cieľ spočívajúci v podpore náboru a výchovy mladých hráčov“

    Vo veci C‑325/08,

    ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Cour de cassation (Francúzsko) z 9. júla 2008 a doručený Súdnemu dvoru 17. júla 2008, ktorý súvisí s konaním:

    Olympique Lyonnais SASP

    proti

    Olivierovi Bernardovi,

    Newcastle UFC,

    Abstrakt rozsudku

    1. Voľný pohyb osôb – Pracovníci – Ustanovenia Zmluvy – Pôsobnosť

    (Článok 45 ZFEÚ)

    2. Voľný pohyb osôb – Pracovníci

    (Článok 45 ZFEÚ)

    1. Článok 45 ZFEÚ sa nevzťahuje iba na konanie verejných orgánov, ale aj na pravidlá akejkoľvek inej povahy zamerané na kolektívnu reguláciu zárobkovej činnosti. V tejto súvislosti do pôsobnosti uvedeného článku spadá charta profesionálneho futbalu národnej federácie futbalu, pokiaľ má povahu vnútroštátnej kolektívnej zmluvy.

    (pozri body 30, 32)

    2. Článku 45 ZFEÚ neodporuje systém, ktorý na účely uskutočnenia cieľa spočívajúceho v podpore náboru a výchovy mladých hráčov zaručuje odškodnenie klubu, ktorý hráča vychoval, v prípade, keď mladý hráč uzavrie po ukončení obdobia svojej výchovy profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom z iného členského štátu, pod podmienkou, že tento systém je spôsobilý zaručiť uskutočnenie uvedeného cieľa a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie.

    Takýto systém istotne predstavuje obmedzenie voľného pohybu pracovníkov, ktorý je vo vnútri Únie zabezpečený na základe článku 45 ZFEÚ, keďže môže odradiť hráča od výkonu svojho práva voľného pohybu a robí výkon uvedeného práva menej lákavým, hoci formálne nebráni tomuto hráčovi uzavrieť profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom z iného členského štátu. Takýto systém možno však v zásade odôvodniť cieľom spočívajúcim v podpore náboru a výchovy mladých hráčov, keďže perspektíva, že futbalové kluby získajú náhradu za výchovu hráčov, povzbudzuje tieto kluby k vyhľadávaniu talentov a zabezpečovaniu výchovy mladých hráčov. Okrem toho sú náklady vynaložené na výchovu mladých hráčov zvyčajne len čiastočne kompenzované výnosmi, ktoré môžu títo hráči počas obdobia výchovy priniesť klubu, v ktorom výchovu absolvujú. Ak by za týchto podmienok kluby, ktoré vychovávajú hráčov, nedokázali dosiahnuť návratnosť takto vynaložených nákladov v prípade, že hráč po ukončení svojej výchovy uzavrie profesionálnu hráčsku zmluvu s iným klubom, mohlo by ich to odrádzať od investícií do výchovy mladých hráčov. To platí najmä pre malé kluby poskytujúce výchovu, ktorých investície do náboru a výchovy mladých hráčov na miestnej úrovni majú podstatný význam pre naplnenie spoločenskej a výchovnej funkcie športu.

    Taký systém však musí byť skutočne spôsobilý dosiahnuť uvedený cieľ a byť vo vzťahu k nemu primeraný, pričom sa musia vziať do úvahy náklady vynaložené klubmi na výchovu tak budúcich profesionálnych hráčov, ako aj hráčov, ktorí sa profesionálnymi hráčmi nikdy nestanú. V tejto súvislosti na zaručenie uskutočnenia uvedeného cieľa nie je nevyhnutný systém, podľa ktorého môže byť „talentovanému“ hráčovi, ktorý po ukončení obdobia svojej výchovy uzavrie profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom z iného členského štátu, uložená povinnosť náhrady škody, ktorej výška nezávisí od skutočných nákladov na výchovu.

    (pozri body 35 – 37, 41, 43 – 45, 49, 50 a výrok)

    Vec T‑313/02 - David Meca-Medina vs.Komisia, Rozsudok súdu prvého stupňa z 30.9.2004

    ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (štvrtá komora) z 30. septembra 2004 (*)
    „Hospodárska súťaž – Slobodné poskytovanie služieb – Antidopingová úprava prijatá Medzinárodným olympijským výborom (MOV) – Výlučne športová úprava“

    Vo veci T‑313/02,

    David Meca-Medina, bydliskom v Barcelone (Španielsko), Igor Majcen, bydliskom v Ljubljane (Slovinsko),
    v zastúpení: J.-L. Dupont, advokát,

    žalobcovia,

    proti

    Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: O. Beynet a A. Bouquet, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, žalovanej,

    ktorú v konaní podporuje:
    Fínska republika, v zastúpení: T. Pynnä, splnomocnená zástupkyňa, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

    ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie z 1. augusta 2002, ktorým sa zamietol návrh žalobcov proti Medzinárodnému olympijskému výboru (MOV) na vyslovenie nesúladu niektorých predpisov prijatých touto organizáciou a uplatňovaných Medzinárodnou plaveckou federáciou (FINA), ako aj niektorých praktík používaných pri dopingových kontrolách s predpismi práva Spoločenstva o hospodárskej súťaži a slobodnom poskytovaní služieb [neoficiálny preklad] (vec COMP/38158 – Meca-Medina a Majcen/MOV),

    Právny rámec a skutkový stav

    1 Medzinárodný olympijský výbor (ďalej len „MOV“) ako vrcholný predstaviteľ olympijského hnutia zoskupuje rôzne medzinárodné športové zväzy, medzi nimi aj Fédération internationale de la natation (Medzinárodnú plaveckú federáciu, ďalej len „FINA“).

    2 FINA uplatňuje Doping Control Rules (pravidlá pre kontrolu dopingu, ako platili v čase relevantných udalostí, ďalej len „DC“), antidopingový kódex olympijského hnutia pre úsek plávania. Článok 1.2a DC definuje doping ako „priestupok, pri ktorom sa v tkanivách alebo tekutinách tela športovca vyskytujú zakázané látky“. Táto definícia zodpovedá zneniu článku 2 ods. 2 vyššie citovaného antidopingového kódexu, v zmysle ktorého sa za doping považuje „prítomnosť zakázanej látky v organizme športovca, zistenie požitia takejto látky alebo zistenie použitia zakázanej metódy“.

    3 Nandrolon a jeho metabolity, norandosterón (NA) a noretiocholanolon (NE) (ďalej nazývané spoločne len ako „nandrolon“), sú zakázané anabolické látky. V záujme zohľadnenia možnej endogénnej, teda nie protiprávnej tvorby nandrolonu, sa však v súlade s praxou 27 laboratórií akreditovaných pri MOV a FINA za doping považuje v prípade mužských športovcov iba prítomnosť tejto látky v tele prekračujúca prahovú hodnotu 2 nanogramov (ng) v mililitri (ml) moču.

    4 V zmysle článku 9.2a DC je sankcia v prípade prvého zistenia dopingu požitím anabolika minimálne štvorročný zákaz činnosti, pričom však táto sankcia môže byť zmiernená v súlade s článkom 9.2 poslednej vety DC a s článkami 9.3 a 9.10 DC, ak športovec dokáže, že nepožil zakázanú látku vedome, alebo že táto látka bola prítomná v jeho tele bez jeho zavinenia.

    5 Sankcie ukladá Doping Panel (Dopingová komisia) FINA, ktorého rozhodnutia možno napadnúť odvolaním podaným na Arbitrážny súdny dvor pre šport (ďalej len „ASDŠ“) v súlade s článkom 8.9 DC. ASDŠ sídli v Lausanne a je financovaný a spravovaný Medzinárodnou radou športovej arbitráže (ďalej len „MRŠA“), nezávislým orgánom MOV.

    6 Nálezy ASDŠ môžu byť napadnuté žalobou na švajčiarskom spolkovom súde, ktorý je príslušný preskúmať medzinárodné rozhodcovské rozsudky vydané vo Švajčiarsku.

    7 Žalobcovia sú dvaja profesionálni športovci pretekajúci v disciplíne diaľkového plávania, ktorá v oblasti vodných športov zodpovedá maratónskemu behu.

    8 Pri antidopingovej kontrole uskutočnenej počas Svetového pohára v tejto disciplíne v Salvador de Bahia (Brazília), na ktorom žalobcovia obsadili prvé a druhé miesto, boli títo pozitívne testovaní na výskyt nandrolonu. Hodnota nameraná u D. Meca-Medinu bola 9,7 ng/ml a u I. Majcena 3,9 ng/ml.

    9 Doping Panel FINA rozhodol 8. augusta 1999 o zákaze činnosti pre oboch žalobcov na obdobie štyroch rokov.

    10 Potom, čo žalobcovia podali odvolanie, ASDŠ rozhodcovským rozsudkom z 29. februára 2000 potvrdil rozhodnutie o zákaze činnosti.

    11 V januári 2000 bolo vedeckými pokusmi dokázané, že metabolity nandrolonu sa môžu endogénne vytvoriť v ľudskom organizme v množstve prekračujúcom prahové hodnoty v prípade konzumácie istých druhov stravy, napríklad bravčového mäsa získaného z nekastrovaných samcov.

    12 Vzhľadom na tento vývoj sa FINA a žalobcovia v rozhodcovskej zmluve z 20. apríla 2000 dohodli opätovne predložiť vec na ASDŠ s cieľom nového preskúmania.

    13 Rozhodcovským rozsudkom z 23. mája 2001 znížil ASDŠ dĺžku zákazu činnosti uloženej žalobcom na dva roky.

    14 Proti tomuto rozhodcovskému rozsudku žalobcovia nepodali žalobu na švajčiarsky spolkový súd.

    15 Listom z 30. mája 2001 podali žalobcovia návrh na Komisiu v súlade s článkom 3 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvé nariadenie implementujúce články [81] a [82] Zmluvy (Ú. v. ES 13, s. 204), ktorým namietali porušenie článkov 81 ES a/alebo 82 ES.

    16 Vo svojom návrhu žalobcovia spochybnili zlučiteľnosť niektorých predpisov prijatých MOV a uplatňovaných FINA, ako aj niektorých praktík používaných pri antidopingových kontrolách s predpismi práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže a slobodného poskytovania služieb. Po prvé, určenie prahovej hodnoty 2 ng/ml malo predstavovať zosúladený postup MOV a 27 akreditovaných laboratórií. Táto prahová hodnota mala byť z vedeckého hľadiska určená nesprávne a mohla viesť k vylúčeniu nevinných alebo iba nedbanlivých športovcov. V prípade žalobcov mohlo byť prekročenie prahovej hodnoty výsledkom konzumácie jedla obsahujúceho bravčové mäso pochádzajúce z nekastrovaného zvieraťa. MOV mal ďalej prijatím systému objektívnej zodpovednosti a založením arbitrážnych súdov pre riešenie športových sporov (ASDŠ a MRŠA), ktoré nemali byť dostatočne nezávislé od MOV ešte viac zvýrazniť skutočnosť, že táto prahová hodnota porušuje hospodársku súťaž.

    17 V zmysle návrhu viedlo uplatnenie týchto pravidiel (ďalej nazývaných iba ako „sporné antidopingové pravidlá“ alebo „sporná antidopingová úprava“) k porušeniu hospodárskych slobôd športovcov zaručených článkom 49 ES a z pohľadu práva hospodárskej súťaže k porušeniu práv športovcov vyplývajúcich z článkov 81 ES a 82 ES.

    18 Listom z 8. marca 2002 Komisia na základe článku 6 nariadenia Komisie (ES) č. 2842/98 z 22. decembra 1998 o vypočutí strán v určitých konaniach podľa článkov [81] a [82] Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 354, s. 18) informovala žalobcov o dôvodoch, pre ktoré je rozhodnutá nevyhovieť ich návrhu.

    19 Listom z 11. apríla 2002 adresovali žalobcovia Komisii svoje pripomienky k jej listu z 8. marca 2002.

    20 Rozhodnutím z 1. augusta 2002 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) Komisia zamietla návrh žalobcov po tom, čo preskúmala spornú antidopingovú úpravu z pohľadu práva hospodárskej súťaže, a dospela k záveru, že na túto úpravu sa zákaz obsiahnutý v článkoch 81 ES a 82 ES nevzťahoval (body 33 až 70 napadnutého rozhodnutia). 

    Posúdenie Súdom prvého stupňa

    35 Táto žaloba smerujúca ku zrušeniu rozhodnutia, ktorým bol zamietnutý návrh v rámci konania podľa článkov 81 ES a 82 ES, v podstate nastoľuje otázku, či antidopingová úprava môže byť napadnutá s odvolaním sa na článok 49 ES o slobodnom poskytovaní služieb a aké prípadné dôsledky by z toho vyplynuli vzhľadom na právo Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže.

    36 Pre zodpovedanie tejto otázky, od ktorej závisí výsledok konania, ako aj pre zhodnotenie žalobných dôvodov a tvrdení účastníkov je potrebné definovať podstatu a obsah spornej antidopingovej úpravy vo svetle judikatúry Súdneho dvora o uplatňovaní ustanovení Zmluvy ES o hospodárskych slobodách, predovšetkým v oblasti voľného pohybu pracovníkov, slobodného poskytovania služieb a hospodárskej súťaže na športové predpisy.

    O uplatnení ustanovení Zmluvy ES o hospodárskych slobodách na športové predpisy

    37 Na úvod treba uviesť, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora sa právo Spoločenstva vzťahuje v súlade s cieľmi Spoločenstva na šport len do tej miery, v akej ide o hospodársku činnosť v zmysle článku 2 ES (rozsudky Súdneho dvora Walgrave, bod 4; zo 14. júla 1976, Donà, 13/76, Zb. s. 1333, ďalej len „rozsudok Donà“, bod 12; Bosman, bod 73; Deliège, bod 41, a z 13. apríla 2000, Lehtonen a Castors Braine, C‑176/96, Zb. s. I‑2681, ďalej len „rozsudok Lehtonen“, bod 32). Na druhej strane Súdny dvor uznal, že šport má v Spoločenstve značný spoločenský význam (rozsudky Bosman, bod 106, a Deliège, bod 41).

    38 S touto judikatúrou je v súlade aj vyhlásenie č. 29 o športe pripojené k záverečnému aktu medzivládnej konferencie, ktorá prijala znenie Zmluvy z Amsterdamu, ktoré zdôrazňuje spoločenský význam športu a vyzýva inštitúcie Európskej únie, aby brali zvláštny ohľad na osobitosti amatérskeho športu. Toto vyhlásenie je zlučiteľné s citovanou judikatúrou, keďže sa týka situácií, keď pestovanie športu predstavuje hospodársku činnosť (rozsudok Deliège, bod 42). 

    39 Ak má športová činnosť charakter práce vykonávanej za odmenu alebo poskytovania služieb za odplatu, vzťahujú sa na ňu ustanovenia článku 39 a nasl. ES alebo článku 49 a nasl. ES (rozsudky Walrave, bod 5; Donà, body 12 a 13, a Bosman, bod 73).

    40 Preto sa podľa názoru Súdneho dvora vzťahujú zákazy obsiahnuté v ustanoveniach Zmluvy na pravidlá prijaté v oblasti športu, ktoré sa týkajú hospodárskeho aspektu, ktorý môže mať športová činnosť. V tomto zmysle Súdny dvor rozhodol, že pravidlá o vyplácaní odškodnenia pri prestupe profesionálnych hráčov medzi klubmi (prestupové klauzuly), alebo pravidlá obmedzujúce počet profesionálnych hráčov pochádzajúcich z iných členských štátov, ktorí smú nastúpiť na zápas (pravidlá o zložení klubových mužstiev), alebo stanovujúce rôzne lehoty pre prestupy hráčov pochádzajúcich z iných členských štátov bez toho, že by sa toto obmedzenie zakladalo na objektívnych dôvodoch vyplývajúcich zo športovej činnosti, alebo z rozdielnej situácie hráčov (ustanovenia o lehotách pre prestupy) spadajú do oblasti pôsobnosti Zmluvy a vzťahujú sa na nich zákazy tam uvedené (pozri rozsudky Bosman, body 114 a 137; Lehtonen, bod 60, a rozsudok Súdneho dvora z 8. mája 2003, Deutscher Handballbund, C‑438/00, Zb. s. I‑4135, ďalej len „rozsudok Kolpak“, body 56 až 58).

    41 Naopak, zákazy obsiahnuté v týchto ustanoveniach Zmluvy sa netýkajú výlučne športových pravidiel, t. j. pravidiel, ktoré sa vzťahujú výhradne na športové otázky ako také, a preto sa netýkajú hospodárskej činnosti (rozsudok Walrave, bod 8). Takéto pravidlá o charaktere a osobitnom rámci športovej činnosti sú nevyhnutné pre organizáciu a priebeh športových súťaží a nemôžu sa považovať za obmedzenie ustanovení práva Spoločenstva o voľnom pohybe pracovníkov a slobodnom poskytovaní služieb. V tejto súvislosti bolo rozhodnuté, že pravidlá o zložení národných mužstiev (rozsudky Walrave, bod 8, a Donà, bod 14) ako aj pravidlá, na základe ktorých si športové zväzy môžu určiť tých zo svojich členov, ktorí majú právo zúčastniť sa na medzinárodných súťažiach vysokej úrovne (rozsudok Deliège, bod 64) predstavujú výlučne športové pravidlá, a preto sa na ne nevzťahujú články 39 ES a 49 ES. Medzi tieto „pravidlá hry“ v úzkom zmysle patria napríklad aj pravidlá o dĺžke zápasu a počte hráčov na ihrisku, keďže šport nemôže existovať a fungovať bez jasných pravidiel. Toto obmedzenie oblasti pôsobnosti uvedených ustanovení Zmluvy však platí len v medziach daných jeho účelom (rozsudky Walrave, bod 9; Donà, bod 15; Bosman, body 76 a 127; Deliège, bod 43, a Lehtonen, bod 34).

    42 Treba povedať, že Súdny dvor sa nemusel vyjadriť vo vyššie uvedených rozsudkoch k použitiu ustanovení práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže na predmetné športové pravidlá (pozri k tomu rozsudky Bosman, bod 138; Deliège, body 36 až 40, a Lehtonen, bod 28). Zásady obsiahnuté v judikatúre o uplatnení ustanovení práva Spoločenstva o voľnom pohybe osôb a služieb na športovú úpravu sú takisto platné na ustanovenia Zmluvy o hospodárskej súťaži. Skutočnosť, že výlučne športová úprava nesúvisí s hospodárskou činnosťou, a preto podľa Súdneho dvora nepatrí do oblasti pôsobnosti článkov 39 ES a 49 ES, totiž takisto znamená, že sa netýka ani vzťahov v oblasti hospodárskej súťaže, a preto ani nepatrí do oblasti pôsobnosti článkov 81 ES a 82 ES. Naopak, úprava, ktorá bola síce prijatá v oblasti športu, ale ktorá má okrem športového aj hospodársky aspekt spojený so športom, patrí do oblasti pôsobnosti nielen článkov 39 ES a 49 ES, ale aj článkov 81 ES a 82 ES a môže prípadne predstavovať obmedzenie slobôd zaručených týmito ustanoveniami (pozri k tomu návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Lenz vo veci Bosman, Zb. s. I‑4930, body 253 až 286, a osobitne body 262, 277 a 278; návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cosmas vo veci Deliège, Zb. s. I‑2553, body 103 až 112, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Alber vo veci Lehtonen, Zb. s. I‑2685, body 110 až 115) a môžu byť predmetom konania podľa článkov 81 ES a 82 ES.

    43 Povahu antidopingovej úpravy a sporných antidopingových predpisov preto treba určiť vo svetle týchto úvah.

    O povahe sporných antidopingových pravidiel

    44 Treba zdôrazniť, že aj keď je pravdou, že vrcholový šport sa do veľkej miery stal hospodárskou činnosťou, boj proti dopingu nesleduje žiadny ekonomický cieľ. Cieľom boja proti dopingu je predovšetkým zachovať športového ducha (fair play), bez čoho nemožno hovoriť o športe, či už amatérskom alebo profesionálnom. Tento čisto spoločenský cieľ sám osebe zdôvodňuje boj proti dopingu. Na druhom mieste, keďže dopingové látky majú určité negatívne fyziologické následky, tento boj je zameraný aj na ochranu zdravia športovcov. Preto je zákaz dopingu ako výraz požiadavky fair play jedným z prvých pravidiel športu.

    45 Treba zdôrazniť aj to, že športový výkon je vo svojej podstate bezodplatný, nie ekonomický čin, aj keď ho športovec robí v rámci profesionálnej športovej aktivity. Inými slovami, zákaz dopingu a antidopingové predpisy sa vzťahujú výlučne na nehospodársky aspekt športu, ktorý je pritom jeho podstatou, a to aj v prípade profesionálnych športovcov.

    46 Tieto úvahy našli svoju odozvu v Akčnom pláne Spoločenstva pre boj proti dopingu z 1. decembra 1999 [KOM(1999) 643 v konečnom znení], podľa ktorého „doping odporuje športu a hodnotám, ktoré šport tradične predstavuje“, v pracovnom dokumente Komisie z 29. septembra 1998 s názvom „Vývoj a perspektívy činnosti Spoločenstva v oblasti športu“, kde sa uvádza, že „šport ovplyvňuje morálku spoločnosti“ prostredníctvom „hodnôt spájaných s ‚fair play‘, solidaritou, čestným súťažením [a] tímovým duchom“, a v správe Komisie o zachovaní súčasnej štruktúry športu a zachovaní spoločenskej funkcie športu v rámci Spoločenstva predloženej Európskej rade 10. decembra 1999 [KOM(1999) 644 v konečnom znení, nazývanej aj ako „helsinská správa“] sa uvádza, že „pravidlá vlastné športu sú predovšetkým ‚pravidlá hry‘“ a „cieľom týchto pravidiel nie je obmedziť hospodársku súťaž“.

    47 Vzhľadom na vyššie uvedené je možné konštatovať, že zákaz dopingu sa zakladá výlučne na športových dôvodoch, a preto sú mu cudzie akékoľvek ekonomické úvahy. Vo svetle judikatúry a argumentov uvedených v bodoch 37 až 42 vyššie z tohto záveru vyplýva, že takisto ako pravidlá skúmané Súdnym dvorom v rozsudkoch Walrave, Donà a Deliège, ani pravidlá boja proti dopingu nepatria do oblasti pôsobnosti ustanovení Zmluvy o hospodárskych slobodách, a najmä nie článkov 49 ES, 81 ES a 82 ES. Antidopingové pravidlá sú spojené so športom ako takým.

    48 V tejto veci Súdny dvor usudzuje, že totožný záver platí aj pre spornú antidopingovú úpravu.

    49 Na jednej strane je nesporná skutočnosť, že sporná antidopingová úprava nesleduje žiadny diskriminačný cieľ. Žalobcovia netvrdili, že prahová hodnota uvedená v bode 3 vyššie by sa uplatnila selektívne na niektorých športovcov alebo na niektoré skupiny športovcov, aby ich vylúčili zo súťaží. v prípade takejto diskriminácie by sa na predmetné predpisy nemohlo uplatniť obmedzenie oblasti pôsobnosti ustanovení Zmluvy o hospodárskych slobodách, ktoré Súdny dvor uznáva v prípade výlučne športových predpisov (rozsudok Walrave, bod 9). Toto obmedzenie by vybočilo z medzí kladených jeho vlastným cieľom, čím je „čestné súťaženie a ostatné športové ideály“ (návrh, ktorý predniesol generálny advokát Cosmas vo veci Deliège, už citovaný, body 50 a 74). Takéto predpisy by sa preto nemohli vyňať z oblasti pôsobnosti ustanovení Zmluvy o hospodárskych slobodách, a preto by mohlo nastať porušenie týchto slobôd, pričom Komisia by bola príslušná vysloviť existenciu takéhoto porušenia a uložiť zaň sankciu v rámci konania podľa článkov 81 ES a 82 ES, ak by predmetné predpisy boli v rozpore s predpismi o ochrane hospodárskej súťaže.

    50 Na druhej strane sa podľa názoru Súdneho dvora nedá súhlasiť s argumentmi žalobcov, ktorými sa snažia spochybniť výlučne športový charakter antidopingovej úpravy, a to na základe dvoch prístupov.

    51 Na základe prvého prístupu žalobcovia tvrdia, že sporná antidopingová úprava zasahuje do ich hospodárskych slobôd, keďže im spôsobuje ekonomické dopady.

    52 Táto argumentácia, v zmysle ktorej určitá úprava nemôže mať výlučne športový charakter, ak spôsobuje ekonomické následky, je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora.

    53 Spor totiž vznikne práve vtedy, keď po prvé športová úprava má ekonomické dôsledky alebo, po druhé, túto úpravu považujú niektorí športovci za neprimerane obmedzujúcu, v takomto prípade vznikne aj otázka, či táto úprava má výlučne športový charakter (ako predpisy, v súvislosti s ktorými sa viedol spor vo veciach Walrave, Deliège a Donà) alebo upravuje ekonomický rozmer športu (ako úprava, v súvislosti s ktorou sa viedol spor vo veciach Bosman, Lehtonen a Kolpak).

    54 Žalobcovia, vychádzajúc z tohto istého prístupu, uviedli počas ústnej časti konania, že sporná antidopingová úprava mala porušovať hospodárske slobody športovcov zaručených v Zmluve, pretože bola neprimerane obmedzujúca. Inými slovami, táto úprava síce nebola diskriminačná, ale prostredníctvom a z dôvodu svojho neprimeraného charakteru sa stala niečím iným ako antidopingovou úpravou, a tým stratila svoj výlučne športový charakter.

    55 S touto argumentáciou sa nemožno stotožniť. Je nepochybné, že sporné antidopingové predpisy sú antidopingovými ustanoveniami z dôvodu ich povahy. Nesledujú žiadny diskriminačný cieľ. Preto údajná neprimeranosť týchto pravidiel nemá za následok, že by stratili svoj výlučne športový charakter a ich legalita by sa stala závislou od hodnotenia podľa ekonomických kritérií z oblasti práva hospodárskej súťaže. To platí pod podmienkou, že sú zachované medze cieľa, ktorý sledujú, čím je boj proti dopingu, a zachovanie športového ducha. Aj samotní žalobcovia mimochodom uznávajú, že tento cieľ je legitímny.

    56 Na základe druhého prístupu uviedli žalobcovia vo svojej žalobe, že sporná antidopingová úprava sa nezakladá iba na čisto altruistických a zdravotných dôvodoch, ale aj na ekonomických úvahách MOV, konkrétne na v zásade legitímnej snahe zabrániť tomu, aby sa ekonomický potenciál olympijských hier znížil z dôvodu dopingových škandálov. Pokiaľ toto tvrdenie smeruje k spochybneniu výlučne športového charakteru spornej antidopingovej úpravy, treba ho zamietnuť.

    57 Skutočnosť, že pri prijatí spornej antidopingovej úpravy sa MOV mohol eventuálne snažiť o zachovanie ekonomického potenciálu olympijských hier, čo je aj podľa samotných žalobcov legitímne, ešte samo osebe neznamená, že táto úprava by stratila svoj výlučne športový charakter.

    58 Aj keby bolo dokázané, čo dokázané nie je, že MOV konal výlučne vo vlastnom hospodárskom záujme, je stále predstaviteľné, že ako prahovú hodnotu určil vedecky najfundovanejšiu hodnotu. Dá sa predstaviť, že hospodárskym záujmom MOV je prijať takú antidopingovú úpravu, ktorá je z vedeckého pohľadu čo najpresnejšia, aby sa dosiahla čo najlepšia úroveň športových súťaží, a tým aj čo najväčší záujem médií, a aby sa zabránilo škandálom pre systematické vylučovanie nevinných športovcov.

    59 Z toho vyplýva, že argument žalobcov, podľa ktorého by bolo určenie údajne veľmi nízkej prahovej hodnoty v hospodárskom záujme MOV, nevysvetľuje situáciu ani nie je presvedčivý, a preto ho treba zamietnuť.

    60 Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie, Súd prvého stupňa zastáva názor, že záver Komisie uvedený v bode 72 tohto rozhodnutia, podľa ktorého „na predmetné predpisy a praktiky sa nevzťahuje zákaz uvedený v článkoch 81 [ES] a 82 [ES]“ je správny.

    61 Pred prijatím tohto záveru Komisia uviedla v bode 40 napadnutého rozhodnutia, že pre posúdenie zlučiteľnosti sporných antidopingových predpisov s článkom 81 ES je potrebné preskúmať, či účelom alebo následkom uplatňovania týchto predpisov v danom právnom a ekonomickom kontexte je obmedzenie hospodárskej súťaže. Výsledkom tohto preskúmania bolo zistenie, že cieľom týchto predpisov nie je obmedzenie hospodárskej súťaže. Podľa Komisie ide o predpisy určené výlučne pre boj proti dopingu, ktorých jediným cieľom je identifikovať a sankcionovať športovcov, ktorých správanie je v rozpore s ich záväzkami o požívaní zakázaných látok a používaní zakázaných metód (bod 41 napadnutého rozhodnutia). V súvislosti s dopadmi na hospodársku súťaž Komisia usúdila, že sporné antidopingové predpisy síce môžu obmedziť slobodu športovca, toto obmedzenie však nepredstavuje nutne obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 81 ES, lebo môže byť potrebnou súčasťou organizácie a priebehu športových súťaží (bod 42 napadnutého rozhodnutia). V ďalšej časti napadnutého rozhodnutia prichádza Komisia na základe analýzy rozsudku Wouters k záveru, že sporné antidopingové predpisy sú úzko späté s priebehom športových súťaží, sú potrebné pre účinný boj proti dopingu a obmedzenie slobody športovcov neprekračuje medze toho, čo je potrebné pre dosiahnutie tohto cieľa. V dôsledku toho sa podľa názoru Komisie zákaz uvedený v článku 81 ES nevzťahuje na tieto predpisy (bod 55 napadnutého rozhodnutia).

    62 Počas pojednávania Komisia uviedla na otázku Súdu prvého stupňa, že napadnuté rozhodnutie sa zakladá na rozsudkoch Walrave, Donà a Deliège citovaných v bodoch 37 a 41 vyššie, t. j. na argumente, že sporná antidopingová úprava má výlučne športový charakter. Komisia dodala, že aj keď skúmala spornú antidopingovú úpravu, ktorá má výlučne športový charakter, z hľadiska práva hospodárskej súťaže použijúc metódu analýzy z rozsudku Wouters, robila tak iba „subsidiárne“, respektíve „nadbytočne“. Komisia sa totiž chcela predovšetkým presvedčiť, či sporná antidopingová úprava nebola diskriminačná.

    63 V súvislosti s posledným bodom Súd prvého stupňa opakovane zdôrazňuje, že v žalobe sa vôbec nenamietal diskriminačný charakter spornej antidopingovej úpravy. Naopak, bolo nesporné, že sa uplatňovala na každého športovca. Táto nesporná skutočnosť je takisto základom napadnutého rozhodnutia, ktoré sa o nej zmieňuje v bode 50.

    64 V rámci širšej otázky preskúmania spornej antidopingovej úpravy z pohľadu práva hospodárskej súťaže Komisiou, čo sama Komisia označila za subsidiárny až nadbytočný krok, sa Súd prvého stupňa domnieva, že toto preskúmanie nebolo potrebné, keďže ide o úpravu výlučne športového charakteru v súlade s rozsudkami Walrave, Donà a Deliège.

    65 Naopak, treba uviesť, že prejednávaný prípad sa odlišuje od veci, v ktorej bol vynesený rozsudok Wouters. Vo veci Wouters bola sporná úprava, ktorá sa týkala trhového správania sa – vytvárania sietí medzi advokátmi a účtovníkmi – a upravovala činnosť advokátov, čo je svojou podstatou hospodárska činnosť. Na rozdiel od toho sporná úprava v prejednávanom prípade sa týka takého správania sa – dopingu – ktoré sa nemôže považovať za trhové bez toho, že by bola spochybnená podstata športu a vzťahuje sa na takú činnosť, konkrétne pestovanie športu, ktorej sú z dôvodu jej podstaty cudzie ekonomické úvahy, ako sa uvádza aj v bode 45 vyššie.

    66 Súd prvého stupňa zastáva názor, že odkaz na metódu analýzy z rozsudku Wouters nemôže spochybniť záver Komisie uvedený v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého sporná antidopingová úprava nespadá do rámca pôsobnosti článkov 81 ES a 82 ES, pokiaľ sa tento záver zakladá s konečnou platnosťou na argumente, že sporná antidopingová úprava má výlučne športový charakter.

    67 Z výlučne športového charakteru spornej antidopingovej úpravy vyplýva, že jej spochybnením žalobcovia napádajú športové pravidlá, v prípade ktorých sú príslušné orgány pre riešenie športových sporov. V tomto ohľade Súd prvého stupňa pripomína, že žalobcom boli prístupné opravné prostriedky, ktoré však sčasti nevyužili. Nenapadli totiž rozhodcovský nález ASDŠ z 23. mája 2001 na švajčiarskom spolkovom súde.

    68 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy Súd prvého stupňa konštatuje, že tri žalobné dôvody žalobcov uvádzané na podporu tejto žaloby sú neopodstatnené. Prvé dva žalobné dôvody, ktoré sa týkajú zjavného pochybenia pri posúdení, ktorého sa mala dopustiť Komisia pri posudzovaní MOV ako podniku na účely uplatnenia kritérií odvodených z rozsudku Wouters, sa zakladajú na mylnom predpoklade, podľa ktorého sa na spornú antidopingovú úpravu vzťahuje právna úprava hospodárskej súťaže. Tretí žalobný dôvod týkajúci sa zjavného pochybenia pri posúdení Komisiou pri uplatnení článku 49 ES sa zakladá na mylnom predpoklade, že toto ustanovenie sa vzťahuje na spornú antidopingovú úpravu. Tieto žalobné dôvody treba preto zamietnuť bez potreby ich ďalšieho skúmania.

    69 V dôsledku toho treba žalobu zamietnuť ako nedôvodnú bez toho, aby potrebné vyhovieť návrhu žalobcov na vypočutie dvoch vedeckých expertov ako svedkov.

    SÚD PRVÉHO STUPŇA (štvrtá komora)

    rozhodol a vyhlásil:

    1. Žaloba sa zamieta.

    2. Žalobcovia znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii.

    3. Fínska republika znáša svoje vlastné trovy konania.

    Spojené veci C-51/96 a C-191/97 - Christelle Deliège proti Ligue francophone de judo et disciplines associées ASBL, Ligue belge de judo ASBL, Union européenne de judo (C-51/96) a François Pacquée (C-191/97), Rozsudok Súdneho dvora z 11. apríla 2000

     Rozsudok Súdneho dvora z 11. apríla 2000.

    Christelle Deliège proti Ligue francophone de judo et disciplines associées ASBL, Ligue belge de judo ASBL, Union européenne de judo (C-51/96) a François Pacquée (C-191/97).

    Návrh na začatie prejudiciálneho konania Tribunal de première instance de Namur - Belgicko.

    Slobodné poskytovanie služieb.

    Spojené veci C-51/96 a C-191/97. 

    Summary

    1. The need to provide an interpretation of Community law which will be of use to the national court makes it necessary that the national court define the factual and legal context of the questions it is asking or, at the very least, explain the factual circumstances on which those questions are based. Those requirements are of particular importance in certain areas, such as that of competition, where the factual and legal situations are often complex. The information provided in orders for reference must not only be such as to enable the Court to reply usefully but must also give the Governments of the Member States and other interested parties an opportunity to submit observations pursuant to Article 20 of the Statute of the Court of Justice. It is the Court's duty to ensure that the opportunity to submit observations is safeguarded, bearing in mind that, by virtue of the abovementioned provision, only the orders for reference are notified to the interested parties.

    (see paras 30-31)

    2. Having regard to the objectives of the Community, sport is subject to Community law only in so far as it constitutes an economic activity within the meaning of Article 2 of the Treaty (now, after amendment, Article 2 EC). That applies to the professional or semi-professional activity of judokas, provided that they are working as employed persons or providing services for remuneration and that the activity is genuine and effective and not such as to be regarded as purely marginal and ancillary.

    (see paras 41, 53-54)

    3. The Treaty provisions concerning freedom of movement for persons do not prevent the adoption of rules or practices in the field of sport excluding foreign players from certain matches for reasons which are not of an economic nature, which relate to the particular nature and context of such matches and are thus of sporting interest only, such as, for example, matches between national teams from different countries. That restriction on the scope of the provisions in question must, however, remain limited to its proper objective and cannot be relied upon to exclude the whole of a sporting activity from the scope of the Treaty.

    (see para. 43)

    4. The Community provisions on freedom movement for persons and freedom services not only apply to the action of public authorities but extend also to rules of any other nature aimed at regulating gainful employment and the provision of services in a collective manner. The abolition as between Member States of obstacles to freedom of movement for persons and freedom to provide services would be compromised if the abolition of State barriers could be neutralised by obstacles resulting from the exercise, by associations or organisations not governed by public law, of their legal autonomy.

    (see para. 47)

    5. Sporting activities and, in particular, a high-ranking athlete's participation in an international competition are capable of involving the provision of a number of separate, but closely related, services which may fall within the scope of Article 59 of the Treaty (now, after amendment, Article 49 EC) and Article 60 of the Treaty (now Article 50 EC) even if some of those services are not paid for by those for whom they are performed.

    (see paras 55-56)

    6. Sports rules requiring professional or semi-professional athletes or persons aspiring to take part in a professional or semi-professional activity to have been authorised or selected by their federation in order to be able to participate in a high-level international sports competition, which does not involve national teams competing against each other, does not in itself, as long as it derives from a need inherent in the organisation of such a competition, constitute a restriction on the freedom to provide services prohibited by Article 59 of the Treaty (now, after amendment, Article 49 EC).

    (see para. 69 and operative part)

    Vec C-415/93 - Union royale belge des sociétés de football association ASBL proti Jean-Marc Bosman, Royal club liégeois SA proti Jean-Marc Bosman a iní a Union des associations européennes de football (UEFA) proti Jean-Marc Bosman, Rozsudok Súdneho dvora z 15. decembra 1995

    Summary

    1. A request for the Court to order a measure of inquiry under Article 60 of the Rules of Procedure, made by a party after the close of the oral procedure, can be admitted only if it relates to facts which may have a decisive influence and which the party concerned could not put forward before the close of the oral procedure.

    2. In the context of the cooperation between the Court of Justice and the national courts provided for by Article 177 of the Treaty, it is solely for the national court before which the dispute has been brought, and which must assume responsibility for the subsequent judicial decision, to determine in the light of the particular circumstances of the case both the need for a preliminary ruling in order to enable it to deliver judgment and the relevance of the questions which it submits to the Court. Consequently, where the questions submitted by the national court concern the interpretation of Community law, the Court of Justice is, in principle, bound to give a ruling

    Nevertheless, in order to determine whether it has jurisdiction, the Court should examine the conditions in which the case was referred to it by the national court. The spirit of cooperation which must prevail in the preliminary-ruling procedure requires the national court, for its part, to have regard to the function entrusted to the Court of Justice, which is to assist in the administration of justice in the Member States and not to deliver advisory opinions on general or hypothetical questions.

    That is why the Court has no jurisdiction to give a preliminary ruling on a question submitted by a national court where it is quite obvious that the interpretation of Community law sought by that court bears no relation to the actual facts of the main action or its purpose or where the problem is hypothetical and the Court does not have before it the factual or legal material necessary to give a useful answer to the questions submitted to it.

    Questions submitted by a national court called upon to decide on declaratory actions seeking to prevent the infringement of a right which is seriously threatened are to be regarded as meeting an objective need for the purpose of settling the dispute brought before that court, even though they are necessarily based on hypotheses which are, by their nature, uncertain, if it holds them to be admissible under its interpretation of its national law.

    3. Having regard to the objectives of the Community, sport is subject to Community law in so far as it constitutes an economic activity within the meaning of Article 2 of the Treaty, as in the case of the activities of professional or semi-professional footballers, where they are in gainful employment or provide a remunerated service.

    4. It is not necessary, for the purposes of the application of the Community provisions on freedom of movement for workers, for the employer to be an undertaking; all that is required is the existence of, or the intention to create, an employment relationship.

    5. Rules governing business relationships between employers in a sector of activity fall within the scope of the Community provisions relating to freedom of movement for workers if their application affects the terms of employment of workers.

    That is true of rules relating to the transfer of players between football clubs which, although they govern the business relationships between clubs rather than the employment relationships between clubs and players, affect, because the employing clubs must pay fees on recruiting a player from another club, players'opportunities for finding employment and the terms under which such employment is offered.

    6. The Community provisions concerning freedom of movement for persons and freedom to provide services do not preclude rules or practices in sport which are justified on non-economic grounds which relate to the particular nature and context of certain competitions. Such a restriction on the scope of the provisions in question must remain limited to its proper objective and cannot, therefore, be relied upon to exclude the whole of a sporting activity from the scope of the Treaty.

    7. Freedom of movement for workers, guaranteed by Article 48 of the Treaty, is a fundamental freedom in the Community system and its scope cannot be limited by the Community's obligation to respect the national and regional cultural diversity of the Member States when it uses the powers of limited extent conferred upon it by Article 128(1) of the EC Treaty in the field of culture.

    8. The principle of freedom of association, enshrined in Article 11 of the European Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms and resulting from the constitutional traditions common to the Member States, is one of the fundamental rights which, as the Court has consistently held and as is reaffirmed in the preamble to the Single European Act and in Article F(2) of the Treaty on European Union, are protected in the Community legal order.

    However, rules likely to restrict freedom of movement for professional sportsmen, laid down by sporting associations, cannot be seen as necessary to ensure enjoyment of that freedom by those associations, by the clubs or by their players, nor can they be seen as an inevitable result thereof.

    9. The principle of subsidiarity, even when interpreted broadly to the effect that intervention by Community authorities in the area of organization of sporting activities must be confined to what is strictly necessary, cannot lead to a situation in which the freedom of private associations to adopt sporting rules restricts the exercise of rights conferred on individuals by the Treaty.

    10. Article 48 of the Treaty not only applies to the action of public authorities but extends also to rules of any other nature aimed at regulating gainful employment in a collective manner.

    The abolition as between Member States of obstacles to freedom of movement for persons would be compromised if the abolition of State barriers could be neutralized by obstacles resulting from the exercise of their legal autonomy by associations or organizations not governed by public law. Furthermore, if the scope of Article 48 were confined to acts of a public authority there would be a risk of creating inequality in its application, inasmuch as working conditions in the different Member States are governed sometimes by provisions laid down by law or regulation and sometimes by agreements and other acts concluded or adopted by private persons.

    11. There is nothing to preclude individuals from relying, to justify restrictions on freedom of movement for workers which they may be alleged to have set up, on the grounds of public policy, public security or public health permitted by Article 48 of the Treaty. Neither the scope nor the content of those grounds of justification is in any way affected by the public or private nature of the restrictive rules in support of which they are adduced.

    12. Article 48 of the Treaty applies to rules laid down by sporting associations which determine the terms on which professional sportsmen can engage in gainful employment.

    13. The situation of a professional footballer who is a national of a Member State and, by entering into a contract of employment with a club in another Member State with a view to exercising gainful employment in that State, has accepted an offer of employment actually made within the meaning of Article 48(3)(a) of the Treaty, cannot be classified as purely internal and therefore not covered by Community law.

    14. Article 48 of the Treaty precludes the application of rules laid down by sporting associations, under which a professional footballer who is a national of one Member State may not, on the expiry of his contract with a club, be employed by a club of another Member State unless the latter club has paid to the former club a transfer, training or development fee.

    Such rules, even though they do not differ from those governing transfers within the same Member State, are likely to restrict the freedom of movement of players who wish to pursue their activity in another Member State by preventing or deterring them from leaving the clubs to which they belong even after the expiry of their contracts of employment with those clubs.

    Nor are they an adequate means of achieving such legitimate aims as maintaining a financial and competitive balance between clubs and supporting the search for talent and the training of young players, since

    • those rules neither preclude the richest clubs from securing the services of the best players nor prevent the availability of financial resources from being a decisive factor in competitive sport, thus considerably altering the balance between clubs,
    • the fees provided for in those rules are by nature contingent and uncertain and are in any event unrelated to the actual cost of training borne by clubs and
    • the same aims can be achieved at least as efficiently by other means which do not impede freedom of movement for workers.
    15. Article 48 of the Treaty precludes the application of rules laid down by sporting associations under which, in matches in competitions which they organize, football clubs may field only a limited number of professional players who are nationals of other Member States.

    Such rules are contrary to the principle of the prohibition of discrimination based on nationality as regards employment, remuneration and conditions of work and employment and it is of no relevance that they concern not the employment of such players, on which there is no restriction, but the extent to which their clubs may field them in official matches, since, in so far as participation in such matches is the essential purpose of a professional player's activity, a rule which restricts that participation obviously also restricts the chances of employment of the player concerned.

    Nor can those rules, which do not concern specific matches between teams representing their countries but apply to all official matches between clubs, be justified for reasons which are not of an economic nature and are of sporting interest only, such as: preserving the traditional link between each club and its country, since a football club's links with the Member State in which it is established cannot be regarded as inherent in its sporting activity; creating a sufficient pool of national players to provide the national teams with top players to field in all team positions, since, whilst national teams must be made up of players having the nationality of the relevant country, those players need not necessarily be registered to play for clubs in that country; or maintaining a competitive balance between clubs, since there are no rules limiting the possibility for richer clubs to recruit the best national players, thus undermining that balance to just the same extent.

    16. Except where such powers are expressly conferred upon it, the Commission may not give guarantees concerning the compatibility of specific practices with the Treaty and in no circumstances does it have the power to authorize practices which are contrary to the Treaty.

    17. The interpretation which the Court, in the exercise of the jurisdiction conferred upon it by Article 177 of the Treaty, gives to a rule of Community law clarifies and where necessary defines the meaning and scope of that rule as it must be, or ought to have been, understood and applied from the time of its coming into force. It follows that the rule as thus interpreted can, and must, be applied by the courts even to legal relationships arising and established before the judgment ruling on the request for interpretation, provided that in other respects the conditions for bringing before the courts having jurisdiction an action relating to the application of that rule are satisfied.

    It is only exceptionally that the Court may, in application of the general principle of legal certainty inherent in the Community legal order, be moved to restrict the opportunity for any person concerned to rely upon the provision as thus interpreted with a view to calling in question legal relationships established in good faith. Such a restriction may be allowed only by the Court, in the actual judgment ruling upon the interpretation sought.

    Since the specific features of the rules laid down by the sporting associations for transfers of players between clubs of different Member States, together with the fact that the same or similar rules applied to transfers both between clubs belonging to the same national association and between clubs belonging to different national associations within the same Member State, may have caused uncertainty as to whether those rules were compatible with Community law, overriding considerations of legal certainty militate against calling in question legal situations whose effects have already been exhausted.

    It must therefore be held that the direct effect of Article 48 of the Treaty cannot be relied upon in support of claims relating to a fee in respect of transfer, training or development which has already been paid on, or is still payable under an obligation which arose before, the date of this judgment, except by those who have brought court proceedings or raised an equivalent claim under the applicable national law before that date.Sem vložte obsah

    Text pokračujúci za zbalovacím obsahom

    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia