Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

URČOVANIE HODNOTY SLUŽIEB PROFESIONÁLNEHO ŠPORTOVCA NEPREČÍTANÉ MagOff 

     
    Článok bol nastavený ako .
    26.09.2013JUDr. Jozef Čorba PhD. (Spracoval: JUDr. Renata Munková )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač


    ESTABLISHING THE VALUE OF PROFESSIONAL PLAYERS´ SERVICES [1]

    JUDR. JOZEF ČORBA, PHD.
    KATEDRA OBCHODNÉHO PRÁVA A HOSPODÁRSKEHO PRÁVA
    PRÁVNICKÁ FAKULTA UNIVERZITY PAVLA JOZEFA ŠAFÁRIKA V KOŠICIACH
    E-MAIL: JOZEF.CORBA@UPJS.SK


    KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
    hodnota služieb profesionálneho hráča, prestupy hráčov, prestupová odplata, prestupové pravidlá, porušenie zmluvy bez oprávneného dôvodu, judikatúra CAS, náhrada škody

    KEY WORDS:
    proffesional players´services value, transfers of players, transfer fee, transfer rules, breaching the contract without just cause, CAS, compensation of damages

    ABSTRAKT:
    Príspevok sa zaoberá otázkou určenia majetkovej hodnoty práva na služby profesionálneho futbalistu. Vychádza zo skutočností, že na prestupovom trhu sa za nadobudnutie práv na služby profesionálneho športovca spravidla platí odplata. Z toho vyplýva, že hráčske služby majú nejakú hodnotu. V príspevku sa zamýšľame nad tým, ako určiť túto hodnotu, nielen v prípade prestupu ale aj v prípade, ak klub príde o služby hráča v prípade jednostranného ukončenia zmluvy z jeho strany. V tejto súvislosti hodnotíme závery rozhodnutí Športového arbitrážneho súdu v prípadoch jednostranného skončenia zmluvy profesionálneho futbalistu bez oprávneného dôvodu.

    ABSTRACT/SUMMARY:
    The article is dealing with the problem of establishing the financial value of the right to use the services of a professional footballer. It is based ona a fact, that for acquisition of the right to use the services of a professional athlete on the transfer market, the concrete revenue have to be paid usually. This means, that players´ services have a certain value. In the article we are considering the ways how to fix the value of the players´services, not only in case of transfer, but also in case of the unilateral termination of the contract by the player. In relation with this issues we are reviewing some decisions of Court of Arbitration for Sport on unilateral termination of contract by Professional football player without just cause.


    Úvod

    Šport sa v posledných desaťročiach stal predmetom komercionalizácie. Vytvorili sa profesionálne športové súťaže, v ktorých súťažia športovci, pre ktorých je športová činnosť zdrojom zárobku a športové kluby, ktoré majú postavenie podnikateľov, keďže sú vytvárané v právnej forme obchodných spoločností. Do oblasti športu prenikajú trhové prvky.

    Čoraz viac sa v súvislosti so športom hovorí ako o ekonomickej či hospodárskej aktivite, najmä pokiaľ ide o komerčne najúspešnejší šport v Európe – futbal. Tendencia vnímania futbalu ako ekonomickej aktivity sa prelína rozhodnutiami súdnych orgánov Európskych spoločenstiev[2] ale aj právnou spisbou[3].

    Športové kluby, najmä tie, ktoré pôsobia v populárnych športových odvetviach, kde obieha obrovský objem peňazí, sú v skutočnosti kombináciou podnikateľskej činnosti obracajúcej peniaze na najvyššej úrovni a dlhodobo zameranej rekreačnej aktivity, hlboko zakorenenou v takmer každom spoločenskom i geografickom kontexte. Navonok pôsobia ako ktorékoľvek iné podnikateľské subjekty, ale na rozdiel od nich si udržiavajú pevné väzby so spoločnosťou a majú črty, ktoré sú nie sú typické pre žiadne iné podnikateľské subjekty. Náklady športových klubov sú konštantné, pričom príjmy výrazne kolíšu v závislosti od športových výsledkov[4].

    Pokiaľ ide o aktíva športových klubov, podľa nášho názoru predstavujú najväčšiu časť aktív športových klubov ich športovci. Športovci ako takí sú však samostatné fyzické osoby, samostatné subjekty práva, nie sú súčasťou obchodného majetku športového klubu. Súčasťou tohto majetku môžu byť práva na využívanie výkonov športovcov, na základe zmluvných vzťahov, ktoré vznikajú medzi športovcom a športovým klubom. Na základe takéhoto zmluvného vzťahu klub získava právo na využívanie služieb športovca. Služby športovca prispievajú k celkovým športovým výkonom klubu, ale aj k jeho úspechu v komerčnej oblasti prostredníctvom merchandisingových aktivít[5].

    Právo využívať služby a schopnosti športovca tak majú svoju ekonomickú hodnotu, ktorá sa prejaví aj v celkovej hodnote aktív športového klubu.

    I. Speňažovanie práva na služby hráča

    K speňažovaniu hodnoty hráčových služieb v kolektívnych športoch dochádza na základe prestupovej (transferovej) zmluvy.

    Transferová zmluva nie je upravená v žiadnom právnom predpise ako zmluvný typ a môžeme ju označiť za inominátnu zmluvu. Transferovou zmluvou sa zaväzuje predchádzajúci klub, že rozviaže zmluvný vzťah so svojím hráčom na účely jeho prestupu do konkrétneho nového klubu a nový klub sa zaväzuje uzavrieť s týmto hráčom profesionálnu zmluvu a zaplatiť za uvoľnenie tohto hráča určitú odplatu. Táto odplata nie je kúpnou cenou hráča, pretože hráč nie je vlastníctvom klubu, klub k nemu nemá vecnoprávne oprávnenie typu vlastníckeho práva. Uvedená odplata sa označuje ako „odškodnenie za prestup“, jej výška sa určuje dohodou zmluvných strán alebo podporne na základe predpisov príslušných športových zväzov a má predchádzajúcemu klubu kompenzovať stratu určitého peniazmi oceniteľného statku, ktorá mu vzniká v dôsledku prestupu hráča do nového klubu.

    II. Odplata za prestup

    Odplata za prestup predstavuje hodnotu, ktorú klub získa, za to, že súhlasil s prestupom svojho hráča do iného klubu. V tejto odplate sa prejavuje peňažné vyjadrenie hodnoty hráčových služieb.

    Otázkou však ostáva, či možno v súvislosti s prestupovou sumou hovoriť ako o odškodnení za prestup? Aké hodnoty klub stráca a čo je potrebné mu kompenzovať v dôsledku prestupu hráča? Často sa v tejto súvislosti spomínajú náklady na tréning, výchovu a podporu hráča. Ide o určité investície, vynaložené v rôznych formách, ktoré klub investoval do športového i osobnostného rozvoja hráča, s cieľom zvýšiť športovú výkonnosť hráča a v nádeji, že sa mu tieto investície aspoň sčasti vrátia tak, že pomocou tohto hráča (ako aj ostatných) dosiahne klub športové úspechy, ktoré sa odzrkadlia pozitívne na hospodárskych výsledkoch klubu. V dôsledku prestupu hráča do iného klubu sa návratnosť týchto investícii obmedzuje, no ťažko ich vyjadriť presným číslom ako skutočnú škodu.

    Uvažujúc nad tým, či má takáto odplata, platená v súvislosti s prestupom športovca do istej miery nahrádzať ušlý zisk, narážame na otázku príčinnej súvislosti. V kolektívnom športe závisí výsledok športovej hry od toľkých rôznych okolností, že nie je možné určiť príčinu, ktorá by mohla byť dôvodom neúspechu športového klubu a nezískania nejakej majetkovej hodnoty, ktorú by bolo možné označiť ako ušlý zisk. Základnou charakteristickou črtou športu je predsa nemožnosť predpokladu výsledku športovej hry, a teda nie je možné hovoriť v športe o majetkových prírastkoch, ktoré by bol športový klub dosiahol za pravidelného chodu vecí (nebyť škodnej udalosti). Už vôbec nie je možné v kolektívnom športe preukázať, že práve neúčasť konkrétneho hráča bola príčinou neúspešného výsledku, keďže aj pri účasti hráča, ktorý medzitým prestúpil do iného klubu, by nebolo možné predpokladať dosiahnutie úspešného výsledku a tým dosiahnutie nejakej odmeny v športovej súťaži či získanie väčšieho podielu na príjmoch z vysielacích a reklamných práv a podobne.

    Skôr by odškodnenie za prestup malo predstavovať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú klub, ktorý hráča vychovával, trénoval a spoliehal sa na jeho schopnosti pri svojej športovej činnosti pociťuje v dôsledku odchodu tohto hráča do iného klubu, ktorý môže trebárs byť priamym konkurentom predchádzajúceho klubu v boji o konkrétnu športovú trofej.

    Odplata za prestup hráča sa dá vnímať aj ako odplata za určitú peniazmi oceniteľnú hodnotu, ktorú predchádzajúci klub odstupuje v prospech nového klubu a ktorá spočíva v know-how a talente daného športovca, ktorý prestupuje do určitého klubu, v jeho jedinečných športových schopnostiach a vlastnostiach. Iste, toto know-how je spojené priamo s osobou športovca a tento nehmotný statok patrí jemu. Ide o tzv. „osobné know-how“, ktoré nie je oddeliteľné od osoby športovca, a preto nemôže byť predmetom, niektorých záväzkových vzťahov ako iné predmety duševného vlastníctva[6]. Právo využívať tieto nehmotné statky ako know-how či talent športovca pri svojej činnosti však patrí tomu športovému klubu, u ktorého je hráč registrovaný. Hráč sám v profesionálnych organizovaných súťažiach v kolektívnych športoch tieto statky pre seba využiť nemôže, keďže sa jedná o súťaž kolektívov, a nie jednotlivcov, preto právo na využitie týchto statkov poskytuje športovec na základe športovej zmluvy športovému klubu. Jedná sa podľa môjho názoru o majetkové právo, ktorým môže klub počas trvania zmluvy disponovať, tak že povolí hráčovi hosťovanie alebo mu povolí prestup do iného klubu, a za týmto účelom ukončí svoj pomer s hráčom. Obsahom transferovej zmluvy je potom práve záväzok predchádzajúceho klubu previesť právo využívať schopnosti znalosti a talent hráča na nový klub.

    Výška odplaty za prestup pritom zahŕňa aj potenciál hráča (Sluka používa pojem „ľudský kapitál“), hodnotu jeho duševného vlastníctva, jeho prístup a iné faktory spojené s jeho prínosom pre úspech družstva[7]. Takýmito faktormi môžu byť aj somatické predpoklady, jeho telesná konštrukcia, kondícia, výdrž, charakterové vlastnosti, marketingový kapitál (popularita). V ekonomických vedných disciplínach sa už vyvinuli niektoré metodologické postupy pre oceňovanie hráčov ako finančných aktív, ktoré smeruje k stanoveniu výšky odplaty za prestup konkrétneho hráča. Napríklad pre oceňovanie hráčov futbalu bol zostavený model vychádzajúci z CCA (analýza kontingentných nárokov), reálnych opcií a geometrického Brownovho pohybu, pričom sa využil tzv. opta index, ktorý meria výkonnosť hráčov pomocou štatistík ako sú:

    1. počet odohraných minút ( v domácich, národných a medzinárodných zápasoch), 
    2. počet strelených gólov (opäť diferencované podľa druhu zápasu),
    3. počet strelených gólov z voľných kopov a penált, 
    4. počet asistencií (gólových prihrávok), 
    5. počet dobrých a zlých nahrávok, 
    6. počet žltých a červených kariet, 
    7. počet kľučiek, 
    8. počet premrhaných čistých šancí[8].

    III. Vplyv judikatúry na transferový systém

    Je potrebné zdôrazniť, že o odplate hovoríme len v tých prípadoch, ak športovec mení klubovú príslušnosť v situácii, keď je k svojmu pôvodnému klubu viazaný profesionálnou zmluvou. Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej „ESD“) totiž rozsudkom vo veci Bosman[9] rozhodol, že v rozpore s čl. 48 ZES sú pravidlá prijaté športovými združeniami, podľa ktorých profesionálny futbalista z jedného členského štátu po skončení svojej zmluvy, ktorá ho viaže k niektorému klubu, môže byť zamestnaný klubom z iného členského štátu, len vtedy, ak tento nový klub zaplatí predchádzajúcemu odškodnenie za transfer, výchovu a podporu. Pravidlá o platení odškodnenia za prestupy hráčov považoval súd za obmedzenie voľného pohybu pracovných síl, napriek tomu, že pritom nejde o hospodársky vzťah medzi klubom a hráčom ako jeho zamestnancom, ide o vzťah medzi jednotlivými klubmi, ktorý však môže obmedziť hráča (zamestnanca) v jeho činnosti.

    V dôsledku tohto rozhodnutia museli športové zväzy rezignovať na tradičné pravidlo, v zmysle ktorého ak prestupoval hráč kolektívneho športu z jedného športového klubu do iného, musel nový športový klub tomu predchádzajúcemu zaplatiť za tento prestup nejakú odplatu, ktorá mala predstavovať určitú náhradu za to, že klub sa zrieka služieb svojho hráča v prospech iného klubu.

    Športové združenia a najmä tie pôsobiace v oblasti futbalu, keďže vo futbale boli odplaty za prestupy futbalistov najvyššie sumy, prejavili kritiku voči rozsudku ESD vo veci Bosman . Význam odplaty za prestup mal spočívať v tom, aby športový klub, ktorý investoval do výchovy a tréningu určitého hráča finančné prostriedky a očakával istým spôsobom návrat tejto investície prostredníctvom športových výsledkov dosiahnutých za prispenia športových výkonov tohto hráča. Ak hráč odchádza, klub prichádza o možnosť využiť pre seba jeho športový výkon, po športovej stránke sa tým oslabuje, znižuje sa pravdepodobnosť športového úspechu takéhoto klubu a tým pádom aj navrátenia investovaných prostriedkov.

    Z vyššie citovaného výroku rozsudku vo veci Bosman však podľa nášho názoru nevyplýva, že samotné vyžadovanie odplaty za prestup futbalistu by malo byť obmedzujúce voči slobode pohybu pracovných síl, ale podmieňovanie možnosti hrať za iný klub zaplatením prestupovej čiastky bolo súdom považované za obmedzujúce. Európske inštitúcie si uvedomujú, že existuje legitimita pravidiel o platbách pre športové kluby z dôvodu prestupu ich hráča do iného klubu, za účelom určitej kompenzácie nákladov, ktoré tento klub vynaložil na výcvik, tréning či výchovu hráča.

    V reakcii na rozsudok Bosman pristúpili Medzinárodná federácia futbalových asociácií (FIFA) a Únia európskych futbalových asociácií (UEFA) k zmene svojich prestupových pravidiel tak, aby v prípade hráčov bez zmluvy, nebolo podmienkou ich prestupu z jedného klubu do druhého zaplatenie určitej prestupovej čiastky, ale hľadali naďalej spôsob, ako umožniť športovým klubom vyžadovať od druhého športového klubu isté platby z titulu prestupu hráča. V roku 2003 FIFA schválila Predpisy o statuse a prestupoch hráčov[10] (ďalej len „Predpisy o prestupe“), ktoré nanovo upravovali spôsob prestupovania hráčov futbalu medzi jednotlivými športovými klubmi. V zmysle čl. 9 týchto Predpisov o prestupe sa pri prestupe hráčov z klubu registrovaného v jednom národnom futbalovom zväze do klubu, ktorý je členom iného národného futbalového zväzu vyžaduje vystavenie medzinárodného osvedčenia o prestupe (tzv. ITC karta), toto však musí byť vydané zdarma a bez akýchkoľvek podmienok a časového obmedzenia. Na rozdiel od predchádzajúcej úpravy už teda nie je možné podmieňovať vystavenie ITC karty zaplatením prestupovej čiastky, ak prestupujúci hráč už nie je zmluvne viazaný s pôvodným klubom.

    Z dôvodov, aby kluby predsa len dostali nejaké finančné kompenzácie za to, že ich hráč odišiel do iného klubu upravili spomenuté Predpisy o prestupe inštitúty náhrady za výcvik a mechanizmu solidarity. Náhrada za výcvik je v zmysle Prílohy č. 4 Predpisov o prestupe platba, ktorú platí klub, u ktorého sa hráč zaregistruje prvýkrát ako profesionálny futbalista, všetkým klubom, u ktorých bol tento hráč predtým ako amatér registrovaný od svojho 12. roku veku pomerne podľa dĺžky obdobia, ktoré tam strávil, ako formu kompenzácie nákladov, ktoré tieto kluby vynaložili na výchovu, vzdelanie a výcvik takéhoto hráča. Platba sa platí bez ohľadu na to, či mal predtým hráč nejaký zmluvný vzťah s predchádzajúcimi klubmi alebo nie. Dôležité je, že bol v týchto kluboch registrovaný, trénoval s nimi, pripravoval sa s nimi a oni teda mali v súvislosti s jeho tréningom určité náklady. Taktiež pri každom ďalšom prestupe profesionálneho futbalistu nový klub je povinný zaplatiť túto náhradu predchádzajúcemu klubu. De facto teda ide o podobný systém prestupových čiastok, ako platil predtým, s tým, že teraz už je definovaný účel týchto platieb iným spôsobom a aj výpočet tejto platby by mal vyplývať z nejakých skutočne vynaložených nákladov a nie z voľnej úvahy akejsi Zmierovacej komisie alebo iného orgánu príslušného riadiaceho športového zväzu. Pokiaľ však zaplatenie platieb nie je podmienkou pre to, aby hráč mohol začať hrať za nový klub, nejde o obmedzenie slobody pohybu pracovných síl takej intenzity, ktoré by bolo neproporcionálne dosiahnutiu legitímneho cieľu spočívajúce v podpore klubov, ktoré sa venujú výchove a výcviku mladých talentovaných futbalistov. V zmysle čl. 2 Prílohy č. 4 Predpisov o prestupe sú tieto platby splatné až potom, čo je hráč riadne zaregistrovaný v novom klube a jeho prestup je teda zavŕšený.

    V zmysle čl. 1 ods. 1 Predpisov o prestupe sa tieto vzťahujú na prestupy medzi klubmi, ktoré patria do rôznych zväzov. Pokiaľ ide o prestupy hráčov medzi klubmi patriacimi do rovnakého zväzu, na tieto sa majú vzťahovať predpisy daného zväzu, ktoré by však mali zohľadniť princípy uvedené v Predpisoch o prestupe, vrátane princípu, že k vypovedaniu športovej zmluvy môže dôjsť len zo športovo oprávneného dôvodu, či princípu, že v prípade vypovedania zmluvy bez oprávneného dôvodu dôjde k uloženiu športových sankcií tej zmluvnej strane, ktorá zapríčinila porušenie zmluvy, ktorým sa budeme venovať nižšie v texte.

    Slovenský futbalový zväz (ďalej „SFZ“) si so závermi vyplývajúcimi z rozsudku Bosman ťažkú hlavu nerobil. V zmysle čl. 6 – 10. Prestupového poriadku pre hráčov profesionálnych futbalistov[11] naďalej platí, že oba kluby sa musia dohodnúť na prestupe futbalistu i na výške odplaty za prestup. Ak tak neurobia, určí výšku prestupovej odplaty Zmierovacia komisia SFZ, pričom prestup sa schváli a hráč môže nastúpiť za nový klub až potom, čo došlo k zaplateniu odplaty za prestup, alebo sa kluby dohodli na splátkovom kalendári. Tento postoj zrejme vychádzal z názoru, že rozhodnutia ESD sa týkajú právnych vzťahov s medzinárodným prvkom, ktoré presahujú rámec jednotlivej členskej krajiny EÚ, a preto sa nimi nie je potrebné zaoberať pri vnútroštátnych vzťahoch, teda, ak hráč prestupuje z klubu do klubu, ktoré oba sídlia na území Slovenskej republiky. Pre medzinárodné prestupy Prestupový poriadok pre profesionálnych futbalistov odkazuje na Predpisy o prestupe (pokiaľ ide o výšku odplaty za prestup).

    Vo Francúzsku sa prejavila výraznejšia rezistencia voči usporiadaniu vzťahov tak ako by mali vyplývať z rozsudku Bosman. V tejto krajine totiž platila kolektívna zmluva (tzv. Charta), ktorá upravovala aj zamestnávanie futbalových hráčom a pre mladých hráčom vo veku od 16 do 22 rokov ukotvila povinnosť uzavrieť svoju prvú profesionálnu zmluvu s klubom, ktorý ho vychovával v mládežníckom veku. V prípade porušenia tohto záväzku by potom musel hráč zaplatiť svojmu pôvodnému klubu určitú finančnú čiastku ako náhradu škody. Uvedené pravidlo bolo napadnuté ako rozporné so Zmluvou o fungovaní Euróspkej únie (ZFEÚ) v konaní Olympique Lyonnais proti Olivier Bernard a Newcastle United FC[12]. Futbalový klub Olympique Lyonnais podal žalobu proti uvedeným žalovaným práve z dôvodu, že jeho mladý futbalista Olivier Bernard, ktorý sa pripravoval ako mladý hráč vo veku medzi 16 až 22 rokov v družstve Lyonu na svoju ďalšiu kariéru a mal s ním uzavretú amatérsku zmluvu talentovaného hráča, po skončení tejto zmluvy odmietol uzavrieť svoju prvú profesionálnu zmluvu s Lyonským klubom, ale uzavrel ju s klubom Newcastle United FC. Tým pádom, aj v dôsledku zmien, ktoré nastali v nadväznosti na rozsudok Bosman, nemohol Lyon žiadať od Newcastle odplatu za prestup a preto žiadal od hráča náhradu škody, na základe uvedenej kolektívnej zmluvy platnej vo Francúzsku.

    Súd konštatoval, že systém, podľa ktorého je „talentovaný“ hráč po ukončení obdobia svojej výchovy povinný uzavrieť svoju prvú profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom, ktorý ho vychoval, lebo inak mu hrozí, že bude musieť klubu zaplatiť náhradu škody, môže odradiť tohto hráča od výkonu svojho práva voľného pohybu. Vzhľadom na značný spoločenský význam športovej činnosti a najmä futbalu v Únii treba síce cieľ spočívajúci v podpore náboru a výchovy mladých hráčov uznať ako legitímny, ale systém však musí byť skutočne spôsobilý dosiahnuť uvedený cieľ a byť vo vzťahu k nemu primeraný, pričom sa musia vziať do úvahy náklady vynaložené klubmi na výchovu tak budúcich profesionálnych hráčov, ako aj hráčov, ktorí sa profesionálnymi hráčmi nikdy nestanú. V ďalšom však súd dospel k tomu, že uvedený systém, ktorý sa uplatňuje vo Francúzsku nie je v súlade so ZFEÚ, pretože zaväzuje hráča (nie nový klub), aby zaplatil náhradu škody svojmu pôvodnému klubu za to, že porušil záväzok uzavrieť prvú profesionálnu zmluvu s týmto klubom, pričom výpočet tejto náhrady nezohľadňuje skutočné náklady, ktoré klub na výchovu a výcvik tohto hráča vynaložil, a preto sa systém nejaví byť proporcionálny smerom k dosiahnutiu jeho inak legitímneho cieľa.

    IV. Určovanie hodnoty hráčových služieb mimo prestupov

    V niektorých prípadoch bude potrebné určiť hodnotu služieb hráča inak ako podľa výšky prestupovej odplaty, a to z dôvodu, že pôjde o prípady, keď sa nebude realizovať transfer hráča na základe zmluvy medzi klubmi.

    V oblasti futbalu sa vytvorili pravidlá, ktoré umožňujú hráčom jednostranne ukončiť zmluvu s klubom a bez jeho súhlasu prestúpiť do iného klubu. Môžu tak však urobiť iba z oprávnených dôvodov. Vyplýva to z čl. 14 spomínaných Predpisoch o transfere a statuse hráčov prijatých FIFA v roku 2003. Následne môžu prestúpiť do iného klubu bez toho, aby nový klub za tento prestup musel platiť odplatu.

    Ak však hráč ukončí zmluvu bez oprávneného dôvodu a následne prestúpi do iného klubu, bude musieť strpieť hráč i jeho nový klub uplatnenie športových alebo finančných sankcií.

    Najviac polemiky však spôsobujú finančné sankcie, ktoré majú postihnúť hráča ukončujúceho zmluvu i jeho nastávajúci klub, a ktoré majú v zmysle čl. 17 spomenutých Predpisoch o prestupe spočívať v platení náhrad pôvodnému klubu vypočítanými ako náhrady za výcvik, avšak zarátajúc aj náklady na daného hráča, ktoré mal predchádzajúci klub pri nadobudnutí práv na tohto hráča (prestupové odplaty), ako aj odmenu platenú hráčovi podľa jeho predchádzajúcej profesionálnej zmluvy (ktorú hráč jednostranne ukončil), ako aj odmenu, ktorú mu klub ešte mal platiť v budúcnosti.

    Čo presne tým mal tvorca predpisov na mysli a ako správne vypočítavať tieto náhrady je sporné a prejavilo sa to aj v odlišnej judikatúre Športového arbitrážneho súdu (Court of Arbitration for Sport - CAS)[13]. Táto vyvinula dva základné prístupy k vypočítavaniu tejto náhrady za ukončenie zmluvy bez oprávneného dôvodu, ktoré sa zvyknú označovať podľa označenia rozhodnutí, v ktorých tieto prístupy CAS definoval ako „spôsob Webster“ a „spôsob Matuzalem[14].

    V prvom prípade[15] škótsky futbalista Andrew Webster potom, čo nadobudol dojem, že s jeho službami viac jeho zamestnávateľ Hearts of Midlothian ďalej neráta a nemá dôveru v jeho služby, rozhodol sa jednostranne s ním skončiť svoju zmluvu, vychádzajúc, že má na to oprávnený dôvod spočívajúci v podstate v strate vzájomnej dôvery a uzavrel zmluvu s anglickým klubom Wigan Athletic. Na základe podanej žaloby Komora FIFA pre riešenie sporov (FIFA Dispute Resolution Chamber) rozhodla, že na ukončenie zmluvy nebol daný oprávnený dôvod, a že hráč je povinný spoločne a nerozdielne s novým klubom Wiganom Athletic zaplatiť Heartsu 625.000,- libier. Toto rozhodnutie napokon CAS zmenil tak, že žalovaní, teda pán Webster a Wigan Athletic sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi Hearts of Midlothian 150.000,- libier. Podľa názoru CAS prezentovaného v tomto konaní, bývalý klub si nemôže uplatňovať voči hráčovi a novému klubu náklady, ktoré vynaložil na výchovu a výcvik hráča, pretože na to existuje osobitný nárok podľa čl. 20 Predpisov o prestupe, ktorý sa uplatňuje na základe iných predpokladov. Nemôže si v rámci náhrady podľa čl. 17 nárokovať ani zaplatenie „trhovej ceny hráča“ (ktorú si Hearts uplatňoval na úrovni 4 miliónov libier) ako ušlý zisk, pretože nemožno jednoznačne tvrdiť, že zlepšenie hráčových schopností a nárast jeho prestupovej ceny je výhradne dôsledkom starostlivosti klubu v rámci jeho výchovy a výcviku, a nie je to zásluhou samotného hráča.

    Podľa názoru CAS je adekvátnou náhradou, ktorá patrí predchádzajúcemu klubu tzv. zostávajúca hodnota kontraktu, ktorý hráč jednostranne ukončil bez oprávneného dôvodu. Táto hodnota predstavuje sumu odmien, ktoré by bol pôvodný klub vyplatil hráčovi do konca doby platnosti jeho pracovnej zmluvy, ak by nedošlo k jej jednostrannému ukončeniu. Táto hodnota podľa súdu najlepšie vystihuje hodnotu hráčových služieb, o ktorú klub prichádza.

    O niečo neskôr v rozhodnutí vo veci brazílskeho futbalistu Matuzalema[16] zaujal CAS odlišné stanovisko. Matuzalem bol hráčom ukrajinského klubu Šachťor Doneck, ktorý v júli roku 2007 oznámil klubu, že jednostranne končí svoju zmluvu, aby uzavrel zmluvu s novým klubom Realom Zaragoza. V konaní pred DRC FIFA napokon tento orgán pre riešenie sporov zaviazal hráča Matuzalema a Real Zaragoza zaplatiť spoločne a nerozdielne 6.800.000,- eur Šachťoru Doneck. Ukrajinský klub sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal na CAS, požadoval oveľa väčšiu kompenzáciu poukazujúc na to, že v zmluve s hráčom bolo dojednanie, že hráč bude môcť odísť z klubu počas trvania zmluvy, ak za jeho služby ponúkne iný klub Šachťoru aspoň 25.000.000,- eur, ako aj poukazujúc na to, že v tom čase predložil konkrétnu ponuku na prestup tohto futbalistu taliansky klub US Palermo, ktorý bol ochotný zaplatiť prestupovú odplatu 7.000.000,- eur. Taktiež poukazovali na to, že hráč opustil klub v čase, keď sa začínala príprava na novú sezónu Ligy majstrov, pričom Matuzalem hral na poste stredného záložníka, ktorý bol kľúčový pre celú organizáciu hry mužstva, mala cez neho ísť každá útočná akcia klubu, a po jeho odchode musel klub urgentne hľadať rovnocennú náhradu na tento strategický herný post a musel angažovať hráča Castilla za prestupovú čiastku 20.000.000, eur.

    Zaujímavosťou je aj to, že Matuzalem v tomto konaní poukazoval na oprávnenosť dôvodu, pre ktorý jednostranne ukončil zmluvu, a ktorý spočíval v potrebe zachrániť svoje manželstvo, keďže jeho manželka odmietala naďalej žiť v Donecku.

    V konaní pred CAS napokon došlo k navýšeniu sumy, ktorú boli spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť Matuzalem a Real Zaragoza až na sumu 11.858.934,- eur. V tomto konaní CAS vychádzal z toho, že náhrada, ktorá sa má platiť podľa čl. 17 Predpisov o prestupe predstavuje náhradu škody, ktorá vznikne klubu, ak s ním profesionálny futbalista ukončí zmluvu bez oprávneného dôvodu. Vzniknutá škoda môže spočívať v skutočnej škode alebo ušlom zisku.

    Skutočná škoda spočíva najmä v hodnote, o ktorú prichádza klub, z ktorého odíde hráč pred uplynutím dojednaného obdobia trvania zmluvy. Klub prichádza o možnosť využívať služby tohto hráča pre svoje účely. Hodnotu, o ktorú prichádza, teda predstavuje najmä hodnota služieb tohto hráča. Túto hodnotu možno posúdiť ako výšku odmeny, ktorú za svoje služby hráč dosiahne u nového klubu za obdobie, ktoré by mu ostávalo do riadneho ukončenia zmluvy s pôvodným klubom. Teda hodnota, o ktorú klub prichádza, predstavuje odmena, ktorú hráč za svoje služby dosiahne v novom klube za obdobie, za ktoré by ešte mal ostať podľa pôvodnej zmluvy pôsobiť v pôvodnom klube. Pre správne určenie hodnoty služieb hráča by v tomto prípade bolo potrebné uvažovať aj o jeho prestupovej sume, vydelenej počtom rokov, na ktoré uzavrel novú zmluvu. Hodnotu služieb hráča by teda predstavoval súčet jeho ročnej odmeny v novom klube a prestupovej čiastky na transferovom trhu, ktorú by zaň klub dostal, pripadajúcej na jeden rok trvania novej zmluvy, to všetko vynásobené počtom rokov, ktoré ostávali do ukončenia kontraktu v predchádzajúcom klube.

    Na rozdiel od prípadu Webster teda CAS neposudzoval ako hodnotu služieb hráča výšku odmeny, ktorú by bol pôvodný klub ešte povinný vyplatiť hráčovi do konca trvania jeho zmluvy. Táto hodnota predstavuje aj podľa nášho názoru skôr jeho ušetrené náklady.

    Ďalej CAS odlišne posúdil potrebu zahrnúť do náhrady škody prestupovú cenu hráča, teda výšku odplaty, ktorú by mohol pôvodný klub dosiahnuť, ak by hráč riadne prestupoval do nového klubu. V prípade Webster CAS odmietol zahŕňať do náhrady škody aj potenciálnu prestupovú, ktorú hráč mohol utŕžiť za prestup futbalistu, ale v prípade Matuzalem s ňou rátal, ako s ušlým ziskom, ktorý je legitímnou zložkou náhrady škody. Ak by však pôvodnému klubu mala byť priznaná výška náhrady v podobe ušlého zisku, nemožno mu zároveň priznať náhradu vo forme skutočnej škody, lebo by mu v podstate dvakrát bola priznaná náhrada služieb hráča, o ktoré prichádza, hoci rozdielnym spôsobom.

    Skutočnú škodu podľa rozhodnutia CAS vo veci Matuzalem predstavovali aj náklady na nadobudnutie práv na Matuzalema, konkrétne suma, ktorú Šachťor Doneck, zaplatil pri angažovaní tohto hráča od jeho predchádzajúceho klubu Brescia Calcio, avšak po odrátaní amortizácie. CAS v tomto prípade prestupovú čiastku, ktorú zaplatil Šachťor Doneck, CAS rozdelil na päť častí, keďže Šachťor nadobudol práva na Matuzalema na 5 rokov, a priznal Šachťoru dvojnásobok tejto sumy, keďže Matuzalem mal hrať v Donecku ešte 2 roky. Toto je ďalší rozdiel oproti Webstrovmu prípadu.

    Okrem toho CAS uvažoval pojať do tejto náhrady aj náklady na angažovanie nového futbalistu, ktorý by mal byť náhradou za toho hráča, ktorý ukončil zmluvu, avšak tieto náklady by CAS priznal, len ak by bolo preukázané, že ide skutočne o uzavretie novej zmluvy s novým hráčom len preto, aby nahradil odchodivšieho hráča, čo okrem iného predpokladá, že by mal hrávať na rovnakom poste ako jeho predchodca s rovnakými hernými úlohami.

    Podľa nášho názoru je relevantnejší a v zmysle čl. 17 Predpisov o prestupe správnejší prístup, ktorý CAS zvolil v prípade Matuzalem. Ak hráč bez oprávneného dôvodu ukončí zmluvu s klubom a opustí ho, klubu vznikne určitá škoda. Súhlasíme s tým, že klub by mohol alternatívne požadovať náhradu škody vo forme skutočnej škody, ktorú by mala predstavovať trhová hodnota hráčových služieb, alebo vo forme ušlého zisku, ktorú by mala predstavovať transferová suma, ktorú by klub mohol získať, ak by sa rozhodol súhlasiť s jeho prestupom do iného klubu a takýmto spôsobom speňažiť hodnotu jeho služieb. Nemôže však zároveň žiadať skutočnú škodu aj ušlý zisk, pretože ak by hráč v klube zostal, nemohol by klub tak či tak využívať jeho služby a zároveň aj utŕžiť jeho prestupovú cenu.

    Pokiaľ ide o skutočnú škodu, jednak môže spočívať v trhovej hodnote služieb hráča, odvíjajúcej sa napr. od výšky odmeny (platu), ktorý dostáva v novom klube, pričom túto výšku by bolo potrebné zohľadniť za obdobie, po ktoré mu ešte mala trvať zmluva s pôvodným klubom. Od tejto hodnoty by však bolo potrebné odrátať odmenu, ktorú by bol pôvodný klub platil hráčovi do konca jeho kontraktu, keďže ide o ušetrené náklady. Zároveň by však pri výpočte skutočnej škody bolo možné brať do úvahy náklady, ktoré vynaložil pôvodný klub za účelom angažovania tohto hráča (transferová suma, ktorú zaňho zaplatil), prípadne, za istých okolností aj náklady na nadobudnutie náhradného hráča.

    Pokiaľ by klub žiadal ako náhradu škody ušlý zisk predstavujúci potencionálnu transferovú sumu za prípadný prestup hráča, nemohol by žiadať zároveň náhradu vo forme výšky odmeny, ktorú hráč dostáva od nového klubu, keďže v prípade prestupu by aj tak hráčove služby nevyužíval, ani náhradu nákladov vynaložených na angažovanie náhradného hráča, lebo ak by súhlasil s prestupom hráča, tak či tak by pristúpil k angažovaniu nového hráča, pričom na nadobudnutie práva využívať jeho služby by zrejme použil prostriedky utŕžené za prestup predchádzajúceho hráča.

    Tieto závery boli podľa nášho názoru potvrdené aj v neskoršom rozhodnutí CAS vo veci de Sanctis[17], v ktorej išlo o určenie náhrady, ktorú by mali spoločne a nerozdielne uhradiť hráč Morgan de Sanctis a FC Sevilla talianskemu futbalovému klubu Udinese Calcio z dôvodu neodôvodneného ukončenia profesionálnej zmluvy zo strany hráča. V tomto rozhodnutí CAS potvrdil, že ako hodnotu služieb hráča, ktoré klub stráca je potrebné posudzovať výšku odmeny, ktorú hráč dostáva podľa zmluvy s novým klubom, pripadajúcu na také dlhé obdobie, počas ktorého by mal byť ešte hráčom predchádzajúceho klubu.

    Ďalej CAS v tomto rozhodnutí potvrdil, že ako skutočnú škodu je potrebné považovať aj náklady, ktoré klub musel vynaložiť na zabezpečenie náhradného hráča. V tomto prípade bola náhrada týchto nákladov o to dôvodnejšia, že išlo o brankára, čo je vo futbalovom tíme špecifický post, keďže brankár je v zostave futbalového mužstva iba jeden a nemôže ho nahradiť hráč hrajúci na inom poste, ako je to v iných prípadoch. Keďže išlo o brankára, ktorý mal vek 30 rokov, bol teda z hľadiska športovej výkonnosti v ideálnom veku a mal dostatok skúseností, CAS akceptoval dokonca náklady na zaobstaranie služieb až dvoch ďalších brankárov. Udinese totiž stiahlo späť z hosťovania z FC Rimini mladého neskúseného brankára, ktorý nikdy predtým nechytal v najvyššej talianskej súťaži a doplnilo ho skúseným 37-ročným brankárom, ktorého získali bez povinnosti platiť odstupné, a ktorý mohol zastúpiť de Sanctisa ihneď, a hrávať kým mladý brankár nadobudne aj pod vplyvom staršieho skúseného brankára dostatok skúseností a schopností. Do výšky skutočnej škody boli zahrnuté: platba 250.000,- eur, ktorú muselo Udinese zaplatiť Rimini za predčasné ukončenie hosťovania mladého brankára, ako aj náklady na odmenu staršieho brankára. Okrem toho zahrnul do kompenzácie pre Udinese CAS aj sumu 1.200.000,- eur, ktorú by Udinese dostal od Rimini ako prestupovú čiastku za mladého brankára po ukončení jeho hosťovania, keďže Rimini malo záujem o následné plné nadobudnutie práv k tomuto brankárovi na základe prestupu.

    Od takto vymedzenej náhrady CAS odpočítal výšku odmeny, ktorú by bolo Udinese povinné platiť de Sanctisovi až do konca platnosti pôvodnej zmluvy, keďže túto odmenu považoval za ušetrené náklady.

    Zaujímavosťou rozhodnutia vo veci de Sanctis bola aj skutočnosť, že Udinese okrem vyššie uvedených nárokov priznal Udinese aj osobitnú náhradu vo výške 6 mesačnej odmeny za služby de Sanctisa podľa novej zmluvy so Sevillou ako náhradu patriacu zo špecifických športových dôvodov, ktoré boli v tomto prípade dané. Špecifickosť športu sa pri stanovovaní výšky náhrady má brať na zreteľ aj v zmysle spomínaného čl. 17 Predpisov o prestupe. Okrem toho sa CAS oprel aj o § 42 ods. 2 švajčiarskeho obligačného zákona, v zmysle ktorého, ak nie je možné dostatočne presne určiť na základe vykonaných dôkazov, môže jej výšku ustáliť na základe úvahy súd[18]. Špecifické športové okolnosti podľa CAS spočívali v tom, že de Sanctis nastupoval na citlivom poste brankára, na ktorom sa nezvyknú často meniť hráči, tento post je pre celkový úspech mužstva osobitne dôležitý, pričom počas pôsobenia de Sanctisa dosiahol klub významné úspechy, na ktorých sa tento hráč podieľal výraznou mierou, diváci i sponzori sa s ním identifikovali ako s jedným so symbolov klubu, preto možno povedať, že jeho odchod z klubu spôsobil aj vznik určitej nemajetkovej ujmy.

    Naopak CAS nepriznal Udinese požadovanú náhradu vo forme ušlého zisku spočívajúceho v prípadne transferovej sume za prestup tohto hráča, vychádzajúc z už spomínaného princípu alternácie medzi ušlým ziskom v podobe transferovej sumy a skutočnej škody v podobe hodnoty hráčových služieb, pričom podľa CAS Udinese nepredložilo presvedčivé dôkazy o tom, akú prestupovú sumu by mohli získať za tohto hráča v čase, keď jednostranne ukončil svoju zmluvu. Neprihliadali ani na skutočnosť, že následne o dva roky prestúpil z FC Sevilla do SSC Neapol za 1,5 milióna eur, pretože šport je natoľko špecifický, že prestupová suma, ktorá bola platená s odstupom dvoch rokov nemusí nijako korešpondovať s prestupovou sumou, ktorú by bolo možné získať za tohto hráča v období ukončenia pôvodného kontraktu. V športe sa môže výkonnosť a športová forma konkrétneho športovca za obdobie dvoch rokov výrazne zmeniť.

    Na prezentovaných príkladoch možno vidieť, že určenie hodnoty, ktorú pre klub predstavuje hráč, resp. právo na využívanie jeho služieb, jeho schopností, zručností a skúseností je častokrát veľmi obtiažne a javí sa ako pravdepodobné, že v budúcich prípadoch dospejú orgány aplikujúce právo aj k ďalším kritériám alebo postupom na ustálenie tejto hodnoty.

    Záver

    V súčasnosti už neexistujú pochybnosti o tom, že právo športového klubu na výkony resp. služby jednotlivých hráčov má svoju ekonomickú hodnotu. Doposiaľ sa však neustálili konkrétne pravidlá, ktoré by ustanovovali, akým spôsobom je potrebné túto hodnotu určiť.

    V predloženom príspevku sme poukázali na niektoré spôsoby, ktoré sa jednak vyvinuli v teórii, a vychádzajú z niektorých objektívnych kritérií, založených na merateľných veličinách športového výkonu hráča.

    Iné spôsoby vyplynuli z judikatúry a vychádzajú skôr zo subjektívnych kritérií, vyplývajúcich zo zmluvných dojednaní medzi športovým klubom a športovcom alebo medzi športovými klubmi navzájom. Berú do úvahy výšku odplaty, ktorú si klub hráč dojednal s klubom ako aj výšku odplaty, ktorú klub vynaložil na získanie hráča alebo odplaty, ktorú dostal alebo mohol dostať za jeho prestup do iného klubu.

    Podľa nášho názoru je možné za použitia týchto postupov dospieť nielen k záveru o hodnote služieb hráča, ale aj o určení určitých aktív športového klubu. Zistenie tejto hodnoty má význam nielen pri posudzovaní výšky transferovej odplaty alebo náhrady pre športový klub, v prípade odchodu hráča do iného klubu, ale aj z dôvodu posudzovania hodnoty majetku klubu v prípade konkurzu, či v prípade fúzie športových klubov, prevode súťažnej licencie alebo pri predaji podniku.


    POUŽITÁ LITERATÚRA

    1. CAIGER, A. – GARDINER, S.: Introduction: Re-Regulating Sport in The European Union, in: Caiger, A. – Gardiner, S. (eds.): Professional Sport in European Union: Regulation and Re-Regulation, T.M.C. Asser Press, Den Haag 2000, ISBN: 90-670-4126-2, s. 7
    2. DI PIETRO, D.: The Dual Nature of Football Clubs and the Need for Special Legislation. In: The International Sports Law Journal, 2003, č. 2, s. 24 – 28, ISSN: 1567-7559
    3. FOSTER, K.: Can Sport Be Regulated By Europe?: An Analysis of Alternative Models, in: Caiger, A. – Gardiner, S. (eds.): Professional Sport in European Union: Regulation and Re-Regulation, T.M.C. Asser Press, Den Haag 2000, ISBN: 90-670-4126-2, s. 45
    4. HAMERNÍK, P.: Sportovní právo s mezinárodním prvkem, Praha: Auditorium, 2007, ISBN: 978-80-903786-1-2, s. 121 a nasl.
    5. KLEINER, J.: Breach of an Employment Contract by a Professional Player. UEFA KISS Legal workshop. Madrid, 16.02.2012, dostupné na https://uefa.fame.uefa.com/KissVideos/Uploaded_files/legal/GLEle48/pointeur_droite.swf
    6. O´LEARY, J.: “What a Waste of Money”. The English High Court Dips Its Toe in the Murky Waters of Transfer Valuations and Negotiations, The International Sports Law Journal, 2005, č. 3-4, s. 54, ISSN: 1567-7559
    7. POLONČÁK, M. – BAUMÖHL, E. – LYÓCSA, Š. – SCHWARTZOVÁ, Z.: Oceňovanie profesionálnych futbalových klubov, in: Znalectvo v odboroch Stavebníctvo a Podnikové hospodárstvo, XVI, 2011, č. 1, s. 48, ISSN: 1335-809X
    8. ŠVIDROŇ, J.: Základy práva duševného vlastníctva. Bratislava: Juga 2000, s. 208, ISBN: 80-85506-93-9
    9. VOJČÍK, P.: Právo priemyselného vlastníctva, Bratislava: Iura edition, 1998, s. 267-270, ISBN: 80-88715-38-5 


    Poznámky pod čiarou:

    Poznámky pod čiarou:
    1. Tento príspevok vznikol v rámci riešenia projektu APVV č. LPP-0199-09 „Nevyhnutnosť a možnosť aplikácie obchodnoprávnych noriem na výkon profesionálnej športovej činnosti“ ^
    2. Pozri napríklad vyššie spomínaný rozsudok Bosman alebo rozsudok Súdu prvého stupňa vo veci T-193/02 Laurent Piau proti Komisii Európskych spoločenstiev z 22.04.2004 (dostupný na http://curia.europa.eu, Ú. v. EÚ 2005/C 219)^
    3. CAIGER, A. – GARDINER, S.: Introduction: Re-Regulating Sport in The European Union, in: Caiger, A. – Gardiner, S. (eds.): Professional Sport in European Union: Regulation and Re-Regulation, T.M.C. Asser Press, Den Haag 2000, ISBN: 90-670-4126-2, s. 7^
    4. DI PIETRO, D.: The Dual Nature of Football Clubs and the Need for Special Legislation. In: The International Sports Law Journal, 2003, č. 2, s. 24 – 28, ISSN: 1567-7559^
    5. ŠVIDROŇ, J.: Základy práva duševného vlastníctva. Bratislava: Juga 2000, s. 208, ISBN: 80-85506-93-9 ^
    6. VOJČÍK, P.: Právo priemyselného vlastníctva, Bratislava: Iura edition, 1998, s. 267-270, ISBN: 80-88715-38-5 ^
    7. O´LEARY, J.: “What a Waste of Money”. The English High Court Dips Its Toe in the Murky Waters of Transfer Valuations and Negotiations, The International Sports Law Journal, 2005, č. 3-4, s. 54, ISSN: 1567-7559^
    8. POLONČÁK, M. – BAUMÖHL, E. – LYÓCSA, Š. – SCHWARTZOVÁ, Z.: Oceňovanie profesionálnych futbalových klubov, in: Znalectvo v odboroch Stavebníctvo a Podnikové hospodárstvo, XVI, 2011, č. 1, s. 48, ISSN: 1335-809X^
    9. Rozsudok ESD zo dňa 15.12.1995 vo veci C-415/93 Union royale belge des sociétés de football association ASBL v. Jean-Marc Bosman; SA d´ économie mixte sportive de l´ union sportive du littoral de Dunkerque, Union royale belge des sociétés de football association ASBL a Union des associations europeénnes de footbal (UEFA) v. Jean-Marc Bosman^
    10. dostupné na www.fifa.com^
    11. http://www.futbalsfz.sk/fileadmin/user_upload/Legislativa/Predpisy_SFZ/20120626_Prestupovy_poriadok_pre_profesionalnych_futbalistov.pdf^
    12. rozsudok ESD vo veci č. C-325/08 Olympique Lyonnais SASP v. Olivier Bernard, Newcastle United FC Ú. v. EÚ 2010/C 134/05^
    13. portový arbitrážny súd je v podstate medzinárodný rozhodcovský súd, teda inštitúcia oprávnená riešiť niektoré súkromnoprávne spory v rozhodcovskom konaní, ktoré je na základe prejavu vôle účastníkov sporu alternatívou k súdnemu riešeniu sporov. Zameriava sa pritom na riešenie sporov v oblasti športu. K tomu pozri: HAMERNÍK, P.: Sportovní právo s mezinárodním prvkem, Praha: Auditorium, 2007, ISBN: 978-80-903786-1-2, s. 121 a nasl. ^
    14. KLEINER, J.: Breach of an Employment Contract by a Professional Player. UEFA KISS Legal workshop. Madrid, 16.02.2012, dostupné na https://uefa.fame.uefa.com/KissVideos/Uploaded_files/legal/GLEle48/pointeur_droite.swf^
    15. Išlo o rozhodnutie CAS v spojených veciach č. 2007/A/1298-1300 zo dňa 30.01.2008^
    16. Rozhodnutie CAS 2008/A/1519-1520 zo dňa 19.05.2009^
    17. rozsudok CAS v spojených konaniach 2010/A/2145 Sevilla FC SAD vs. Udinese Calcio S.p.A., 2010/A/2146 Morgan de Sanctis vs. Udinese Calcio S.p.A., 2010/A/2147 Udinese Calcio S.p.A. vs. Morgan de Sanctis & Sevilla FC SAD zo dňa 28.02.2011^
    18. Bod 102. rozhodnutia vo veci De Sanctis^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia