Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Otázky jurisdikcie v kontexte riešenia športových sporov NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    10.08.2012prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš PhD., LLM, MA (Spracoval: Ing. Simoneta Sepešiová )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    Otázky jurisdikcie[1v kontexte riešenia športových sporov

    1 ÚVOD

    V príspevku riešime niekoľko základných a v literatúre doteraz neriešených otázok v súvislosti s ochranou práv a oprávnených záujmov športových subjektov v procese riešenia športových sporov. Ide najmä o otázky právomoci a príslušnosti jednotlivých orgánov riešenia športových sporov, ktoré by sme mohli sformulovať nasledovne:

    1. Je potrebné dodržať postup viacerých interných inštancií riešenia sporov predtým ako sa možno obrátiť na súd?
    2. Predstavuje konanie pred rozhodcovským súdom prekážku začatej veci?
    3. Môže všeobecný súd konať napriek rozhodcovskej doložke, ktorú strany neuplatňujú?
    4. Môže rozhodcovský súd rozhodovať o určovacej žalobe, pokiaľ má majetkový rozmer?
    5. Ako sa určuje súdna príslušnosť v prípade sporov s cudzím prvkom?
    6. Môže byť daná právomoc Rozhodcovskej komory FIFA alebo CAS napriek rozhodcovskej doložke zakladajúcej právomoc Rozhodcovského súdu SFZ?

    2 ROZHODCOVSKÁ KOMISIA ALEBO VŠEOBECNÝ SÚD?

    Častým ustanovením v interných predpisoch športových organizácií je povinnosť primárneho riešenia sporov prostredníctvom autonómneho orgánu rozhodovania sporov, často v podobe rozhodcovskej komisie, ktorá nemá povahu rozhodcovského súdu podľa zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z.z.. V praxi sa teda vyžaduje, aby sa akýkoľvek spor v športovej organizácii riešil najprv cez rozhodcovskú komisiu, ktorá môže slúžiť aj na preskúmavanie prvostupňových rozhodnutí orgánov danej športovej organizácie. Ponúka sa pritom otázka vzájomného vzťahu medzi konaním pred všeobecným súdom a pred takouto rozhodcovskou komisiou, konkrétne či súd môže preskúmať rozhodnutie orgánu, ak podľa interných predpisov existuje možnosť (povinnosť) interného preskúmania jeho rozhodnutia rozhodcovskou komisiou.

    Právomoc súdu preskúmať rozhodnutie orgánu športovej organizácie (najmä národného športového zväzu ako občianskeho združenia) môžeme vyriešiť s poukázaním na § 15 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov:

    „(1) Ak člen združenia považuje rozhodnutie niektorého z jeho orgánov, proti ktorému už nemožno podľa stanov[2] podať opravný prostriedok, za nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže do 30 dní odo dňa, keď sa o ňom dozvedel, najneskôr však do 6 mesiacov od rozhodnutia požiadať okresný súd o jeho preskúmanie.[3]
    (2) Návrh na preskúmanie nemá odkladný účinok. Súd však môže v odôvodnených prípadoch výkon napadnutého rozhodnutia pozastaviť.“

    Prichádzajú tu do úvahy dve možnosti:

    a) V súlade s citovaným ustanovením môže športový subjekt proti rozhodnutiu orgánu, pokiaľ proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať iný interný opravný prostriedok (napr. na rozhodcovskú komisiu), podať žalobu. Žaloba pritom nemá vo vzťahu k vykonateľnosti rozhodnutia prvostupňového orgánu automaticky odkladný účinok. Iba v odôvodnených prípadoch môže súd výkon napadnutého rozhodnutia pozastaviť.
    Malo by pritom ísť o také rozhodnutie orgánu, ktoré znamená porušenie práva alebo stanov, prípadne rozhodnutie, ktoré sa rozchádza so skutkovým stavom, či je iracionálne, ako to konštatovala aj česká judikatúra (vychádzajúca z toho istého zákona č. 83/1990 Zb., stále platného aj v Českej republike), v náleze Ústavného súdu ČR III.ÚS 2542/07 zo dňa 23. apríla 2009.

    b) Druhou, komplikovanejšou situáciou, je prípad, ak nebude dodržaný postup podľa interných predpisov, a teda ešte neprebehlo konanie pred interným preskúmavacím orgánom, napr. pred rozhodcovskou komisiou. V prípade, že rozhodnutie je ešte preskúmateľné v rámci interných predpisov športovej organizácie, súd by mal podanie odmietnuť, akoby šlo o istý druh delenej právomoci.

    Je pritom dôležité upozorniť na skutočnosť, že zákon o združovaní občanov pripúšťa preskúmavanie rozhodnutí iba na návrh „člena združenia“. V praxi však často členmi športového občianskeho združenia, ako napríklad národného športového zväzu, nie sú jednotliví športovci, ale iba kluby, prípadne oblastné a regionálne zväzy. To má za dôsledok, že mnohé zo subjektov, o ktorých právach sa na úrovni športového zväzu koná, sa nemôžu dovolávať ochrany podľa § 15. Mohli by sa síce dovolávať toho, že nie sú členmi občianskeho združenia a občianske združenie teda nemá právomoc rozhodovať o ich právach a povinnostiach, resp. ukladať im povinnosti, v praxi sa však zvyčajne jednotlivci (hráči, tréneri a pod.) ako nečlenovia občianskeho združenia zmluvne zaväzujú podriadiť sa kompetencii občianskeho združenia. Právomoc občianskeho združenia voči nim je teda daná zmluvne.

    Rovnaký problém vyvstáva aj v prípade športovej organizácie, ktorá nemá právnu formu občianskeho združenia, ale napríklad obchodnej spoločnosti založenej za iným účelom než podnikanie (to môže byť prípad športového klubu). Opäť platí, že jednotlivci (športovci, tréneri a pod.) sa vo svojej zmluve s organizáciou zvyčajne zmluvne podriaďujú jej interným predpisom, a interné predpisy pre nich platia z dôvodu zmluvného záväzku ich rešpektovania.

    Je pritom otázne, či v oboch prípadoch – nečlenov (zmluvných partnerov) občianskeho združenia, a zmluvných partnerov obchodnej spoločnosti – treba využiť všetky interné opravné prostriedky predtým, ako sa poškodený bude môcť obrátiť so žiadosťou o súdnu ochranu na súd. Nakoľko túto otázku v prípade športových organizácií vo forme obchodnej spoločnosti rovnako ako v prípade nečlenov občianskych združení žiadny zákon výslovne nerieši (zákon o združovaní občanov sa vzťahuje iba na občianske združenia a ich členov), platí, že kompetencie interného preskúmavacieho orgánu, napr. zmienenej rozhodcovskej komisie upravuje iba interný predpis športovej organizácie, záväzný na základe zmluvného záväzku rešpektovať tieto predpisy. Nedodržanie interného preskúmavacieho konania (napr. vyžadujúceho obrátiť sa na rozhodcovskú komisiu) je potom iba porušením tohto zmluvného záväzku, ktoré by v takomto prípade mohlo mať za dôsledok uplatnenie interných sankcií za nedodržanie interných predpisov.

    Súd v takomto prípade nemôže odmietnuť vo veci konať, pretože odmietnutie súdu konať vo veci by znamenalo denegatio iustitiae. Zmluvné vzdanie sa práva súdnej ochrany (odkazom na povinnosť obrátiť sa na rozhodcovskú komisiu podľa interných predpisov športovej organizácie), alebo jeho „odklad“ v prospech rozhodcovskej komisie zvyčajne nespĺňa náležitosti rozhodcovskej doložky podľa zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z.z., a preto je vzhľadom na základné ústavné aj medzinárodné právo na súdnu ochranu neúčinným.

    Ak v takejto situácii protistrana iniciuje konanie pred rozhodcovskou komisiou bez ohľadu na to, že žalobca sa obrátil s návrhom na všeobecný súd, vyvstáva zaujímavá otázka vzájomného vzťahu konania pred súdom a pred rozhodcovskou komisiou, a prípadnej možnosti všeobecného súdu predbežným opatrením zakázať rozhodcovskej komisii rozhodovať, prípadne predbežným opatrením odňať faktický účinok rozhodnutiu prvostupňového interného športového orgánu, ktorého rozhodnutie bolo na súde napadnuté. Bolo by to aktuálne napríklad v prípade, ak by rozhodcovská komisia rozhodovala vo veci, ktorá nepatrí do jej právomoci, a tým by udržiavala medzi stranami stav právnej neistoty a zásahu do práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. V obdobných prípadoch rozhodovali zahraničné, britské súdy tak, že pripustili možnosť predbežným súdnym opatrením zakázať rozhodovanie pred rozhodcovskou komisiou. V prípade Enderby Town FC Ltd v. The Football Association(1971) síce súd nepovolil predbežným opatrením zakázať rozhodovanie pred orgánom FA, ale to iba preto, že bol zle formulovaný návrh – žalobca žiadal iba aby súd umožnil žalobcovi byť v konaní pred rozhodcovskou komisiou zastúpený, ale nespochybnil právomoc orgánu FA na rozhodovanie. Predbežné opatrenie by teda bolo úspešné v prípade, že by sa žalobcovi podarilo spochybniť právomoc tohto orgánu rozhodovať. V podobnom prípade Conteh v. Onslow-Fane (1975) súd povolil predbežné opatrenie, ktorým zakázal Kontrolnej rade britského boxu rozhodovať vo veci, v ktorej prebiehalo konanie pred High Court.[4]

    3 ROZHODCOVSKÝ SÚD ALEBO VŠEOBECNÝ SÚD?

    Iné než postavenie rozhodcovskej komisie je postavenie rozhodcovských súdov podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“). Na medzinárodnej úrovni má takéto postavenie Športový arbitrážny súd v Lausanne (ďalej len „CAS“), ktorého rozhodnutia majú povahu rozhodcovských rozsudkov so silou súdnych rozhodnutí,[5] a to na základe skutočnosti, že ide o rozhodcovský súd kreovaný podľa švajčiarskeho práva.

    Formálne rozhodcovské konanie predpokladá splnenie určitých podmienok,[6] ktoré v SR upravuje ZoRK. V prvom rade, právomoc rozhodcovského súdu je daná rozhodcovskou doložkou. Slovenská prax, vrátane praxe Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu pritom vyžaduje, aby súhlas strán s rozhodcovským konaním bol vyjadrený výslovne. Od tejto požiadavky sa však odchyľuje prax CAS, ktorý v posledných rokoch akceptuje ako rozhodcovskú doložku aj samotné ustanovenia stanov (interných predpisov) športových organizácií, ktoré zakladajú pre spory svojich členov alebo inak podriadených osôb právomoc CAS. Stačí teda, že sa na žalobcu (navrhovateľa) vzťahujú stanovy uznávajúce právomoc CAS, a nie je už viac potrebné, aby strany právomoc CAS akceptovali v osobitnej rozhodcovskej doložke.

    Ešte do polovice roka 2008 pritom CAS vyžadoval podpísanú výslovnú rozhodcovskú doložku na to, aby bola založená jeho právomoc (napr. v prípadoch 2004/A/676 Ismailia, či 2005/A/952 Ashley Cole). Od roku 2008, konkrétne od prípadov 2008/A/1503 Clube Regatas, 2007/A/1370 & 1376 FIFA Dodô, a 2008/A/1625 Rodrigo Souto, však už CAS netrvá na výslovnej rozhodcovskej doložke alebo zmluve, odvolávajúc sa na čl. R47 pravidiel CAS. Túto novú prax navyše schválil svojím rozhodnutím z januára 2010 aj švajčiarsky federálny tribunál ako najvyšší súd Švajčiarska.[7]

    Slovenská súdna prax však zatiaľ stále vyžaduje výslovnú rozhodcovskú doložku. Slovenské súdy by preto zrejme odmietli uznať a pripustiť vykonateľnosť rozhodnutia CAS, ak by strana napadla skutočnosť, že právomoc CAS je pochybná, pretože absentovala rozhodcovská doložka (§ 50 ods. 1 písm. a) ZoRK).

    ZoRK navyše v porovnaní s právomocou CAS obmedzuje právomoc rozhodcovských súdov aj tým, že ZoRK pozitívne a negatívne vymedzuje typy sporov, ktoré môžu rozhodcovské súdy rozhodovať. Tento zákon konkrétne upravuje a pripúšťa:

    a) rozhodovanie majetkových sporov vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov,[8] ak je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike, a to

    b) len tých sporov, ktoré účastníci konania pred súdom môžu skončiť súdnym zmierom.[9]

    Výslovne je zakázané rozhodovať spory:

    a) o vzniku, zmene alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam,
    b) o osobnom stave,
    c) súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí,
    d) ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a reštrukturalizačného konania.

    Pomerne naliehavou je pritom sporná otázka, či rozhodcovský súd môže rozhodovať o určovacích žalobách. Slovenské súdy doteraz odmietali právomoc rozhodcovských súdov rozhodovať o určovacích žalobách, a to zvyčajne iba s poukázaním na to, že konanie o určovacej žalobe nemožno skončiť zmierom, pretože určenie platnosti alebo neplatnosti je vraj určením objektívneho faktu bez možnosti disponovať ním podľa vôle účastníkov.[10] Súhlasíme však s názormi, ktoré tvrdia, že rovnako aj pri žalobe na plnenie súd zvyčajne predbežne rieši otázku platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu (právneho dôvodu vzniku pohľadávky), a vtedy to nebráni arbitrabilite takéhoto sporu.[11] Preto máme za to, že aj spory o určenie by mali byť arbitrabilnými a mali by sa považovať za spory, ktoré možno ukončiť zmierom. Do kompetencie rozhodcovského súdu by preto malo patriť napríklad aj určenie neplatnosti skončenia zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Takýto spor má často (ale nie vždy) aj podstatný majetkový rozmer, a pokiaľ sa žaluje o plnenie z takéhoto vzťahu, súd aj tak musí ako predbežnú otázku riešiť určenie platnosti alebo neplatnosti skončenia vzťahu.

    Zo slovenskej časopiseckej literatúry možno v tejto súvislosti citovať názor J. Hrivnáka, podľa ktorého "v rozhodcovskom konaní o majetkových veciach zo súkromnoprávnych vzťahov sú prípustné nielen žaloby na plnenie, ale tiež žaloby určovacie."[12] Okrem toho sa aj Najvyšší súd ČR pod sp. zn. 29 Odo 1222/2005 výslovne vyjadril o arbitrabilite sporov o určenie:

    "Přitom vzhledem k možným dopadům odstoupení od smlouvy do majetkových poměrů smluvních stran Nejvyšší soud považuje i spor o určení neplatnosti odstoupení od smlouvy za spor majetkový. [...] Vztahuje-li se tedy obecně rozhodčí doložka i na spor o platnost smlouvy (její vznik), není žádný důvod proto, aby se nevztahovala na spor o další trvání, resp. zánik smlouvy. Důvodnou Nejvyšší soud neshledává ani výhradu žalobkyně, podle níž je rozhodčí smlouva neplatná, jelikož by strany nemohly o předmětu sporu uzavřít smír (§ 2 odst. 2 zákona)... V důvodech R 23/2007 přitom Nejvyšší soud vysvětlil, že smír lze uzavřít i ve věcech o určení, zda tu právní vztah nebo právo je či není [§ 80 písm. c) o. s. ř.], když rozhodující pro zákonem vymezenou možnost uzavření soudního smíru jsou pouze podmínky jeho přípustnosti (konkretizované podle zmíněných kritérií pro projednávanou věc).“

    Toto rozhodnutie vychádza z českej právnej úpravy rozhodcovského konania v zákone o rozhodčím řízení a výkonu rozhodčích nálezů (zákon č. 216/1994 Sb.), z ktorého vyplýva, že podľa § 1 ods. 1: „Tento zákon upravuje rozhodování majetkových sporů nezávislými a nestrannými rozhodci a výkon rozhodčích nálezů.“ Podľa § 2 zákona ďalej:

    „(1) Strany se mohou dohodnout, že o majetkových sporech mezi nimi, s výjimkou sporů vzniklých v souvislosti s výkonem rozhodnutí a incidenčních sporů, k jejichž projednání a rozhodnutí by jinak byla dána pravomoc soudu, má rozhodovat jeden nebo více rozhodců anebo stálý rozhodčí soud (rozhodčí smlouva).
    (2) Rozhodčí smlouvu lze platně uzavřít, jestliže strany by mohly o předmětu sporu uzavřít smír.
    (3) Rozhodčí smlouva se může týkat
    a) jednotlivého již vzniklého sporu (smlouva o rozhodci), nebo
    b) všech sporů, které by v budoucnu vznikly z určitého právního vztahu nebo z vymezeného okruhu právních vztahů (rozhodčí doložka).
    (4) Není-li v rozhodčí smlouvě uvedeno jinak, vztahuje se jak na práva z právních vztahů přímo vznikající, tak i na otázku právní platnosti těchto právních vztahů, jakož i na práva s těmito právy související.

    Český zákon teda výslovne pripúšťa rozhodovanie o určení platnosti právnych vzťahov, teda aj o určovacích žalobách, ktoré súdna prax v spomenutom judikáte považuje za veci, ktoré možno skončiť zmierom.

    Odporúčali by sme preto de lege ferenda obdobne ako v Čechách vyriešiť jednoznačne túto otázku v slovenskej právnej úprave spolu s otázkou arbitrability pracovnoprávnych sporov, alebo prípadne zmeniť existujúcu judikatúru tým smerom, aby súdy považovali aj spory o určenie za spory, ktoré možno skončiť zmierom, ako to vyžaduje arbitrabilita sporov podľa § 1 ods. 2 ZoRK. V súčasnej úprave a za súčasnej panujúcej judikatúry je totiž arbitrážne riešenie týchto sporov prakticky vylúčené.

    Právomoc rozhodcovského súdu je teda v slovenských podmienkach daná iba v prípade existencie výslovnej rozhodcovskej doložky, a ak predmet sporu nie je zákonom vylúčený z právomoci rozhodcovských súdov (v praxi nesmie ísť o pracovnoprávnu vec a o určovaciu žalobu).

    Pre vzájomný vzťah konaní pred rozhodcovským súdom a všeobecným súdom platí, že ak bola vec predložená všeobecnému súdu a ten zistí existenciu rozhodcovskej doložky (napr. na základe upozornenia jednej zo strán), súdne konanie zastaví. Aj dodatočne by bolo možné spochybniť právomoc súdu rozhodnúť vo veci v prípade, že existovala platná rozhodcovská doložka. Ak by však žiadna zo strán nežiadala konanie pred rozhodcovským súdom, resp. obe strany sa súhlasne vyjadria, že netrvajú na rozhodcovskej doložke a želajú si rozhodnutie pred všeobecným súdom, môže rozhodovať všeobecný súd.[13]

    Na druhej strane, ak prebieha konanie pred rozhodcovským súdom, prekážka začatej veci znemožní začatie súdneho konania pred všeobecným súdom.

    Rozhodnutie rozhodcovského súdu za dodržania všetkých podmienok ZoRK má právnu silu rozsudku všeobecného súdu a môže byť zrušené súdom iba zo zákonom vymedzených dôvodov (§ 40 ods. 1 ZoRK), najmä charakteru procesných pochybení.

    4 PRÁVOMOC NÁRODNÉHO VŠEOBECNÉHO SÚDU V PRÍPADE SPORU S CUDZÍM PRVKOM

    V prípade, ak neexistuje platná rozhodcovská doložka, spor možno riešiť pred všeobecným súdom. Ak však zmluvný vzťah obsahuje cudzí prvok, právomoc, resp. príslušnosť súdu sa určuje podľa osobitných pravidiel v rámci európskeho kolízneho práva, alebo v prípade vzťahu prekračujúceho dimenziu EÚ pravidlami zákona upravujúceho kolízne normy medzinárodného práva súkromného a procesného.

    Pravidlá určovania právomoci (príslušnosti)[14] v obchodných a občianskych veciach sú v prípade vzťahov s európskym rozmerom ustanovené v európskom nariadení č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I). Z otázok občianskych a obchodných vecí sa nariadenie neuplatní najmä na otázky osobného stavu, právnej spôsobilosti, majetkových práv vyplývajúcich z manželského zväzku, dedenia, insolvenčného práva či rozhodcovského konania. Na väčšinu majetkových športových súdnych sporov sa však toto nariadenie bude vzťahovať.

    V prípadoch mimo rozsahu pôsobnosti nariadenia Brusel I sa uplatnia pravidlá určovania právomoci súdu podľa zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len „ZMPSaP“). Slovenské pravidlá medzinárodného práva procesného v § 37 ZMPSaP sú pritom podobné ako pravidlá v nariadení Brusel I.: „Ak ďalej nie je ustanovené inak, právomoc slovenských súdov je daná, ak osoba, proti ktorej smeruje návrh (žaloba), má na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídlo a ak ide o majetkové práva, ak tu má majetok.“ Toto pravidlo je koncipované širšie ako úprava nariadenia Brusel I., najmä tým, že právomoc slovenských súdov je daná aj vtedy, ak osoba, proti ktorej smeruje návrh, má na území Slovenskej republiky majetok.

    Pravidlá určovania právomoci (príslušnosti) sú navyše osobitne upravené aj v niektorých medzinárodných zmluvách, ktorým však v tomto príspevku nevenujeme bližšiu pozornosť.

    Určenie štátu, súdy ktorého majú právomoc konať vo veci samej, však ešte nevedie k určeniu konkrétneho príslušného súdu, ktorý môže v štruktúre vnútroštátnych súdov konať. Na určenie vnútroštátne príslušného súdu je totiž navyše potrebné použiť vnútroštátne pravidlá pre súdne konanie a určenie súdnej príslušnosti. V slovenskom práve platí úprava, podľa ktorej v prípade, ak ide o vec, ktorá síce patrí do právomoci súdov Slovenskej republiky, ale podmienky miestnej príslušnosti súdu nie sú upravené, alebo ich nemožno zistiť, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodne, ktorý súd vec prejedná a rozhodne (§ 11 OSP).[15]

    V prípade sporu s medzinárodným prvkom by teoreticky mohla nastať situácia, v ktorej by začali vo veci konať dva súdy v dvoch rôznych štátoch. Nariadenie Brusel I v tejto súvislosti stanovuje, že každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať. V prípade vecí, ktoré sú iba súvisiace a nie totožné, súd, ktorý nezačal konať ako prvý, môže prerušiť konanie, ale nemusí tak urobiť.

    5 ROZHODCOVSKÁ KOMORA FIFA, ROZHODCOVSKÝ SÚD SFZ A CAS V PRÍPADOCH S CUDZÍM PRVKOM

    V praxi sa vyskytujú aj prípady, kedy rozhodcovská doložka priznáva právomoc Rozhodcovskému súdu Slovenského futbalového zväzu (SFZ), ale zároveň ide o spor s medzinárodným prvkom. V tomto prípade je potrebné vyriešiť konflikt právnych a športových (interných) pravidiel. Sporové strany sa totiž zmluvne v rozhodcovskej doložke podrobili Rozhodcovskému súdu SFZ, ale zároveň svojím podriadením sa interným normám SFZ a FIFA (t. j. ich akceptovaním spolu s členstvom v SFZ, alebo v osobitnej, napr. hráčskej zmluve, či vo vlastných stanovách) sa zaviazali rešpektovať aj pravidlá FIFA, ktoré upravujú právomoc Rozhodcovskej komory FIFA a Výboru FIFA pre štatút hráčov.[16]

    Podľa čl. 3 ods. 1 Pravidiel FIFA upravujúcich konanie pred Výborom pre štatút hráčov a Rozhodcovskou komorou (2010), oba spomenuté orgány FIFA skúmajú svoju právomoc podľa čl. 22-24 Pravidiel pre úpravu štatútu a prestupov hráčov. Pravidlá pre úpravu štatútu a prestupov hráčov z roku 2010[17] upravujú právomoc orgánov FIFA tak, že podľa čl. 22, orgány FIFA majú právomoc rozhodovať o:

    a) sporoch medzi klubmi a hráčmi vo vzťahu k zmluvnej stabilite... (t. j. o platnosti skončenia zmluvného vzťahu);
    b) pracovnoprávne spory medzi klubom a hráčom s medzinárodným prvkom (doslova „medzinárodnou dimenziou“), pokiaľ na národnej úrovni nebol v rámci športovej organizácie alebo kolektívnej zmluvy vytvorený nezávislý rozhodovací orgán zaručujúci spravodlivý proces a rešpektujúci princíp rovnakého zastúpenia hráčov a klubov;
    c) pracovnoprávne spory medzi klubom alebo zväzom a trénerom s medzinárodným prvkom, pokiaľ na národnej úrovni neexistuje nezávislý rozhodovací orgán zaručujúci spravodlivý proces;
    d) spory súvisiace s tréningovou kompenzáciou a mechanizmom solidarity medzi klubmi patriacimido rôznych zväzov;
    e) spory týkajúce sa mechanizmu solidarity medzi klubmi patriacimi do toho istého zväzu, za predpokladu, že prestup hráča, ktorý vyvolal tento spor, sa uskutočnil medzi klubmi patriacimi do rôznych zväzov;
    f) spory medzi klubmi patriacimi do rôznych zväzov, ktoré nespadajú medzi prípady pod písmenami a), d) a e).

    Relevantným je pre nás najmä ustanovenie písm. b), vzhľadom k tomu, že gro sporovej agendy predstavujú spory hráčov a klubov o nevyplatené odmeny hráčov. Vyvstávajú nám tu pritom v slovenských reáliách minimálne tri problémy:

    (1) či ide o pracovnoprávny spor (v západnej Európe totiž profesionálni futbalisti majú vo všeobecnosti status zamestnancov, a FIFA predpokladá, že je to tak všade na svete; v SR však hráči figurujú ako SZČO),
    (2) či má spor „medzinárodnú dimenziu“ (tento pojem nemá legálnu definíciu[18]) a osobitne skutočnosť, že
    (3) na Slovensku minimálne vo futbale neexistuje rozhodcovský orgán s rovnocenným zastúpením hráčov a klubov.

    Ad (1) Na Slovensku športovci v kolektívnych športoch nemajú v praxi postavenie zamestnancov, napriek tomu, že Zákonník práce (ďalej len „ZP“) to v § 3 ods. 2 ZP výslovne zakotvuje: Pracovnoprávne vzťahy zamestnancov v doprave, členov posádok lodí plávajúcich pod štátnou vlajkou Slovenskej republiky, zamestnancov súkromných bezpečnostných služieb a profesionálnych športovcov sa spravujú týmto zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak.” V súčasnosti žiaden predpis neustanovuje inak. Napriek tomu vzťah medzi klubom a hráčom v praxi nie je na Slovensku považovaný za pracovnoprávny (s výnimkou napr. športovcov pôsobiacich v Národnom športovom centre, ktorí majú s Centrom uzatvorené pracovné zmluvy). Rozhodcovskej komore FIFA[19] to však zrejme nebude brániť, aby uznala svoju právomoc rozhodnúť spor, ktorý by sama považovala za pracovnoprávny bez ohľadu na formálne označenie zmluvy alebo odkaz na slovenský Občiansky alebo Obchodný zákonník.

    Ad (2) Pojem medzinárodnej dimenzie nie je v predpisoch FIFA definovaný, a preto môže v praxi vyvstať problém, či ide o cudzí prvok, ak ide napríklad o spor medzi slovenským agentom a slovenským hráčom, týkajúci sa ich zmluvného vzťahu uzatvoreného podľa slovenského právneho poriadku, ak hráč medzičasom opustí Slovensko a stane sa hráčom registrovaným v zahraničí. Ak vznikne spor ohľadom platnosti takejto zastupiteľskej zmluvy alebo plnenia z tejto zmluvy, je otázne, či by Výbor pre štatút hráčov (tento orgán na úrovni FIFA rozhoduje spory medzi agentmi a hráčmi) mal za to, že má právomoc rozhodnúť takýto spor (podobne ako rozhodcovská komora totiž rozhoduje spory s medzinárodným prvkom, resp. „medzinárodné spory“[20]). Keďže však všetky slovenské zastupiteľské zmluvy medzi agentom a hráčom (v oblasti profesionálneho futbalu) obsahujú rozhodcovskú doložku v prospech rozhodovania pred Rozhodcovským súdom SFZ, tým by mala byť otázka právomoci vyriešená v prospech Rozhodcovského súdu SFZ. Na túto rozhodcovskú doložku by strana mohla v spore započatom pred orgánmi FIFA poukázať.

    Ad (3) Aj keď je rozhodcovskou doložkou založená právomoc Rozhodcovského súdu SFZ, vyvstáva problém s tým, že FIFA sa na základe návrhu jednej zo strán sporu[21] môže v súlade s citovanými Pravidlami FIFA považovať za kompetentnú rozhodovať v sporoch s medzinárodnou dimenziou vždy, ak na národnej úrovni neexistuje rozhodcovský orgán s rovnomerným zastúpením hráčov a klubov[22] (táto požiadavka však nie je vyslovená vo vzťahu k sporom medzi agentmi a hráčmi, ani sporom medzi trénermi a klubmi). Znamená to teda, že teoreticky žiadne rozhodnutie Rozhodcovského súdu SFZ v prípade sporu hráča a klubu s cudzím prvkom nespĺňa požiadavky Pravidiel FIFA pre štatút a prestupy hráčov a Rozhodcovská komora FIFA nie je povinná rešpektovať rozhodnutie Rozhodcovského súdu SFZ. Mohla by teda vo veci rozhodnúť opätovne, prípadne aj úplne opačne ako rozhodol Rozhodcovský súd SFZ. Doslovný výklad Pravidiel FIFA by tomuto výkladu nasvedčoval, tento výklad však považujeme za nesprávny. FIFA a jej Pravidlá totiž predpokladajú, že rozhodcovský orgán predstavuje interný orgán športového zväzu bez povahy rozhodcovského súdu, tak ako tento orgán na úrovni FIFA predstavuje Rozhodcovská komora FIFA. Na slovenskej zväzovej úrovni by mohlo ísť o interný zväzový odvolací a preskúmavací orgán, napr. „rozhodcovskú komisiu“ (taká v súčasnosti v štruktúrach SFZ nefiguruje). Takýto orgán by mal podľa FIFA v záujme nezávislosti svojho rozhodovania pozostávať z paritného počtu zástupcov klubov a hráčov. Rozhodcovský súd SFZ je však rozhodcovským súdom podľa ZoRK a to samo osebe je zárukou jeho nestrannosti a nezávislosti, dokonca väčšou než rovnomerné zastúpenie hráčov a klubov v zložení panelu, či celkovom počte rozhodcov. Ani na úrovni CAS sa totiž nevyžaduje rovnomerné zastúpenie zástupcov hráčov a klubov, a napriek tomu FIFA rozhodnutia CAS rešpektuje. FIFA by teda mala považovať všetky rozhodnutia Rozhodcovského súdu SFZ za záväzné a konečné a nemala by sa považovať za kompetentnú na rozhodovanie sporov s cudzím prvkom, ktoré sa rozhodujú alebo rozhodli pred Rozhodcovským súdom SFZ.

    Ak by tak FIFA neučinila, mohol by teoreticky nastať priamy rozpor medzi súdne vynutiteľným a súdne nevynutiteľným rozhodnutím (t. j. rozhodnutím FIFA) – napr. ak by Rozhodcovský súd SFZ rozhodol v prospech jednej zo sporových strán, ale Rozhodcovská komora FIFA v prospech druhej strany. V praxi by pritom zrejme na základe interných športových donucovacích mechanizmov bol prostredníctvom Disciplinárnej komisie FIFA a národných disciplinárnych komisií vykonaný rozsudok Rozhodcovskej komory FIFA bez ohľadu na rozsudok Rozhodcovského súdu SFZ. Ten by však tiež mohol trvať na svojom rozhodnutí, a keďže jeho rozsudok má účinky právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, ničby víťaznej strane nebránilo obrátiť sa na exekútora a žiadať výkon rozhodnutia.

    Teoreticky možno pripustiť aj možnosť, že by sa strana obrátila na Rozhodcovskú komoru FIFA po dosiahnutí rozhodnutia Rozhodcovského súdu SFZ a vnímala by rozhodnutie FIFA ako opravný prostriedok proti rozhodnutiu Rozhodcovského súdu SFZ. Ak by FIFA uznala svoju kompetenciu (napr. s poukázaním na chýbajúcu paritu zástupcov klubov a hráčov v zložení Rozhodcovského súdu SFZ), v tomto prípade by rovnako nastal rozpor medzi mimoprávnymi a právnymi normami a medzi súdne nevynutiteľným a súdne vynutiteľným rozhodnutím.

    Podobne by sa strana mohla obrátiť na CAS s opravným prostriedkom, resp. snahou o nápravu rozhodnutia Rozhodcovského súdu SFZ. Vzhľadom na to, že CAS nevyžaduje výslovnú rozhodcovskú doložku, a stačí mu, keď navrhovateľ preukáže, že v interných predpisoch (stanovách) športovej organizácie bola založená právomoc CAS (takéto ustanovenie všeobecne uznávajúce CAS ako najvyšší odvolací orgán je pritom v stanovách športových organizácií/zväzov bežné), CAS sa môže považovať za kompetentný rozhodovať aj vo veci, v ktorej už predtým rozhodol Rozhodcovský súd. Zrejme by však námietka už rozhodnutej veci bola účinným prostriedkom ako zabrániť ďalšiemu rozhodovaniu vo veci. Inak by totiž nastal rozpor medzi dvoma rozhodcovskými rozsudkami.

    Tento potenciálny rozpor by sa dal následne vyriešiť aj iným spôsobom – vzhľadom na to, že CAS ani Rozhodcovský súd SFZ nedisponujú vlastným aparátom na výkon rozhodnutia, k exekúcii by zrejme dochádzalo za využitia služieb exekútora, po snahe o uznanie vykonateľnosti rozhodnutia CAS slovenským súdom. Strana sporu by tu mohla namietať proti uznaniu vykonateľnosti rozhodnutia CAS z dôvodu už skôr rozhodnutej veci (čo je v rozpore minimálne s ustanovením § 50 ods. 2 ZoRK), v čom by mala byť úspešná. Navyše v niektorých prípadoch by bolo možné odmietnuť uznanie a vykonateľnosť rozsudku CAS aj v prípade, že rozhodoval vo veci, ktorá podľa slovenského právneho poriadku nie je arbitrabilná (§ 50 ods. 2 ZoRK).

    6 ZÁVER

    Príspevok poukázal na základné problémy určenia právomoci a príslušnosti pri rozhodovaní športových sporov. Dochádza tu ku konfliktu medzi všeobecným súdom, rozhodcovským súdom na národnej úrovni (Rozhodcovský súd SFZ) a medzinárodnej úrovni (CAS), a rozhodcovskou komisiou bez povahy rozhodcovského súdu – opäť na národnej ako aj na medzinárodnej úrovni (Rozhodcovská komora FIFA).

    Zásadne je daná právomoc všeobecného súdu určeného v prípadoch s cudzím prvkom podľa nariadenia Brusel I alebo podľa ZoMPSP.

    Rozhodcovskému súdu SFZ právomoc zakladá výslovná rozhodcovská doložka.

    CAS má právomoc rozhodovať športové spory aj bez takejto doložky, iba na základe ustanovenia stanov, ktoré uznávajú CAS ako najvyššiu inštanciu, či najvyšší odvolací orgán v športe (bez ohľadu na prítomnosť medzinárodného prvku). Preto by mohlo dôjsť ku konfliktu rozhodovania týchto dvoch rozhodcovských súdov (CAS a Rozhodcovský súd SFZ). Ak by aj nebola zohľadnená námietka o prebiehajúcom konaní pred druhým rozhodcovským súdom, alebo by túto skutočnosť strany zamlčali, bolo by dodatočne na Slovensku možné namietať vykonateľnosť jedného z rozhodnutí s poukázaním na skoršie rozhodnutie vo veci.

    V prípadoch s medzinárodnou dimenziou svoju právomoc uznáva a využíva aj Rozhodcovská komora FIFA ako obdoba „rozhodcovskej komisie“ bez právnej povahy rozhodcovského súdu, ktorá je kompetentnou, ak na národnej úrovni nepôsobí rozhodovací orgán s paritou zástupcov hráčov a klubov (v prípadoch sporov medzi hráčmi a klubmi). Keďže na Slovensku zatiaľ takáto parita neexistuje (ani na Rozhodcovskom súde SFZ; uvažuje sa však o jej zavedení v reformovanej odvolacej komisii SFZ), je možné, že Rozhodcovská komora FIFA by považovala svoju právomoc za danú aj napriek tomu, že Rozhodcovský súd SFZ už rozhodol rozsudkom so silou súdneho rozhodnutia. Mohlo by tak dôjsť ku konfliktu medzi rozhodnutím Rozhodcovského súdu SFZ, ktoré je na Slovensku vykonateľné v rámci výkonu rozhodnutia, a rozhodnutím Rozhodcovskej komory FIFA, ktoré je vykonateľné iba po línii disciplinárneho konania a disciplinárnych opatrení v rámci športového hnutia. Mohlo by tak dôjsť k úplne protikladným výkonom protikladných rozhodnutí. Máme však za to, že FIFA by nemala trvať na požiadavke paritného zastúpenia hráčov a klubov v prípade rozhodcovských súdov, tak ako sa táto parita nevyžaduje ani v prípade CAS v Lausanne, ktorého rozhodnutia FIFA akceptuje.

    Použitá literatúra:

    1. BELOFF, M. - KERR,T. - DEMETRIOU, M.: Sports Law. Oxford: Hart Publishing, 1999.
    2. CSACH, K. – ŠIRICOVÁ, Ľ.: Úvod do medzinárodného práva súkromného a procesného. Košice: UPJŠ, 2011.
    3. DRÁPAL, L. – BUREŠ, J.: Občanský soudní řád I. Praha : C. H. Beck, 2009.
    4. FICOVÁ, S. – ŠTEVČEK, M. a kol.: Občianske súdne konanie. Praha : C.H.Beck, 2010.
    5. FERRERO, MUNOZ, J.: La ejecución nacional e internacional de las resoluciones de la Comisión del estatuto del jugador y de la Cámara de resolución de disputas.
      Dostupné na internete: http://www.football-law.com/wp-content/uploads/mr_javier_ferrero.pdf (navštívené dňa 18.3.2012).
    6. GEŠKOVÁ, K.: Dovolanie v civilnom procese. Praha : C. H. Beck, 2010.
    7. GYÁRFÁŠ, J.: Arbitrabilita sporov o určenie (ne)platnosti právneho úkonu.
      Dostupné na internete: http://www.lexforum.cz/302 (navštívené dňa 18.3.2012).
    8. HRIVNÁK, J.: Základy arbitráže. Prvá časť - Prípustnosť arbitráže. In: Bulletin slovenskej advokácie, 2005, č. 3-4, s. 7-30.
    9. MAZZUCCO, M. F. – FINDLAY, H.: Re-thinking the legal regulation of the Olympic regime: envisioning a broader role for the Court of Arbitration for Sport.
      Dostupné na internete: http://independent.academia.edu/MarcusMazzucco/Papers/337639/Re- Thinking_the_Legal_Regulation_of_the_Olympic_Regime_Envisioning_a_Broader_Role_for_the_Court_of_Arbitration_for_Sport (navštívené dňa 18.3.2012).
    10. Regulations on the Status and Transfer of Players – 2010.
    11. Rules Governing the Procedures of the Players' Status Committee and the Dispute Resolution Chamber (DRC).
    12. SIMON, P. - ŠUK, P.: Právomoc - príslušnosť. Upravuje nariadenie Brusel I súdnu právomoc alebo príslušnosť? Procesné dôsledky odpovede na túto otázku In: Právní fórum 2/2008, s. 54 a nasl.
    13. ŠTEVČEK, M.: Základné teoretické problémy a východiská rozhodcovského konania v Slovenskej republike. In: Aktuálne problémy vo vývoji práva SR a ČR. Bratislava: VO PraF UK, 2008, s. 114-121.
    14. WINTEROVÁ, A. a kol.: Civilní právo procesní. 6. vyd. Praha : Linde, 2011. 
      http://arbitration.practicallaw.com/0-501-6227 (navštívené dňa 18.3.2012).

    Poznámky pod čiarou:
    1. Pojem „jurisdikcia“ nie je legálnym pojmom v právnom poriadku SR. Používame ho tu pre zjednodušenie a ako spoločný pojem pokrývajúci právomoc a príslušnosť, nakoľko v príspevku budeme pojednávať o oboch týchto aspektoch riešenia športových sporov. V rámci právomoci budeme rozhodovať, či má spor rozhodovať súdny alebo iný orgán, a v rámci príslušnosti budeme určovať, ktorý zo súdov je príslušným na rozhodovanie. ^
    2. Zákon výslovne hovorí o stanovách. Existuje totiž predpoklad, že takáto významná otázka bude riešená v stanovách športovej organizácie a nie v inom predpise. Stanovy prijíma najvyšší orgán združenia. Názov „stanovy“ samozrejme nie je jediným kritériom posúdenia, či táto požiadavka zákona o združovaní občanov bola naplnená. ^
    3. Nejde o preskúmavanie v rámci správneho súdnictva, ale o všeobecné súdne konanie, napr. o určovacej žalobe, ak existuje naliehavý právny záujem. ^
    4. BELOFF, M. - KERR, T. - DEMETRIOU, M.: Sports Law. Oxford: Hart Publishing, 1999, s. 248 - 249. ^
    5. Tamže, s. 261. Rozhodol o tom švajčiarsky federálny tribunál v prípade Gundel v. FEI/CAS. ^
    6. ŠTEVČEK, M.: Základné teoretické problémy a východiská rozhodcovského konania v Slovenskej republike. In: Aktuálne problémy vo vývoji práva SR a ČR. Bratislava: VO PraF UK, 2008, s. 114- 121. ^
    7. Pozri http://arbitration.practicallaw.com/0-501-6227 (navštívené dňa 18.3.2012). K snahám o široký výklad právomoci CAS aj v prípade olympijských sporov pozri MAZZUCCO, M. F. – FINDLAY, H.: Re-thinking the legal regulation of the Olympic regime: envisioning a broader role for the Court of Arbitration for Sport. Dostupné na internete: http://independent.academia.edu/MarcusMazzucco/Papers/337639/ReThinking_the_Legal_Regulation_of_the_Olympic_Regime_Envisioning_a_Broader_Role_for_the_C ourt_of_Arbitration_for_Sport (navštívené dňa 18.3.2012). ^
    8. V praxi sa odmieta arbitrabilita pracovnoprávnych sporov. Ak by teda bol športovec v pracovnoprávnom vzťahu k športovej organizácii (napr. v prípade športovcov zamestnaných v Národnom športovom centre), rozhodovanie sporov v súvislosti s pracovnoprávnym vzťahom by bolo vylúčené z právomoci rozhodcovského súdu. ^
    9. Tieto prípady „špecifikuje“ § 99 Občianskeho súdneho poriadku (OSP) nasledovne: „Ak to povaha vecí pripúšťa, môžu účastníci skončiť konanie súdnym zmierom.“ Prevažujúca mienka je taká, že zmier sa pripúšťa spravidla vo veciach, v ktorých sú účastníci v typickom dvojstrannom pomere, ak hmotnoprávna úprava nevylučuje, aby si upravili vzťahy dispozitívnymi úkonmi. Pozri WINTEROVÁ, A. a kol.: Civilní právo procesní. 6. vyd. Praha : Linde, 2011, s. 321. Rovnako DRÁPAL, L. – BUREŠ, J.: Občanský soudní řád I. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 643. ^
    10. GYÁRFÁŠ, J.: Arbitrabilita sporov o určenie (ne)platnosti právneho úkonu. Dostupné na internete: http://www.lexforum.cz/302 (navštívené dňa 18.3.2012). ^
    11. Tamže. ^
    12. HRIVNÁK, J.: Základy arbitráže. Prvá časť - Prípustnosť arbitráže. In: Bulletin slovenskej advokácie, 2005, č. 3-4, s. 7-30. ^
    13. FICOVÁ, S. – ŠTEVČEK, M. a kol.: Občianske súdne konanie. Praha : C.H.Beck, 2010, s. 75. ^
    14. Európske kolízne právo v nariadení Brusel I používa pojem právomoc, hoci v slovenských právnych reáliách by sme použili skôr pojem „príslušnosť“. Právomoc totiž určuje, či daný spor má rozhodovať súdny alebo iný orgán, a príslušnosť potom určuje, ktorý konkrétny súd má vo veci rozhodovať. Na túto terminologickú nepresnosť upozornilo uznesenie NS ČR zo dňa 16.2.2005, sp.zn. 29 Od 87/2004. Pozri GEŠKOVÁ, K.: Dovolanie v civilnom procese. Praha : C. H. Beck, 2010, s. 81. Pozri tiež SIMON, P. - ŠUK, P.: Právomoc - príslušnosť. Upravuje nariadenie Brusel I súdnu právomoc alebo príslušnosť? Procesné dôsledky odpovede na túto otázku In: Právní fórum 2/ 2008, s. 54 a nasl. ^
    15. CSACH, K. – ŠIRICOVÁ, Ľ.: Úvod do medzinárodného práva súkromného a procesného. Košice: UPJŠ, 2011, s. 141 a nasl. ^
    16. Rules Governing the Procedures of the Players' Status Committee and the Dispute Resolution Chamber (DRC). ^
    17. Regulations on the Status and Transfer of Players – 2010. ^
    18. Medzinárodný prvok v medzinárodnom práve súkromnom spočíva zásadne v osobe, mieste alebo predmete. Medzinárodnú dimenziu zrejme možno vykladať ešte extenzívnejšie. ^
    19. Konkrétne zloženie panelu, alebo rozhodovanie samosudcom v závislosti na predmete a hodnote sporu už upravuje osobitne čl. 23 a 24 Pravidiel pre štatút a prestupy hráčov FIFA. ^
    20. Pozri čl. 30 ods. 2 Pravidiel FIFA pre agentov hráčov, ktoré sa všetci agenti zmluvne zaväzujú rešpektovať, keď preberajú svoju agentskú licenciu od národného futbalového zväzu. ^
    21. Pokiaľ strany uznávajú právomoc FIFA napr. tým, že sú členmi FIFA, príp. túto právomoc FIFA uznali vo svojich stanovách, osobitnej (hráčskej) zmluve, alebo pri vstupe do národného športového zväzu, ktorý túto právomoc zakotvuje vo svojich stanovách. ^
    22. Napr. v spore rozhodnutom Rozhodcovskou komorou FIFA medzi poľským hráčom a gréckym klubom zo dňa 4.7.2003. FERRERO, MUNOZ, J.: La ejecución nacional e internacional de las resoluciones de la Comisión del estatuto del jugador y de la Cámara de resolución de disputas. Dostupné na internete: http://www.football-law.com/wp-content/uploads/mr_javier_ferrero.pdf (navštívené dňa 18.3.2012). ^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia