Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

ROZHOVOR hráčskej asociácie hokeja s Petrom Sepešim (úplné znenie)  NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    08.05.2018JUDr. Peter Sepeši (Spracoval: Ing. Simoneta Sepešiová )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    Článok:

    Tipsport liga sa najmä v poslednej sezóne musela vysporiadať s mnohými problémami a kauzami, pričom mnohé sú dôsledkom najmä toho, že došlo k nedostatočnému predvídaniu a nerešpektovaniu podstaty pravidiel. V najbližšej dobe sa však bude musieť Tipsport liga vyporiadať s oveľa väčším "orieškom", ktorý sa týka práve rozumného riadenia súťaže a predvídania negatívnych dôsledkov v budúcnosti. Už od roku 2016 je účinný zákon o športe, ktorý zavádza do slovenského športu novinku - športovcov zamestnancov. Nakoľko ide o odbornú tému, porozprávali sme sa o nej s JUDr. Petrom Sepešim, prokurátorom Generálnej prokuratúry, zakladateľom portálu Učenej právnickej spoločnosti (www.ucps.sk), členom Výkonného výboru SFZ a jedným z autorov návrhu zákona o športe.

    1. Dobrý deň pán Sepeši. Verejnosť zachytila, že na Slovensku bol prijatý zákon o športe, ktorý zaviedol prevratnú novinku v športe na Slovensku a to, že športovci, teda aj hokejisti majú byť zamestnanci. Napriek tomu, že zákon o športe platí od roku 2016, hokejisti sú stále SZČO. Čo teda hovorí zákon o športe - majú byť hokejisti SZČO alebo zamestnanci?

    Na úvod by som chcel poopraviť, že nejde o žiadnu “prevratnú novinku”, ktorú by zaviedol zákon o športe.
    Zákonodarca sa postupnými zmenami v Zákonníku práce už od roku 2002 snaží eliminovať rôzne účelové výklady Zákonníka práce niektorými podnikateľmi, ktorých cieľom je obchádzať zákon, aby ušetrili náklady na pracovnú silu, a to tak, že obsahom typické pracovnoprávne vzťahy medzi osobou, ktorá vykonáva "závislú prácu" ako zamestnanec pre podnikateľa, nahrádzajú rôznymi obchodnoprávnymi či občianskoprávnymi zmluvami, na základe ktorých "zamestnanci" ako slabšia strana zmluvného vzťahu musia prijať  podmienky "zamestnávateľa", t.j. akceptovať postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej le "SZČO") alebo prídu o možnosť zárobku.

    Niektorí podnikatelia nútia záujemcov o zárobok/prácu - “zamestnancov”, aby si vybavili živnosť alebo aby fakturovali ako SZČO, aby podnikateľ nemuseli platiť odvody a plniť aj iné povinnosti zamestnávateľa voči zamestnancovi, s ktorými sú spojené náklady. To platí aj o vykonávaní závislej práce profesionálnymi športovcami pre športový klub, ktoré bolo, respektíve niektorými subjektmi ešte stále je, dlhodobo účelovo prezentované ako samostatne zárobková činnosť, hoci aj takáto zárobková činnosť má svoje znaky. Musí sa vykonávať sústavne a samostatne vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku, čo profesionálni športovci najmä v kolektívnych športoch nespĺňali a nespĺňajú.

    Zákon o športe od roku 2016 len upravil pravidlá osobitného typu pracovnoprávneho vzťahu medzi profesionálnym športovcom a klubom založeného zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu.

    Na existenciu povinnosti, ktorú zaviedol Zákonník práce, aby profesionálny športovec kolektívneho športu vykonávajúci šport za klub spôsobom, ktorý spĺňa znaky závislej práce, mal postavenie zamestnanca, prijatie zákona o športe nemalo žiadny vplyv.

    Podľa slovenského právneho poriadku profesionálni športovci, ktorých vykonávanie športu pre klub spĺňa znaky ZÁVISLEJ PRÁCE, mali byť zamestnancami už od 1.4.2002, kedy nadobudol účinnosť dodnes platný Zákonník práce, ktorý v § 3 ods. 2 upravoval, že Pracovnoprávne vzťahy zamestnancov v doprave, členov posádok lodí plávajúcich pod štátnou vlajkou Slovenskej republiky, zamestnancov súkromných bezpečnostných služieb a profesionálnych športovcov sa spravujú týmto zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak.”

    Osobitný predpis, ktorý by upravoval špecifiká pracovnoprávneho vzťahu profesionálneho športovca však až do 1.1.2016 prijatý nebol. Navyše mnohé ustanovenia Zákonníka práce boli pre vykonávanie profesionálneho športu nevykonateľné, takže zrejme preto kontrolné orgány štátu naďalej akceptovali stav, kedy profesionálni športovci v rozpore so Zákonníkom práce vykonávali šport vystupujúc ako samostatne zárobkovo činné osoby na základe občianskoprávneho alebo obchodnoprávneho zmluvného vzťahu, a nie ako zamestnanci. Pritom činnosť hráča najmä v kolektívnom športe nemala a nemá charakter samostatnej zárobkovej činnosti, pretože si sami hráči neplatia nájomné na štadióne, ani trénera, ani cestu autobusom na zápasy ani stravu, či pitný režim počas tréningov a zápasov a niektorí hráči dokonca ani ubytovanie. Musia akceptovať trénera, ktorého im poskytol klub, dodržiavať klubový program a ďalšie pokyny vedenia klubu pod sankciou disciplinárneho postihu, čiže pri takýchto zmluvách v podstate išlo vždy o simulovaný právny úkon.

    Podstatnú zmenu právneho stavu priniesla novela Zákonníka práce č. 348/2007 Z. z., ktorá s účinnosťou od 1.9.2007 zaviedla do § 1 ods. 2 definíciu pojmu “ZÁVISLÁ PRÁCA”, ktorá s určitými úpravami platí dodnes. Definícia ZÁVISLEJ PRÁCE v celej Európe vychádza z Odporúčania Medzinárodnej organizácie práce č. 198/2006 o pracovnom pomere (čl. 11 a 13). Pojem “závislá práca” bol síce použitý už aj v Zákonníku práce z roku 2002 (v § 11 ods. 1) avšak bez výslovného definovania jej znakov.

    Novelou Zákonníka práce č. 348/2007 Z. z. boli do § 1 doplnené odseky 2 a 3 v tomto znení:

    "(2) Za závislú prácu, ktorá je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, sa považuje výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, za mzdu alebo odmenu, v pracovnom čase, na náklady zamestnávateľa, jeho výrobnými prostriedkami a na zodpovednosť zamestnávateľa a ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností.

    (3) Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislou prácou nie je podnikanie alebo iná zárobková činnosť založená na zmluvnom občianskoprávnom alebo zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.".

    Táto novela však nepriniesla zmenu v postavení profesionálneho športovca zo SZČO na zamestnanca. Stále nebol prijatý osobitný predpis, ktorý by upravoval špecifiká pracovnoprávneho vzťahu profesionálneho športovca a navyše znenie druhej vety v § 1 ods. 3, bolo možné účelovo vykladať tak, že ak je vykonávanie činnosti profesionálneho športovca vykonávané ako iná zárobková činnosť alebo podnikanie založené na zmluvnom občianskoprávnom alebo zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu, nie je rozhodujúce, že takáto činnosť napĺňa aj znaky závislej práce, ktorá by sa mala vykonávať “výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo v inom pracovnoprávnom vzťahu”.

    Ustanovenie § 1 ods. 3 druhá veta sa však zásadne zmenilo od 1.1.2013, kedy nadobudla účinnosť novela Zákonníka práce č. 361/2012 Z.z.

    V dôvodovej správe k tejto zmene bolo uvedené:
    “Navrhuje sa aj úprava druhej vety z § 1 ods. 3. Podľa pôvodného znenia ak práca napĺňa znaky činnosti podľa osobitných predpisov, napr. mandátna zmluva, príkazná zmluva, zmluva o dielo, ide o zmluvný typ podľa osobitných predpisov, a teda takáto činnosť nemôže byť hodnotená ako závislá práca, pretože ju zmluvné strany právne kvalifikovali v súlade s osobitnými predpismi a vykonávanie práce v občianskoprávnom alebo obchodnoprávnom vzťahu zároveň zodpovedá aj vôli zmluvných strán („závislou prácou nie je").
    Navrhuje sa v Zákonníku práce nedefinovať, čo nie je závislou prácou – podnikanie a vykonávanie práce v občianskoprávnom alebo obchodnoprávnom vzťahu, pretože uvedené definujú osobitné predpisy. Ak sú naplnené znaky podľa osobitných predpisov, sú splnené podmienky osobitných predpisov, aby práca mohla byť vykonávaná v občianskoprávnom alebo obchodnoprávnom vzťahu, a teda nejde o závislú prácu.
    Zároveň sa navrhuje stanoviť, že závislú prácu (ak sú naplnené jej znaky) nemožno vykonávať v občianskoprávnom alebo obchodnoprávnom vzťahu.”


    Podľa § 1 ods. 2 a 3 súčasného znenia Zákonníka práce účinného od 1.1.2013:
    “(2) Závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.

    (3) Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.”.

    Z uvedeného je zrejmé, že zákonodarca výslovne vylúčil vykonávanie činnosti, ktorá spĺňa znaky závislej práce v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.

    Minimálne od tejto novely Zákonníka práce (pozn. ale je zrejmé, že základy pre konštatovanie, že vykonávanie profesionálneho športu bolo ako závislá práca a vzťah spadajúci pod úpravu Zákonníka práce postupne upravovaná už od r. 2002) bolo v právnom poriadku Slovenskej republiky úplne jednoznačne ustanovené, že ak profesionálni športovci, najmä kolektívnych športov, ktorí vykonávajú šport pre športový klub spôsobom, ktorý napĺňa znaky závislej práce, musí byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu.

    Slovenský šport, slovenské štátne orgány vrátane kontrolných orgánov však zotrvačnosťou aj po 1.1.2013 pokračovali bez zmeny v udržiavaní faktického stavu pred novelou Zákonníka práce. Nikto na túto podstatnú zmenu nezareagoval. Športová obec zrejme preto, lebo by to pre ňu bolo značne nevýhodné z dôvodu zvýšenia nákladov na hráčov v dôsledku nevyhnutnosti platenia odvodov za zamestnávateľa i za zamestnanca, ako aj ďalších obmedzení a nákladov na strane zamestnávateľa. Štátne a kontrolné orgány nereagovali možno preto, že Zákonník práce, ktorého viaceré ustanovenia boli a sú pre šport, vzhľadom na jeho osobitnú povahu, nevykonateľné, predvídal aj osobitnú právnu úpravu pre profesionálnych športovcov.

    Možno pre pasívny prístup štátu boli aj iné relevantné dôvody, ktoré však nepoznáme, bolo by sa preto potrebné opýtať najmä zástupcov týchto orgánov, aký výklad Zákonníka práce prijali vo vzťahu k posudzovaniu vykonávania závislej práce profesionálnymi športovcami pre klub a na základe akých právnych argumentov.

    V tej súvislosti je potrebné uviesť, že v predvetí § 6 ods. 2 zákona o dani z príjmov sa uvádza, že "Príjmami z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ak nepatria do príjmov uvedených v § 5, sú príjmy ... e) z činnosti športovca alebo športového odborníka podľa osobitného predpisu vrátane príjmov na základe zmluvy o sponzorstve v športe,” čiže z hľadiska výkladu je prioritné zodpovedať si najprv na otázku vyplývajúcu z predvetia, a to či príjmy profesionálneho športovca nepatria medzi príjmy zo závislej činnosti upravené v § 5 zákona o dani z príjmov a až keď sa táto možnosť vylúči, je možné uvažovať o tom, že ide o príjmy zo samostatne zárobkovej činnosti. Na tomto výklade nič nemení ani to, že v súčasnosti sú profesionálni športovci uvedení v § 6 ods. 2 zákona o dani z príjmov v samostatnom písmene e), predtým, pred prijatím zákona o športe (do konca roka 2015) keď si profesionálni športovci zdaňovali príjem ako samostatne zárobkovo činné osoby zdaňovali ich ako podľa § 6 ods. 2 písm. b) zákona o dani z príjmov ako “príjem z činností, ktoré nie sú živnosťou ani podnikaním,”, čiže vyššie citované predvetie § 6 ods. 2 platilo aj v čase pred prijatím zákona o športe.

    Záverom teda len ešte raz skonštatujem, že profesionálni športovci, ktorých vykonávanie športu pre klub napĺňalo znaky závislej práce (najmä v kolektívnych športoch), mali byť podľa slovenského právneho poriadku zamestnancami už od 1.4.2002. Ak by sme aj prihliadli k neexistencii zákonnej definície závislej práce do roku 2007, ako aj na všetky nejednoznačnosti právnej úpravy vo vzťahu k definícii “závislej práce” a jej výlučného vykonávania v pracovnoprávnom vzťahu, novela Zákonníka práce č. 361/2012 Z.z. od 1.1.2013 priniesla takú podobu právnej úpravy, ktorá nepustí. Na jej základe pri uplatnení základných zásad právnej logiky nie je možný iný záver ako ten, že profesionálny športovec, ktorý vykonáva šport pre klub spôsobom, ktorý napĺňa znaky závislej práce, má mať podľa slovenského právneho poriadku postavenie zamestnanca.

    Na tento záver nemá žiadny vplyv ani prijatie zákona o športe v roku 2015. Aj keby Zákon o športe nebol prijatý profesionálni športovci mali mať postavenie zamestnanca na základe Zákonníka práce a bolo by len otázkou času, kedy by kontrolné orgány alebo súdy na základe podnetu alebo sporu ukončili “zimný spánok” (česť výnimkám akou je napr. stanovisko inšpektorátu práce v Žiline z 21.3.2017) a vyslovili právny názor, že profesionálni športovci najmä kolektívnych športov na základe skutočného obsahu ich zmluvného vzťahu s klubom sú zamestnancami, a to bez ohľadu na to, ako si zmluvu so športovcom nazvali, podľa akého predpisu zmluvu dojednali a aký status športovca sa snažia prezentovať.

    Zákon o športe nie je tým právnym predpisom, ktorý zaviedol povinné pracovnoprávne vzťahy profesionálnych športovcov. Zaviedol ich Zákonník práce a iba v dôsledku nedostatočnej kontrolnej činnosti kontrolných orgánov štátu a neexistencii ich rozhodnutí sankčnej povahy dodnes v kolektívnych športoch fungujú mnohí profesionálni športovci vykonávajúci šport spôsobom napĺňajúcim znaky závislej práce ako samostatne zárobkovo činné osoby.

    Práve naopak zákon o športe v § 102 ods. 4 prináša v podstate “generálny pardón” pre všetky kluby v ktorých športovci do 31. decembra 2015 vykonávali šport spôsobom, ktorý spĺňa znaky závislej práce. Zákon o športe v podstate uznal východiskový stav k dátumu nadobudnutia jeho účinnosti 1.1.2016, t.j. akceptoval, že v profesionálnom športe mali profesionálni športovci s klubmi iné typy zmluvných vzťahov ako pracovnoprávne, a to aj napriek tomu, že pri vykonávaní kolektívneho športu profesionálnym športovcom pre klub boli naplnené znaky závislej práce.

    Zároveň uložil klubom povinnosť upraviť svoje zmluvné vzťahy so športovcami v súlade so zákonom o športe do 31.12.2018 s tým, že po uplynutí tejto lehoty sa akákoľvek odplatná zmluva medzi športovcom a športovým klubom vykonávajúcim šport spôsobom, ktorý spĺňa znaky závislej práce a jeho odplata je najmenej vo výške minimálnej mzdy, bude považovať za zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu podľa zákona o športe, na základe ktorej má športovec status zamestnanca.

    2. Ako je teda možné, že väčšina hokejových klubov ako aj vedenie Tipsport ligy tvrdí, že zákon o športe im dovoľuje, aby uzatvárali s hokejistami SZČO zmluvy? Je zákon o športe zle postavený, je nejednoznačný, dovoľuje rôzny výklad?

    Tu treba použiť okrem zákona o športe opäť najmä Zákonník práce, ktorý už od 1.4.2002 obsahuje ustanovenie § 3 ods. 2, podľa ktorého:
    “(2) Pracovnoprávne vzťahy zamestnancov v doprave, členov posádok lodí plávajúcich pod štátnou vlajkou Slovenskej republiky, zamestnancov súkromných bezpečnostných služieb a profesionálnych športovcov sa spravujú týmto zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak.”.

    Podľa § 11 ods. 1 Zákonník práce:
    “(1) Zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu podľa jeho pokynov za mzdu alebo za odmenu.”.

    Podľa Zákonníka práce platí, že závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.

    Uveďme si ešte raz zákonnú definíciu závislej práce podľa § 1 ods. 2 a 3 Zákonníka práce v znení novely č. 361/2012 Z.z. účinnej od 1.1.2013, aby sme vedeli o čom sa bavíme a všetci si môžu sami urobiť obraz o tom, či sa táto definícia hodí na skutočný obsah vzťahu profesionálneho hokejistu, futbalistu, basketbalistu, hádzanára, či volejbalistu s jeho klubom:
    “(2) Závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.

    (3) Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.”.

    Zákon o športe upravuje iba osobitný zmluvný typ - zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu, ktorá by sa mala používať pri vykonávaní športu formou závislej práce v zamestnaneckom vzťahu. Ak väčšina hokejových klubov a vedenie Tipsport ligy tvrdí, že vykonávanie športu - hranie hokeja za klub nespĺňa znaky závislej práce a teda, že je možné uzatvoriť “SZČO zmluvu”, skôr či neskôr si bude musieť toto svoje tvrdenie argumentačne obhájiť najprv pred kontrolnými orgánmi štátu (inšpektoráty práce, daňové úrady). Ak s ich argumentmi neobstoja bude nasledovať súdny spor pred správnym súdom.

    Kontrolné orgány štátu a súdy budú posudzovať charakter konkrétneho zmluvného vzťahu profesionálneho športovca s konkrétnym hokejovým klubom a ak dospejú k záveru, že “pri plnení zmluvného vzťahu hokejistu s hokejovým klubom, ktorého predmetom je odplatné hranie hokeja hráča za klub, sú naplnené znaky závislej práce, budú musieť za to niesť aj právnu zodpovednosť a to tak kluby ako aj hráči, od doplatenia dane z príjmov fyzických osôb až po možný postih za priestupok či správny delikt na úseku nelegálnej práce. Zväz ako garant a správca športového odvetvia by mal v tomto smere viesť svojich členov k dodržiavaniu zákona. Hokej, s výnimkou HK Košice, ale aj kluby v iných športoch, kde pokračujú po starom, tlačia pred sebou nepríjemnú “snehovú guľu”, ktorá sa plynutím času nepríjemne nabaľuje ...

    Napríklad futbalový zväz nezaregistruje profesionálnu “SZČO zmluvu”. Všetci profesionálni futbalisti musia mať zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu s postavením zamestnanca a tie sú registrované na matrike zväzu. Futbal doprogramoval do svojho informačného systému už aj možnosť registrovania zmluvy o amatérskom vykonávaní športu, zmluvy o príprave talentovaného športovca i ďalších zmluv podľa zákona o športe.

    Na záver sa ponúka otázka: V čom je hokej iný oproti futbalu, čo sa týka vykonávania športu profesionálnymi športovcami?

    Na túto otázku by mali odpovedať štátne orgány, ktoré z médií majú dlhodobo informácie o tom, že vo futbale a hokeji je to úplne inak, ale doposiaľ na túto otázku jasná systémová a systematická odpoveď zo strany štátu a jeho orgánov neprišla. To, že raz príde, je nesporným faktom a pre šport prinesie zrejme pokuty, doplatky, nepríjemnosti a celospoločenskú hanbu. Čím neskôr sa tento problém otvorí, tým väčšie budú jeho dopady na hráčov, na kluby a v neposlednom rade aj na celý šport, pretože hokej je top slovenský šport, mimoriadne sledovaný. Zlyhania a problémy v hokeji slovenská spoločnosť veľmi citlivo vníma ako problémy v celom športe. Šport však práve naopak potrebuje získavať dôveru spoločnosti, aby sa mohol uchádzať o dôveru pri schválení osobitného odvodového režim pre profesionálnych športovcov, vzhľadom na osobitnú povahu športu, krátkodobú a nepredvídateľnú kariéru profesionálnych športovcov, ktorých výkonnosť a zdravotné problémy môžu zo dňa na deň pripraviť o prácu.

    A čo sa týka nedodržiavania zákona o športe, respektíve Zákonníka práce, niekto kompetentný to musí najprv konštatovať na základe vykonanej kontrolnej činnosti. Až potom môžu nastať ďalšie právne následky.

    Kontrolné mechanizmy v zákone o športe sú nastavené tak, aby pri zistení nedostatku spočívajúceho v porušení športových predpisov alebo aj právneho poriadku, ten, kto sa ho dopustil mohol zistený nedostatok odstrániť v lehote určenej kontrolórom alebo hlavným kontrolórom športu. Až keď nedostatok nebude odstránený nastupuje sankčný mechanizmus a spôsobilosti prijímateľa verejných prostriedkov, ktorá sa vyznačuje v informačnom systéme športu. Ak však tým kontrolným orgánom bude inšpektorát práce, zákon č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov takýto postup neumožňuje, pričom v prípade porušení na úseku nelegálneho zamestnávania v takomto rozsahu je možné uložiť pokutu až do 200 000 EUR - kto bude tieto pokuty platiť je zrejmé.

    Zodpovednosť budú musieť prevziať manažéri a štatutárne orgány klubov, ktorí porušovali zákon. Pokuty nebude samozrejme platiť ten, kto im v období po 1.1.2016 z riadiacej úrovne poradil riešenie, ktoré nerešpektuje úpravu zákona o športe v spojení so Zákonníkom práce jej účel a cieľ. Pokutu je možné uložiť do troch rokov odo dňa porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania.

    Je veľmi zlé, keď sa štát len pasívne prizerá, ako sa subjekty športovej obce medzi sebou sporia o dôsledné dodržiavanie pravidiel a nezasiahne, hoci pravidlá vo forme zákonnej úpravy ustanovil práve štát, nie zväzy, či kluby, ktoré vždy sú a budú aj také, ktoré pôjdu dôsledne podľa zákona a aj také, ktoré sa budú pohybovať svojim správaním “na hrane” či budú skúšať ísť aj jemne za hranu, najmä keď sú štát a jeho kontrolné orgány ostávajú pasívne, napriek tomu, sa o tom píše, hovorí v médiách, odborných článkoch ...

    Najhoršie čo môže byť je, že dochádza k svárom, rozporom a porušovaniu integrity súťaží v športovom hnutí a štát, ktorý má byť garantom dodržiavania pravidiel na jeho území je “ticho”. A deje sa tak žiaľ vo viacerých vážnych témach súvisiacich s dodržiavaním pravidiel v oblasti športu, v ktorých si štát neplní svoju základnú rolu správcu vecí verejných, ktorý má dohliadať, vyžadovať a efektívne vynucovať čo najjednotnejšie dodržiavanie pravidiel v priestore a právnych vzťahoch, ktoré sú v jeho kompetencii, ktorú vykonáva prostredníctvom svojich špecializovaných orgánov.

    Ústavou deklarovaný “právny štát” tak pomaly stráca svoju autoritu, lebo prívlastok “právny” nenachádza premietnutie do procesov a vzťahov, ktoré upravil Zákonník práce, zákon o športe alebo aj zákon o organizovaní verejných športových podujatí.

    3. Ako to funguje v okolitých štátoch v kolektívnych športoch? Komunikujeme napríklad aj s Českou hráčskou asociáciou, a tam fungujú takým spôsobom, že hráči sú SZČO. Tak prečo štát ukladá našim športovcom povinnosť byť zamestnancami. Prečo sa to proste nenechá tak, ako to bolo?

    Ľudská spoločnosť a jej pravidlá fungovania vrátane oblasti športu sa neustále vyvíjajú.

    V celej Európe s výnimkou Česka a Malty, majú športovci v kolektívnych športoch postavenie zamestnanca, lebo to zodpovedá povahe a obsahu ich vzťahu s klubom. To dáva športovcom istoty, silnejšie postavenie i väčšiu ochranu oproti stavu, keď boli “iba” v obchodnoprávnom alebo občianskoprávnom zmluvnom vzťahu s klubom, pri ktorom má každý problém rozmer civilného prípadne obchodného sporu, ktorého vyriešenie sa môže ťahať aj niekoľko rokov, čo športu pri jeho dynamike určite nepomáha.

    Je v záujme športovca i jeho klubu, aby mal športovec vytvorené dobré, stabilné podmienky na svoju prácu a v takých podmienkach je možné očakávať i vyžadovať od profesionálnych športovcov podávanie stabilných športových výkonov za klub.

    Tu je opätovne potrebné citovať znenie § 2 ods. 3 Zákonníka práce účinné od 1.1.2013:
    "(3) Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.”.

    4. Ste členom Výkonného výboru SFZ. Viete nám povedať ako to funguje v rámci klubov Fortuna ligy? Sú medzi futbalovými klubmi k dnešnému dňu nejaké, ktoré by podpisovali s hráčmi SZČO zmluvy?

    Nakoľko národné športové zväzy prípadne iné subjekty, na ktoré zväzy preniesli správu a riadenie súťaží, zodpovedajú za právnu súladnosť činnosti a vzťahov, ktoré riadia, so zákonmi Slovenskej republiky - podľa mojich vedomostí matrika SFZ kontroluje “profesionálne zmluvy” predložené na registráciu a nezaregistruje takú zmluvu, ktorá nie je uzatvorená ako zmluva o profesionálnom vykonávaní športu podľa Zákona o športe.

    Toto však nie je len o zmluvách, toto je aj o fair play medzi klubmi a integrite ich súťaže alebo inak povedané o rovnakých podmienkach súťaženia.

    Veď prečo by mali mať niektoré kluby nižšie náklady súťaženia = náklady na hráčov ako ostatné kluby, navyše zvýhodnení by boli tí, ktorí porušujú pravidlá?

    Subjekt, ktorý vo svojej pôsobnosti pripustí protiprávny stav, musí - a aj v zmysle právnej náuky - následne zodpovedá za škody nielen právne, ale aj systémové či morálne vyplývajúce z tejto situácie, a tomu sme sa v SFZ snažili zabrániť.

    5. Hokejové kluby argumentujú hlavne tým, že ak majú byť hráči ich zamestnanci, tak im stúpnu náklady na výplaty, ale rozpočet sa im nenafúkne a teda kvalita Tipsport ligy pôjde dole. Náš futbal je ale v dobrej kondícii, vo Fortuna lige sa stavajú nové štadióny, vychovávame nových hráčov pre zahraničné kluby, nakupujeme zahraničných hráčov. Takže ako sa s navýšením nákladov na výplaty vysporiadali futbalové kluby?

    Argumenty, či kritika niečoho čo klubom prináša vyššie náklady sú jedna vec, tomu samozrejme rozumiem a snažíme sa aj s kolegami, ktorí sa venujú športovej legislatíve v rámci širšej odbornej komunity UčPS, hľadať a ponúkať riešenia. Ale dodržiavanie zákona a pravidiel je vyšší princíp. Je základom fungovania právneho štátu, našej slobody i pre fair-play v športe.

    Nemyslím si, že by futbalové kluby boli na tom až tak dobre, ako by sa mohlo niekomu zdať. Tiež sa boria s finančnými ťažkosťami a aj keď sa podarí občas zhodnotiť nejakého hráča z dlhodobého hľadiska nie sú ziskové a rovnako nevedia ako získajú prostriedky na odvody, aby mohli hráčom poskytnúť aspoň súčasnú úroveň ich príjmov. Integrite súťaženia v najvyššej súťaži veľmi pomáha licenčný systém SFZ, ktorý vychádza z licenčného systému UEFA a ten núti kluby k finančnej disciplíne a dodržiavaniu predpisov. 

    Futbalové kluby ale aj niektoré kluby iných športov dva roky dodržujú zákon a majú preto vyššie náklady na šport oproti hokejovým, okrem HC Košice. A v rámci hokeja majú HC Košice, ktoré dodržiavajú zákon už druhý rok vyššie náklady ako ostatné kluby, ktoré sú určite v desiatkach, ak nie v státísícoch eur.

    Je to fér voči HC Košice, či voči klubom futbalu alebo iných športov, ktoré zákon dodržiavali?

    Kompetentné kontrolné orgány ale aj zväz by na túto neférovosť, ktorá je zároveň porušovaním zákona mali reagovať. Zmysel pravidiel je, aby platili pre všetkých rovnako, a ten kto má vykonávať dohľad a kontrolu nad určitým priestorom a vzťahmi v tomto priestore, by mal dôsledne dbať na ich dodržiavanie, inak sa systém rozpadne a jeho autorita pred subjektmi práva - občanmi, firmami či športovými klubmi, významne klesá. Logickým záverom je, že buď túto otázku otvorí štát, alebo budeme skôr či neskôr konfrontovaní s tým, že to urobí pravdepodobne aj súdnou cestou subjekt, ktorý je na tom stratový a fakticky, či právne poškodený.

    Porušovanie zákona určite nie je dobrým riešením, treba spojiť sily futbalu, hokeja, basketbalu, hádzanej a volejbalu a jasne formulovať požiadavku na dočasných správcov vecí verejných, aby pomohli vyriešiť zásadný problém profesionálnych klubov s platením odvodov od 1.1.2019.

    Keďže štát klubom, ktoré nie sú ziskové, počas troch rokov prechodného obdobia neponúkol efektívne systémové opatrenia na to, aby si kluby vedeli zabezpečiť navýšenie rozpočtov zo súkromných zdrojov, do úvahy v tomto čase prichádza najmä osobitná úprava výšky odvodov profesionálnych športovcov a ich zamestnávateľov, napríklad z minimálneho vymeriavacieho základu bez ohľadu na výšku príjmu profesionálneho športovca. Tých je na Slovensku v kolektívnych športoch celkovo cca 1100, z ktorých má cca 850 športovcov brutto príjem nižší ako 2000 eur a iba cca 90 športovcov má brutto príjem vyšší ako 4000 eur.

    Treba sa v športe spojiť v záujme dosiahnutie legitímneho cieľa - vyriešenia problému kritického nárastu nákladov beztak stratových klubov v dôsledku odvodovej povinnosti od 1.1.2019, a nie byť roztrieštený v dôsledku rozdielneho prístupu k otázkam dosiahnutia dodržiavania zákona a fair play v riadení a správe športu či športových súťaží.

    Čo sa týka hľadania zdrojov na pokrytie vyšších nákladov klubov, objem štátnych prostriedkov pre zväzy sa zvýšil, ale tie sú určené na plnenie úloh zväzov, nie na platenie odvodov za športovcov profesionálnych klubov, z ktorých mnohí sú navyše cudzinci, ktorí neplánujú v budúcnosti žiť na Slovensku a teda využívať náš sociálny systém.

    Zväzy niekedy získajú okrem štátnych prostriedkov aj iné prostriedky navyše napríklad pri postupe na MS alebo ME (v prípade futbalu), respektíve v hokeji by mal hokejový zväz získať prostriedky organizovaním MS v hokeji na Slovensku v roku 2019. Tieto prostriedky by sa však mali rozumne použiť na rozvoj športu, na projekty pre mládež či infraštruktúru, určite nie na odvody profesionálnych hráčov.

    Potrebujeme systémové riešenie a pomoc od štátu.

    Jedným z riešení, o ktorom tiež diskutujeme, by mohlo byť to, že by sme definovali ako nové majetkové právo - právo podávať stávky na konkrétny zápas, pričom držiteľom tohto práva by bol športový klub, respektíve organizátor konkrétnej súťaže, ktorý by za odplatu udeľoval súhlas na zaradenie zápasu alebo inej súťaže do ponuky stávkového operátora. Tak by mohli športové kluby ale i zväzy zhodnocovať to, že ich športová činnosť je predmetom stávkovania u stávkových operátorov, ktorí by museli zaplatiť klubu alebo organizátorovi súťaže odplatu (podiel z ich zisku) za udelenie súhlasu so zaradením príslušného zápasu do ponuky pre tipujúcich.

    6. Ak by teda aj zákon o športe umožňoval v prechodnom období rokov 2016 až 2018 uzatvárať SZČO zmluvy, tak viete nám vysvetliť čo sa mení od 1.1.2019?

    Zákon o športe po 1.1.2016 neumožňuje (poznámka: ak pominieme skôr konštatované, že to nebolo možné už oveľa skôr, pričom z nepochopenia veci mnohí túto otázku spájajú výlučne len a len so zákonom o športe a jemu to "dávajú za vinu", čo nemá žiadne opodstatnenie) uzatvárať s hráčmi-profesionálmi, ktorých vykonávanie športu napĺňa znaky závislej práce, nové zmluvy ako SZČO zmluvy. Na nové zmluvy sa má použiť Zákon o športe, jeho ustanovenia upravujúce zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu, na základe ktorej sa profesionálny športovec považuje za zamestnanca v inom pracovnoprávnom vzťahu.

    Prechodné ustanovenie § 102 ods. 4 zákona o športe upravuje pravidlo, na základe ktorého mohli staré zmluvy, ktoré existovali k 31.12.2015 a štát ich “neriešil”, dôjsť “do konca”, t. j. do uplynutia dojednanej doby trvania zmluvného vzťahu, vrátane toho, keď po 1.1.2016 zmluvné strany využili opciu dojednanú ešte v starých zmluvách spred 1.1.2016 na predĺženie trvania zmluvného vzťahu na ďalšie obdobie, najdlhšie však na dobu do 31.12.2018.

    Od 1.1.2019 sa budú už aj všetky takéto zmluvy s hráčmi-profesionálmi, ktorých vykonávanie športu napĺňa znaky závislej práce považovať za zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu podľa Zákona o športe.

    Podľa § 102 ods. 4 Zákona o športe:
    “(4) Športové kluby, v ktorých športovci do 31. decembra 2015 vykonávajú šport spôsobom, ktorý spĺňa znaky závislej práce, upravia svoje zmluvné vzťahy so športovcami v súlade s týmto zákonom do 31. decembra 2018. Po uplynutí tejto lehoty sa zmluva medzi športovcom a športovým klubom vykonávajúcim šport spôsobom, ktorý spĺňa znaky závislej práce bude považovať za zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu podľa tohto zákona.”.

    7. V hokeji je jediný klub, ktorý v plnej miere rešpektuje zákon o športe, klub HC Košice. Ak v sezóne 2018/2019 budú mať HC Košice zamestnancov ako jediný hokejový klub, tak logicky sa ponúka otázka, či je fér, aby Košice súťažili v jednej súťaži s klubmi, ak budú jediný klub ktorý dodržiava zákon o športe.

    Nie je to fér a je smutné až zarážajúce, že na Slovensku stále nemôžme povedať, že “dodržiavanie zákona sa oplatí”.

    V prípade pracovnoprávnych vzťahov v športe je (zatiaľ) opak pravdou. Tí, ktorí sa rozhodli “špekulovať” súťažili s nižšími nákladmi oproti tomu, aké mali náklady napríklad HC Košice. Tu by sa mal snažiť nastaviť rovnaké podmienky súťaženia aj zväz, ktorý je garantom a správcom organizovaného hokeja na Slovensku. Dostáva na riadenie a správu hokeja štátne prostriedky, má kvalifikovaných odborníkov a mal by sa usilovať dosiahnuť to, aby jeho členovia dodržiavali predpisy zväzu i právny poriadok, čím chráni aj integritu ním organizovaných a riadených súťaží a nemal by dopustiť to, že jeden klub na tú istú činnosť - účasť v rovnakej súťaži, musí vynakladať diametrálne vyššie finančné prostriedky ako je ho súperi; a v prípade HC Košice sú to všetky súperiace kluby/družstvá. To však nič nemení na tom, že svoju kontrolnú úlohu si nesplnili ani kontrolné orgány štátu, či Sociálna poisťovňa.

    Treba však veriť, že postupné získavanie skúsenosti pri riadení a správe vecí verejných v športe nás dovedie k poznaniu, že pre dlhodobú udržateľnosť dobre fungujúceho systému a vzťahov v ňom, nielen právnych, ale aj medziľudských je dodržiavanie pravidiel, zákonov či fair play základným východiskom. Slovensko je mladá krajina a od rozdelenia Československa sa učíme, často aj na veľkých “hrubkách”, ako si rozumne spravovať a riadiť svoju krajinu, vrátane oblasti športu.

    8. Čiže v tomto zohráva podstatnú úlohu aj SZĽH, ktorý dopúšťa, že hokejisti, ktorí tvoria základ celého zväzu, nemôžu využívať také výhody, aké im zo zákona prináležia. Takže keby si SZĽH v súčasnosti splnil svoju úlohu, dozeral by na zákonnosť zmlúv a postavil by sa za práva hokejistov, tak výsledok by bol taký, že kluby musia mať zamestnanecké zmluvy už od začiatku sezóny 2018/2019.

    Pre kluby, v ktorých vykonávajú športovci šport spôsobom, ktorý napĺňa znaky závislej práce platí povinnosť uzatvárať zmluvy podľa zákona o športe už od 1.1.2016. Nové zmluvy mali byť po tomto dátume uzatvárané už ako zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu, t. j. nie až zmluvy na sezónu 2018/2019.

    Vo futbale to tak je a aj v niektorých iných športoch, respektíve kluboch. Ak existovali staršie zmluvy podpísané pred 31.12.2015 na obdobie presahujúce do roku 2016, prípadne aj 2017 alebo aj 2018, tie mohli dôjsť do uplynutia dojednanej doby zmluvného vzťahu v pôvodnom režime, najdlhšie však do 31.12.2018.

    Aj tieto zmluvy spred roka 2016 mali byť zamestnanecké, ak boli naplnené znaky závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce, čiže úpravou v zákone o športe štát fakticky pripustil/akceptoval, dá sa to nazvať aj “generálny pardón”, že zmluvy hráčov s klubmi nie sú také, ako by mali podľa Zákonníka práce mali byť a dal trojročnú lehotu na to, aby si kluby dali svoje vzťahy s hráčmi do súladu s právnym poriadkom.

    Od 1.1.2019 sa všetky zmluvy, na základe ktorých profesionálni športovci vykonávajú šport pre klub spôsobom, ktorý napĺňa znaky závislej práce, budú považovať zo zákona (§ 102 ods. 4 zákona o športe) za zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu podľa zákona o športe.

    9. Čo sa stane, ak niektoré kluby aj v sezóne 2018/2019 budú mať hráčov, ktorý budú vykonávať svoju činnosť za klub ako SZČO.

    Ak si kontrolné orgány štátu nebudú plniť svoje úlohy, a ak ani hokejový zväz nebude dôsledne trvať na dodržiavaní zákona o športe v rámci zmluvnej agendy (tak ako vo futbale, kde matrika zväzu kontroluje každú profesionálnu zmluvu, ktorá je predložená matrike na registráciu), tak sa bude porušovať zákon, ako doteraz.

    Je veľmi správne, že sa hráčska asociácia hokejistov venuje tomuto problému. Neostáva jej iné, len aby dlhodobo trpezlivo ešte viac v mene hráčov komunikovala s klubmi v tom smere, aby bol dosiahnutý stav súladný so zákonom. Je to jej základná úloha a v tomto čase asi najdôležitejšia.

    Rovnako by hráčske asociácie mohli podporiť úsilie o systémové riešenie problému, aby sme vedeli na Slovensku udržať kvalitných slovenských ale aj zahraničných hráčov a aby mali vyriešené sociálne a zdravotné poistenie. Predlžovanie odvodových prázdnin, ktoré odznelo ako jeden z návrhov nie je systémovým riešením, len by sa tým zase oddialil problém. Ak sú hráči zamestnancami majú byť aj sociálne poistení, hoci v minimálnom režime, inak sú úplne mimo sociálneho systému.

    V otázke zmlúv však nemôžem súhlasiť s prístupom, že hráčska asociácia na jednej strane tvrdí, že hráči v hokeji by jednoznačne mali mať zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu, no na druhej strane ponúka vzor “SZČO zmluvy”, pričom navyše k tomu má “v ruke” aj jednoznačné stanovisko inšpektorátu práce Žilina. A ani vysvetlenie o hľadaní “menšieho zla” mi hlava neberie, hoci sa snažím pochopiť tento vnútorne rozporný prístup hráčskej asociácie hokeja.

    Je zrejmé a ekonomicky aj pochopiteľné, že stratové kluby každoročne dotované ich majiteľmi alebo mestom sa snažia vyhnúť zvýšeným mzdovým nákladom v podobe daní a odvodov, ktoré by mali za zamestnancov odvádzať. Ak však profesionálny šport chce dosiahnuť, aby mu slovenská spoločnosť pomohla od 1.1.2019 s odvodmi, napríklad schválením zvýhodneného daňovo-odvodového režimu, mal by sa v prvom rade snažiť dodržiavať zákony.

    Profesionálne kluby, ich majitelia, fanúškovia, funkcionári, tréneri, hráči túžia po úspechu, preto by mali vnímať to, že pre dosiahnutie ich športových a ekonomických cieľov je podstatné, aby mali k dispozícii hráčov, ktorí sú v hlavách maximálne koncentrovaní na športový výkon.

    Hráč, ktorý sa každoročne v marci, v čase vrcholiacich súťaží playoff, zaoberá svojim účtovníctvom, zháňaním nákladových položiek, bločkov a faktúr a podaním daňového priznania, aby zaplatil, čo najnižšiu daň a následne nemal zbytočne vysoký základ pre odvody, nie je plne koncentrovaný na športový výkon, aj keby rovno tvrdil opak.

    Malo by byť preto v záujme klubov, aby sa plne postarali o svojich hráčov a vytvorili im podmienky na to, aby sa mohli venovať iba športu.

    10. Aké sú teda sankcie pre kluby, ktoré nebudú rešpektovať zákon o športe a v budúcej sezóne budú uzatvárať s hráčmi aj naďalej SZČO zmluvy?

    Sankcie pre kluby budú také isté, ako by mali byť aj v tomto roku - teda pokuty a povinnosť doplatiť dane a odvody. Tlačíme pred sebou “snehovú guľu” ale donekonečna sa to nebude dať, čím viac sa tá guľa nabalí, čím dlhšie bude obdobie protiprávneho stavu, tým väčší problém a jeho všetky finančné, právne, ale i morálne dôsledky bude neskôr potrebné vyriešiť.

    Spoliehať sa na dĺžku súdnych konaní v prípade sporu či napadnutia rozhodnutia kontrolného orgánu na správnom súde nie je efektívnym systémovým riešením.

    11. Čo hrozí hráčom v prípade, že aj budúcu sezónu podpíšu SZČO zmluvu namiesto zamestnaneckej zmluvy?

    Hráčom hrozí pokuta za priestupok na úseku nelegálneho zamestnávania až do výšky 331 eur aj opakovane. Horším následkom však bude doplatenie daní a odvodov za obdobie, za ktoré v rozpore so zákonom deklarovali, že majú status SZČO, hoci vykonávali šport formou závislej práce na základe zmluvy uzavretej po 1.1.2016, kde si športovec nemôže znižovať daňový základ uplatnením daňových výdavkov.

    12. Aké sú teda hlavné výhody pre hokejistov zamestnancov oproti SZČO hokejistom?

    Hokejisti sa budú môcť na 100% sústrediť na hokej, na svoj športový výkon, na svoju mentálnu i fyzickú prípravu, na svoje telo a hlavu, na výživu, pitný režim, regeneráciu, analýzu a zlepšovanie parametrov športovej výkonnosti a zvyšovanie športového majstrovstva. Nebudú potrebovať sledovať a evidovať príjmy a naháňať výdavky, viesť účtovníctvo, venovať sa zabezpečovaniu, či oprave účtovných dokladov, faktúr a bločkov, cestovným príkazom, a ani daňovému priznaniu.

    O všetko, čo súvisí s pracovno-právnou agendou športovca (odvedenie zrážok na daň z príjmov, odvodov) sa postará jeho klub vrátane podania daňového priznania za športovca ako za zamestnanca, ak športovec nebude mať taký iný zdroj príjmov, ktorý by vyžadoval, že si športovec bude musieť daňové priznanie podať sám. Zároveň hráč ako zamestnanec je úrazovo a nemocensky poistený a teda ak sa zraní, je na tzv. PN-ke a má garantované príjmy ako ostatní zamestnanci.

    Naproti tomu SZČO musí zdaňovať všetky príjmy, t.j. aj cestovné náhrady aj nepeňažné príjmy. Hráči majú ako zamestnanci oveľa väčšiu istotu, že ich klub “nevyhodí” pred uplynutím dojednanej doby trvania zmluvy len na základe emócií z neúspechu, nespokojnosti či nenaplnených očakávaní bez legitímnych právnych dôvodov, pretože zákon jasne upravil pravidlá pre skončenie hráčskej zmluvy výpoveďou alebo okamžitým ukončením. Hráč napríklad nemôže dostať okamžitú výpoveď zmluvy pre výkony, ktoré boli na základe subjektívneho hodnotenia trénera alebo funkcionárov klubu vyhodnotené ako neuspokojivé často po prehratom zápase, čo sa v minulosti v kolektívnych športoch stávalo a dodnes sa to občas stáva.

    Rovnako sa práva hráča posilňujú v tom smere, že vyplatenie mzdy hráča zo strany klubu dostalo vyššiu právnu ochranu možnou dokonca až trestnoprávnou zodpovednosťou štatutára klubu za ich úmyselné nevyplatenie, ak mal klub na účte prostriedky. Istota hráča, že dostane svoju mzdu je tak neporovnateľne vyššia, ako to, že dostane zmluvnú odmenu na základe “SZČO zmluvy”, ktorej prípadné nevyplatenie musel hráč riešiť podaním žaloby na civilnom súde niekoľko rokov.

    Hráči sa ako zamestnanci môžu plne sústrediť na to, na čo ich kluby potrebujú - na profesionálne vykonávanie športu po všetkých stránkach, teda nie je to o výhodách pre hráčov, ale o vytvorenie podmienok pre dosahovanie spoločných športových cieľov klubov, vrátane ich funkcionárov, trénerov a hráčov.

    Harmonické pracovné prostredie v športe, zdravé športové vzťahy, vzájomná úcta hráčov, trénerov, klubov a zväzu sú základom pre kvalitnú odbornú prácu s mladými i dospelými športovcami. Na ich prípravu a zvyšovanie športového majstrovstva nielen na prospech národných, či európskych klubových súťaží, ale aj pre športové reprezentácie Slovensko vo všetkých vekových kategóriách.

    Keď si to dokázal takto nastaviť maličký Island, Nórsko či Dánsko a iné menšie krajiny, dokážeme to aj my.

    13. Ako by mal hokejista postupovať, ak mu klub pre nasledujúci ročník opäť ponúkne podpísať SZČO zmluvu? Je tu nejaká inštitúcia okrem SIHPA, ktorej by to mal hokejista nahlásiť?

    Mal by požiadať aj s jeho agentom, aby mu v súlade so zákonom o športe bola ponúknutá zmluva o profesionálnom vykonávaní športu. Ak mu klub takú zmluvu odmietne dať, nemali by sme očakávať a vyžadovať, aby športovec ako slabšia strana pracovno-právneho vzťahu išiel proti klubu, práve tieto problémy by mala za športovcov komunikovať a riešiť hráčska asociácia v prvom rade komunikáciou s klubom, právne kroky nech sú úplne posledné riešenie, nakoľko väčšinou naruší vzťahy hráča s klubom.

    Aj keď hovoríme o právnych vzťahoch klubu a športovca, stále sú to v prvom rade vzťahy členov športovej komunity, ktoré by sa mali riešiť ľudskou komunikáciou so snahou o pochopenie člena tej istej komunity. Bez klubov, a ani bez hráčov by nebol organizovaný šport, obaja sú dôležitý.

    Každý športovec chce v prvom rade vykonávať šport, mať dobre zabezpečené základné existenčné záležitosti, t.j. stabilný príjem na pokrytie základných potrieb seba a svojej rodiny. Je mu v podstate jedno, aký má status, často tomu ani nemusí rozumieť, ak je v dobrom klube, on toto vôbec nerieši.

    Preto je vhodné, aby sa o neho postaral systém a umožnil mu robiť v čo najlepších podmienkach to, čo sa od neho očakáva a vyžaduje.

    Zároveň by zväz nemal registrovať iné zmluvy ako zmluvy podľa zákona o športe - § 17 ods. 2 písm. c) zákona o športe.

    14. A čo v prípade, ak má hokejista podpísanú SZČO zmluvu z roku 2013 napríklad na 10 sezón? Alebo ak má hráč platnú SZČO zmluvu ešte v tejto sezóne, je možné predĺžiť túto zmluvu aj do budúcej sezóny?

    Ako bolo vyššie uvedené hráči i kluby mali 3 roky na to, aby si zosúladili zmluvné vzťahy so zákonom o športe. Od 1.1.2019 sa podľa § 102 ods. 4 zákona o športe na všetky zmluvy športovcov s klubmi bude pozerať ako na zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu, samozrejme, len ak vykonávanie športu športovcom pre klub spĺňa znaky závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce.

    15. Podľa nám dostupných informácií PRO-HOKEJ ako riadiaci orgán Tipsport ligy odporúča klubom aj v nasledujúcej sezóne uzatvárať SZČO zmluvy. Toto odporučenie PRO-HOKEJa pre kluby podľa nám dostupných informácií nie je oficiálne a nie je dostupné ani v písomnej podobe, pravdepodobne z dôvodu, že v písomnej forme by to bolo pre vedenia PRO-HOKEJa znamenalo príliš veľkú zodpovednosť, ktorú si na seba nemôže zobrať. Kluby sa ale na svoj riadiaci orgán spoliehajú a veria tomu, že keď im dá PRO-HOKEJ nejaké usmernenie, tak jednotlivé kluby budú kryté a zodpovedný voči štátnym orgánom bude PRO-HOKEJ. Je právne možné, aby PRO-HOKEJ zodpovedal za konanie jednotlivých klubov, aj keby kluby rovno v ruke mali písomné usmernenie PRO-HOKEJa o tom, že môžu uzatvárať SZČO zmluvy?

    Nepoznám detaily tohto stanoviska, ani jeho dôvody. Ak však niekto takéto stanovisko klubom ponúkol, mal by ho dať písomne na papier a vziať zaň potom aj zodpovednosť. Dúfam, že to nebude nakoniec tak, že niekto ponúkne klubom stanovisko, ktoré bude na hrane alebo za pomyselnou hranou zákonnosti a potom im povie, že to je ich problém a ich zodpovednosť, on im len ponúkol určitú právnu úvahu, špekulatívnu konštrukciu, ktorá možno pred kontrolnými orgánmi štátu a súdmi obstojí ... alebo možno aj nie. Najmä, keď kluby po určitej dobe dostanú sankcie za dlhodobé porušovanie zákona, bude to pre ne veľmi nepríjemné. Treba to skúsiť vymyslieť tak, aby sa tomu hokej, a prípadne aj iné športy, ktoré zvolili podobný prístup, vyhli.

    V rámci predchádzania “škodám” by bolo určite na prospech veci, ak by takéto stanovisko čo najskôr schválil alebo odmietol štátny orgán príslušný na vykonávanie kontroly. Preto by bolo veľmi zodpovedné a ku všetkým dotknutým subjektom korektné, vyžiadať si stanovisko príslušného orgánu kontroly, prípadne aj vyvolať súdny spor, nech všetci dotknutí na základe výsledku komunikácie alebo rozhodnutia o spore, vedia na čom sú, lebo inak zrejme budú len tlačiť pred sebou problém, ktorý ich môže veľmi nepríjemne dobehnúť a s veľkou pravdepodobnosťou aj dobehne. Znaky “závislej práce” nepustia.

    Pritom všetci sa chceme venovať podstate športu, vytvárať pozitívne emócie zo športu pre športovú verejnosť, športových funkcionárov i športovcov, a nie “hádať” sa s úradmi či chodiť po súdoch a v noci zle spávať pre to, čo môže prísť.

    Samozrejme rešpektujem, že v prípade, ak niekto vyvolá právny spor ohľadom toho, či hráč hokeja alebo iného športu vykonáva šport spôsobom, ktorý má znaky závislej práce a teda či má mať postavenie zamestnanca, konečný verdikt je oprávnený v každej konkrétnej veci vyniesť až súd po preskúmaní skutočného obsahu konkrétneho právneho vzťahu medzi športovcom a klubom. Ale keďže štát kontrolnú činnosť voči hokejovým či iným klubom v tomto smere podľa mojich vedomostí zatiaľ nevykonáva, k sporu ani nemohlo dôjsť … ale raz to príde, verím/dúfam, že úrady nebudú potom k športovým klubom príliš prísne a budú na nich pôsobiť najmä edukačne, preventívne a výchovne, aby právne dôsledky a sankcie pre kluby neboli likvidačné.

    Hoci na druhej strane spravodlivosť hovorí, že by bolo férové zohľadniť aj to, že tu máme futbalové kluby, HC Košice, ale aj niektoré basketbalové kluby, ktoré dôsledne dodržiavali zákon a športovcov pri splnení znakov závislej práce mali zazmluvnených ako zamestnancov zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu.

    Športovci a športové kluby spolu s ich zväzmi by mali spojiť svoje sily a snažiť sa o vysvetlenie problému profesionálneho športu a dosiahnutie zmeny právnej úpravy odvodového systému, a nie venovať energiu tomu, ako platnú právnu úpravu obchádzať

    Ak slovenská spoločnosť, vrátane jej zástupcov v štátnych orgánoch chce, aby bol na Slovensku kvalitný profesionálny šport, tak verím, že profesionálnym klubom a športovcom pomôže, aby Slovensko v európskom klubovom športe, ktorý je denne sledovaný a prináša radosť a športové príbehy pre milióny divákov v médiách a na štadiónoch, neostalo úplne na chvoste.

    A nebyť na chvoste je veľmi dôležité aj z pohľadu národnej hrdosti a sebavedomia Slovákov v Európe.

    Tak to spolu vyriešme, ... Slováci!!!

    Odpoveď Národného inšpektorátu práce z 10.5.2018 na žiadosť hráčskej asociácie hokeja o poskytnutie stanoviska

    Pravda 1_1

    Pravda_2

    Pravda_3

    Stanovisko Inšpektorátu práce Žilina z 21.3.2017 k žiadosti hráčskej asociácie hokeja o poskytnutie stanoviska

    Pravda_4

    Pravda_5

    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia