Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

ŠPORTOVÉ KLUBY V NÁVRHU ZÁKONA O ŠPORTE NEPREČÍTANÉ MagOff 

     
    Článok bol nastavený ako .
    15.12.2015JUDr. Jozef Čorba PhD. (Spracoval: Ing. Simoneta Sepešiová )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    SPORT CLUBS WITHIN THE PROPOSAL OF ACT ON SPORT[1]

    JUDR. JOZEF ČORBA, PHD.
    PRÁVNICKÁ FAKULTA UPJŠ V KOŠICIACH, KATEDRA OBCHODNÉHO PRÁVA A HOSPODÁRSKEHO PRÁVA
    E-MAIL: JOZEF.CORBA@UPJS.SK


    KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
    zákon o športe, športové kluby, podnik, obchodný majetok, konkurz, právna subjektivita, právo súťaženia

    KEY WORDS:
    Act on sport, sport clubs, business enterprise, business property, insolvency proceeding, legal personality, right to compete

    ABSTRAKT:
    Príspevok reaguje na prípravu nového návrhu zákona o športe, najmä pokiaľ ide o navrhovanú legálnu úpravu postavenia športových klubov. Autor poukazuje na pozitívne zmeny, ktoré by mala nová právna úprava priniesť, i na niektoré úskalia, ktoré môžu spôsobiť aplikačné problémy. Zároveň navrhuje zakomponovať do pripravovanej právnej úpravy niektoré ďalšie zmeny.

    ABSTRACT/SUMMARY:
    Contribution reacts on the proposal of new sports act, above all regading the proposed legal regulation of legal status of sport clubs. Author is focusing on positive changes, which the new regulation shall bring and also on some application problems, which may be invoked by this regulation. Author is also suggesting to include some other changes into the proposed new legal regulation.


    ÚVOD

    Športové kluby sú hybnou silou športu, najmä pokiaľ ide o kolektívne športy. Športové kluby prešli po spoločensko-politických zmenách v roku 1989 výraznou transformáciou. Súviselo to jednak s profesionalizáciou športu a športových súťaží, ale aj so zavedením nových foriem právnických osôb do súkromného práva ako aj zavádzaním licenčných pravidiel či pravidiel finančného fair play pre účastníkov niektorých športových súťaží.

    Na zmeny, ku ktorým došlo ohľadne športových klubov v praktickom živote, čiastočne reagovala aj právna úprava. V roku 2008 bol prijatý zákon o organizácii a podpore športu, ktorý predstavuje prvú ucelenejšiu právnu úpravu v oblasti športu v rámci slovenského právneho poriadku. Stručne upravil aj právne postavenie športových klubov. Jednako však možno povedať, že ani tento zákon nepriniesol komplexnú úpravu právnych vzťahov vznikajúcich v súvislosti so športovou činnosťou. Ukazuje sa, že súčasná právna úprava nie je optimálna, nezodpovedá úplne potrebám športovej verejnosti, nereflektuje celkom záujmy športovcov, športových klubov a športových zväzov a ani verejný záujem na riadnom a férovom priebehu športových súťaží. Z uvedeného dôvodu aktuálne prebiehajú práce na prijatí nového zákona o športe, ktorého návrh sa už dostal do štádia medzirezortného pripomienkovania.

    V tomto príspevku by sme sa chceli zamerať na právnu úpravu postavenia športových klubov de lege lata ako vyplýva z platného zákona o organizácii a podpore športu, porovnať ju s navrhovanou úpravou v pripravovanom zákone o športe a zhodnotiť zmeny, ktoré má budúca právna úprava priniesť, prípadne využiť ešte príležitosť na formulovanie návrhov de lege ferenda, ktoré by snáď mohli byť vnímané ako konštruktívne pripomienky k predkladanej novej právnej úprave v snahe vylepšiť ju ešte predtým, než sa dostane na prerokovanie do zákonodarného zboru.

    I. SÚČASNÁ PRÁVNA ÚPRAVA

    Právna úprava postavenia športových klubov je v súčasnosti obsiahnutá v zákone č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „ZOPŠ“). V zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 ZOPŠ je športový klub právnická osoba založená na vykonávanie športu a na účasť v športových súťažiach organizovaných národným športovým zväzom, ktorého je členom, alebo medzinárodným športovým zväzom. Zákon ráta s tým, že športový klub môže byť založený v právnej forme obchodnej spoločnosti založenej na iný účel než účel podnikania alebo vo forme občianskeho združenia alebo príspevkovej či rozpočtovej organizácie.

    V zmysle § 56 Obchodného zákonníka môžu byť spomedzi obchodných spoločností založené za iným než podnikateľským účelom spoločnosť s ručením obmedzeným alebo akciová spoločnosť. Športový klub teda nemôže mať právnu formu verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti. Športový klub však môže založiť obchodnú spoločnosť, a tu už výber právnej formy obchodnej spoločnosti obmedzený nie je.

    Zákon ponecháva športovým zväzom priestor na to, aby sami určili, akú majú mať právnu formu športové kluby, pokiaľ sa chcú zúčastniť nimi organizovaných športových súťaží ako aj určiť ďalšie podmienky, ktoré musia športové kluby splniť za účelom účasti v konkrétnej športovej súťaži. Napr. v zmysle čl. 22 bod 1 Smernice klubového licenčného systému Slovenského futbalového zväzu, musí mať športový klub štartujúci v najvyššej slovenskej súťaži mužov, resp. právny subjekt plne zodpovedný za futbalové družstvo hrajúce v takejto súťaži, právnu formu akciovej spoločnosti.

    Okrem tohto základného vymedzenia právnej formy sa ešte zákon venuje demonštratívnemu výpočtu vlastných príjmov športového klubu. Nevedno aký je normatívny význam tohto ustanovenia, ktoré navyše pôsobí nekonzistentne voči ustanoveniu § 9 ods. 2 ZOPŠ, keď medzi vlastné príjmy športového klubu zaraďuje aj príjmy z marketingových aktivít či predaja suvenírov, čo však už predpokladá podnikateľskú činnosť športového klubu, ktorý má byť pritom nepodnikateľským subjektom[2].

    II. NAVRHOVANÁ PRÁVNA ÚPRAVA

    V súčasnosti prebiehajú legislatívne práce na príprave návrhu zákona o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v ktorom má byť nanovo definované právne postavenie športových klubov. V návrhu zákona je športovým klubom venované ustanovenie § 15, v zmysle ktorého sa však športový klub podobne ako niektoré ďalšie subjekty v športe považuje za športovú organizáciu, a preto je aj adresátom právnych noriem zakotvených v § 8 a § 9 návrhu zákona.

    II. 1. PRÁVNA FORMA ŠPORTOVÝCH KLUBOV

    V navrhovanej právnej úprave sa v prvom rade odstraňuje taxatívny výpočet možných právnych foriem športového klubu, teda zakladatelia športových klubov už nebudú obmedzovaní pri výbere vhodnej právnej formy pre založenie športového klubu, čo možno vnímať pozitívne. Návrh zákona dokonca pripúšťa, že športový klub nemusí mať právnu subjektivitu, pretože ním môže byť na účely účasti v súťaži, disciplinárne účely a účely riešenia sporov aj združenie osôb podľa § 829 a nasl. Občianskeho zákonníka. Na druhej strane postupy pre riešenie sporov či už ide o občianske súdne konanie alebo rozhodcovské konanie predpokladá procesnú subjektivitu a procesnú spôsobilosť účastníka konania, preto je otázne, či by takéto združenie predsa len mohlo byť účastníkom konania, ktoré má smerovať k vyriešeniu sporu, alebo k vykonaniu niektorých disciplinárnych opatrení ako je napr. uloženie pokuty.

    Vieme si predstaviť riešenie v rámci športových predpisov, kde by sa v rámci disciplinárneho konania konalo s jeho zodpovedným zástupcom a bolo by možné uložiť disciplinárne sankcie týkajúce sa športovca alebo športového kolektívu, ktoré toto združenie reprezentuje v športovej súťaži (napr. zákaz činnosti, odrátanie bodov a pod.). Pokiaľ by však išlo o rozhodnutia, ktorými by malo dôjsť k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, či rozhodnutia inak sa dotýkajúce práv a povinností vyplývajúcich z hmotného práva, nemôžu tieto rozhodnutia smerovať voči združeniu ako takému (športovému klubu), ale voči účastníkom združenia. Účastníkom takéhoto konania by teda nemohol byť športový klub ako združenie podľa § 829 a nasl. OZ, ale členovia združenia (bez ohľadu na to, či by boli zastúpení zástupcom, ktorého spomína § 15 ods. 2 návrhu zákona). Vzniká otázka, či by účastníkom konania museli byť všetci členovia združenia v rámci núteného procesného spoločenstva[3], alebo len niektorý z nich. V zmysle ustanovenia § 835 ods. 2 OZ sa javí, že postačuje, ak by bol účastníkom konania len jeden z účastníkov združenia, pretože zo záväzku, ktorý by vyplýval z rozhodnutia príslušného orgánu (či už ide o orgán športového zväzu, súd alebo rozhodcovský orgán), by boli spoločne a nerozdielne zaviazaní aj ostatní členovia združenia[4]. Avšak Macek k tomu dodáva, že podmienkou vzniku solidárnej viazanosti všetkých účastníkov združenia je skutočnosť, že z právneho úkonu konajúceho člena združenia musí byť zrejmé, že koná vo veciach združenia, a teda aj za iných účastníkov združenia[5]. V situáciách, keď záväzok vzniká rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo v dôsledku rozhodnutia orgánu športovej samosprávy, nejde o vznik záväzku právnym úkonom. Nazdávame sa však, že ak je zrejmé, že ak sa konanie a rozhodnutie týka činnosti združenia, a nie len jednotlivého člena, voči ktorému sa vedie konanie, tiež je potrebné dospieť k záveru o vzniku pasívnej solidarity medzi všetkými členmi združenia. Je vecou vzájomných vnútorných vzťahov členov združenia ako sa vysporiadajú ohľadne spoločného záväzku, ktorý vznikol povedzme v dôsledku toho, že člen, voči ktorému sa viedlo konania, bol v konaní pasívny, alebo nevyužil riadne prostriedky, ktoré mal na to, aby sa legitímne voči prijatiu rozhodnutia zakladajúceho takýto záväzok bránil.

    Pokiaľ by predmetom konania bolo autoritatívne potvrdenie nejakého záväzku, ktorý už vznikol z činnosti združenia, takisto by postačovalo, ak by účastníkom konania bol len jeden z členov združenia, keďže v dôsledku solidárnej zaviazanosti členov združenia, možno splnenie záväzku uplatňovať voči ktorémukoľvek členovi združenia.

    Vzhľadom na načrtnuté súvislosti sa domnievame, že priznanie statusu športových klubov v niektorých prípadoch aj združeniam podľa § 829 a nasl. OZ môže so sebou prinášať aplikačné problémy, ak okrem toho uvážime, že založenie takéhoto združenia je neformálne[6] a preukazovanie uzavretia zmluvy o združení ako aj okruhu členov takéhoto združenia môže byť náročné.

    Navrhované legálne vymedzenie športových klubov teda nevychádza ani tak zo subjektívneho hľadiska, ale skôr z hľadiska objektívneho. Vymedzenie pojmu športový klub je na prvý pohľad pomerne široké, ak uvážime, že v zmysle § 15 návrhu zákona má ísť o športovú organizáciu, ktorá „vytvára vhodné podmienky na vykonávanie športu, organizovanie súťaží a na prípravu a účasť jednotlivcov alebo družstiev v súťaži“. Do takto široko poňatej definície by totiž mohli podľa nášho názoru spadať aj osoby zaoberajúce sa výstavbou športovej infraštruktúry, výrobcovia, distribútori či predajcovia športového výstroja a náčinia alebo sponzori športových klubov či športových podujatí. Avšak ak vykladáme pojem športového klubu s použitím § 8 návrhu zákona, vymedzujúcom športovú organizáciu ako právnickú osobu, ktorej predmetom činnosti alebo cieľom činnosti je športová činnosť, potom by navrhované vymedzenie už bolo možné považovať za zreteľnejšie a nemalo by spôsobovať problémy. Ustanovenie § 8 je však troche nekonzistentné s ustanovením §15, keď jedno ustanovenie ráta so športovými organizáciami ako s právnickými osobami a druhé ustanovenie pripúšťa, že športové kluby, hoc sú športovými organizáciami, nemusia byť právnickými osobami.

    Inak nie sú zakladatelia športových klubov nijako obmedzovaní pokiaľ ide o voľbu právnej formy športového klubu. V zmysle návrhu zákona, by teda mohli založiť športový klub aj vo forme akejkoľvek obchodnej spoločnosti, bez ohľadu na to, či ide o spoločnosti zakladané výsostne s podnikateľským účelom (v. o. s., k. s.) alebo pripúšťajúce nepodnikateľský účel založenia (s. r. o., a. s.). V zmysle § 9 ods. 2 návrhu zákona bude môcť športový klub vykonávať aj podnikateľskú činnosť súvisiacu s jeho športovou činnosťou. Takéto riešenie považujeme za vhodnejšie a praxi viac vyhovujúce, než riešenie zodpovedajúce aktuálnemu právnemu stavu (viď § 9 zákona č. 300/2008 Z. z.).

    Ďalšie ustanovenia navrhovaného zákonného textu sa venujú zavedeniu nových povinností športového klubu, ktoré boli tradične skôr predmetom úpravy mimoprávnych športových noriem, ako je povinnosť platiť výchovné, športovému klubu, v ktorom pôsobil športovec predtým než prestúpil do aktuálneho športového klubu, povinnosť zabezpečiť lekárske prehliadky svojich športovcov, zákaz účasti prepojených športových klubov v rovnakej súťaži či povinnosti v oblasti finančnej stability a vnútornej kontroly.

    II. 2. POVINNOSŤ PLATIŤ VÝCHOVNÉ

    Platby výchovného športovým klubom, ktoré sa starali o výchovu a výcvik mladého športovca, sú prostriedkom, ktorý možno považovať za súladný s doktrínou podpory športu najmä pokiaľ ide o rozvoj športových aktivít u mladých ľudí, tak ako je deklarovaná v čl. 165 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

    K užitočnosti existencie systému podpory takých športových klubov, ktoré sa starajú o výchovu a výcvik mladých športovcov sa vyjadril aj Súdny dvoru EÚ najmä v rozsudku Bernard[7], avšak nevyjadril sa k tomu, ako má takýto systém fungovať a aké kritériá spĺňať. Je zrejmé, že navrhovaný text zákona sa snaží nadviazať na to, čo Súdny dvor EÚ v rozsudku Bernard aspoň naznačil, že výška výchovného by mala zohľadňovať náklady na výchovu a výcvik daného športovca, v konečnom dôsledku však odkazuje na úpravu v pravidlách príslušných športových zväzov, pričom inštitút výchovného sa má uplatňovať, len pokiaľ predpisy športového zväzu výchovné upravujú. V tomto kontexte stráca zakotvenie výchovného do zákonného textu trochu na význame. Povinnosť platiť výchovné musí v prvom rade upraviť vo svojich predpisoch športový zväz. Praktický dopad navrhovaných zákonných ustanovení potom bude spočívať v tom, že výška takto upraveného výchovného by sa mala odvíjať od nákladov na výchovu a prípravu športovca, zákon určuje, na základe akých skutočností by mal vzniknúť nárok na výchovné, ako aj vekový limit športovcov, ktorých sa platenie výchovného bude týkať.

    Ustanovenia § 15 ods. 3 a 4 návrhu zákona o športe možno vnímať tak, že pokiaľ sa športový zväz rozhodne zaviesť výchovné, bude musieť svoju úpravu zosúladiť s týmito zákonnými ustanoveniami, hoci to v nich výslovne upravené nie je.

    II. 3. POVINNOSŤ ZABEZPEČIŤ LEKÁRSKU PREHLIADKU

    Ustanovenie § 15 ods. 3 návrhu zákona zavádza povinnosť športového klubu zabezpečiť minimálne raz ročne lekársku prehliadku športovca, ktorý vykonáva šport založený na fyzickej aktivite. Zavedenie tejto povinnosti sleduje jednak účel predchádzania zdravotným problémom športovcov, a zároveň aj nadväzuje na deklarovaný pracovnoprávny charakter vzťahu medzi športovým klubom a športovcom.

    Z pracovného pomeru vyplývajú zamestnávateľovi aj povinnosti v oblasti ochrany zdravia pri práci v zmysle § 30 a nasl. zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov vrátane zabezpečenia pravidelných preventívnych lekárskych prehliadok, a to nielen pokiaľ ide o športovcov v hlavnom pracovnom pomere ale aj o takých, ktorí by pôsobili na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.

    Pre profesionálne (a sčasti aj amatérske) športové kluby teda vyplýva povinnosť zabezpečiť lekárske prehliadky zo zákona č. 355/2007 Z. z., a to bez ohľadu na to, či vykonáva šport založený na fyzickej aktivite alebo nie.

    Návrh zákona o športe však ukladá túto povinnosť pre všetky športové kluby bez akéhokoľvek rozdielu, čo znamená, že túto povinnosť budú musieť plniť aj vyslovene amatérske kluby, ktorých športovci nie sú viazaní žiadnou odplatnou zmluvou. Vyžadovanie splnenia tejto povinnosti aj od futbalového klubu štartujúceho v okresných majstrovstvách, podľa nášho názoru neúmerne zaťažuje takýto klub ekonomicky i administratívne. V nižších amatérskych športových súťažiach má výkon športovej aktivity predsa len skôr charakter voľnočasovej aktivity než náročného fyzického výkonu, ktorý môže ovplyvniť zdravie športovca.

    II. 4. ZÁKAZ MAJETKOVÉHO A PERSONÁLNEHO PREPOJENIA ŠPORTOVÝCH KLUBOV

    V ustanovení § 15 ods. 6 návrhu zákona sa zavádza nové pravidlo, v zmysle ktorého fyzická osoba ani právnická osoba nesmie mať kontrolu alebo vplyv v dvoch alebo viacerých športových kluboch, ktorých družstvá dospelých alebo dospelí jednotlivci pôsobia v tej istej súťaži, najmä nesmie súčasne byť spoločníkom, vykonávať funkciu v orgánoch alebo mať podiel na hlasovacích právach v orgánoch v takých športových kluboch, a to ani prostredníctvom ovládanej alebo ovládajúcej osoby a ani prostredníctvom holdingovej spoločnosti alebo spriaznenej osoby podľa osobitných predpisov.

    Zavedenie tohto pravidla je v súlade s požiadavkou zabezpečenia integrity športových súťaží, sledujúc jeden z najdôležitejších predpokladov športového súťaženia – nepredvídateľnosť výsledku športovej súťaže pri zachovaní jej priebehu v rámci pravidiel fair play. Športový arbitrážny súd (Court of Arbitration for Sport – CAS) v jednom zo svojich rozhodnutí uviedol, že najdôležitejšie pre šport nie je to, či sú aktéri športových zápolení čestný a výsledky autentické, ale potreba vnímania týchto zápolení zo strany verejnosti ako čestných a autentických[8]. Tým, že CAS považoval za ochranyhodnú a už samotnú predstavu verejnosti o čistote a čestnosti športových súťaží, naznačil, že športové pravidlá môžu obmedzovať súťažiteľov v záujme ochrany tejto predstavy či viery verejnosti nastavením takých podmienok, ktoré obmedzujú možnosť zneužívania účasti v súťaži (napr. dohodami obmedzujúcimi súťaž) bez toho, aby bolo preukázané, že k takémuto zneužívaniu dochádza alebo môže dôjsť.

    S uvedenou argumentáciou sa stotožnila i Európska komisia, keď vo svojom rozhodnutí na základe sťažnosti ENIC-u[9] uviedla, že takéto pravidlá UEFA nemožno považovať za nedovolené obmedzovanie hospodárskej súťaže, pretože ich účelom nie je obmedzenie súťaže, ale naopak zachovanie integrity súťaže a zamedzenie konfliktom záujmov medzi účastníkmi súťaže. Tým sa zároveň zabezpečuje neistota výsledku športových súťaží a zaručuje sa, že spotrebiteľ si bude môcť zachovať predstavu o tom, že futbalové (alebo iné) zápasy, ktoré sleduje sú prejavom čestnej športovej súťaže medzi jej účastníkmi. Uvedené pravidlo UEFA je navyše nevyhnutné na naplnenie tohto cieľa a neobmedzuje súťažiteľov viac než je to na dosiahnutie tohto cieľa potrebné. Tieto pravidlá o zákaze tzv. multiple ownership športových klubov podľa komisára Maria Montiho nezabraňujú investorom investovať kapitál do športových klubov, teda neničia hospodársku súťaž v tomto smere, zabraňujú len tomu, aby športové kluby, ktoré majú rovnakých investorov (spoločníkov) nesúťažili v tej istej súťaži. Pritom sa investori môžu slobodne rozhodovať, do ktorých športových klubov investujú svoje peniaze. Európsky komisár Monti uviedol vo svojom stanovisku presne to, čo už sme tvrdili vyššie, že pravidlo UEFA o zákaze multiple ownership nemôže byť v rozpore s čl. 81 ZES (teraz čl. 101 ZFEÚ), keďže jeho účelom nie je obmedzovanie súťaže, ale ochrana integrity súťaže[10].

    Zákaz účasti navzájom prepojených športových klubov v tej istej súťaži sleduje cieľ zachovania jedného z najzákladnejších princípov, na ktorých má spočívať šport, preto jeho implementovanie na zákonnej úrovni považujeme za potrebné. Zároveň tak bude toto pravidlo zaväzujúce pre všetky športové zväzy a pre všetky športové súťaže organizované v jurisdikcii slovenského práva, bez ohľadu ako na tento princíp reagovali športové zväzy alebo iní organizátori športových súťaží v pravidlách súťaže.

    II. 5. POVINNOSTI V OBLASTI FINANČNEJ STABILITY A VNÚTORNEJ KONTROLY

    Športové kluby sú v prevažnej miere osobami súkromného práva (nie je tomu celkom tak pokiaľ ide o rozpočtové alebo príspevkové organizácie orgánov verejnej moci), pričom zákonné predpisy, na základe ktorých sú zriaďované (najmä Obchodný zákonník či zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov) upravujú iba základný rámec hospodárenia a vnútornej kontroly športových klubov (napríklad pravidlá o vytvorení a udržaní základného imania obchodných spoločností, pravidlá o riešení úpadku či likvidácii právnických osôb).

    Návrh zákona však zavádza prísnejšie pravidlá pre tie osoby pôsobiace v športovom sektore (vrátane športových klubov), ktoré by boli prijímateľmi verejných financií v rámci štátnej dotačnej podpory športu.

    Pokiaľ by klub mal príjmy z verejných prostriedkov vo výške 200 000 eur alebo príjmy vo výške 400 000 eur bez ohľadu na ich pôvod, bude musieť nechať overiť svoju účtovnú závierku audítorom a vypracovať ročnú správu o činnosti a správu o hospodárení. Športové kluby, ktoré v dvoch po sebe nasledujúcich účtovných obdobiach presiahnu príjem z verejných prostriedkov vo výške 50 000 eur ročne budú musieť navyše zriadiť funkciu hlavného kontrolóra vo svojej vnútroklubovej štruktúre, ktorého pôsobnosť ako aj predpoklady na výkon funkcie bližšie stanovuje návrh zákona. Tieto povinnosti majú prispieť k lepšej transparentnosti pri nakladaní s prostriedkami športového klubu ako aj k prevencii zhoršenia finančnej situácie klubov, čo možno vnímať pozitívne, pretože nejde o povinnosti, ktoré by neúmerne zaťažovali tie kluby, ktoré predsa len nakladajú každoročne s finančnými prostriedkami vo väčšej výške. Vzhľadom na vymedzenie daných kritérií sa tieto povinnosti budú dotýkať viac – menej profesionálnych klubov, od ktorých finančnej kondície bude často závisieť aj finančná situácia športovcov či športových trénerov, odborných alebo iných zamestnancov a pod.

    II. 6. ĎALŠIE POVINNOSTI ŠPORTOVÝCH KLUBOV V ZMYSLE NÁVRHU ZÁKONA

    Na športové kluby sa budú vzťahovať aj všeobecné pravidlá adresované vo všeobecnosti športovým organizáciám uvedené v § 8 až § 14 návrhu zákona. Z týchto ustanovení vyplývajú športovým klubom aj registračné a evidenčné povinnosti, t. j. povinnosť zapísať sa do registra právnických osôb v športe a povinnosť evidovať zmluvy s profesionálnymi športovcami i amatérskymi športovcami a zmluvy o výchove talentovaného športovca v evidencii zmlúv a dohôd zavedenej na základe návrhu zákona.

    Zákon teda zavádza register právnických osôb v športe, do ktorého sa však budú musieť zapisovať aj také entity, ktoré nie sú právnickými osobami, keďže, ako sme uvádzali vyššie, združenie podľa § 829 a nasl. OZ bez právnej subjektivity môže byť športovým klubom a športový klub patrí medzi športové organizácie, ktoré majú povinnosť sa do tohto registra zapísať.

    Vytváranie ďalšieho registra je síce v rozpore so všeobecne proklamovaným princípom znižovania administratívnej náročnosti pri rôznych činnostiach v súkromnej i verejnej sfére. Registre fyzických i právnických osôb v športe však budú nevyhnutné pre riadne fungovanie informačného systému v športe, ktorý môže prispieť k zjednodušeniu a sprehľadneniu výkazníctva pri výkone rôznych športových činností, ako sme tomu svedkami v súvislosti so zavedením Informačného systému slovenského futbalu.

    Na druhej strane povinnosť evidovať uzavreté zmluvy aj v osobitnej evidencii na základe zákona sa nám javí ako nadbytočná duplicitná evidencia popri evidenciách, ktoré si pre účely organizovania športových súťaží vedú samostatne športové zväzy.

    Medzi ďalšie zákonom výslovne upravené povinnosti športových klubov bude patriť povinnosť zabezpečiť vo svojej pôsobnosti dodržiavanie pravidiel Svetového antidopingového programu, opatrení proti manipulácií priebehu a výsledkov súťaží a iných pravidiel a opatrenia proti negatívnym javom v športe vyplývajúcich z medzinárodných predpisov a rozhodnutí.

    III. PODNETY DE LEGE FERENDA

    Aktuálne prebiehajúce práce na príprave nového zákona o športe sú vhodnou príležitosťou na zapracovanie niektorých ďalších inštitútov do právnej úpravy športových klubov, ktoré by podľa nášho názoru bolo potrebné upraviť na úrovni zákona.

    III. 1. PREVOD A PRECHOD PRÁVA SÚŤAŽENIA MEDZI ŠPORTOVÝMI KLUBMI

    Častým problémom športových klubov je hľadanie riešenia neľahkej ekonomickej situácie. V takýchto prípadoch sa často kluby z vyšších súťaží, v ktorých je účasť finančne náročná, snažia nejakým spôsobom dohodnúť s klubmi z nižších súťaží, ktoré sú v lepšej finančnej kondícii, na prevode licencie resp. práva účasti v športovej súťaži, a to rôznymi spôsobmi, ktoré však často nie sú v súlade s pravidlami príslušných športových zväzov a pod. V súčasnej praxi sa to snažia kluby riešiť rôznymi fúziami, zmenou vnútornej vlastníckej štruktúry v klube a následnými zmenami obchodného mena a sídla. Pri týchto zmenách však dochádzalo k rôznym aplikačným problémom[11]. Všeobecné predpisy upravujúce rôzne právnoorganizačné zmeny obchodných spoločností, napr. prevod podniku alebo zrušenie bez likvidácie nezohľadňujú špecifiká týkajúce sa športových klubov a organizácií športových súťaží.

    V týchto súvislostiach pôsobia inšpiratívne niektoré ustanovenia Smernice SFZ o právno-organizačných zmenách v kluboch z 05.11.2013, ktorá umožňuje prevod práva účasti v konkrétnej športovej súťaži na konkrétnom stupni na zmluvnom princípe bez súčasného zániku prevodcu za prísnych podmienok, vyžadujúcich prevzatie všetkých záväzkov súvisiacich so športovou činnosťou prevádzajúceho nadobúdateľom, ako aj zachovanie princípu teritoriality.

    Zavedenie pravidiel o právno-organizačných zmenách v športových kluboch do zákonnej roviny, tak aby bolo zrejmé že k prevodu či prechodu práva súťaženia v konkrétnej športovej súťaži môže dôjsť aj v dôsledku zlúčenia či splynutia športových klubov alebo prevodu celého majetku a všetkých práv či iných majetkových hodnôt, by vyžadovalo zmenu legálnych definícii niektorých pojmov v Obchodnom zákonníku. Súčasné legálne definície pojmov obchodné imanie či podnik viažu tieto pojmy na podnikanie určitej osoby, ignorujúc pritom, že zákon pripúšťa, aby existovali aj podnikateľské subjekty založené za iným účelom než je účel podnikania, teda obchodné spoločnosti, ktoré nemusia vykonávať podnikateľskú činnosť, a aj tie môžu byť účastníkmi zlúčenia či splynutia, alebo môžu chcieť všetok svoj majetok súvisiaci s výkonom ich predmetu činnosti previesť spolu so záväzkami na inú osobu, ktorá by mala byť ich právnym nástupcom.

    Konkrétne napríklad v zmysle § 5 ObchZ podnikom sa na účely tohto zákona rozumie súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. K podniku patria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia na prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť.

    Za účelom toho, aby športové kluby mohli prevádzať celú masu svojho majetku spolu so záväzkami a s právom súťaženia na iný športový klub, navrhovali by sme toto ustanovenie zmeniť nasledovne: „Podnikom sa na účely tohto zákona rozumie súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. K podniku patria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia na vykonávanie jeho predmetu činnosti alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť.“ Za takéhoto stavu by bolo zrejmé, že aj športové kluby, súc obchodné spoločnosti nezaložené primárne za účelom výkonu podnikateľskej činnosti majú svoj podnik, ktorý tvoria všetky statky slúžiace na výkon ich športovej činnosti, vrátane záväzkových práv voči hráčom či vrátane práva súťaženia, a tieto práva môžu previesť na iný športový klub zmluvou o prevode podniku.

    Aby nedochádzalo k aplikačným problémom ani pri zlučovaní či splynutí športových klubov, ktoré majú právnu formu obchodných spoločností, navrhujeme, aby súčasné znenie § 6 ods. 1 ObchZ, ktoré znie: „Obchodným majetkom na účely tohto zákona sa rozumie súhrn majetkových hodnôt (vecí, pohľadávok a iných práv a peniazmi oceniteľných iných hodnôt), ktoré patria podnikateľovi a slúžia alebo sú určené na jeho podnikanie“, zmenilo nasledovným spôsobom: „Obchodným majetkom na účely tohto zákona sa rozumie súhrn majetkových hodnôt (vecí, pohľadávok a iných práv a peniazmi oceniteľných iných hodnôt), ktoré patria podnikateľovi a slúžia alebo sú určené na vykonávanie jeho predmetu činnosti.“

    III. 2. TRANSFORMÁCIA OBČIANSKYCH ZDRUŽENÍ NA OBCHODNÉ SPOLOČNOSTI

    V športovej praxi sa vyskytujú situácie, keď je potrebné, napríklad v dôsledku postupu športového klubu do vyššej profesionálnej súťaže, pretransformovať športový klub pôvodne založený napríklad ako občianske združenie na obchodnú spoločnosť, a pritom zachovať právnu kontinuitu daného subjektu, aby obchodná spoločnosť bola právnym nástupcom pôvodného občianskeho združenia.

    V súčasnosti však neexistuje žiadna právna úprava umožňujúca zmenu právnej formy z občianskeho združenia na obchodnú spoločnosť alebo naopak pri zachovaní právnej subjektivity a právnej kontinuity danej osoby.

    Jedinou možnosťou „transformácie“ je postup, pri ktorom občianske združenie založí obchodnú spoločnosť (spoločnosť s ručením obmedzeným alebo akciovú spoločnosť, prípadne by mohlo bez súčinnosti s iným subjektom založiť aj komanditnú spoločnosť) a ako nepeňažný vklad na základné imanie vložiť do jej majetku všetok svoj majetok, práva či iné majetkové hodnoty. Následne by bolo potrebné, aby obchodná spoločnosť prevzala všetky záväzky občianskeho združenia[12]. Pri takomto samostatnom vkladaní majetku do základného imania novotvoriacej sa obchodnej spoločnosti a pri samostatnom preberaní každého jedného záväzku môže vzniknúť problém úplnosti, či teda dôjde skutočne k prevodu celého majetku a všetkých záväzkov na novovytvorený subjekt. Môžu vzniknúť problémy najmä ohľadne sporných záväzkov, ktoré spoločnosť odmietne prevziať a vzhľadom na neexistenciu pravidiel o univerzálnej sukcesii v takomto prípade môže byť zmarená možnosť veriteľov uplatniť a vymôcť svoju spornú pohľadávku.

    Z uvedených dôvodov by možno stálo za to, uvažovať aj o vytvorení pravidiel o transformácii niektorých právnických osôb na obchodné spoločnosti, pri zachovaní právnej kontinuity týchto osôb. Športový klub majúci právnu formu napríklad občianskeho združenia by sa tak transformoval na obchodnú spoločnosť, pričom by ostali zachované všetky jeho pracovnoprávne vzťahy so športovcami, trénermi či inými zamestnancami a ostalo by mu zachované aj právo súťaženia v danej športovej súťaži. Zo systematického hľadiska, by sa však takáto úprava nemala týkať len výlučne športových klubov a nachádzať miesto v zákone o športe, ale mala by byť skôr predmetom úpravy Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka.

    III. 3. NADOBÚDANIE ŠPORTOVEJ INFRAŠTRUKTÚRY DO MAJETKU ŠPORTOVÝCH KLUBOV

    V niektorých krajinách právne predpisy upravujúce oblasť športu obsahujú ustanovenia znemožňujúce prevádzať majetok tvoriaci športovú infraštruktúru, ktorý je vo vlastníctve štátu alebo územnej samosprávy, do majetku súkromných športových klubov.

    Je tomu tak napr. v zmysle čl. 12 ods. 4 bulharského zákona o telesnej výchove a športe z roku 1996. Podobne v zmysle § 9 macedónskeho zákona o športe platí, že majetok tvoriaci športovú infraštruktúru a patriaci štátu alebo jednotkám územnej samosprávy nemôže byť vložený do majetku obchodnej spoločnosti v súvislosti s transformáciou športového občianskeho združenia na obchodnú spoločnosť.

    Takéto pravidlá sú síce obmedzujúce, ale podľa nášho názoru sledujú verejný záujem, ktorým je udržanie existujúcej športovej infraštruktúry patriacej štátu či jednotkám územnej samosprávy, tak aby naďalej mohla slúžiť svojmu účelu. V prípade jej prevodu do majetku súkromných osôb hrozí, že táto osoba, ktorá nie je ničím obmedzovaná pri rozhodovaní o nakladaní so svojím majetkom, môže kedykoľvek vykonať zmeny na tomto majetku, vrátane zmeny využitia majetku, a to najmä pokiaľ nie je v oblasti, kde sa nehnuteľný majetok športovej infraštruktúry nachádza, spracovaný územný plán rozvoja. Na Slovensku poznáme niekoľko príkladov, keď na plochách pôvodných športovísk vyrástli obchodné domy.

    Na druhej strane nie vždy má štát či samospráva dostatok financií na udržiavanie či zveľaďovanie športovej infraštruktúry a túto úlohu na seba preberá súkromný sektor. Nemožno potom od súkromnej osoby žiadať, aby prispievala na zveľaďovanie majetku, na ktorom nie je nijako majetkovo zainteresovaná.

    Určitým východiskom je prenechávanie športovej infraštruktúry súkromným športovým klubom do dlhodobého nájmu, čo však osciluje na tenkom ľade nedovolenej štátnej pomoci v zmysle čl. 107 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únii (ZFEÚ) resp. v zmysle zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, pokiaľ sa výška nájmu pohybuje na symbolickej úrovni pod úrovňou trhových cien.

    Domnievame sa však, že ide o otázku, ktorá stojí za zváženie, a v pripravovanom zákone by štát mal zaujať postoj aj v otázke, či infraštruktúra, ktorá je v súčasnosti vo vlastníctve verejnoprávnych subjektov, má spadať pod prísnejší režim majetkových dispozícií alebo má ostať extra commercium.

    III. 4. ZVÝHODNENIE NÁROKOV HRÁČOV V PRÍPADE VYHLÁSENIA KONKURZU

    Finančná stabilita športových klubov pôsobiacich vo finančne náročných profesionálnych súťažiach je jedným z najväčších problémov, s ktorým zápasia športové kluby v Slovenskej republike. Mnohé profesionálne športové kluby každoročne zápasia s problémom, ako získať dostatočnú sumu finančných prostriedkov na vykrytie nákladov spojených s účasťou v profesionálnych súťažiach. Mnohé športové kluby sa často nachádzajú v stave hroziacej platobnej neschopnosti, teda v stave hroziaceho úpadku.

    Najväčšiu skupinu veriteľov profesionálnych športových klubov tvoria hráči, ktorí sú z hľadiska svojich príjmov závislí na finančnej kondícii svojich športových klubov. Súdny dvor EÚ sa už dávnejšie v jednom zo svojich rozhodnutí, ktoré sa síce primárne týkalo postavenia hráčskych agentov vyjadril v tom zmysle, že hráči si zaslúžia zvýšenú ochranu, vzhľadom na to, že ich kariéra je krátka[13].

    V tejto súvislosti možno de lege ferenda uvažovať o tom, či by nebolo na mieste poskytnúť zvýšenú ochranu hráčom ako veriteľom športových klubov v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok športového klubu v podobe uprednostnenia uspokojenia ich nárokov, čo by však vyžadovalo zásah aj do zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

    Každopádne status zamestnanca, ktorý má pre profesionálnych športovcov v kolektívnych športoch zaviesť nový zákon o športe v zmysle § 44 ods. 1 návrhu zákona prinesie pre športovcov zvýšenú právnu ochranu, napríklad z hľadiska trestnoprávnej ochrany práva na mzdu, či v zmysle zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keď sa nároky profesionálnych športovcov v športových kluboch vzniknuté po vyhlásení konkurzu na majetok športového klubu budú považovať za pohľadávky proti podstate a priebežne sa uspokojovať zo všeobecnej podstaty.

    ZÁVER

    Predkladaný návrh zákona možno považovať za zásadnú zmenu právnej úpravy športu v Slovenskej republike. Jej ambíciou je systematicky usporiadať právne vzťahy vznikajúce pri športovej činnosti, ktoré boli doposiaľ realizované spontánne, nie vždy na základe legitímnych a legálnych postupov jednotlivých subjektov pôsobiacich v oblasti športu.

    Pokiaľ ide o otázky športových klubov, návrh zákona odstraňuje niektoré rigidné ustanovenia nachádzajúce sa v doterajšej právnej úprave, najmä pokiaľ ide o obmedzenosť výberu právnej formy športového klubu či možnosti získavania vlastných majetkových zdrojov. Na strane druhej zavádza niektoré formálne povinnosti pre športové kluby, ktoré sa nám javia ako nadbytočné resp. duplicitné.

    Isté problémy môže spôsobiť akceptovanie športových klubov bez vlastnej právnej subjektivity, ktoré zrejme reaguje na súčasnú právnu prax v oblasti športu, ale prináša so sebou problémy ohľadne regulácie činnosti takýchto športových klubov v športových súťažiach.

    Schvaľovanie nového zákona o športe by bolo podľa nás potrebné využiť aj na legislatívne zásahy do Obchodného zákonníka, v záujme pozmeniť legálne definície pojmov „podnik“ či „obchodný majetok“, ktoré sú dnes už prekonané a nezodpovedajú požiadavkám praxe aj pokiaľ ide o športové kluby.

    Za úvahu by stáli aj zmeny v zákone o konkurze a vyrovnaní v smere zvýšenia ochrany športovcov ako veriteľov športových klubov či zásahy do zákona o majetku obcí či Občianskeho zákonníka spočívajúce v obmedzení možnosti nadobúdania majetku vo vlastníctve štátu alebo orgánov územnej samosprávy slúžiaceho na účely výkonu športovej činnosti súkromnými subjektmi.

    Poznámky pod čiarou:
    1. Tento príspevok vznikol v rámci riešenia projektu APVV č. 0809-12: „Modernizácia práva obchodných spoločností ako súčasť rekodifikácie súkromného práva“ ^
    2. Pozri aj ČORBA, J.: Právne postavenie športových klubov. Magister officiorum, III, 2013, č. 4 ^
    3. K procesnému spoločenstvu pozri: ŠTEVČEK, M. in Števček, M. a kol.: Civilné právo procesné. Bratislava: Eurokódex, 2010, s. 206, ISBN: 978-80-89447-18-3 ^
    4. FEKETE, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár, 2. diel § 460 – §880. Bratislava: Eurokódex, 2011, s. 2428, ISBN: 978-80-89447-50-3 ^
    5. MACEK, J. in Švestka, J. – Spáčil, J. – Škárová, M. – Hulmák, M. a kol.: Občanský zákonník, I, II, 2. vydání, Praha: C. H Beck, 2009, s. 2338, ISBN: 978-80-7400-108-6 ^
    6. PLANK, K. in Vojčík, P. a kol.: Občiansky zákonník. Stručný Komentár. Bratislava: Iura edition 2008, s. 1139, ISBN: 978-80-8078-183-5 ^
    7. rozsudok ESD vo veci č. C-325/08 Olympique Lyonnais SASP v. Olivier Bernard, Newcastle United FC Ú. v. EÚ 2010/C 134/05 ^
    8. Rozhodnutie CAS 98/200 vo veci AEK Athens & Slavia Praha vs. UEFA zo dňa 20. augusta 1999 publikované na www.tas-cas.org ^
    9. ENIC plc je spoločnosť, ktorá v jednom období súčasne disponovala majetkovou účasťou na futbalových kluboch Glasgow Rangers, FC Basel, Vicenza Calcio, Slavia Praha, AEK Atény, Tottenham Hotspurs, z ktorých niektoré pôsobili súčasne v rovnakých klubových súťažiach UEFA. ^
    10. Európska komisia – Case COMP/37 806: ENIC/UEFA, dostupné na www.europa.eu ^
    11. Pozri: ČORBA, J.: Niektoré špecifiká fúzií športových klubov alebo ich iných statusových zmien In: Právo, obchod, ekonomika II. : zborník vedeckých prác. – Praha : Leges, 2012. – ISBN 9788087576335. – S. 242-249, ČORBA, J.: Zmluvný vzťah pri disponovaní s právom účasti v športovej súťaži In: Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2009, I. časť : zborník z medzinárodnej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov konanej v dňoch 16.-18.apríla 2009. – Bratislava: Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2009. – ISBN 9788071602958. – S. 234-241 ^
    12. K problematike prevzatia záväzkov pozri aj CSACH, K.: K právnej úprave konania v mene právnickej osoby pred jej vznikom (reakcia na článok Márie Sadloňovej), In: Justičná revue. – ISSN 1335-6461. – Roč. 65, č. 4 (2013), s. 570-578 ^
    13. Rozsudok Súdu prvého stupňa vo veci T-193/02 Laurent Piau proti Komisii Európskych spoločenstiev z 22.04.2004 ^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia